ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skúsenosti, ktoré si Paľko na svojich suplikačných cestách nadobudol, nezapisoval, lebo boli veľmi skromné a udalosti, ktoré zažil neskoršie, uvedieme ďalej.

Zatiaľ plynul život ďalej svojím tokom. Prišiel september, chlapci putovali naspäť do Štiavnice, už do siedmej triedy.

A zasa prišli prázdniny, chlapci vracali sa veselí domov.

Na fare v zime pribudol ešte jeden maličký člen rodiny, teraz už ostatný. Bolo ich už aj tak sedem, tých väčších, menších. Adelka už bola súca na vydaj, ba onedlho sa i zasnúbila. Milka tiež už skúsila cudziu výchovu, v to leto tuším bola prišla z Ďarmôt.

Milka mala v meste dobré priateľky, u Br. Milku a u Bitterov Libinku (Libóriu). A stávalo sa, najmä neskoršie, keď už vedela po maďarsky „mondokovať“ a keď prišli do Platthych malé bratanice pani veľkomožnej, že v sprievode vychovávateľky prišli aj na faru a vzali Milku so sebou, aby sa s nimi pobavila.

Istého rána, počasie bolo krásne, ale cestou náramné blato, kráčala Milka veľkým obchodom do Bitterov. Mala tam niečo vykonať a s Libinkou sa zvítať, lebo i ona prišla odkiaľsi z ústavu.

Bolo jej prechodiť cez povestnú rajčuľu, kde obyčajne bývali jarmoky a kde vraj za dávnych časov sa cvičili vojaci na koňoch. A rajčuľa bola povestná aj preto, lebo tam bývalo vždy viac blata ako treba.

Ide zamyslená Milka rajčuľou a pozerá, na ktorú skalku stúpiť, alebo kde zaskočiť, aby sa vyhla lepkavému blatu a v tom pilnom pozorovaní terénu nepočula, že sa k nej blíži koník s mladým jazdcom na chrbte, len keď už bol jazdec blízko nej a keď zaznel veselý hlas:

„Sesternica moja, nezatop že sa mi!“

Milka práve chcela zaskočiť na suché miesto, ale namiesto suchého, čľupla do kaluže, riedke blato vystrieklo a zastriekalo jej bielu pančušku. Z koníka sa ozval veselý smiech. Ten, čo sa na Milkinej nehode tak chutne zasmial, bol mladý Ďurko Platthy, o niečo starší kamarát Samkov, jediný syn statkára a vicišpána Platthyho. V predpoludňajší čas vracal sa zo svojej rannej vychádzky z Borovín domov. Domáceho učiteľa už nemal, nuž užíval voľnosti a slobody tak ako z klietky vypustený vtáčik a aj tak nerozumne, vrhajúc sa voslep do neznámych vírov života.

„Nič to, sesternica“ pokračoval, keď videl, že Milka stojí zarmútená a vážna, ba nahnevaná. Ju, ktorá je už nie malé dievča, volá tento mladý pán sesternicou a tyká jej! A ešte sa smeje a hovorí, že to vietor ofúka a podobné nezmysly.

„Čo robia chlapci?“ opytuje sa Ďurko a díva sa dolu na zahanbené dievčatko. Koníka prinútil zastať, ale ten zjavne protestuje proti tomu.

„Učia sa,“ odpovedá Milka.

„Učia sa! Veď sú vakácie! Povedz im, sesternica, aby hodili knihy do kúta a prišli radšej ku mne, zabavíme sa.“

„Nesmú,“ odpovedala Milka. „Apík povedal, že sú raňajšie hodiny drahé, aby ich v zábave premrhali. Ráno je rozum odpočinutý a vtedy sa treba učiť,“ replikovala Milka smelšie, lebo pred ňou boli apíkove sentencie a zásady neomylné a vždy ich mala v úctivosti.

Ďurko šibol bičíkom vedľa koníka, až sa toto citlivé zviera netrpezlivo pohlo, ale aby Milkinu dôveru v apíkove rozkazy nepodvrátil, povedal len toľko:

„Dobre, sesternica moja, povedz im teda len toľko, aby prišli popoludní. Napoludnie prídu naši z Terbeľoviec, Arpád a Géza, a tak sa všetci spolu zabavíme.“

Milka sa chcela opýtať, či príde aj Ilka a Hajnalka, ale sa nespýtala. Stála zamračená a vážna. A Ďurko videl, že je Milka už nie tá, čo bola vlani…

„Pardon, sesternica, či ťa už nemám tak volať? Kišasonka — a oni, či tak?“ Znelo to troška posmešne, ale aj naozaj.

