E-mail (povinné):

Stiahnite si Baču Puteru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Rázus:
Bača Putera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 260 čitateľov


 

XIII.


Jak pevný balvan v riave — na ulici
postáva chvíľu Adam ružolíci,
otvára oči na ten vír-var besný,
či ozaj je tu? Či sa mu to nesní?
Domy, jak veže, — schodmi do neba sú?
Však hluku — veru nepočuť si hlasu!
I pobaví ho ruchu divý shon.
— Tak to je New-York, nový Babylon?
A zem tá, ktorej nohami sa týka,
je vytúžená, slávna Amerika,
kde vyrobí sa — na doláry ráce?
— Nuž tu som, tu — lež ktože mi dá práce?
Vie, nepôjde to len tak náhodne,
i ohliadne sa, raz-dva rozhodne,
schytí si svoje veci s trotoáru
a zamieša sa ľudstva do vír-varu,
pozdraví pekne pána: — Give me job!
Však neobzre ho ani, hrdý chlap,
len čo mu fúkne dymu z cigarety.
I druhý, tretí ukáže mu päty,
ba odvrátia sa zrovna oči ktorés’.
— No, v Kadlubanoch inakší je móres, —
myslí si Adam. — Ak už aj nič nedať,
no, aspoň na reč slušne odpovedať!
Tu však, čo človek — pros ho, pekne pros, —
behá jak stroj a dvíha hore nos.
Hoc strhneš s úctou pred ním klobúk s hlavy,
on netúrne a ani nepozdraví,
len čert ho nesie kamsi do chytľana!
Tak chodí, sháňa nejakého pána,
čo dal by prácu na ten chlieb a byt —
už nejaký ten dolár zarobiť.
No, nikde nič! A nohy ledva nesú,
bo bez konca tie mestské ulice sú,
zapadajú v hmiel tajuplnom vrení,
jak dolina tam doma o jeseni,
nevidieť ani dobre k nebesám.
A k tomu človek keď je ešte sám,
tak mu je clivo! Ľudí, ani maku,
a jeden nedá radu — akú-takú,
čo tvár, to cudzia — nik ho nepozná — oh!
Hej, inak je to, ako v Kadlubanoch!
A keby aspoň našiel druhov z lodi!
Kto vie, kde sú tí? Ako sa im vodí?
Čo harmonikár? Dievča z Kysúc — kde?
Do cesty jeden z nich mu nepríde…
Stratil ich, stratil… sto striel v materi…
A večerí sa, veru večerí…
v tej jeho duši ťarchy celé centy.
Zažiaria svetlá, blysnú transparenty,
utkvejú oči kde-tu na výklade,
však ide ďalej… ďalej, jedno kade,
jak dobytča, čo márne hľadá hrant.
I číta firmy, salón, reštaurant.
— To bude krčma! — vybuchne až z neho, —
a to je miesto iste pre každého…
Nuž vojde.
Dnu? Hej divné, ani stoly,
pár šerých postáv lulky v kúte smolí,
okrúhly stolec kde-tu — ako dlaň,
kto ustal stáť — si môže sadnúť naň…
Sem vojde Adam, ľahko pozná sklenku,
složí si na zem kufrík, fujarenku,
a stane k pultu, netrápiac sa mnoho,
ukáže prosto prstom: — toľko z toho!
A boss[4] sa smeje, ale nenalieva,
opatrí vtáčka, nech však najprv spieva!
Hosť pochopí a na dne duše zmodrá,
do vrecka siahne, otrčí mu kvodra[5],
nech nemá strach, že on ho poškodí!
Má ešte groša, dostal na lodi
za sladkú pieseň, jak moch hôrny — mäkkú.
Glgne si. — Nik, nik nerobí mu prieku,
len obstanú ho, vrhnú drsno pár viet,
významne mrknúc na fujaru: — What s’that?[6]
Čo povedať im, ohnutým jak bahra?
I vezme nástroj a jak patrí — zahrá…
