ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sme už raz spomenuli tú bryndzu, povieme, ako vedia figliari študenti aj vážnych profesorov napáliť alebo oklamať.

Samko Chalupka bol teológom v Bratislave; rodičia mu posielali bryndzu; raz priložili jednu geletku i pre istého pána profesora teológie. Samko geletku nezaniesol hneď, ale vybral sa s ňou k pánu profesorovi len na tretí deň. Lenže medzitým jeho kamaráti zbili na geletke spodnú obruč, vybrali dno a bryndzu vyjedli, potom prázdnu zaplnili pieskom, dno založili a obruč pripevnili. Geletka nevykazovala nič podozrivého, zvrchu by nikto nebol tušil, že geletku otvorili. Na bryndzi bola chytená kôrka. Samko zaniesol profesorovi geletku, ale ten sa za bryndzu rodičom Samkovým ani nepoďakoval, keďže bola navrchu len malá vrstva bryndze, ostatok bol piesok. Profesor si myslel, že si s ním urobili hlúpy žart.

Z uvedeného vidieť, že i takí učení ľudia, ako sú profesori, ktorí majú viesť a vyučovať mladé zverené im duše, majú svoje nedostatky, ba aj veľké chyby. Mnohí z nich nehľadia mladého chlapca priviesť k samostatnému mysleniu, slobodnému osobnému súdu, ale viažu jeho ducha k mŕtvym písmenám učebnej knihy a tak podľa šablóny vychovávajú neúprimných chlebárov, samých proletárov a najviac tuctových ľudí. Mládež pchá podľa možnosti všetko do seba a tu sa dosvedčuje pravda porekadla, že učenie je naozajstné mučenie. Najmä keď všetko, čo sa žiakom predkladá ako duševný pokrm, stáva sa nestráviteľným, lebo ho predkladajú v cudzej, chlapcovi nezrozumiteľnej reči. Či div, že šuhajček doma odchovaný s láskou a nežnou starostlivosťou, v cudzine zakvíli, obklopený cudzotou, počujúc len zvuky cudzích rečí, a keďže sa ich učí odrazu viacej, nuž zanevrie na knihu, na učiteľov, na školu a zatúži po domove, po voľnom priestore na dedine, na lúke a v hore? Či div, že sa stane medzi cudzími cudzím svojeti i sám sebe? A veru, keby nebolo základu, ktorý položili v rodičovskom dome, beda by bolo mladému študentíkovi, ponechanému na seba samého. Rodinná výchova, príklad, ba aj napomínania sú omnoho pevnejším základom, než by sa zdalo. Otcove príkazy, matkine prosby sprevádzajú mladého synka aj v cudzom a chladnom, v príkrom svete školy. Tu prichodí potreba poslúchať, priprieť sa, premôcť nechuť, nevôľu, žiaľ a chytiť sa nenávidenej knihy, toho odporného Donáta.

To všetko skusoval i Samko, ináč usilovný a vzorný žiak a skusuje to nejeden z jeho spolužiakov.

Ale mladosť dlho nesmúti, vžije sa i do toho čudného cudzieho sveta. Skoro aj Samko našiel sám seba a vedľa tichého, svedomitého Paľka, spriatelil sa aj s inými spolužiakmi a vnímal dojmy, ktoré sa mu na každom kroku podávali.

Paľko sa živil veľmi chudobne, tak po „chudopaholsky“, ako poznamenal apík, ktorý vždy prízvukoval, že opravdivý študent musí poznať aj biedu a žiť podľa apoštola Pavla: „Umieť i hojnost míti, i nouzi trpěti.“ V tom je kus života, ale i poézie; aj strádanie aj mizériu osvecuje zlatá mladosť a nevyhasnuté ideály. Náš nový triezvy vek hľadí vyrovnávať protivy na každej čiare, ale život je veľký fantasta, on tých protiv utvorí vždy znovu, a najmä študentský život bude vždy bohatý na kontrasty a protivy.