Milka neodpovedala nič, len spravila malú poklonu a obrátila sa na cestu k fare. Idúc domov, pomyslela si: Čo, keď aj prídu, ona sa im aj tak rovnať nemôže! Ony sa s ňou zabavia, lebo je im to niečo nové, na krátky čas; im je dobre, veď pre ne je iste každý deň sviakom, lebo to učenie a trošku jemnej ručnej práce, daj sa svete, to je ani nie práca, to je len iný druh zábavy. A potom každý deň sú vyobliekané, čisté ako kvet, kým Milka, aspoň dosiaľ, nosila šaty zväčša poprešívané, a veru aj poplátané. Takto mudrovala a nebola veľmi spokojná. Lebo ona bola celkom inej povahy ako Adelka.

Prečo Ďurko menoval Milku sesternicou? Bol to vlastne len náhodilý rozmar a žart, akého sa tento miláčik rodiny častejšie dopustil. Vtedy jej aj tykal, ale zanedlho, keď videl, že Milkine pekné tmavé oči, podobné očiam plachej srnky, s vážnym a chladným výrazom pozreli na neho, a keď sa Milka vrátila domov z ústavu pani Klimovej, kde sa vychovávali dcérky prvých rodín župy, začal ju ostentatívne nazývať kišasonkou. On sám už vtedy chodil do Pešti a inde, kde užíval dúškom slobodu a život a v svete sa odcudzil milému domovu, stal sa cudzím svojmu okoliu i farským deťom, ktoré ho nielen mladým pánom, ale aj pánom veľkomožným titulovali. A tak namiesto prvotnej nevinnej dôvery, nastúpila prázdna forma zdvorilosti. Najmä dievčence vycítili, že aj pri priazni a priateľstve, ktoré spájalo dva domy, vlastne bolo to výlučne len priateľstvo dvoch peknoduchých žien, ony dievčence sú tam predsa len cudzie a že tam pôdy pre ich životné šťastie niet. Všetky farské deti, s nimi aj Paľko, milovali pani veľkomožnú ako vyššiu bytosť, ľúbali jej štedré ruky, dali sa pobozkať, ale žeby sa boli odvážili na nejaký dôverný prejav lásky, na objatie, bozk, čo len na pritúlenie sa k šatom, alebo k rukám dobrej panej, to nie, tomu zabraňovala práve tá veľká poníženosť a úcta, ku ktorej ich priťahovali doma. Pritom tá vznešená pani, pri všetkej svojej dobrote a láske, ostávala osamelá, dávala dary lásky, ale neprijímala také od detí, ešte aj od bratových alebo švagrových sotva. Čudný to bol svet, svet zdania a formy. Ba, možno povedať, že taký starozemiansky dvor mal v malom mnoho podobností s dvorom panovníka alebo kniežaťa. Tu i tam viac úcty ako lásky, viac formy ako obsahu, viac dvoranov ako dôverníkov, viac sluhov ako priateľov, viac lesku ako šťastia, viac lží ako pravdy, viac pochlebenstva ako úprimnosti.

Milka to vtedy nemohla videť, vedieť a rozumieť. Ona videla len jasnú stránku panského života.

Mudrujúc v duchu, ako mudrujú deti v tom veku, kráčala už cestou k hradskej. Prichodiac k fare, zasa vidí pred sebou, tam kde sa skrúca hradská, ako sa kúdolí oblak prachu a z oblaku počuje dupot konských kopýt, potom vidí štvorku krásnych koní (koníky vždy milovala), ako ťahá veľkopanský koč. Áno, to sú kone z radvanských stajní, pozná ich, to idú hostia z Radvane, ale nie pán hlavný župan, ani jeho pani, ale cudzia dáma vo veľkej krinolíne. Milka zastala a dívala sa, kto to asi môže byť. Kone pozná, sú krásne a rovné; kočiš si hrdo sedí na svojom vyvýšenom mieste, akoby od neho záviselo blaho slávnej stolice. Pri ňom sedí mladé dievča v skromnom odeve, ale s klobúkom na hlave, rukavicami na rukách a s opravdivým parazólom v ruke. I dievča sa díva hrdo na mimoidúcich a na Milku, ktorú jednoducho „fumiguje“. V koči však sedí dáma, ako už rečeno, v ohromnej krinolíne, nie mladá, nie stará, ale viac toto posledné; na hlave má francúzsky klobúk, na tvári závoj a jej čierna mantila sa spúšťa na skvelú krinolínu ako oblak. Milka pri pohľade na túto opachu (krinolínu totiž) podumala, že ako je len možné sedieť v tomto zázraku, aby, nuž aby krinolína pekne poslúchala a slušne sa položila. Iste o rok aj ona bude mať krinolínu, ale to bude len taká malinká. Už ju chcela mať, ale mala smutné skúsenosti, keď si raz obliekla Libinkinu od Bitterov. Tá potvora krinolína nechcela sa poddať, a keď si Milka chcela sadnúť, och, ani na to myslieť nechce, len poctivý smiech bol z toho. Bodaj by sa viacej nevrátila!

