ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štiavnické školy mali oddávna svoju dobrú povesť. Do Štiavnice na lýceum chodili chlapci nielen zo samej Hontianskej stolice, ale i zo vzdialených krajov. Chodili sem radi i preto, lebo sa tu dalo ľahko vyžiť. Bývalo asi desať choralistov, ktorí bývali a spávali zadarmo v alumneu a zdarma sa aj stravovali. Zametali učebné siene a schody, kúrili pece — a keď bola tuhá zima, do nich sa aj vtiahli, aby sa zohriali; čistili pánom profesorom šaty a čižmy; i chodili raz do týždňa spievať k cirkevníkom. Čo si takto vyspievali, a z podobných milodarov sa šatili.

Boli príklady, keď chudobní rodičia, dedinskí farárovci vypravili svojho najstaršieho syna do prvej triedy do Štiavnice s troma dvadsiatnikmi a viac na neho ani nenakladali, až keď zložil matúru.

Okrem toho mávali usilovní žiaci štipendiá a zarábali si ako domáci učitelia alebo inštruktori bohatých, ale v učení slabých panských detí.

V ten čas sa za byt a alumeum platilo veľmi málo. Hodne neskoršie ešte, ako chodili naši chlapci, vidieť zo zápiskov starostlivého otca a poriadkumilovného človeka M. Sl., že platil za svojho syna Janka na celý rok 1866 — 1867 za byt 16 zl., neskoršie 24 zl., za učenie 2 zl. Toto sa mnohým usilovným žiakom odpustilo. Tak vyštudoval nejeden chudobný žiak a medzi týmito boli početní slávni ľudia, ako bol i superintendent dr. Ján Seberíni.

Štiavnické meštianstvo bolo dosť majetné, evanjelikov bolo v tom čase vyše 4000, medzi nimi boli niektorí bohatí a vplyvní ľudia.

Pomaly privykali naši chlapci študentskému životu a vžívali sa do nových pomerov. Možno Paľko skôr privykol, necítil tak svoju sirobu, veď v nej žil už niekoľko rokov. Hovorí sa, že len ten pozná, čo je opravdivé nešťastie, kto poznal skôr, čo je šťastie. Paľko vedel, že sa musí učiť, ak chce k niečomu prísť a nemá sa vo svete stratiť, preto ľahšie vykonával svoje neraz dosť ťažké povinnosti. Musel vysluhovať i niekoľkých mladých pánov, Samkových známych a príbuzného Kálmana Nándoryho, ale Paľko to robil vďačne a vytrvalo, keď vedel, že tou prácou sa uživí a tak dôjde cieľa.

Samko už doma necítil veľkú chuť do učenia; školu, podľa vlastného priznania, nemohol vystáť, i bál sa jej prísnej chladnosti. Jeho mäkkej duši bolo suchopárne a tvrdé ovzdušie strašné. Mechanické učenie „naspamäť“ priečilo sa jeho sentimentálnej povahe. Nečudo, že aj on sa v cudzine cítil cudzím, že učenie cudzích rečí stalo sa mu dvojnásobne nechutným a príkrym a len otcove prísne pokyny, matkine prosby a napomínania a zamračený pohľad učiteľov ho prinútili, aby sa užšie privinul ku knihe a premáhal odpor voči nútenému učeniu. Premáhajúc svoj odpor, premohol konečne sám seba a stal sa usilovným a svedomitým žiakom.

Pomaly sa naši chlapci vžili do veselého, často i rozpustilého študentského života. I tu ako všade v živote sú protivy, ktoré pred zrakmi vnímavých ľudí ostro bijú vedľa seba.

Tu alumneum, kde sa chudobným žiakom podávala jednoduchá strava, často nedostatočná, tam lumpovačka a jej smutné následky. To poznali naši chlapci len neskoršie a študentská roztopašnosť nevybíjala sa tak ostro na lýceu, ako sa ukázala v celej svojej rozpustilosti na banskej a lesníckej škole.

