ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekoľko rokov prešumelo ponad našu faru odvtedy, ako Paľko prvý raz vkročil do nej. Od toho času postavilo sa tam ešte niekoľko maličkých človiečikov na nôžky; o tých, čo sotva otvorili očká a už aj ponáhľali sa ich zatvoriť na večný spánok, ani nehovoríme.

A tí, čo tu boli vtedy, keď prišiel Paľko so svojím nešťastným otcom, podvihli sa, narástli ako z vody, ba rástli ako konope, tak aspoň tvrdila babka Ďuríčková, najlepšia tetka, všetkým deťom a všeobecne ctená osoba v celej obci; a keď to ona povedala, tak to malo svoju váhu.

Adelka stala sa už slečinkou, alebo, ako vtedy bola móda panskému dievčaťu povedať, „kišasonkou“, dva roky si odbudla v Bystrici, v ústave pani Klimovej, ešte predtým na maďarskej reči v Lučenci rok — a tým sa jej edukácia dovŕšila.

Potom si ju prísna mamka pritiahla na pomoc. Priúčala ju variť, šiť a riadiť; vo voľných chvíľach pracovala na jemných ručných prácach, a aby ju lepšie tešilo, apík jej dal zhotoviť pekný politírovaný stolík.

Na jednej stene obývacej izby visela gitara na modrej stužke, na strunách tohto nástroja si Adelka večierkom vyludzovala clivé zvuky a tóny, ktorými sprevádzala svoj spev. Keď to robila v lete na dvore pod lipami, prechodil sa mladý slúžny v susednej záhrade a vzdychal: „Adelkám, Adelkám, miért nem nött fel nekem!“ (Adelka, Adelka, prečo si nenarástla pre mňa!)

Milka sa usilovala rásť a mohutnieť za svojou staršou sestričkou, akoby ju chcela telesne i duševne predbehnúť. Rok chodila do školy, ale rada sa aj zabavila a čo viac, s bračekom Šándorkom často aj pohašterila čiže „pokánila“.

Alexander už tiež bol žiakom, chodil do školy, ale nie riadne, len vtedy, keď apík nemal čas sám pritiahnuť ho na latinské vokabuly.

A Ondriško bol už — mendíkom. Bol celý deň v škole, keď bolo treba aj na fare vyslúžil; kurense (obežníky) roznášal, najmä do Očovej.

V škole už od niekoľkých rokov býval a učil namiesto pána rechtora Klimu mladý učiteľ Karol Hurtaj.

S odchodom Klimovcov stratili síce deti dobrú tetku a ujca, ale oni predbežne nešli ďaleko; len do Zvolena, neskoršie prešli do Liptova, rodiska a hniezda všetkých ostatných Klimovcov.

Teta Klimová bola mamičkina mladšia sestra Eufrozína (po matke sa menovala Fružika). Tejto tetke Fružike písala mama Langička taký dešperátny list, že hodno ho aj spomenúť. V liste chudina opustená vdova horekuje, že počula, že u Medveckých bude zas prírastok rodiny, a táto zvesť ju veľmi zarmútila. Na čo je tej biednej stvore toto ôsme dieťa (štyri žili, tri umreli), a tak to, čo sa očakávalo, vopred oplakala. A keby bola chudinka vedela, že namiesto jedného, prídu dve, vopred oplakané, už nemilé, nevítané detičky? Ako sa musela zarmútiť, keď tie úbožiatka prišli na svet! Ale čože bolo robiť? Vtedy ešte kresťanskí a veriaci rodičia vďačne (keď museli), prijímali deti, ako dar boží, podarúnok neba, ktorý nemožno, čo aj s poďakovaním, naspäť poslať. A tak nevítané detičky prišli na svet, a hoci boli dosť slabé, najmä chlapček, dokazovali každým dňom, že veru, keď prišli, už aj ostanú. Staršiemu, bolo to dievča, bolo by prisluhovalo meno „Marka Netreba si“, ale jej to nedali, pokrstili ho na matkino meno, ba ešte mu jedno meno priložili, a to bolo Zuzana. Chlapčeka pokrstili Ďurkom, druhé meno, Antonius, dostal po ujcovi a druhom krstnom otcovi.

Potom temer tri roky za týmito prišiel ešte jeden chlapček, ten dostal pri krste slávne mená, a to Johannes Aurelius, Karolus Magnus.

Chudinka Milka, čo ako nechcela, musela pestovať svoju mladšiu sestričku; nanášať, vláčiť ju, to na chrbte, to na rukách, kým len sa malá nepostavila na nôžky a kým sa nenaučila starať sa o seba. Veru neraz Milka dostala výprask, alebo hrešenie, keď jej sestrička spadla do potôčka, alebo sa skobŕľala dolu pavlačovými schodíkmi na široké kamene. Bolo trochu plaču, ale aj to prešlo, zahojilo sa, veď do vydaja bolo ďaleko.

