E-mail (povinné):

Stiahnite si Baču Puteru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Rázus:
Bača Putera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 260 čitateľov


 

XI.


Keď spadne s duše ťarcha prehrozná,
Putera ani sám sa nepozná,
jednak ho lúpe, na dne srdca lúpe.
Jak cudzí prejde tichej po chalupe,
k sporáku sadne, na psov zahľadí sa,
neteší fajka, ani plná misa.
Má myšlienkami hlavu prebratú:
veď odísť! Ale všetko nechať tu,
i koňa Bleska, čo bol niekdy vraný
a teraz je jak vápnom postriekaný,
i krásnych troch psov, vernosti to sväzok,
nech maliar tu — len schytiť na obrázok?!
Srsť ani srieň, hoc nik ju nečeše,
zraky blk iskier, svislé lemeše,
zubiská ostré, nezajdené pôsty,
blyštia sa ani zo slonovej kosti:
Zahraj i Dunaj, Lapaj kudlatý.
Komu ich dať? A kto ich zaplatí?
Kto opatrí ich, ako on psov chová?
K sto starostiam hneď pribudne mu nová.
A čož’ to? Ale keď mu na um vzchodí,
jak preobliecť sa musí podľa módy,
vzbúri sa jeho duša valaská:
— Kamizla sa vzdať, krpcov, opaska?
Ostrihať azda i tú bujnú šticu
a v cajgovkách sa spraviť na opicu?
Eh! — stisne päste, jak hrom zadíva sa.
— Keby ten rychtár nebol také prasa,
šlo by to azda nejak v dedine!
Však toho kára iste neminie!…
zakľaje Adam, do vlasov si vojde
a zamýšľa sa na otcovskej pôde,
jak opustiť to všetko, čo len jeho,
a do sveta ísť — sveta neznámeho?
I chalupu mu víchre rozdrlančia!
No, čo tam po tom! Ale Anča, Anča!
Gazdovstva nemá, polosirota,
len u rechtorov čo sa premotá,
či ostane mu verná, kým on v diali
a nezabudne, jak sa radi mali?
On za morom a pokúšanie blízko,
či nesvedie ju ten… ten notárisko?
A ona dobrá je, lež primäkká…
morí sa Adam.
A čas uteká…
I sneh sa púšťa, zanikajúc v blate,
kol Kadlubian i pole zjarabatie,
dni dĺžia sa a Matej láme ľady,
silnejšie čo deň hučí potok mladý,
slnko si z lúčov plášť svoj tká a tká,
rozspievajú sa prvé vtáčatká…
Keď pohladí tvár vánku ľavný švist,
Putera chápe, ak ísť, tedy ísť!
Už naliahlo sa jahniat za tej zimy,
i ovce vyjdú — iný pôjde s nimi.
Azda má čakať — prizerať sa na to?
Nie! To už radšej čím skôr preč — preč zťato…!
I oblek už tu, veru prv než tušil,
dedinský majster mu ho pekne ušil
z látky len takej — Bože, poshovej! —
však mocnej, ani z kože čertovej.
Kým natiahne to, podráždi sa, — stýra,
na látku hreší, tu zas na krajčíra:
rukávy režú — nohavice tesné!
Len napne svaly — už to na ňom tresne.
Hja, ťažko zvyká bača na kabát!
I beží učeň: — Všetko prerábať!
A prerába sa, vypustí i vkladá.
— No, nebude už asi žiadna vada! —
zašomre majster. — Len nech vie sa chovať,
to nie jak kutle v zuboch naťahovať!
Povedz mu, chlapče!… Aj mu tlmočí,
uškeriac sa mu fagan do očí:
— To nie tak, ujec! To zas takto, ujec!
Nenaťahovať takú fajnovú vec,
jak kutle v zuboch… To je práca čistá!
Tu Putera: — Ja tvojho ancikrista! —
zatiahne chlapca koncom haleny,
druhé — to utŕži si od steny,
nakrívi ústa a poď, cestou smrká,
keď hrozná je tá Adamova ruka!
A majster doma fľochne tak cez šiju:
— Azda ti nedal, chlapče, diškréciu?
Čo fňukáš?… Ten nič, len keď v duši utlie:
— Však ma mal zabiť pre tie vaše kutle!
— Ba? — Veru! — pre zlosť ledva vysloví.
— Hja, to máš vedieť, jak riecť bačovi,
