E-mail (povinné):

Stiahnite si Baču Puteru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Rázus:
Bača Putera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 260 čitateľov


 

XVII.


Týždeň, dva… a náš Adamko sa zmení,
je iný celkom v novom postavení.
Nároky jeho aj tu neveliké,
však pleť mu zmatnie, ako v Amerike,
hoc dojem budí tvárou zdravou, chudou.
Obíde v noci — raz-dva komplex budov,
i pánov domec, či kde aký kmín?
Probuje kľučky, pozre na komín,
čo k oblohe čnie vysokánsky, šedý…
Po plote z drôtu pohľad jeho sliedi,
po hŕbe sudov, ak tam voľakto je?!
Len keď tu všetko hovie, jak tie stroje,
spomnie si strážca, že by zdriemnuť mal.
A môže spať i mister John Jack Small,
samotár starý, po ňom vraj i pasú.
Nedôjdu v jeho nedobytnú kasu,
v nej dolárovky, vzniklé z jeho pile,
recepty na tie kože krokodílie,
za ne by iste dali pekné centy,
hej, veru dali všakí konkurenti!
No, márne! Akže dvere pohnú sa,
cengá a Adam strieľa od kusa,
nedarmo doma trímal karabínu!
a jeho guľky zriedka cieľa minú.
Vo dne zas, keď sa strojov ozve hluk,
vždy treba kdesi jeho pilných rúk,
pomáha z chuti všade, ako môže.
Nedarmo močil doma ovčie kože,
i vypínal ich v slnný čas a suchý —
na kamizle a čiapky, na kožuchy…
Však čož’ to k tomu, jak tu ide práca,
a z rúk do rúk sa kožka naobracia
po oddeleniach?! Proces pridlhý,
kým dôjde v sklad a odtiaľ na trhy
do veľkých miest…! Tak veniec v diaľ sa vije,
kde John Jack Small má staré konexie.
No Adam veru chlapom dobrej hlavy,
i dráždi ho to, dráždi, však i baví:
chce všetko vedieť, jak pes sem-tam ňuchá,
a pridá očú, pridá k veci ucha,
pochopí bleskom ťažké náuky,
a zdarí sa, čo vezme do ruky,
kým iní neraz narobia i škody!
Nuž, slovom — dobre, dobre sa mu vodí,
i zašatí sa, tvár má ešte mladšiu,
nik nepoznal by niekdajšieho baču,
náradia kúpi, tak sa z trošky vzmáha.
Až prikvitne raz Anča, duša drahá,
nech vidí, jak on nie je bez groša,
a nebude mať muža niktoša,
lež chlapa, jak ten pilier na podmostí,
čo svoju ženu nevysuší pôsty!
Len nech dá znať a zájde pre neborkú
pútnicu, jak sa svedčí do New-Yorku…
I vyratuje lístka toho let
do Kadlubian, i šírym morom zpät,
aj dumá, či v tom nie zas ruka podlá,
keď ešte nejde, či sa nerozhodla?
Lež prečo? Hneď si v duši vymaľuje,
jak u známych ju slušne ubytuje,
kým nezastanú, jak sa patrí — párom
a nesľúbia si vernosť pred oltárom.
Hej, bude to! Dni značí na vrúbky,
keď žiť už môžu, jak dva holúbky,
i zašatí, i prevezie si ženu —
hen na jazere veľkom Michiganu
v radostný prístav, kde im štastie zkvitá.
Tak čaká, čaká a dni dlhé číta,
až príde lístok, jak ten boží dar,
vlákienka lásky čnú z tých tenkých čiar:
— Nuž, mamka vravia, keď chceš — dobre, Adam,
len čo sa schystám, v mene božom sadám.
Potom ma čakaj!
Tu on sily zmnoží,
náhodou príde na lepší lesk koží,
a v jeho stave tým i nová zmena.
Pán povýši ho zrazu na formena,
veď biznis ide, ba sa pohýna
z New-Yorku až hen na trh Londýna,
zkade len ešte pôjde v šír i diaľ
po Europe chýr firmy John Jack Small…
Nuž má byť za čo vdačný nielen slovy
a poznať svojho chlapa v Puterovi,
veď nemal nikdy ženy, ani dietko,
jemu je meno firmy nadovšetko!
V tom je tá láska, ktorej ohňom zhára
to staré, zvädlé — srdce samotára,
a u Adama z ťažkej práce, z cviku
vybadá jaksi lásku ku podniku,
váži si toho a jak jeho zvyk,
i potľapká ho: — Dobrý robotník!
Putera rastie, sily zdvojnásobí,
hoc v očiach druhov badá dosť i zloby,
však pohľady zlé jeho neutrápia.
Do pomoci mu aj tá hlava capia,
a neraz vidí v duchu črty milé,
zorný smev šťastia, ako vo Woodsville,
i verí v žitia svojho obrate,
čo odplatí už borbu bohate.
