ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na svojich cestách (potulkami to nemôžeme nazvať), krajom jemu ešte neznámym, rovinami južného a vŕškami horného Novohradu a Gemera skúsil náš suplikant mnoho, ale viac dobrého, než zlého. Jeho tichá, skromná povaha mu bránila, aby sa zaplietol do rozličných dobrodružstiev, alebo aby ich práve vyhľadával, ktoré lákajú mladých ľudí a sú pritom nanajvýš nebezpečné.

V týchto župách našiel viacerých priaznivcov štiavnického lýcea, lebo z týchto strán radi dávali rodičia svojich synov do povestných štiavnických škôl. Na slovenských farách, najmä na tých v zákutí hôr učupených bývajúci farári vďačne prijali a uhostili suplikantov. A ešte ak farár bol národovec a poznal smutnú históriu starého Šušku, Paľkovi bolo tak dobre, akoby sa bol dostal do rodného domu. Tu sa mu dostalo láskavého prijatia, uhostenia, odpočinku a tu sa dobrá pani matka postarala aj o šaty a bielizeň. Vôbec vtedy ešte suplikantov milo prijímali a páni farári ich neposielali na noc ku kurátorovi alebo ku kostolníkovi. Neskoršie sa už častejšie stávalo, že mestský pán farár nepustil suplikanta ani do svojej izby, ale kuchárke rozkázal, aby mu v kuchyni dala obed. A dosť často sa prihodilo, že pred samým večerom došlého, unaveného suplikanta poslali ešte o jednu, asi hodinu vzdialenú dedinu ďalej, lebo na fare síce majú salón i hosťovskú izbu, ale posteľ pre suplikanta nemajú.

Ale zato vtedy ešte bola možná tá veselá príhoda, že po dobrej večeri suplikant vstal od stola, vystrel sa v celej svojej výške a povedal: „Pán farár, zapáľme si!“

Alebo keď zavítal na faru, kde bolo plno hostí a domáce ženské sa radili, kde koho uložia, aby sa každému dostalo slušného lôžka, pristúpil suplikant a rečie: „Ja by som prosil posteľ!“

Bolo to už neskoršie, keď istého leta ako už dospelejší putoval Paľko ako suplikant po krásnom Liptove. Vtedy už tam bola Adelka vydatá za Jankom Čajakom, evanjelickým farárom vo Svätom Jáne. Učiteľom vtedy tam bol náš starý známy Ján Klimo. Jeho pani Eufrozína bola mamičkina sestra. Vo Svätom Jáne, v sídle vtedy ešte slávnej panskej rodiny svätojánskych (Szent-Iványi), strávil Paľko niekoľko milých a príjemných, ba šťastných dní. Adelkin muž, peknoduchý básnik Janko Čajak, bol vtedy ešte mladý, pekný človek a veľmi príjemný, duchaplný spoločník. Paľka prijal vrelo ako rodného brata a všemožne sa usiloval spríjemniť mu pobyt v Liptove; predovšetkým, aby sa i suplikantská knižočka obohatila vzácnymi podpismi a ešte vzácnejšími milodarmi na štiavnické lýceum.

Pre svoj pádny vtip, ktorý, keď bolo treba, prešiel aj do ostrej satiry, pritom aj pre svoj elegantný zovňajšok a uhladené mravy Čajak bol vo všetkých kaštieľoch (ale i medzi ľudom) obľúbený, vďačne videný i v salónoch pekných veľkomožných dám. A zúčastnil sa na nejednej vychádzke alebo výprave s veselými pánmi.

Paľko Šuška videl zo samého Svätého Jána, ale aj z okolia, velebné Tatry v celej veľkolepej kráse a nemohol sa dosť na ne vynadívať a naobdivovať sa ich; videl ich zachmúrené, videl ich, akoby si závojmi oblakov zakrývali svoje ešte aj v lete časom biele, skvúce temená, a videl i ako sa ich nádherné siluety odrážajú od hlbokého, belasého neba. Naučil sa rozpoznať jednotlivé štíty a končiare; tam, hľa, ďalej, hrdý Gerlach i Lomnický končiar a tu, ako na dosah ruky, náš Kriváň, ten Kriváň, o ktorom sa spieva: „Hej, pod Kriváňom, tam je krásny svet.“

Nie div, že zatúžil vyliezť na Kriváň.