Až po korunovácii Fraňa Jozefa v Štiavnici bola povestná banícka a lesnícka akadémia s vyučovacou rečou nemeckou. Túto školu navštevovali početní študenti aj z cudzích krajín, lebo taká škola okrem štiavnickej bola len jedna v Nemecku. Boli tu synkovia nemeckých veľkostatkárov, poľských grófov, rumunských bojarov, tureckých veľmožov. Mnohých mladých pánov posielali sem, aby sa tu naučili vedomostiam, ktoré im budú pri spravovaní ohromných majetkov, lesov, prípadne aj baní potrebné. Niekoľkí poslucháči boli už nie mladí, nejedného zdobili už fúzy a poriadna brada. Boli i takí, čo mali svoj vlastný dvor, alebo služobníctvo — a hojnosť peňazí. Mali i svoj vlastný kroj, alebo uniformu. Baníckych študentov označovali zvláštne rukávy a remenná zásterka na zadnej časti tela.

Akademikov, ako ich všeobecne menovali, v ten čas bolo hodne, niekedy i do 700. Štiavničania sa pri nich dobre mali, lebo títo mladí páni doniesli do obehu veľa peňazí. Mladí páni boli síce aj bujní, často i výstupní, vyhadzovali kopýtkami ako nezbedné koníky, ale svoje kúsky dobre platili a okrem toho tie žarty tak bavili obecenstvo, že sa im zavše aj to najsmelšie odpustilo.

Nejedna historka sa zachovala z tých čias, keď Štiavnica bola ešte povestným a navštevovaným mestom.

Najmä na fašiangy sa ozývali krivolaké ulice mesta hlukom, spevom a smiechom obecenstva a ulice, lebo ulica mala z toho všetkého najviac pôžitku a zábavy. V tieto rušné dni premávali sa mestom masky vystrojené od výmyslu sveta, vždy však bol v tom nejaký vtip, ktorým bol postihnutý ten i onen, alebo mali byť zosmiešnené aj celé korporácie. Raz si páni akademici dali zhotoviť priliehavé masky rozličných banských a mestských predstavených, nevynímajúc ani komorského grófa, radcov a profesorov, poobliekali sa do celkom takých oblekov, aké mali tí vážni, o atentáte na svoju reputáciu nič netušiaci páni, a potom pochodovali mestom. Jeden z nich si sadol na somára, chrbtom k somárovej hlave, zdvihol somárov chvost a tí druhí pozerali a nazerali s veľkou vážnosťou ta, kam sa ináč nehľadieva.

Tomuto výčinu iste predchádzala nejaká komická udalosť a sám výčin mal zosmiešniť niekoľkých pánov, či od banskej správy, či z radov profesorských, alebo od mesta. Isté je len to, že sa štiavnické obecenstvo znamenite bavilo; najlepšie tí, čo boli tým vyšším kruhom najvzdialenejší. Bolo potom i vyšetrovanie, ale zosmiešnení páni pravdepodobne mali toľko rozumu, že vzali to ako fašiangový žart. Kohože mali trestať? Celú školu, celý zbor? Jednotlivcov nemohli, najviac ak na peňažitú pokutu, a tú previnilci zaplatili; ináč stáli všetci ako reťaz: všetci za jedného, jeden za všetkých.

Medzi zábavami bol každé fašiangy aj bál takrečený balekov. To boli tí najmladší, s ktorými si fúzatí zahrávali a na ktorých uvaľovali rozličné viac-menej smiešne povinnosti.

Medzi mnohé fígle patril aj ten, keď za noci prečarovali vždy vynachádzaví mladí páni firmy rozličných majstrov, kupcov a iných verejných činiteľov. I tu sa obecenstvo najlepšie pobavilo, keď videlo napríklad nad dvermi skladu pre rakvy a iné pohrebné veci firmu doktora Lesebucha, alebo nad domom známeho advokáta meno tiež známej a veľmi dôležitej panej, ktorú ľudia i madamou menúvajú, a pod menom namaľovaný nástroj, akého sa najmä deti boja… V to ráno štiavnické obecenstvo malo veľmi dobrú zábavu, veď v ten deň ožili všetky ulice a postihnutí páni mali dosť roboty, kým sa obnovil poriadok.

