E-mail (povinné):

Stiahnite si Baču Puteru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Rázus:
Bača Putera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 260 čitateľov


 

V.


Už i deň sadol bralísk na vrcholci,
keď na salaši povstávali lovci,
osušili sa, vychrápali riadne,
len o bačovi veru chýry žiadne.
— Ba kde ten človek? Čo len toľko mešká?
— No, — rechtor na to, — veď on príde dneská!
Však iná vec je, — krv mu zvrie do žíl, —
kto toho capa vlastne položil?
— Nuž ja! — I ja! — Hm, potom pravdu hreb!
Viete čo, ľudia, hoďme na to žreb…
Všetci sme pri tom a sme dosť i mnohí,
a cap má jednu hlavu, jedny rohy!
To nie jak smädným priľahnúť si jarok…
Možno i Adam ešte má svoj nárok.
On žebože nič, zato z pušky práskal,
a keď ten nejde, iste nejde naschvál…
Otca mu! Tak čo? — Nech je po tvojom,
a pôjdeme si domov s pokojom,
lež čie raz rožky, tento splnil plán
a najväčším je pánom z Kadlubian…
— Dobre!… A fuzáč notár už aj súka
karotky štyri pekne do klobúka,
na karotkách zas svietia štyri mená.
— Potriasť, a nech je pravda vyjavená!
I mieša farár, až sa zaparí,
keď blysne zbraň a stanú žandári,
žihadlo v zraku, na čákove perie…
— Ih, sto striel! — psisko za nimi sa derie.
Vychrtlá mrcha, ani trieska suchá,
len ňucháč, jak päsť — aj ním ňuchá,ňuchá…
zašteknúc. — Odkiaľ, páni? — Veru s holi.
— Už zavčas rána? — Na noc sme tam boli.
— Je bača doma? — Hrom kdes’ praskol doň.
Pár dní je tomu — stratil sa mu kôň.
Išiel ho hľadať… Tiež by sme šli, keby…
— Čakáte naňho? — Hádžeme, hľa, žreby:
čí je cap, čo sme spraskli? — Dobrá zvesť!
— Veď! Lenže Adam mal nám ho už sniesť,
a jaksi nejde. A vy čo s ním máte?
— Len jedno-druhé o akejsi strate.
Azda nám povie niečo, ak mu vôľa…
— Var’ o tých zmizlých ovciach baču Gdola? —
vmieša sa Kalčo, keď tí v rozhovore:
— Čo by ten vedel, veď bol s nami hore…!
— Bol, nebol! — strážmajster sa zamračí:
— našli sme šľak, a ten je voľačí.
— Šľak? No-no! — jáger Ján si bližšie stane:
— Však sú tu jarky všade zšľakované!
— Ako kde! — mykne zas ten, až schvie perím:
— Hja, čo som videl, pán môj, tomu verím!
Tu výhovorky márne — márne smevy,
on zasekal tie ovce v kosodreví,
len tri z nich zbudly! Gdol mal predtuchu,
hneď uhádol im vrúbky na uchu…
I pojal svoje… — Čo Gdol? Dobrá hába!
— Kde je raz právo, tam je výtka slabá…
Nevedel, chudák, slovka vyriecť pre žiaľ.
A našli sme i miesto, kde ich rezal
ten kujon. Ešte skrvavenú zem…
A odtiaľ pes nás vedie rovno sem.
Nuž sadneme si. Kedy príde, jedno!
— Tak dobre, páni, počkáme ho vedno!

