ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hruška, starý už a napolo suchý strom, stála za farskou sypárňou a cieňou. Nebolo to práve pekné miesto a veru, ani neviem, čí to bol pozemok, na ktorom stála. Bol to akýsi trojhran, zarastený pŕhľavou, bodľačím a všelijakým neužitočným chamradím. Z jednej strany bol plot, ktorý tvoril hranicu slúžno-dvorského dvora. V tom dvore, ta ďalej k budove, bývala vtedy, a to často, exekúcia na previnilcoch odsúdených na dvanásť, prípadne i viac palíc. Kto mal menej citlivé srdce, škárou cez plot sa prizeral.

Z farského dvora viedol chodník, kde sa prechádzalo aj ku škole a ku kostolu, ale hlavne týmto chodníkom odstraňoval sa trus z farských stajní. Preto chodník bol špatný, často mokrý, ale zhusta používaný. To bolo vtedy dobré, a deti si mysleli, že ani lepšie nemôže byť, najmä vtedy, keď hruška obrodila a doniesla chutné a rané ovocie. A musela predsa len k fare prislúchať, keďže si ju farárovci oberali. Ale čo spadlo, to patrilo tomu, čo si kto našiel a zodvihol. Keď hrušky dozrievali, chodila mládež, najmä mendíci každého rána pozerať, či niektorá necupla do buriny. A keď si taký podujímavý parobček vyzrel zvlášť žltú, ktorej sa ešte nechcelo dolu, pomohol jej dlhou rafikou, alebo skalou.

Ale táto hruška mala aj svoju trošku príšernú históriu. Stalo sa to niekoľko týždňov alebo aj mesiacov skôr, ako hrušky zreli, keď jedného rána prišiel farský sluha, čo choval kravy, nebodaj to už bol Fabo, ten vždy do žartov a vtipov hotový Fabo, a celý vydesený vbehol do kuchyne.

„Čo je, Paľo, čo sa vám stalo,“ spýtala sa pani matka, ktorá včas vstávala.

„Jaj, pani matka na hruške visí Kapitán,“ referuje prestrašený.

„Čože? Kapitán, vari sa obesil?“

„Veru obesil, tam ten visí.“

Paľove slová mali na farskú slúžku taký účinok, že vykríkla, začala bedákať a vybehla na dvor. Na krik vyšiel aj apík, polooblečený; keď vyrozumel, čo sa stalo, skríkol na Faba:

„Nuž, a čo si ho už neodrezal?“

„Jaj, odrezať, veď vravia, že je to nie dobre,“ vyhováral sa Paľo.

Apík zavolal hromovým hlasom:

„Osol, hybaj, postav rebrík a odrež ho!“ Sám si ešte prehodil kabát a poháňal Paľa do nemilej práce.“

Akurát! Tam sa ešte knísala dlhá mefistofelesovská Kapitánova postava. Apíkovo slovo účinkovalo ako rozkaz: čosi-kamsi postavili rebrík, Fabo (alebo to bol kostolník) bol vo chvíli na hruške, prerezal povraz a Kapitán odpadol do pŕhľavy, ako naozaj zrelý plod zo svojho pňa. A netrvalo dlho, rozumnému zákroku podarilo sa priviezť úbohého hriešnika k životu a k rozumu a odviezť ho domov, do náručia jeho polovičky, prezývanej „Prajka“.

Kto bol Kapitán? A prečo sa domáhal odstrániť rúšku, deliacu život a smrť skôr, ako to jeho pán a stvoriteľ dovolil?“

Kapitán, to bolo jeho priezvisko, bol poctivého remesla šusterského majster a okrem toho vyslúžený vojak. Ako takého starého „obšitoša“ obtáčalo ho akési tajomstvo. Nikto nevedel, odkiaľ je, skadiaľ prišiel, len keď jedného dňa bol tu i so ženou a hľadal prístrešie. Vtedy medzi farou a školou, pri samom tom nevoňavom chodníku stál ešte starý cirkevný domček, už opravdivá chalupa, ktorý postavili kedysi dávno, aby poskytol útulok farskej vdove a sirotám. Tento domček trpeli ešte z milosti a na ten čas bol prázdny. A tu sa osadil Kapitán so svojou ženou a vykonával svoje remeslo.

Jeho zovňajšok bol skutočne čudný, ba temer strašný. Bol vysoký, chudý, tvár mal žltočiernu, ako stará juchta, vycivenú a zoschnutú ako dvojročné jablko. Len oči sa mu blyšťali pod čiernosivým obočím. Bol málovravný, do seba uzavretý, ale nikomu neublížil.