ty somár!
Adam niečo odjedná,
vyplatí dvanásť zlatých dovedna,
a šesták pridá pre chlapčiska toho,
čo uňho bol a huboval tak mnoho.
Oblek už doma. Oči? Márne kde čie!
Veru si on ten ešte neoblečie,
len večer v chvíli poslednej, až musí…
Veď šly by doňho na priedomí husi.
No lúčenia deň blízko — blízko je,
zabolí srdce, zašpie svedomie,
lež v z dravom sne sa žalosť dúhou lomí.
Uzre kraj divný, vysokánske domy,
rad komínov, čo vrhajú v diaľ tiene
a stoja ani jedle obkliesnené.
Tu zpomedzi nich Hanka ide preň
a vraví: — Hľaďže, naša továreň!
Stroj na stroj, stavy z červenej sú tehly,
a čo tu vidieť, oči by sa nehly!
Ľudia sa mrvia, všade práca samá.
Hana? Ach, nie, nie, to je pekná dáma,
len oči má tie isté, obŕv húšť,
ten istý úsmev vôkol plných úst,
na hlave klobúk, pansky priodená…
Diví sa Adam: — Ty si moja žena?
Ach! — vtom sa vzbudí. Škoda, aká škoda!
Už o takom sniť niečom — to sa oddá.
Lež v chalupe sa najsť, kde šero… holo?
— Môj Bože, čo to bolo? Čo to bolo? —
privre si oči, myslí nesmele.
A ráno svieži vstáva s postele,
keď on i veľa ani nedá na sny,
no stojí za to, ak je ten sen krásny!
Zjaví to Anči.
Večer dáždik ločká,
a Adam milú u matere počká
v chalúpke skromnej, ako ktorá iná.
A dobrá mamka vidí už v ňom syna.
Vie pekne vravieť, ešte krajšie hrať,
chudobné dievča čo má preberať?
Ponúkne zaťka chleba tvrdou kôrou,
keď tíško vkročí dcérka od rechtorov,
ona si ľahne a sen kolembá ju.
Však vie, čo tí dva medzi sebou majú,
nech povedia si, veď už tam tie dni…
a toto je ten večer posledný,
keď duša s dušou sladko poihrá sa.
A potom kedy zasa? Kedy zasa?
A kým mať takto svojim zo sna praje,
oni si tíško šepcú sladké taje
pri olejke, čo do tvári im svieti,
a sú hneď vážni, hneď zas ako deti.
Napokon keď sa hojne polaská,
vytiahne Adam knihu z opaska,
viazanú v koži, a jak by len rástol,
pred tie jej oči položí ju na stôl.
— Vezmi si! — nežno pohladí jej rúčku,
— to tebe, Hana moja, na rozlúčku!
Či cesta moja šťastná a či klamná,
keď pomodlíš sa — pomysli si na mňa!
— Pomyslím veru! — zabroní jej líce,
otvorí hnihu, spustí mihalnice,
však hneď i skočí raz-dva do komory,
a keď sa vráti, celá ohňom horí.
V srdci má radosť iste preveľkú,
na stôl mu vystre novú košieľku,
rukávy úzke ako nosia páni,
niet na nej škvrny, nieto na nej hany,
sama ju šila, sama preštepkala,
sama sa nad ňou horko vyplakala.
— Čiaže to? — hľadí Adam. — Kohosi!
a pekný zrak sa vlhkom zarosí.
— Tvoja je! Keď v nej pôjdeš do kostola,
by som ti, milý, na pamäti bola…
A k nej ti pridám kúsok rozmarínu,
aby si v svete nezaľúbil inú! —
Kto by im sniesol chvíľku bohatšiu?
I usmejú sa, aj si poplačú,
otázok na sto — na sto odpovedí,
a za šťastím sa šírym svetom sliedi,
jak vypráva jej záletník ten švárny
o krásnej panej zo sna, o továrni,
čo má byť ich, i pekný dom, i viac…
On vydobyť to ide ta z rúk prác,
nech vidia — farár s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor s pekným podhrdlím,
i fuzáč notár, mládenec bez hán,
a slávny jáger Kalčo, zvaný Ján,
aj rychtárovi nech raz ten svet povie,
čo za tým morom z baču Puterovie!
— A zabudneš ma potom! — Hanka na to.
— Ja teba? Nikdy, nikdy, moje zlato!
— Ty budeš pánom… — Pre teba mi prísť skok!
