E-mail (povinné):

Stiahnite si Baču Puteru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Rázus:
Bača Putera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 260 čitateľov


 

IX.


Lež jak i zrádzať, čo raz toľkým v oku?
Pol obce bolo v meste na jarmoku,
a babám nikto reči nezabráni.
Ráno sa smejú celé Kadlubany,
okrúhle čiary sadnú na líca,
veď vrátila sa farská prasica!
— Hja, sedliačiť? To práca neľahká ver’.
Nie jak mlieť hubou, abo kaziť papier!
Tu treba umu, he-he, veru treba! —
Z pánov kto jak vie, tak i chráni seba,
v chalupách, jasné — iba smiech a lom je,
nuž nejdú veru ani na priedomie.
Adamovi tiež von sa sotva zachce,
doma si sedí, podšíva si kapce,
sneh chumelí, i vietor zavýska,
nuž prichladné sú už tie krpčiská!
Aj šije, dratví. Jemu šťastím kleplo,
a v dreveničke útulne je, teplo.
Obloky malé, stôl však veľký, to hej,
poličky, na nich hrnkov po nebohej,
tri psiská — Zahraj, Lapaj s Dunajom —
sa rozťahujú dlážky okrajom,
ten spí, ten zíva, onen zas sa vzpína,
na tvrdej hline živá kožušina…
A gazda šije, v obličaji mier je,
však pichá šidlom, jak keď v duši žerie.
Ten rychtár len mu nejde z pamäti,
ešte i také niečo povie ti:
Myslíš, ja neviem, kde je hlava z capa?
— Eh, bysťu, mal som lepšie zmlátiť chlapa!
Je pravda, hlava tam je veru hore,
vypchatá slušne svieti na komore.
Lež vrátiť im ju, čo by ja bol za hýl?
V tej búrke oni? Ja som capa trafil!
Nuž patrí mne — tu nieto podvodu,
vezmem si rožky s sebou za vodu!
A brýzgať mi, hej, spravil som čos’ zlého?
Čo zastrelí kto — to je preca jeho!
… Vtom dratva — prask! Niť stiahne s kotúča,
a súka kľajúc. Psiská zavrčia.
On šije ďalej, myseľ víchre schytia,
až cíti tvrdú ťarchu toho žitia,
v neznáme svety unáša ho túha:
— I natrápim sa tu, a čo som? Sluha!
Ba horšie — otrok! — v duši trpko zduní,
jak päsť keď udre na tajomné struny.
— A oni myslia — budem tvárou nemou!
Zem táto šíra je i pre mňa zemou,
v žeravom slnku je i moja časť,
i pre mňa môže niekde šťastie vzrásť!
Ja sa tu budem s každým bláznom hádať?
Som mladý, zdravý, pôjdem svoje hľadať!
A hneď by i šiel v ten svet ďaleký,
lež do Vianoc má ušiť kapčeky,
a preštepkané, ako svojej Anči,
na fašiangy nech strojná v nich už tančí!
Večer jej oddal v rozrušení veľkom
medové srdce s pekným zrkadielkom,
a bola rada. On ju nenechá tu,
kde by i nechal takú dušu zlatú?
Len notár k nej sa vždy viac dotiera.
Čo nevie, kto je Adam Putera?
Hej, dá si lepší pozor na fuzáča,
a ak nie inak, tak s ním pozatáča!
— Otca mu! On mi bude kradnúť sečku?
Či ako vlk sa vrhať na ovečku?
— do kapca pichá zrakom predravým.
— Ja tebe kosti ľahko opravím!
Eh, hrmen! — zhromží, chalupa sa schveje,
až psiská skočia, čo je zlého? Kde je?
— Nič!… Len keď zmrkne, jak už býva stále,
za Bleskom všetci vyjdú do maštale.

