E-mail (povinné):

Stiahnite si Baču Puteru ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Rázus:
Bača Putera

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Peter Krško.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 260 čitateľov


 

XII.


A rušeň čiara ani blesk a hrom,
Adam vie ležať i spať na tvrdom,
a cesta takto nie mu nijak nová,
jechal on vlakom k vojsku do Prešova.
I známych nájde, hoc sa nevideli,
od Žiliny ich ide transport celý,
Slováci, pre nich doma chleba niet…
Idú ho teda hľadať v šíry svet,
chlapi, i ženy — ta — ta na Nemecko,
jedna z nich túli k prsiam drobné decko.
I dievok pár tu. Hentá Kysučanka, —
Putera hľadí: — Ako moja Anka,
no, nie tak pekná — márne zrakom strieľa!
Len je tej biedy na tom svete veľa,
a srdcu by sa veriť nechcelo,
jak veselo je, jednak veselo:
do spevu dievky a hneď vrzgot zmyká…
Ozve sa z kúta čiasi harmonika,
a keď dosť toho, vtedy ako v čaru —
zahrá im Adam pekne na fujaru,
čo vzal si s sebou, keď raz ten svet meria.
Nuž nemajú nič, ale v Boha veria,
keď jeho sú, však On ich k sebe stúli!
Tak oni idú po tej zemeguli
cez hory-doly — krásne mestiská,
nevšimnú si, kde rušeň zapíska.
Bavia sa, škádlia, najmä veselý pár —
tá švárna Kata — Maco harmonikár.
Adam? Ten už dá menej na prestrelky,
zdá sa mu — svet je veľký, veľmi veľký,
hoc na salaši bol tej mienky stálej,
že za hoľami kus a niet už ďalej.
A dobrý rechtor neraz z všetkých síl
i trstenicou mapu nakreslil,
lež čož’, kým nezrieť za ten končiar strmý…!?
Rušeň sa rúti a vlak do diaľ hrmí,
hlavy sa klonia nižšie a vždy nižšie,
kto pochrapká si, kto zas ticho dýše.
Až o dva dni sa zrak číms’ rozhorí:
— Ľudia, hej, ľudia, už sme pri mori!
Batohy berte!
Hara-vara to je,
keď jak tí mravci — všetci vlečú svoje,
v sieni jak kostol zpráva, a to taká —
na Deutschland, ich loď, dva dni vraj sa čaká.
Nuž čože robiť? Tu aj iní sú,
jak rozhodil by maku za misu,
po laviciach tam Poliaci i Česi,
i Židia, ktorým ide o pajesy…
Jeden jak druhý má byť Amerikán,
jeden jak druhý — inak nezajsť nikam!
Adam to vie — a Židka naberá,
že mu sám nájde niekde barbiera.
No, keď ten nič — nuž nestojí mu v ceste,
vyjde sa prejsť ta — po velikom meste.
Zablúdiť? Čo by! — to ho nezastraší.
Veď v Prešove bol, bol i v Mikuláši,
smer našiel v horách, hoc jak v rohu hmla,
azda sa dnes tu niekam zatúla?
Zvedavý smelo pohne v kroku jarom,
druhý deň chodí sem-tam trotoárom,
všíma si stavieb, ľudí, veľkosť ruchu,
a všetko zváži v svojom prostom duchu,
čoho tu menej — čoho navyše
jak v Kadlubanoch — v pamäť zapíše.
Keď zvečerí sa, svetlá jasať počnú,
ulica spieva pieseň svoju nočnú,
a ľudstva behá v pestrej mrvenici…
Pred krčmou, kde si pijú námorníci,
nesie sa pávou vyfintená dáma
a svodný úsmev vrhne na Adama,
až pichne ho kdes’… Myslí, — ozaj čo
len odo mňa chce toto bodajčo?
Páchne to čertom, tvár má namazanú…
Za tisíc takých nedám svoju Hanu!
a ide ďalej… Krok a naňho strúha
si divný pohľad druhá, taká druhá,
po druhej — tretia, a tak krok na krok.
— No, — myslí Adam, — divný poriadok!
Nech v Kadlubanoch žena taká divá,
po holom ju ver’ rychtár vyobšíva…
A to je správne: pre poriadne dcéry
o tomto čase miesto pri materi,
nie na ulici! — On to myslí tak,
a chce sa vrátiť, lenže neborák —
nevie už kade, ulíc celý veniec,
ľudí jak hmyru, ale samý Nemec.
Otvára oči: — Pane Bože, kde som?
