E-mail (povinné):

Stiahnite si Baču Puteru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Rázus:
Bača Putera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 260 čitateľov


 

II.


Na koni so psom stúpa bača náš,
a sladký mier sa spúšťa na salaš,
jak si tam stojí v kúzle svetla, v taju,
ramená hôľ ho azda čičíkajú.
I ovce spia. Ak hľadíš, povieš — skaly,
v košiari tak si pekne políhaly.
Ak shrkocú, len sny ich zbadúria.
Maco? Ten nejde — má dosť hafuria.
Psi nevetria a mali chvíle horké.
Dva bieli ležia na poriadnej svorke,
kým panskí strážia vatru, pokým horí,
a tiež sa idú oprieť kade-ktorí.
Už iba bystrín hučí žaratok
a počuť chrápať dvoje prasiatok,
čo chová Adam z takých kučernatých,
to zabiť, to zas predať na Všechsvätých.
I chrapkajú si. Lež čo prasiec pár?
V kolibe, tu je v práci cirkulár!
Po toľkých škriepkach nasníva sa toho,
a zjedlo sa, i vypilo sa mnoho,
nuž blysnú v duši všaké obrazy.
Kalčo? Zrie zas, jak Kastor víťazí,
hoc berú si ho psiská jak ľvi sboku.
Farár? Predáva býčka na jarmoku,
jedná sa, pritom s dobytčaťom mazne.
On to má radšej, ako všetky kázne,
bo na hoviadku prírast jaksi sporší,
kým ľudu čím viac kážeš, tým je horší…
Rechtor? Pán syn mu má prísť zďaleka,
nuž prasiatko mu on sám vypeká,
a ružový už úsmev na pekáči,
len kujon — nejde! To ten vahan tlačí!
A fuzáč notár snije tiež, jak vie,
on takto rád má krajšie pohlavie,
nevestu Evu už, hľa, drží, už…
keď, kdesi-čosi, prikvitne jej muž!
— No, tu máš — dať ujsť takej laňke mladej!
I vo sne zle, ak ostane len nádej,
kto zachrapká, kto tichúnko sa sčúši
kravičkou božou v jarku na lopúši…
Adam? Ten, bysťu, inakší je chlap,
on radšej nespí… Pohne koňa v trap,
čo hoc je v rokoch — nesie, bohuchvála!
Za nimi Dunaj po doline cvála
pomedzi sihlu, skaly našedé,
tu ani sudy, tu jak medvede…
V hore sa veru stretnúť s všeličím
pod tajným chvojím — bujným rebričím,
nuž pobehne, i pobaví sa trochu,
i zabreše, zas oblíže si knochu,
a počká pekne na tých v rezkom stupe.
V šumiacich vodách mesiačik sa kúpe,
lež bača Adam, čo sa toho týka,
vie, čo sú gajdy — no, nie romantika,
jemu je jedno — bralá-nebralá,
len by sa duša k čomus’ dostala —
či po brvne už a či po íverke.
Má na Šuňavu, — však prv ku frajerke,
jej obrázok mu jaksi v srdci dlie.
Nesie jej hrudku syra v cedidle,
azda mu takto skorej uverí.
Ak netreba jej — dá to materi,
a dcéra poslúchne, čo radí mať…
— Tak na fašiangy môžme sa i brať, —
ak nezlapá ma žandár, neposadí…
No tak, či netak — nieto inej rady! —
húta si Adam: — ináč žiť len kára.
Chceš trochu tepla — trafíš na notára.
A svoje je len svoje, páper z husi,
i vybiješ to, milovať ťa musí,
ostatné, pravda, vždy je u Boha!
I menuje sa, ako nebohá,
tá bola Hana — Hana je i táto.
A rechtorka je pre ňu dobré dláto,
ona jej iste do tej hlavy vdlabe,
čo treba vedieť v domácnosti babe.
Dievka je driečna a má dobrú školu.
A nepríde mi ani na dlaň holú,
i chalupa je, jest i niečo rôľ.
Chlieb, ten má istý: vyžijeme z hôľ…
vypráva si, i druhom. — Od tej jari
je, pravda, v hneve so mnou rychtár starý.
Raz hrniem s kŕdľom — Boh ma nestrestá?
do cesty vhupne jeho nevesta,
ancikrist! Dunaj, ty vieš jak, i kde to!
— Hej, Adam, bača, aké bude leto? —
nakrívi hubu, oči naškerí.
— Eh, — reku — strela tebe v materi, —
zahrmí vo mne, zrakom zmeriam suku:
Chceš vedieť, Zuza? — Chcem! — Nuž vystri ruku!
A ona, že ja v zmätku nejakom.
Prasknem jej jednu na dlaň kyjakom,
— na! Pamätaj to aspoň do utierne!
Ak očernie ti, Zuza, bude čierne…
Ak zmodrie, nuž — jak oko v tvojej hlave.
Ak ozelenie? Bude zelenavé,
vieš?… Bolo z toho! Rychtár: — Pôjdeš, pliaga!
No, dobre, ale kto tak mlieko skľagá?
Kto vyrobí syr, mastný, nalepký?
Kto parenice krajšie, oštiepky?
Kto pozná gazdu, a to podľa mena,
po kožke z ovce, hoc už vyrobená?
Kto? — pošomre i zamýšľa sa na tom.
Valaškou pohne koňa, porišťaťom,
čo zpod pazuchy po boku mu svisá:
— Nik, bohuprisám! Blesk, hop, — nebojím sa!

