E-mail (povinné):

Stiahnite si Baču Puteru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Rázus:
Bača Putera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 260 čitateľov


 

XIX.


Anglické brehy?… Schodia — v hluk a shon.
V Londýne pozrú firmu Clark and Son,
v Paríži pekný obchod Colbert fréres,
kam berú tovar viac i na úver.
S Berlínom už tiež majú dobrý styk,
i vyhľadajú firmu Glück und Pick…
V cisárskej Viedni, tu len krásny deň!
Ku Stauchom zajdú rovno na Graben,
a Herr Stauch pozná ešte staré ctnosti.
Čo uvítať? On dobre ich i hostí,
sám zavedie ich, kde je pivko zlaté,
vyvezie v Prátri aj na Riesenráte,
ukáže s toho velikého kola —
kde kvitne valčík, jasá dobrá vôľa!
Ten obchod, pravda, trochu práce dá mu,
musí čos’ hodiť tu-tam na reklamu,
však odmena raz bude za úsilie.
Tu pôjdu, pôjdu kože krokodílie!
Veď nikde viacej veselia a lásky,
a pekné dámy chcú mať krásne tašky,
a nôžky, nôžky — kde by ktorá snila, —
že v črievičkách sa zaskvie z krokodíla?
Ešte len vtedy bude ten svet skočným!
Tak spoja naši — pekné s užitočným,
bo biznismen už márne — ako vhod
i pri zábave myslí na obchod,
hoc rozkoše by letel ku záhradám.
Nuž robí všetko možné aj náš Adam,
hoc dopraje i žienke, jak i deťom —
pokochať sa, keď idú šírym svetom.
A Anna, takto ešte dáma v kvete,
vie obrátiť sa už i na parkete,
obliecť sa, hlavu držať v klobúčku,
poklonu struhnúť celkom ľahučkú,
i smevom blysnúť, smelo zdvihnúť víčka,
jak opravdivá žena americká…
Veď život iste škola najlepšia.
I detičky sa hojne natešia,
však napokon sa myseľ jaksi skľagá,
i vracajú sa v duchu do Chicaga,
jak je to u nich! Až sa v nich čos’ zláme,
a ostane len: — Poďme k starej mame!
Dosť majú všetci, aj sa vlakom šinú
vdiaľ hore Váhom, ta… ta, na Žilinu
pod chladné hole…
Jasá stuha rieky,
a hučia kolá, bijúc o preteky.
I srdcia bijú, čím tie vrchy hrdšie,
tlčú a tlčú tuhšie a vždy tuhšie.
Veď prešli mestá, slávne krajiny,
z úst tým však neznel hlások jediný,
ak usmialy sa, ale boly nemé.
Hej, iný je zrak drahej rodnej zeme!
Tu šumia vody… rána inak zoria,
a vánkom letí pozdrav od pohoria,
i rozumieš mu — hoc vlak divo rafe…
V duši ti hrá, jak na striebornej harfe,
tešíš sa vieskam, mestám, kŕdľu vrán…
— Ideme ozaj ta — do Kadlubian
z Chicaga — pozrieť svojeť, no a trochu
i pohovieť si na zelenom mochu?
nasať sa vône, ňou len hora dýcha,
nájsť osvieženie z velebného ticha,
keď jasá deň a nepohne sa chvoja?
Deti, tie vedno pri obloku stoja,
ukazujú si prstom hor’ na hrady,
pod nimi rieka strieborná sa hadí,
baví ich, čo krok — nový obrázok
a majú svojich tisíc otázok,
všetko im jaksi vpadne do postrehu,
bielučké veže, jak i pruhy snehu
na vrchoch, kam jar — kráska slnných očí
od Dunaja tak ľahko nevykročí.
Mistress? Ju túha pred rýchlikom chyce,
až nervózne sa chvejú mihalnice
čiernučkých očú, čo i dnes sú pekné:
objať si mater, a čuť, čo len riekne?
Jak prijme, ťažkým žitím ustatá,
dve milé hlávky, svoje vnúčatá?
A keď jej povie, jak Boh pomáhal im
v tom šírom svete, cudzím, nevítaným!
Čo všetko majú a že prišli pre ňu
so sebou vziať ju na breh Michiganu,
iste sa zachvie čosi v chalupe,
a dobrá duša v slzách okúpe,
jak pozná ju, nuž sväte ruky složí
a poďakuje za veľký dar boží…
Veď je to zázrak! Či i vyšla kedy
takáto pani, a to z toľkej biedy?