Čo ho priviedlo na tento zúfalý krok, to nepovedal ani pánu farárovi, len smutne a rezignovane zvesil hlavu a pustil sa znovu do zápasu so životom. Či vari družka jeho osamelého života niesla vinu na jeho zúfalosti? Možno, lebo jej zovňajšok nevzbudzoval práve túžbu po spolužití s ňou. On si ju priviedol od vojska, kde mola markytánkou a iste viedla veľmi dobrodružný život. Tak ako o ňom, nevedel nikto nič isté ani o nej; len z nárečia dalo sa usúdiť, že je zo západného Slovenska a keďže za každým druhým, tretím slovom povedala slovíčko „praj“, nazval ju pre vtip a na posmech vždy hotový ľud „Prajkou“. Ináč ju zdvorilí ľudia oslovovali „pani majstrová“, alebo pani Kapitánka. Vedľa tejto prezývky obdaril ju ľud ešte aj inou. Jej zovňajšok, celá jej postava a tvár nevzbudzovala dôveru. Mnohí tvrdili, že je striga a že má moc premeniť sa na hocijaké zviera, ale najmä — na ropuchu. Lebo že Kapitánka nikdy nebola tam, kde krásu rozdávajú, to videl v našom mestečku aj slepý. Ľud sám pekný, čiže špatnokrásny, ale viac krásny, mal zmysel pre krásu a vedel posúdiť každú odchýlku od krásy.

Kapitánka bola malá, zavalitá, tučná a jej chôdza bola klátivá, podobná chôdzi kačice. Jej tvár bola ako nadúchaná, ba podobala sa hube, nasiaknutej vodou. Okolo očí a úst rozťahovali sa vrásky na všetky strany. Oči mala veľké, akejsi neurčitej farby a bol v nich akýsi meravý výraz, akoby ani neboli pravé, ale sklenené. Pravdepodobne pre tieto oči ju ľud volal ropuchou, lebo boli vysadnuté a neprirodzené. Na dlhom nose mala hodnú bradavicu s niekoľkými šedivými vláskami a pod nosom sa rozkladali fúziky a na brade sa ukazovali chĺpky ako malé štetky… Všetky tieto nie závideniahodné telesné vlastnosti dávali poverčivým ľuďom príležitosť vybájiť si o nej povesť, akoby mala spojenie so zlými mocnosťami a že chodí po nociach na miesta prekliate a zlopovestné. A o ňom, o tom biednom človeku si pošepkávali, že si dušu zapísal čertovi a že práve ten zlý duch ho doviedol pod tú starú hrušku. Ľud nemôže trpieť nijakú záhadu, on si ju hľadí akým-takým spôsobom, ale vždy po svojom, rozlúštiť. Často sa nevdojak priblížil k jadru, možno dušu Kapitánovu ťažila nejaká dávna, ešte neodčinená vina, alebo priestupok zákona. Čím väčšia záhada, tým väčšie úsilie ľudí, aby ju rozriešili.

Ináč títo ľudia žili ticho, utiahnuto a neublížili nikomu. On vo svojom šedivom kepeni šiel len vtedy medzi ľudí, keď mal prácu, alebo keď odnášal panstvám hotový výrobok svojich rúk. Ona konala svoje domáce práce a previnila sa oproti cudziemu majetku len tým, že mužovi na reparáciu zverené črievice a topánky tamojších paní a kišasoniek ešte istý čas nosila a dodrala, už aj preto, aby sa práca vyplatila. To bola slabosť, z ktorej ju usvedčili, či a aké slabosti ešte mala, to nevedel nikto. Všetko, čo sa týkalo týchto ľudí, bolo plné akéhosi mátožného náteru aspoň tým, že mali zajačie srdcia a hlavu plnú poverčivých predstáv. Ešte i ten chatrný domček stal sa miestom plným strašidiel a mátoh, aj vtedy, keď sa už Kapitánovci z neho boli vysťahovali, kým len domček nezbúrali a kým na jeho mieste nepostavili praktické budovy.

Vôbec v tie miesta ešte istý čas sa neodvažovali ľudia nočnou hodinou, ani pod hrušku, lebo by sa mohlo stať, že by tam niekde videli Kapitánovu dlhú záhadnú postavu. Ba do samého skonu toho úbožiaka ľudia tvrdili, že veru taký človek, ktorý sa tou cestou zabral, kedy-tedy musí prísť na ňu a tak skončiť potupnou smrťou.

V mladosti nadobudnuté dojmy nestrácajú sa tak ľahko, ako by sa myslelo. Všetko, čo v mladom veku, keď je ľudský mozog ešte nie preplnený, utkvie v zásobárni pamäti, zachová sa tam lepšie, ako skupáňove, za zavretými zámkami uložené poklady. Lenže udalosti a obrazy, každého dňa nové, zatískajú tie staršie a tak by sa zdalo, že deti chytro zabúdajú. Nie, deti nezabúdajú, ba úžasné je, ako dlho, aj cez celý život nesú so sebou niektorý moment z rannej mladosti.

