ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poskáču lovci s čečiny a rýchlo
si pretrú oči, jak by ich čos’ pichlo,
keď vidia tamvon už sa pýria skaly:
- Eh, otca jeho, však sme zadrichnali!
A-a-áu, zmyť sa! - Len kde? - Voda - skok!
A hneď i hrnú všetci na potok,
čo hučí prudkým spádom neďaleko,
objíma skaly, prekýpa jak mlieko.
Veru sa k nemu najväčší pán sníži,
nech rúti sa tak niekde po Paríži,
najkrajšie dámy z neho vodu pijú,
najkrajšie dámy v ňom si rúčky myjú!
Keď sa on však len po doline púšťa,
načrú si z neho chlapi do priehrštia,
a vydrhnú sa po pás od hlavy,
i očerstvejú, jak pstruh bodkavý:
krehunký farár, s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor, s pekným podhrdlím,
i fuzáč notár, mládenec bez hán,
a slávny jáger Kalčo, zvaný Ján,
sám Boh vie dneska v akej budú zvárke!
I glgnú si, i vezmú po cigarke,
ponúknu baču…
— Adam, máš už v sude?
— Ale, pán rechtor, azda niečo bude!
Len príďte na čas. A kam vedie šťastie?
— Nuž hádam len ta, kde viac zvere rastie,
— ukáže Kalčo, — poblíž erárneho.
Keď psov raz pustím — niečo vyjde z neho.
Hej, Kastor, — puká jáger z úhorku, —
sem! — a už viaže bratkov na svorku.
A medzi psy, hľa, verabože mier tu!
Valaskí vidia — panskí idú k čertu,
nuž čo sa katiť? Prečo, do paroma?
Hlavné, keď oni ostanú tu doma!
I pozdravia ich ešte kamarátsky…
A lovci vstanú, zaštrkocú pracky,
i pušky berú… Vtom i rechtor vstane:
— Topánky nemám ešte sšnurované!
— Nuž zašnuruj si! — Jak, pre Krista Pána? —
potriasa bruchom. — Doma mi to Hana!
— A nezabudne? — Ak, nuž, — pustí v to dym,
— jak tu ma zriete — do večera chodím…
— Hehehe! — No-no! — zgáni zdureno —
každý z nás nesie svoje bremeno,
len móresu mať aspoň za máčiček!
Hej, bača, kde je ten tvoj honelníček?
— S jarkami vyšiel. Ba nie — ľaľať, tu je!
— Topánky nech mi ešte zašnuruje! —
I stane sa… — Tak ideme už? — Bežte!
Či, pardon, hneď-hneď, počkajteže ešte! —
shľadáva rechtor, jak už jeho zvyky:
— Veď som si doma zabol patróniky!
A vravím, — skľaje, — vlož mi to ta, Hana!
Vrav jej, keď v mysli frajerov len sháňa!
I žene rečiem — Matka presvätá, —
sú patrónky tam? Pozri! Ale tá…!
Muž rozkáž, lež i sám si dozri na vec.
Do flinty teraz môžem vstrčiť palec,
juj!… Farárovi ľúto je už drusu.
Kutre s ním. Naraz zvýskne: — Tu sú! Tu sú! —
zpomedzi grátov nesie balík malý:
— Veď ti ich pekne do tanistry daly!
— Ba čerta! Ozaj sú? No!… a z pŕs vzdych
sa vyroní, keď skrotlý berie ich,
do vrecák strká sem-tam nanáhlo:
— Ach, bodaj by ťa! Však mi odľahlo!
— Vpred! — durí Kalčo, — bo hoc pes má ducha,
ak rosa obschne, stopy nezaňuchá!
Dnes moje slovo, — mrkne, — a môj plán:
najväčším pánom ja som z Kadlubian!
— Čože?… tu doňho všetci. — Že pán? Vera!