I staršie slečny a panie si museli dávať dobrý pozor, aby im z oblokov nepobrali kvety a nepoprenášali ktovie na ktorú ulicu.

I hostinský a kaviarnici mali svoj kríž s tými bezbožníkmi, ale keď uvážili, že mladí rozpustilci priniesli do ináč tichej Štiavnice lesk zlata a ruch zábavy, privreli jedno oko, alebo i obidve a dali si prípadné škody dobre zaplatiť. „Zlatý flajster zahojí nejednu ranu,“ pomysleli si a dali si ho — prilepiť.

A policajti? Tí mali tiež svoje trápenie, ale oni, kde mohli, spravili sa i hluchými a slepými.

To bolo najmä za starých čias, kým veselých kompánov bolo ešte mnoho, a najmä bohatých.

Po korunovácii, keď Franz Jozef oddal Maďarom moc nad národnosťami, oni pomaďarčili školy, pomaďarčili aj štiavnickú akadémiu; následok bol, že nával cudzozemských študujúcich sa veľmi zmenšil. Počet akademikov poklesol temer niže polovice a už neboli takí bohatí, pre samé mesto mnoho neznamenali. Ale zato staré zvyky, rozpustilosti, predošlé fašiangové kúsky ešte napodobňovali, lenže i mnohé nemravnosti sa zamieňali s veselými zábavami. Meštianstvo skoro pocítilo, že sa už zlaté časy pominuli, lebo mladí páni už nerozsýpali tak peniaze ako kedysi.

Slovákov v ten čas, i o niečo neskoršie, bolo aj medzi akademickými poslucháčmi dosť hodne. Mali svoj vlastný akademický spolok a keďže neboli takí bohatí, nevyhadzovali tak kopýtkami ako tí veľkí páni.

V rokoch šesťdesiatych osvedčených Slovákov už prenasledovali — a tí, ktorí aj vyštudovali, nedostali tak ľahko postavenie, len ak veľmi nízke a podradné.

Medzi slovenskými akademikmi bol v tom čase istý Kabina, brat Fraňov, advokátov; mladík veľmi mocný a rázny, ktorého sa spolužiaci i báli a neodvážili sa ho napadnúť.

Raz bol na kolkárni pri hostinci Pod zeleným stromom, bavil sa s inými. Medzi kolkujúcimi sa bol aj istý Huber, učiteľ telocviku na oboch gymnáziách. Jozef Huber, Nemčisko zo Švajčiarska, nevedel, alebo len málo po maďarsky, ale zato bol veľký Maďar. Na Kabinu sa osopil, lebo Kabina hovoril po slovensky. Povadili sa, a že bol Huber tiež silný, zavalitý, ba aj územčistý, trúfal si Kabinu nabiť, preto ho napadol a dal mu zaucho. Kabina sa vystrel a povedal, že sa s takým chlapom ani babrať nejde, ale chytil ho za golier, zdvihol a prehodil z kolkárne ponad plot na ulicu. Huber sa sprplil na zem ako žaba. Zlosť mu však nedala pretrpieť túto hanbu, pozbieral sa a pochytil nejaký drúčik, utekal s ním naspäť na kolkáreň a udrel Kabinu ako bol zohnutý, keď hádzal guľu, cez ľadvie. Úder bol veľmi silný, pocítil to aj Kabina, ale skočil, chytil Hubera ako pierko, preložil si ho cez kolená a ten istý drúčik dolámal na tej čiastke tela, na ktorej sa sedáva. Huber kričal na ratu, plakal a prosil, aby Kabina prestal. Viac sa už neodvážil napadnúť takého siláka.

Tento Kabina bol potom nejakým nižším úradníkom u Koburga v Antole vo svojom rodisku, tam aj umrel.

Samko písaval domov riadne o všetkom, čo sa v tom jeho ovzduší prihodilo a jeho sa bezprostredne dotýkalo, a tak písal aj o svojich profesoroch. Rozumie sa, o slabostiach a nedostatkoch týchto pánov písať nemohol. Písal o nich len stručne, medziiným toto: „Mňa učia títo profesori: Danko, Vyšnej, Pittner, Kachelmann, Farbaky a Gyakornok.“

Na lýceu v Štiavnici bolo medziiným viac vynikajúcich, ale originálnych profesorov. Medzi nimi vynikal v ten čas až kým žil viacročný direktor Breznyik.

