ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na jarmok hrnie saní, bričiek, vozov,
kto ide s juncom, kravou, kto i s kozou.
Adam, ten vezie dolu bravca-žráča,
čo na holi si vychoval jak bača.
I tak už, kto vie, či viac chovať bude,
keď rychtár robí pohoršenie v ľude,
má hnev a teraz nadišla ho fanta,
nechce vraj za svet bačom areštanta!
— Keď nechce, nech mu k vôli, potvore!
Pôjdem, jak iní idú — za more… —
na vlačuhách si húta Putera,
kým po hradskej Blesk jak-tak zaberá
a v slame krochká bravko vytučený.
— Len keby nešly ošípané s ceny! —
Rád utŕžiť by niečo. Kdeže jar tu?!
A ak by bolo treba na šífkartu!
Ostatné? Prídu do rechtorov mladý.
Podpíšu papier! Keď nie, dajú rady!
Však vyberali spolu vtáčatá,
ľúbila sa im z dievok tá a tá,
len on už neskôr pribral panské gusto.
Nuž slovom — bude, aj čo chýba ku sto!
Anči? Tej pošle lístok zo sveta.
Chudobné dievča, čo tu? Príde ta,
keď už raz život takým bezmilostným.
Len psi! Čo s nimi? A Blesk! Bože, čo s ním?

Jak poháňa on takto zahĺbaný,
prefuní korba. Kývajú mu páni:
krehunký farár, s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor, s pekným podhrdlím,
a fuzáč notár, mládenec bez hán,
i slávny jáger Kalčo, zvaný Ján.
— Hej, Adam, — viac ich už ta nenasedať, —
priveď nám kupca, máme svinku predať,
prasicu, brucho po zem jej až siaha!
Privedieš nám, ha? — Čože? — Kupca! — Aha! —
Kalčovi kýva, — dobre, jágerko náš!
— Veď potom prídeš k nám i na oldomáš!
— V poriadku! — trhne koňa za liace.
Čo treba z domu, to sa vyprace!
Z neho, keď nechce, nik nič nevycicia.
Však on vie dobre, čo to za prasica,
jak farárka sa zlostí, horkne v žlči,
že behá sa im, ale nenahučí,
a ako neraz zlobne obviní
i svojho muža z tejto príčiny.
— Na čos’ ju kúpil? — čuť i na ulicu. —
Budem ja chovať takú daromnicu?
Musíš ju predať na jarmoku — vieš?
A kúpiš inú, lepšiu — rozumieš? —
Pán farár, gazda dobrý, tiež je na tom,
do mesta ženie s celým magistrátom.
Len rychtár chýba. — Kde ten, jeho deda?!
No, príde! Svinka? Tá sa iste predá!

Na mýte — stoj, máš v ceste prekážku,
a milý Adam zaplať za ciašku!
I podá šesták, pekne pozdravká,
a ohliadne sa slušne na bravka,
či nestratil ho? Stiahnutý je v hrči
a zo slamy mu iba rypák trčí.
Zakrochká — jak by prisviedčal, že tu je,
a potom ďalej sladké sníčky snuje.
Jak na sanici — srdiečko mu zkvitá,
hoc je to cesta rovno do koryta…
Však len keď pohodlie a dostatok!
V meste už koní, kráv i prasiatok,
a ľudí, trotoár až pritesný!
— Hej, Adam! — volá ktos’. Toť okresný
kýva mu, až i trochu pristane.
— A pôjdeme raz na tie hlucháne?
— Ak budem bačom! — tvárou prelietne bôľ.
— Ak! Čo to za reč? Prečo by si nebol?
— Rychtár ma nechce pre areštskú stravu!
— No, čo len rychtár! Napravím mu hlavu!
A čože vezieš? — počne v slame macať.
— Nuž bravca! — A čo pýtaš? — Štyriadvacať!
— Hm, pekný kus! — a tvár mu zažiari.
Vtom už i stoja vedľa mäsiari,
červení, tuční, ani sadla v sude.
— Čo, štyriadvacať? Šestnásť dosť ti bude!
— To, bysťu, nie! — i pohne, až sneh spráši. —
Ten chovaný je dobre, na salaši!
— Však počkaj! — kričia, mrkajúc si sboku.