Keď Milka mamičke rozprávala, čo videla, matka sa spýtala:

„Ba ozaj, či si sa poklonila?“

„Ale, mamička, ako? Veď koč preletel popri mne ako strela, pani sa na mňa ani nedívala a ja ju nepoznám, len frajcimerka hľadela zvysoka na mňa. Vari som mala koč zastaviť — a ísť panej ruku pobozkať?“ Takéto revolučné slová mohla povedať len Milka, veď ju aj tak kde-kto pomenoval „dieťa revolúcie“, lebo sa za revolúcie narodila.

Áno, ruku pobozkať, to bolo vtedy hlavné; to bol vrchol dobrej výchovy. Naša maminka bola veľmi rozumná a na ten čas neobyčajne vzdelaná žena, ale spod istej servilnosti voči dámam vyšších kruhov sa ani ona nevymanila, a kde bolo možné, naúčala svoje deti, na ich nemalú škodu, aby boli ponížené a často ich aj štuchla, keď ich bolo treba napomenúť, že vzácnemu hosťovi treba ruku pobozkať. Toto jedno bolo, čo sa nezrovnávalo s jej ináč priamym a otvoreným charakterom. Povedala svoju mienku každému úprimne a bez obalu, ale zato v poklonách a pozdravoch bola taká ponížená, ako hociktorá z dám, ktoré navštevovali pani veľkomožnú, a domáhala sa jej priazne a milosti. To stereotypné „kistihand“ patrilo k bontónu a toto sprosté slovo udržalo sa až dodnes, a to aj v maďarskej spoločnosti. Darmo sa sami Maďari a maďarskí spisovatelia posmievali; také sprosté výrazy, ako „kistihand, hercig, šaco, pubi, médi, béby“ a tým podobné, držia sa ako repík sukne.

Mamka povedala, že pani v koči je pekná barónka Kochová, sestra pána hlavného župana.

Asi v tom istom čase sedel pán podžupan v paninej izbe, pohodlne opretý v starom, hlbokom koženom foteli, fajčil si chutne z čibuku pekne, do žlta vyfajčeného pravý uhorský dohán a čítal Pesti Napló. V čítaní mu nemálo prekážal štvornohý miláčik, pekný, veľký kocúr Macko, ktorý mal právo prísť aj neoznámený kedykoľvek (keď ho pustili) do tejto izby za svojím pánom. Kocúr si vôbec všeličo dovolil a osoboval, ako ešte uvidíme, lebo vedel, že sa mu všetko prepečie. Teraz krčil chrbtom, dumal o milých päť, žmurkal, obtieral svoj nos o pánovu bradu a šibrinkoval svojím dlhým a krásnym chvostom okolo podžupanského nosa. Pán veľkomožný to trpel, lebo sa vie, že aj veľkí páni majú svoje slabé stránky, ba kdektorý má svojho koníčka, každý svojho moriaka a náš pán mal okrem všetkého aj svojho kocúra. Prečo by ho nemal?

Ticho bolo v tejto izbe, kde sa stlal len nedávno napustený čerstvý vzduch, zasýtený kolínskou vodou, dymom jemného dohánu a šňupavého tabaku. Len staromódne vzácne hodiny na kasni sa ozývali a nejaká zablúdená muška sa bila do sklenenej tabule obloka. Potom bolo počuť z prvej izby bystré, ale ľahké kroky a o chvíľu vkročila pani. Bola akási zarmútená alebo namrzená.

„Jaj, Ďurikám,“ povedala vyčítavo, “čo mi tie tvoje kopovy spravili!“

„No, čože zas,“ opytuje sa pán svojím ťahavým, trošku fufňavým hlasom.