Hej, zahrá, až to schveje v salóne,
keď tklivým bôľom duša zastone,
a on ju vloží do tej piesne celú.
Len počne hrať a už sa hostia melú,
podivné tváre, všelijaké črty,
postavy chudej námorníckej štvrti —
zamĺkle stoja… Rastie kúdol dymu,
tu i tu v ruke sklenku whisky trímu,
kým Adam hrá. Keď stíchne — musí zas,
z tých zamračených očú šľahne jas,
posunky mrknú pri rezkejšom takte.
Hen v tmavom kúte dva sa hrknú lakte,
zablysne zrak a po chvíľôčke malej
k bossovi stane ktosi: — Do dvoch nalej!
Jak Adam zmĺkne — už mu robí cestu.
Ten? Slovám nie, lež porozumie gestu,
prevráti sklenku — liek to na muky.
Fujara? Ide z ruky do ruky…
Obzerajú to, kto ten probuje to.
Keď Adam sháňa, už jej nikde nieto.
Ta pošla a čím tvrdšie si ju hľadá,
hluk rozrastá sa, prekypuje svada.
On? Mračiac čelo, mĺkvo postojí.
Mihajú tváre v dymu závoji,
až pozná jednu, surovo sa smeje.
— Tebe som ju dal, - skríkne, — kde je? Kde je?
a ho i chvatne za tkaň pulovera.
Zablysnú oči, päsť sa s päsťou zmerá,
na úder Adam ssupie jak býk dute,
raz zaženie sa — sok dych lapá v kúte,
vytreštiac oči ani jablká…
Vtom však sa vrhnú ani na vlka
ostatní naňho, v zrakoch horia plamy,
a holé ruky bijú kladivami.
Tu mieri sa už, kam sa komu ľúbi,
krv frfre z nosov, vyletia i zuby,
i rebro praskne, jak náš bača perie,
aj tisne kams’ von postavy tie šeré,
pochytí chlapa, stočí dokola.
Ak krčma jakživ prázdnou nebola,
za chvíľu je, hoc z mnohých úst sa pení.
Však v druhú chvíľu vojdú polismeni
s pendrekmi v rukách, chlapi ťažkej váhy,
krik spustia naňho, ba i so dva šľahy:
— Čo, mňa vziať? Prečo? — Adam hlas svoj zvýši,
vzoprúc sa. Lenže ich hneď ako myší!
Márne on vraví, koľká krivda mu je…
márne sa duší, márne vysvetľuje,
nechápu, čo mu dušu umára!
Čo oni vedia, čo to fujara?
Nerozumejú jeho krásnej reči,
vidia len jedno, že sa ten chlap prieči.
— Go on![7] — Čo robiť? Neodolá dlho…
Nech sa dá do nich, iste utlčú ho!
Však vzpiera sa im pevne do posledku.
Vyvlečú ho von, všupnú v akús’ klietku,
a pohnú motor.
Hľadí merave,
lež kam sa ženú, čože Adam vie?
Až zastanú, tu ktosi čosi velí,
šupnú ho z voza do velikej cely,
prichlopiac po ňom ťažkým buchom dvere.
Niekoľko očú v pohľad sa mu vžerie
pri slabom svetle, vybadá — sťa v hmle
strapaté hlavy, tváre zarastlé,
na ústach úškrn pozdravom už hostí
nového člena vzácnej spoločnosti:
Where do You com from?[8] — Vyprávať však bieda
Dnu ničoho nič, holé priče leda,
jak uzre to, vtom Adama čos’ strasie:
— Ej, bohuprisám, veď som ja tu v base!
Fujara tam! No, krásna hostina…
Pekne sa mi to veru začína,
ani tej práce… k tomu také cviky!
Preto som prišiel sem, do Ameriky?
Cudzinca, jak ja, taká čaká postať?
To som ver’ mohol radšej doma ostať!
Hryzie sa — morí, hlavu popúšťa.
— What s’wrong, John?[9] — ktos’ mu hľadí na ústa,
zpod šedej čiapky dvoje očú srší,
jak komu aj tu veselo je v duši,
a zdá sa, on už takto navyklý je —