Ak si i bol ním, ale iba včera! —
rozhodne notár. — Nechže najväčším je,
kto najkrajšieho kusa dnes tu zbije,
pravdaže — mimo junca, abo kravy!
— Ja nepristávam! — jáger Kalčo vraví:
— hoc budete sa azda na mňa vztekať,
kto dobyl práva — nemá sa ho zriekať,
ak nemusí! Nie? To je regula!
— Veď ak sa k tebe šťastie dotúla
a tvoja guľka vzácnu korisť raní,
ty budeš pán, a to pán duplovaný!
Vieš? — Pre mňa? Dobre! — myslí Kalčo. — Viem,
najkrajšieho ja kusa zabijem.
Erár, ten chová senom zver, i zbožím.
Keď vyženiem čos’, iste si i složím…
Ja pustím psov! — Vtom cápe bača Adam.
— No, čože, chlape? Poradíš nám? — Hádam! —
rukávom stiera pot, keď celkom blízko:
— Hen tade chodí krásny jelenisko,
najvzácnejší kus z tunajšieho zverstva.
Má ho vraj streliť kýs’ pán z ministerstva.
— Ba veru! Len mu spraviť kríž cez to! —
zavolá jáger: — Všetci na miesto!

I stanú. Slnko tiež už práve vstáva.
Na tráve skvie sa rosa trblietavá,
rubíny samé, krásne diamanty.
I vtač už skáče vetvíc na pánty,
a aký zobák, takú hudie nôtu.
Všetko sa hlási s láskou ku životu,
zbudená hora, rozspievaný les…
— Eh, iste pekná chvíľa bude dnes! —
šomre si dlháň notár popod fúzy.
Do jarku má, nuž — do marasa vdrúzi.
No hneď i najde cestu stranou inou
a utiahne sa mladou pod smrečinou.
Z lulky si bafká človek v dobrej vôli,
a mĺkvo striehne, či pes nezaskolí.
Nohatú dogu darmo nechová!
V tých očiach trpelivosť Budhova.
Však v duši jas, jak ten, čo padá na pne,
ak skočí jeleň — iste on ho spafne.
A keď nie jeleň, môže byť i kanec!
Čo farár? Škohloš! Rechtor? Urýpanec!
Do misy trafiť, to by ešte šlo…
— Lov, pane, to je moje remeslo,
či ide o zver, či o peknú ženu!
Psi? — napne sluch: — Hej, skolia! Ba, ba — ženú!
Lež ticho zas. — To pastierske as’ v grúni…
Čas ani smola, na dne duše zuní
o zemskom lóse — čo, kde, aký je!
Čo človek prežil a čo prežije?!
Hoc mládenec vraj nemyslieva zpiatky,
však jemu rok-dva do tej pädesiatky,
a má ver’ ešte na starosti veľa.
Od neho čaká všetko obec celá,
i urbár zavše s biedou kdejakou,
až po obecných býkov-bujakov,
shora i zdola — všetko za ním fára.
Čert posvietil mu dať sa za notára
a v Kadlubanoch drať si svoje hnáty,
odkiaľ sa veru už i žobrák vráti.
No žiť sa dá i tu, keď neinak,
niekedy má sa ani jedinák,
trafia sa kupci na kus mladšej hory.
V taký čas on tiež darmo nehovorí,
však zaslúži, kým zmaže kľučky-háčky!
A potom, kde najsť také poľovačky
na hnedé srnky, ale aj na biele?
Kde kamarátov, s nimi človek mele
na jednom mlyne, čo dá život biedny,
či v Kadlubanoch a či v krásnej Viedni?
Tu — krehký farár, s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor, s pekným podhrdlím,
i chýrny jáger Kalčo, zvaný Ján!
On — medzi nimi, mládenec bez hán,
hoc odkedy je s reumou trochu v boji,
na takrok vždycky oženiť sa strojí.
A nezrušil by veru svojho slova,
nech niet vždy blázna, čo mu ženu chová.