„Len si pomysli! Sotva Johanka vytiahla z pece koláče a položila na hiard, prišiel Garson, za ním aj Diana, a Garson uchytil ešte celkom teplý kúcheň!“

„To je veru nie dobre, lebo im to môže zaškodiť, treba poslať po doktora Fritza.“

Pani v prvej chvíli nevedela, čo má na to povedať, či sa hnevať, či smiať. Veď tu pán neľutuje ju, ani škodu, ale sa stará o psov! A preto pristúpila k pohovke, spustila sa na ňu a siahla po tabačnici. Našim dámam sa to istotne vidí čudné, ale či si niektorá slečinka vezme do úst cigaretu, alebo pchá do nosa tabak, to asi na jedno vyjde. V ten čas šnupal celý svet, dnes zasa celý svet fajčí. Vlastne i jedno i druhé je proti prírode a nemalo by byť. Jedno i druhé ponižuje ženskú. Na výhovorku šnupania sa môže aspoň uviesť, že ho lekári schvaľovali a radili proti boleniu hlavy. Tak nielen samy dámy boli na príčine tomu zlozvyku, ale mali ho na svedomí sami páni fyzikusi, ktorí bolenie hlavy, takzvanú migrénu, nevedeli liečiť prirodzenejším spôsobom, ako pchaním španielskeho tabaku do nosa, ktorý potom tuhým kýchaním dáva najavo svoj protest proti tomuto násiliu.

A práve tento protest mal byť dôkazom o osožnej sile tabaku, lebo kýchanie je znakom navracajúceho sa zdravia. A v taký čas sa ozvalo z viacej strán želanie „helfgott“, alebo len „na zdravie vinšujem“.

Po podobnej šťastne vykonanej operácii povie pani:

„Ďurika ešte neprišiel?“

„Ako vidíš, nie,“ odpovedal pán a čítal ďalej. Zvedavý bol, čo Deák, ako postupuje ten slávny štátnik, v ktorom Maďari skladali svoje nádeje a nesklamali sa v ňom.

Pani vzdychla. Ona keď nemala starosti, privolala si ich. A zväčša sa strachovala o svojho miláčika, vždy v obave, či sa mu niečo neprihodilo, či si niekde neublížil, alebo či ho nestihla iná nehoda.

Ale nateraz jej miláčik prišiel zdravý a čerstvý domov. Jeho hrdý, elegantný krok bolo počuť z prednej izby a hneď potom aj vkročil k rodičom, pozdraviť sa. Ďurko bol pekný mladík; jeho postava, pohyby, reč i spôsob myslenia a cítenia všetko bolo vycibrené, panské. Žiaľ, pritom mal aj panské chyby, ktoré ho neskoršie priviedli na kraj záhuby.

Matka s neskonalou nežnosťou privítala svojho jedináčika. A on takisto nežne pobozkal jej ruku a čelo a opýtal sa, ako spala a či sa necíti zle.

Konverzačná reč medzi rodičmi a synom bola maďarská, hoci pani túto reč úplne neovládala. Cítila a myslela rečou nemeckou, ako bola vychovávaná doma. Po slovensky vedela dokonale.

Ale vtedy si maďarská reč podmaňovala už aj rodiny. Mnohí rodičia v bludnej mienke, že keď si synov a dcéry vychovajú v maďarskom duchu, pripravia im šťastnejšiu budúcnosť a dostane sa im výhod, aké sú len pre vybraných hazafíkov odložené, prinášali ťažké obete na svojom presvedčení a odcudzovali seba i svoje deti národu, z ktorého pošli.

Sotva sa Ďurko prihovoril ešte aj otcovi, v prednej izbe strhol sa šum a zvuk viacerých hlasov a dnu vbehla, s náhlivosťou u nej neobvyklou, Nánka.

„Pani barónka idú!“ zvolala v nevídanom rozrušení ducha; bolo na nej vidieť, ako bojuje i teraz tá naučená odmeranosť proti spechu; a sotva to dopovedala, hneď aj brala teraz už na pánovom pleci driemajúceho kocúra. Kocúr, takto drsne vyrušený zo sladkého sna, driapal a vzpieral sa násilnému únosu, ale ako slabší, musel sa poddať. Všetci prítomní uznali, že Nánkin zákrok je správny, keďže každý dobre vedel, že keď pani barónka mačku alebo vôbec, čo je mačacieho rodu, uvidela, upadla do mdloby. Túto slabosť poznali v tomto dome všetci, preto kde aká mačka bola, každú chytili a zatvorili.

