ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fašiangy svitnú, slanina sa načne,
kde v komíne čos’, tam sa i jie šmačne.
Krčma je plná, rychtár v nej je pán,
s ním stály výbor slávnych Kadlubian.
Tu presype sa, čo sa obce týka,
ale i cirkví, až po kostolníka.
Ak protestuje kto, hneď stojí v kúte.
I o bačovi je už rozhodnuté.
Môže si sobrať gráty a ísť hopsom,
inde si robiť svoje kúsky so psom!
Po nedeliach zas mládež hrnie sem,
zahudie Cigán citne, zdunie zem,
raz vrstva a zas druhá tancom vzplanie.
Ujde sa z toho rechtorovie Hane,
sukienka zšumie, zavije sa v skoku,
ani tá pena bystrom na potoku.
I Adam milú schytí do chuti,
a jak sa patrí, pekne vykrúti,
i zakreše s ňou, zvýskne, zaujuká.
Tu budí rešpekt jeho silná ruka,
veď vie už o tom azda tretí chotár,
čo utŕžil si na záletoch notár.
— Hja, taký zurval ľahko pána zruje! —
Putera toho tiež nič neľutuje.
Len keby prišiel Jano, kamarát,
pomohol by mu! Niekdy mal ho rád.
Nuž do rechtorov chodí na výzvedy:
— A prídu pán syn? — Kde by! Nemá kedy! —
odvrkne poštár, prasknúc na list pečať.
Nech ústa má, ver’ musel by i zbečať!
— Čo nevieš, Adam? Otcom som bol vari,
a teraz? On pán a ja — rechtor starý!
Eh, nie je hodno! Bác, a bác, a bác!
— No, akby mal prísť… — Nehovor mi viac!
Nechcem ho vidieť! —
Takej po shovôrke
ak Adam chce ísť, leda ku rechtorke.
Po muzike zas život triezvo zahrá,
I zájde: — Čo? A najde u nich jágra.
Vraj — príde Jano! Písal, voľno mu je.
A že si trochu s nami zapoľuje.
Pán rechtor, tí sa ešte pajedia.
— Však vykopeme s mladým medveďa…!
zamrká Kalčo, negazdujúc slovom.
— Ja to už mám! Viem dieru na Kubovom…
Len čakany a veru žiadne klamstvo,
raz-dva je von, a poteší sa panstvo!
Však, pani naša? — To už váš je diel!
— Parády väčšej ver’ svet nevidel!
Čo zabiť Maca! My to zviera zlostné
lapíme ani jahňa pekne vo sne…
To bude chýr, hej! A ja som si istý,
i v ministerstve puknú od závisti!
No, pôjdeš s nami, Adam? — Čo by nie?
Veď doma som i na tej doline.
Ak pán syn prídu! — zglgne slinu horkú
a dlhý pohľad upre na rechtorku,
jej tvár má dosiaľ rumeň, jemné črty.
— Len starému nič! Hnev ho ešte škrtí…
Veď vymkol by ho! — šepce dobrá dáma.
— Až všetko schystám, poviem mu to sama.
Zajtra je Jano tu!
- Ach, moja mať!
Noc Adamovi ani neprečkať.
Veď so pár zlatých má tam z bravca, ktoré
však nepostačia ani po to more.
A oceán je veľký, loď je drahá.
Aký div, keď tak za pôžičkou siaha?
Jak svitne — niekto myslí — pre sukne
že do rechtorov viac ráz nakukne.
Nie! On len pozrieť, ak už doma mladý?
— Večer príď! — tak mu dobrá pani radí.
I Anča mrkne, hoc sa okúňa,
jak predo dvermi čistí kapúna,
hodného, ani jahňa vypasené.
Keď škrtila ho — pritlačil ju k stene.
— Len večer príď! — a on i počúvne ju.
Na mrku — čim-čam — spiežovce už znejú,
a Adam stojí slušne na blízku.