Čajak zbadal mladíkovu túžbu a umienil si zverbovať niekoľko pánov na vychádzku na Kriváň.

Takáto kompánia sa ľahko zvolala. Podobné partie sa vždy veľmi vďačne podujímali. Čajak bol akoby dušou spoločnosti; bol síce už vtedy napadnutý pľúcnym neduhom, ale, ako sa i on i jeho okolie tešili, nebolo to také zlé, a preto, kde bolo treba dobrého spoločníka, najmä na Kriváň, nikdy sa neodtiahol.

Bolo to pekného júlového rána, keď neveľká družina vystupovala chodníkmi, pirťami a zráznymi úžľabinami hore ku Kriváňu. Pre Paľka to bola chvíľa veľkého vzrušenia a dosiaľ neznámeho pôžitku.

Deň sa už zavčasu začínal sparou, a dalo sa očakávať, že okolo poludnia príde búrka. Ale výletníci, zväčša už otužení turisti, nedali sa odstrašiť ani sparou, ani únavou, ktorá sa, čím ďalej stúpali, tým citlivejšie hlásila.

A konečne pri krásnom počasí a v dobrej nálade, asi napoludnie, vystúpili na vrchol Kriváňa.

Vydýchli a zastali. Mimovoľne zatíchli, lebo im čosi kázalo pomlčať a obdivovať.

Tu vládne tichosť, večné, velebné mlčanie. Odnikiaľ nepríde sem ľudský hlas, ani zvuky pošlé z ľudského života. Nič zemského nezavadí o ucho človeka. Zato tým viac má čo obdivovať oko. Všade dookola bola rozmanitá, nádherná krása, ktorú ľudská reč temer ani vysloviť nemôže. Hlboké útesy brál a väčšie-menšie hrebene podriadených končiarov, temné, tmavé hory i hlboké stráne, porastené len kosodrevinou, hlboké doliny, grúne a zelené stráne. A ďalej vidieť aj ľudské obydlia, mestá, dediny, horárne, salaše a košiare s ovcami. Pred kolibou bača so svojimi valachmi, hľa, aj chlpatého Dunča rozoznať, ale odtiaľto, všetko také malé, liliputánske, ako rozostavené hračky dieťaťa…

Na jednom grúni belelo sa čosi, aj sa hýbalo, a niekoľkí z výletníkov sa škriepili, čo je tam vlastne? Jeden povedal, že hus, bolo to biele a dosť malé, druhý, čo bol ozbrojený ďalekohľadom, tvrdil, že krava. Škriepili sa, a nakoniec zavolali slúžika, ktorý pánom niesol batožinu, aby povedal, čo je na tom grúni? Parobček sa postavil, rukou zaclonil pred slncom tvár a povedal s úsmevom: „To nie je hus, ani krava, ale koza!…“

Medzitým sa naši turisti poskladali, povystierali na skalnatý, neveľký priestor končiara a začali vyberať zásoby na obed. Pravdaže, výprava bola i dobre zásobená.

Ale nie dlho sa dala vidieť utešená panoráma dookola, lebo odrazu sa zjavili sivé a biele mraky, váľali sa a zrážali dookola a obsadili celý komplex Kriváňa. Ale nad ním svietilo slnce a obloha bola jasná a belasá. Len kedy-tedy priplával odkiaľsi malý obláčik a i on sa spúšťal dolu a bolo vidieť, ako sa to tam všetko mieša, chundolí a zráža. Chumáče oblakov hustli, prevaľovali sa, a odrazu sa začali križovať blesky a tam v tých hustých chumáčoch zadunel hrom. A potom sa spustil dážď, ktorý bolo vidieť, keď miestami oblaky, akoby sa odhrnula záclona, dali nazrieť do toho víru živlov.

Turisti obdivovali tento krásny, ale tu nie tak veľmi zriedkavý jav.

Keď sa oblaky rozišli, ukázalo sa prekrásne divadlo zasa tam dolu, a všetko ešte krajšie ako vykúpané a nad tým dúha.

