ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zem tajuplná — zvlnených pŕs žena —
sladko si snije jarou oplodnená.
Adam? Hej, dúškom saje ten jej dych
na ťažkých kolách, svetom rozbehlých,
hamovač čierny v rozloženom temnu
tvár detskú vidí, usmievavú, jemnú,
jak žiari, jak zve — len ísť a ísť chrabre.
No život už s ním len tak nevybabre:
čo v divých horách obrátiť sa v trus?
V Chicagu miest, on najde chleba kus!
Ta pôjde rovno k mäsu do továrne,
však baranov on vždycky rezal zdarne,
i kožu svliekol, ani rukavičku,
i feloval rád — v noci pri ohníčku.
Pred nosom by mu azda brána tresla?
Však je on chlap, a to chlap od remesla!
Je mladý, svaly ani z ocele,
jeho tá práca ľahko nezmele,
čo aká ťažká — iste vydrží ju.
Veľa sa vmestí na tú jeho šiju,
a vyrobí… hľa, zve ho krásne dietko…
A neprejie a neprepije všetko,
veď život nielen z pohára a misy.
I dopraje si, no i odloží si,
na úrok dá… hej, nájde dobrú banku.
Však chce si čím skôr priviesť sem i Hanku,
a to je groší! Ale čože z nich,
ak má tu žiť sám — samotný, jak mních?!
Pošle jej lístok — ona jemu zprávu,
on oproti jej pôjde do prístavu.
A potom? Dotkne sa ich šťastia prútik:
sosobášia sa, nájdu tichý kútik,
a bude! On si pôjde do práce,
jej na starosti veci domáce.
Tak budú gazdovať, až nezaveľa,
vypustia s písma Janka, ručiteľa,
a ak ich šťastie ešte chytí za prst,
pozvú ho — jak mu sľúbil, — až sem na krst…
To bude radosť!
Zjasnia nebesá,
deň a noc Adam takto vezie sa,
i pospí si a keď nie — v mysli snuje:
jesť nabral si dosť — tedy dobre mu je!
Stanice prejdú… stanú… pohnú zasa.
Oňho v tej búdke nikto nestará sa.
Nač’ by sa staral? Pre to miesto biedno?
Však tomu rušňu ťahať veru jedno!
Kolesá hrmia, mašina — tá brechce,
len Chicago jaks’ ukázať sa nechce.
Kraj jednotvárny srdce nezíska.
Napokon vstanú akés’ vežiská,
železné krámy, kolá na ich vrchu…
’Ký beťah je to? — myslí Adam v duchu,
keď zastane vlak na stanici, v uhle,
kde samé uhlie, ale samé uhlie!
I hľadí — mal by totiž ďalej vôľu,
však akýs’ pán mu ukazuje: dolu!
Keď dolu — dolu! Aké tedy shony?
Pán hrozí? On mu ukáže: — No money!^[14]
Chicago? — slušne dovráva sa s ním.
Ten hodí rukou smerom opačným:
— Hear Blacktown!^[15] — Blacktown? — ako by ho spílil:
— Tí, bohuotcu… to som cestu zmýlil! —
I vysvetľuje, jak mu reči vláda:
on nie je tulák… on len prácu hľadá.
— Prácu? — ten mysliac, robí z núdze ctnosť,
ukáže na dom, — tam je práce dosť!
— Thank You!^[16] — tak Adam. Ide rovno k stavu,
zaklope a tvár stretne usmievavú,
jak postavu mu meria, svaly stuhlé,
a pýta sa ho, či vie kopať uhlie?
— Yes! — kývne, vediac, kto tu chce jesť chleba,
do všetkých prác mu rozumieť sa treba:
— Yes! — A zas v chvíli začína sa blaho:
ta, k uhliu pod zem všetkým vystroja ho
na nočnú zmenu.
Tváre opadlé
privítajú ho tam pri spúšťadle…
On? Chlapisko, až tá zem pod ním zvoní,
hoc vystrojený celkom, ako oni,
odev jak uhol, zástera zas z kože.
I jazyk láme tu-tam, ako môže.
Jak baník — hľadí stavísk na trakty,
vyčká rad, smelo vstúpi do šachty,
spúšťa sa — spúšťa v tajný, podzemný svet.
A v štólach? Na čom zrak pásť? Na čo myslieť?