To veru pán syn v krásnom bundisku,
mladučký človek, elegantnosť samá.
Len vylupne sa: — Otecko! Ach, mama! —
vyobjíma ich oboch, jak sa svedčí.
Teplý má pohľad a jak sladké reči!
— Ach, však som rád! Zas doma! A tam kto?
Ľaľať, i ty ma čakáš, Adamko?
Príď trochu neskôr! Hej, tak dobre mi je…
uhne sa, keď chce do tej rechtorie,
kde vyrástol, kým stal sa veľkým pánom.
Materský pohľad spočinie si na ňom
v chatrnej izbe. — Tak si, syn môj, sadni!
Snesiem ti niečo — iste si i hladný.
Zavečeriaš si…
Ešte hovoria,
keď odrazu sa dvere otvoria
a vojdú farár, notár, jáger Ján —
privítať pýchu obce Kadlubian,
bo Kadlubancov všetkých čosi spája.
— Nuž, Janíčko… niet rečiam konca-kraja.
A zíde sa to, lebo otec v — žlči,
najprv je v pošte a keď príde - mlčí.
Jak moriak sedí v plnej svetlici,
sto hromov v očiach, bledosť na líci,
nuž dobre, keď ktos’ cudzí aspoň skýcha,
bo ináč prasknú blesky z toho ticha.
No tu niet strachu! Mama nosí na stôl,
a mrzí sa, vraj — chlieb jej trochu zaschol.
Vytrhne z vravy: — Nože, šunku — na!
A vezmi si i z toho kapúna!
Dobrý je! A ty tiež si naber, starý!
— Nebudem! — Ale v očiach sa ti zmarí!
I nadelí mu sama, sadnúc k stolu.
Až na Adama tu sú všetci spolu.
A nevystanú ani dobré zvyky,
sčľapoce vínko, štrngnú poháriky,
len rechtor ani balvan ľadový,
nepovie slovka ani bohovi
a sedí, sedí…
Syn však, dobrý fiškál,
vie, čo mu, aj to — ako by ho získal.
Nemusí pýtať od nikoho radu,
jak na slniečko dostať balvan ľadu.
Nechodil darmo roky toľko škôl.
I štverákom, no dobrým žiakom bol.
Kým otec hľadí jak hrom do uhla,
syn jak by nič. Tá hlava okrúhla
kloní sa sem-ta, nulkou vystrihaná,
a oči vravia: — Nepoznáte Jana?
Nuž jak si bere z kapúna, či z šunky,
čo jedno slovko — hľadá srdca strunky.
— Vieš, mama, — vraví sladko, jak by len
tu sami boli v kútoch starých stien,
— vy, keď ste doma, aspoň pokoj máte.
Človek tam hore ani na špagáte!
Dva razy bol som už k vám vychystaný…
dva razy prišli na krk veľkí páni,
jak na koči keď nalomí sa oska —
musel som ostať. Prví boli z Poľska,
z Varšavy, rovno od vysokej vlády.
Nuž venuj sa im — nieto inej rady!
— Ísť? — pomyslím si doma na malér.
No kdeže pôjdeš, keď si gavalier?
A mama, vieš, — jie, ani nevyberá, —
otecko chcel vždy mať len gavaliera!
Nemyslel — však ver’ — ani ako splatí,
no prvý krajčír v meste šil mi šaty!
— zablysne zrakom, či ľad niečo púšťa?
A starý — nič! Len trhne mu čos’ ústa.
Azda mu ľúto chutnej šunôčky!
— Druhý raz, — rozpráva syn, — náročky
mal som už veci na stanici. V shonu
len volajú ma zrazu k telefonu,
a už mi Pán Boh toho nameral!
Práve k nám došiel Francúz, generál,
vieš, mama, človek velikého mena.
Otecko vždy len chcel mať džentlmena,
nuž hoc by bol ver’ ten vlak nedbal staviť,
čo som mal robiť? Ostal som sa baviť!
