ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paľko už dal Štiavnici vale; šťastní maturanti opustili miesto, kde zažili trudné i veselé dni, kde obohatili ducha praktickými, azda i nepraktickými vedomosťami. Zasa sa krídlilo niekoľko sokolov, a keďže niekoľko vznieslo sa do oblakov, väčšina z nich spustila sa zasa dolu na chlebovej postati — a „v osamelých sa havranov zmenil kŕdeľ sokolov“.

Paľko musel čakať, kedy sa mu pošťastí dostať učiteľskú stanicu. Dovtedy bude domácim alebo výpomocným učiteľom, aby nezaháľal a rozmnožil svoje skúsenosti.

Ešte raz zavítal k svojim priateľom do Slatiny. Život vraj pozostáva zo samého vítania a lúčenia. Nejeden citlivý človek už v radostnom vítaní pocíti žalosť lúčenia. Iste bolo to tak aj u Paľka a bude naveky, kým v láske spojené ľudské srdcia neprestanú žiť.

Našiel svojich milých veľkých i malých priateľov živých a zdravých, ale na všetkých bolo poznať stopy uháňajúceho času. Apíkova hlava zbelela, husté vlasy zredli, ale plešiny nemal. Tvár mu stmavela i vrások pribudlo. Schudol, ale jeho postava bola rovná, krok ešte pružný. Bránil sa starobe, ale staroba ho už obchádzala, a keď sedel sám, zadumaný, sedela s ním aj ona a smutné, neblahé myšlienky mu našeptávala.

A mamička, vekom ešte mladá, ale starosťami o deti utrápená, cítila, že je už nie tá, čo bola, že práca nejde tak od ruky a že úbohá hlava čím ďalej, tým častejšie bolieva. Už jednu dcéru vydala, a hľa, dorastá druhá a chlapci tiež, onedlho i tretí pôjde do školy, a otec starý, starecké myšlienky ho nadchodia, ktorými trápi seba i druhých, ako bude ďalej. Čo deň, to väčšie výdavky, zlepšenia niet. Ale ona bola dobrá, veriaca; verila, že pánboh všetko vedie a spravuje a že pomôže vychovať deti. Modlila sa i spievala svoje nábožné piesne a modlitby, ktoré sa modlila v duchu tichosti.

U Platthych sa tiež mnoho zmenilo. Pán Platthy už nebol vicišpánom. Bol ešte neskoršie vystúpil ako kandidát, ľavičiak do snemu, ale vládna strana ho vždy porazila. Tí, ktorí kedysi jedli jeho chlieb, pri jeho stole sa obživili, obrátili sa proti nemu a po čase stal sa zasa, čím bol, prostým zemanom, statkárom, ktorého majetok sa veľmi zmenšil.

Mladý Ďurko býva zamieňavo v Pešti a doma. Matkine obavy o neho začínajú byť oprávnené a nadobúdajú už aj istú tvárnosť, ale ona o všetkom ani nevie.

Pán Platthy nemal rád samotu. Bol naučený na hostí, musel často chodievať do Bystrice a tak vždy bol medzi priateľmi, už či boli takí len naoko, alebo opravdiví, ale boli predsa a rozháňali nudu. Keď bol sám, žiadal si, aby ho aspoň doktor Srnka (starý Fritz umrel) navštívil, alebo ešte radšej učiteľ Hurtay, a keď tento nemohol prísť, šiel ho sám navštíviť. Chodil i na faru, ale ešte viac do školy. A to tiež, aby si cestu skrátil, cez farský dvor, nevoňavým chodníkom opodiaľ historickej hrušky, potom vedľa domčeka, ktorý vtedy sa asi zrútil. Jeho obyvatelia sa presťahovali do stánku, kde niet árendy, ani kvartálov, kde sa nájomník nemusí báť, že domový bude „štajgrovať“, a kde starostí o ohrev už vôbec nebude.