Tu žiaria svetlá a niet kúska neba,
a jemu zdá sa — je to kraj pre seba —
však život hrmí, ani na ulici…
Tu sú as’ škriatky — všetci piaďmužíci!
Všade sa kutí, hrabe neustále
v diamantoch čiernych — na tej lesklej skale,
a nakladá sa konskú na dráhu,
a vozí, vozí, vozí k výťahu
dňom ako nocou, hoc hneď praská šija,
ak všemohúca velí kompánia…
Prach vniká do pľúc — čierny, pichľavý.
I Adama ktos’ k práci postaví,
chlap je jak hora, nech v tom uhlí rýpe,
rukami dvíha, lopatou zas sype
do veľkých bagrov, ktoré, ak niet zádrh,
odpnú a šachtou vznesú až hen na vrch. —
I napne sily, nie jak dáky pánik!
Keď má byť baník, teda bude baník,
nech i boss vidí, jak sa po ňom práši,
hoc nevyrástol tu, lež na salaši!
Nuž robí s chuťou, robí primnoho,
jak človek, čo má robiť pre koho.
Hej, neraz sotre upotené temä,
a robí ďalej, jak ten titan zeme.
I cenia si ho, dajú dobrý plat,
aj izbietku…
No, ľahko navykať
po toľkej biede na chlieb trochu belší.
I teší sa mu Adam, veľmi teší,
spomnúc si neraz, ako i to prasa
z horšieho v lepšom skorej prichová sa.
Ochotne schádza v zeme útroby,
len nech sa má jaks’ a nech zarobí!
Do budúcnosti hľadí mysľou smelou.
Capovu hlavu má tam nad posteľou…
Ba čo by farár s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor s pekným podhrdlím,
i fuzáč notár, mládenec bez hán,
a slávny jáger, Kalčo, zvaný — Ján,
nech nakuknú tak do tej jeho skrýše?!
Aj píše Anči, dlhý lístok píše,
jak dobre mu je, aké prežil próby,
kde je v tom šírom svete a čo robí…
I reč mu ide jak-tak… Na fujare
niekdy si zahrá, spomnúc časy staré.
Aké má túžby, ak by chcela znať —?
Nuž rád by bagry s uhlím odvážať
na dráhe v bani, v nej i voda trieska.
Azda by trafil na takého Bleska!
A ešte rád by zhojiť srdca ranu —
mať ju tu čím skôr — svoju milovanú!
Ako tam doma — tak by uňho bola,
mala by blízko ísť i do kostola.
Tu iná reč, aj iné učenie…
však Pán Boh iste všade jeden je,
kto podvracal by pravdu, bol by to lhár!
A prikladá jej v tomto liste dolár,
nech kúpi si zaň niečo! Ku pokonu —
nech napíše mu pár slov do Blacktownu
na adresu… a s Bohom, anjel môj…!
Hej, s Bohom!
Tuho ženie práce stroj,
a všetky sily chlapa využije.
Adam však vládze, celkom spokojný je,
najmä keď dajú na druhú ho jamu,
a voz i koňa k tomu pridelia mu.
Čo chcieť viac? Brown je Blesku rodina,
už dobrý čas, čo svaly napína,
a jeho sudbou tu si trochu požiť,
prevážať uhlie, aj tu kosti složiť.
Rozumie v hĺbkach, kde tmy večné driemu,
on Adamovi — Adam zasa jemu.
Vše pohladí ho, kŕmiac — s ním sa laská,
hneď sporšie ide aj tá práca ťažká,
kamarátstvo je pevné navždycky,
a nemusí sa vravieť anglicky.
Brown ľahko chápe, ľahko — ku podivu
i na slovenské slovo zdvihne hrivu,
celkom jak Blesk, ten sivý jeho drusa.
A jednak skoro rozlúčiť sa musia,
jak netušili, jak si nemysleli,
by sa viac nikdy, nikdy nevideli —
bez slova rozísť!
Takto od pár dní
je Adamovi život záhadný
i na povrchu, však i v bani na dne.
Tu i tu poňho divné slovo padne,
hoc robotníci najviac, ako husi —
dovedna hlavy — tíško šeptajú si.
— Čo to len majú? — stlumí aj ten dych.
Napokon príde k nemu jeden z nich,
a spýta sa ho, zvúc ho pekne bratom,
jak sa má, a či spokojný je s platom?
— Som! — povie z duše nič zvlášť netušiacej.
Tu ten zas k nemu: — Či by nechcel viacej?
