ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod chladnou klenbou rozleje sa žiar,
keď duše dve sa nesú pred oltár,
sladučký pochod zaznie na organe,
a vanie jasot šťastia — vôkol vanie.
Ona hmlou, čo, hľa, rozplynúť sa túži,
bielučký závoj, kytka bielych ruží…
On v čiernom, biela mašľa, zora v lícach,
i ostrý štráfik má na nohaviciach.
Anča a Adam? Čo by — slečna, pán!
To by mal vidieť národ z Kadlubian —
krehunký farár s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor s pekným podhrdlím,
i fuzáč notár, mládenec bez hán,
a slávny jáger Kalčo, zvaný — Ján…!
Mať užasla by, jak jej dcéra vkusná,
a jeho — ak nik — obzrela by krstná,
ani včiel z kláta ľudu by sa shŕklo,
a starygáňa rychtára by puklo!
Tu málo očí — zato veľa chvál,
A svedkom i sám mister John Jack Small,
potŕha pery, jak by stúpil na osť.
Azda mu vzchodí na um zašlá mladosť!
I on šiel lúkou, do diaľ rozostretou,
však nestačil si natrhať z jej kvetov.
Mal lásku, jak toť Anka — na objatie,
len oči mala nebie, vlasy zlaté,
lež ktosi iný počal za ňou sliediť,
i zradila ho mrzko krásna Edith.
Tak ostal sám, a čo len lásky mal,
všetku ju na svoj podnik prenášal.
A biznis šiel, a hlava osivela!
Teraz však hruď mu jaksi rozochvelá,
keď vidí kňaza ružové klásť puto.
Za čímsi je mu ľúto, jednak ľúto,
zdá sa mu — šliapnul na najkrajšie bylie.
Ved továreň… veď kože krokodílie,
veď New-York… Londýn… firmy dobrá zvesť!
Však čo to všetko srdca na bolesť?
Koho má? Ak krv z príbuzenstva aká —
pre dedictvo tá smrť len jeho čaká!
Čo z toho? Robí, ale komu žije?!
Ten Adam dnes už iste bohatší je
o pozemského žitia vzácne kvietko.
Biznis je mnoho, ale nie je všetko! —
— precíti mister Small, až zvlhne zrak.
No usmeje sa zľahka neborák,
nač volať zpäť, čo žitím nedopriano?
Zpred oltára čuť dvoje tichých — áno,
kňaz požehná a organ duše pojí.
O chvíľu idú, ako večne svoji —
so šťastím v očiach, šepcúc nežné slová,
Putera Adam — Hanka Puterová
kráčajú z chrámu…
Doma rozhostí
sa sladký úsmev tichej radosti:
čakali málo — našli veľa, veľa…
keď mistra Smalla majú za priateľa,
aký sa iste ľahko nenamanie.
Byt majú uňho v dolnom apartmáne,
dve pekné izby, hodné sladkých dúm,
útulnú bedroom^[22], jasnú drawingroom,^[23]
kuchynku ani zo skla, tabličkavú,
i kúpelničku, vody ani z plavu,
len skrútnuť čapom a už prší-prúdi.
Nuž všetko je tu pre dvoch šťastných ľudí,
a ako vkusne uložené — pansky!
Nemá to ani farár kadlubiansky,
kam myseľ letí neraz porovnať.
— Čo by len na to všetko naša mať? —
zažiaria čierne oči v podivení,
keď po izbách sa prejde pani Annie^[24],
a čaká, tíško čaká na Adama.
I nevoľno jej niekdy, keď je sama,
v tej kučeravej hlávke hneď dve na tri.
Zdá sa jej: — Všetko to tu inej patrí,
až tá raz príde, — snuje neborká, —
bude jej zas, jak pani rechtorka,
a ona navarí, riad poumýva…
I do hojnosti zvláštne sa to vžíva,
niekedy z dlhej chvíle aj sa zívne,
veď tu to všetko samo ide — divne.
Ani sa jaksi nenarobíš z chuti,
čo treba — všetko na prah prinesú ti,
mlieko, či chlieb, či morku pečenú.
Čo ostane však robiť pre ženu?