Nie veru! Kým tak ona rozberá,
kde lieta v duchu mister Putera?
Jak prvej hole uzre hlavu lysú,
tu odtrhne sa razom od biznisu
a prejde púti svojej ťažké míle.
V New-Yorku stane, v horách — vo Woodsville,
kde ohromné pne robotníkov čiastia.
No dievčí smev bol jednak záblesk šťastia,
hoc prišiel Blacktown, búrny v čase onom.
Ba čo sa stalo s krotkým koňom, Brownom?
Jak čierne uhlie čiernym jeho diel…
… A rýchlik funí. Bár by prudšie šiel,
veď v Kadlubanoch čakajú ich asi…!
Hej, aj tým iste zmenily sa časy,
z lovcov už starci — opŕchleho peria.
Až povie im, čo prežil, neuveria,
lež pravdivosť slov sotva mu kto upre,
ak otvorí raz svoje ťažké kufre
a rozdá dary, každému čos’ k sviatku,
cirkvi i obci niečo na pamiatku,
a z vďačnosti i úcty na znamenie —
vystaví pomník svojej prvej žene.
To zlomí — jak trsť — všakú neveru,
keď vidia, čo dnes z baču Puteru,
ktorý má — ale svojeť nezabúda…
Pred jeho zrakom zem sa mihá chudá,
na roliach orú statku biedne kusy.
— Cez školu sveta ešte ľud ten musí, —
myslí si Adam, — nezaliať sa potom,
lež zvíťaziť, jak patrí, nad životom!
Tu vlohy sú, a aké! Treba cvik,
a dnes si bača — zajtra továrnik,
nezatisne ťa žiadna vyššia rasa! —
Tak uvažuje, pohľad jeho jasá,
cíti sa silným, no a v tejto chvíli,
zdá sa mu — nesie rodu zdravia, sily…
víťaziť, jak on… Vlak sa rúti vpred
krajinou tisíc krás a tisíc bied,
keď zmĺkne všetko v Adamovom srdci,
len kraj si hladká jeho pohľad vrúci,
hovoria k nemu tvary vrchov — známe…
I vidí drahý obraz v krásnom ráme,
a zchvie sa v duši, slzám neubráni:
— Pozrite, deti, hen sú Kadlubany,
pod tamtou hoľou!… Šťastie rozľútostí,
objímu sa a slzia od radosti:
— Sme doma! Doma!
V jarný podvečer
koč pred chalupou stane, a z jej dvier
starenka hľadí, ba s nôh skoro letí:
— Ach, deti, vy ste? Drahé moje deti! —
padla by na zem, klesá do objatia,
tu dcéra, tam zas mocná náruč zaťa,
v nej osikou im zbelie, zchvie sa celá:
— Už som vás veru uzrieť nemyslela! —
pohládza si ich skoro s obavou
— i hlávky vnúčat — rukou trasľavou,
odvážne čielka, kučeravé vlásky,
na tvári vrások, však i nežnej lásky.
— Nuž poďte dnu, hoc chatrná to chatka,
no v tejto, deti, rástla vaša matka,
otec zas hen v tej s šramkovanou bránou!
Čože to, pravda, pre vás — takých pánov?!
Vy máte izieb ani na fare,
v nich nie jak my tu — staré almáre,
lež tepichy… Však dobre je mať v mysli
i nachýlenú chatrč, z nej ste vyšly,
zíde sa vám to aj v tom veľkom svete:
hoc palác vaším — jednak nezhrdnete,
tak veru, deti!… Čo má — sháňa im,
okatým, na sto vecí zvedavým,
prináša jej to jemný smysel ženský:
— Jak rečnikujú sladko po slovensky!
Syn pravý otec, dcéra — pravá mať.
Len zvedavé sú, kde vraj budú spať?
U rechtorov? Ach, či by ta šli? Horky!
Ona si ľahne pekne do komôrky,
a oni v izbe! Treba miesto väčšie?
I periny im ešte preoblečie…
— Nuž, viete už kde?… Zatiaľ, zrejmá to vec,
schodí sa zôkol-vôkol celá obec,
i krstná príde, však je ešte živá,
od úrazu však na tú nohu kríva,
priatelia hrnú, známi plnia dom:
— Aký to zázrak s bačom Adamom? —
Nakuknú jáger Kalčo, rechtor starý…
I na nich poznať odkvet toľkých jarí,
však junáci sú, bodro plesknú v dlane:
— A pôjdeš, Adam, s nami na hlucháne?
— Ako by nešiel? Mojou bude trova!
— Vyberieme sa ta do Kaniakova…