— Predám tak, ako bude na jarmoku!

Poriadky v meste jaksi neprísne,
ledva sa Adam cestou pretisne.
Na rynku vir-var, šiatrov dlhé rady,
i núka mu čos’ Židák žltobradý,
však on má Anču v mysli. Spomnie na ňu:
— Čo jej len kúpiť? Srdce z marcipánu
so zrkadielkom — vhodný bude dar?
Či radšej sedem detí za krajciar? —
A Blesk len ťahá, jak sa cesta vinie,
až s ostatnými prídu medzi svine.
Tu kvik a hluk… sneh sčernie na blate.
— Sem ruku, kmotre! — Dáte? — Nedáte? —
I Puterovi hrsť je zaraz v hrsti,
lež on sa nedá, bysťu, nepopustí.
Takého bravca veru niet viac! Inu —
má krátky pyštek, krásnu podhrdlinu,
široký chrbát, ťažko na ňom strácať!
— Tak dám ti rovných, chceš? — Nie! Štyriadvacať!
— I s koňom? — hneď mu idú do štice.
— Hja, páni, čo ten požral žinčice!
— Ba psiarky! — mäsiar vtom ho osloví.
— Jedenadvacať! — Ani bohovi!
— Tak dvaadvacať a pol! - končí boj.
Pritleskne Adam: — Povrázok však môj! —
I dohodnú sa!
Ohlušení kvikom
stoja si zatiaľ farár s kostolníkom
pri palesáku, zrakom kupcov chycú.
Tí neobzrú sa jaksi o prasicu.
A pomáha i panstvo z Kadlubian,
i rechtor, notár, najmä jáger Ján,
aj ponúkne a hoc len pozrieť volá.
No, netúrne nik, až ho prejde vôľa!
A na fare — hej, nieto o tom taju, —
budeže kriku, akže nepredajú…!
Tu vyjde z krčmy Adam, preletí
pohľadom jarmok, zajde k svojeti.
— Čo ešte nič? No, počkajteže málo!
A raz-dva zná, čo robiť by sa malo.
Po jarmokoch sa všeličomu zvyká,
tu nezbýva, len hľadať priekupníka!
I pustí sa jak jastrab po chvašti,
a čosi-kamsi sa mu pošťastí,
privedie skoro, a to baču Gdola.
Ten rád i kupčí, pod snehom kým hoľa,
premerá svinku, odkašle si sucho,
a zdá sa mu, veď pustené má brucho.
Či prekupčí ju? Toho si je istý!
Srsť riedku má a chrbát sa jej blyští.
Ak prasce nosí — bude prváčka.
— Tak koľko za ňu? — počne jednačka.
— Nuž, — myslí farár veľký nárok neklásť, —
jak pre známeho nech je rovných šestnásť!
— Oj, to je veľa! — poškrabe sa starý.
— I desať dosť! — Ba! — Ale? — Ozaj? — Vari? —
hmká si farár, s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor, s pekným podhrdlím,
i fuzáč notár, mládenec bez hán,
i slávny jáger Kalčo, zvaný Ján,
i bača Adam. Jak pri takej veci,
Gdol svinku haní — oni chvália všetci.
— Čo? — rechtorovi tá reč, jak med plynie.
— Veď je to fajta! Nikdy lepšej svine!
— A nahučí sa! — oceruje ďasná
i jáger Ján. — To nevidíš? Je prasná!
Ten prihodí a ten zas popustí,
napokon praštia riadne do hrsti.
Už celý jarmok hľadí na vyhriatych,
až ustália sa v cene: — dvanásť zlatých
i s povrázkom. — Gdol, — vravím, — lacno to máš! —
zašomre rechtor cestou na oldomáš,
keď svinka tam.
Však úcta rýchlo minie,
náhlia sa páni znova medzi svine.
Čas najsť sa musí zhriať sa, aj si upiť.
Lež za prasicu lepšiu majú kúpiť,
nech dvoje sŕdc sa pre nich neharká,
lež poteší sa pani farárka!
A keď krik detský neozve sa skoro,
nech kvičí aspoň prasiec s dvanástoro
na farskom dvore, zakrochká si tujška,
keď poškrabkajú prsty koreň uška!
I rozídu sa páni dookola,
hľadajúc kúpu, kde by taká bola?
