ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Len oddýchnu si a sú v ceste znova,
vedie ich bača Adam podľa slova.
Čo on tam večne bude stískať škurát?
Najstarší valach zastúpi ten úrad,
i mlieko skľagá, ak už musí byť!
Lovci by mohli smer kdes’ pochybiť,
nuž ide s nimi, hoc mu doma puška.
Promincle kvitnú, materina dúška,
vzduch rozvoniava závan smolnej kôry.
Bublavý potok smiechom prehovorí,
lopúšie nad ním — samý parazól.
I otvorí sa panoráma hôľ,
vykríkne mocne skalných veží pýcha.
A oni idú… Dobre sa im dýcha,
a k tomu Adam žartami ich kŕmi.
Popredku hupká rezko, ani z gumy,
za ním hneď farár, s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor, s pekným podhrdlím,
a fuzáč notár, mládenec bez hán,
i slávny jáger Kalčo, zvaný Ján…
Psov nechali tam — tu pes rady nevie.
Už pod nimi i tmavé kosodrevie,
moreny skál — moch zoschlý na inovať,
ním vek len mohol ten svet patinovať.
Zamĺkle pleso, hlbokého taju,
braliská ostré doň sa nazerajú,
a na jednom z nich — najstrmší kde drap,
stojí čos’ hrdo… — Vidíte ho? Cap! —
zamrká Adam. Rechtor kuker ťahá,
a všetci za ním: — Aha! Aha! Aha!
Ťaj, to je kúsok! Len kde stojí? Na čom? —
prikrádajú sa za obratným bačom:
Jak na dlani tie štíhle štyri nôžky!
Akú má bradu, pane! Aké rožky!
Juj, to je radosť, ani večné blaho!
— Počkajte, ja ho sprasknem! — Ja ho! — Ja ho!
I zdurknú strely, zhrmí ozvena.
Cap! Ten tam stojí… Tvár im sčervená.
Či rumeň hanby je to a či zloby?
— Počujte, páni, bláznov si z nás robí!
A mieria zas, keď ten fuk… K svojmu žiaľu
strelia, no trafia iba holú skalu…
— Čo prepadol sa azda do zeme?
A bez neho ísť! Bysťu, — nejdeme,
hoc týždeň sme tu! A hoc mesiac celý!
— Veď, — farár v to, — lež má sa ku nedeli.
Dnes sobota už, čo nám ľudia na to?
— A otca im tam, nejdeme my zťato! —
zašomre rechtor. — Ktože by to videl?
Opatrí kostol tam i podučiteľ,
zaspieva, kázeň povie z postily.
Čo by sme preto domov chodili?!
— A keď sa krst, a hoc i pohreb udá?
— Zariadi! Aj tak štóla na psa — chudá!
— Lež ak čert vezme rychtárovie starú!?
— No, nech si prejdú na susednú faru!
Či na kline sme, keď kto zapíska?
A iným nechať toho capiska?
Veď poľujem tu najmieň rokov meru,
a takej zvere nevidel som veru.
Choď si, ak chceš — ja nehnem ani víčiek!
— Nuž, keď tak — pôjde s heslom honelníček…

Jak vravia — spravia! A tak lovci naši
ostanú pekne spolu na salaši.
A Adamovi srdce neumdlieva, —
hostí ich, však jest mäsa — ani dreva!
I psom sa ujde, ako káže ctnosť,
veď kostí sem-tam, jak i psiarky dosť.
A návyk — zdá sa — všetky hnevy zvráti:
deň-dva a už sú dobrí kamaráti,
keď sa i skúri v časnom hryzovisku,
aspoň si koštiaľ netrhajú z pysku.
Blesk medzi nimi, ako pravý kôň,
ak zaštekajú — zaerdží i on,
keď vidí, panstvo zas sa hore sberá,
pred svitom idú — sídu, noc už šerá.
— Čo len tam robia na tých bralách? Kde sú?
Vždy hádajú sa, a nič neprinesú!