Ale popri mnohých veľkých i malých nehodách a príhodách, popri omrzelosti a trápení, aké donáša každodenný život, bolo i radosti. A každá radosť bola tým vzácnejšia, čím bola zriedkavejšia.

A to boli vakácie čiže prázdniny; bol to koniec najkrajšieho mesiaca, mesiaca júna, keď sa školy zatvárali, keď príroda bujnela bohatosťou sviežej zelene „utekajúceho“ žita, štedrej úrody a vyvinujúceho sa ovocia.

V ten čas, ako z klietky vypustené vtáčky, rozletia sa chlapci študenti a ponáhľajú sa do svojich rodných hniezd, aby sa znovu a znovu zohriali teplom rodičovskej lásky. Ako sa tešia v taký čas všetci a tešili sa aj tí, ktorých tu spomíname!

Všetci sa tešili na príchod študentov, najmä mamka na svojho milého študenta Samka; deti na bračeka a na Paľka, ba i na tých cudzích, čo majú prísť v lete k Samkovi. Ale najmä sa tešili na čerešne, ktoré mal apík so študentmi doviezť zo Štiavnice. Deti mali v lete čerešieň až priveľa, ale to boli drobné, ktoré dobrí Jombíkovci, Praženicovci a Lietavci donášali z Lazov a z Kalinky toľko, že ich na fare nemali kde podievať. No tie zo Štiavnice boli lepšie a skôr. V čase milého očakávania upratúvalo sa v celom dome, chystali sa zásoby všeličoho dobrého, aby vzácni hostia — lebo teraz už boli študenti ako hostia — mali si na čom pochutnať.

Len rodičia, ktorí majú deti mimo domu, môžu pochopiť a precítiť radosť, keď milé deti po dlhšom pobyte v cudzine opäť sa vracajú zdravé a hodné domov. A zasa radosť samých detí ťažko opísať. Najmä keď sa vezie na rodinnom vozíku, keď dlhá cesta len pomaly ubúda, keď sa blíži k domovu — večierkom, keď zapadlo slniečko a na oblohe sa zjavujú prvé hviezdičky, keď, hľa, z posledného vŕšku vidieť najprv jednu vežu, okolo kostolov domy a domky a konečne, keď starý, obťažený vozík hrkoce otvorenými vrátami do priestranného dvora a zastane pred pavlačou. A tu všetko, čo má nohy, vybehne z fary privítať drahých prichodiacich, ešte i ten nemý tvor, psík, krúti radosťou chvostíkom, vrtí sa od radosti, lebo nemá iný spôsob, aby prejavil svoju veľkú radosť. Ten pocit šťastia nedá sa opísať, to človek musí vycítiť a precítiť sám. A len dovtedy pocítia ľudia, rodičia, deti i všetci domáci radosť zo stretnutia, dokiaľ si zachovajú posvätnosť rodinných zväzkov.

Aj naši šuhajci, obdarení i tak duchom ideálnym a vzletným, pocítili túto radosť v plnej miere. A to nielen Samko, ktorý prichodil do vlastného domova, ale aj Paľko, lebo cítil, že ho tu čaká úprimná láska rodičovských priateľov. Veď všetci, čo ho tu vítajú, vynasnažujú sa, aby necítil tak veľmi svoju sirobu. Možno niekedy i pocítil istý smútok, veď bol šuhaj veľmi nežného citu a ušľachtilej duše, ale súčasne cítil veľkú vďačnosť k svojim drahým priateľom. A aby sa aj on niečím zavďačil, priniesol ako i Samko zo svojho skromného súkromného majetku, s veľkým sebazaprením usporeným a zvýšeným grošom nadobudnuté drobnosti: — tu hračky a obrázkové knihy pre malé deti, tu umele zhotovené košíčky pre dievčatá. Také košíčky, ako vtedy pilní šuhajci pre mladé slečinky vystrihovali, lepili, lakovali a stužkami zdobili, dnes už nevídať; keď všetko robia stroje a fabriky, taká drobná, o veľkej usilovnosti a vytrvanlivosti svedčiaca práca nenájde porozumenie a vďačnosť. Ale vtedy taký košíček s belasou alebo červenou stužkou spravodlivo ocenili už aj preto, že kto ho zhotovil, pracoval na svojom diele s istou láskou. Do košíčka položilo sa klbko bavlny a keď patričné dievčatko plietlo svoju pančušku, malo košíček zavesený na ramene.

Tradíciou bol ustálený zvyk, že keď študenti prišli domov, museli sa podrobiť istej operácii, t. j. strihaniu vlasov. To apík nikomu neodpustil.