Pán učiteľ Hurtay bol čudný človek. Vždy dobrej vôle, pritom tichý, skromný a mierny. Bol i úprimný, ale pravdu vedel povedať šetrným, neurážlivým spôsobom. Starý pán Platthy nemal rád ľudí, ktorí sa mu líškali, on zniesol pravdu aj vtedy, keď bola príkra. A pán učiteľ bol majster na všetko: aj rozveselil, a pritom napravil hodiny, zapravil aj skielko do hodiniek; sklo do obloka zarezať a osadiť, to mu bola hračka a okrem toho vedel tak narábať pílkou ako hoblíkom. No a záhradníkom bol povestným. Jeho na priestor malá záhrada vydávala krajšie, a čo viac i včasnejšie plodiny ako panská, kde dobre platený záhradník vypestoval ranú zeleninu vtedy, keď jej už všade bolo dosť. A kvety, počnúc od tulipánov, boli skvelé. Nádherné farby, hrdá forma tohto utešeného kvetu budila obdiv každého, kto ich videl.

Keď pán Platthy prišiel do fary, rád si zažartoval s deťmi, najmä s Milkou, ktorú skúšal z latiny. Ona totiž niečo pochytila, keď sa chlapci učili; beda, vždy to povedala naopak a bol z toho statočný smiech. Vtedy mali chlapci zadosťučinenie, najmä Šándor sa tešil, že Mila dostane z latiny sekundu.

Raz keď pán Platthy prišiel na faru, ukázal Milke na kasničku, kde stáli kalíšky. Milka rozumela, rozbehla sa do komory, priniesla slivovicu, kalíšky, k tomu chlebík a ponúkla veľkomožného pána. On sa spokojne usmieval, vypil podávaný kalištek a povedal: „Gratias.“^[28] A Milka si zasa splietla apíkom už skorej prednesené slová, chytro povedala: „Gratulok de cordicies.“ Pravda, na tento nezmysel sa všetci rozosmiali a Milka by si bola želala, aby sa mohla skryť do myšacej dierky. Chcela povedať „gratulor ex corde“ (želám zo srdca), ale v horlivosti vyhŕkli jej celkom iné slová.

Keď Samko bol starší, vlastne už právnik, chodievali k nemu na veľké prázdniny aj iní spolužiaci. Vtedy bývalo na fare živo. Už domácich bolo dosť hodne, len čo Adelka chýbala, a keď ešte prišli cudzí študenti a suplikanti, nikdy neobišli túto faru. Vtedy v lete sa obedúvalo v pitvore, bolo tam i vzdušnejšie, i bližšie do kuchyne. Stôl veľký, ešte aj roztiahnutý, bol vždy dobre obsadený; obyčajne bolo tých hladných veľkých i malých ľudí dvanásť, ba aj viac, a ani jedno netrpelo na nejaký žalúdkový beťah, nuž nemožno povedať, že by boli plné misky odnášali zo stola.

Medzi tými, čo chodievali za Samkom, bol istý Kálman B., ktorý úprimne prilipol k tejto rodine. Cítil sa tu ako doma a pokladal sa, akoby aj on patril k rodine. Všetkým tykal a ešte aj tie malé museli mu tykať a vešali sa na neho, lebo bol milý a veselý šuhaj. A nemalé zásluhy mal pri usporadúvaní zábav a spoločenských hier. Vždy na niečom pracoval, najmä ohňostroje rád chystal, a všetko sa mu podarilo.

Okrem toho páchal aj verše, pravda, maďarské, a napísal novelu, ktorú venoval Milke. Jej odpísal do červeno viazanej knihy mnoho tých najkrajších maďarských piesní, ale ani to mu nenaklonilo jej srdce. Milka bola pekná, pôvabná a rozumná. Ale keď videla, že niektorý mladík pozerá na ňu inakšie ako na druhé, stala sa plachou a nerozumela, alebo nechcela rozumieť ani Kálmanovým prejavom študentskej lásky.