I vyjdú z hôr a zveje teplý van,
zrieť poľa, však i veže z Kadlubian,
strechy a domce, kde ľud tichý, umný.
Odbočí Adam, radšej ide humny.
V krčme je svetlo, a to neraz svorou.
A Blesk zná kratšiu cestu do rechtorov,
pod oknom stane, staré nohy stančia.
— Hej, Anča, — klope Adam, — Anča! Anča! —
napína oči, uši, ba i nos:
— Drichne jak klada? A či u nej ktos’?
Na pomoc nech mu hoci všetci svätí,
ak dostanem ho — napravím mu hnáty!
Hej, Hana!!
Posteľ zvŕzga: — Kto je? Kto je?
— Ja, Hanulienka, potešenie moje!
— Ach, Adam?! — A už staré rámy hrknú.
— No, chytro! — Len čo zahodím si sukňu!
— Na, hrudku syra! — Ak nás rechtor splaší!
— Čo? Lári-fári, ten je na salaši!
Poď! — Veď nás iste vidí voľakto!
— Ba nepleť! — chvat ju, a jak mačiatko
nesie už z okna teplú, prostovlasú
pod kôlňu. — Dievča, — šepce, — nemám času.
Však idem vedľa… — Kam? — Nuž ovce hľadám.
Zajali mi ich! — Adam! Adam!! Adam!!! —
odvíja sa mu z tvrdých oblapov:
— Do basy pôjdeš!! — Veď to pre chlapov!
Kto neskúsil — nič nevie. Aké divy?
— Ba povedz: ani ženu nevyživí,
hahaha! — Však si umná, nebesá!
— Nie? — Na fašiangy soberieme sa?
— Keď si len vdovcom! — Tu máš! Je to srok?!
Azda mám detí plný záčinok?
Lež, Anča, ukáž oči — Celkom blízko!
Vraj nadchádza ťa ten náš notárisko…
— Mňa? Áno, haha! — Kedy? — Uhádni sám!
— Ty nedrážď, lebo, kristubohuprisám,
zdrúzgam ho!
Mesiac zblúdi za oblaky,
a oni šepcú, ako takí, takí…
Ono je Adam súci za vohľača,
nekrivo, že je mladý a už bača,
pri takej dievke ’ký div, ak chuť zmlanie?!
Ver’ nešiel by, nech nie to — povolanie.
Lež musí — musí, keď čas uteká
a na Šuňavu cesta ďaleká.
Pohladká milú, pritulká ju k sebe,
i hne sa, keď Blesk kopytami zhrebe,
a Dunaj chvostom zmrdá — vykrúca.
Hja, márnou láska, hoci horúca!
— Tak s Bohom, Anča! — ovije jej šiju,
jak oknom vzal, i oknom vyloží ju,
vyhúklu — páperom ju vyfúkne.
Len vyzlečie ju skoro zo sukne,
až strach v tom zraku, smiechy napilom:
— Nuž s Bohom, Adam! A krk nevylom!!

Klop-klop-klop kopýt. Človek sotva tuší,
už zaberajú brehom po návrší,
kade sa do diaľ poľná cesta vinie.
Trap prudkým, najmä popri cintoríne,
pár líp v ňom, hrádza, súca opravy,
pre ľudí miesto, však i pre kravy,
čo aj to kvieťa skromné s hrobu spasú.
Nech nie ten kôň, tak nečuť ani hlasu.
Obzre sa Adam — chvíľa deň mu trvá:
nevolá naňho Hana? Tá-tá, prvá!
Desiaty hrob hen z kraja, jej je, žiaľ!
Jak verný manžel, kríž jej vykresal
z javora. Toho však i hodná je:
ona mu priala — on jej dopraje,
nech svieti jej tam večne božia sláva!