Hneď ako apík vstal, mal obyčaj, že zastal si k obloku a pozrel smerom na juh. Tam stálo rozložené neveľké návršie, zvané Korčin. Tam mala zemianska rodina Bitterovcov svoje zeme, lúky a hory.

Korčin bol apíkovým barometrom. Či sa tam hmla stlala, alebo bolo jasno, podľa toho si zostavil počasie budúceho dňa. Len potom sa začal obliekať, a keď všetko povstávalo, priniesli kávu. Po raňajkách apík zavolal:

„Chlapci, sem sa.“

Chlapci vedeli, čo to znamená. Samko sa aj hneď poslušne podrobil apíkovmu rozkazu. Sadol si na stoličku, apík ho po krk zakryl plachtou, vzal nožnice a potom šnips, šnaps, ostrihal Samka, ako sa patrí, „po vojensky“ dohola. Lebo on všetko chcel mať po vojensky, podľa vojenskej reguly, vypäto, rovno sa držať, chodiť, vravieť a tak sa i česať. To sa vie, že apík za mladi chcel byť nasilu vojakom, ba už bol aj na ceste do Pešti, kde sa proti vôli rodičov, najmä matky, chcel zverbovať, ale pri Vacove, kde sa dal previezť na člnku, spadol do Dunaja, a len rybári ho vytiahli za kepeň a položili na breh. Keď prišiel k sebe, bol presvedčený, že je v tom boží prst a vrátil sa domov a na matkino potešenie povedal: „Dobre, odteraz budem bojovať slovom božím, ktoré je meč na obe strany ostrý“.

Paľko, keď videl, čo sa so Samkom robí, nechcel sa podrobiť tomu istému výkonu. Mal pekné, dlhé, na šiju splývajúce svetlogaštanové vlasy, ako vtedy ideálne zmýšľajúci, pre svoju dobrú slovenskú vec nadšení mladíci nosili. A okrem toho, tak ako u Samka, toho takzvaného „školského prachu“ nebolo, lebo oba boli od malička poriadok a čistotu milujúci chlapci. Ale apík od svojho úmyslu neodstúpil a povedal:

„Amice, regula je regula, dlhé vlasy pristanú len dievčencom a nie kompánom. Sem sa!“

„Ale prosím, nie tak celkom dohola,“ prosil Paľko a s istou rezignáciou vzal plachtu na seba.

„Nič sa neboj, len sadni!“ Paľko poslúchol a apík sa pustil do roboty. Nožnice v jeho ruke sa len tak mihali, „šnip, šnaps, šniapali“ a spopod ich ostria padali chĺpky Paľkových pekných, jemných vláskov po plachte dolu na zem. Čoskoro boli nožnice hotové, a keď už nemali čo ničiť, apík prepustil svoju obeť milostivo z rúk a Paľko s ťažkým srdcom, v neblahom tušení, ba vari aj so zaroseným okom, pozrel na okrasu svojej hlavy, potom do malého zrkadla — a tu videl na svojej hlave len biedne strnisko ako na poli, z ktorého odviezli už bohatú úrodu. Bol by najradšej zaplakal, ale čože bolo robiť? Ešte sa musel aj poďakovať; no potom sa ponáhľal von, do záhrady, kde sa pomedzi stromy a okolo malej studničky niesli veselé hlásky detí. Ako sa zjavil vo dverách, deti ho obklopili, okrem Milky, a Paľkov miláčik, šťúply, ale vtipný chlapček Ďurko, zavesil sa mu na hrdlo.

Paľko prišiel domov, len aby si na dva-tri týždne oddýchol, lebo aj tieto prázdniny mal ísť suplikovať. Na šťastie nemal pochodiť veľmi vzdialené župy, preto sa ani neponáhľal. Okrem toho musela sa i jeho garderóba doplniť. Podľa možnosti nové kusy šiat dať ušiť a staré poopravovať. Nové šaty mal ušiť na ten čas dvorný krajčír viacerých slatinských rodín. Pán majster Hruška stal sa onedlho Ondriškovým principálom, keďže malý Ondrík neukazoval chuť do učenia a pre iné remeslo bol prislabý.

Čas medzi veselým príchodom zo škôl a odchodom na Paľkovu suplikačnú cestu vyplnili rozličné menšie-väčšie vychádzky to do hája, to na Červený medokýš, alebo i ďalej; boli medzitým aj domáce rodinné zábavy a kratochvíle. Apík rád videl mládež, najmä študentov. V spoločnosti „kompánov“ okrial, ožil a zabudol na mnohé mučivé vrtochy, ktoré ho starnúceho osamote trápievali. Sám vymýšľal kratochvíle, kde by sa mládež pobavila a on s ňou.