Šiat a bielizne mal Paľko vždy dosť. Čo mu chýbalo, doplnila i pani Platthyčka, keď mu posielala po Ďurkovi i obnosené, ale ešte vždy dobré šaty. Alumneum a byt dostal zdarma, za učenie tiež neplatil, a knihy, boh zná, ako si ich zaopatril. Paľkovi nebolo ťažké privykať na študentskú biedu a v nej sa akosi i otužil pre život. Už v škole sa začína boriť sebectvo s obetavou láskou. Zdanlivo víťazí to prvé, lebo je nie výberčivé v zbrani, ale mravné víťazstvo je vždy a všade na strane lásky a šľachetnosti. Všetko, čo pochodí zo sebectva a stojí s ním v príbuzenstve, stavia sa do popredia, vypína sa, aby vyvodilo a koristilo z každého lepšieho hnutia, ktoré často utískajú, alebo odstrkujú. Či div, že tichého, láskavého a obetavého Paľka každý, kto nemal srdce, využil, nakladal mu práce, ktoré by iných chlapcov ponižovali, a pokoriť sa usiloval už i tak dosť pokoreného šuhajka. Jeho povahe by sa bolo zišlo viac povzbudenia, posmelenia, aby nadobudla isté sebavedomie a ambíciu. Ale i to, čo azda v ňom bolo z týchto vlastností, udúšala sebeckosť neláskavých spolužiakov.

Ako sa už spomenulo, apík často prízvukoval, aby študenti privykali na biedu, predsa tu i tu posielali im niečo na prilepšenie, čiže na zahnanie študentskej biedy. Samko bezpochyby bol už skorej písal niečo o „krumpľoch,“ na to zas apík v liste urobil svoje jadrné poznámky, lebo v jednom svojom liste Samko píše takto:

„Drahí páni rodičové! Ja som sa veľmi zaradoval z tvého (apíkovho) i z maminkinho listu. Kde stojí, že „krumple“ atď. — že to len pre telo jest; to je pravda, ale ja ti drahý apík i pro duši teraz preukážem, že sme sto slov latinských na deklináciu obrátili. Z maďarského 20 slov a 3 verše, z nemeckého sme už aspoň 5 conjugátiov spravili a 2 verše, teraz začíname radicalesi robiť latinské!“

V tom istom liste ďakuje i za poslaný katechizmus a peniaze a oznamuje, ako vyhodili istého žiaka: „Tu nič nového neni, len to, že istý Tóth Endre suplikoval v Báčke a nasuplikoval 125 zl. a nedoniesol len 11 zl. Potom sa ho spýtali, kde tie druhé podel, povedal, že mu ich ukradli, ale potom povedal, že ich potrovil, tak ho vyhodili zo škôl.“

A ešte raz vrátil sa k tomu, čo pre telo jest. Tu píše: „Ako som písal, že dva razy budú halušky, tak sú len raz do týždňa a guláš ani raz, ale myslíme, že to bude všetko dobre, lebo sme teraz veľmi šikovnú kuchárku dostali. Ja bývam s istým J. Pálom, tiež farárskym synom.“

Neskoršie písal maďarský list, lebo chlapci tak museli z času na čas písať. V tomto liste píše, ako sa zabávali na majálese, a to podľa apíkovho napomenutia pod mierou (mértékkel), lebo sa aj apík vždy pod mierou zabával. A skutočne otcova zásada bola, že vo všetkom treba zachovať zlatú prostrednú cestu.

V nemeckom liste píše, že dostal čižmičky, ktoré mu poslali prostredníctvom Janka Molitorisa zo Zvolena. Ale ako ich dostal? Náhodou šiel k tomuto svojmu známemu a nenašiel ho doma, ale pri posteli zazrel známe mu čižmičky. Pravdepodobne tieto milé čižmičky boli doma kvôli liečeniu nejakého väčšieho defektu; doma to liečenie býva lacnejšie, veď sused „Kapitán“, poctivého remesla čižmárskeho majster, býva v cirkevnom domčeku a obšíva obuv celej farskej famílii. Dosť na tom, Samko, ako zazrel čižmičky, zvolal radostne: „Nuž kdeže ste vy boli, moje milé čižmičky?“ Ako sa tak čižmičkám prihovára, otvoria sa dvere a vstúpi Janko M. Hneď sa začal hádať, že sú to čižmičky jeho a nie Samkove. Ale Samko rečie: „Merajme ich.“ I merali — a namerali, že sú o tri palce kratšie, ako Jankove čižmičky. Samko bol i menší, útlejší, nôžky mal menšie ako figliar Janko. A tak si Samko svoje čižmičky právom odniesol domov.