Čo iné tu aj dušu podperká?
Len fľaša, flinta, ferbla, frajerka!
I teraz, jak si kráča na lov horou,
na mysli zas mu Anča od rechtorov:
— Eh, to je dievka, ani hruda syra!
Povieš jej slovko, líca jej sa spýria.
Pery? Hm! — a vtip za vtip letí s nich,
kým v smeve čiernych očísk šľahá žih.
Sedliačka, ale jed by na to prijal,
jak pleť jej svedčí — to je panský fial!
Len pozrieť! Dobre vraví rechtor, aj tu
zemäni kedys’ naprávali fajtu,
čo krajšia žena — u nich oko mala,
čo krajšia dievka — s nimi tancovala!
Tí kučeravci, to je plemä ich,
preto i Hana očú plamenných,
i vlasy čierne na tej strojnej hlave,
i bujné sú a k tomu kučeravé…
Eh!!
Pokým notár takto zhára v hrudi,
opodiaľ farár. Ten sa inak nudí.
Na briežku striehne, akže má dnes čo prísť,
to sväto-sväte bude jeho korisť.
Čo notár? Tulák! Rechtor? — zlobne mrkne:
Tomuto pekáč — hentomu zas sukne!
On? Strieľa presne, ani Wilhelm Tell,
len by sa jeleň ukázať už chcel!
Lež nič! Nuž spomnie v mysli svoju starkú,
vrcholček jedle čaká na habarku…
Nakázala mu a kto vie, ten pozná,
že je to takto dáma kuriózna,
ide, či príde — vždy má slovko preň.
Ona mu sbiera predmet na kázeň,
hoc myslel by si — varí len a štopká.
Ináč je strojná ani sena kôpka,
jej slabôstkou, že všade chce byť, kde on —
v cirkvi, či v obci — pravý Napoleon!
Ach, nepomer to veru k zápasu,
keď detí niet a v dome dvaja sú!
— Kam ideš? Kdes’ bol? Znať chce kroky všetky.
Ak kde ho vďačne pustí — na posedky,
to v Kadlubanoch iba dolná fara.
Odtiaľ sa jej vraj nikam neodtára.
A on i vďačne chodí v mnohý rok
tu na ferbličku, tu zas na tarok,
s kolegom smejú, však i žalujú sa,
nespomnú Jána svätého, ni Husa,
len dobrá vôľa z dobrých duší vanie.
Však i čo ktorý môže za vyznanie?
A životu sa nedá vyhýbať:
tu žena mrzí, tu zas celibát…
Nuž tak je to, hľa! Otázok ver’ množstvo!
Napokon vždycky zajdú na gazdovstvo,
čo aký býčik a čo ktorá krava,
čo treba jej a koľko mlieka dáva?
A z ošípaných aká najskôr zvrhne?
Kde? Za čo dostať sliepky čistokrvné?
Tak! A ver’ v obci — jak on — nevie nik,
v gazdovských veciach — tu je odborník!
Kráľovstvo božie jemu žiadny fantom,
hoc ťažko chápať neraz suplikantom,
kde je pán farár, keď on kydá hnoj.
— Však čože teraz mládež, Bože môj?!
Len pánov hrať! — si húta. Starostí dosť!
— Hej, skolia!… Zas nič! - Svätá trpelivosť!
No kopov pohne! — složí pušku v chvoji,
a zapáli si.
Na sto krokov stojí
od neho rechtor. Puška v pevnej ruke
a pohľad kosí po zelenej lúke.
Ak skočí jeleň oproti hen z húšti,
to mu on rovno na komoru pustí.
Čo notár? Babrák! Farár? Kde by len!
Keby im ešte zastal ani peň…
I zo psov ak — to jeho vlčiak zdurí,
ten má ňuch v tráve, však i po hafurí.
Aj by už iste hnal, len keby mal čo.
Kto ho vie, kde je s ním ten starý Kalčo?!