Dve ťažké slzy utre do rukáva
a bodne koňa krpci — ujsť z tých hmiel?
Blesk? Jak by sa mu prihovoriť chcel,
zarechce… On však zamýšľa sa. Na čom?
Na druhom svete, či tiež bude bačom…
Jak to tam? Jak? Jak? — v hlave sa mu moce:
či musí vydať počet z každej ovce,
čo ukradli mu, i čo vzal si on?
A ako bude s láskou napokon,
keď postaví sa pred večného Pána?
Čo ostane mu zo žien, ktorá Hana?
Tá prvá a či táto druhá? Lebo —
bez lásky, bysťubohu, — aké nebo?
… vŕta a vŕta, hoci myseľ mdlá je!
Tak prejdú jarky, lúky, lesy, háje
cez všaké húšte, kriaky, borievky…
Tu nie je už čas myslieť na dievky.
I napne Adam uši do ďaleka,
či nečuť hrkot, či pes nezašteká?!
No, nič… on jednak utkvie na úbočí
a ako husár, ľahko s koňa skočí,
pohladí Bleska po prekrásnej hrive,
potľapká psiska, rieknuc prívetive:
— Pôjdete domov! Dunaj, cestu znáš,
len rovno, rovno, rovno na salaš!
A oni slúchnu, lebo slovo platí,
na úzkej prti zmiznú kamaráti,
Adam už sám…
I hne sa, zdĺži krok,
jak duch sa šinie kamsi vozvysok,
nepočuť, ako stúpa v mäkkom mochu.
Dolina… vpravo vidieť širšiu plochu
a na nej salaš, kde spí bača Gdol.
Ten sa mu oviec tiež dosť nakradol,
a človek, ak čo má, — nuž nesmie stratiť.
Adam nie krasť — len svoje chce si vrátiť,
keď s kroka na krok pozorne sa spúšťa.
Noc, jak by si len zaviazala ústa,
intímne svetlo prší - našaré,
a hviezd až tknú sa zrutné končiare,
len keby psiskom podrezal ktos’ žily!
Vtom zhučí brechot. — Už ma zavetrily!
Nehne sa Adam — múdro predísť zlému.
Vie — nepôjde on? Oni prídu k nemu!
A vskutku trielia. Siahne do kapsy.
On nevedel by, ako získať psi,
keď iní môžu získať múdrych ľudí?
Ak má čo dať — dá — ten ich neošudí,
valašku pritne na smrekovom pníčku.
— Hej, Bodrík, Zurval, Tisa — po rezníčku!
Tí zmľasknú, veru chvíľa prekrátka,
a už sú všetci, ako jahniatka,
ich známosť ani čo by aká stará:
odprevadia ho rovno do košiara.
Z koliby iba chrapotu čuť hlasy,
nuž: jeden, dva, tri, štyri, — odčíta si,
a prehadzuje ponad lesice
tu barana a tu zas — jahnice.
A jak ich lapá, — päť, šesť, — rukou pravou
najprv im radom vypchá zvonce trávou…
I šiel by už, no akosi mu ľúto:
— Len ešte túto! A keď tú — i túto!
Sedem… hm, osem, aj ty… deväť, dosť…
Čím viac ich vezmem — väčšia bude zlosť!
Preskočí lesu, šustne ovciam soli.
Tie idú za ním, jak by jeho boly,
dobre mu krpce nevyzujú s nôh.
… A kade potom túla, vie sám Boh,
istým len to, že na holi je k ránu.
Keď na bralách zrieť zoru maľovanú,
už spomína si líca svojej devy.
Ovce? Tie zasekal tam v kosodreví,
i pásť sa môžu, ale, bohuotcu,
odtiaľ sa samy jakživ nevymocú!
Len on ak vyjde, keď mu bude treba
a snesie si kus dolu — miesto chleba,
jak barana toť! Ťažšie mu s ním ísť,
bo v koži je, no čistý — ani list.
Hej, nevzal darmo od rechtora zlatku,
hostinu spraví pánom ani k sviatku…
Vtom hup-hup, Dunaj k nemu priletí,
Blesk od koliby zrechce v ústrety,
len tí dnu chrápu ani na zamate:
— No, darebáci, čože nevstávate?!




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.