Azda tu horšie, jak ísť tmavým lesom?
Veď šiel tak, že si dobre zachová —
tu taká, hentam taká budova!
A on sa vyzná v ovciach, hoc ich na stá,
lež stavba preňho zas tá, krok — a zas tá!
Čože len počať? Kým tu takto chodí,
tí sa už možno plavia na tej lodi!
— No, to by bolo! Jak len do prístavu? —
Vtom osvieti mu svetlo ťažkú hlavu,
a vynajde sa v chvíli háklivej.
Zastane v dave: — Ľudia boží, hej, —
zašpie jak dobrá oceľ na kremenci:
— počkajte trochu! Ste tu všetci Nemci?
A keď vás toľko v tejto trme-vrme,
či slovensky z vás nikto nerozumie?
Tu pristaví sa kýs’ pán, v očiach smiech:
— Čo je vám? — zrazu privraví sa Čech,
ukáže cestu Slovan Slovanovi.
Putera veru neskývraží slovy,
poďakuje sa… Deutschland dýchne v trúbu,
ľudia sa práve hrnú na palubu.
I strach už oňho, čas tu, kde je, čo je?!
Neskoro v noci zahurtujú stroje
a loď sa pohne…
Adam? Čo ten dbá,
keď na vlnách sa sladko kolembá?
Napísal kartu svojej milovanej,
hrdá lod Deutschland, tri komíny na nej,
poslal i lovcom, bedliac na pozdravy,
nech v Kadlubanoch vidia, jak sa plaví!
Teraz? Jak kurča pod krídlami kvočky,
ba ako decko v lone kolísočky —
spí s ostatnými. Noc ho neláka,
mesiaca svit, ni záblesk majáka,
čo sejú do vĺn zlato — rozsievačom.
Je doma a zas na doline bačom,
žiar slnka vrhá šípy do diaľ, do šír,
a Anča ide rechtorovcom po syr.
Naváži jej ho hojne na funty,
i nakrája, — nech sa ho narúti,
a povie mu, ak chyba v ňom, i aká?!
Žinčice nameria jej do črpáka,
ucho mu zdobné peknou hrivou konskou.
— Jaj, to je dievka! Rád by jej pár bozkov
ukradnúť, objať, keď tu plno ľudí,
a vždy ktos’ príde, až sa Adam vzbudí,
otvorí oči… Deň sa zabelie.
Veliká sieň a samé postele,
jak v nemocnici, nad jednou vždy iná.
I dolu pod ním kohosi už vzpína
tá hlúpa nemoc, ktorú plodia vlny…
Náš pútnik vstáva, odhodlaním plný:
— Nech si tá pliaga s kým chce, jak chce rúka,
však podraziť mňa, chlapa — ako buka?
To, bysťu, nie! — a s priečky soskočí,
vybehne nahor ani v úbočí,
dnu služobníctvo aj tak dlážku myje.
S paluby vidieť kamsi do Anglie,
či kam… a voda striebristá je, tichá.
Sem vyjdú všetci, lepšie sa tu dýcha.
— To je, hľa, — myslí Adam, — čo nám chybí.
Ej, bohuprisám, musia tu byť ryby!
Však za to, hoc by prešiel sveta kruh,
niet lepšej ryby, ako je náš pstruh…
I syr — no, čo sa o ňom navyhláša,
a lepšieho niet, ako bryndza naša! —
… Opretý o kraj, hľadí nehnute,
a vidiac lode, spomnie na plte.
Či odťahoval niekdy kany? — Vraj či!
Lež taká loď, keď pohne sa — i fajčí,
ona je pluh a úhor šíre more,
jak ho len ore, do hlboka ore!
A kade táto ťažká zruta fára,
ostáva brázda — rozkypená čiara…
… Všetkého Adam mĺkvo všíma si,
i popolavých čajek ohlasy,
i hukot strojov, jak to v hĺbke chrume,
i zbledlých ľudí. Ale v svojej dume
zajde i domov… pozerá v tie strany,
kde pod hoľami ležia Kadlubany,
čo robí Anča, duša premilá?
Ozaj sa ráno zaňho modlila?
Či nezabudne naňho ona vôbec,
keď biť sa s žitím — nechal rodnú obec?
— Nie! — začuje, jak z hlbokého mora, —
ona je dobrá, nie jak hociktorá!
On si je istý, nenamieša blenu,
veď ide robiť pre ňu, pre ňu, pre ňu,
by mala všetko, domec, chleba, šiat…!
A cíti síl, i hory prenášať,
ak treba v svete…
Mrk sa stretá s ránom,
a Deutschland hrdo brázdi oceánom,
rozráža vlny, z komínov sa čmudí.
Adam je chlap, nuž teší chorých ľudí,
a času má, jak nikdy — nikdy ver’.
Kamarátov by bolo na výber,