A stálo za to — s ním moc zažil som.
I pohľadnicu s jeho podpisom
mám pre otecka, k tomu pozdrav vrelý.
Pozrite! To ste ešte nevideli…
vyberie z vrecka kartu, — hľa, je snímka,
tu on a tu ja! Práve sme si vínka
naliali… vôkol naša chasa stála.
Tu, — pichne prstom, — podpis generála!
— Ach, no-no! — stanú oči, rudnú líca,
do ruky z ruky ide pohľadnica,
až starému ju jáger predkladá,
a ľad sa topí, jasnie nálada.
Zdvihne zrak, túha hne v ňom prehlboká,
veď Jano jak by vypadol mu z oka,
spomnie si naňho, keď bol maľunký…
Vidličku vezme, bodne do šunky,
a tanier skoro praskne jeho rezmi,
keď zšomre: — Jano, veď jedz! Veď si vezmi! —

Ráno už v pošte inak vstáva svit,
jak Turek fajčí starý zanovit,
kým Anča ešte sem-ta behá, riadi.
— Nieže — nie s hurtom! Nevieš, spia nám mladý?!
— Jaj! — stíši hneď, keď povie čos’ — len v hlese.
Ak musí s miesta — na prstoch sa nesie,
jak duch sa moce, skoro nehne piat.
Teraz si nesmie pánov nahnevať.
Včera, kým tamdnu slávne mier sa slávil,
Adam bol u nej, v kuchyni sa bavil.
Čakal, no márne — veľa bolo hostí!
Zato keď ona vynášala kosti,
mladému riekla, poprosila ho —
pomôcť, veď ide aj jej o blaho:
kde možno — poliať treba vysmädlú byľ!
On? Poštipkal ju, ale všetko sľúbil.
Nuž nechže spí! Však istotne, keď vstane,
už na priedomí budú farských sane.
I čakan tu, i niečo od lopát.
Vraj medveďa dnes majú vykopať.
Tak nech sa vyspia — mnie si z dobrej vôle —
aspoň kým rechtor odbavia si v škole!
— krúti sa Anča.
Pred obedom Adam
nadíde: — Tak čo, dievča? Veď ťa hľadám!
Vravela si s ním? A groš bude? — Ťaj, či?!
— Ach, moja lajka!… V pošte starý fajčí,
od kúta chodí do druhého kúta,
a podržiac si fajku, čaká — húta,
keď vojde bača: — Akože sa spalo?
— Hm, čože spať? Len bolo toho málo!
A tebe? — Ušlo, ani vody z koša,
však len by som ja dostal toho groša…!
— škrabe sa, mračí. — Neboj, chlape môj,
kde je raz vlk, tam najde sa i loj!
Jano ti spraví! Vidíš, akokoľvek,
i nazlostí, no dobrý je to človek!
Už chcel k nám, a tu zlomila sa oska,
na ministerstvo prišlo panstvo z Poľska,
I čo mal robiť? Musel ostať ver’,
keď je on — Adam, — prvý gavalier!
Vieš? — bafne z fajky: — Ani niet ho viac!
Druhý raz? Už je v ceste a tu — bác,
generál príde francúzskeho mena,
a to zas k nemu treba džentlmena,
Jano vie točiť slovom, jak i vínom…
— No, — Putera v to, — však je vaším synom!
— To je to, Adam! — rechtor zažiari, —
moje má oči, črty na tvári!
Nuž nemohol k nám, uznám, služba stála!
Musel tam baviť toho generála.
A môžeš myslieť, bolo zábav mnoho,
ni v Paríži by neužili toho!
Jano to vie, a spomnel otecka…
— tajnostne starý siaha do vrecka,
vytiahne kartu: — Pozri, to on, áno!
A vedľa neho dvíha pohár Jano!