vykladá jáger, — tam hôr v pokraju
hniezdia sa a krásne tokajú.
A prenocovať môžme v kolibe…
Privrené dvere v tom čos’ pohýbe,
závora šťukne, ledva vlečúc nohy
plazí sa psisko starý, preúbohý,
však biely, jak srieň, nehľadí — len ňuchá.
Ku Adamovi zavedie ho tucha,
oblizne nohy, ako známemu,
a napokon i ruku najde mu,
no strasie sa a na podlahu klesá.
— Ach, Zahraj, Zahraj! Ľudia, pozrite sa! —
ozve sa z kútov, vyorúc v cit brázdu:
na hlave cíti pes dlaň svojho gazdu
a skukom skučí…
Čo však? — Na druhý deň
len rozkuje sa chýrov žhavá vyheň,
keď otvoria sa ťažké kufriská,
v nich pokladov, až v očiach zablýska,
i zlata, striebra, látky na šaty.
— Tí, musí byť ten Adam bohatý! —
hartušia ženy, svedčné gazdiné:
— Čo materi dal, aké náčinie!
Iste to bude striebro samé, čisté!
A krstnej záclony, ha — videli ste?
Jak u pánov! Tie veru nie sú z ľanu.
Rechtorovi dal fajku, vybíjanú
zlatom a striebrom, len tak jagá sa ti!
A farárovi drahý prsteň, zlatý.
I na fuzáča notára mal ohľad,
vraj priniesol mu pekný ďalekohľad,
a jágrovi zas z toho úlovku
obecal navždy expres-dupľovku…
Zavďačí sa vraj všetkým nám, i Židom,
a vystaviť dá pekný obecný dom
na pamäť… A keď na našej žil holi,
vraj deťom našim vybuduje školy…
Nuž divný človek! Obrom? Neobrom?
Kde kto i myslí: — To nie po dobrom!
Čo bol on, vieme, aj čo ona bola…
Teraz vraj chce dať rúcho do kostola.
Z kosodreviny nevyrastú stromy,
kto ich vie, čo tí majú na svedomí!
… ide z úst do úst, šepcú chalupy,
i slová chvály, však i potupy…
A Adam vie to, jednak usmiaty je,
na otcovizni tichunko si žije,
chalúpku, ktorú čas už skoro skydal,
i opraviť i pekne vystrojiť dal
na tých pár týždňov… Tu si spomnie časy,
so ženou dumá, s detičkami hrá si,
navráva mamku do Chicaga — márne,
kúpe sa v lúčoch, saje vánky jarné,
i rozmýšľa, jak na tom veľkom kopci
pripraví radosť, a to celej obci —
pod Kaniakovom…
Aj to stane sa,
belasým smevom zkvitnú nebesá,
zelený háj už vtáčat v rozhovore,
keď istého dňa hrnú lovci hore:
krehunký farár s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor s pekným podhrdlím,
a fuzáč notár, mládenec bez hán,
i slávny jáger Kalčo, zvaný Ján,
aj okresný, tak lovec za rámik,
a medzi nimi aj pán továrnik
z Chicaga… pochod starcov zaviera
chlap ešte jak dub, Adam Putera.
Idú ta na noc, krok ich neistý,
chápu sa, mocú, ako penzisti…
no húsenka tá len sa jednak hýbe.
Na mrku vyjdú až hen ku kolibe,
tu složia sa, veď majú vyčkať ráno.
Kto prekvapí ich? Rechtorovie Jano!
I on sa vybral z mesta, však už veru,
dosť nadrhol sa za tú kariéru,
prešedol trochu borbou ukonaný…
Nadíde večer tichých spomínaní
pri veľkej vatre — ľahká príprava,
rozprávajú si, Adam rozpráva,
jak biť sa musel na života fronte,
i pripijú mu všetci sua sponte:
— No, chlap si, Adam, vykonal si divy,
drž sa i ďalej, nech ťa Pán Boh živí…!
… hrknúc si, zvlnia vôle riečište
a zrumenia sa hlavy striebristé,
zabudnú na tie roky, dobrácky
sa smejú, spomnúc najmä na facky,
čo vsypal Adam niekdy notárovi.
— No, čože — však to pohladkaly vdovy,
he-he-he! — plní miestnosť, dymom dusnú.
Chechcú sa lovci, po jednom však usnú…
Dohára vatra — keď von v tie tmy šaré,
zahudie ešte ktosi na fujare:
— Hej, hory, hory, hory čierne, — znie
tak zplna vážne, mäkko, ľúbezne,
bozkáva mesiac krásu skamenenú,