len keby liezlo menej toho hmyzu.
Chráň sa, či nechráň: — Hryzú? Veru hryzú!
Nijaký rozkaz nič v tom nepremení,
jak v mužskom — hryzú v ženskom oddelení,
a jak ten dobrý obed k právu zubov —
patrí tá pliaga k ceste pod palubou.
Čo robiť? Najviac nádejou sa koj —
zvíťaziť v boji, život preca — boj!
I Puterovi v hlave čosi také,
zamestnáva sa na tej šírej mláke,
len neomyká toľko, ako iní.
Pochytil už i pár slov z angličtiny:
— Give me job![1] — Allright![2] I jak otec, mať,
a prirodzene — americky kliať.
Učí ho rodák, čo sem znova ide:
človek vraj nevie, kde čo sa mu zíde!
A pravdu má, bo ťažko z bied sa lieči,
kto v cudzom kraji nezná jeho reči…
Nuž uč sa deckom — tu pár slov a tu pár,
jak naškľabuje ústa tučný kuchár,
jak námorníci! A kým chytíš čos’,
loď Deutschland dvíha jaksi vozvýš nos…
k oblohe šedej, šustnú vetrom spŕchy.
Z vĺn pred tým tichých — teraz celé vrchy,
jak hľadel by si na vysokú hoľu,
a raz si na nej a zas pod ňou dolu,
tu kypí penou, reve ani ďas.
Zbledne i Adam. — Bysťu, aký špás? —
Uhne si z fľašky — však je neúrekom,
lež v takom tanci aj to slabým liekom,
skydne sa, ani hlavy zdvihnúť nechce.
Tak ležia radom, ako brvná — klepce…
deň, i dva…
Kto sa prvý posbiera,
to je náš pútnik, Adam Putera.
Vyjde si hore, trochu v tvári bledý,
všíma si ľudí prvej — druhej triedy,
i jak deň jasá tam nad oceánom:
— Ja by i zahral, — myslí, — týmto pánom!
A keď sa večer vynorí z vôd oval
mesiaca: — Ja by im aj zatancoval!
Naslaný vánok na palube duje,
fujaru vezme, Adam, fujaruje…
zvuk roznáša sa po tom šírom mori,
mäkunko nesie: — Zahučaly hory…
Zdá sa, žas tlumí tú diaľ záhadnú,
zdá sa, — vôd prsia inakšie sa dmú,
jak letí pieseň odraziť sa od skál,
a bozkať pery, čo by tak rád bozkal!
Zo salóna i z kajút udivene
šinú sa zatiaľ sem-tam mĺkve tiene,
a naslúchajú, zkade ten zvuk rinie?
Či vodná panna hrá si na delfíne?
Až uzrú majstra… oči zahoria
pri sladkom speve z hlbín pohoria,
čo odieva deň v mraky, však i do zôr…
— Hej, Adam, pozor! Adam, daj si pozor!
Ten zrak ťa hlce, onen čosi manká…
Pozri, hen stojí mladá Kysučanka,
očí jak more, hlbokých a besných…
Hej, Adam, nehľaď, ľahko utonieš v nich!
Či — jak to? Máš vraj kúsok rozmarínu,
aby s’ v tom svete nezaľúbil inú?
Ozaj ho máš?
A len ho musí mať:
fujaru složí — mĺkvo, ide spať,
však na druhý deň o tom čase samom
v salóne sladko zahrá dámam — pánom.
A veru výkvet lodnej krásy tu je,
keď fujaruje, mäkko fujaruje,
a hoc i gajd niet, pomôže si vždycky,
pri harmonike tančí po zbojnícky:
Bol by Jánošík bojoval,
keby si bol merkoval,
keby si bol svoj opaštek
na stole nenechal!
Zahučí potlesk — bude i groš Boh dá!
Aj je čos’ — veď i skáče, ani lobda.
Všade ľud chudý, sú i bohatí.
Adam už vidí — on sa nestratí,
i pošle z hlavy všakú starosť včerty.
Tak pozdraví i Statue of liberty.[3]
Keď Deutschland stane — zatrúbi, jak na roh.
Tu ľudí? — Viac, než v celých Kadlubanoch!
Jak sa len hrnú — mrvia tam i tu!
Však Adam musí prestáť vizitu.
Akýs’ pán múdry si ho poobkuká…
Lež kto by nechcel chlapa, ako buka?
Usmejú sa mu a von vyvedú ho.
Rachotí život, ženie tuho, tuho,
tramvají, aut a domov celý les.
Mal adresu, však zamárnil ju kdes’,
čo človek najviac chráni — stratí neraz.
I složí kufrík… hľadí: Čo už teraz?



[1] Giv mi džab = daj mi prácu!

[2] Všetko v poriadku.

[3] Socha slobody.




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.