privítať člena tejto famílie:
— What s’wrong? Čo zlého vedie ťa sem dnes?
Z úst Puterových umkne prvé — Yes![10]
Viac z jeho bied tie pery nevylíčia.
Sadne si mĺkvo vedľa — na kraj priča,
všíma si druhov, ako hrajú v karty,
a lecikedy prizre sa im na rty,
jak to len vravia? Cedia cez zuby?
Nič nechytí, hoc dosť sa nahrbí,
jak hádajú sa, o čom spolu dujú,
len samé: That s’the matter![11] Do You! Do You? Do You?[12]
On? Pozorne si v duchu pripomína: —
je čos’ v tej reči, ako slovenčina,
len čo to značí? Mater duť? To nejde,
i hoc je človek v akej veľkej biede!
Hučí mu v hlave, myseľ ovíja,
i keď už rozsype sa partia,
a oni pekne pooprú si plecia
tak vedľa seba, ako plné vrecia —
na tvrdé dosky.
Jemu sen čos’ plaší,
hoc na tvrdom on spával na salaši,
svalnatou rukou podoprel si šticu,
na oči stiahol dlhú kabanicu,
a vydrychnal sa ani v páperí.
Však tu mu sen len jaksi neverí,
motýľom sadá, ale nedosadne,
len obletuje — obletuje zradne!
No, sadnúť jak, keď toľká starosť na ňom?
Práve sa trudí: — Prečo ma zvú Johnom,
keď som ja Adam? Aj im ohavám,
vravím a vravím, stále vyvrávam —
veď som ja Adam! Oni svoje hudú,
a spravia chlapa takto na obludu,
hľadia a hľadia, chichot neutaja.
Či John tu každý, kto len príde z kraja?
A ešte dobre, keď už také rany,
že za tým morom kdesi Kadlubany!
Veď nech tam zvedia takom o deju,
hej, vysmejú ma, kristu, vysmejú!
Rychtár by v krčme iste všetkým platil:
— šiel zarábať, hľa, a aj meno stratil,
hehehe! — Srdce myšlienky mu trančia.
A čo by Anča? Čo by Anča, Anča,
nech ho tak vidí, ako sa mu darí,
nie Adama, lež Johna, bez fujary
na priči ležať vedľa ostatných?!
Iste by skríkla, zastavila dych,
azda by praskla aj tá láska stála!
Obzrela by ho a šla, utekala,
márne by volal, ruky za ňou vzpínal,
márne by údel žitia napreklínal,
napokon jednak ovisly by gamby,
bo chudoba — čož’? Ale jak ujsť hanby?!
To nezniesla hy ni jej duša snadne —
vidieť ho takto zničeného na dne!
Nuž dobre, že je tam, kde práve je.
Veď on sa ešte nevzdal nádeje.
Začiatok ťažký, často sa to stáva,
zato však iste dôjde svojho práva.
Hoc obstáva ho zlosť, jak tá hmla šedá,
prebije sa a životu sa nedá,
vydobyje si, nech sa shŕkne svet,
fujarenku i svoje meno zpät!
I Anča nech tu, ako svojej milej
vytúžil by sa — všetko riekol by jej:
Maj strpenie a neohŕňaj nosom,
však nevedia tu ešte ani, kto som!
Ak zvedia, žitia môjho okrasa,
čoho sa lapím, to i poddá sa,
musí sa poddať!
Ráno vrznú dvere,
stráž povie mená, ten i ten sa berie.
I Adam vstane s priča, ako vinník.
Lež naňho jaksi nie je zvedavý nik.
Čeľaď sa mení, noví ľudia tu dnu.
— Tí, bysťu, ak tí na mňa pozabudnú! —
ustrnie, no, hneď sily naberá.
Len v tretí deň čuť: Mister Putera!
Vstane a kráča trochu udiveno:
— Jak ozaj prišli na to moje meno? —
mudruje, háda, obracia v tej mysli:
— No, akokoľvek — aspoň že naň prišli!
Čo ja tu budem hlivieť azda s psotou?
Či ja mám času? Musím za robotou! —