Vtedy prišla s nimi aj jeho sestra Juliška a zabavila sa tu do konca augusta. Fara, na šťastie dosť priestranná, bola teda plná mládeže.

Blížil sa deň Samuela, apíkovho mena. Tento deň bol celej rodine sviatkom. Nielen v kuchyni sa chystalo všeličo do zásoby a riadili sa izby, ale aj medzi mládežou bolo badať akýsi ruch, o ktorom síce nemal nikto vedieť, ale bol taký viditeľný, že to len slepý nevidel. Čosi sa kutilo, to bolo isté. Jedno sa dalo badať, a to úsilie, aby v ten deň každý priniesol akú-takú žertvičku na oltár detinskej lásky. Malé deti sa museli naučiť im primerané veršíky, ktoré skomponoval náš mladý veršovník Samko, Milka sa mala zavďačiť nejakou ručnou prácou, Samko a Šándor mali tiež pekne vypracované prírodné básne alebo reči. Kálman strojil sa zostaviť pekný ohňostroj, len o Paľkovi nebolo vedieť, čo zamýšľa. Chodil zadumaný, s hlavou sklonenou, vyhľadával samotu, ale keď nebolo nikoho vo veľkej izbe, sadol si ku klavíru a siahol na klávesy; prehral niekoľko akordov istej cirkevnej piesne, šeptom si opakoval slová, ktoré len sám počul… a zasa upadol do ťažkých myšlienok. Možno Samko niečo vedel, ale nezradil. A tak prišel túžobne čakaný deň.

Deti zavčasu ráno povyskakovali, poslušne sa dali umývať i obliekať, ba možno v ten deň ani Karol neprotestoval proti studenej vode a Ďurko sa pochlapil, keď sa umýval najstudenšou studničnou vodou a zubami drkotajúc volal:

„Mačka sa bojí, ja sa nebojím.“ Také hrdinstvo mal aj apík rád.

Poobliekané predstúpili pred apíka a zavinšovali, ale hlavné vinše, rečňovanky, sa im odpustili na ten čas, keď prídu hostia. Len si dopili svoju kávičku, už vybehli na mostík pred faru, a to z dvoch príčin, najprv, aby sa ukázali svetu, aké sú sviatočne poobliekané, a potom, aby „vyzerali hostí“. Nevedeli pochopiť, prečo tento deň nesvätia aj iní ľudia, ale akoby nič idú do práce v každodennom odeve a pozerajú začudovane do dvora, akoby zasa oni nechápali, prečo sú farské vráta otvorené dokorán a prečo sú farské deti dnes také sviatočné? Tak vníma každý človek svet a udalosti podľa svojich úzkych osobných náhľadov.

Deti, čo chceli, dosiahli; i to, že ich obdivovali, i to, že sa konečne dočkali hostí. Každý vozík, čo sa zjavil na zákrute hradskej, vítali a hneď sa hádalo, či sú to „oni“, či sú nie „oni“? Raz len predsa boli „oni“. To boli tí z Radvane a hneď za nimi tí z Garamszegu. Tí z Hrochoti mali prísť inou cestou, a to planou, ba nebezpečnou; i týchto potom už s príslušnými deťmi šli „in corpore“^[29] vyzerať za kostol, alebo aspoň ku škole. Títo, čo vtedy prišli, boli hostia každoroční, milí, verní, vrelo vítaní. Zavše prišli aj iní, zriedkavejší a azda aj cudzejší a nie vždy tí istí. Aké to bolo srdečné vítanie! Aká nepredstieraná úprimnosť medzi hosťami a hostiteľmi. Ako by aj nie, veď boli jednej mysle, jedného ducha, jedných ideálov.