Merajú dĺžku, výšku, aj pysk prísne:
či má srsť riedku? Či sa chrbát lisne?
Čo môže narásť na lecakom kŕči?
I nájdu čos’ — lež ak sa nenahučí?!
To bude vody na krst — hodný džbán!…
stískajú plecmi páni z Kadlubian,
sháňajú sem-tam, strácajú sa v stisku,
po celom takto prejdú jarmočnisku,
až jáger Ján len zrazu pozdvihne hlas:
— Počkajte, páni, hen je svinka pre nás!
Pozrite, tá, čo stojí pri kaluži,
ten rapavý, hľa, sedliačik ju drží,
kožucha práve žmolí okraje!
— No, jak tá naša! — Trochu väčšia je!
— I pustenejšia! — Biela, ako aj tá!
— A myslím, — kývne rechtor, — dobrá fajta!
Šteť nestojí jej, pyštek krátučký — ach!
— A nie je, jak tá — na vysokých nohách! —
mrkne i notár, fúzy vykrúca.
— Nuž ta sa za ňou — jednať zhorúca!
A raz-dva už i všetci obstanú ju,
potľapnú chrbát, váhu odhadujú.
— Tak koľko za ňu, priateľ? — Ten hne hustým
obočím: — Chcete kúpiť? Vám ju pustím
za dvaadvacať! — Baže? Kieho šľaka?!
— No, to je svinka! K tomu fajta aká!
— Nuž aká? Aká? Ako všetky tu!
Načože vravieť takto bez citu? —
mrzí sa rechtor, škriepiť sa mu zachce:
— A nahučí sa? Bude mať i prasce?
— A aké! — sedliačik v to. — Bohuchvála,
ich mať ich niekdy šestnástoro mala!
— Len neprechváliť, ujec! — farár jedná.
— Veď je tá svinka takto aj dosť biedna!
Desať dám! — Čože? — Teda jedenásť!
— Ej, to nie! Azda môžem svine krásť?
I nadhodí sa, jak už býva zvykom,
a poradí sa farár s kostolníkom,
i rychtár mieni — škoda pustiť kusa,
na zlatých trinásť slušne dohodnú sa.
V hostínček vojdú — proces celkom krátky,
peniaze sviaže do červenej šatky
sedliačik, hojne zdravia zaželá,
a pohostia sa dobrí priatelia.
V poriadku všetko — na dnes dosť už z činu:
predali svinku — kúpili zas inú!
— Nuž Boh nás živ!
Však tam, kde viacej ľudí,
čert ak i zdriemne — niekdy sa i vzbudí,
prisype uhlia žeravého k svadám.
I tu, hľa, rychtár — no, a bača Adam
jak dva psi hľadia — na soka jak sok,
potrhne ten, i ten svoj opasok,
telnatý tamten, hlava hrdá, lysá,
tento zas ani diabla nebojí sa,
zdravá krv v lícach, oči sokolie,
krajšieho chlapa nemá okolie.
Nuž drapnú sa, jak mačky, v tom a v tamtom.
Tu skočí rychtár: — Ja piť s areštantom? —
a schytí širák s čiernou stuhou nadol.
— Ja s ním si štrngať? Som ja s tebou kradol?
Zújestil som sa, jak ty, cudzí na hnát? —
vrhne mu hrdo do očú, jak magnát.
— Vieš, mizerák, čo pastierska je ctnosť? —
Vtom Adam praští päsťou: — Ujec, dosť!
— Aké dosť? — rychtár hne sa v kroku račom:
— Myslíš, ty budeš v Kadlubanoch bačom?
A keď ti stanú krotko do cesty,
kyjakom budeš mlátiť nevesty?
Myslíš, sa vtáčik na lep nenalapá?
Myslíš, ja neviem, kde je hlava z capa?
Ty zlodej! Ty… Tu skok… chvat! A už mece
rychtára Adam ani prázdne vrece.
Márne ho tíšia, že to obce hlava,
vlečie ho ako ovcu tá zver dravá,
vyhodí dvermi, znak má od krpca,
jak v kyprom snehu tam sa skopŕca,
a nadáva, kým neschytí ho kašeľ.
Však ľudia vravia, to čo hľadal — našiel!