Najmä utrpenie, nespravodlivá krivda a urážky ostávajú ako nedobre zacelené rany a jazvy na tele, v duši rastúceho človeka. Človek nešťastný za mladi, nemôže byť neskoršie nikdy úplne šťastný a veselý. Je v ňom čosi, čo neopaterou, nedostatočnou výživou, alebo neláskou zakrpatie. Je to prirodzené a je to aj v prírode na každej stope. I to, čo človek vidí v mladosti zlé, smutné a nespravodlivé, nestratí sa úplne, ale pri príležitosti, alebo aj len náhodile, opäť sa zjaví a budí smutnú spomienku. Tak deti videli, nemohli nevidieť, najmä počuli, lebo nebolo možno nepočuť, že v susednom dvore u slúžnych ešte bili trestancov na dereši. Ich viac-menej žalostný, ale iste bolestný krik rozliehal sa farským dvorom, najmä keď mladý, ešte „detský“ hlas volal: „Jaj, mamička moja“ a farské deti, ako boli na dvore, rozutekali sa do domu, aby nepočuli. Ďurík sa pravidelne rozplakal a kryl si hlávku do mamičkiných sukní.

Alebo, ktoré mohlo, vrhlo sa na diván pod hracími hodinami, — ináč ten diván bol tvrdý ako doska, ale deťom vždy najmilšie miesto — aby sa oblednuté túlili k sebe, utíšili a prišli na iné myšlienky.

A hoci taká exekúcia i každodenným opakovaním sa zovšednila, deti, najmä citlivý a pre všetko vnímavý chlapček, na to privyknúť nemohol a neskoršie, keď aj neplakal, obledol a zaťal pästičky. Mendíci obyčajne išli sa dívať cez spomínanú škáru na plote a volali chlapcov z fary, ale tých na to nenaklonili.

Chodil vtedy na faru medzi inými aj jurassor zo služnovského úradu, aby si tu v apíkovej izbe posedel a zo svojej milovanej „štiavničanky“ zafajčil. Mal zvyk, že keď hovoril, tak až kričal a nehľadel na toho, komu zneli jeho slová, ale vždy do niektorého kúta izby. To bolo aj deťom čudné, ale ho pre jeho ináč dobré a úprimné srdce všetky deti na fare mali rady. On sám deti nemal; jeho pani bola Nemka a strašne lámala slovenčinu, čomu sa náš vtipný, ba aj posmešný ľud veľmi smial.

Tento pán jurassor, rodom Radvančan, rozumie sa, zastával systém vtedajšej bachovskej vlády, a čo sa týka derešu, tvrdil, že ľudu treba telesný trest, lebo inak si zo všetkých zákonov nič nerobí.

„Sami dobre vedia, pán farár, aký tu bol ľud, keď oni sem prišli (1828,“ duplikoval, keď apík zastával svoj ľud.

„Rogo, ľud bol taký, akým ho páni spravili.^[8] Pravda je, na Vígľašskom vrchu vtedy stáli ešte šibenice a štatárium temer ani neodvolali, ale nech povážia, akí boli sami páni. Ja im len to vravím, rogo, že od hlavy ryba smrdí. A keď ľud nemá dobrý príklad zhora, naopak, vidí len neprávosti, vraždy a čo ja viem, tak sám nemôže byť lepší.“

„A oni pán farár,“ ujal sa jurassor zasa slova, „tiež trescú svoje deti!“ Pri tomto argumente vandroval jeho zrak z juhozápadného kúta izby do severovýchodného, kde za dvermi, blízko kachieľ na vešiačiku vo svornom susedstve s Nándoryho kepenčekom visel „korbáč“. Bol tam ešte klinec a na ten podľa tradície vešievali suplikanti svoje kapsičky.

„Pravdaže trescem,“ bránil sa apík, „keď zaslúžia, lebo aj múdry Siráh hovorí: „Kto miluje syna svého, často jej mrská, aby potešení míval z neho naposledy.““

„No vidia! Čo oni robia so svojimi deťmi, to my robíme so zbojníkmi a živánmi,“ replikoval jurassor.

„Ohó pán môj, to je veľký rozdiel. Ja trescem svoje deti prísne, to netajím, ale im pritom neodťahujem moju otcovskú lásku a starosť o ich dobro. Ja sa o ne starám ako kresťanský otec a ich budúcnosť mi leží na srdci, ale vy, ako sa vy staráte o ľud? Okrem derešov a šibeníc, čo dobrého má od vás?“

„A čo mu máme dať? Má, čo mu treba.“

„Čo mu máme dať?“ opakoval farár. „Dajte mu práva, aké patria človeku a nezachádzajte s ním ako s nevedomým, len do jarma a na jatku súcim hovädom. Má, čo mu treba… Ba nemá, lebo i pôda, na ktorej pracuje, nie je jeho. Hľa, vígľašské panstvo si privlastňuje usadlosti lazovcov, mojich farníkov, ktoré si odpradávna klčovali a obrábali a bohzná, ako sa skončí tá vec, ak sa nenájde zástupca ľudu, čo mu staré práva naspäť vymôže.“ (Po rokoch bol to Samko M., ktorý bránil tieto práva a dosiahol značné výdobytky.)

