E-mail (povinné):

Stiahnite si Baču Puteru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Rázus:
Bača Putera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 260 čitateľov


 

VII.


Keď schladne a sneh strúsi na skaliská,
ostrejšie vetrík po doline zvýska,
spúšťa sa Adam, ako zima dýše,
ku Kadlubanom bližšie a vždy bližšie.
Blesk sváža kotly a riad kdejaký —
putery, geletky i črpáky…
Smutno je jaksi v duši pastierovej,
kto vie, čo čaká do jari ho novej?
Preto, keď mrká, nôti na fujare
boľavé piesne, dávno zašlé — staré:
— Hej, vínko, vínko, vínko červené, —
až slzy sperlia v očiach ozvene…
Slúchajú ovce, psi i valasi,
jak ten ich bača smutne píska si,
čo na srdci má — bolesti, či taju?
I doja ešte — ešte odvárajú,
až rozdelia raz ovce medzi gazdy
a po svojom si ide domov každý.
I Adam šiel by psov a Bleska chovať,
i na zálety, aj zas polihovať,
v chalupe svojej kúriť do sporáka…
lež citanka už u rychtára čaká,
a ten len po ňom — ta ho prikydni!
— Tak máš ísť sedieť, a to na tri dni!
Rozumieš, ha? — On mrdne plecom: — Aha!
— Tá baranina bude ti as’ drahá…
— Keď bude — bude! — nedá sa mu mýliť.
Musí? Nuž ide k súdu drevo píliť,
poštiepať, zrúbať… Čo sa nahúta?
Však chlap je mocný, ba až ozruta!
Je pravda, Anča k uchu čos’ mu hodí,
u rechtorov vraj práve budú hody,
a má byť prasa, srna, k tomu hydu,
i mladý pán sa čaká, lovci prídu.
Prilipnú iste, ani čo by klím:
krehunký farár, s pohľadom jaks’ mdlým,
i fuzáč notár, mládenec bez hán,
a slávny jáger, Kalčo, zvaný Ján,
i okresný — no, aspoň vraj sa stroja…
Nuž bude tínom-tánom, heje-hoja!
On tiež je zvaný. Hana však má v rožku,
pošle mu vína, z prasaťa zas nôžku,
lepšie len ísť ta — k súdu — na svoj byt,
a čo byť musí, raz-dva odrobiť.
I soberie sa, slušne zamelduje,
a píli, štiepa, rúbe… Dobre mu je.
Príde i Gdol a píla až tak šústa.
Zpočiatku ani neotvoria ústa,
kuchárka ich však dobre nachová,
tak pustia sa i pekne do slova.
Zadŕha? Bryzgnú, a hneď pridajú síl,
zas vyprávajú, čo kde ktorý skúsil.
Veď by sa nemým hlava rozčesla,
a jedného sú preca remesla!
Jednako musia ťažko chodiť za mzdou,
ak chcú mať niečo — rovnak klamať gazdov,
a na mäso ak príde niekdy chuť,
musia čos’ spafnúť abo ukradnúť.
Tak čo by v dušiach večne malo pľuštiť?
Čo vytýkať si? Prečo neodpustiť?
Slaninku k chlebu krájajú si nožom,
i odpustia si slušne v mene božom.
Nech okresný tu — by sa načudoval!
— A kdeže sú pán? — Veru odcestoval.
— Tí, — bohuprisám, tí tiež veľa minú,
bo volaní sú hore na hostinu.
— A ozaj kam? — hneď kuchárôčka tlstá.
— Nuž do rechtorov! — utre Adam ústa:
— A tam sa veru zabaviť i oddá.
Ach, odišli! No, večná, večná škoda!