Ale páni, ako páni naučení všade hľadať i zábavu, kým sa pobrali domov, vytiahli karty, taroky. Vyhrali sa dve-tri partie a Janko Čajak spravil pagat ultimo.^[27]

Paľkov citlivý duch bol touto hrou nemálo zarazený a urazený. Videlo sa mu to ako profanizácia velebného okolia. Hlboko zamyslený potom kráčal s inými, keď zostupovali dolu a šťastne sa vrátili do Svätého Jána.

Jeho pobyt v Liptove ostal mu navždy pamätný. Vôbec v Liptove sa mu všade dobre vodilo. Našiel dobrých priateľov a priaznivcov; skusoval, vzdelával sa, učil sa všade.

Istého večera prišiel na Maguru a tu sa dostal do priateľského domu Kordošovcov. Dom bol plný hostí, neviem už, či svätili mena, možno bolo práve Gustáva alebo Júliusa a bolo tam milo a veselo. Paľko sa cítil ako doma. Spoločnosť bola čisto slovenská, samí slovenskí nadšenci, ktorí keď sa zídu, zabávajú sa tak po našsky, aby si nahradili cudzotu a nepriazeň, ktorá Slováka vo verejnom živote všade obklopuje. Pri oživenom rozhovore, speve a spoločenských hrách mládež a stárež bavila sa dlho do noci. Hostia, väčšinou zďaleka, ostali na noc a že v dome nebolo pre všetkých dosť miesta, pobrali sa mladí ľudia, i starší, čo sa chceli počítať medzi mladých, na kôlňu, kde čerstvé voňavé seno, našuchorené ako perina, zdalo sa volať do mäkkého lôžka.

Mladíci si políhali a ešte dlho besedovali, lebo nemohli po toľkých príjemných dojmoch hneď zaspať. Noc bola jasná, aké bývajú začiatkom leta, ešte krátka a priezračná. Svieži vetrík poduchoval od hôr, za ktorými sa vypínali velebné končiare Tatier. Zdalo sa, akoby bola dýchala príroda, odpočívajúca, ale čakajúca zásvit nového dňa. Všetko bolo také tiché, že Paľko, ktorý bol dlhšie hore ako jeho druhovia, počul všetkých spolunocľažníkov pokojne a pravidelne dýchať.

Dlho nemohol zaspať. Bol rozčúlený. Rozhovor so staršími a naslovovzatými národovcami ho naplnil vážnymi myšlienkami. Veď stál na prahu žitia, to, čo dosiaľ žil, bola len príprava na to, čo ho odteraz očakáva. Nadchnutý ideálnou láskou k svojmu ľudu, chcel sa mu posvätiť a dumal aj v tejto tichej noci svojej úlohe a o svojej budúcnosti. Chcel pracovať, chcel uplatniť svoje sily a vedomosti v službe ľudu, vychovávať a vzdelávať ešte neuvedomelý ľud, dvíhať ho z mravnej i hmotnej poroby na úroveň ľudskej hodnosti. Duch rojčivého mladíka pomocou mladíckej fantázie si kreslil plány pre budúcnosť, plány skvelé, vo veľkých rozmeroch. Čo všetko chce podujať a vykonať pre blaho svojho ľudu! A vedľa tých svetoborných plánov ozývalo sa srdce a povstala prelestná postava jeho „Mileny“, ktorú neskoršie odial do básnického rúcha, ale žiaľ „Milena“ nikdy nevyšla na svetlo sveta a ako povstala i zanikla, ako žiarivý meteor, bez hluku a šumu, kdesi v hĺbke všehomíra. Na ten čas mu bola ideálom k tej „Milene“ mladušká Milka, Samkova sestra, ktorá sa síce chytro vyvinovala, ale mysľou a ponímaním sveta bola ešte veľkým deckom, a v jej zjave bolo čosi z tej pritrpkej vône hôrneho kvietka.