Takto nažívali naši šuhajci prvé roky svojho pobytu v Štiavnici. Aj Paľkovi sa dostávalo od apíka napomenutia, ale aj obodrenia, aby sa nedal, aby si zastal oproti spupným pánikom, ktorých nielen vysluhoval, ale im ešte pri tých nenávidených konjugáciách statne pomáhal. Apík mu donášal i príklady, ako aj z takých chudobných „kompanov,“ čo za mladi pece kúrili, obuv čistili, schody zametali, stali sa významnejší ľudia, ba jeden z nich stal sa superintendentom. A bola to Štiavnica, čo ho odchovala.

Toľkú ambíciu Paľko nemal, lebo aj keby mal ambície — a Šťastena mu pritom pomáhala — chudobnému kompánovi nemožno spraviť takú kariéru.

Paľko sa hlavne usiloval, aby svojím usilovným učením a príkladným životom pripravil radosť všetkým, ktorí ho zaujali, v jeho sirobe ho neopustili a tak svoju vďačnosť dokázal. Pritom však, aby viedol Samka, svojho mladšieho spolužiaka poznať pravdu a dobro, tak ako ich on poznal. Paľko skoro pochopil túto krásnu a jemu milú úlohu, znamenie jeho šľachetnej, svojím ideálom žijúcej duše, a dosť skoro naskytla sa príležitosť, príkladom a vplyvom priviesť Samka k presvedčeniu, ktorému potom stal sa verný na celý život.

Sotva boli na prahu vyššieho gymnázia, ba Samko bol ešte v štvrtej triede, keď vydaním cisárskeho patentu znovu sa rozprúdil na Slovensku politický život. A tu i takí malí šuhajci, nachodiaci sa ešte len na začiatku svojej dráhy, nevediaci z vlastného poznania, kde pravda, kde blud, zamiešali sa do diela, ktoré konali starší, a usilovali sa kričať, ako kričali tamtí, a nadávať, ako nadávali tí starí.

Pri tomto náruživom prúdení náhľadov a mienok každého takrečeného patentistu stotožňovali so Slovákom. Slováka ale s hurbanistom a panslávom. Tak to robili starší, a tí mladí, mladší a najmladší ešte s väčšou vervou a okázalosťou sa rozčuľovali, usilovali sa napádať jeden druhého, rôzniť, deliť sa na nepriateľské tábory, slovom, začali si navzájom spríkrovať život.

A zvláštne, že medzi tými, čo horlivo nadávali iným do panslávov, bol aj ten dobrý, tichý, mierny, sotva štrnásťročný Samko. On vplyvom svojich panských známych, ako bol aj Ďurko Platthy, nevynímajúc bratanca Kálmana Nándoryho, bol presvedčený, že je to jeho dobré právo a že to nemôže ani inakšie byť. Preto sa škriepil a nadával ďalej, kým sa nepresvedčil o inšom.

Paľko sa nepustil do prúdu politiky, ale sa dal poučiť na najspoľahlivejšom mieste. Pridružil sa k spoločnosti úprimných slovenských šuhajov, ktorých viedol ako učiteľ a vodca, na ten čas profesor náboženstva na lýceu, náš oslávený Pavol Dobšinský. Tu si Paľkov vnímavý duch nadobudol známosti trvácnej ceny a rozhľadel sa v tom zdanlivom víre politických štvaníc a živých bojov. Paľko potom pritiahol aj Samka do krúžku, v ktorom blahodárne pôsobil vysokovzdelaný profesor „Dolánsky“ a tam sa vyvinulo a zdarne vyrástlo Samkovo národné povedomie. Vtedy tí dvaja netušili, vážny a hĺbavý, učený profesor a malý študent, že o niekoľko rokov budú švagrovia.

Na ustálenie Samkovho národného povedomia prispela aj jeho nadovšetko milovaná, temer zbožňovaná matka.

Ale aj pri týchto politických, skutočne malicherných šarvátkach, žili si naši študenti veselý život. Mladosť pozláti aj ten triezvy, šedivý život svojím zlatým leskom, ona aj vážne, naoko šedivé udalosti ožiari svetlom poézie, a preto milé a vzácne bývajú každému človeku rozpomienky z mladosti.

