ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I minú deň-dva. Z toho hluku-kriku
prvý sa pohne farár na vozíku.
— Koníčky moje, pekneže ma neste,
rozhliadneme sa po okresnom meste!
Pohonič ta, lež nedá sa tu hnať,
keď tade vraj čert vozí starú mať —
hegá to, vŕzga, ráfy škrípu — škrípu.
A radosti niet v duši, nieto vtipu.
Ten pohľad mdlý, zrieť — pyká nekáranec,
tvár vyholená, ale samý ranec.
Kde by i nie? Veď toľko biedy tu je,
i keď si človek trochu zapoľuje!
Zrak ženin doma ani ostrá dýka.
Ba dobre, že má aspoň kostolníka,
čo opatrí mu aj tie kone vrané,
a ak je búrka — na jeho je strane.
I teraz stará tvár sa uškerí:
— Už bude nejak, sto striel v materi…
Len do nijakej liečky nikdy vojsť
a nepriznať sa v ničom, ich milosť!
Ja viem — rád desať, dvacať, snáď i na sto,
však pred súdom som stál, a veru často,
tu o sejbe a niekdy zasa o žni,
znám, ako súdia toť pán veľkomožný!
Len nepoddať sa, najmä bez viny! —
Tak prejdú šťastne so tri dediny,
pod hradom stanú, keď vtom gazda kynie:
— A zajaca ta, vezmi — do kuchyne!

Okresný? Jak vždy, prijme hosťa v chvíli.
Je to pán starý, ale veľmi milý,
ak na čo hrdý je, tak na meno.
Hlavu má hladkú, ani koleno,
tvár ružovkavú. Tiež je vyholený,
v kaštieli žije tíško a bez ženy.
Už dávne roky tento okres súdi
a jak sa patrí — pozná všetkých ľudí.
— Pán farár? — vzdychne, jak keď do plaču:
— Ach, aká radosť! — Idem pre baču!
— Pre Adama? Hm! — hodí pohľad kosom,
napraví cviker, púšťa hlásky nosom:
— Hja, má čos’ u nás! — Dedina sa jaší,
vraj — už tu sedí. — Ba? Je na salaši!
Až bude súd, tak síde pekne dolu.
A myslím, vy tiež máte prísť s ním spolu,
i notár, rechtor, Kalčo s akous’ tetkou.
— A ozaj načo? — Dal si vás za svedkov!
— Nás? — zdúpnie farár, fľochnúc zrakom žravo.
— Vás, priateľu môj, veď to jeho právo!
Pri súde pomôcť nik sa nezdráha,
a pravdu stvrdí svätá prísaha.
Však od tej vás troch oslobodím razom,
tí úradskí sú a vy zasa kňazom…
— No, dobre, — zdvihne ten zrak s chladnej zeme, —
lež čo my svedčiť? Veď my nič nevieme!
— Keď nič, tak nič! — v to sudca, — jak ste piati,
to svedectvo, čo dáte, pre mňa platí.
Nijaká starosť, drahý priateľu,
a majte myseľ dobrú, veselú!
I na lov choďte, však to leda bájka.
Spafnite radšej srnku miesto zajka!
A jak to bolo? Niečo čul som shora…
zabili ste vraj capa-profesora?
— Hej, veru… — napne hosť hneď lepšie pľúce,
kým starý sudca každé slovko hlce:
— Čo bačovci? Tí jednakí sú páni,
raz jeden, zas sa druhý vycigáni!
Lež taký cap! — Že tam som nebola — ch!
A pri vínku čas míňa v smiechotách…

Po farárovi notár — zrnko k zrnku —
na okres síduc, snesie peknú srnku.
Starému veľmi ani neonačí:
— Počujte, báči, spravte to jaks’, báči,
nech písma skapú, už tie udaje!
Veď vaša práca vždycky správna je.
Adama súdiť? Nech ho súdia besi.
A na ten účet radšej lumpneme si!
— No, — pokrúti on lesklou hlavou, — synak,
ak to i pôjde, ale musí inak.
Už slúžim roky okresu i mestu,
však nedal som sa jakživ na zlú cestu.
Ten Putera váš iste nie je svätý,
lež — ja mu preto nepolámem hnáty,
len sver to na mňa! A nič nehovor!

