ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paľko s ťažkým srdcom odišiel, opustil svojich milých priateľov a odišiel na čas k svojej rodinke do Hontu. Chcel počkať, kým sa mu netrafí učiteľská stanica, aby sa tam nastálo osadil. V tú zimu bol domácim učiteľom v istej panskej rodine až do konca školského roku.

A potom, sám nemyslel, že sa dostane tak ďaleko od svojich priateľov, od svojho rodného kraja. Či bol „hnaný žitia nevôľou,“ či to bol jeho osud? Nie, on v osud neveril; bolo to riadenie božie a vôľa božia, ktorá ho viedla ďaleko na juh, ďaleko, až temer na hranice Uhorska.

Cesta ho viedla širokými jednotvárnymi rovinami bohatej Dolnej zeme a trvala, hoci na dobrých koňoch, temer dva týždne. Za ním ostávali jeho Tatry, ktoré si zamiloval, hory, vŕšky a doliny. Sviežosť hôrnych krajov ustúpila pálčivosti dolnozemských širokých rovín, kde vôkol seba videl len jednotvárnosť bohatého poľa, teraz už zbaveného krásy; len nekonečné pláne strniska ešte svedčili, že tu už leto pokročilo a úroda sa zobrala. Ale Paľkov duch i tu poznal krásu a veľkoleposť prírody: predstavoval si tieto rozsiahle pláne, ktorým zdá sa, niet konca-kraja, ešte v plnej kráse vlniacich sa zlatožltých klasov, akoby to osivo kamsi chcelo utekať a zasa sa len vracia a čaká. A kde-tu na obzore štíhla veža dediny, alebo mestečka, ale tak ďaleko, ďaleko… A zasa tam hľa dolnozemská taňa s typickou studňou a kŕdľom stáda alebo koní… Básnický duch rozumie básnikovi, keď chváli svoj kraj, ako keď Petőfi dáva do úst úbohému Bagóovi v básni János vitéz slová: „Doma zrie žito a kvitne mak (pipač)“, a preto ten úbohý Bagó túži po domove a opustí ríšu kráľovnej víly. Paľkovi bolo v duši voľno, ale i bôľno.

Čo ho očakáva, čo mu chystá budúcnosť? Dlhou cestou mal času rozmýšľať. Žalostil za tým, čo opustil, ale mladosť premohla tieseň duše a kreslila si život v novej domovine pekný, hlavne osožný.

Veľký slovenský Petrovec čaká ho s otvoreným náručím. Tam nájde pole účinkovania, tu azda nájde aj svoje šťastie, veď aj on, ten ideálny mladý človek, túži po istom šťastí, ako každý tvor sa domáha vyplnenia svojho určenia. Isté je, priateľsky a milo ho prijali. Predstavili a volali ho do predných rodín, všade našiel národne zmýšľajúcich Slovákov, ale čosi im predsa chýbalo, nebolo tam idealizmu, ale v bujnej sebestačnosti výrazne sa rozmáhal materializmus. A stalo sa, že v tých najveselších priateľských pohuľankách zatúžil často po tichom domove, kde bývala oddaná rodina, kde býval jeho drahý Samko a spanilomyseľná Milka.

Najlepšie osvieti jeho tamojší pobyt list, ktorý písal svojim priateľom.

„Velebný pane Otče a vznešená pani Matka! Najsladšie mi padne nazvať vás takto, bo tak vám môžem dôverne vylíčiť všetky city môjho srdca. Veď i tak od vlastných rodičov nezakúsil som viac lásky, nebolo mi to dožičené, ako od vás, drahý Otče a Matka moja! Nikdy z môjho srdca nevyhasne synovská láska a dôvera k vám. Ach, len vzdialenosť prekáža skutočnej spojitosti s vami, duch ale obletuje každodenne tisíc ráz obydlie vaše, v ktorom som trávieval najblaženejšie hodiny a dni. Boh veľký vám zaplať to tisícnásobne, keď vám ja, aspoň teraz, nemôžem.