„Aké práva!“ kričal jurassor a oháňal sa dlhou trúbeľkou fajky v povetrí. „Práva pre ľud je to isté, čo britva do rúk dieťaťu. Ľud je ešte nie zrelý na to, a potom,“ teraz utkvel jeho zrak na nástennom kalendáriku, ktorý zhotovili ruky umného a zručného majstra, mladého pána rechtora Karola Hurtaya, „veď oni boli za Rusov, veď sa oni tiež postavili proti slobode, ktorú nám chcel vydobiť Košúth, nuž pán farár, čože by im boli tí istí Rusi priniesli? Vari práva? Kančuku, pán farár, kančuku!“

„Čo sa týka toho, rogo, kančuka je temer to isté, čo dereš, a je otázka, čo by nám boli doniesli Rusi, keby boli chceli. Veď sami Maďari ruskému cárovi ponúkli uhorskú korunu; — no pán jurassor, nechajme tie veci tak, lebo, ako vidím, oni sa tak rozumejú do vysokej politiky, ako hus do piva.“

Ako vidieť, apík si nedal mnoho preťahovať popod nos, odsekol každému, ako pokladal za potrebné a zdalo by sa, že jurassorovi prešla chuť na ďalšie diškurzy s týmto prostorekým kňazom, ale nie, on dnes rozhorelený, naoko porazený prišiel zajtra zas, aby začal o inšom, čo práve prišlo na denný poriadok. Bol to dobrý človek, ale bol panský sluha a musel húsť pieseň toho, ako sa hovorí, čí chlieb jedol. Okrem toho bol človek nedoučený, nedovzdelaný, zaperený a dal sa unášať vetrom, ako mĺkve zrno. Tak súdil o ňom apík.

V druhej izbe sedeli dievčence a pracovali. Tam boli aj študenti Paľko a jeho nerozlučný druh Samko. Samko sedel so svojou knihou na tvrdom diváne pod hodinami, ale nečítal. Zhováral sa s Adelkou, ktorej vysvetľoval akúsi báseň. Paľko mal tiež knihu v ruke, chcel čosi študovať, ale nemohol. Zaujal ho rozhovor v apíkovej izbe. Prechodil sa po izbe, časom zastal pri dverách, pozoroval a počúval. Jurassorov hlas nebolo možno nedopočuť a predmet, o ktorom sa hovorilo, bol taký zvláštny, že mysliacemu človeku nemohol ostať ľahostajný. Samko tiež prešiel do apíkovej izby a sadol si opodiaľ. A Paľko ostal stáť vo dverách. Bol bledý a vážny.

Dereš! Toto potupné drevo, na ktorom trestali hanebným spôsobom mocní zemani svojich biednych nevoľníkov, prenesené zo stredoveku až do storočia humanity! Na dereši umučený, ubitý, biedne skonal nešťastný Jánošíkov otec… Jeho jediný syn z mnohých vycítil neslýchané bezprávie a krivdu, ktorá sa beztrestne páchala. Len on z tisícich vzkypel hnevom, lebo v jeho ubolenej, poníženej duši zapálila sa túžba po odplate, po pomste…

A od tých čias koľkí boľaveli, koľkí úpeli a koľkí zatínali päste v bezradnom, bezútešnom odboji.

Paľko podumal, nezabudol… I jeho otca, toho šľachetného, za pravdu bojujúceho človeka, učenca, kňaza, pyšný zeman potupil všetku ľudskosť urážajúcim spôsobom.

I jeho otca! Paľko zhlboka vzdychol. Zabolela ho myšlienka na nešťastného otca. Ale v jeho jemnej duši sa nezrodila myšlienka po pomste. Nie, pomsta je v rukách najvyššieho Sudcu… On pomstí… Nám ostáva pripravovať pôdu budúcemu lepšiemu životu, my máme učiť ľud, zošľachťovať zanedbanú dušu ľudu, aby ho doba, ktorá prísť musí, doba lepšieho života, našla pripravený. Aj on, syn potupeného otca bude pracovať za práva ľudu, bude ho milovať, učiť a viesť k pravde. A Paľko uveril, že príde čas, keď telesný trest nebude potrebný, systém, ktorého sa ujal mladý úradníček, padne tak, ako padnú po ňom iné a s nimi príde do zabudnutia i potupné drevo dereša. Ale kedy, hej, kedy ľudstvo pozná pravdu?