Muž zariadi a všetko, ani z báje,
s obedom veru raz-dva hotová je,
lež potom čo, až duša v tele zdriema,
keď okrem neho nikoho tu nemá?!
I šla by — už i do obchodu? Hoc ta!
Však — myslí, — ako? Keď som sprostá, sprostá!
Tá nová reč jej iba havká, skučí!
Ona sa jej ver’ jakživ nenaučí.
Nuž čo tam, hoci po najkrajších plánoch?
Lepšie by bolo žiť kdes’ v Kadlubanoch,
hej, lepšie doma, hoci v chalupe…!
I rozplače sa, bôľno zaupie,
hoc nežaluje ani v jednom slovku,
však zachvejúc sa, klesne na pohovku,
dnes ráno bola ešte čerstvá, rezká,
včul popínavým kvetom bez obrezka,
pre mladé srdce chvíľky poučné…
Tu vojde Adam, tíško, nehlučne,
hľadí a nežno po tej hlávke siaha:
— Anička, Anča! Čo ti, duša drahá?
— Ach, — blysnú oči, rosa na nich visí, —
jak ťa len čakám, Adam! Ty si? Ty si?
— Ja! — a ju schytí jeho náruč lačná,
i šustne svetla slnko zpoza mračna,
pery sa sídu, pohľad napätý,
bozk sladí bôľ, i lásku pečatí,
už netrápi nič, už nič nezamrzí,
pod teplom očú oschnú ženské slzy,
jak žhavá vášeň vznáša v sféry vtačie,
kde čuť spev nebies sladko, nanajsladšie…
Sú sami, iba so steny sa díva
capova hlava, celkom ako živá,
tá dožičí im chvíľky, čo len ich…
smev šťastia na tých tvárach rumenných.
V tých dušiach zneje tónov na tisíce,
on blčí, jej sa chvejú mihalnice,
keď mužíčkovi šepce pekná družka:
— Povedz mi, duša, však som tu nie slúžka?!
— Slúžka? Ba kieho?! — Čo tu, naše je to?
Ja neviem veriť, keď ťa doma nieto,
preto si vieš, aj neraz zanariekam…
— Ach, hlupáčik môj, vyjdeme si niekam! —
poteší Adam, aj hneď pojme ženu,
a idú, idú na breh Michiganu.
Modravé diaľky, rozihrané vlny,
veselo život pestrie na úslní,
však oni ujdú — medzi hovorom —
pod diaľne hole šírym za morom.
Ta vracajú sa znova, znova, znova —
dotykom toho jemnučkého slova,
zabudnú tu i žitia svojho na raj.
Ich baví, čo tam Dunaj, Lapaj, Zahraj?
Blesk, chudák, — ako pri oji sa zvára,
a jak mu chutí ovos u mlynára?
Krehunký farár, jak ľud sýti slovy,
kto uväzuje šnúrky rechtorovi?
Či fuzáč notár za dievkami lipne,
a jáger Ján či ešte strieľa vtipne?
Na fare zas, však tomu dobrá chvíľa,
či sa tá svinka už raz oprasila?
— spomnú si, vložiac rúčku do rúčky,
a po západe slnka tichučkí
vrátia sa domov…
Niekdy pre hrsť smevu
i mister Small k nim príde na návštevu,
prinesie kvietok peknej mladej panej.
Prižmúri zrak, keď spočinie mu na nej,
to jeho srdce — márne, — už je chladné,
no pri pohľade na to šťastie zmladne.
Všimne si zprvu tichú nemiu —
jak módny oblek pekne šatí ju,
lesk čiernych očú, vlasov kučeravých,
a z červených pier zákmit zúbkov zdravých,
i spustil by hneď so dve teplé štrófy.
Však ona skoro zná riecť: — Tee, or coffee?^[25]
i ponúknuť, i ukázať sa milá.
Ved u rechtorov darmo neslúžila!
Smažiť i pražiť vie, i všakú várku,
mohla by byť i jemu za kuchárku…
Aspoň by videl taký veľký pán,
čoho je schopná dievka z Kadlubian!