Rozpoviem vám nakrátko o svojom novom postavení života. V XIV. nedeľu po sv. Trojici skladal som próbu zo spevu a organovania a hneď toho dňa popoludní v dekanovej prítomnosti vyvolili ma za petrovského učiteľa.

,Pán bůh opatri, můj synu‘ pripomenul som si vaše slová, keď som prekročil prah kostola, aby som sa stal učiteľom takej cirkvi, ktorá je na počet veľká a na pobožné požiadavky ešte väčšia. Ale som spokojný, keď je to vôľa božia, čo aj ostatné vzdychnutie z pŕs mojich vydám v tom veľkom kostole.

,V den soužení‘, podľa vašej nárady, som nemohol spievať, lebo tej pesničky v Zpěvníku niet. List vašej velebnosti páni kapláni s oduševnením prijali a niektorým starším aj zdelili, hoci do verejnosti neprišiel, lebo pri voľbe nie odporúčanie, ale skutočnosť musela za mňa hovoriť. Pánov kaplánov ste veľmi potešili tým, že ste im tak dôverne otcovsky písali, z čoho si nadobudli aj obraz opravdivého evanjelického kňaza, i milú rozpomienku na vás vštepili si do svojich sŕdc a posielajú vám svoje úctivé a úprimné pozdravenie.

Hoci som si to zo srdca želal, predsa som vám nemohol hneď po voľbe písať. Bol som prinútený potĺkať sa po cudzích hospodách, a len dnes som sa nasťahoval do svojej školy. Obydlie mám pekné, len, pravda, prázdnych dvadsaťštyri kútov. Trochu mi je i cetno (clivo), ale nie veľmi. Keby tu bol Samko, ľahšie by som privykol. Ale dajte mi, velebný pane Otče a pani Matka, o rok vášho Ďuríka, a za niekoľko rokov vám ho tak vychovám, že sa potešíte.

Ba čo ozaj robia tí malí? Zavše sa mi aj v snoch okolo mňa motkajú. A slečna Milka?… A veselý podujímavý Šándor? Boh vás opatruj, dobré duše! Veru sa ja i teraz vše pohrávam s Karolkom, s Ďuríkom a skočnou Terkou, vše sa pozhováram pod hodinami s Milkou a pani Matkou, vše so Samíkom a s pánom Otcom v „palote“, vše pri klavíri sediac a nôtim si denne: „Moja chyžná úbohá, s tebou mi bude ráj…“

Ej, raj? Ďaleko si vzdialený odo mňa. Ba či ešte okúsim tých sladkostí? Neviem, neviem.

Ani o Liptove nič neznám. Samko a Šándor boli tam, oni mi azda opíšu blaho dvoch duší.

Mal by som písať o mojom doputovaní sem, i o iných veciach, na to ale ešte bude času a papieru dosť; mne je sladšie takto s vami strávená hodinka, ktorú mi nič nemôže nahradiť. A tak zavriem svoj list s tou istou dôverou, s akou som k vám prichodil a od vás odchádzal. Boh vám vynahraď lásku ku mne stonásobne. Ja chcem ostať navždy vďačný. Ráčte ma podržať i naďalej v priazni ako dosiaľ. Ostávam vašej Velebnosti a Vznešenosti najponíženejší služobník P.Š.“

Paľko neprestával túžiť po svojich priateľoch a v jeho vznetlivom a nežnom srdci nevyhasol celkom plamienok ideálnej lásky k devuške, na ktorú musel myslieť už len ako pre seba nedostižnú, stratenú. Jeho láska nevzbudila ozvenu v tom dievčenskom srdci, bola tá dievčička ešte primladá a priplachá.

Ale dievčeniec všade dosť, i v Petrovci ich bolo dosť, i pekných, i zámožných. Paľko si vybral z nich jednu. Chodil do zámožnej meštianskej rodiny a tu sa oboznámil s pekným dievčatkom. Bola to tiež Milka…

Oženil sa, založil si vlastnú útulnú domácnosť, ale to opravdivé šťastie nechcelo sa trvácne u nich usalašiť.