Pánu podžupanovi tiež nebolo po vôli, že si tak krátko pohovel v tichosti osamote. Potichu čosi povedal, čo znelo, akoby o starých babách, ale len potichu. Zdvihol sa, odniesol čibuk do prvej izby a šiel privítať vzácneho hosťa. S ním šla aj pani a mladý pán. V prvej izbe neďaleko pece stál malý, ale starý človiečik v sivom ošúchanom obleku. Jeho drobná tvárička bola síce poriadne oholená, ale samé drobulinké vrásky. Na hlave mal prepodivný účes: veľká plešina celého temena bola zatiahnutá dlhými vlasmi, ktoré narástli kdesi za ušami a navrch hlavy mal vlasy zakrútené, aby sa držali spolu. Farské deti často o tom hútali, ako si to tam tak zakrútil, ale o tom len medzi sebou uvažovali, opýtať sa neodvážili. Len o niekoľko rokov neskoršie Adelkin chlapček vyrukoval s otázkou: „A ty čo tam máš za túdeltu (kúdelku)?“

Tento človiečik bol Ponický, vyučený a bývalý apatekár, teraz „faktotum“ panského domu.^[13] Keby sme mali udržať porovnanie panského domu s panovníckym dvorom, nuž mohlo by sa uviesť, že i také malé panské dvory majú svojich dvorných bláznov a šašov. Ponický síce nebol ani veselý, ani vtipný, ale neraz slúžil za terč viac-menej vtipných žartov a smiechov. Mal isté zásluhy, ale jeho najväčšou zásluhou bolo, že bol bratom domáceho učiteľa, ktorý vychovával ešte pána podžupana a jeho sestričku Zuziku, teraz už ovdovenú Vattayčku. Z vďačnosti chcela platthyovská rodina vyvoliť domáceho učiteľa za miestneho farára, ale ľud si jednohlasne vyvolil terajšieho kňaza a odvtedy sa datovala istá chladnosť medzi apíkom a platthyovskou famíliou.

Ponický stál na svojom obvyklom mieste a pozeral na pánov, akoby im chcel z očí vyčítať, čo má teraz robiť. Vyrozumel, že ísť v ústrety pani barónke a pomáhať nosiť plédy, šatky, paraplety, vankúšiky a bajtlíky…

Na dvore pred kamennými schodmi stál už koč a vedľa neho barónkina komorná Zuzetta (alias Zuzika z Kráľovej) a Nánka, ktorá idúcky v náhlivosti hodila kocúra do svojej izbičky a zamkla ho.

Obe „frajcimerky“ pomáhali panej z koča a viedli ju hore schodmi do predsiene. Tam stála celá rodina a pani veľkomožná vítala s veľkým napätím pľúc, lebo pani barónka bola hluchá. Vôbec, ako táto dáma vkročila do domu, ozýval sa krik, šum a vrava, akoby najmenej dvanásti boli prišli.

„Ako sa máš, meine liebe, teuere Libi?“^[14] spytovala sa pani barónka. Po maďarsky nevedela a po nemecky tak bystricko-radvansky.

„Kistihand, tantika, dobre!“^[15] kričala pani Libória.

„Ako hrach pri ceste,“ doložil pán, tiež kričiac. On nemčinu nenávidel tak ako aj Nemcov, lebo držal sa hesla všetkých vtedajších Maďarov a maďarónov: „Jaj, de huncút a német…“^[16]

„Či im nebolo veľmi horúce?“ spytuje sa zasa pani. Ale pani barónka nepočuje a spytuje sa:

„Wast sagst du, meine liebe?“^[17]

„Či nám nebolo hajs,“ tlmočí z druhej strany do ucha smelá komorná.

„Heiss, ach, heiss, ale i staubig, schreklich!“^[18]

„A Antal? Nepríde?“ dozvedá sa pán podžupan a vedie pani barónku do hosťovskej, čiže tagcimry.

„Antal? Dank für die Nachfrage je zdravý, dá všetko dobre vinšovať a allerseits pozdravovať.“^[19]

Pri tých slovách zastala, obzrela sa na všetkých, aby dokázala, že ten pozdrav platí naozaj všetkým. Zazrela Ďurka a vykríkla:

„Ale, schau nur den jungen Ďuri! Chlap ako jedľa, wie eine Tanne, na môj veru, zum Verlieben!“^[20] Pri tých slovách schytila milého Ďurka a bozkala ho na obe líca.

Zuzetta pošepla Nánke:

„Či pozatvárali mačky?“

„Kocúra som zatvorila, ale o tých v kuchyni neviem, či ich už pochytali,“ odpovedala Nánka.