Kým Adam takto staré hriechy láce,
má doma Anča plné ruky práce.
O štvrtej vstane, spieva duša zbožná,
keď tam sú kdes’ i pani veľkomožná.
K rodine išli a v zlej metelici,
vraj, dneska prídu s pánmi na sanici.
Farár, i notár, jak i jáger Ján,
do mesta ešte musia z Kadlubian.
Ten prvý teľa mäsiarovi snesie,
druhý má, jak vždy, prácu na okrese,
tretí? Ten zas si habadky chce kúpiť.
A všetci — trochu zahrať, trochu upiť.
I mladý prídu. Na obed sú zpät,
však sane majú veľké ako svet,
vystlaté dobre. Na ich dne i slama.
Veru by mohli zájsť i pre Adama!
Chudáčik, ozaj — jak mu ten čas letí?
Však píli, rúbe tam deň a to tretí!
Spomnie si na ňu? Azda sa mu sčká!
Keby tak videl, ako samučká
si všetko chystá, aj tie fľaše na mok!
Azda by oči vyliezly mu z jamôk!
Divina v páci, hydina tiež bez pier,
i prasiatko si očistila večer,
päťtýždňové, hej, krásne zpod cecka,
vybrala si ho myseľ znalecká.
Pán rechtor! A ten viery nemá v nikom,
keď od toho je prvým odborníkom.
— Hen, to lap, — ukázal jej, — pri stene!
Ono je dlhé dosť, i pustené.
A pyštek, pyštek, aký len má svodný!
Nie nožom, Hana, vretenom ho bodni!
A nebojíš sa? — Bolo jej i ľúto,
však čože robiť? Dokázala mu to.
Hen leží jak sneh čisté v šaflíku
a nerobí už žiadnu muziku,
je ani tam to srdce z medovníka.
Von ešte tíš, ba kohút kikiríka.
Pán spia — no, len čo obriadi si v dvore,
pre poštu prídu — oni budú hore,
podojí, potom raz-dva — zakúri,
a pekne pôjde, čo má, do rúry.
Keď toho viac, nuž dohoda tu ústna,
na fare niečo spravia, niečo krstná.
A okrem mäsa má byť — jak je mienka —
i božia milosť, taká krehulenká.
To čaká na ňu! Však vie kopať — žať.
Nevedela by fánky vyprážať?
Prasa pán rechtor má mať na starosti.
On majster na to - prekvapiť chce hostí,
jak zružovkavie, až jas v zraku zžaslom!
Hej, prichystá mu slanej vody s maslom,
i brká sviaže — k vôli nech mu je,
a nech to prasa pekne maľuje,
by narástla chuť k všetkým jeho vnadám.
A keby nejak ešte prišiel Adam,
nech vidí!
A jak ona z ranných spieva,
pre poštu vskutku príde stará Eva,
v pitvore kašle, fučí ako mech,
a búcha o zem kapci, striasa sneh,
i rechtor vstane na to hromobitie.
Morózne hľadí, tvrdo, srdovite.
Však sotva pozre na tie kusy mäsa,
na mračnej tvári pekne rozvidnie sa.
Zabručí, hlas má ešte pritupý,
jak hne sa, šnúrky vždy si pristúpi,
však pripáli si a z úst pustí kúdol:
— Daj sem to vrece, či som nezabudol! —
prehrnie všetko a zas zavre zámku.
— Taký je človek, keď ho pohnú v spánku!
— Čože? — v to Eva — o šiestej vstať — zle je?
— No, choď už ta! A nech ťa nezaveje!
Dnes chumelice, iste dosť i vetrov,
a stúpať máš až desať kilometrov… —
zdvihne jej batoh, slušne prežehná ju.
— A povedz našim, nech sa ponáhľajú!