„Vitajte!“ kričal apík zo schodíkov pavlače a roztvoril náručie, akoby ich chcel všetkých odrazu vyobjímať. A keď videl, že sú oba vozíky plné, že prišli i deti, volal, akoby nastrašený:

„Var’ vás búrka nasekala. No, hybajte dnu, bračekovci, veď sa vám len niečo nájde pod zuby!“

A už objímal svojho Ondrejka (Sládkoviča) a pobozkal sa s ním po starosvetsky. A to nielen s ním, ale aj s Tónkou, Ondrejovou ženou. Ninka (teta) Tónka bola akosi príbuzná s mamičkou, ale ako, to by bolo ťažko dokumentovať, dosť na tom, že láska a priateľstvo bolo tým väčšie a srdečnejšie. Vypustil Ondrejka, pochytil apík zasa Augusta Horislava (Krčméryho), ktorý, mimochodom rečeno, bozk v počestnosti (Ein Kuss in Ehren kann niemand wehren)^[30] nezavrhoval. Augustova Horislavova pani bola ešte mladá, rodom z hrdej Bystrice, ale nebola pyšná — a veľmi pekná. Hovorilo sa vtedy a tvrdilo všeobecne, že ona a jej sestra podobajú sa kráľovnej Alžbete. Či kráľovná Alžbeta bola v súkromnom živote taká milá, srdečná, priateľská, o tom my jednoduché smrteľníčky zo skúsenosti nič nemôžeme tvrdiť, radšej povieme, že bola, komu bola. Ale naša teta Milka bola práve taká milá a priateľská, ako bola pekná, a čo hlavné, pôvabná.

Keď apík dokončil recitáciu, procedúru so staršími, zahrmel na deti:

„Deťúrence, sem sa do izby, pýtajte si niečo pod zuby a zaspievajte si tú peknú cigánsku:

Pri všeobecnej veselosti vošli hostia do fary, koníky tam, kde im patrilo, a kočišov opatril vždy veselý Paľo Fabo.

Ktože to všetko vtedy tam bol? Keď treba, pripomenieme, že neprišla len nedospelá mládež, čo sa ešte maminke za sukňu skrýva, ale boli tu tri pekné hodné dievčence. Prišli z Radvane Oľga a Elenka, a k nim sa pripojila aj Esterka Kriegerová, Oľgina i Milkina priateľka. A s Augustom Horislavom prišli tie menšie: Boženka, Elenka (potom Ella) a Milko. Milko bol veľmi hanblivý a skrýval sa za mamine šaty. Vtedy sa to ešte veľmi dobre dalo, dnes, keď toto odpisujem, by sa tam nemohlo ani kuriatko skryť. Domáci chlapci a Ondrík z Hrochoti boli sklamaní, že tento kamarát sa nechce ísť s nimi baviť.

Tamdnu panie a slečinky, či chceli, či nechceli, ale tuším chceli, veď taká dlhá cesta napomáha chuť do jedla, vypiť po šáločke kávy a ochutnať koláča, kým apík ponalieval do pohárikov vína a hneď pri dverách zachytil svojho Ondrejka popod pazuchu a pripil mu na zdravie:

Keď Ondrejka vypustil, nasledoval ako mladší August Horislav a opakovalo sa to isté, no a za ten čas prišiel i báťuška Michal Jančo so svojou paňou Katinkou a s deťmi Boženkou a Ondríkom. Títo obyčajne zosadli v škole, lebo pani Katinka bola pána učiteľova sestra, a prišli aj tí zo školy. Keď už tak bolo všetko, čo malo byť, pospolu, nastalo utíšenie a vtedy Samko, uhliadnuc apíkovo želanie, predviedol domácu mládež a začali sa opakovať vinše. A to počnúc tými najmenšími. Prvé riadky, to šlo, akoby hrachom sypal, ale ďalej… Jazyk sa potkýna a srdce klesá kdesi do neznáma, rečník bledne, červená sa, nakoniec položí ruku na oči a pustí sa do plaču! Tak sa mi vidí, že to ani nebol rečník, ale rečníčka, ktorá tak zle obstála. Len dobre, že tí väčší: Samko, Milka, Alexander, výteční rečníci, ratovali česť úbohej dievčinky! Darmo je, musela uznať a priznať, že nemá rečnícky talent a že komu pánboh nedá, tomu kováč neukuje. Ukázali teda všetci, čo vedeli; i dary sa odovzdali, len Paľko sedel so sklonenou hlavou a pribledlou tvárou tichý, ba smutný. Mládež pozrela na neho s očakávaním, sám apík veril, že Paľko má tiež čosi pre neho. A ono Paľko sedí, akoby jeho duch nebol prítomný. Znenazdania sa vzchopil, vstal, prišiel ku klavíru a začal hrať. Trápne ticho, ktoré hrozilo zavládnuť spoločnosťou, ustúpilo istému pohybu a šumu; všetci sa hrnuli k mladému kandidátovi. On akoby ešte vždy bojoval so svojou ostýchavosťou, potom si dodal ducha a začal hrať s citom a vzrušením nápev piesne: „Jak pekne svítí dennice“. A zaspieval aj text, ktorý sám zložil, ktorého refrén bol asi „Samueli, hviezdo jasná“. Vyspieval asi štyri verše; sprvu sa mu hlas triasol a tvár mal bledú, ale ku koncu hlas mu bol silný a vyznieval vrúcne a oduševnene. Kým spieval, bolo vo veľkej izbe ticho ako v kostole, lebo toto nikto nečakal, a láska úbohého osirelého šuhaja všetkých dojala. Keď skončil, chcel vstať a skromne odísť akoby nič, ale tak nasucho neobišiel. Prvý ho do náručia schytil apík a bozkával, hneď to použil aj August Horislav a vybozkával šuhajove líčka, až sa zapálili ako zore za rána! A ešte aj Ondrejko ako sa tešil! Vidí, dožíva, že nenadarmo volá:

Možno Paľkovi by nebolo bývalo proti vôli, keby príklad pánov otcov nasledovali aj slečinky, aspoň jedna, ale ony mu len s veľkou radosťou podávali ruky a blahoželali.

Ó, tie radovánky srdečných rýdzich slovenských duší! Aké milé ste duši slovenskej, ktorá sa na vás rozpomína!

Nebolo tu nič strojené, umelé, bola to rýdza úprimná radosť a veselie. Sviatok aj pre hostí, v ktorom si oddýchli od borby každodenného života. V kruhu svojich, srdcom i duchom rovnako zmýšľajúcich priateľov, zložili na chvíľu bremeno, ktoré im naložil príkry osud a nevraživosť neprajníkov. V takýchto schôdzkach, ktoré v tie časy zhromažďovali priateľov v skromných domoch v rodinných kruhoch, nebolo ani prepychu, ani okázalosti, či v jedení alebo v pití. Bola hojnosť všetkého, poznášalo sa, čo skrývala komora a pivnica, bolo vínko na obveselenie ducha, ale užívalo sa ho mierne, nie cudzie, zďaleka dovážané. Medzi pečivami bola pálená torta, takrečená griláž, najobľúbenejšia, lebo vtlačená do formy prasiatka. To bola vtedy všeobecne uznávaná pochúťka, ale len pre tých, čo mali dobré zuby. Ako tak ležalo na stole to brunátne prasiatko, dráždilo do vtipných poznámok a deti by boli rady z neho uško, alebo chvostík. Azda bolo aj také naozajstné, na ražni upečené, ale hlavné, čo bolo pri stole: to bola dobrá vôľa.