A tu zas podpis, vidíš? — prst až ohne, —
jak píše Francúz, generál, há? To mne!
Predstav si, Adam, — pohľadom ho troví, —
generál píše tvojmu rechtorovi!
To je už niečo! — To je! — prikývne
Putera, — a česť celej dedine!
Len keby pán syn! — Veď už len by vstával!
Pod stenou čaká naňho ľudí nával.
Ten chce to, ten zas… každý niečo pýta,
a pánom inak mrká, inak svitá,
vieš? Zato Hana brnkla trochu o vec.
Však ideš s nami na lov — tak mu povedz!
Či nejdeš? — Šiel by, nebyť fuzáča!
— A čože? — Psi sa nám jaks’ neráčia.
— No musíš ísť, veď ani to nie na diaľ…
Čože tam notár? Jano by ťa hľadal…
— Však len mu zasiať dobré semeno.
Povedzte mu vy! — Ale dobre, no!

A rechtor veru nešporí dnes slovy,
ktokoľvek príde, čuje o Janovi,
jak nemohol, keď raz už takým pánom,
a toľko na ňom, Bože, toľko na ňom,
tu poľskí páni, tu zas generál…
Koľko to ráz a koľkým spreberal!
Len niečo zje a sháňa pinty na mok,
panstvo sa schodí, sadá do dvoch sánok,
i čakany sú tam, i lopaty.
Raz — dva a letia, jak šíp vypätý,
ku bielym horám, kde si Maco chrápe.
— Hej, na Kubovom lapíme ťa, chlape! —
žmurkajú: — farár, s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor s pekným podhrdlím,
i fuzáč notár, mládenec bez hán,
a slávny jáger Kalčo, zvaný Ján,
kým Jano len sa chechce v predu s bačom.
— Čo sa tí smejú — azda jest sa na čom?!
A cesta míňa… na jedliach sneh žije,
s príkrych brál visia mrazu draperie,
až na Kubovom stanú, tu i diera.
Najprv sa Kalčo do nej zaprizerá,
čakany rozdá, ťažké lopaty,
a pohne prácu ani najatý:
— Tu kopať! Hej, tu! — potúžia sa vínom.
— Len vydržať, len, páni! Hneď sme pri ňom!…
I kopú, kopú, nestačí až dychu.
Ak ustane kto, oddýchne si v tichu,
dve hodiny drieť veru dobrou skúškou!
Jano? Ten stojí pred otvorom s puškou,
a vtipom je, sťa hrniec na prekype,
ak vyjde Maco, jak mu ohňa vsype!
Však ten len nejde! — Milý jáger môj,
váš medveď išiel iste kamsi v zboj!
— Nie, Janíčko, hľa, jak i psiská vyjú!
Neviedol by vás sem na komediu,
môj Kastor vyňuchal to! Nazrem dnu,
však som už prežil hrôzu nejednu…
i vezmúc hlaveň v hĺbku posvieti sám.
— No, hľaďte, chvost! Či nie, ha? Bohuprisám…
Len kopať, kopať! — Keď tu Adam povie:
— Chvost iste je, lež zo psa horárovie.
Sem utiahol sa zdochnúť! —
Čo potom?
Dolina zaznie mocným hahotom.
Len jáger spustí fúzy ani mrena,
už Kastorovi nevie ani mena!
— Ideš mi, fagan! — hneď však ďobre je,
všetko sa žhavým vínkom zaleje,
len nikomu nič o tom nepovedať!
Slnko sa níži, bude treba sedať…
Tu Adam ešte využije chvíľu:
— Janíčko, ten groš… — Dáš mi svoju milú?
— Ty inakších máš na hocktorý prst!
— Tak pozveš ma, až bude u vás krst?
— No, dobre! — tu ten preskakuje kríky:
— Však si ja všetko pošlem z Ameriky! —
zžiaria mu oči po trápení mnohom.
Zaškrípu sane… — Dolinôčka, s Bohom!