Konečne i jeho unavené telo žiadalo si odpočinok a Paľko zaspal tuho a sladko, ako spí mládež. Noc bola pokročila a na východe práve oproti hlavám unavených spiacich mladých ľudí začalo sa brieždiť. Možno ani dlho nespal, keď odrazu ho zobudilo veľké červené svetlo, ktoré padalo cez oblok práve na jeho tvár. Svetlo bolo také intenzívne, že ho predesilo, lebo nikdy nič podobné nevidel. Sadol si, jeho prvá myšlienka bola, že je to požiar a druhú už venoval svojmu kabátu, ktorý visel neďaleko na hrade. V ňom mal svoju knižku a veľkú čiastku svojich nasuplikovaných peňazí. Schytil šaty, začal sa obliekať, ani neskúmal, odkiaľ tá žiara, ponáhľal sa pobudiť spáčov s krikom: „Horí!“ Rozospatý, aký bol, bežal dolu rebríkom aj na dvor. Za ním jeho spoločníci a všetci sa obzerali, kde horí? Nuž kdežeby inde ako na oblohe? Milé slniečko vyskočilo na východe spoza belasých hôr vo svojej velebnej nádhere a svojou žiarou zapálilo oblohu, poľakalo Paľka a on nabaláchal iných. Z toho strachu a omylu vlastne potešili sa všetci a radi odpustili Paľkovi, že ich vyburcoval z hlbokého sna. No niektorí si išli ešte nahradiť, čo sa dalo, iní radšej ostali už hore.

Po dlhom uvažovaní Paľko sa rozhodol, že ďalej študovať nemôže. Ako maturant štiavnického lýcea môže sa stať učiteľom a takto sa skôr stane i samostatným a spôsobným slúžiť svojmu ľudu. Ako učiteľ bude najbližšie jeho duši, a ľud bude prístupný jeho vplyvu, živému slovu a príkladu.

V tomto rozhodnutí podporovali ho aj jeho úprimní priatelia. Aj preto, že prílišným strádaním, učením a prácou Paľkovo telo bolo už napadnuté a ďalšie štúdium, pre chudobného študenta také nákladné, mohlo mať pri ňom škodlivé následky. Najskôr a najlacnejšie by sa bol dostal k cieľu ešte ako teológ, ale i tu bolo dosť prekážok, ktoré ho odstrašovali.

V takých neveselých myšlienkach poberal sa raz už ako kandidát zo Štiavnice domov. Rozumie sa, i teraz len pešo, lebo v ten čas železnice — a s ňou IV. triedy — nebolo a na „príležitosť“, t. j. povoz nebolo groša. Cez deň len mrholilo, ale k večeru sa začal spúšťať tichý, no vytrvalý dáždik. Paľko nebol skvele oblečený, jeho tmavé, slušné šaty boli z chatrnej látky a skoro prepustili nebeskú vlahu, ktorá ináč pod menom dažďovej vody nie je príjemná ani takému skromnému mladíkovi, ako bol Paľko. Je celkom prirodzené, že zatúžil po nejakom obydlí, alebo aspoň po voze, ktorý by ho čím skorej doviezol niekde medzi ľudí pod ochranu strechy, kde by sa mohol zohriať a osušiť.

Sotva túto myšlienku domyslel, ako čarodejným prútikom privolaný, hrkoce za ním voz.

,Ach, keby ma vzal,‘ vzdychol si unavený šuhaj a ani nezvedel, len keď voz pri ňom zastal a prívetivý hlas dobrosrdečného kočiša zavolá na neho:

„Hej, mladý pánko, idú si sadnúť, odveziem ich na kuse!“

Paľko sa usmial a vďačne poslúchol núkajúceho parobka. Ako skoro sa mu jeho skromná žiadosť vyplnila! — pomyslel a hľadal miesto, kde by si sadol. Voz bol prázdny, boli v ňom poskladané len prázdne vrecia. Pomocou dobroprajného kočiša usadil sa na voze.

„Tak, mladý pánko, prikryjú sa dobre, lebo je akosi zima, i dážď začína hustejšie pršať!“

Pritom sám pozakrýval Paľka dookola prázdnymi vrecami, aby sa ohrial a aby úplne nezmokol. Potom si zasa sadol, šibol bujné kone a uháňal ďalej. Cestou rozprával Paľkovi, že slúži u mlynárskeho pána majstra na Jalnej a že pán majster čakajú na neho v hostinci na Hronskej. A ani to netrvalo dlho, už kone zastali pred hostincom a paholček hovorí:

„No, sme tu, mladý pánko, a ak pán majster budú chcieť a cesta ich tade povedie, kade naša, nuž povezieme sa spolu až do nášho mlyna.“

Paľko s úsmevom ďakoval a zliezol dolu, ako sa dalo najbystrejšie, lebo už zatúžil po teplej miestnosti, kde by sa nielen zohrial, ale niečo aj užil.