On to i tuší a je vľúdnosť samá,
podoprúc hlavu, slúcha na Adama,
jak rozpráva mu kúsky všakých činov,
hoc hneď i takto chybnou angličtinou —
o krásnom kraji bystrých vôd a brál…
kde na skalisku aj hen ten cap stál,
na lovcov hľadel veru dlho shora,
mal prepodivné vlohy profesora…
a s počítadlom netrápil sa v škole!
Rozpovie, ako zahrmely hole,
a cap sa zrútil… i jak sily novej
mu dodávala vždycky táto trofej…
vo Woodsville, i v Blacktowne, i všade.
Jak berie ju a pred oči si kladie,
nenechá nikde, hoc by umrieť mal.
… Napäto slúcha mister John Jack Small,
a muchy jeho najmä poožijú,
keď predstaví mu lovcov famíliu,
postavy štyri, ktoré kto by tupil?
Z nich farár svoju vlastnú sviňu kúpil,
rechtor, keď chasa jaksi spozdila sa,
upiekol, však i zjedol celé prasa…
a notár, chtivý ženských novinôk,
utŕžil miesto bozku — oflinok,
kým jágra Jána stihla iná bieda,
keď zdochlého psa mal raz za medveďa…
— rozkladá Adam. A vec obrovitá,
starý pán, kašľúc, za boky sa chytá:
— Ha-ha-ha, he-he, také porobiť!
No, mister Adam! Mohlo by to byť?
He-he-he, ha-ha! A či žijú? Žijú?
Ja rád by s nimi niekdy na partiu,
nemal by na tom iste žiadnej straty,
veď sú to — my God^[26], — radom unikáty!
Pôjdete so mnou? Akže budú chcieť,
vezmeme si ich sem k nám — cestou zpäť.
Opatríme ich — nie jak odkundesov,
môžu ísť loviť do kanadských lesov,
žať česť a slávu tu, kde žitia vír,
a trh na kože… Či nie tak, my dear?^[27]
— Yes! — prikývne on, prisvedčí i ona,
len podľa neho vie, že správne koná.
A mister Small je rád, až celý zjarie.
A keď mu Adam zahrá na fujare,
jak na doline niekdy — pred košiarom,
horúca túha stúpne v srdci starom,
vidieť tie hole v tom ich zvelebení,
a capa, capa bralísk na temeni,
ovečky jak si hrkotajú v paši,
a bodrých chlapov tančiť na salaši
pri gajdách v noci heje-huja-haj,
rútiť sa vody, zelenieť sa háj…!
I vraví mladým a tí rastú v šťastí,
že majú niečo v svojej chudej vlasti,
na obdiv svetu.
Ináč práca stŕha,
a v hluku strojov vädne mnohá túha,
v továrni svitnú ver’ i tvrdé chvíle —
starať sa o tie kože krokodílie,
z nich topánočky, taška pre devu,
azda i úspech kdes’ na randevú!
Nuž dozrieť treba všetko, sjednať s klienty,
veď o trh boj a nespia konkurenti!
Čierny Jack sedí, recepty sú isté,
však ľudský mozog večné náchodište!
Dosiaľ sa márne snaží všaká klika
prevýšiť firmu Small a spoločníka,
ak niečo najdú, niečo odokryjú —
i tu sú ľudia v laboratoriu,
i Adam s nimi — a je dobrým žiakom.
Na kom by starosť ostala — hej, na kom?
Mister Small jaksi nebezpečne starne,
pomaly zriedka príde do továrne,
radšej si zájde, jak prv z večera,
za peknou, mladou mistress^[28] Putera,
niekdy i vo dne. V starobe, jak v kríži,
on von už z toho, on jej neublíži.
Len čo ten kvietok prinesie jej vždycky,
naučí ju však veľa po anglicky,
a pekne znie tá reč z jej chutných úst.
Muž? Ten už čuje viac len stroje húsť,
a koľko možno — bere na tú šiju,
dozre si, robí organizáciu
s ľuďmi, čo niekdy vychoval si starý.
A biznis ide, všetko sa mu darí.
Čo New-York, Londýn? On si vbije klin
na kontinente: Paríž… Berlín… Wien,
a neraz veru dračka o zásoby.