U Puteru tak pod sporákom práska,
raz hnev ho zžiera a zas hreje láska,
cez deň sa najviac doma premoce,
a kde sa vezmú, už tu Vianoce.
Postriebri okyt na doline chvoja.
Chalupy snehom prikydnuté stoja,
v tých detských hlavách na stá sníčkov skáče,
kým mamky zrobia múky na koláče,
na nebi hviezda hlása lásku, mier,
a zazvonia a príde svätvečer,
kde-tu i stromček, na ňom sviečka-žižka,
kde-tu i darček, ako na Ježiška.
Len Adam — nemá ženy ani detí, —
koho má v dome, s tým hod boží svätí,
keď radosť všade srdcia rozpína,
tri psiská a Blesk jeho rodina.
I on čos’ chystá za tej chvíle svätej,
na lepšiu vôľu sebe trochu hriatej,
a keď tí psi, jak jeho rovesníci,
klobásy varí, a to v kapustnici,
i baraninu… už i zaváňa.
Krstná zas poslala mu mrváňa.
Pre všetkých bude hojnosť ani z báje.
Však keď raz sviatok — nech sa každý naje!
Jak pod oknami zaznie: „Čas radosti“ —
gazda už delí, dobre svojich hostí:
— No, nate mäsa! — Psi sa hodia naň. —
Narodil sa nám všetkým Kristus Pán!
I sám si zaje, vzdychne zhlboka,
však dá Boh — inak bude do roka!
Najtiaž len prežiť túto tvrdú zimu,
potom už lokše žienka navarí mu.
Pri sladkej mysli na to gajdy svesí,
vyjde i na dvor a tam zahudie si,
do stajne vojdú — ani v Betleheme:
— Blesk, na! Čo tvoje — my ti nepojeme! —
Pohladí koňa, mrváňa mu dá,
a potom všetkým rezko zadudá:
Pásli ovce valasi,
pri betlemskom salaši,
anjel sa im ukázal,
do Betlema ísť kázal:
Vstaňte hore a poďte,
Pána Krista nájdete…
Mária ho kolembá
a Jozef mu tak spieva:
na píšťalke pi-pi-pi,
a na gajdách du-du-dú.
Takto si oni toho nahudú
do dobrej vôle v stajni — všetci piati.
Napokon povie gazda: — Kamaráti,
kým vyjde sláva poli na nebeskom,
Lapaj a Dunaj ostanete s Bleskom,
a ak sa vám sem niekto natíska,
zavinšujú mu vaše zubiská!
Rozumeli ste? — zmeria zrakom terén:
— Ty, Zahraj, pôjdeš so mnou na utiereň,
a potom ďalej — jak nám bude priano.
A — sídeme sa najneskoršie — ráno!