Vošiel do priestrannej izby, kde už bolo hodne ľudí a od veselého hovoru aj hlučno. Ale najviac bolo počuť mocný hlas zavalitého chlapa v sivých mlynárskych šatách, ktorý spolusediacim čosi rozkladal. Paľko hneď myslel, že to bude spomínaný pán majster, ktorého jeho nový známy spomínal. Sadol si opodiaľ, počúval a čakal, kým príde hostinský, aby si rozkázal (horkýže rozkázal — poprosil!) pohárik vína.

Medzitým mlynár skoro zbadal, že do miestnosti vkročil nový hosť, obrátil sa spola a ako zazrel Paľka, zastal v začatej reči, akoby ho bolo čosi nečakané, čosi zvláštne postretlo. Na tvári sa mu zračilo prekvapenie, úžas a radosť. Vyskočil z lavice, na ktorej sedel, prešiel k bočnému stolu, kde sedel Paľko a zvolal:

„Jožko môj, Jožko, nuž kdeže si sa ty tu vzal?“

Paľko s prekvapením, ktoré hraničilo so zdesením, pozerá na pána majstra, akoby pochyboval o jeho zdravom rozume. Vstal z lavice a hovorí ostýchavo:

„Ale, pán majster!“

„Pán majster sem, pán majster tam, Jožko môj, nech sú staré hriechy pochované, ja som ti odpustil a ty odpusť mne, dajme si, čo komu svedčí a koniec všetkým rečiam. Tak hybaj na moje srdce.“

Pri tých slovách chytil nič netušiaceho Paľka do svojho náručia a objal ho, až Paľkovi aj dýchanie chcelo zastať. A keď ho vyobjímal, začal Paľka bozkávať na obe líca, ktoré boli ešte jemné a citlivo pocítili strnisko, rozkladajúce sa pod nosom a okolo úst statného mlynára. Paľko pri tejto uvítacej procedúre nemohol sa dostať k slovu. Konečne začal:

„Dovoľte, pán majster, aby som vám vysvetlil!“

„Nič, synak, tu nebudeš vysvetľovať, doma si vysvetlíme všetko, čo a ako, aby to aj Málika počula!“ zahrmel mlynár na Paľkove slová a hneď pokračoval: — „Hej, počkaj, čo povie naša Málika, keď takto nenazdajky čupneš do izby, akoby si z neba spadol! Veď si tá chudinka od žiaľu dobre oči nevyplakala za tebou, už som aj hromžil na ňu, že si toľko sĺz ani nie hoden. Ale môžeš ty dievčaťu vravieť, keď je zbláznené do takého vetroplacha, ako si bol ty!“

Paľko sa sám sebe začudoval; on a vetroplach! Urobil posunok, že mlynára vyvedie z bludnej domnienky, ale ten Paľkovi nedovolil prísť k slovu.

„Čuš, Jožko môj! Sám uznávam, že si už nie tým vetrom podšitým chlapcom, ako si býval u nás a za akého som ťa pokladal. No, nič nevrav, viem, čo chceš povedať. Hm, bieda je dobrá škola… he-he, na to sa napijeme. Pán hostinský, nože sa sem! Holbu vína a dve porcie pôrčoviny, lebo he-he, Jožko môj, ja som nezabudol, čo si ty rád jedával“.

Čosi-kamsi pôrčovina a víno boli na stole. Hostinský bol kresťan a mlynárov dobrý známy a priateľ. Tešil sa teda aj on tomuto „márnotratnému synovi“, lebo vedel, že Jožko bol asi pred rokom, alebo dvoma, tovarišom vo mlyne, ale že sa čosi poškriepili, Jožko opustil dobrého majstra a zamilovanú Máliku a šiel blúdiť svetom. Tak sa tešil spolu i pán hostinský a ponúkal hostí do chutnej večere.