— Chcieť, kto by nechcel? To vždy po chuti!
Lež kompániu ktože donúti?
— My! — zdôrazní druh. — No-no, azda?… Hrome!
— My! — blysnú žhavé oči povedome…
— Vy?! — krúti Adam hlavou: — Čudné veci!
— My a vy s nami! Rozumiete? Všetci!
Keď vyhlásime štrajk, tu všetko stane…
A nepopustia? Zatopíme bane!
Však uvidíte — v ohni toho boja
nehne sa rúk a nepohne sa stroja…
Lapíme podnik zrovna za uzdu,
uľavia v práci — dajú lepšiu mzdu.
Nuž čo vy na to, mister Putera?
Jemu sa čosi v duši vzopiera:
on spokojný je a má biť sa pre nich?
I hľadí do tých očú vyjavených,
čo nedbaly by po holom prejsť meči.
Mal by riecť pravdu, že sa mu to prieči?
Niet príčiny brať takú prípomôcku
a všetko stavať na jedinkú kocku…!
To mal by riecť! Lež čo by na to tí,
čo viac mzdy chcú si vytĺcť z roboty!
S ním jeden by sa nepozdravil v bani,
jak prašivec, tak bol by obchádzaný!
Nuž radšej sľúbi, keď sú všetci na tom —
on nespraví zle svojim kamarátom,
veď jednakí sú na vrecku i hrdle,
a dobrá ovca ostáva vždy v kŕdle,
kým pobehajna ohľadu nie hodná.
On neodbočí…!
A tak istého dňa
podivný vánok ulicami vanie,
revolta kráča sem-tam po Blacktowne.
Už nesstúpila do šacht nová zmena,
stroje — tie mlčia, práca zastavená,
na rynku masy robotníckych čiat.
Ktosi tam reční, čo jak započiať,
jak držať sa a čo sa prieči — zbúrať…
Poslanstvo má ísť hneď na banský úrad —
predložiť radom všetky požiadavky.
Len vyhovieť im, hneď je koniec stávky!
No odpoveď je krátka, prebiedna:
— S odbojníkmi sa vôbec nejedná!
I vzkypia vášne, masou divo zmyká:
— Tak kompánia cení robotníka?
A Adam, ktorý zdal sa nebyť ničí,
nevie jak, len keď s ostatnými kričí.
Už nedbá, čo to všetko v chvíli tu je!
Jak v tmavej štóle kôň Brown prestupuje,
a čaká ho, bo neistou už pôda,
i zarehce, veď vystupuje voda…
Márne! Ten oheň rudý, plápolavý
lapil sa už i jeho srdca — hlavy:
tu nerozmýšľa, iba hlavný stán…
Putera Adam z obce Kadlubian
je jednou slamkou v zapálenom kozli:
Iní sa katia, nuž i on sa rozzlí…
Polismeni tu? Bijú? Aj on bije!
Už rozvrátil by hlavu kompánie,
čo vyžiera ľud!
Oheň vzbĺknuc — kľaká,
a na Adama prekvapenie čaká.
Niekoľko dní a na šachtách je pusto,
niekoľko dní a zapadne mu sústo,
tvár poleje mu zrazu pot a vriaci:
práca sa hne, hej, a on nie je v práci!
Ba odkaz znie — vraj keď vie hubou mleť —
by uvoľnil i posteľ, a to hneď!
— Ej, otca mu tam! — schladí myseľ dravú,
keď zadíva sa na capovu hlavu:
— Zas musím ďalej, ako tá zver z lesa,
a sám som zas — nik o mňa neobzre sa!
Ja za všetkých som bojoval — sa pral,
a teraz prišli ľudia z inokiaľ,
i mnohí z druhov stali do roboty,
kým ja som handra, ňou si dreli boty…?!
Eh! — zakľaje vtom od veľkého bôľu.
Capovu hlavu složí mĺkvo dolu,
i zabalí, hoc osohu z nej málo.
To dievča tiež sa márne usmievalo:
nie, nemá šťastia! Ani Ančin list
nemôže počkať, musí ísť, hej, ísť…
Len kam zas? Kolá nepotratia ráfy,
má niečo groša — do Chicaga trafí!
Tam v prvé ráno pred továreň stane:
— Chlap ešte som,hej, prosím vziať ma, pane!
I ohliadne sa z vlaku na Blacktown:
Baníctvo s Bohom, s Bohom koník Brown!