— pohodí nabok peknou, sivou hrivou
a vykročí si hor’ dolinou divou,
azda ich najde pod tým bralím kdes’…
Slniečko seje smiechy, spieva les,
a prudká riava koryto si reže.
Vedľa nej dá sa pod tie skalné veže.
I pohladí ho lišajníček svislý,
veď tiež dosť toho, na čo cestou myslí,
na ľudí, psov, i na mladosti čas…
Odrazu prask a prask, a zas a zas…
Zodvihne hlavu — odkiaľ letia rany?
Tu pleso, nad ním cap, jak vytesaný
na brale stojac, zvedavo sa díva.
— Kde sú? Kde? Ale ani duša živá!
Len guľky hviždia. — Nebezpečná púť!
— húta si Blesk, — oh, kam len zapadnúť?
Veď hoc i život veľmi neuhostí,
však nechcel by tu jednak složiť kosti.
Ešte by nedbal aj sa popásť trochu,
i pohovieť si na mäkúnkom mochu,
i potešiť sa slnku za biela —
keď z krvavého vstáva kúpeľa,
hviezd roje uzrieť nad dolinou iskriť,
k tichému spánku oblohou sa prikryť,
a hoci s gazdom rušať chôdzou sporou
za peknou Ančou dolu do rechtorov…
Nuž sladko je žiť, hoci muchy kúšu.
A tu má nechať svoju konskú dušu?
Kto zabije ho — priateľ a či sok?
— Nie!… Úbočím sa pustí vozvysok,
kde z divokých skál hradba iste hojná…
— Huj, ta sa, huj!
A dravo zúri vojna,
buch tu, buch tam, a žula odráža kov…
Trafili a hneď z rána na pytliakov,
ich pekný počet po tých bralách lozí,
a dá i život za ten pyštek kozí.
Hrebene vrchov zvú, jak milá — svodno,
a najviac vábi to, čo neslobodno.
I stretli sa, a prasklo… práska rán…
Pytliaci hen, tu panstvo z Kadlubian,
krehunký farár, s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor, s pekným podhrdlím
a fuzáč notár, mládenec bez hán,
i chýrny jáger Kalčo, zvaný Ján,
a bača Adam, čo tu nezná žartov.
On prvý počne páliť na pankhartov,
hoc ináč takto na zákony píska,
a väčšieho niet iste pytliačiska.
No treba uznať, že tie prvé rany
odznely nie s ich, ale s tamtej strany,
a jestli nie, tak odznely by boly.
Také je právo na vysokej holi!
— Vzdajte sa! — zhrmí rechtor odrazu.
— Ešteže?! — čuť smiech miesto odkazu:
— Len vytrč hlavu, hneď máš po tej tlame!
— Tak vám my kožky iste prevŕtame!
— Ozaj? — No, ozaj a sme s vami kvit…
— Do nosa kebys’ vedel potrafiť,
ty… fľusknú kliatby klzkých rečí v hnoji.
Brál na končiari cap si stojí… stojí,
a hľadí v hĺbku. Z boja nevezme diel.
Ba smial by sa im, keby smiať sa vedel,
že v jeho kožuch chceli spraviť dieru,
a teraz tam sa medzi sebou perú!
— Be-he-he!!
Zjajkne výkrik. — Zle je? Zle je!
Cap natiahne krk. — Voľačo sa deje!
Však svojim kozám poplašný hvizd nedá.
Tuhore nič, lež dolu — tam je beda!
Z pytliakov jeden — čo to za druzgoň? —
otrčí zadok a ktos’ paf mu doň…
Po príučke už, pravda — koniec besu.
Druhovia berú ho a kamsi nesú,
kým tu zas farár jaksi mädlí dlane,
ak prekročil vraj piate prikázanie!
— Žiaden strach! — jáger Ján ho poteší: —
Čo iné treba takej peleši?
Na holi iba jeden zákon stály:
ak nespáliš ho ty, tak on ťa spáli!
