E-mail (povinné):

Stiahnite si Baču Puteru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Rázus:
Bača Putera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 260 čitateľov


 

XIV.


Slniečko jasá, stápa v duši srieň,
keď uzre Adam štacion i train[13],
ohromný rušeň na koľajach stone.
I kamaráti sú už na peróne,
ktorí blond, ktorí silno počerní sú,
i mladí, badať však i hlavu lysú,
jak mlátia hubou — reč ich k sluchu znie
i Puterovi jaksi príbuzne,
zdá sa mu rodné slová čuje šumieť,
tu rozumieť im, hneď však nerozumieť.
Nuž zamieša sa, slušne prihovorí.
Prikývnu radom: idú rúbať hory…
odvážať brvná k akejs’ veľkej píle,
čo reže, jak čert, kdesi vo Woodsville,
Poliaci, však i Srbi, Hrvati.
Uvidia, či sa práca vyplatí.
Ak nie, čo po nej? Bože, aká pliaga?
Verbujú chlapov k mäsu — do Chicaga,
a najmä mladých, takých — krv a mlieko.
Len je to zťato iste priďaleko…
No, aká diaľka? A train na čo je?
A ak bys’ nemal ako za svoje,
to kompániu ešte nepodrazí,
keď prejdeš kúsok cesty bez peňazí.
Rozumný človek vie sa dobre schovať…
naslúcha Adam, jak sa pohybovať
v tom novom svete…
Nástup… hrmot hrozný,
a oni ženú do diaľ v peknom vozni.
Kraj rozšíri sa, už i poľa jesto,
i hľadí sa naň, keď má každý miesto.
Tu poriadku je celkom iný tok:
netisnú ľudí, ako dobytok,
a občan — ako občan, rovnak v právu.
I Adam sedí, jak pán — nahne hlavu,
striehne si veci, hoci nehne víčky,
a číta knižku: „Slovák po anglicky“,
poradil mu to onen hutorák:
učiť sa reči všade ako mak!
I láme jazyk, láme. Keď to znaví,
naslúcha, čo tí ľudia povedaví?
Jeden len chváli, druhý iba kľaje,
jak Amerika taká — netaká je,
vraj tu je rovnosť, sloboda a právo?
— Využijú ťa bezohľadne, dravo,
ak cudzinec si! Ideš kdekoľvek,
musíš sa ťahať, drať — jak nečlovek!
K starému svetu je tu inak v mnohom,
však zbadáš všade, jak ten dolár bohom.
Chceš prácu? Tedy, bratku drahý, vedz,
i dostaneš ju, lež jak cudzinec —
tú najhoršiu, ju nechce tutejší,
ťažkú a lacnú! Ak ťa neteší,
nechaj a choď, veď odpoveď je prostá!
A môžeš skočiť s broklínskeho mosta,
abo keď nemáš nijakého zisku, —
odpadkami sa živiť na smetisku.
…Vykladá Poliak, chlap i za dvoch vera,
mohol by ta ísť kams’ i za boxera…
Mládenec kýs’ mu slová podvracia.
— Eh, tvoja myseľ ešte teľacia! —
zašomre naňho. — Veď už šťastie kto má!
— Hej, inak je tu — a je inak doma! —
prisvedčia hlavy, skúškam žitia zvyklé,
kníšu sa, kníšu, ako perpendikle,
a zmĺknuc — mlčia…
A čo tá tíš tají?
Všetci sa tratia — každý v svojom kraji,
kto na severe, kto zas na juhu.
Myšlienky krátia cestu pridlhú,
vynárajú sa rodné rovne — hory.
I tu je zem, je — lenže nehovorí,
vie rozkazovať, vie i dolár vsypať,
lež nenadchne hruď, ducha nevie vypäť,
kým tam ten hovor potokom si ločká,
či je to mesto a či dedinôčka,
jak prehŕňal bys’ mysľou v knihe dát,
všetko ti má čos’ k srdcu povedať,
i chalúpka a pred ňou strom, či skala,
jak by ťa mala rada, spomínala…
A ten jas duše — krásny nebies dar,
ak nechals’ doma drahých očú pár,
z ich lesku žiješ, jak dub z úslnia,
a ony prázdny svet ti zaplnia…
Kto ich len nemá? Každý k nim sa vráti —
v tú rodnú zem, hoc do úbohej chaty,