Onedlho padol skutočne jurassorom chválený systém a dereš hodili pod kôlňu v slúžnovskom dvore.

Na ňom si v slnečnom svetle niektorého letného dňa dožičil odpočinok jeden alebo druhý z tých, čo konali svoju povinnosť na úbohých hriešnikoch. Starý Gaško, už len na výsluhu súci hajdúch, rád si na dereši vyhrieval svoje údy. Jeho postava sa časom scvrkla, ale jeho fúzy nestratili dĺžku ani špicatosť. Vždy ešte boli ako rožníky, ale ich farba už nie je žltá, ale hrá do zelena. Výzor tohto starého hajdúcha už nie je odstrašujúci. Robí aj domáce práce. Kuchárky od slúžnych ho posielajú na faru mangľovať bielizeň a tam ho vítajú deti a žobrú, aby ich previezol. I posadí ich na ploché kamene mangľa a vozí ich sem-tam. To je pre malé opravdivý „ringlšpíl“…^[9]

Dni uchodili, Paľkov odchod sa blížil. Paľkovi bolo i veselo i smutno okolo srdca. Prilipol k tomuto rodinnému krúžku, aj k hrmotnému apíkovi, k láskavej maminke a k deťom. Z malých najmä k miláčikovi Ďurkovi, i z tých väčších k peknej a hrdej Milke. Bola ešte malá, ale vtipná a dalo sa s ňou rozprávať.

Leto pokročilo a na povestnej hruške zreli hrušky. Toto ovocie, práve preto, že bolo také rané, vábilo kdekoho a v nestriehnutej chvíli našlo sa nepovolaných pomológov, ktorí chceli ochutnať plody starej hrušky. Ktovie, kto ju kedy štepil, koho občerstvilo jej ovocie od toľkých rokov? Iste niektorý z apíkových predchodcov.

Istého rána pri káve, keď všetky deti, i tie malé, sedeli pri svojich hrnčekoch s hodným okružkom chleba v rukách, zamestnané príjemným výkonom jedenia, spýtal sa apík:

„Čo myslíte, deti, či sú tie hrušky za koniciami už zrelé?“

„Zrelé, zrelé,“ znelo to z viacerých úst.

„Ja som videl včera takú žltú ako vosk,“ uisťoval Šándor.

„Čo by sme sa azda Matúša a Ondriška spýtali?“ poznamenala mamička. „Tí tade chodia a ráno si popadané zbierajú.“

A malé dievčatko vraví svojou už čistou výrečnosťou:

„Ja som videla, keď Matúš jedol hrušku.“

„Naraz mu päty na zadok obrátime, loptošovi,“ vyhrážal sa apík s figliarskym úsmevom.

„Načo si povedala?“ šepol Ďurko, lebo sa bál o Matúša.

„No, čože sa mu stane?“ zamiešala sa Milka, keď vycítila Ďurkovu obavu, „veď apík nič zlého nepovedal a päty má každý tam, kam patria!“

„Pôjdeme, pôjdeme!“ zvolali deti, chytro popchali ešte zvyšok chlebíka do úst i do vrecka, poskákali, poďakovali sa za raňajky a poberali sa von dvermi. „A či hneď?“

Ale mamička ich zastavila.

„Ešte nie, tam je rosa,“ lebo vedela, že pod hruškou bujnie všelijaká burina, z ktorej dvojčencom sotva hlávky bude vidieť.

„Tak keď rosa oschne“, uznal apík maminkinu námietku. „Teraz hajde do kostola na modlitby!“ Práve bolo počuť hlas zvona volajúceho do kostola.

Apík málokedy mal čas predpoludním venovať sa svojej rodine. Vždy sa dostavil niekto, tu prišli „skrz pohrab“, tu s krstom zo vzdialenej fílie, niekedy, keď dieťatko bolo slabé, i neopovedaným, tam zasa rozvadení manželia, alebo susedia prišli o radu a o pomoc. A apík riešil väčšie-menšie spory, ako sa dalo, ale zväčša prosto: vyhrešil obe stránky, naložil obapolné uznanie viny, odprosenie a zmierenie podaním ruky; alebo len rozkázal, čo majú robiť. Jeho silný duch takrečeno vsugeroval im svoju vôľu: „Choďte domov, nekáňte sa ako cigáni, ale nažívajte v láske a svornosti, ako pánboh prikázal, a nedržte hnev v sebe, ale držte sa toho prikázania: Slunce nezapadaj za hnevivosť vaši.“ A sľúbil im, že príde pozrieť, či ho poslúchli; ak nie, dostanú kázeň, akú ešte nepočuli a tak ľahko nezabudnú.

