E-mail (povinné):

Stiahnite si Baču Puteru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Rázus:
Bača Putera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 260 čitateľov


 

XVI.


Adama prejdú myšlienky mdlé — šeré,
až stane v meste veľkom na jazere![17]
Keď vie sa spýtať, nestratí sa vari…
Hneď zavčas rána sadne do streetscari[18],
pri jatkách síde, zrovna pred bránu.
I Slováci sa tuná namanú,
jak všade, kde je práca ťažké drenie.
Sem-tam sa tlačí trochu unavene,
tá cesta dlhá, tu zas dobytčí kar…
Vtom ním ktos’ strasie. — Ľaľať, harmonikár! —
Krajania hneď sú vrelým citom jatí.
— Kde sa tu berieš? — hľadí tamten. — Ba ty?
— Ja vo fabrike, bratku, črevá skladám…
— A ja zas idem z bane, — vraví Adam, —
za akous’ prácou, hoci od mäsa…
Nenajsť tu niečo? — Ale najde sa!
Bossovi poviem, ľahko nevydranká
takého chlapa. A čo tvoja Anka?
Píše ti? — Kde by! Azda sem mi bude…!
Dosiaľ som horšie, jak ten Cigán v búde.
— Nepovedz! — Veru prešiel som ja školu.
— A my zas sme tu, a sme ešte spolu.
I ty k nám prídeš, — myslím, určite.
Sedem nás spáva blízko na byte,
ty budeš ôsmy, dobre? Aká shánka?
Jesť navarí nám naša Kysučanka,
my platíme jej, dosť nás bude osôb.
A Kata kuchtí správne — na náš spôsob, —
i halušky, i údlovinu v hrachu…
Len veľmi si ju neobzeraj, brachu,
bo okále má — ujsť bys’ nestačil!
— Čož’ ja už! — No, si sa jej zapáčil,
i spomína ťa. — Ale choďže, choď!
— No, poďme, možno, práve bude vhod —
k bossovi!
Idú sem-ta nemárne.
Napokon Adam chlapom továrne,
len ohliadnu ho zvedavosti s mierou,
či narábať vie dobre so sekerou?
Jak nevedel by? Azda jedal šalát?
Nie polená, vie ťažké pniská kálať!
Potľapkajú ho, vedú po stavisku,
v ohromnej sieni, ruchu, ryku, stisku…
Hovädo srazí Niger, ako drak.
Spustia ho z krvi, už je v moci pák,
zdvihnú ho, vola, ani kurča väčšie,
posunú — pár rúk kožu s neho svlečie…
A ešte sa v ňom myká sila živá,
pár rúk ho zasa dobre vyumýva,
a posunie ho ďalej v stranu inú.
Tu roztína už jeden chrbtovinu,
no samotný sám musel by i zhynúť,
keď nový vôl tu každých desať minút!
Nuž niekoho mu ešte priberú…
Tak Adamovi dajú sekeru,
a rob a ukáž teraz, chlape milý,
aké máš nervy, koľko v svaloch sily?!
Neobzeraj sa sem-tam, čo je z vola,
jak rozberú ho, sunúc dookola…
Piluj si svoje, uver, za čas krátky
dostanú svoje konzervárne, jatky,
a na obed, hoc zrak to neverí —
už bude beafsteak tam na tanieri
v hoteli hrdom — v reštaurante, pane,
kde okvietené stoly, pricipkané…
páni a dámy, jemné ani z vaty,
spracú tie volie chrbty, volie hnáty…
Tak Adam! Jaj, či dusí krvi výpar?
Čož’ to? Bys’ videl, kde tvoj harmonikár,
v čom sa ten papre, čo sa naprelieva:
len črevá čistí, jednostaj len črevá!
Tomu sa, možno, chuť viac nehlási
na údeniny, krásne klobásy…
O čo len jednak lepšie tvoje dielo!
Vôl natiahnutý, schop sa, zatni smelo,
nech vidí tvoj druh, jak ti ostrie pára,
a že si súci chlapík za mäsiara!
Tni, nezaostaň chvíľku v letmých snoch,
nie ti dosť jeden vôl — hneď máš i dvoch!
Stroje, tie hrmia v búrke treskov-praskov,
hej, zatni, Adam, bo tys’ tu ich čiastkou!
Nedaj sa, nedaj, hoc i pukne v drieku,
pás práce beží, nepristav tú rieku,
bo vyhodia ťa! Sekáš tu len kosti,
no presekáš sa k svojej budúcnosti.
Rúb, Adam, rúb, hej rúbať potreba!
Veď nerúbeš tu iba za seba,
keď tvrdá práca zalieva ťa potom!
Rúb — ty sa dnes tu rúbeš so životom
za svoju Anču!
A on rúbe rúče,
svaly sa pružia, srdce prudko tlčie.
Po práci Maco verne naňho čaká,
pojme ho s sebou na byt — do baráka,
sbitého zo skál, v chudobnej, zlej štvrti.
Len bachnúť doňho, na hŕbu sa zrúti.
Tu nájde známych. Je to radosti!
Katuša zhíkne, aj ho pohostí,
a k mäsa kusu dodá nežným hlasom:
— Nuž prišiel si? No, vidíš — tušila som…
— Ba? — Veru! — blysne na stôl. — Hľaďže, tvoj diel!
Neraz som si tak, — ozaj, kdes’ sa podel?
Ostaneš s nami? Inde je to drahé…
V izbe sa vyspíš s chlapmi — na podlahe.
Naješ sa… varím riadne pre náš snem…
No, pôjdeš ďalej? — Ale ostanem! —
prikývne Adam, složiac veci svoje,
veď chudobno, lež všade čistunko je.
Jie, jak by pálil, k tomu — pohľad raní.
Za Katou fľochne: aká z nej len pani?!
Fertuška biela na vrchhlave mašľa,
nech frajera chce, iste by ho našla!
Prizre sa hladne štíhle na bôčky,
nevidel dávno svojskej dievočky.
Však zbadá sa a — pokrm viac mu vzácny.
Potom sa už tu ľahko udomácni,
načiara Anči, adresu jej udá,
nech odpíše mu, ako sa má, chúďa,
či netrápi ju preňho ten svet podlý?
Či myslí naňho — či sa zaňho modlí?
Tak napíše, aj pekne pozdraví.