Po obede si páni pri fajočke besedovali, Ondrejko bol milovníkom svojej fajočky, panie si posadali vo veľkej izbe a zdieľali si svoje myšlienky, starosti a iné zážitky. Každá mala dosť všeličo zaujímavé. A mládež sa odobrala do záhrady. Tam bolo voľnejšie, tam sa mohli hrať spoločenské hry. Tu bola i blška, i „kolembaba“, tu Lokeš alebo „starý mládenec“. Všetko hry, kde sa dalo spievať a hodne nasmiať. Hrali sa aj na zálohy, ktoré vymieňali najviac spevom, rečnením a vtipnými kúskami. Estike (Oľginej priateľke z Radvane) bolo súdené, aby zaspievala nejakú novú pieseň. A ono, kdeže ti v Malej Slatinke nová pieseň? A predsa ju zaspievala. Boli tam totiž katastrálni inžinieri, rodom z Čiech, od tých sa naučila viacej pekných piesní. Podrobila sa teda zaspievať:

Spievala ju veľmi precízne a s takou vážnou tvárou, akoby to bol chorál. A tu Samko pocítil neodolateľnú, azda umeleckú chuť vyviesť figliarstvo. Sadol si opodiaľ, roztvoril svoj zápisníček, oprel sa o záhradný stolík a kreslil.

Keď Esterka skončila svoju pieseň, bola už aj jej podobizeň hotová. Bola podarená, a pravdepodobne je aj teraz ešte v tej malej knižočke.

Po večeri, keď sa krátky súmrak začal meniť v noc, Kálman začal kutiť a zhľadúvať prístroje pre „svoje dielo“, pre „svoju“ prednášku. Pre lepšiu bezpečnosť zaviedol celú spoločnosť na most, vedúci ponad potok do Korčína a tam pri obdive a úžase domáceho i nevolaného obecenstva vyleteli do povetria štíhle žiarivé rakety a po moste behali ohnivé žabky. Aj iné pokusy sa znamenite podarili a celá spoločnosť, osviežená večerným vzduchom, zasa sa vrátila do fary ku klavíru. Najprv začal apík svoju starú:

Za tou nasledovali iné, aj také do skoku. „Kukulienka“ nesmela chýbať, lebo na tú sa dalo všeličo tancovať; boli aj takí, čo tvrdili, že i na štvorylku sa hodí. A keď majster August Horislav Krčméry začal hrať, tu mládencom a pannám plesali srdiečka.

Na apíkovu žiadosť zahral majster „Poza bučky“ a tu sa veru náš apík, dobrý šesťdesiatnik, pustil do „krepčenia“. Dlho to netrvalo, darmo je, taký „odzemok“ posprobúva údy aj mladším, ale item, bolo aj to. A medzitým Milka, Juliška, Samko s Kálmanom nepozorovane sa vytratili a onedlho prišli dvaja deckovia (mládenci) v kabaničkách a v krpčekoch a dve „diovke“ vo vyšívaných opleckách, v „kyntešoch“ a v zlatohlavových prusliakoch. A nič sa tie obludy nebáli pánov, zamierili rovno ku klavíru a tu sa smelo postavili. Sotva ich spoločnosť zbadala, že ich vzala medzi seba a všetci, i starší, pustili sa do tanca.

Jedna z dievok (Milka) stala si rovno ku klavíru, majster prestal hrať a spýtala sa:

„A čo vy tu máte za barboru?“

„Ako to na nej hudiete?“ spýtal sa decký. K nim pristúpil báťuška z Hrochote, pohladil dievku na líčko a spýtal sa jej dobrotivo:

„Akože ťa zovú, dievka moja?“

„Mňa zovú Elenou z Detvy a to ľaľa je Martin,“ odpovedala chytro a pozrela na nášho drahého tvorcu Detvana.

„Boh ťa živ, švárna Detvianka,“ povedal báťa Michal; báťuška Ondrejko sa ticho usmial, ale spoločnosť vybuchla v jasot a volala na slávu Sládkovičovi a jeho nesmrteľnému duchu. August Horislav siahol do klávesov a po chvíli sa farou rozzvučala krásna pieseň Hojže, bože! Spievala sa od začiatku do konca, spievali ju veľkí a malí s takým nadšením a porozumením, aké zasluhuje.