Lež horšie, čo nás obesenci trápia,
my zabudli sme na krásneho capa.
On všíma si nás na bralisku. A my?
— Len pozrite ho, jak sa hrdo priami!
— Ba smeje sa nám v svojej noblese!
— Hej, škoda, keď ta puška nenesie,
a ak i nesie, semitkuje leda…
— A s ním tam bude asi celá črieda…
strkajú lovci hlavy v poradu,
jak ľahšie priniesť capa o bradu.
Ten myslí to a onen mieni iné.
— Sblížme sa ešte ku tej vysočine…
zamrká notár. — Sblížiť? Ale hada! —
ozve sa Adam. — Krok a on to zbadá.
Ufrkne a jak kameň v hĺbke plesa,
tam na tých skalách kdesi prepadne sa!
Ja myslím, lepšie — obísť zázraka,
to nevšimne si a sa nezľaká.
Dva pôjdeme, my s Kalčom — ak sa páči,
vy dajte pozor, čo hor’ na pavlači…
Ak zpät sa obzre a jak chcel by peľať,
len k nemu bližšie — môžte naňho strieľať.
Dobre?
— No, dobre! Cestou jedinou
sa dajú tí dva dolu kotlinou,
jak šli by domov po nezdarnom love.
Ostatní stoja a tu divy nové:
Cap bdie a jak sa vzdialia tí dva svätí,
hne krásnou hlavou a sám tiež sa stratí…
— Čo teraz ? — húta stráž. — Hej, halo, halo,
vráťte sa, chlapci! Ľaľať, prázdnym bralo!
Tí sa i vrátia. A div v tejto veci?
I cap sa vráti, keď sú oni všetci,
ak hnú sa dva-tria, tu on zmizne opäť…
— Ach, ľudia boží, ten vie rátať do päť!
udre si rechtor v dlane. — Aký tvor?!
— To zakliaty as’ bude profesor…! —
zahmká Kalčo. — Možno! Dozaista!
— A hoci hneď v ňom aj duch ancikrista,
musí byť náš! Hej, musí! — rečie sváko.
— Veď musí, musí — ale ako? Ako?
Kto dá nám radu a k nej zdarný plán,
nech najväčším je pánom z Kadlubian!
I usnesú, i zrušia to pár razí:
— Nech najväčším je pánom, kto ho srazí!

I počne honba zdola, však i shora
na záhadného capa-profesora.
Už ani na noc nejdú do lúk, — nie,
tu osvitne ich, tu i omrkne.
Poniže plesa bralisko má hubu,
premyslia vec a sem sa oni vrúbu,
jaskyňu jáger dobre vyobnieca.
a smoliak horí, pane, ani svieca!
Tu pospí sa, hej, však i vo sne strežie,
jak dostať toho profesora s veže?
Už ho i majú — ten, a henten zas…
No, pretrú oči — všetko berie ďas!
Len rechtor chrápe — či tiež capa tríma?…
— Priložiť, chlapci, na oheň! Je zima!
… Tak dni sa vlečú. Kto sa zobzerá
i nadol, to je bača Putera.
Čo tomu skočiť na salaš, čo nové,
ba pohladkať hen Anču rechtorovie?!
I doma spraví to, čo nevie iný,
a hneď zas stúpa hore do kotliny
krepko — ver’ by ho nedobehol nik:
v tanistre dohán, v ruke demionik,
a kade kráča, páchne baranina.
— Hej, Adam, ideš? Čo tam za novina?
— Nuž, — skladá ťarchu, — zvláštneho nič! Ba — och,
čert rychtárku vzal dolu v Kadlubanoch.
Rychtár, jak koho osy doštípu…
že vám vraj nedá štipku sôsypu!
— Keď nedá — nedá! — farár, rechtor na to.
Tu stojí cap, nuž nemôžeme zťato!
Čo iné? — Lotri využili času
a vyvŕtali včera obci kasu…
— Ba!? — mrkne notár, pomrví si fúzy:
Takí sú hlúpi — zšomre — akí drzí!