Hej, tie veselé časy, časy študentské! Život bohatý ešte na vidiny a ideály, na šelmovstvá a veselé kúsky srdca, skôr z bujnosti mladého života. V tých rokoch žiaľ a zármutok nemajú dlhé trvanie, ešte i hlad, ktorý biedna strava alumnea celkom nezaženie, má niečo dojímavé, spolu i komické, veď konečne príde čas, keď sa i on utíši! —

Uznať treba, ťažko je byť tým malým i väčším nezbedníkom hlavou, otcom a rodičom. Ťažko viesť mladé duše tak, aby nezablúdili na cestách života, keď zo všetkých strán číha pokušenie a nebezpečné úskalie. Ak vedľa múdrosti a skúsenosti nevedie vychovávateľa aj láska a trpezlivosť, tak je daromná všetka naučená múdrosť.

Česť tým, ktorí svoju úlohu pochopili a svedomite ju aj plnili.

Veselý bol študentský život najmä pre žiakov, ktorí mali z čoho troviť. Neboli to len akademici, odchovanci lesníckych a baníckych škôl, boli aj gymnazisti, ktorí ľahko žili a užívali dúškom radosti života. Vedľa chudobného, s biedou zápasiaceho študenta, samopašný pánik, ktorý si môže všetko dovoliť, a to v spoločnosti seberovných rozpustilcov, naklonených vždy tak na pitky, ako aj na bitky.

Naši šuhajci mali príležitosť nazrieť do takého veselého krúžku. Spomenutý už Koloman Nándory, jediný syn z potomkov starej zemianskej rodiny, pritiahol niekedy Samka, ako ďalšieho príbuzného, a s ním aj Paľka, na hostinku, ktorú Kolomanova maminka vo svojej štedrote doma pripravila a po kočišovi poslala. Vedľa maminkou pripravených vecí nechýbalo ani vínko z vlastnej vinice, ktoré poslal pán otec z Dvorník a tu i tu aj slivovička, veď slivovičky bolo doma. Koloman vlastne nemusí cítiť, že je nie doma.

Koloman bol dobrý šuhaj, mal pekné vlastnosti tejto rodiny, ale aj jej chyby, a nemyslel, tak ako nemysleli ani jeho predkovia, na to, čo môže byť a čo bude ďalej; zemianstvo upadalo, doslovne tratilo pôdu pod nohami, a aby sa ako tak udržalo, museli synkovia tých rodín chodiť do školy a učiť sa len preto, aby svojím časom každý dostal úrad, podľa toho, akú mal protekciu pri slávnej stolici…

Otec Nándory robil opak toho, čo pri výchove robil apík: prikladal viac váhy tomu, čo „telesné jest“, ako tomu, čo je z ducha. A tak kým apík uznal za dobré, aby sa šuhajci aj v strádaní cvičili, on, Nándory, hovel synáčikovmu žalúdku a hojne ho zásoboval pečienkami a vínkom. Koloman mal vo svojej izbe vždy víno, pravda, nepil ho sám, bol kamarátsky, častoval svojich spolužiakov, ale to bolo nielen jemu na škodu, ale aj tým druhým. Týmito hostinkami a pohuľankami trpelo i učenie. A koniec? O niekoľko rokov, keď už všetci jeho kamaráti zaujali úrady a stali sa samostatnými, Koloman bol bez postavenia, nemal nič. Stál tu bezradný, v otcovej kúrii sám na seba odkázaný. Otec podľa rodinnej tradície umrel na porážku. Jeho podobizeň, obraz v životnej veľkosti namaľovaný, visel nad starou pohovkou… A jedného dňa znechutený, sveta nabažený syn Koloman siahol po zbrani so samovražedným úmyslom. Guľka, ktorá prerazila jeho hlavu, vbehla do obrazu na mieste, kde v živom tele býva srdce…

Ale vtedy v Štiavnici o tom všetkom nikto nemal tušenia, ani ho nemohol mať. Žilo sa prítomnosti. Také naučenie dáva len škola života a skúsenosti. Koľkí nerozumní, nepredvídaví zaplatia naučenia tejto najprísnejšej zo všetkých škôl draho, niekedy šťastím celého života, niekedy samým životom. O čo viac by bolo šťastia a spokojnosti v živote, keby tie premnohé smutné príklady aspoň to jedno dobré donášali, žeby z nich zmúdreli druhí a spamätali sa zavčasu, že cesta, po ktorej kráčajú, je cesta vedúca do záhuby. Ale mnohí chcú nasilu zmúdrieť len z vlastnej skúsenosti a na vlastnej škode.