Len čo sa naje, rechtor pohne prácu.
— Hej, Hana, najprv von s tým mäsom z pácu!
Vezmi ho krstnej, nech sa vrtí, nedlie,
a spraví k nemu, ale riadne — knédle!
Kohúta, sliepky zanes do fary,
nech pani pečie, pekne ožiari,
po ceste — ale raz-dva bys’ tu bola —
skoč k deťom, povedz, nebude dnes škola,
nech prídu zajtra! Rozumieš tú reč? Nie?
— Ó, áno! — usmeje sa dievča svedčné.
A už to ide, hučí v sporáku,
i sháňa gazda triesku kdejakú,
tu za hrncom, tu siahne pre pokrievku
a postaví si mäso na polievku,
keď berie plech, ver’ strhne ho i s háčky.
Však prasiatko naň staví pokľakačky,
do pyšteku mu citrón vloží, hej…
A už sa teší vôni mámivej,
pod jazykom i vystupujú sliny,
keď roznesie sa skoro po kuchyni.
— Eh! — na rúre si odchyľuje dvierka
a pomášťa tú kožku koncom pierka,
až chytí farbu, ani úsvit zôr.
— A netrieľ toľko, Hana, drevom spor!
Však zato prilož, ale redšie, redšie,
bo prasa — hm, keď pomaly sa pečie!
Toho sa drž, bo to je jeho právo,
tak prižiari sa dobre na chrumkavo!
… Učí sa Anča, musí prejsť cez to,
i zarobí si sama na cesto,
i vyvaľká, i ostrôžkou si krája.
Čo ona všetko z toho navystrája!
Koliké furmy v masti vypraží si,
a jak to kladie do velikej misy,
až radosť na rúčku zrieť preobratnú.
Pán rúru má a ona zasa platňu,
kdejakú mrkvu, perašín a vňať,
dá do polievky, čo len treba dať,
soberie s vrchu, ak už veľa peny.
On frkne šafranu a pokorení,
by chlapská bola, ako na vojne.
A zas sa prihne k rúre pokojne,
pomášťa pierkom — a div, toto prasa
smeje sa naňho — on naň usmieva sa!
A keď si neskôr črpne trochu vínka,
zjasá mu zrak, až schvie sa podhrdlinka,
spomnie si hody, vzdychne zhlboka,
a glgá, ako jazyk podmoká,
i zdvihne oči zrazu, ani jazvec:
— Vieš, Hana, koľko som ja zjedol prasiec?
— Ba ozaj koľko? — siahne prsty na soľ.
— Ver’ by ich jeden pastier neupásol,
hehehe!… — Potom spomnie na syna,
však preňho má byť toľká hostina!
— Čo myslíš, dievča, príde? — Ale iste,
jak neprišiel by, keď raz pozvali ste
i jeho? — Ak nie? — Azda pre ledačo?
Pravdaže príde! — Veď i má prísť za čo!
Ja v obleku som chodil rozodranom,
a jeho, Hana, urobil som pánom.
Najprvší krajčír šil mu v meste šaty!
Nuž nech mi to už aspoň takto splatí!
Či žiadam veľa? — Veru aká žiadosť!
— A v tom je celá, celá naša mladosť —
vieš, Hana? — tvár mu zmäkne, zajasá,
a hneď zas fľochne tadnu — na prasa.
V kuchynke vravy, ťažkej vône, pary,
a pečie sa to, smaží, praží, varí.
I vlčiak vskočí dnu — jaks’ podludne.
Vtom zazvonia. — Ach, je už poludnie? —
Cencúle tamvon počne slnko vrúbiť.
— Hotový obed — mohli by i tu byť!