A väčšinou sa mu podarilo tých ľudkov pomeriť, lebo slabý a klátivý duch, nevediaci si v labyrinte žitia rady a pomoci, nevdojak poslúchne silnejšieho, nadto i skúsenejšieho, keď mu dobre radí.

Nielen jeho vlastní cirkevníci, ale aj inoverci chodili k apíkovi na poradu. Prišiel i Móric Gescheidt, ktorého ľud nazval Mojžišom, človek sympatický a statočný. Mal skliepok a obchod s miešaným tovarom na rohu rajčule, tam, ako sa ide na most, vedúci ponad malú riečku do poľa a do Korčína. Teraz sa tade ide k železničnej trati, kde pri strážnom domčeku zastávajú vlaky.

Do Gescheidtovho obchodu chodili farské deti, keď doma niečo zo „špeceraju“ chýbalo, ale najradšej šli vtedy, keď mali zbytočný (!) grajciar, aby si zaň kúpili „kremenčoky“, cukríky v papierikoch zakrúcané. Väčšinou prišla na hlas zvončeka najstaršia „Mojžišova“ dcéra Léna, dospelá a hodná dievčina. Krčmu Gescheidt nemal, lebo obe krčmy „Pivnička“ a „Panský hostinec“ boli vtedy v kresťanských rukách. Gescheidt mal akési iné obchody, do ktorých sa mu miešal istý Lévy. Keď ho Lévyho bezočivosť omrzela, prišiel Gescheidt na faru, aby sa vytúžil a aby sa poradil, čo robiť s týmto konkurentom.

Apík mal Gescheidta rád, lebo nezneužíval slabosť ľudu a neškodil mu. Ale Lévy, árendátor panskej „kúrie“ v Sebechove, bol človek lakomý a ziskuchtivý, preto sa apík málo s ním zaoberal.

Gescheidt sa ponosoval, že ho Lévy nesmierne urazil, že mu ublížil na cti, a nielen to, ale že mu škodí na každom kroku, na každej čiare. Či ho žalovať, či čo?

Farár dal zavolať Lévyho a Lévy aj prišiel. O čo išlo, to nepatrí sem, tí dvaja Židia boli jeden na druhého náramne rozzúrení a tak sa nenávideli, ako len Žid Žida môže nenávidieť. To je známa vec, že Židia držia spolu ako reťaz: jeden za všetkých a všetci za jedného. Keď sa dotkneš predného, zjajčí hneď i ten zadný, ale keď zahoria nenávisťou, je to nenávisť na smrť. Ako opravdiví semiti konajú všetko náruživo. Sú náruživí v láske, ale keď znenávidia, ich nenávisť je všetkého schopná.

Lévy prišiel a úctivo, hoci zachmúrene pozdravil domáceho pána, pritom zagánil svojimi čiernymi očami na Gescheidta, ktorý stál na konci stola v apíkovej izbe. A hneď sa začala zvada, opravdivý súdny deň. Rozumie sa, hovorili, či kričali po nemecky; pritom použili žargón, ktorému vari ani apík nerozumel, hoci bol dobrý „Žid“, t. j. nezabudol, čo sa ako teológ hebrejčine naučil. Aký len potupný názov je v židovskej reči, takým sa traktovali títo rozľútení Židia. Pritom tak isto silne gestikulovali ponad veľký stôl ku Gescheidtovi, ktorý z druhého konca sa tiež nahýnal oproti svojmu nepriateľovi, že sa im temer hlavy dotýkali a sliny, ktoré v tom kriku lietali, padali od jedného druhému do tváre. Najmä čierny, dlhý Levy, typ fanatického Žida, sršal nenávisťou. Zdalo sa, že medzi týmito dvoma nie je možné zblíženie, nieto ešte zmierenie, ktoré sa apík usiloval docieliť; že títo, kýmkoľvek len budú žiť, budú sa hrýzť a ruvať; ale stalo sa, čo vari ani sám apík nečakal. Sprvu ich nechal hovoriť, kričať, nadávať, potom, keď prvý hnev minul, keď sa dalo očakávať, že zachrípne jeden alebo obidvaja, keď výbuchy hnevu už boli zriedkavejšie, začal apík hovoriť, presviedčať, napomínať a zmierovať. A po dosť dlhej chvíli sa mu podarilo Židov pomeriť. A výsledok tohto zmierenia bol pre samých zmierených uspokojivý, pre zmierovacieho sudcu však prekvapujúci a nečakaný! O dva týždne nato zasnúbil sa ovdovený Lévy s Lénou, najstaršou dcérou Gescheidtovou. Gescheidt mal šestnásť detí, a tak vydaj najstaršej dcéry pri žičlivých podmienkach bol pre neho dobrým kšeftom, a okrem toho, čo bolo najhlavnejšie, zo zlého nepriateľa stal sa dobrý zať.