Leteli roky ako na krídlach vetra a naši šuhajci ani nezbadali, keď prišli nové prázdniny.

Paľko, ako chudobný študent, mal ísť suplikovať. Už bol aj predošlé leto. Teraz len čo si v Slatine oddýchne, pôjde „sveta skusovať“. Suplikovanie bolo chudobným šuhajom tým, čím bola pre bohatých „študijná cesta“.

Lenže mladí páni podujímali ju za starých čias na vlastných koňoch, alebo na poštovom voze, kým chudobní oboznamovali sa s neznámymi krajinami viac pešo ako na voze.

Prišiel koniec školského roku. Ulice a cesty, ktoré vychodili z mesta, ožili rozjarenými študentmi. Všetci cezpoľní sa ponáhľali vyzerať svojich furmanov, prípadne otcov, alebo príbuzných. Naši vyzerali apíka. On prichádzal sám na svojom priestrannom rodinnom vozíku a zobral kdekoho aj z okolia.

Už zďaleka poznali chlapci slatinský vozík, najmä povestné Garayove koníky. Garay (de eadem), ako ho apík pri rozličných rodinných udalostiach do matriky značil, býval dvorným farským furmanom. Jeho koníky boli spoľahlivé, lebo nikdy nebedzgali, nikdy sa im ani neprisnilo, aby sa niečoho zľakli. Skôr sa im chcelo zastať, ako kopýtkom vyhodiť. Keď už zďaleka poznali vozík, kone a Garayovu (de eadem) schúlenú postavu, poznali chlapci aj apíka v jeho starom kepeni, ktorý, ktozná prečo, prezývali „Nándoryho kepenčekom“, a to už vtedy, keď z tých pôvodných veľkých 3 — 4 golierov ostal len ten najkratší. S priezviskom tohto kepeňa nemal do činenia už spomínaný Koloman, ani jeho otec, skôr istý chudobný staručký „pán ujček“, ktorý tiež nosil podobnú hábu, ale ešte chatrnejšiu a šedivšiu, ako bol apíkov kepenček.

Chlapci bežali s vysmiatymi tváričkami naproti apíkovi, veď mali dobré vysvedčenie a také aj svedectvá. Boli „eminenti“, a to u apíka veľa značilo. Keď boli pri vozíku, Garay zastavil koníky, ktorým, ach, tak sa žiadalo odpočinúť — a chlapci povyskakovali k apíkovi. On ich srdečne vyobjímal a vybozkával a potom nebolo otázkam konca-kraja, často ani na odpovede nedošlo.

A medzitým sa Samko dozvedel, že apík vezie kôš na čerešne, lebo čerešní sa v úrodnom Honte toho roku hodne urodilo a ten slatinský drobizg na fare sa čerešniam istotne poteší. Samko rád pripravil radosť každému, keď mohol. I teraz má hotové umele vyrezávané košíčky na klbká pre Adelku a pre Milku (lebo už i tá bola hodná „štrikerajka“), i Šuška niesol nejaké drobné pamiatky, a tak sa už tešili prázdninám.

Idúc do mesta, všade stretávali študentov, to po viac, to po jednom — a títo šli s ovisnutou hlavou.

„Ten prepadol,“ poznamenali naši kompáni. „Má tri sekundy.“

A tu zasa idú traja objatí a spievajú s akýmsi šibeničným humorom:

„No kompáni, ja vás naučím takú valaskú,“ povedal apík a recitoval:

„Boli štyria valasi a jeden kompán, chytili ho za vlasy, mykali ho sem-tam.“

Už sa zvečerilo, keď prichodili do mesta. Ešte vždy sú ulice oživené študentmi, vozíkmi, kočmi a ľudom. I tu počuť spev študentov a rozlieha sa i taký vyzývavý: „A diáknak jó a dolga, mert a diák úr, nem szolga“. (Dobre študentovi, lebo je pánom a nie sluhom.) Ale najviac je tých, ktorí vyhadzujú klobúky do povetria a kričia: „Vivat vacationes“.^[7]

Toto heslo okrem toho zvečnila už nejedna ruka na múroch a plotoch záhrad a dvorov…