Ján Breznyik bol tichý Maďar, ale čím bol starší, tým bol spravodlivejší. Keď sa žiaci iným profesorom vysmievali, jeho si uctili a báli sa ho. Bol silnej postavy, prísnej tváre. Žiaci nesmeli fajčiť, jednako viacerí žiaci nosili vo vačku remenný „žačkov“ s visiacimi remennými šalangami; na jednom šalangu bol priviazaný šparcháč a niekedy na druhom i ocieľka. Žačkov býval tuho nabitý dohánom; čím tuhšie nabitý, tým väčšia pýcha.

Aluministi jedávali na dvoje, lebo by sa odrazu do alumnea neboli popratali; najprv jedli žiaci z vyššieho gymnázia. Za ten čas v jednej učebnej sieni zhromaždili sa žiaci nižších lyceálnych tried. Tam na nich dával pozor žiak zo siedmej alebo ôsmej triedy, ktorý bol ich seniorom, druhý bol konsenior. Žiaci za ten čas, kým sa starší najedli, v učebnej sieni krátili si čas spevom nábožných piesní, ale nielen tých, i Hazádnak, Isten áld meg a magyart^[3] a rečnievali maďarské vlastenecké básne. Zavše prišiel do triedy pozrieť i Breznyik. Našiel v triede dym a spytoval sa, kto fajčil. Keď sa mu niektorý zdal podozrivý, oslovil ho a on rozhodne odpovedal, že on nie, lebo vraj vôbec nikdy nefajčí. Vtedy mu Breznyik vytiahol z vačku „žačkov“ a zvolal po maďarsky: „Hát ez mi, te semmirekellö gazfickó?“^[4] A pritom milého žiaka vyobšíval šalangom vlastného žačkova. Tak pristihol viacerých a našiel im tento corpus delicti vo vreckách.

Stalo sa, že nebohý Michal Slávik, priviezol svojho mladšieho syna Ďurka, potomného dačolomského farára, z revúckeho gymnázia kvôli maďarskej reči do štvrtej triedy banskoštiavnického lýcea. Slovenský žiačik nemal sa čo učiť, lebo to, čo sa v Štiavnici učili v štvrtej triede, učil sa v Revúcej už v tretej. A bol i tak dobrý žiak, naučil sa lekciu vždy pri jej vysvetľovaní a do druhého dňa sa doma už nemal čo učiť, čítaval a rád spieval slovenské piesne, až sa Dolná ulica, v ktorej býval, ozývala. A našli sa niektorí kamaráti, ktorí s ním spievali, ale boli aj takí, ktorí išli Breznyikovi žalovať, že „nagy pánszláv Szlávik“^[5] takto a takto vyspevuje. Breznyik žalujúceho vypočul a potom dvoma prstami pravej ruky mu dal zaucho a povedal mu: „Te semmirevaló kölyök! Eridj haza, ne politizálj, hanem tanulj!“

Keď zlopovestný zvolenský farár Thébusz János vydal svoju brožúru „Pánslávizmus a felvidéken“, Breznyik vydal brožúru „Felelet a Pánszlávizmus a felvidéken czímü iratra“ (Odpoveď na Panszlavizmus na Horniakoch) a v nej nazval Thébuszove udavačstvá a ohováračky „kotyvalékom a zagyvalékom“.^[6] V celom spise odsúdil pokračovanie Thébuszovo.

Keď toho istého Ďurka Slávika, ktorý sa nielen dobre učil, ale aj dobre správal, neskoršie páni nechceli pripustiť za farára na Almáš, Breznyik vydal verejné osvedčenie, že Slávik bol pýchou štiavnického evanjelického lýcea (dísze a selmeczi ev. lyceumnak). Breznyik bol maďarónom a aj tuhým Maďarom, ale bol aj nepriateľom násilného pokračovania voči Slovákom.