Strhnú ho žitia všedné krútňavy,
robí a robí, chrbtovinu kála,
i mzda je dobrá, k tomu práca stála.
A na ložisku? Ako to už býva,
keď sídu sa, nuž prinesú si piva,
a harmonikár spustí pieseň jarú,
on zasa zahrá sladko na fujaru.
Hej, bolo by, nech niet tých ostrých pradien,
v nich duša viazne jaksi so dňa na deň!
Odpoveď čaká…
Listy prídu, hľa…
a naňho Anča azda zabudla?
Minie i mesiac, nastúpi i druhý,
pod Adamovým zrakom modré kruhy,
nemôže spať, až poblednú mu líca:
— Ach, nevernica… veru nevernica! —
zosŕka v duši, zúfa na jej vine.
Napokon myslí: — Sú i dievky iné!
Čo sa má moriť, Pane Bože svätý?
Ked Anča nedbá — tak si všíma Katy!
Tá sladne ani zrelé ovocie,
ak pozre za ňou, vidí, chce ho, chce…
a švárna je a okrúhle má prsia…
Podivná túha na dne srdca skrsá,
hoc zaháňa ju, rozbije i v kusy,
zas vráti sa, on niekoho mať musí,
a Anča, Anča! S dušou bolestnou
píše i krstnej, čo je, jak je s ňou?
No, nič… On jednak čaká, utýraný,
či prepadly sa celé Kadlubany?
Ak? Nuž, nech! — zvre to v ňom a zhorkne cele,
popasie oči po Katinom tele,
je mladé, svodné. Obstáť, kde vziať sily?
Vypije niečo, večer dvere zmýli,
nájde jej pery, náruč horúcu,
a privinie ju zrovna ku srdcu,
jak Anču niekdy…
Teda koniec oštár!
Tu pristaví ho istého dňa poštár,
na schodoch lístok do ruky mu vtlačí.
— Od hoho? — myslí Adam; — Hí, od Anči! —
poznáva písmo, čosi v ňom sa zlomí.
Akýsi hlas sa ozve vo svedomí,
až zachveje ním, keď list šlabikuje.
Hej, ťažko mu je, veľmi ťažko mu je,
veď píše citne: — Drahý Adam môj!
Len teraz počne v duši pravý boj:
— Môj Adam? Pekne! Lež jak — pre päť svätín,
či som to ozaj Ančin a či Katin?!
I číta radom, ako znať mu dáva,
že je i ona, chvála Bohu, zdravá…
Takého zdravia ver’ i jemu praje!
Neraz si myslí, však i zvedavá je,
či nestratil ten kúsok rozmarínu,
a v šírom svete nezaľúbil inú?
— Tí! —pristaví sa: — Čož’ som padúchom? —
a poškrabe sa chvatne za uchom:
Jak to len píše? Azda tuší čosi?
Rozmarín má, lež iný klobúk nosí…
No, kto to vie? A kto to vyčaragá?
Vraj tretí list už píše do Chicaga,
a márne čaká akejs’ odpovedi…
Či tú ich lásku azda niekto riedi?
— Čože? — vtom už mu líca farbu menia,
a v prekvapenie padne z prekvapenia…
— To, bohuprisám, podvod akýsi,
ktos’, Anča, chytá naše dopisy!
Nečíta ďalej, domov ho to ženie,
kým v duši skrsá čierne podozrenie
na Katu… Vojde — on to presne zistí!
— Ty, dievča, povedz, nedostal som listy? —
Tá zachveje sa ani šiaša v mláke:
— Čo vravíš, Adam, listy? Ale aké?! —
a počne plakať, tak jej na duši.
Hej, má ten trapov, kým ju učuší,
a zhojí ranu…
Noc zrie s mrakodrapov,
v neveľkej izbe chrápe sedem chlapov,
len ôsmy ešte trotoárom šlampe,
číta list znova pri uličnej lampe.
Ťažko to ide, mnoho všakých zvestí,
na štyri strany sa i toho vmestí,
a dosiaľ iba prvú prečítal!
Na tých troch — chýrov celý kapitál,
hoc na druhej — to nemá preňho ceny:
kto umrel — no, a pravda — kto sa žení…
Na tretej však je vdačný každej značke.
Tu Anča píše čos’ o poľovačke,
a akej ešte! To je, pane, dej —
o poľovačke, a to medvedej
na Kubovom, kde farských majú lúku!
Je to strach čítať, však i do popuku:
pán farár v ruke s motyčkou sem chodí,
a kope jarky pre tej trochu vody,