Ale, kto sa netešil, to bol Paľko. Iný študent by bol azda vykoristil mlynárov omyl, pokiaľ by ho bolo možno vykoristiť, ale jemná Paľkova duša protivila sa každému klamstvu a nechať dobrého mlynára dlhšie v osudnom omyle, bolo v jeho očiach klamstvom, hoci ten omyl majstra blažil, najmä keď si pomyslel na svoju Máliku. Paľko cítil akýsi žiaľ, že sa verná láska takto musí sklamať. Ej, ten Jožko, či je nie vinovatý, že takto nemilobohu necháva dvoje verných sŕdc túžiť po sebe?

„Počkaj, Jožko môj, poviem Mišovi, aby zapriahol, už mohol tie koníky nachovať. Nie, ty sa nehýb, veď si oddýchni, dosť si sa naputoval a nalopotil, kým ťa nejaký dobrý duch nenakriatol, aby si sa vrátil k nám, čo ťa máme radi. Ale teraz je už všetkému koniec. Ej, čiže bude tá naša Málika oči vyvaľovať, keď ťa uvidí, ej, či to bude radosť! A aby si vedel, ja vám ani brániť nebudem, zoberte sa, deti moje, pre mňa hoci aj tejto jesene! Pánboh nám požehnal i toho, i toho, vystrojíme svadbu, akej ďaleko-široko nebolo. Tak, syn môj. A kone, Jožko môj, či si ich poznal? Akoby nie, veď ten posebný, keď bol mladší, bol divý a zhodil ťa raz do jarku, keď si ho kúpal, no teraz je krotký, budeš ich poháňať.“

Paľko sa mimovoľne zľakol. Veď on ešte opraty, čo žije, v rukách nemal, a žeby kone poháňal?

„Ale, môj milý drahý pán majster, ja som…“

„Áno, ty si kvinkus, vieš, Jožko môj, nič nevrav, viem, čo chceš povedať a to ostatné mi povieš doma, aby aj Málika počula,“ zahriakol ho mlynár a nedal mu prísť k slovu.

Paľko sa začal zle cítiť. S poľutovaním poňal veľkú, nezaslúženú lásku mlynára a jeho dcéry k nevďačnému Jožkovi. Ľúto mu bolo, že musí roztrhať mlynárovu radosť, lebo súcítil s týmto statočným a bodrým človekom. On túto udalosť nebral z komickej stránky, ako by tak mnohí urobili, vycítil v nej len to, čo bolo smutné a zarážajúce.

Ale čo zavdalo mlynárovej domnienke, že Paľko je jeho bývalým tovarišom? Paľkove šaty, tvár, vlasy, ktoré boli samá múka a vyzerali ako krikľavo plavé, ba takmer i sivé? A či aj postava? Ktožehovie, isté je, že sa to skutočne prihodilo.

„Jedz, Jožko môj, a napi sa, ešte máme dosť dlhú cestu pred sebou. Pôjdeme. Vidím, že ťa tam, kde si bol, nebárs chovali; si akoby tenší, šťúplejší, ba akoby aj menší, ale nič to zato, syn môj. Málikina kuchyňa to všetko napraví a tvoje líčka sa budú zas ligotať, ako čoby ich na masle vypražil. Ale už idem, zatiaľ dojedz a dopi, syn môj!“

A hoci sa zdráhal a omykal, musel sa Paľko poddať silnej mlynárovej vôli, jesť pôrčovinu a štrngnúť si na Málikino zdravie a na veselú svadbu. Ó, irónia, pomyslel si náš kandidát učiteľstva a čakal na príhodnú chvíľu, keď bude môcť pána majstra vytrhnúť z omylu.

Konečne opustil mlynár izbu, aby kázal priahať — a tu vytrhol Paľko zo svojho zápisníčka čistý lístok a napísal:

„Pán majster! Odpusťte, ja nie som Váš Jožko, ale som Pavol Šuška, kandidát učiteľstva. Bezpochyby Vás moje šaty, zaprášené múčnym prachom, uviedli do omylu. Majte sa dobre! Za večeru vám úprimne ďakuje P. Š.“

Položil karotku vedľa taniera na stôl a nepozorovane vzal klobúk, vyšiel do tmavej noci, aby ešte v ten večer došiel na Buču. So svojím vlastným smútkom niesol i zármutok mlynárov a jeho sklamanie, akoby to on bol zavinil.