V obecnej kase jakživ žiadne zlato.
A tých pár korún? To mi stojí za to!
Čo viac, ha? — Čo, nuž — Adam stiahne zrak;
Blesk ušiel mi kams’ pekla v pažerák.
Však príde. Iste zver zas niekde plaší.
Lež horšie — hostia boli na salaši,
žandári! Poslal ich k nám bača Gdol,
ktos’ z oviec si tam vypožičať bol,
vraj, či ja neviem, kto sa naňho zlobí?!
Ach, páni, reku — kde by vedel? Čo by?!
Nech hrom ma spráskne, ak čos’! — zakľajem sa,
a predložím im lopár plný mäsa,
nalejem vína — krpka schystaná:
no, reku — jedzte z môjho barana!
Ak myslíte, že onô — to je omyl,
zasekol sa hen — nožičku si zlomil,
šiel pod nôž…
#AB#Lovci slúchajú ho zbledlí:
— Ba kradols’, Adam! — Veď, lež vy ste jedli!
— Ak dostanú ťa! — V horách to ver’ nič!
— No, aspoň nás už potom nevykrič!
— Ešteže!… Farár jednak mädlí dlane,
ak prekročil vraj siedme prikázanie!
Už chcel by domov, duša v ňom sa stápa…
— Čo? — všetci doňho. — Domov, a bez capa?
To, bysťu — nie, i keď nás zanecháš tu!
I hoc nám nohy do tej skaly vrastú!
— Však hľaďte, mrká! — zas kňaz prevraví: —
i dusno je a tiahnú čierňavy,
o chvíľu tma a peklo ohňom zdurká…
— To, — skočí bača, — to nám treba! Búrka!
Viem radu — ak ju poslúchnete, sväte —
dnes profesora-capa u nôh máte!

Zotmí sa — blysne… Ten, kto skúsil — pozná,
na horách ak je búrka, tak je hrozná:
mrak na bralách, ich črty sotva znatné,
len keď blesk mečom ohňa do nich zatne,
zem chvie sa hromom, víchor valí — valí,
a človek cíti, jak je malý — malý…
I lovci cítia, v diali-nablízku
jak vrie to, kypí, ani v kotlisku,
lež za srdce ich jedna túha lapá:
na dostrel dostať profesora-capa!
Nuž môže rachotiť hrom a dážď šľahať,
driapu sa brhlím ani žaby na hať.
Popredku Adam lezie prebystre,
s puškou, čo v kusoch niesol v tanistre,
jak pytliakov je zvykom… Až ich spotí,
zastanú vo tme na výbežku — proti.
Cap stojí v búrke na skalisku pyšne…
— Tak strieľať, páni, až sa dobre blysne,
jemu sa zazdá — hrom, jak skúsil neraz!
Nuž kto ho? — Ja! — Ja! — Pozor! Teraz! Teraz!
Zahrmia rany… cap ni nesškúli…
— Azda je zázrak aj sám zo žuly?!
— No, ešte! Ešte! Teraz! — A vtom — hup, ta —
pustí i Adam guľku zpoza chrbta,
a zverom mykne v blesku — jak by sadol.
Lež chvíľka — letí profesor-cap nadol…

Radostný výkrik zhltne búrky rev,
a hádka skrsne skoro, jak i driev:
po ťažkom boji ešte rečí mnoho —
cap je tu, ale kto ho spražil? Kto ho?
Hlásia sa všetci, má i viacej rán:
kto najväčším je pánom z Kadlubian?
A jak sa oni nad korisťou bavia,
odrazu úžas! — Hľaďte, konská hlava! —
vykríkne rechtor. — Kde? Čo? — Na tej veži,
kde tento cap stál, ktorý tuná leží…
— Ježiš-maria! — Páni, aký strach?
To je môj Blesk! — Ten capovi dal šach?
— Zaťal mu cestu! S Bohom, musím za ním!
Snesiem i korisť. Prídem nad svitaním…