kým pieseň letí na breh Michiganu,
a kľakne na hrob pozdrav snežných hôľ,
kam John Jack Small chcel — lenže nemohol…
Už bolo pozde!
Pred štvrtou ísť plán,
i budí všetkých Kalčo, zvaný Ján,
on starý chlap, však temperament prudký,
pripravil všetko. Už sú tam i búdky
z čečiny riedkej, skryté pod stromami,
kde hlucháň rád sa svojím hlasom mámi…
Ináč je to vták nie jak z kŕdľa húsok.
Nuž teda vstanú, idú ešte kúsok
riedučkou horou… Mesiac zhasína.
I zastanú, kde malá čistina…
Až prvá zora na nebi sa vzpýši,
už všetci striehnu — každý v svojej skrýši.
I Adam striehne, vie, je v dobrom krúžku.
Však nenadarmo jágrovi dal pušku!
Na trpelivosť tu ver’ nenúdza…
Všíma si, jak sa hora prebúdza,
spev vtáčat počne, vôňa stúpa sýta,
tmy rednú, jedľa zelenie sa — svitá,
keď tu vták sadne na strom znevysoka.
Krásny vták, starý! Azda nezatoká?
Chvost ani vejár, pod zobákom briadka…
ak ohlási sa, slietne kamarátka
na čistinku, on zšúcha a hup — k nej,
oddať sa láske večne márnivej…
Lež tento — nič! Či zbadal niečo v kole?
Azda sa díva na tie snežné hole?
Vtom napne krk a — o zlom nemá tuchy:
c-klo, c-klo-šú — a už slepý je a hluchý,
keď tu — bác!… výstrel vráti bralísk svada,
a veliký vták k nohám lovca padá…
— Si víťaz, Adam!
Komu všetci svätí,
a zvíťazil, ten prirodzene — platí.
Obloha jasnou — vetrík zahnal tiene…
Putera má už všetko pripravené
na veľký deň — no a ten nastal dnes.
Detí sa hrnie — bude majáles,
pod Kaniakovom kolo na pažiti.
Tu môže tančiť, kto sa k tomu cíti…
Kdes’ v grúni ovce pokojne sa pasú,
keď Cigán spustí na cymbal i basu,
a veselí sa národ rozihraný.
Čochvíľa tu sú celé Kadlubany,
nechali prácu, vyšli z chalúp — chatôk,
veď majú sviatok, veľký majú sviatok:
ich Adam je tu! A chýr koluje,
vraj v Kaniakove pre nich bačuje:
jesť, piť i tančiť — na jeho dnes účet!
Nuž komu by sa chcelo doma čupieť?
I starý Gdol tam nechá voly v paši.
Len kosť a koža z neho — no, chlap k fľaši.
— Prišiel som, — vraví, — hoc už v údoch bôľu.
Pamätáš, drevo pílili sme spolu?!
Všetci tu a ja chodiť kade-tam?
— Vitajte, ujec! Ó, hej, pamätám…
smeje sa Adam. Sperlí ohnivý tok —
na dobré zdravie, jak i na úžitok.
I spieva hora, radosť srší z očí,
varí sa, pečie, vínečko sa točí,
vrtí sa mládež, stárež tlieska v dlane,
ujde sa tancu peknej panej Hane,
kým muž to svoje šťastie prežíva.
— Hej, kariéra je to mámivá,
mať iba ruky neučené, holé,
a priniesť radosť, až sa ozvú hole!
Jak chudák odísť — vrátiť sa jak pán,
a najväčší muž obce Kadlubian…
… zareční rechtor, keď sa všeho minie,
ako sa patrí skvelej na hostine:
— Ďakujeme ti, drahý Adamko náš!
Lež zač nás takto obsýpaš a chováš? —
Putera? Len sa trochu v tvári zmení,
otvoriac ústa v pestrom shromaždení:
— Nuž, páni, — rečie, — zjavím pravdu pravú,
svoj dlh si splácam za capovu hlavu…
Či pamätáte? Všakver’ — zmizla vám!
Nuž nech je koniec vašim obavám,
kade som chodil šírym-diaľnym svetom,
bola mi veľmi dobrým amuletom.
A zvedaví ste, ľudia, teraz kde je? —
V pracovni mojej — v Chicagu sa skveje!
Tak, drahí moji, buďte tých slov svedci,
jak zvíťazil som — zvíťazte vy všetci!
— i zdvihne pohár muž bez škvŕn a hán:
— Na česť a slávu našich — Kadlubian!

(November 1933 — máj 1934).

« predcházajúca kapitola    |    



Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.