Najstarší valach mlieko odvarí,
čakajú lovci, však i žandári,
veselí títo, tamtí v tvári zbledlí:
— Veď on ich kradol, ale my sme jedli! —
mrzí sa farár, obavou až zhára:
— Nech z toho niečo, čo mne moja stará?
Tej márne zvalíš na Adama, že on…
Rozsúdi, ani veľký Napoleon:
Mal si byť doma, netúlať sa kdes’ s ním!
— Pôjdeme, — rechtor na to, — za okresným,
ak bude zle, no! To je človek srdca,
a pritom dobrý, spravodlivý sudca.
Nech mu my — srnku ten, — ten roháčka,
už toho baču veľmi nezmačká.
Má zo železa svaly, tvrdý chrbát…
Ak už no, dá mu svoje drevo zrúbať,
až síde s hole! Bože, aké hromy!
— Veďuž-veď! — šepcú. — Len kde krky lomí?
Ba kade ho as’ vodí satanáš??

Vtom počuť dupot a tu — bača náš.
Poskáču lovci, obostanú chlapa:
— Nuž čo tak pozde, Adam? A bez capa?
Zbadá tých so psom, hneď vie, koľko bilo.
I skočí s koňa, usmejúc sa milo:
— Hej, mám ja hostí — ciagľov za odkvap!
— Veď, Adamko, veď, ale kde je cap? —
stane mu v cestu Kalčo, holub sivý.
— Hja, či tak? Onô, — vyhriatu tvár skriví, —
s tým capom, kristu, chyba sa ver’ stala…
Kým sa ja driapem hore, cez to skáľa,
pytliaci prídu, mrzké ohavy.
I najdem capa, ale bez hlavy…
— Čože? — v tú chvíľu, iste nepríhodnú,
dobre ho štyria zrakom neprebodnú:
— Adam, čo vravíš, všetko smyslel si sám!
— Oj, nie, pán rechtor, kristubohuprisám,
snesiem vám capa, vidieť, aký je
A nech ma hoci tu hrom zabije,
ak to nie pravda. Azda viete, kto som!
— Veď to, že vieme!
A tak s dlhým nosom
podkýnajúc sa ani poslepačky,
vlečú sa lovci so psy s poľovačky:
krehunký farár, s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor, s pekným podhrdlím,
a fuzáč notár, mládenec bez hán,
i slávny jáger Kalčo, zvaný Ján…
Na tvárach vrásky hlboké sú veru.
— Tí žandári, juj! — Ale nech ho berú! —
zahreší rechtor mocne, vyberane.
— Bodaj ten — hm, a nech mi príde k Hane!
Pytliaci? Hej!… hrmen! K dobru je,
keď nevedieť, kto vlastne škoduje,
a fuzáč notár ešte sa i šklebí,
že nestačili vytiahnuť tie žreby.
I necítia si úst, a nebodaj nôh,
keď rozídu sa tíško v Kadlubanoch…
Záhumním ide každý do domu,
a heslom: neriecť o tom nikomu!