Dnes by to už bolo temer nemožné a nejeden farár by si rozmyslel, či sa má zamiešať do takého sporu, lebo si môže predstaviť, že je to úloha veľmi nevďačná. Vtedy ešte antisemitizmus driemal ako nedospelé decko času a židovská otázka nebola pálčivá ako neskoršie.

Ale ten, čo vedel takto Židov pomeriť, bol niekedy veľmi netrpezlivý a mal z toho, keď nie mrzutosti, aspoň smiech.

V ten deň, keď mládež čakala oberačku hrušiek, prišiel zarmútený cirkevník z Lazov. Jeho tvár bola utrápená, veď ako by nie, keď mu umrela dobrá žena a on to prišiel oznámiť na faru.

Pán farár vypočul svojho cirkevníka, vyzvedal sa, čo a ako umrela, či si žiadajú pohreb s kázňou a naostatok rozhodol:

„No tak, Maco, pohreb bude napozajtra.“

„Ale prosím, pán otec, keby takto-toto…“

„Nič, ani hodinu skorej.“

„Veď ja len prosím, nech ráčia byť taký dobrý.“

„Nehnevaj ma, už som povedal. Zákon je zákon a neslobodno mŕtve telo pochovať skôr, ako uplynie osemaštyridsať hodín.“

„Ale veď je tá vec — takto, prosím, vidia, ono toto, dieťa, reku, aby takto…“

„Viem, čo chceš, vy ste len takí… chceli by ste sa zbaviť mŕtveho tela, náhle dušu vypustí.“

„Ale nechže ma ráčia vypočuť.“

„Marš!“ zvolal nahnevaný pán otec a bol by vari zarmúteného vdovca vyhodil, keby nie matka.

„Veďže ho vypočuj, Samko, čo chce,“ povedala mierne.

„Čo chce! Nuž to chce, aby sme mu ženu čo najskorej pochovali.“

A tu posmelený vdovec rečie:

„Horkýže to, pán otec, horkýže, ja len, že mi je aj dieťatko na úmor choré — a že či by sa takto nemohlo dočkať, kým by aj to pánboh k sebe povolal, aby sa pod jedným všetko odbavilo!“

„No, hybajte, šarvanci, na hrušku!“ zaznelo heslo. Šarvanci hotoví, za nimi i tie malé deti a dievčence. Matúš a Ondrík, pravdaže, museli tiež tam byť. Možno, že na tejto výprave zúčastnil sa i pán rechtor, ba iste tam bol, veď hruška bola temer tak blízko školy ako fary, len čo ju malý, nečistý jarček, chodník, a malinké drevené komôrky delili.

„Ktorý vylezie hore, chlapci? No pochlapte sa!“ pokúša apík.

„Ale nieže, nie chlapci,“ napomína maminka. „Paľko má i tak nové šaty na sebe.“

„Strom je starý, konáre sú krehké,“ poznamenal pán učiteľ, ako už vtedy veľký záhradník.

„Čo by to tam, smelému nič neškodí,“ odvetil apík. „Ak by sme sa všetkého ľakali, nikdy by sme nič nevykonali.“

Chlapcom nebolo veľa treba, posmelení apíkovými rečami, z ktorých vycítili zastretý rozkaz, podobrali sa liezť na strom. Samko bol štíhly i ľahší — a opatrný, lebo mal za sebou smutnú skúsenosť, ako sa vec skončí, keď sa konár na strome zlomí a smelý lezec zletí ako anjel a spadne ako čert. Veď, hľa, vtedy, keď braček Šándorko bol malý, naviedla ho Adelka, aby z kvitnúcej lipy na dvore naoberal kvetu pre chorú mamičku. A on hotový, nepoznajúc ešte klamlivosť tenkého konárika, spadol a zlomil si rúčku. A Adelka, naľakaná v povedomí, že ho ona na to naviedla, ušla do sveta, ale nie ďaleko, len na samý horný koniec po „obecný“ dom, kde ju dobrí ľudia vzali a priviedli domov.

Táto smutná skúsenosť vystríhala Samka pred priveľkou odvážlivosťou, ale Paľko takú skúsenosť nemal a chcel sa pochlapiť; najmä preto, že tam boli dievčence, dal sa na tenší konár. Ratolesť ako ratolesť, napoly suchá, nevládala uniesť ťarchu šuhajkovho tela a Paľko zletel medzi žihlavu a iné chamradie.