Medzi slovenských žiakov, ktorých si obľúbil, patril aj Samko Medvecký a Paľko Šuška.

Opak mocného a charakterného profesora a direktora Breznyika bol profesor Ľudovít Šuhajda. Vtedy, keď naši dvaja chlapci boli v Štiavnici, Šuhajda ešte vyučoval, ale onedlho ho penzionovali.

Bol starý mládenec a rád si upil. Keď už nechodil do lýcea za žiakmi, chodil hneď zrána do krčmy. V jednej si posedel, upil, zaplatil a šiel do druhej, hneď i na tej istej ulici. Tam tiež tak: posedel, upil a šiel ďalej, ale už tak trochu neisto šiel tou ulicou — do tretej krčmy. A potom na gaudium obecenstva i uličníkov šiel domov. A tak vychytili na neho, že rád zošíva ulice.

Stalo sa, že sa žiaci sánkovali od Červenej studne dolu ulicou (ulice v Štiavnici sú alebo dolu, alebo hore, tretieho, rovného niet), popred lýceum popri Trojici až na rínok blízko mestského domu. Sánkovali sa radi pod Červenou studňou, na veľkom farbiarskom koryte, ktoré vzali tam bývajúcemu farbiarovi (menoval sa Slávik); keď tak raz leteli na koryte, vtedy Šuhajda prechodil cez ulicu, podniesli ho, takže spadol do koryta, oni sa rozpŕchli a pána profesora pri mestskom dome chytili mestskí hajdúsi. Sánkovanie ulicami bolo zakázané a mestskí hajdúsi boli oprávnení striehnuť a zaviesť ich na mestský dom. A tu sa im miesto študentov naďabil práve pán profesor!

Inokedy sa študenti práve pred očami hajdúchov rozpŕchli a pán majster poctivého remesla farbiarskeho si musel sám prísť po koryto na mestský dom, kde ho uložili.

Raz vypukol v lýceu požiar a už preháralo i do izbičky, v ktorej býval profesor Šuhajda. Prišli mu povedať do krčmy, v ktorej práve sedel: „Pán profesor, prehára vám do izby!“ — „Ale veď tu mám kľúč od izby.“ A sedel si ďalej. Podobný Šuhajdovi bol aj profesor Paulíny, on už i za rána prišiel do prvej triedy, v ktorej učil, podnapitý. Ukázal chlapcom, čo sa majú učiť v knihe, odkiaľ-pokiaľ majú látku preberať, ani len trochu im ju nevysvetlil, a potom oprel hlavu o katedru a driemal, ba aj spal. Žiaci odpovedali, a ktorí nevedeli, dal ich stiahnuť. Jeden z najmocnejších žiakov bol kustos, toho povinnosťou bolo vyvaliť žiaka, ktorého kázal profesor, na stolicu a biť ho, palicovať. Kázal dať tri, šesť, ba aj dvanásť palíc, úder po zadnej časti tela. Istý Szellemi, ktorého otec bol predtým Čertek a bol niekde v Tekove evanjelickým farárom, často dostával palice. Nevedel po maďarsky, a preto volal po slovensky: „Pán profesor! Nak ma nedajú biť! Budem písať rodičom, aby im poslali bryndze! Pán profesor, nevypchal som si nohavice“ a podobne.

Ten istý synátor Szellemi, keď ho otec doviezol do Štiavnice, že ho tam nechá a sám šiel domov, keď otec v noci prišiel pred faru, prvý z voza skočil otvoriť bránu. Viezol sa pod sediskom zo Štiavnice domov a otec o tom nevedel.

Druhý čudácky profesor bol Csömöz, ktorý poručil lýceu celý svoj majetok. Bol synom nejakého sedliaka zo Žitného ostrova. Keď raz niesol svojmu synovi do Bratislavy knihy, kmotor volal na neho: „Komám, hová viszi azt a sok kalendáriumot?“ (Kmotre, kam nesiete tú hŕbu kalendárov?) Nemyslel, že sú aj iné knihy okrem kalendárov.