A okrem toho začal Paľko chradnúť. Horúca Báčka, v zime zasa tuhé mrazy, nepôsobila dobre na jeho i tak nie úplne pevný organizmus. A veľký chrám, ktorého sa hneď na začiatku zľakol! Dlho vzdoroval zákernej pľúcnej chorobe, ktorú azda nevedeli, alebo nemohli dosť zavčasu liečiť, až musel obľahnúť. Svoj posledný list napísal Samkovi, keď už bol veľmi chorý. Samko si ho verne zachoval a tie riadky sú súčasne i dokončením Paľkovho románu. Paľko píše Samkovi:

„Petrovec, 12. januára 1866.

Samík môj drahý, úprimný!

Vďaka ti srdečná za tvoju neúnavnosť v dopisovaní, tak aj za láskavé potešovanie a za verné priateľstvo.

Veru, už len ty jediný si opravdivý môj priateľ. Ach, drahý druh môj, keby som ťa ešte len raz mohol privinúť k svojim prsiam, oj, tak sladko by som potom opustil tento svet! Ale nemožno, všetko je už stratené. Zo všetkých strán som tiesnený biedami ako nikdy predtým! Moji bývalí tunajší priatelia N… sa odvrátili odo mňa, nechali ma bez všetkej podpory a pomoci; školu, v ktorej ma pán V. mesiac zastupoval, musel som v decembri prijať zas, a to mi už ten ostatný úder zadalo. Námaha, k tomu prechladnutie uložilo ma na lôžko. Tak vidíš, Samík môj, tu ležím zbavený všetkej sily, morený a trápený náramným kašľom; trpím vo dne v noci a volám o pomoc k tomu, od koho pochodí všetko dobré. Ale ,strážny můj jakosi dřímati se zdá…‘

Možno, že sú moje modlitby mdlé a slabé, lebo pochodia z biedneho tela. Zašli, Samík môj, niekedy vrelé vzdychnutie k trónu Nebeského za moje vyslobodenie.

Ach, priateľ môj, nemám už nádeje, že sa stretneme v tomto živote. Všetko prišlo nazmar: najkrajšie idey, najvzácnejšie ciele, všetko je tam. Čo som vykonal dobrého? Načo mi bola Štiavnica, načo knihy, ustávania, tu len s Pavlom zvolať musím: ,Ó, hlubokostu bohatství…‘

Ty, keď dokončíš svoje štúdie, vyberieš si príhodné miesto pre svoje účinkovanie, azda vo svojej domovine, budeš šťastne pracovať pre národ a cirkev, i pre blaho rodiny, keď moje kosti už budú práchnivieť. No voľ si len dobré, buď šťastný, šťastnejší tisíc ráz od tvojho Pavla. Vykonaj mnoho pre národ a seba oblaž, ako len môžeš. A čože sl. M…, ach, s tou sa ja každodenne zaoberám, ta už ani len moje pero nedočahuje. Odovzdaj jej moje najsrdečnejšie vďaky, za všetky blažené hodiny, ktoré som tam strávil, za všetko dobrodenie, ktoré som od nich prijal, slovom za všetko!

Tak aj krásnemu Liptovu moje pozdravenie!

Moja žena ma opatruje a ošetruje vo dne v noci, ale bojím sa, že ju často opúšťa trpezlivosť.

Odpusť, že len tak olovkom píšem na lôžku, ináč nemožno, a predsa som len chcel hoci prisilene potešiť sa s tebou. Priateľom D. do Prešova, L. do Požúna som dlžen odpoveď, ale tie už sotva dostanú.

List tvoj poslaný po V. som dostal, ale on sám sa neukázal u mňa…

Ťažko mi zakľúčiť tento list, nemám slov, srdce mi krváca, Teba bych rád objať, ale už len tam niekedy za hrobom. Zbohom, večné zbohom! Tvoj do smrti verný

Pavol.“