„Jaj, prosím ich, frajle Náni, nech ich dajú pozatvárať, lebo ak niektorá príde osvietenej panej pred oči, sú naraz bez seba a môžu vedieť, že potom len my dve budeme mať trápenie s nimi,“ povedala a šla za paňou.

Nánka kývla hlavou a ustarostená sa ponáhľala do svojej izby, aby preniesla Macka do bezpečnejšieho väzenia a potom sa začne všeobecný pohon na všetky mačky domu a vo dvore.

Ale, ó, hrôza! V Nánkinej izbičke bol oblok otvorený a Macko, nenaučený trpieť, aby niekto obmedzoval jeho osobnú slobodu, vyskočil na oblok a odtiaľ vo chvíli, ako Nánka otvorila, skočil na dvor; ani hodná výška ho od toho smelého skoku neodstrašila. A teraz, hej, teraz nech sa pokúsi, kto chce, takého ubehlíka chytiť!

Nánka zalomila rukami a bežala dolu za ním, ale on už bol v prednej záhrade a ani najsladší hlások, akým ho Nánka volala, nemal na jeho zatvrdnuté mačacie srdce účinok. S ťažkým srdcom a ešte ťažšími obavami sa Nánka vrátila do domu, kde ju budú potrebovať. Idúc nazrela do kuchyne, kde bolo vela krútňavy a práce a naložila, aby všetky mačky pozatvárali, ale hlavne, aby striehli na kocúra a keď bude možné, aby ho aj chytili. To isté naložila i hajdúchovi a Ponickému, ktorý sa mohol pochváliť, že okrem k pánovi, Macko má k nemu najväčšiu dôveru. A tak Nánka utíšila svoje svedomie a šla pozrieť, či dámy nepotrebujú jej službu. Potrebovali, lebo pani barónka sa preobliekala a čerstvou vodou si opláchla tvár a ruky.

Potom sa usadila do hosťovskej. To bola pekná izba, dnes by ju pomenovali salónom. Tu bolo naukladaných pekných vecí, aké sa len v starých panských domoch skrývajú. Najmä dva obrazy upútali svojou originalitou. Viseli oproti sebe, takže keby tí, čo na nich boli zvečnení, ožili, hľadeli by si tvárou v tvár. Ale v tom prípade neboli by to ani oni a neboli by tým, čím sú tu, totiž milencami, z nešťastnej lásky pošlými z rozumu. Kto tieto obrazy videl, dlho nemohol zabudnúť čierne oči dámy, ktorá držiac kŕčovite práve dočítaný list, hľadí s výrazom veľkého žiaľu a zúfalstva dolu z pozláteného rámu. Ale nevidí nikoho a nič, ju už okrem jej veľkej, neskrotnej túžby po predmete vášnivej ľúbosti nezaujíma nič. Keď sa deti z fary niekedy ta dostali, to najviac vtedy, keď Nánka riadila, a zahľadeli sa na pána tiež tak zúfalého, ale najmä na paniu s jej dlhými čiernymi rozpustenými vlasmi a tmavým obočím, Nánka len toľko poznamenala: „Tí sa veľmi milovali a nemohli sa vziať.“ To bolo práve dosť pre živú fantáziu malého dievčatka.

Ale bol tu ešte jeden obraz. Visel v paninej izbe nad jej stolíkom, kde písavala listy. Tu bol namaľovaný akýsi učenec s trojrohým klobúkom na hlave; tento pán držal v jednej ruke akési písmo, v druhej sviečku a bol asi taký zabratý do zaujímavého obsahu listiny, že nezbadal, ako mu strieška klobúka zapálená od sviečky horí. I tento obraz zobudil zvedavosť malých detí. Kedy sa zbadá? A či mu vlasy nezhoria? Či sa nepopálil? Ale spytovať sa na tom mieste prísne vychované deti sa neodvážili.

Pred samým obedom prišli Ďurkom spomínaní hostia z Terbeľoviec. Teraz prišli len páni: panej brat Július Benický, jeho synovia Arpád a Géza a domáci učiteľ. Ešte pred obedom, u pánov obedúvalo sa o druhej popoludní, museli ísť mladí páni spolu s pánom otcom k starej pani Benickej, akožto k matke a starej matke. Ale mladí páni pri tej príležitosti stačili vybehnúť na hradskú a hvízdať. To bolo znamenie pre farských šuhajcov, ktoré oni prijali s porozumením. Šándor zdvihol hlavu a počúval. Na fare už boli po obede, a keď sa predniesla krátka modlitba, keď sa každý poďakoval za prijaté dary, mladšie deti vybehli ako víchor, starší už vážnejším spechom pred faru. Samko a s ním aj Paľko sa zvítali s vrstovníkom Arpádom, Šándor s Gézom.