v kraj révy, či len zemiakov a cvikle.
Kníšu sa hlavy, ako perpendikle,
rušeň sa vžiera, telo znavené,
však duch ten šíre more preklenie,
rubači driemu, prejdúc v chvíli míľu
ta do Woodsvillu, hej — ta, do Woodsvillu
za svojím šťastím.
Adam tiež tak blúdi
v mysli, tým krajom vôkol rodnej hrudy.
Zdá sa mu — vidí kadlubianske pole,
kypiace vody, vysokánske hole,
i pleso, nad ním — krv sa hne do žíl —
pri spomienke, jak capa položil,
a hlavu — hoc sbor lovcov aj dnes frfre —
pre šťastie tu si pekne nesie v kufre…
I fľochne naň, jak neraz-nedva v ceste,
či s fujarou sú tam na svojom mieste?
No, sú! Čo robiť? Znova pohne v púť,
smrečina vonia, hrkot oviec čuť,
i štekot psov… a mesiac zláti skáľa.
On? Na Blesku si do Kadlubian cvála —
a Dunaj s ním. Hej, čo sa naplahočí,
však je to hodno za tie krásne oči,
jak hrejú! V náruč schytí svoju milú…
Tu z vravy kolies udre: — Do Woodsvillu…
Adamko, pozri — tam von noc je už.
Si drevorubač — vydrž ako muž!
Neblúzni! Aj tak túha tvoja márna!
Tu zem je dobrá, ak i jednotvárna.
Lepšie byť triezvym, tvrdým — ako z kovu,
a citlivosť ni nepripustiť k slovu…
Hej, drž sa, Adam!
Precedia sa chvíle.
Tretieho rána schodia vo Woodsville,
neveľké mesto, píla zavýska,
a režú, režú hrozné gátriská.
Tu naložia ich, práve skvú sa zore, —
na železničke v predobed sú v hore,
kde má sa rúbať, kliesniť z celej sily.
Čo treba — už tam, sekery i píly,
nástroje všaké, srdce môže žiariť,
náčinie, kotly, v nich sa bude variť.
Nuž allright, len to nejak skryté svetu,
a všetko vôkol dáke divoké tu,
mrazivý objem dávnej prahory.
I Adam iba oči otvorí,
ako tu voda skúpo zpod skál rinie
a nezašumí, ako na doline.
Rubači pohľad vymenia si vzájom:
tie pniská srážať — veru tvrdý nájom —
prežily iste stú a prastú zimu,
kde ktoré ni tria chlapi neobjímu!
Taký strom soťať, keď sa podarí,
mali by vidieť naši šľogári,
ak i tá haluz doma sem-tam liece,
však jedle, smreky — so stola brať sviece!
Lež taký peň? Hja, to sú, pane, taje!
A ešte jak ho dostať na koľaje…
mudruje Adam.
Zato neprevracia:
práca tu, hoci ťažká, jednak — práca.
Druhovia? Tí, hľa, k nej i pristúpili:
údery sekier znejú — skučia píly.
I on sa rúče má už k pohybu.
Privolá pomoc, stavia kolibu.
I dosák jest, i lát, i všakých skladov,
a skúsenosti dobrou sú mu radou.
Večer už majú chlapi domov skromný,
obstanú kotál, v ňom vrie tam na ohni.
Jednaká bieda spája všetkých v jedno,
hrdlačia vedno, nuž i jedia vedno,
a Adamovi vzdajú pochvalu,
keď vykonal im službu nemalú.
On má zas radosť čistú z toho diela,
o svojom kraji vypráva im veľa,
i slúchajú ho v kole sediaci,
Hrvati, Srbi, jak i Poliaci…
Zo zeme prýštia sily nové, jaré,
i zahudie im pekne na fujare,
až ozýva sa do diaľ horou hluchou
bôľ, jak i radosť rodných jeho vrchov.
Len pozde zmĺkne.
Pár dní súmrak sotne,
jak oni v práci za chlieb krvopotne,
a hora prijme, hora sa i fantí.
Poznajú to už biedni emigranti:
dva pniská padly smerom trochu niže,
a na čistine dva sa týčia kríže.
Dvoje sŕdc skončilo už ťažkú hru,
dve duše svojeť jakživ neuzrú.
No, práca ide, práca — tá ísť musí,
po koľajniciach brván zrutné kusy
vezú sa denne, do Woodsvillu vezú,