Lež deň-dva, prejde jakás’ tajná vlna,
a všakých chýrov dedina je plná.
Čarovný nápoj, a to v zlatej čaši, —
čo sa to dialo hore na salaši…
Jak zázračný cap stál tam na brale,
a márne bili lovci v zápale,
len hrom ho zdurkol s vysokého neba.
Však nenašli ho… — Dobre! Tak im treba! —
znie v chalupách, i záhumním sa šušká:
— Nač’ je len nášmu farárovi puška?
A ten náš rechtor doma ledva fučí.
Tam? Vylezie ti hoci po pavučí!
A notár? To je ešte za kvietok!
Však i tak ide ten náš majetok…
— Čož’ to! Lež dievky abys’ pred ním chránil.
— Ba keby sa len už raz zahrtmanil
s poriadnou babou, keď rád sladké chvíľky,
nech by ho, máčka, chvatla do kosílky!
Tak berú radom — hubou hrá sa, hrá.
A nezabudnú ani na jágra,
skúpu ho riadne žravých rečí morom:
— Veď všetkého len on je fundátorom!
O gazdovstvo ti mysľou nezarazí.
Len flintička… Hej, on nám pánov kazí!
— Ba od úradu svádza, od kostola, —
hrmotí rychtár, — už im iba hoľa!
Umre ti žena, dcéra, abo mať?
Nemá ti ich kto ani pochovať,
a nieto konca všelijakým biedam…
Ja im ten sôsyp, bohuprisám — nedám!
A keby len to! Ale snesie diabol
o Puterovi chýry, jak sa zabol…
Neslúchal rady babské, ani kňazské.
Už ho vraj viedli dolu na retiazke,
i letí za ním rečí, ani hrúd:
okradol Gdola, bude z toho súd!
A dvacať oviec — to nie chleba oval —
čož’ keď tým mäsom našich pánov choval?
To ešte ľahko aj ich zatopí,
a pôjdu sedieť pekne do kopy…
tým viac, keď Adam všetko na nich váľa.
A starý Gdol vraj bol už u fiškála,
hen u toho, čo má tie zuby zlaté,
ten nenechá len košeľu a gate…
Lež čo si spafli — nech si odnesú,
to naučí ich aspoň móresu! —
Tak obec… rychtár však zas inak stáča.
Adama viní: — No-no, je to bača?
Najprv ti pána hrá a ľudí hostí,
a potom páše také mrzutosti!
Ak úradných nám zavrú, čo on tam dbá?
Veď je to naša škoda — naša hanba!
Ej, kristu… však ja tomu — uvidí jak,
nepomôže mu ani jeho kyjak!
Mne veru divoch na dlaň netreskne:
zaplatí si on teraz bolestné!
Tej našej Zuze dalo sa to zhojiť.
No, on? Už ovce nebude mi dojiť.
Iného azda v Kadlubanoch nieto?
Ja najdem baču, len nech minie leto!
— vynáša takto viny-neviny
a zastrája sa hlava dediny,
chlap plešivý už, zato v dobrej pare.
— A čože u vás, dievča, na tej fare? —
pristaví slúžku. Tá hneď ako z dlaní:
— Tí, to je rámus! Hnevajú sa pani…
I flintu zamkli. Tam je búrky, zloby!
Len nepovedzte, ujček! — Ale čo by!
Rozumný človek hriechu nehľadá!

A u rechtorov ešte paráda!
Tu žena dobrá, ako rybka tichá,
lež starý — čo zvesť — funí, kľaje, vzdychá:
— Čo lezú na nás? Tisíc hrmených!
Oni mňa? Či ja potrebujem ich?
Tu balík, tu zas groše prinesú,
a milý rechtor píš hneď adresu!
No len mi príď sem! Mara, Zuza, Eva,
nech napíše si, kto sa na mňa hnevá,
vieš? Však ja tým dám! — seba uistí —
a praská v pošte pečať na listy,
až ozýva sa a stôl stone, puká…
A keď mu ešte vojde Anča dnuká,
odvrátiac zrak hen, utiera si líca.
— Nuž čože ziapeš, ty… ty, somarica?
— Čo? Bol tu, — schvie sa duša v driečnom tele:
a teraz celá dedina nás mele!
Kam reku ideš v noci? Ovce hľadám.
A ja mu na to: Adam, Adam, Adam,
do basy pôjdeš! On — jak latovec…
— Pst! Aspoň o tom nikde nepovedz!
A neryč toľko, za ten kúsok mäsa —
ak ho i chvatli, len ho neobesia! —
dáva si rechtor veci do poriadku.
Vtom pichne ho čos’: — A ja mu dal zlatku!
Tí, otca jeho, ak to vylemeší,
tak pôjdem dolu aj ja, a to peší!
Hej, Hana! — zdrží dievku, — človek, bieď!
Iď do Kalčov, nech príde ujec hneď,
i s farárom! A — nebež ešte, hrome,
— nech ohlásia i na obecnom dome…!
Tu treba — myslí, — udrieť na klinec.
Veď je už z obce celý blázinec!