„Szervusztok, fiúk,“^[21] zakričal tento nezmyselný, ale bežný pozdrav Géza, matkin miláčik, silne nachýlený k ľahkomyseľnosti a lumpáctvu, hoci bol ešte veľmi mladý.

„Szervusz, Šamukám!“ zvolal Arpád, opravdivý potomok svojich slovanských predkov. Modrooký, štíhly, s veľkým ohnutým nosom a úprimným, otvoreným výrazom tváre. Géza bol počerný, mal celkom iné črty, podobal sa na matku. Pridružil sa aj Paľko a Ďurko, bolo im veselo, lenže nie dlho, lebo hajdúch prišiel zavolať mladých pánov na obed.

Popoludní zišli sa kamaráti zasa a to v panskom dome. Chceli mať aj páni z nich svoj pôžitok, lebo boli priateľmi veselej mládeže. Najmä Benický mal rád týchto slovenských šuhajov a rád by ich bol pritiahol do svojho tábora.

Ta prišli aj niektoré dámy na obligátnu kávičku. Medzi nimi bola dobrá, ale tak trošku už smiešna starenka, vdova po istom chudobnom úradníčkovi, ale že bola zemianka, mala prístup k pani veľkomožnej. Táto drobná pani mala veľkú slabosť, že rada pila kávičku a nikdy jej nebola dosť jedna šáločka.

Pri olovrante sedeli aj páni; oni nepili kávu, najviac ak čiernu, ale mali víno, zákusky, vždy však boli v taký čas aj nové zemiaky s čerstvým maslom a bryndzou, ktorá v malých pôvodných geletkách bola vždy na stole. Toto bola pre domáceho pána delikatesa, okrem toho ešte bryndzové halušky na obed svedčili, že tento pán bol pôvodom opravdivý, írečitý slovenský zeman. Možno niektorý sem zavítavší maďarský pán si i zavtipkoval: „Jaj, szegény tót legény, mindig krumplit zabálni“.^[22] Ale toto slovo nemenilo na veci, ani na jedlopise. Na panskom stole bolo dosť aj inšieho, krásne ovocie, počnúc od hôrnych jahôd, hrušky, slivy, až po hrozno a mandle z terbeľovských viníc. Potom pečiva a koláčov; a tak si každý pochutnával, na čom chcel.

Rozhovor sa viedol až v štyroch rečiach, lebo páni ešte nezabudli po latinsky, najmä s Ponickým, ktorý nevedel po maďarsky, potom pokračoval kvôli chlapcom po maďarsky a končil po slovensky, panie však ostávali pri svojej bystrickej nemčine.

Pani veľkomožná sedela za vrchstolom, sprava pani barónka, zľava Szillašička a tak ostatné, potom páni. Na konci stola mladí páni a ich kamaráti z fary. Najposlednejšie miesto zaujal, pravdaže, Ponický.

Pani barónka si všimla každého a o každom chcela vedieť, kto je, čo je, a Paľko i Samko sa jej museli osobitne predstaviť, lebo sa jej pre svoju milú skromnosť a slušné mravy pozdávali.

„Meiner treu,^[23] poriadni to študenti,“ poznamenala pred paňou a pokračovala: „Die geistliche Frau musí mať eine wirkliche Freude. Aj Antal už spomínal den jungen Mann, že má Zukunft, wenn er vernünftig ist.“^[24] To platilo na Samka, ktorého pán hlavný župan nahováral, aby sa pridal k nim, že časom bude — ministrom.

Pred domácu paniu Nánka postavila veľkú tácňu a na tácni rajničky z jemného porcelánu v podobe malých šaflíčkov. A v nich bola smotana. V konvičkách tuhá voňavá káva. Pani veľkomožná kládla striebornými klieštikami cukor do šáločiek, dopoly naliala čiernej kávy, doplnila smotanou a podávala bližšie sediacim paniam. Nánka pri tom pomáhala, podávala košíček s koláčom. A tu pani Szillášička odchlipla trošku a podala panej: „Bitte Euer Gnaden, es ist mir ču žuss,“^[25] lebo trošku šušlala. Pani ochotne doliala kávou dovrchu a podala tejto milovníčke kávy. Ona zas odchlípla a podala naspäť s prosbou: „Es išt mir ču štark.“^[26] Teraz doliala pani smotany a pridala cukru a táto procedúra sa opakovala dovtedy, kým sa rajničky nevyprázdnili. Mladý Ďurko si rád spravil žartík, kde mohol a rád sa zasmial na hotovom. Vychytil na tej trošku smiešnej starkej, že keď spomínala svojich synov, vždy povedala „meine Šéne“ (meine Söhne). Všeličo sa ešte o nej rozprávalo, ale to už prichodí do zabudnutia, ako všetko na svete.