Nuž robí tuho, veľmi tuho robí,
učí sa, vzdelá. Že sem prišiel s hôľ —
veru by nikto, nikto neriekol!
Dosiahol veľa, ešte viacej čaká,
verí, že všetko môž’ byť zo Slováka!
Pripomnie žienke, keď čo krok — to zdarný,
i ten sen… ten sen… doma — o továrni!
Tá šepce mu čos’, aj sa začervená,
a on ju nežne vezme na kolená,
i vybozkáva, cítiac príboj sily.
Len teraz mu je život ozaj milý:
má komu žiť!
A vykvitne kvet v kroví,
prinesie Hana syna manželovi,
a aby takto doplnila mierku,
o dva roky zas porodí mu dcérku.
Chlapec je Adam, dievča Anička,
ten na otca, tá celá mamička.
Janovi na krst, jak sa patrí, píšu.
On poďakuje, má však prácu inšiu.
Keby sa ešte dalo k nim zájsť kočom!
Však zaznačiť ho môžu krstným otcom.
Vraj pomaly už nespomnú sa ani,
odkedy aj dlh dávno vyrovnaný.
A či len prídu ukázať sa raz?
Hej, v Kadlubanoch bol by za tartas!
A poľovačka, aká nikdy predtým…
I mať im píše, žehná krížom svätým
tým deťom, rada pozrela by na ne.
A ďakuje im pekne za poslané,
i krstná. Tá je lepšie, chvalabohu,
nešťastná žena zlomila si nohu.
Novšieho nieto ani za máčik,
len vo mlyne Blesk skonal, chudáčik,
v zelenom háji — tam si odpočíva.
Ba ešte — pošla duša skrivodlivá,
rychtár sa opil, zmeral nosom dlážku,
a čert ho schytil — skapal na porážku…
Nuž dosť, čo čítať. A krv nestaja,
čo jeden lístok, len zve do kraja.
Jak uzrieť salaš odtúlanej ovci,
tak bažia neraz domov Puterovci,
veď kdeže nájsť i duše netúžiacej?
Lež práca drží a tej vždy je viacej.
No, čo má, dozre!
Roky letia v diaľ,
i usne tíško mister John Jack Small,
a celý podnik pocíti tú ranu,
ovisnú ruky, stroje mĺkvo stanú,
po pohrebe však slávnom pohnú zasa.
S dedičmi Adam múdre vyrovná sa,
keď on už vlastne šnúrou na bičisku.
Spravedlive im zaistí časť zisku,
kým z majetku ich riadne nevyplatí.
A tak raz stane svojej na postati,
s ostatným už i firmu zaberá,
miesto Small skvie sa — Adam Putera,
výroba jemných krokodílych koží.
Odbyt rok po rok množí sa a množí,
však aj hlas z domu… Mať vraj, tá je chorá…
Napokon príde list i od rechtora:
— Príď Adam! Až tu jarný vetrík zvanie,
vyjdeme ešte hore — na hlucháne.
Starneme! Nezvieš — oči naše zdriemu,
a sľub máš ešte splniť okresnému,
pamätáš, keď si pílil drevo s Gdolom?
Vidíš, ten chudák od oviec šiel k volom,
a pes mu zdochol, môjho otrávili…
Len farských Zahraj ešte v tejto chvíli
čo zaskukne si, aj sa jak-tak krepí,
však ten tiež veru už je skoro slepý…
Príď, chlape, kým čas!
Doma sa im zčká?
— Spomínajú nás! — vraví mamička.
— Kto? — deti na to. — Stará mamka? — Iste!
— Poďme ta k nej! — A ozaj, išly by ste?
zamieša sa i otec do reči.
— Či by sme išly? — zvýsknu. — A že či!
Adam má desať, Anička už osem:
— Veď starej mamke veru preťažko sem!
A my ju chceme viďieť! I tie strany,
kde pod hoľami ležia Kadlubany…!
To rozhodne. Až všetko prichystané,
o niekoľko dní sú na oceáne.
Vody sa valia, tisíc nových dojmov,
a v tempe strojov hučí: Domov, domov!