Za notárom tu rechtor — mäkčiť spor,
on starší je a s okresným si tyká.
— Priniesol som ti onô — roháčika.
Pozdravuje ťa pekne naša mama,
a nezaľahni veľmi na Adama!
Vieš, človeku sa môže vždy ujsť v pračke,
a on bol s nami na tej poľovačke.
Tu nielen oňho ide. Ved vieš — oč’,
rob, čo máš robiť, no — nás nezamoč!
Najlepšie bačov vyrovnať by bolo…
— Ach, moje drahé ementálske kolo, —
objíme hosťa, — čo to za reči?
A — klopne v čelo, — rozum že je čí?
Ja zamočiť vás? — za hlavu sa lapá:
— Len povedz, ty si strelil toho capa?
— Nuž a kto? — oči až mu vystanú:
— Za blesku dostal som ho na ranu!
— Ťaj! — zadiví sa sudca tak po očku,
a zapáli si, sipnúc, na fajočku:
— Kamarát, to sú chvíle iste zlaté.
Lež inokedy že ma zavoláte!
— No samosebou! Potečú ti sliny,
naješ sa syra, ba i baraniny!
Len nezabudni!…
Za ním z Kadlubian
pritrieli ešte jáger, Kalčo Ján,
tá zoraná tvár jaksi vyjavená,
prihrnie fúzy, čo má ani mrena,
a spustí smelo podľa svojej mysle:
— Pán veľkomožný, ja viem, kde sú sysle,
a Putera vie, i kde hlucháň toká…
— Hí, Kalčo, po tom túžim od tak roka! —
zabrnká sudca. — Ale ozaj? Vskutku?
— Hej, bohuotcu, spravíme i búdku.
Čečiny dáme tak na rárohy,
lapíte vtáka ver’ i za nohy,
ak neuletí, vyplašený dačím,
bo hlucháňa, kým spieva, chytať načim!
Však strelíte doň pekne a ho máte,
mäsko, to zjete — kožku vypchať dáte…
— Ach, Kalčo, — duša túhou umiera…
Len kde to? — To vie Adam Putera!
A má vraj súd pre ovce, a či za čo.
Hlucháňa pustiť len tak pre ledačo,
Gdolovi k vôli chlapa piecť na rožní —
škoda by bolo, môj pán veľkomožný!
— Myslíš? — No, myslím! — jáger nadháňa:
— Kde takého nájsť ešte hlucháňa?
A takto ten vták ľahko v dyme-čmude!
Nuž čo? — Veď počkaj! Bude, ako bude!

Napokon svitne deň, ten boľavý,
i príde Adam — Gdol sa dostaví,
ten krepký ešte, ani mládenčisko,
tomuto hlava jaksi padá nízko,
pokyvkáva si, jak by písal nosom
dosť zaostreným, — hľaďte, ja som, čo som!
Šediny sa mu sypú zpod širáka,
však chôdza ešte ta — nuž aká-taká,
len pohľad ostrý — dobre neďobe,
chlap neúrekom v toľkej starobe,
a nebyť dychu, čo ho hrdúsi…
Oba sú so psy. Hľadia hajdúsi
vyšnurovaní, fúzy vykrútené,
— jak obracajú tmavý zrak svoj k stene.
Oheň dvoch býkov v tom ich vnútri horí.
Iste sa načnú. Len kto začne? Ktorý?
A bača Gdol by už i začal ver’,
však žandár ide — známy strážmajster,
čo na lajstroch hen podal hriechov nával,
jak kosodrevie kedys’ prekutával,
a pravde slúžiť jeho zbožným prianím…
Vtom kroky, aj hluk po chodbe znie za ním,
i slová počuť, tvrdé vyhrážanie,
a ťažkú kliatbu, však i tleskot dlane.
To veru farár, s pohľadom jaks’ mdlým,
okrúhly rechtor, s pekným podhrdlím,
i fuzáč notár, mládenec bez hán,
i slávny jáger, Kalčo, zvaný Ján,
i Anča s nimi ide svedčiť dneska.
Ktos’ pohladí ju, až to na nej tlieska.
— Eh, fuzáč! — vdovca pri srdci hneď bodá:
— Odkedy je to, pán môj, panská móda?
— Nuž odkedy nás takto vláčia sem…
— Vy smiete niečo — niečo aj ja smiem!
Veď bol som s vami — so mnou boli ste vy, —
pohľadom utkvie v očiach švárnej devy,
i zasmeje sa veselo a sýte:
— Načo vás vláčim? Zaraz uvidíte! —
A v tom už zo dvier hajdúch vyzerá:
— Tak tedy dnu sa — Gdol a Putera!