Našich šuhajcov vtiahli páni do rozhovoru a tešili sa z ich dobrého učenia a slušného správania. Terbeľovský pán s úľubou pozeral na Samka a viac ráz si vzdychol: „Nič inšie si nežiadam, len aby si aj moji synovia osvojili zásady Samkove a Paľkove. A preto by som bol rád, keby im ostali priateľmi.“ Oni im ostali priateľmi, ale mladí páni nešli s nimi; ich cesty sa rozchádzali, len kedy-tedy ešte na čas sa križovali. Arpád urobil kariéru, ale potom žil viac osamotený, neoženil sa, lebo tú, ktorú ľúbil, nedovolili mu vziať si za ženu, že nebola zemianskeho rodu, inú však nechcel.

A Géza sa ponáhľal rýchlym tempom žiť a umrel sotva dvadsaťtriročný kdesi v Taliansku.

Neprešiel ani tento olovrant, aby si Ďurko nebol dovolil žartík s „Ponickým báčim.“ Ponúkli aj jeho jahodami. Bola to už v ten čas veľká vzácnosť, nazbierali ich kdesi v hriňovských horách. To bolo Ponického najmilšie ovocie, i nabral si hodnú hŕbku, veď bol posledný. Čakal len na cukrovničku, že si ich osladí, keď Ďurkovi prišlo na um poslať ho po čosi do predsiene. Ponický poslušne šiel vyplniť rozkaz mladého pána a tu tento nezbedník nasypal na na jahody soli a ešte ich pomiešal. Starík prišiel, odovzdal prinesenú vec, sadol si, okúsil jahody a odpľul. „Ah, ah,“ zastenal pritom a zmraštil už i tak dosť zmraštenú tváričku. Mladí terbeľovskí páni sa veselo zasmiali, Šuška poľutoval staríka a Samko vzal čistý tanierik, nabral jahôd, posypal cukrom a dal pozor, aby ich starík mohol pokojne užiť.

„Chlapci!“ zvolal do toho pán vicišpán, „či viete rázsošky preskakovať? Pôjdeme do záhrady, nakladieme ohňa a pritom ukážete, čo viete!“

Pani barónka čosi dopočula, i z posunkov zbadala, že sa má čosi robiť. A chcela vedieť, čo to bude. Museli jej to hodne nahlas vysvetliť. Zavolala si Paľka k sebe a blahosklonným tónom sa ho spýtala, či vie dobre rázsošky preskakovať.

Paľko vyrozumel, že sa s pani barónkou zhovárajú po nemecky, chcel teda aj on uplatniť svoju nemčinu, a keďže zbadal aj to, že je pani barónka hluchá, zakričal:

„Oh, ja, ich bin ein guter Skocker!“ Tieto slová už počula nielen pani barónka, ale všetci. Pánu veľkomožnému temer vypadol čibuk z úst, pánu Benickému vstúpili od smiechu slzy do očú a úbohému Ponickému zabehla ostatná jahôdka, i pochytilo ho kašlanie. A aby sa páni nehoršili nad jeho zadŕhaním, ponáhľal sa von. Ale, beda, ako otvoril dvere, tu vbehol do izby obávaný Macko a skokom rovno na stôl k svojmu pánovi. V tej chvíli zaznel srdcelomný výkrik, za ním druhý, a pani barónka omdlievajúc klesala zo stoličky, ale na šťastie na tú stranu, kde stála jej Zuzetta, a Nánka bola tiež poruke. Panie sa preľakli, páni nemilo vyrušení sa odporúčali a chlapci boli radi, keď už mali izbu za sebou.

Pani barónku odniesli do hosťovskej izby, zbavili tesných šiat a krinolíny a kriesili. Prišiel aj pán doktor, ale už práve, keď bolo po všetkom. Pani barónka mala ešte slabý záchvat hysterického plaču, ale o chvíľu aj to pominulo. A páni sa nedali vyrušiť zo zábavy. Prišli aj druhí tamojší páni, a tak sa zabávali, kým len noc neroztiahla po kraji svoje tmavé závoje.