I prestrú v izbe, kde chcú častovať,
roztiahnu stôl, naň dajú činovať,
porcelán, striebro rad-riadkom sa zjaví.
Veď dostala dosť pani do výbavy,
hoc skromnučká, však z dobrého je domu,
a nebola by ženou hocikomu!
Zavzdychne rechtor — srdce jak by mladlo,
kým prídu, tam si sadne pod zrkadlo,
spomienok pred ním celá priehlbeň.
I dumá, dumá, ako v taký deň:
myšlienka skrsne a sa v obraz mení.
Rod jeho tu už v treťom pokolení
na rechtorii. Vidí otca, matku,
ich milý pohľad, vľúdny do ostatku…
I voly uzre — sivé, rohaté,
sám vedie ich — sám, kamsi v úvrate.
V stajňu ich dostať? Na to fígel mnohý,
na kríž dvier musia, také majú rohy!
— Eh, bolo! Tam je! Všetko roky zmenia,
pol šiesta kríža už od narodenia.
I spomínal by, hladný je však k desu.
Poštárka príde. — A tí, Eva, kde sú?
— Nuž čože ja viem? — pleskne ako bič.
— Mladý pán prišli? — Ale neviem nič!
— A dve sú hneď, hm! — končí sa reč suchá.
Stará však iba do prstov si dúcha,
a rechtor bručí, poštu z vreca delí.
Keď rozdelí, nuž vstane neveselý,
podíde k rúre, zadíva sa krátko,
a už mu sliny tečú na prasiatko.
I chcel by počkať, márne — nevyčká,
vábi ho najmä zadná nožička,
i vezme nožík, odšmykne, jak v taju.
— Len aké je — no! Dosť ho ešte majú!
I zaje si a zas ho zájde dumka,
len nejdú! Nuž i druhú nôžku schrumká.
A vyjde na dvor, hľadí s priedomia,
či na dedine už krk nelomia?
Lež nič! I vojde a tak zadumá sa,
až zmizne s plechu, a to celé prasa,
len hŕba kostí na stole už pred ním,
jak rozumuje nad tým žitím biednym.
I upije si, srdce odťažká.
Nech to nie — tak ho šľahne porážka,
veď od obeda nasbiera sa jedu.
Hľa, mrká, a tí nejdú, nejdú, nejdú:
— Ej, bysťu, však si ja vás vypožičiam!

Vtom pod oknami — čim-čam, čim-čam, čim-čam…
— Sú tu? — Z búnd ťažkých zdvihnú hlavy tamtí,
a vchodí žena, hrnú gratulanti:
— Ad multos annos! — bozk a objíma sa.
— A čo ty robíš? — Skladám toto prasa!
— Preboha, — panej krv hneď stúpa do žíl, —
však tys’ ho složil! Ale tys’ ho složil!
— No-no-no, mal som za vami ísť a kam? —
vypľaští oči, — čakám, čakám, čakám…!
— I my sme! Jana! — smutno svieti s čiel.
— A neprišiel? — Nie! — Čože? Neprišiel? —
Tvár zmyká, krvou podbehnú mu oči,
podopre hlavu, sfuní, zrazu skočí:
— Bodaj ho! — maká srdce, jak kde rana:
— Tak chovaj pána! Vychovaj si pána!
A keby ti mal priniesť za hrsť kvieťa,
ostane tam a ani neobzre ťa!
Ja? Bol by mu dal niekdy aj tej krvi!
Oblek mu v meste šil a krajčír prvý!
A teraz, máš ho, uh!! — i počne biť
o stenu päsťou, až sa trasie byt:
— Uh! — práska. — Starý, ešte ten dom rozrum! —
chlácholí žena. — Majže rozum! Rozum! —
No on len zúri, jak kto v stave inom:
— Nie! Nechcem ho! Viac nie je mojím synom! —
navrú mu žily, vyrúti sa kdesi…
— Nič! — vzdychne žena. — Páni, sadnite si!

Tí si i sadnú, hladní s toľkých ciest,
a Anča nosí, veď tu jest čo jesť!
I vínka, jak krv, ešte od predvlaní.
Však rechtor, príduc, je jak zarezaný.
Nuž ťažko užiť hosťom. Je to žiaľ, čo?
I vstanú skoro, farár, notár, Kalčo,
nemá dnes sily ani vínka mok!
No o dva týždne pôjdu na jarmok,
kto junca pojme a kto dáke prasa,
tam budú spolu zas a potešia sa.
— Tak s Bohom! — ticho do noci sa berú. —
Anča? Tá pekne počká na Puteru.
Ona vie, iste nocou k nej sa brodí.
Aj príde a má hody, ten má hody!
Zaje si pri nej, aj mu zabalí…
A sú už dve, keď vyjde pomaly.




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.