Však s ním ten život dosť už naonačil:
on chápal sa — ten do zeme ho tlačil,
hoc nijaký strom po oblohu nečnie,
však ani hromy nervú nekonečne,
nuž nespália ho pomstou svojou žhavou.
Tak dumá doma pred capovou hlavou,
a tá naň hľadí ani s braliska,
zdá sa i zbečí, zdá sa — zapíska:
Nedaj sa, Adam!
Aj sa drží chlapsky,
láska ho hreje — a chlap vládze z lásky,
vo dne, i v noci, keď sa nebo jagá.
Môže stáť v cestu hocijaká pliaga,
on nebojí sa… v búrke, divom dáždi…
Dobrodružstvo ho odjakživa dráždi,
však dlho jaksi nič sa neudá,
neukáže sa žiadna obluda,
hoc o gangsteroch čo deň čítať veľa,
jak voľnou im i nedobytná cela,
pracujú zbraňou, oceľou i plynom,
kto pasie po nich — ľahko smrti synom!
O takých voľných, roztopašných pánoch
nebolo veru slychu v Kadlubanoch!
Tu rastú ani huby po daždíku,
pod zemou majú celú republiku,
i prezidenta, menom čierny Jack,
pán ináč známy, nosí frak a lak,
všade sa šepce, jak sa z prstov živí,
len nevedia ho chvatnúť detektívi,
hoc strach až letí z toho jeho názvu.
Je svalnatý chlap, na tvári má jazvu,
a zlaté zuby… Ten sa nabil za ne!
Dolárov tisíc naňho vypísané,
pre toho, kto raz vystihne mu fanty,
a dolapí ho niekde in flagranti.
— Eh, — myslí Adam, — tomu vybrať z klov!
To by bol pre nás, Anča, dobrý lov:
tisícku dostať na peniaze naše
bolo by z toho korún ani kaše!
V Kadlubanoch ver’, nech nám Boh tak milý,
rychtára by sme z domu vyplatili…!
— snuje si, snuje raz i na lôžku,
spomnúc si svoju mater nebožkú,
nech dožije to, však by radosť mala!
Tu myseľ jeho farby sníčkov zhalia:
zdá sa mu, striehne v noci pod komínom,
keď akýsi tieň tesno stane pri ňom,
a zašepce mu: — Adam, čuješ? Adam,
nič nevrav, znám ťa, snahy tvoje badám!
Chceš k niečomu prísť z práce svojich rúk?
To snilko si, ver! detský nedouk!
I zoderieš sa pre tú dušu v tele.
Však ty máš srdce odvážne a smelé,
môže ti pomôcť služba skromná, malá.
Poď, obriadime vedno mistra Smalla!
Kde trávy jest, vieš, tam sa ovce pasú…
Poď, napoly si rozdelíme kasu!
Neváhaj, chlape!… Noc však okatá,
i vidí Adam zuby zo zlata,
na tvári jazvu neodtají mrak.
— Ih, bysťubohu, veď to čierny Jack!
Rád by ho chvatnúť, stiahnuť do povrázka,
i vykríkol by, ale ani hláska!
Na prsiach ťarcha, s tvári pot sa leje,
a Jack sa smeje, jak sa mu len smeje!?
Až trasie sa, ba až mu štica liece…
Tie oči jeho ani nebožiece,
plameň z nich šľahá ani z pekla dier,
a v ruke drží ťažký revolver:
— No, Adam?!
Vtom ho prudký cengot splaší.
— Ej, bysťu, azda medveď na salaši?
I skočí dupkom na ten alarm zvonku —
sosníme pušku, raz-dva už je vonku.
Na dvore tma, a bachnúť? — Neúčinné!
Jak kocúr hľadí, ako duch sa šinie…
pomedzi stavy — sudy šikovne.
Vie, otvoril ktos’ dvere pracovne
v pánovom dome, i hneď došlo k ušku.
Naslúcha — ticho! Pridrží si pušku,
z úkrytu spustiť na takého zvera
istejšie, ako búchať z revolvera…
I uchýli sa za poriadny val,
všíma si okien, kde spí John Jack Small
na poschodí, či nemihne sa čosi?
Nič — iba v bureau svetielko čo zrosí,
jak svätojánska muška, však i zhasne…
Tak tedy jednak ruky cudzopasné?!
myslí si Adam trochu rozrušený!
— Do okna páliť — nemá žiadnej ceny!
Len prezradí sa človek. Taký krám,
keď už sem vnikol, iste nie je sám.
Lepšie len počkať, nech si on tam krade,
veď ako vošiel, tak i vyjde ztade,
a potom chvíľka, čo už patrí stráži!
Ej, však ho spraží — však ho on tam spraží,
z úkrytu svojho zasiahne ho snadne!
Veru si iste zlosyn na zem sadne,
a chvatne, sväte chvatne gangstera…
Zabiť? Nie! — húta Adam Putera.
Oplana — kto vie — aké hriechy kúšu!
Ktože by si ich vzal na svoju dušu?!
Však tak od kroku trochu poniže,