Ked súmrak kľakne na vysokú hoľu,
i kamaráti sedia vážne spolu,
každému jaksi jeho kabát tesným.
Mienka je: len ísť pekne za okresným.
Veď má vraj dušu, jak vosk, mäkuškú,
a dá on takto dosť i na pušku,
len nemá šťastia — jakživ nezastrelí…
a práve preto s okresom sa delí.
— Ty srnku, — vravia, — ja hoc zajačka,
už toho baču veľmi nezmačká!
Hoc zaslúžil by… dosť ver’ príčiny!
— Čož’? Však nám poslal i z tej capiny!
Len hlavu nie! — Tá našla cestu krátku!
Však vyvolá ťa… povie, dals’ mu zlatku,
by v žinčici sa varil baran — či nie?
A to, jak by ťa chvatli s ním pri čine!
— Čo — ťa?! — zas rechtor v to, i trochu zvädlý,
— on kradol ovce a my všetci jedli!!
— Veď! — Veď! — Veď! — kývnu hlavy dokola:
— zlá hostina to ani nebola! —
vyzdvihne Kalčo. — Ale nech súd na tom,
aby vec nešla do rúk advokátom!
— Nič! — vzpnie sa naraz notár v svojej výši,
vykrútiac fúzy, kamarátov tíši:
— Ja som dnes dolu u fiškála bol,
a koho nájdem tam — je bača Gdol,
len omyká sa, jak keď blchy kúšu:
— Nech spustia, pán môj, aspoň pre tú dušu!
Ten zgáni naňho tak raz po raze:
— Nič! Bohu dušu a mne peniaze!
Vieš, Jano, ja som drel, sa učil… a ty
chodil si zatiaľ sem-tam za dievčaty!
Ja potrovil som veru peňazí dosť,
teraz ty plať! Vieš? To je spravodlivosť!
Najprv si očisť starý, potom nový
začneme účet proti Puterovi! —
blysne mu z úst: — Ver’ inak ani svätým!
— Keď tak, — Gdol poškrabe sa, — tedy platím!
Kľakne si, raz-dva spúšťa návlaky…
Však toto reku čudák nejaký!
Kým fiškál nad ním ani anjel zhubca,
on trasie, a len trasie čosi z krpca,
vtom zastone a svisne hlava lisá:
— Bankovky… Bože! Lenže predraly sa!
Hneď z rána hnal ma po doline úpal,
a, bysťu, pošly jak som na ne stúpal.
Nuž nech sa páči, dve desiatky, — áno!
— Čo? — zgáni zas ten, — Jano! Ale, Jano… —
v tú zúfalú tvár oči sa až vžerú:
— myslíš, mne dá kto niečo za tú dieru?
Nič! — Veď-veď Putera to zaplatí…
— To vravíš ty. Lež čo, ten dá sa ti?
Hej, Adam berie, keď mu je čos’ blízko.
Ty starší si, však jak on — zbojníčisko,
to svoje „veď-veď!“ sám si doma upec!
Ta choď mi!… — A Gdol podviaže si krpec
a ide, šomrúc o veľkosti strát.
— Nebude, myslím, pri tom advokát, —
vypráva notár, tešiac dumné hlavy.
— A nech si bude, čože nám súd spraví? —
pohmká Kalčo, odkašľúc si zlostne:
— Ak Adam chodil, iste iba vo sne.
Jak ja viem, nemá z čoho by sa kajal.
On môže za to, že i ovce zajal?
— No-no-no, — farár apeluje na cit:
— ak zajal v noci — vo dne mal ich vrátiť!
— Tak! — prisviedčajú: — Aké sny-nesny?
Ak pomôže kto, to je okresný,
on šiel vždy k ruke lovcov sboru ctnému!
Nuž čo sa škriepiť? Pôjdeme ta k nemu!
Ty roháčka a ja hoc zajačka,
už toho baču veľmi nezmačká…
I pofŕkajú vínkom po tom súde,
a mienka je tá: bude, ako bude!




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.