Sokovia vojdú. Adam pohrozí psom.
Okresný sedí už pred krucifixom,
a jak sa patrí, hneď sa práce chytí.
Vybaví najprv všaké formality,
dá prečítať, čo treba, vedľa z lajstra,
skúmavo fľochne sboka na strážmajstra,
i Gdola zmeria, však i Adama.
— Tak čo to máte? — hodí rukama,
jak na rífy by plátno meral kdesi:
— Už trháte sa zasa za pačesy?
Nuž čo je, Jano? — Ten zas nosom čiara:
— Hen, onô — on mi vošiel do košiara,
otca mu, v čase, zakiaľ som ja spal,
deväť si oviec pekne odčítal,
z nich v kosodreví iba tri som našiel.
Bodaj krk zlomil!… — pochytí ho kašeľ,
dobre mu oči z jamôk nevyloví.
— Dnes idem sem k vám, ako ku otcovi,
ráčte ma, prosím, zastať, vaša milosť,
veď ja som v práve, ak je spravodlivosť!
A nemám mania, mimo starej chaty!
Nech Putera mi moje ovce vráti,
a odsedí si trest, hej, odpyká!
Priučte ctnosti tohto zbojníka!
Boh odplatí vám iste prebohato…
— A čo ty, Adam? — Kde má dôkaz na to?
— Čo, aký dôkaz? — Nuž či kto ma videl?
— Hja, vidieť, keď je v ňom sám pokušiteľ! —
Gdol uškľabí sa, oprúc naňho zrak:
— On chodí horou ani vlkodlak!
Však po tebe hoc škriatky tú zem skopú,
žandársky pes ti jednak nájde stopu…
I teraz vystrel rovno ku kolibe…
— Hm, čerti vedia, za čím psisko šibe!
Ak tam i stopa, ešte otázka — čia? —
Adam v to. — A nech poriadny si bača,
máš svoje psiská, zlodejom až k desu!
— Nuž a či nemám? Lež keď podkúpne sú.
A ak dá na to človek lecktorý,
čo tebe dostať také potvory?
Chceš do košiara? Pohodíš im rezeň.
Hoc po nebo plot — ľahko prejdeš cezeň.
Azda ja neviem, čo kde potreba?
— Ľať, mohol som sa učiť od teba! —
odvrkne Adam. — A ver’ jak chceš ondej —
na okolí ty najväčší si zlodej!
— Ja, kristu? — Nežral si dosť z môjho mäsa?
— Čit! — skríkne sudca, — mlčať! Nevaďte sa!
— Však ja nič nechcem s takou hubou riedkou! —
Putera na to: — Prosím volať svedkov!

Keď vkročia, hľadia — jak by mali radu,
popredku páni, Anča slušne vzadu,
stydlivo stane, rumeň sfarbí líce,
a ani v chráme, sklopí mihalnice,
nevinná plachosť šľahne zpod víček,
jak na čelo si stiahne ručníček,
hoc Adama tiež zrakom nechybí.
Ten dokázať chce akés’ alibi!
— Nech usvedčí Gdol, aký lúpežník som! —
Okresný sedí pred tým krucifixom,
a nevie rady, čo — jak? — Páni svedci,
jak viete, — rečie, — prehovorte k veci!
Vylíčte nám tu pred tým Kristom Pánom,
čo je vám známo toť o žalovanom?!
Ako sa choval toho večera?
A či spal s vami Adam Putera?
— Nuž, — počne kňaz, dar jazyka mu daný —
v osudný večer, ako viete, páni,
my líhali sme dobrej vôle s mierkou.
Adam? Ten na koni šiel za frajerkou,
i psa si pojal, tuším Dunaj to,
čo odprevádzal tých dvoch odtiaľto.
Viac neviem, kedy prišiel, kedy nie —
ráno nás zbudil na tej čečine,
kde chrápali sme ani na zamate:
— Hej, darebáci, čože nevstávate!
— Tak bolo, páni? — Áno! — Aha! — Veru! —
prikývnu svedci, hľadiac na Puteru,
čo stojí, dumá, jak by mysľou hýbal,
na Anču mrkne, ako taký šibal,
kým sudca vážne podopiera bradu.
On tetku čakal, a tu vidí mladú
dievčicu, vonnú ani malina.
’Ký div, ak v duši aj sám spomína
na mladé časy, keď mu žily muchy,
a nebol život, ako teraz, hluchý,
keď zrak už márne hľadá, márne manká.
- Jak bolo ďalej, ty nám povieš, Hanka!