i dostane pes, aj sa vylíže…
vyčkáva jastrab… Noc je tmou až sýta,
len so pár hviezd čo na oblohe kmitá,
však Adam — ten má oči zaostrené,
on dobre vidí, tu-tam hnú sa tiene,
nuž meria diaľ a mĺkvo meria šírku.
Pevnejšie stíska svoju repetírku,
srdce si čuje, stiahne ramená,
jak na vábec, keď čaká jeleňa…
Vtom hnú sa dvere — tieň sa šinie šerý.
V tú chvíľu Adam zdrží dych a mieri,
i praskne výstrel… Mnohá hlava hore,
a buch sem — buch tam na širokom dvore,
lež Slovák čo by prišiel do rozpakov?!
I pytliakom bol — strieľal na pytliakov.
Čo nového, keď guľky zafičia?
Len škoda — tu niet húšti — jedličia!
No za skaly jak uťahoval údy,
tu za val zeme, za veliké sudy,
a práska do tých, neustatý borbou.
Keď prepadnú ho — rozpŕskne ich kolbou.
Za chvíľu priestor v bojište sa zmení,
však v druhú chvíľu hrnú polismeni,
gangsteri zatým funia nocou šerou,
jak vyplašený kŕdeľ netopierov…
Len jeden z nich tam leží úbohý,
pred samým vchodom, dostal do nohy
a nevie s miesta…
Práve s lôžka vstal
a ide dolu mister John Jack Small,
postava krehká, pekná biela hlava,
na tenký nos si zlatý cviker stavia,
a svojim očiam skoro neverí,
že prepadli mu podnik gangsteri.
Hľa, jeden z nich tam na zemi sa svíja,
a vôkol neho slávna policia,
i Adam s puškou… Vyšetrujú prísne,
… kto — čo je, keď sa v taký čas sem tisne?
V tvár šustnú svetlá: — Milý chlape, rec! —
Tu zhíknu: — Veru vzácny zajatec:
na škrani jazva, v ústach zlato samé?!
— Tí! — skrížia oči, — koho my tu máme?!
Veď je to Jack, ten čierny! Praskly krídla,
dostal sa dobrý vtáčik do osídla…
Teraz len von s tým, čo ho viedlo k dielu!
Prezrú mu vrecká, siahnu za košeľu,
však groša nič, len papier číručký.
Pre ten by chodil cudzie na kľučky?
Tu mistra Smalla prejme tucha hrozná:
— Čo je to? Aha! — a v tej chvíli pozná,
i znova pozre, či nie na omyle: —
recepty na tie kože krokodílie,
najvzácnejší taj svojho podniku!
Nech ujde mu — má škodu velikú,
dostal by biznis zlého pohoniča!
Ba nech tak — nuž ho konkurenti zničia,
a celá jeho práca v troskách veru!
I zahľadí sa mäkko na Puteru,
pod rúškom noci povie to, čo cíti,
že odmenu má v commonhall of city[21],
však keď on dosiaľ sám nič nepodniká,
vezme ho k sebe ako spoločníka,
s ním požije si v radosti i v trude.
A tak im azda obom dobre bude
v poctivej práci!
Adam chápe? Čoby!
Ni doma nevie, čo sa to s ním robí?
Že vydobyl si velikého mania
a vo fabrike všetko sa mu klania —
čož’ to?! Hej, inú na srdci má svorku!
Pár týždňov, a on jachá do New-Yorku,
i pre biznis, veď šťastie až ho čanká.
Však čo je hlavné — písala mu Anka,
už ide cez tie diaľky modravé…
Nuž jachá… a loď čaká v prístave.
Nejeden pohľad morom sem-tam točí,
no najžhavejšie sú tie jeho oči,
až uzre Deutschland. Z komínov dym ráňa,
s paluby iste hľadí jeho Hana.
Jaj, či ho pozná?! Už tie chvíľky mučia,
veď šťastie sveta sovre do náručia…
Žien dosť, a zrak ich? — srdce, len sa zažni!
No Anča — ako domáci chlieb — ražný!
Ten nezunuješ! Poznáš jeho chuť?
Tak nemôžeš naň nikdy zabudnúť!
— blysnú mu v hlave myšlienky a sladké.
Len kde je, čo je? Azda na prehliadke?
Ľudia už hrnú, všakí cestujúci,
a márne pichá jeho pohľad vrúci:
nejde! A zdržať ju — joj, aká nectnosť,
veď je dnes preňho chvíľa — celá večnosť!
Či nevyhla sa planej náhode,
a stalo sa jej niečo na vode?
— strasie ho. Zrazu… kráča dievča niečie,
ťažko mu kráčať — poriadny kôš vlečie,
oči jak uhoľ, pleť až svieti belom,
jak štiepkom vánok — zachvie štíhlym telom,
až spustí kôš a v rozpakoch tam stojí.
— Anička! Anča! — Adam! — a sú svoji.



[21] Mestský dom.




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.