bo ináč slnko spáli v lete pažiť.
Musí sa teda tá zem vlahy nažiť…
ak nažije sa — aj hneď zelenie…
A tu má gazda iné trápenie:
do bujnej lúky zasa všetko letí,
i koniari a najmä — ak sú deti…
I dobytčaťu chutí tu jaks’ sladko,
ak odtúla sa s hole jaloviatko,
hneď je tam… ako na svojom sa pasie,
Nuž vyjde farár neraz v nočnom čase,
a chlapci, lotri, vezmú zvučný spiež,
zachechcú sa mu: - Strež si, len si strež! —
Vodia ho lúkou cengom toho zvonca
raz s jedného a s druhého zas konca…
Po takej noci — idú Kubovím —
okrúhly rechtor s pekným podhrdlím,
a fuzáč notár, mládenec bez hán,
i slávny jáger Kalčo, zvaný — Ján…
spafnúť si niečo, hoci akú škvarku.
Hmla na lúke a čosi hne sa v jarku.
— Pst! — zdrží jáger, — hľaďte, tam v tých kroch
čo to? Je šedé… stojí na štyroch…
To bude Maco! Na tú šelmu dravú
namieri notár, keď vtom zdvihne hlavu
a vstane — farár, motyčku má v hrsti…
— Tí, bohuprisám, nech ten fuzáč spustí! —
zosŕkne Adam, prežívajúc scénu…
Už nevidí, jak streetscary sa ženú,
Chicago tam… Šum hôr? I zajde ta,
nadáva lovcom, aj sa rozchechtá…
až zbadá sa, a pohne pomaličky.
Zahne si cestou známej do krčmičky,
boos je sám, tomu povie, kde čo kul,
veď navštevuje riadne eveningscool![19]
Na vzdelanie dá, nie jak akýs’ šaľo,
nuž vie riecť, čo sa v Kadlubanoch stalo.
I uľahčí si. Boos zas pomôže!
Zná fabriku, tu v meste, — na kože,
ak chcel by ta, vraj zárobky sú značné…
Hrkne si Adam brandy[20]: — Ale vďačne!
Pri práci, jak má, aj tie zvery hynú!
Azda má večne rúbať chrbtovinu?
Na byte rád by nazrieť do priečinkov.
Už neshodne sa s peknou Katarínkou.
I pôjde! Čo by nešiel? Allright… yes!
Továreň nájde za adresou kdes’.
Hej, zajtra…
Tak i prejde pár míľ v diaľ.
Továreň, a v nej — mister John Jack Small,
prijme ho — starec, ale ešte v sile.
Tu vyrábajú kože krokodílie
na panskú obuv, najjemnejšie tašky.
— Či rozumie sa? — Yes, no, bez otázky!
Na takú prácu skúseností — to má,
čo baranín on vyrobil si doma!
I spravia sa, tak dohodnúc sa pri tom:
Putera bude v továrni i bytom,
robotník vo dne — tu-tam k pomoci,
a postriehne zas trochu za noci.
Však voľný muž i zvôľou ľahko skysá,
a preto Adam slušne ožení sa
v najkratšom čase!… Prisľúbi, jak načim.
— Len jak to teraz Kate vyonačím? —
myslí si cestou. Ale zdarí sa mu:
stihne ju práve doma, a to samú,
však medzi nimi nejde nijak reč.
Jak ona vidí, že sa sberá preč,
i hlavu z capa strčí do kufríka,
pochopí všetko, fľochne na vinníka,
a vyčíta mu, všelijak ho čistí.
— Hja, — ten zas, — Kata, brala si mi listy!
— Ja? Tebe? Veru mala by i komu!
Na! — šmarí mu ich. S tým i koniec lomu,
a koniec láske! Adam odchádza…
Na novom byte všaká nesnádza,
svetlica veľká, jak pre ľudí párku,
kuchynka vedľa čaká na kuchárku.
Čo on s tým? Toľká prázdnota až desí!
Na stenu hlavu z capa pribije si,
a večer píše Anči: — Tak poď z kraja!
Všetko ti pošlem — vyžijeme dvaja.
Mám pekný byt a dosť i roboty,
do New-Yorku ti prídem oproti.
Jak dostaneš, čo treba — hneď sa stroj!
Bozkávam ťa a… čakám, anjel môj!



[17] Chicago leží na brehu jazera Michigan (Mičígen).

[18] Autobus, električka.

[19] Večerná škola.

[20] Pálenky.




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.