Pokročí dievka, aj sa zrumení,
a stane švárna ani v plameni,
osikou schvie sa pekné, štíhle telo.
— Neboj sa, dievča, povedz, čo vieš — smelo!
— Veď ja i poviem! — obratom hne dámy:
— Pán rechtor, sú tak dobrí — odpustia mi! —
Vpravo i vľavo mykne strojná hlava,
o Adamovi všetko povypráva,
jak prišiel večer na koníčku skoknom,
a vyvliekol ju zo sna — rovno oknom,
i poihral sa, ako voľný s voľnou,
a vyznával jej lásku tam pod kôlňou…
— Ej! — mľasknú páni. V srdci čosi spiští,
a jeden-druhý zbledne od závisti.
I bača Gdol zas ostrým nosom píše,
lenže ho teraz drží trochu vyššie.
A sudca? Jak by hnal až pod rovník.
— To je už potom, pane, poľovník!
Lež kto tu svedkom? — zvážnie hneď tón hlasu.
— Nuž Blesk a Dunaj na to svedkovia sú!
— Viac nikto? — Nik! — Veriť tvojim snahám?
Odprihaháš to, Anča? — Odprisahám!
— Ha, čuješ? — zrazu Adam zavolá
a zgáni zrakom vedľa na Gdola,
i na strážmajstra. — Tedy keď som taký,
našli ste v ovčích psie a konské šľaky?
— Nenašli! — Tak čo? Čia to myseľ? Čiaže?
Jak to mám priznať, čo nik nedokáže?
— Priznaj sa! — skríkne sok, — bo padúch si!
Musíš sa priznať! — Kto ma primusí?
— Ja! — skočí starec, zrak mu prejme kal.
— To moje ovce zlý duch zasekal?
— Zlý-nezlý, to tu dneska nemá význam,
— vzpriami sa Adam, — len ak chcem — sa priznám!
A slávny súde, poviem pravdu — to je:
vzal som si ovce, ale iba svoje!
Poď bližšie, Jano! Ukáž oči — poď sem!
Neukradols’ mi oviec, a to osem?
Kedy to bolo? Dva sú tomu roky…
barana som si sobral za úroky.
Tak vieš už? — Môž byť, — šepot vôkol, — môž’!
— Nie! — vzkypí Gdol, — nie! Páni, to je lož!
— Čo lož? — a Adam už i blkom horí.
— Len žandárov mu poslať do komory,
ich milosť! Prosím, nech mu idú na dom,
tam najdú koží! Ja ich poznám radom…

Súd nariadi a strážmajster hneď ženie.
A na druhý deň aké prekvapenie?
Pred slávnym súdom koží, ovčích koží!
Márne sa Jano prisahá a boží,
Putera nemá pod klobúkom sečku,
po vrúbku jednu, druhú po kolečku
poznáva. — Hľaďte, či má taký znak
na ľavom ušku! Je tak? — Veru tak! —
Hajdúsi kývnu, svedkovia až žasnú:
— No, Adam, ty máš pamäť — ale jasnú! —
farár, ni notár negazdujú slovy,
so srdca kameň padne rechtorovi,
Kalčo len mrká, Anča zas len sní,
strašne sa diví aj pán okresný,
Len Gdolovi, jak ostrým nosom píše,
padajú riadky nižšie a vždy nižšie.
Však spravodlivosť svoje vykoná,
a rozsudok znie: … V mene zákona —
Putera Adam mohol pravdu vedieť,
no jednak pre ňu tri dni musí sedieť,
bo slávneho sa súdu nepýtal
a sám si sobral, hoc svoj kapitál,
už totiž ovce, — kýchne okresný, — dosť!
— Ach, bohuprisám, je to spravodlivosť?
— Nič, Adam, — tíši ho, — dlaň na hube!
A kto mne moje drevo porúbe?
Nech ťa to srdce veľmi nerozbolí,
zavolať ťa dám, len až sídeš s holí.
Že by ste boli k sebe lepším citom,
ty, Jano, budeš pomáhať mu pri tom!
Rozumeli ste? — Aha! — Ó, ja nie!
Ja prehrať? Ako? — Adam zastane,
a spravodlivosť trpkou výtkou raní.
— Prehrať? Nuž áno, bo si žalovaný!
Čož’ azda apoštol si trinásty?
Zažaluj Gdola a tak vyhráš ty!

Chlap rozkatený, ale lieky prosté.
— Svedkovia tíšia: — Adam, na rovno ste!
I švárna Anča najde preňho slova:
— Kto nesedel, ten ženu nevychová!
— No, dobre! — letí vzdych kams’ ku holiam.
— A ja vás, kamaráti, povolám
narodenia to svojho na pamiatku,
i že som dal raz Adamovi zlatku, —
chechce sa rechtor, necítiac už vinu, —
hej, povolám vás, páni, na hostinu!
Aj syn mi príde, — pozre presladko, —
a dúfam, bude pekné prasiatko,
sám pripravím ho dobre — rešovito,
poriadnym vínkom zalejeme si to,
a bude trač, jak hore na sneme.
Prídete, páni? — Iste prídeme!