a neskrvavie cesta od ich rezu.
Ak oplače kto životy, z nich troska,
to srbská majka, no a mater poľská!
— Lež aj nie div! Čo, azda sekera
do každej ruky? — šomre Putera,
a napne svaly, mocne ohne chrbát,
sám učí chlapov, ako horu rúbať.
Jednak i jemu konáre jak letia,
vykríkne ktosi, a to obeť tretia…
V tú stranu bežia, a tu mladík istý
skosený leží, ani na bojišti.
Zrak vytresklý a pery sinavé,
krvavá rana slzí na hlave.
I Adam nad ňou, všetko s ním sa krúti.
— Ach, Pane Bože, veď to hora smrti!
Na kom je vina? Čo ho len ta tiahlo?
Či so sveta ísť musí a tak náhlo?
Nemôže život byť už bez obetí,
a na čistine musí stáť kríž tretí? —
I složí klobúk… pomoc? Kde jej máš?
Odrieka v zmĺklej hore: Otče náš…
Druhovia za ním, títo, jak i tamtí —
modlia sa, modlia biedni emigranti,
z nich ani jeden nezná svojho losu,
kedy smrť prihne k nemu ostrú kosu,
a jasná nádej kedy vyjde v zmar,
keď musí tadať život za dolár?!
Jak skončia, čítať s tvárí: kto na rade?
V Puterovi zas dozre: Preč, preč ztade!
Čo ešte čakať?
Jasajú sa hviezdy.
Rubači vo snách, len on čo sa zhniezdi,
v kolibe z dosák, jak tieň mĺkvo vstane,
vezme si veci, vopred nachystané:
fujaru… kufrík pre dlhšiu púť — ťažký,
priviaže si ho k pleciam na povrázky,
vyrazí do tmy kams’, kde jeho cieľ,
mzdu nechá druhom, už ju oželel,
len preč… preč! Nevie, ale zdá sa, volá
jednostaj naňho čosi shora-zdola.
I vykročí, veď smer tu sotva stratí,
len nepustiť sa hentej úzkej trati,
tá do Woodsvillu vedie iste, hej!
Nuž stúpa po tej ceste kamennej,
jak niekdy doma, aj tu ide valom.
Len duša jaksi v rozrušení stálom,
ak čuť čo, to sú jeho ťažké kroky,
lež na dne srdca žiaľ špie prehlboký:
tie oči stĺpkom sajú jeho silu,
a spytujú sa: — Uzreš si ty milú?
Zem, kde si raz, hoc jedla do tých úst
ti nedá, jednak jak jej myslíš ujsť?
Si väzňom, márne bežíš do diaľavy,
drží ťa pevne, čo chce z teba spraví!
Si väzňom, Adam! A on cíti to,
vždy kráča slabšie, vleklo, ubito,
nech broklínskeho mosta tu je uhol,
vyšiel by naň a s neho by sa vrhol
v bezodnú hĺbku… Stane… váha chvíľu,
no, vzdychnúc, kráča ďalej do Woodsvillu,
vidí ju… ju… ju, svoju dedinárku…
Je už deň, keď sa složí v mestskom parku,
a tvrdo usne.
Leží na pažiti,
dlho sa nehne, dlho neprecíti…
Slnko už nebom vysoko sa plúži,
keď otvorí zrak… smevom sviežich ruží
vpadne mu krásna dievčia tvárička,
a ani jeho reči nevyčká,
privráva sa mu decko zlatovlasé…
On odkaz nebies čuje v jeho hlase,
i zdvihne hlavu, poďakuje milo
za koláč, čo tam vedľa položilo,
veď týždne, čo sa nepotešil v nikom.
I hľadí, ako mizne s balónikom
na ciestke za kry… steblo ľalie!
Adam v tom chápe — medzi ľudmi je,
a povedomie v duši rastie, rastie…
Verí, to naňho usmialo sa šťastie.
Schápe sa — na svet má už inú mienku,
soberie kufor, zdvihne fujarenku.
I vo Woodsville vidí — ľudia žijú,
nuž vojde sem-tam, spustí melodiu,
a najde groš, i vďačné posudky…
Večer zas? Šťastne skočí do búdky
na dlžizný vlak s nákladnými vozni.
Keď inak nejde — aj tak život možný!
A až sa vo tmách tisíce hviezd zjagá,
on do Chicaga jachá… do Chicaga…



[13] Train = železnica.




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.