pokojne kráča, kam ho zavedú…
Tu akýsi pán, rudý od jedu,
kričí a kričí naňho v jasnej sieni.
Adam len stojí, trochu farbu mení:
buď, ako buď, si policajt, či sudca,
darmo si pre mňa nadrapuješ pľúca!
Ja nerozumiem… Odvet? — plecom myk!
A kým sa sháňa vhodný tlmočník,
obzre sa, zrazu skočí žiačkom v škole:
fujara leží na širokom stole —
a jeho kufrík, vlastný kufrík vedľa!
I vyjasní sa tá tvár jeho zbledlá,
keď číta písmo, čo nik neodstráni:
Putera Adam, obec Kadlubany…
Už všetko chápe.
Čas hne, ako rak.
Napokon príde akýs’ hutorák,
a prísny výsluch počne zprava-zľava.
A Adam pánom verne povypráva,
kto je, i čo je, jak ním život metá,
kde — kedy uzrel svetlo tohto sveta,
jak vyštvali ho z domu, ako hada.
Prečo sem ide? — Nuž — no, prácu hľadá —
vyrobiť niečo, prísť i na postať!
Má švárnu Anču — rád by si ju vziať,
preto i lezie po všakovom pánte.
A ako bolo v tamtom reštaurante?
Nuž ako bolo? Povie — čo by schoval? —
jak vypil si i ako fujaroval,
až okradli ho — a keď žiadal svoje,
povstaly v krčme bitky, nepokoje.
A iste išly hneď i ohlasy,
bo dostal sa jak Cigán do basy,
a nech Boh chráni pána sudcu zlého,
však fujara a kufrík hen — sú jeho!
— A ty čo, Andrew? — fľochne sudca kosom
na chlapa vedľa s rozrazeným nosom.
— Ja? — sfufne trhan, — jak tie veci stoja,
kufrík je jeho, fujara však moja!
— Ej, — zvážnie sudca, — prípad trochu zlý,
jak rozriešiť, keď tak sa zauzlí?
Trpelivosti pretiahne sa struna.
No, pripomnie si v mysli Šalamúna:
— Fujara? — súdi múdre v chvíli danej,
toho je, kto nám krajšie zahrá na nej!
Rozumeli ste?
Andrew kyslo mrká,
fujaru vezme, ale márne fúka,
ak ozve sa, len chrápne ledajak.
Keď nejde to, nuž nejde — nechá tak.
Sluch kaziť iným — nedovolí mu cit.
On nevie hrať, lež práve chce sa učiť,
he-he-he!… Adam? Chytí nástroj zbožne:
— Ach, to je… to je! Ozaj, je to možné? —
Pred sudcu stane, dve-tri nôty spustí,
tak ako niekdy na doline v húšti.
Srdce mu tlčie, v duši citov var,
hrá — a, hľa, mäkne… mäkne prísna tvár,
jasajú oči… jaj, tie zvuky poja:
Hej, Adam, Adam, fujara je tvoja…
Hraj ešte, Adam, hraj!
I zahrá si.
Vie, nie on — Andrew pôjde do basy.
Aj tak sa stane — cestu nezahacú,
ba hutorák mu poradí i prácu:
rúbať kdes’ v horách — však on dobrá rasa.
Sháňajú transport, už dnes nasedá sa.
— Či pôjde? — Pôjde! Iste! Jak by nie?
Kto nie pre prácu, ten tu zahynie!
V tú chvílu vidí žitia tvár jaks’ krotkú.
Len napíše čos’ Anči na karotku,
tou ťažkou rukou, že už von je z vody
a že sa mu tu celkom dobre vodí.
Raz načmára jej všetko, jak to tu je…
Ešte ju pekne, vrelo pozdravuje,
želá, čo môže, svojej neveste…
A teraz vpred…! Hej, hory, kdeže ste?!



[4] Bás = šéf, tu krčmár.

[5] Štvrťdolár.

[6] Čo je to?

[7] Stúpaj!

[8] Odkiaľ ideš — zkade si?

[9] Čo zlého, Džan?

[10] Áno.

[11] To je vec!

[12] Ty to (spravíš, rozumieš)?




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.