— Ak nebudeš môcť? — Pošlem lodný lístok:
soberem si ťa v prstov pätorku,
abo ťa počkám pekne v New-Yorku…
V chalúpke tak sa srdce k srdcu druží,
na strieborné sny padá oblak ruží
do druhej ráno…
Keď deň svitne nový,
najťažšia práca zbudne Puterovi —
rozdať psov, slušne opatriť i Bleska.
A to sa všetko musí spraviť dneska.
Chudáci, kto si ich len prichová?
Kto dožičí im toho domova?
No zariadi sa všetko, ako z daru:
Zahraj, ten bude verne strážiť faru;
Dunaj, ten ňuchá potkany, i kde tchor,
nuž vezme si ho na pamiatku rechtor;
a Lapaja zas rád by bača Gdol
za barana, čo Adam ukradol.
A koňa Bleska majster mlynár jedná,
i dal by zaň čos’, no je mrcha biedna!
— Nuž, — povie gazda, — po priateľstve starom
nepredám vám ho — ja vám ho dám darom,
ak nedáte ho z ruky… — Tedy nie!
— Tak! Nechže u vás paru vydýchne…
ako sa patrí na dobrého koňa!
Nezabite ho, sám nech ticho skoná…!
Vtom pritúli tú múdru hlavu k lícu:
— Ešte ma večer svezie na stanicu,
i tie tri psiská dotiaľ moje sú,
až železné ma kolá odnesú…
Len keď už zaznie rachot ťažkých strojov,
pôjdeme všetci smutní cestou svojou…
za novým žitím…
Príde poludnie
a zo starostí mnohá odbudne,
a jak sa slnko pomaly hôr týka,
kladie si pútnik veci do kufríka,
od vojenčiny stál kdes’ pohodeno.
Na jednej strane tam i jeho meno,
vyryté pevne, nik ho neodstráni:
Putera Adam, obec Kadlubany…
Sem naukladá niečo bielizne,
niečo zjesť, fľašku, z nej si ulizne,
fajčiva niečo, aspoň pre zábavu.
Napokon chytí do rúk z capa hlavu,
s doštičky svesí, pohne jazyk nemý:
— Vziať? Nevziať? Možno šťastia prinesie mi!
I vprace ju ta ruka jeho drsná
ku fánkam, čo mu napražila krstná,
a zamkne kufor. Bude mať čo vliecť.
Už mrká — má sa ešte preobliecť,
i primkne dvere, odberá sa zťažka
od kamizla, i krpcov, od opaska,
pohladí si ho, ešte raz sa vzpriami
v širáčku svojom, zdobnom kosierkami,
a zvlhnú čímsi oči sokolie.
Ešte sa vyjde pozrieť na hole,
velebne stoja mĺkve, vysočizné…
Cíti, jak držia ruky dedovizne,
však vytrhne sa, vyzlečie i z kroja.
Blesk zarechce. Voz… ľudia vôkol stoja,
vysadne Adam, vraví čos’ — hlas tupý:
— Tu máte, krstná, kľúčik od chalupy…
a s Bohom! — padá rosa na víčka.
A pred rechtorov: — S Bohom, Anička!
Za klobúčkom, hľa, kúsok rozmarínu,
aby v tom svete nezaľúbil inú…!
Kolesá hrčia, jagot hviezd až srší.
Spomalia, cmiter tmie sa na návrší,
až vpadnú v háj briez — ježatého prútia.
Tri krásne psiská za nimi sa rútia,
Blesk? Ten dnes ide… Veru zbytkom bič.
A majster mlynár dobrý pohonič —
do tmavej noci.
A jak dobehne
k stanici záprah — tu je lúčenie!
Objíme Adam drahú konskú šiju,
psi skáču naňho, tisnú hrivy, vyjú…
jak tušili by, aké chvíle sú to.
I ľúto mu ich — nie div! Veru ľúto…
Však — s Bohom! — Ale kade ide on,
i psi sa valia za ním na peron.
Vysadne… vlak hne. Vráti sa k nim? Kto zná?
Jak verná stráž tam sedia vedľa vozňa.
Márne ich plašia — vyzerajú baču,
zočia ho v okne — hybaj, za ním skáču.
Zasupí rušeň, nieto pomoci,
lietajú iskry, svietiac do noci,
za čas zrieť ešte hole vysočizné…
No všetko mizne… v šerých diaľkach mizne,
kým žravá bolesť premkne dušu do dna:
— Och, zem ty moja, požehnaná, rodná!




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.