Panstvo? To ďalej sedí vôkol stola,
a nechybuje ani dobrá vôľa.
Pán rechtor práve otázkou čas kráti:
— Čo najlepšie je takto na prasati,
keď síde dolu, lenže s pekáča?!
Ten stisne plecmi, ten zrak otáča:
— Nuž hlava! — Hlava? — usmeje sa hosťom.
— Hej, hlava, ale — keď sa končí chvostom!
— He-he-he! — Aj sa to hneď zapije.
Len bača Adam jaksi smutný je.
I smejú sa a vytýkajú mu to:
— Azda ti, chlape, za rychtárom ľúto?
— Čert po ňom! — zšomrúc, na rechtora hľadí.
— Neviete, kedy príde ten váš mladý?
— Kto? — zvážnie starý. — Nekazže mi chuť!
Nevieš, že nechcem o ňom ani čuť?
Ja som mu dal, čo bolo z týchto rúk — nie?
Teraz je pán a domov nenakukne!
Hej, neoddá sa! — podopre si bradu.
— A čo máš s ním? — Nuž chcel by na poradu…
prihne si pohár — pravda vo víne, —
však Amerika už ma neminie!
— No, o tom potom! — všetci tešia dačím,
a pobudnú si, až i brať sa načim.
Večierkom vetrík poťahuje tuhý,
naložia svinku pekne na vlačuhy,
a čim-čam… ženie najprv Putera,
a zápät za ním korba zaberá.
Vraj múdre takto hľadieť sánok na tyl,
by Adam náklad nejak nevytratil!
A keď to neraz na predku až zmyká,
posadia k nemu ešte kostolníka,
a hio!
Šibú ani z kuše strely
pod hory… vôkol kraj sa krúti biely.
A sype mesiac svetlo studené,
až mrznú fúzy, mrznú remene,
vo vzduchu mrzne i tá konská para.
Však najmä v korbe — dobre sa tým fára,
v kožuchoch, bundách, vínko hreje zdnuka,
cigary v ústach — puká sa a puká,
i narozpráva veru moc a moc,
čo všetko dá sa strieľať do Vianoc,
i jak si ešte sem-tam posedia…
Jáger Ján vykopať chce medveďa,
on prezrel si to — dávno pozná diery,
a chytiť Maca v sladkom spánku — verí.
— Len chlapov treba! — Ak len to, ľať, sme tu!
I za uši ho vytiahneme k svetu,
he-he-he! — smrká notár… Zima reže,
na obzore už kadlubianske veže,
cesty nič a len hore-dolu, strach,
po závejoch, jak morských na vlnách,
a pokým Adam myslí na zatáčky,
tu vlačuhy — hup, a sú horeznačky…
Prasica skrochká — ľakom a či bôľom?
No, otrasie sa a pod šírym poľom.
— Tí, bohuprisám, ešte ujde mi! —
Putera nechá, čo je na zemi,
a hybaj! Len keď nemá chôdzu stračiu!
Jak vidia, čo je — páni s korby skáču,
a všetci za ňou… na! na! — všetci za ňou.
Tá pelia ani cestou vyšliapanou
do Kadlubian a popri hornej veži
do farských dvora beží, rovno beží…
A panstvo za ňou, kto ten zakľaje.
No farár vraví: — Jednak múdra je!
Len Kalčo tuší bosorácke uzly,
až vojdú na dvor.
Zastanú jak zmrzlí,
bo nerátali také na útoky.
Farárka si tam podopiera boky
a hľadí na nich, hoc je zima veľká,
jak na žiačikov pani učiteľka:
— Tak, drahí páni, predali ste sviňu?
— Áno, a dobre! Však už máte inú!
— A, — pridá notár, — už i grúli z chlieva!
— Lež cudzia sviňa takto nechodieva! —
zmeria ich zrakom ostro domáca,
a stisnúc pery, pohľad odvracia…
— Neveríš azda? Duša drahá, ver mi! —
ozve sa farár. Tá len praskne dvermi,
kým oni stoja, mračiac sa i desiac.
Sústrastne hľadí na nich bledý mesiac.
Domáci vzdychne, hmlou sa zakníše:
— A dal som ešte zlatku navyše!
Len nepovedzte!… Nezrieť, kto sa pýri.
— Nezradíte ma? — Ani za svet šíry!