Zamĺknu spevy, zredne vrzgot chôdz.
Lež zahlaholia zvony na polnoc
a mihnú tiene na ulice biele.
O chvíľu z chalúp ľud sa sype-mele
do chrámu, čo jak z čistej, sviežej peny
na kopci skvie sa žiarne osvetlený.
Večer sa ten ľud v hornom chráme sišiel,
a teraz v dolnom obrátiť má myseľ
ku Bohu… Inu, hrnie s všetkých strán
tu katolík a hen zas luterán.
I Adam ide vzdať česť neba tajom,
chlapsky si kráča, hrdo — so Zahrajom,
v kamizli len, hoc primŕza van k lícu.
Pri vchode slušne strhne baranicu,
na schody zahne, nezavadzia bachor,
nuž pretisne sa ľahko rovno na chór,
zkadiaľ zrieť čo len zmôže očú pár
i do lavíc, i hentam pred oltár,
spočítať radom domácich, jak hosťov.
Kňaz odbavuje svoje pred sviatosťou
v jasote sviec, čo blkocúc sa trasú,
jak by tiež boly čiastkou jeho hlasu.
Nad vencom dievok tymian sa zdymí,
jedlice, Anči niet však medzi nimi.
Ak by i prišla, u dvier stála by!…
Obracia bača svoj zrak jastrabí,
a keď už nikde nemôže nájsť Hanku,
jak Zahraj na ňom — utkvie na organku,
čo zjačí zvukom až to uši morí,
keď pritlačí naň mocne regens chori
a odpovedá hlasom jaksi mdlým.
Nie ako rechtor s pekným podhrdlím,
ktorý — keď spustí — vakovka až prší.
— Ten organček bol azda nanajprvší…
húta si Adam, hľadiac na píšťale:
— Ešte sa blyštia, aké sú len malé!
Lež čo, keď takou celá muzika,
jej zvuk cez uši srdcia preniká,
preletí azda hviezdne priestory dnes,
prehluší sám chór prevysokých nebies.
Však v hornom chráme znelo toho nemieň.
— Ten mendíček jaks’ slabo ťahá remeň!
Či dva sú? — hľadí Adam na mechy:
— Slabučké ruky — slabé úspechy!
No, keby on tak potiahol, hoc málo,
hej, to by hralo, ale by to hralo,
a znelo by až po tie raja brány!
Pán Boh by pozrel: — Čo to? Kadlubany?
A iste by sa nenahneval preto.
Doprial by svojmu ľudu lepšie leto,
od mrazov chránil — slnka od páľby,
a po rychtára čerta poslal by.
Nech by ho sobral, čo tam po potvore?!
Nemusel by on aspoň za to more.
Až opadne sneh, tráva začne pučiť —
nemusel by sa so psy — s Bleskom lúčiť.
Vyhnal by ovce na tie hole staré,
na gajdách by si zahral — na fujare.
— Eh, bolo by to! —
Gazda myslí na raj
a na gazdu zas jeho biely Zahraj.
I ohliada sa tu-tam po kostole
na kučeravé hlavy, však i holé,
a zdá sa — diktuje mu jeho ctnosť,
že pre takú on nie je spoločnosť,
aj ohriaknu ho, ku múru zas tlačia.
Čo si však počne, keď tu jeho bača?
Vycerí zuby. Vyhnať? Márne túhy!
Kde je raz jeden — musí byť i druhý.
Veď on by radšej strážil na holi,
alebo pral sa niekde v okolí.
No takto zákon dávno ujednaným:
ak pôjde gazda, aj on pohne za ním.
A ten sa nehne, mrví rukáv čistý.
Azda ho baví, jak ten organ piští?
Či on by lepšie stúpal na pedál?
Podíde Zahraj, sadne opodiaľ,
a krotkosť samá v pohľade tom prostom,
zodvihne hlavu, pokrúti i chvostom,
hľadí, jak sviečky na laviciach hrajú
i ako ľudia ústa otvárajú,
kto slabúčko a malé, kto zas mocne.
Lež najviac striehne, čo len gazda počne?
Mendíček ťahá — tvár mu rumenie,
a bača všíma si tie remene.
Von-dnu a von-dnu… v mechoch zavrzúka.
— Eh, — fľochne Adam, — čože detská ruka?!
Tu rechtor práve kývne, spustiť že má
— Počkajže, chlapče, trochu potiahnem ja!
Remene schvatne v silné ručiská,
potrhne — raz-dva. Organ zapíska…
— A ešte veru nevieš, čo je chlap…
Hodí sa nazad a tu zrazu — drap!
S remeňom v jednej ruke, v jaku detí,
oblúkom, jak tá klada, na zem letí,
a Zahraj prv, než naňho bol by padol,
uhne sa, zbreše a žup s chóru nadol,
na dlažbu buchne chladnú, kamennú.
— Ježišmária! — Aj, ho poženú.
— Bodaj si skapal! Sbieraj sa a trep sa!
Potvora, ideš?! To je kostol pre psa? —
vzbúria sa zbožné duše pre tú vinu,
ani keď balvan praskne na hladinu.
— Ach, no-no! Dobre, že tam nepostál nik!
Nech skočí naňho — vychytí ho zrádnik!
— Také čos’! — úžas zvlní nemierou.
— A číže je len? — Iste Puterov!
— Ach, koľká hana! Ale koľká hana!
A to pri jasliach nášho Krista Pána!
No, počkaj, pliaga, — ani konca tračom, —
nebudeš ty viac na doline bačom!
Nie ver’! —
Vtom horko-ťažko vyjde on
za Zahrajom a vyvedie ho von,
kým píšťale si hore divno pištia.
— Čo zabudol hrať ten náš organista?
Pásli ovce — fu-fu-fu —
pri betlemskom — fu-fu-fu —
anjel sa im — fu-fu-fu —
do Betlema — fu-fu-fu —
Vstaňte hore — fu-fu-fu —
Pána Krista — fu-fu-fu —
Mária ho — fu-fu-fu —
a Jozef mu — fu-fu-fu —
na píšťalke — fu-fu-fu —
a na gajdách — fu-fu-fu —
Puterovci len čím dial od húfu,
vykročia cestou, kade sa im zazdá,
a neobzre sa pes, však ani gazda.
Lež kto i môže — zbytkom veru žlči —
keď mechy dva sú a z nich jeden fučí?
I pohne rezko, hoc bez obavy,
až pred rechtorov.
Tu sa pristaví.
Tma v oknách, biela tichosť drieme všade,
na šírom dvore, jak i na záhrade.
I zamyslí sa, dotkne rukou čela:
— Ak Hanulienka dvere nezavrela!
Veď sliedil po nej, ako frajer verný,
či neshliadne ju niekde na utierni.
Nič! Váha — ísť? Hneď maká rukama,
kde kľučka. — Idem, azda čaká ma!
Ozaj hnúť dvermi, a dnu vrava kási.
Krv zovre v ňom a dúpkom vstanú vlasy:
— Ja tebe! — vojde. V kuchynke tma hustá.
Tieň! Vrhnúc sa naň, pridrží mu ústa,
a kým dnu rechtor, jak mu zvykom, píli,
už vlečie čerta k dverám, hnevom spilý,
niekoľko ráz i o stenu ho búši,
niekoľko riadnych dá mu poza uši,
a — kop! — Ten zdvihne hlavu, ako jež:
— Ty zbojník, nebudeš viac bačom, vieš?
I odtacká sa.
— Kto to? Notár? — Veru! —
zašepce Anka. — Prišiel na večeru,
a pokúšať ma ostal, dobrá chvíľa.
No ja som sa mu chrbtom obrátila.
Dobre, žes’ tu! — Veď! Lenže som si dal,
už nechybí ma ísť kams’ v šíru diaľ.
Čo v ľuďoch láska? Ba hej, vrchol besu!
Však v tejto obci všetci proti mne sú.
No, nič! I mojou loďou pohnú veslá…
A pôjdeš za mnou, Hanka? — Čo by nešla?!




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.