… odhodí klobúk so zvlhlého čela,
až zachveje sa hriva bujná, biela,
keď zahromuje zvyku po starom.
Je kantorom a k tomu poštárom,
adresy píše. No, a do tretice —
má proti ohňu starosť — o police.
Nuž jest kde načrieť do stohrmených,
najmä, keď stačí, ako uňho — dych!
A ten ver’ stačí, ked raz napne pľúca,
prekričí sbor a skoro kostol zrúca!
I tu nech spustí hromovými slovy,
varecha padne z ruky Puterovi…
No, nie! Len bruška vrch si pohladká,
a na tvár sadne myseľ presladká.
Príde mu na um: … chvíľka, jeleň tu je!
I jak ho potom doma zapacuje.
Nie rechtorka, tá dobrá, vrtká pani.
On! Jedák, lež i kuchár vyberaný!
A až to bude všetko prichystanô,
nadíde — možno, — z ministerstva Jano,
syn… veľký pán, a pýcha rechtórie.
Zťažka ho školil, ale dnes v ňom žije,
povie mu — jedz, a všetko povraví:
Tam som ti stál, keď hrnie z húšťavy,
v rozpakoch strnie. Hlava, ťaj, to krása!
A tu ja — prásk! prásk! Nafľak skopŕca sa…
Pustím mu paru — hodno bolo ta vyjsť!
A mal bys’ vidieť v očiach lovcov závisť,
keď ta sa sbehlo panstvo z Kadlubian:
farár, i notár, Kalčo — zvaný Ján!
Hľaď, parohy! — už vykladá si nahlas:
to nezabije ledajaký mamľas,
lež oko musí mať a mierne iste. —
Aké sú krásne — všakver? — konáristé!
Nad tvoju posteľ — tam ich pribijem…
vieš, syn môj?
Zrazu štekot… duní zem,
a praskot-druzgot. Pušku pevne sviera:
— Tí, bysťu, ženú, a to ťažké zviera!
Jeleň, hej, jeleň! Ja mu v materi…!
Zbraň zdvihne k lícu, na húšť namieri,
muška už pevná a prst na kohútku…
Vtom vyrazí — Blesk! — Juj, kôň, Bože! Vskutku!
Potvora! — a zmdlie ruka, flinta svisá…
Kapeš ho!? Ten však pekne priplichtí sa,
zarechce, vidiac, dobrý kamarát,
a hybaj rovno v to, čo má tak rád,
do bujnej, bielej, rechtorovej hrivy…
— Ach, meru bohov! — zreve ten, jak divý,
a puška znova pevne namierená:
— Prac sa mi, prac! Som azda kopa sena?
Nepraceš? Nevieš, jak si blízko trhu?
Adam, hej, Adam, poď a ratuj mrhu!
nesie sa hromom mocne k nebies výšam:
zahluším ti ho, kristubohuprisám,
zastrelím!
Na rev sbehne chasa naša,
i lovci, však i bača so salaša.
Pojme si koňa. Poslúchne ho verne.
Však je to ináč zviera nedotierne,
spokojne stúpa krokom odmeraným
prťou a gazda, lovci, i psí za ním…
Len rechtor šomre s hanbou na líci.
No, dovarí sa baran v žinčici,
a dobré víno väčšie rany zhojí.
— Nech sa vám páči, z chuti, páni moji!
— ponúka Adam, lopár plný mäsa:
— Ste moji hostia, tedy najedzte sa!
Čo stalo sa, to žart len veliký,
lež ja viem, kde sa pasú kamzíky!
Čo roháč? jeleň? Tých i slepý zlapá!
Lež ukážem vám poriadneho capa,
na chýr ver’! Toho už je guráž sniesť s hôľ.
Len jedzte, prosím! Tú zver ja som sniesol.
Odpusťte, páni, aj ty Kalčo Ján:
najväčším pánom ja som z Kadlubian!!