„Pre pána boha! Veď som vravela!“ zvolala mamička a ponáhľala sa k Paľkovi, zohla sa k nemu, zodvihla hlávku, ruky. „Či ste si neublížili veľmi? (Teraz mu vykala.) Či ste si nezlomili nohu?“

„Ach, čoby len noha, noha je celá, ale — nohavice,“ zastonal Paľko pološeptom, lebo sa takto aj obhanbieval dievčeniec. Tušil, že je s jeho novučičkými šatami zle, lebo ako letel, cítil, že praská nielen drevo, ale čosi aj na ňom sa driape. A hneď mu hlavou prebleskla neblahá myšlienka, že to ani inšie nemôže byť, len jeho nové, novučičké nohavičky.

To vám je vždy tak, že chudobný človek hotová opica, a chudobnému aj z hrnca vykypí. A naposledy ešte i to musel poznať, že kto má škodu, o posmech nech sa nestará.

Ako sa Paľko našiel na zemi, vrava zatíchla a všetci sa preľakli, možno, aj Matúšovi, ako chcel chytro prežrieť najlepšiu hrušku, čo spadla, zabehla ta, kde nemala. Možno, že deti ostali stáť s otvorenými ústami a nevedeli, či majú plakať a či pokračovať v započatom výkone jedenia. Možné je i to, ako to už býva, že niektorému z tých, čo tu boli, bolo aj do smiechu. Ale i to je možné, že všetko to i zálusk na hrušky ustúpili úprimnej sústrasti.

Apík sa tiež zľakol; aj on pristúpil k Paľkovi, zdvihol ho, prezeral, klopal, údy naťahoval, ale keď videl, že sú údy celé, že je hlava nie prebitá, odľahlo mu, akoby mu bol kameň spadol zo srdca, vydýchol — a s ním aj ostatní, lebo podľa neho, ako podľa barometra, riadila sa všeobecná nálada; keď on bol dobrej vôle, vyjasnili sa tváre, keď jeho čelo ukazovalo mračná, tu sa vyhýbalo väčšie-menšie nejakej zrážke, aby sa vyhlo prípadnému blesku a hrmavici.

„Chvála pánubohu,“ vzdychla si zbožná mamička, keď videla, že Paľko stojí na svojich vlastných nohách zdravý a celý. Ale keď jej starostlivé materinské oči bližšie pozreli na Paľkovu postavu, videli, že pravá nohavica utrpela haváriu: trojhrannú dieru (chlapci povedali: škáru), takzvanú „gracku“, tak pravidelne vytrhnutú, že by ju ani geometer kružidlom nebol pravidelnejšie vymeral. Smutne pozeral na to sám Paľko, ale jeho smútok ostatní nezdieľali, lebo čože to bolo proti možnému vážnemu zraneniu?

Apík smutného chlapca potešil, že veď to Hruška tak zašije, že to slepý nebude vidieť, múdry sa nad tým nepozastaví a sprostý sa bude nazdávať, že to tak musí byť.

„Apík, veď to sa rýmuje: hruška, Šuška, Hruška,“ zvolal Samko, ktorý vtedy už začal páchať veršíky a iné básnické výtvory.

„Pravdu máš,“ prisvedčil apík, lebo všelijakým „klapanciam“ bol sám veľmi naklonený. A čosi kamsi sklepal takéto veršíky:

Takýto smutno-veselý, či veselo-smutný koniec mala výprava na hrušky. Ostatné hrušky zobrali, ako sa dalo, tu ich strhli rázštepmi, tu obráňali dlhými štiapami, lebo mamička už nedovolila, aby sa ešte niekto driapal na nešťastný strom.

Paľko sa preobliekol. Krajčír Hruška vykonal svoje a zacelil trhlinu tak šikovne, že to ani slepý nevidel.

Večer sa skončil úplne harmonicky. Všetci si posadali na dvor pod lipy, malé deti na schodíky a Adelka vyčarovala na svojej gitare clivé tóny a pritom spievala svojím jasným hláskom pesničky, aké vtedy boli v móde.

Pravdepodobne boli to slovenské, nemecké, ale aj maďarské, medzi nemeckými tá strašne dojímavá:

Medzi maďarskými bola moderná: Jaj, de fáj…^[11] Apík mal najradšej slovenské piesne a zahral Adelke na klavíri:

V susednej záhrade prechodil sa mladý slúžny Miško L. a vzdychal. Páčila sa mu Adelka vo svojej spanilosti a dievčenskej kráse, ale vziať si ju nemienil, aby jej balamutil hlávku, na to bol pričestný, preto len vzdychal.

Paľko Šuška bol tiež rozcítený. I v jeho srdci sa už hýbalo čosi, ako tušenie bôľno-sladké, a nebodaj v ten deň napísal svoju prvú báseň.

Na druhý deň sa mal Paľko vybrať na cestu po Slovensku. Všetko mal schystané v kapsičke, o príležitosť sa nemusel báť, mal ísť, ako chodievali chudobní ľudia od dávnych časov, „per pedes apostolorum“.^[12]