ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Samko oboznamoval Paľka hneď so svojím domovom i rozprával mu o svojich priateľoch, najmä o Edovi, lebo on bol jeho najintímnejší priateľ a spoločník v dobrých i v zlých chvíľach chlapčenských hier. Samko ešte aj teraz má na čele znak, kam dorazila Edovou rukou hodená skala. Na Edovo ospravedlnenie treba podotknúť, že on inam mieril a inde vypálilo. V ten deň prišiel Samko dokrvavený domov a po dlhom dopytovaní sa priznal, že mu Edo prebil hlavu, ale hneď dodal, že to nechcel urobiť. Hlavu umyli, obviazali a Samka potešili, že sa mu to zahojí, kým sa ožení. Nuž čožeby sa nezahojilo za taký dlhý čas? Súčasne apík prísne zakázal, keď je Edko taký bitkoš, aby sa s ním kamarátil. A Samko i uznal i sľúbil. Pri obede sa nepokojne hniezdil na svojom stolčeku, a keď sa obed blížil ku koncu, načúval a prejavoval veľkú túžbu vyskočiť od stola. Ale to bolo proti „reguli“, musel dočkať koniec. A vtom, počuj, zvonku popod obloky ktosi hvízda, prehvizduje! Samko zdvihne hlavu, načúva, pozrie na apíka, vstane, pomodlí sa, poďakuje — hľadá klobúk — a fuk von dvermi. „Kam ideš Samko?“ volá maminka s úsmevom. „Edko ma volá,“ hovorí Samko už od dvier — a letí ako na krídlach vetra.

Takéto, hľa, bolo kamarátstvo medzi Samkom a Edkom. Rany sa zacelili, ale prišiel život, medzi oboch chlapcov vtisli sa iné náhľady, iná výchova a tie takzvané „pomery“ rozviedli ich na celý život. Rany síce si nespôsobili nijaké, ale nebolo viac ani duševných vzťahov. Ochladli, odcudzili sa.

Kým chlapci tamvon besedovali a čakali na večeru, kým si vymieňali detské náhľady a skúsenosti, tamdnu starí kňazi sa vážne rozprávali.

Doktor filozofie Pavol Šuška, bývalý dvornícky farár, rozprával Medveckému históriu svojho utrpenia. Smutný to bol obraz, ktorý predostrel tento trpiteľ a mučeník za pravdu, ako sa sám a to právom nazval pred svojím hostiteľom. Obraz, ktorý dokazuje, čo môžu spupní páni, keď zanevrú na biedneho dedinského kňaza, preto, že sa opovážil poukázať na neprávosť, na zločin sprenevery cirkevných dôchodkov, páchaný samým inšpektorom, s vedomím bývalého farára. Medvecký už asi vedel, čo teraz rozprával Šuška, veď Šuškova pravota sa ťahala už dlhé roky a ešte je nie koniec. Koniec asi nastane, keď umdlený pútnik prestane putovať za svojím právom. Apíka neprekvapila surovosť hontianskych džentríkov, ktorí v neprávosti boli jeden druhému takí podobní, že držali spolu ako reťaz. Medvecký bol oproti pánom veľmi nedôverčivý až predpojatý, a keď sa mu naskytla príležitosť, tak ich svojou ostrou satirou alebo aj britkým vtipom zahriakol. A tvrdil i on, že svetský živel, takrečení „patróni“ sú často cirkvi viac na škodu ako na osoh. Šuška bol neobyčajný človek, možno preto ho tak nenávideli, lebo slabúcha, klátiaceho sa a poklonkujúceho, bojazlivého „potrimiskára“ nechajú na pokoji, najviac ním pohrdnú. U Šušku aj okolnosť, že získal doktorát, svedčila o jeho učenosti, veď jeho neúnavná usilovnosť, s akou študoval v Jene filozofiu a teológiu, vzbudila u samých profesorov veľký obdiv. Titul doktora filozofie bol v ten čas zriedkavý, ešte sa nenadobúdal ľahko. V našich časoch titul doktor tratí už na hodnote a význame, podobne ako aj iné tituly. A istý furták predpovedal, že príde čas, keď sa na ulici spýta jeden druhého: „Kto je tam ten pán?“ dostane odpoveď: „Ach veď je to nie pán, veď to je len — doktor.“

S titulmi a hodnosťami je práve tak, ako s drahokamami: čím sú zriedkavejšie a čím ťažšie sa dobývajú, tým sú vzácnejšie.

Že podobné, ťažko nadobudnuté hodnosti nechránia pred surovými nápadmi pomsty žiadostivých nepriateľov, dokazuje Šuškov smutný prípad. Bol z tých odvážlivcov, ktorí siahnu do osieho hniezda — a keď i vydržal (ako radí múdra rada), dokázalo sa, že osy boli mocnejšie ako on. V ten čas, keď sa to bezprávie s ním dialo, uhorské zemianstvo bolo ešte mocné a kde len mohlo, ukázalo a vykonávalo právo päste, všade, kde narazilo na odpor a sebaobranu. (…)

Šuškova pravota trvala štyridsať rokov. O niekoľko rokov potom, ako prišiel i do Slatiny, umrel v Pukanci. O ňom historik Ján Juraj Schmidt napísal: Šuška sa mal narodiť o 100 rokov neskoršie, jeho zásady a myšlienky boli by našli uznalosti pred svetom. Ďalej píše Schmidt vo svojej Histórii cirkvi hontianskej: „Bol naozaj mučeníkom XIX. stoletia, za takého sa aj sám uznával, lebo v posledných rokoch svojho života podpísal sa takto: Paulus Schusska, martyr illuminati et ideo ex professo pecantis seculi“.^[1]

Do Slatiny prišiel vyhľadať tunajšieho statkára a zemana, na ten čas i podžupana Zvolenskej stolice, aby sa za neho na patričných miestach prihovoril. Teraz sa uchádzal o podporu, o takzvané Leopoldianum.

Keď apík vyrozumel, že Šuška chce pána Platthyho vyhľadať a prosiť o jeho priazeň, povedal mu, vtedy hodne pesimisticky pozerajúc na svet, svojím charakteristickým spôsobom:

„Vrana vrane oko nevykole, amice: a naši páni neradi hasia, čo ich nepáli. Ale šťastie sprobovať môžete. Platthy je vplyvný človek, aspoň tu doma: neviem, ako je s hontianskymi pánmi. No jeho pani je šľachetná, jemná duša, u tej nájdete súcit a pravú kresťanskú lásku.“

Zvečerilo sa; deti ako unavené kuriatka ťahali sa pod ochrannú strechu a zhromaždili sa okolo veľkého stola. Zelená starosvetská lampa, ktorej knôt napájal repicový olej, zapálená a postavená na stôl, dávala malé, neisté svetielko, ale vedľa nej v mosadzných svietnikoch boli sviečky, aby svojím svetlom pomáhali premáhať šero letného večera. Tento luxus si na fare dovolili len vo sviatok, alebo keď prišli hostia.

Okolo prikrytého stola posadali si všetci domáci, len tí nie, čo už spali v susednej izbe, a to boli tie najmenšie. Samko už len pri Paľkovi chcel sedieť, usmieval sa na neho a tu i tu mu niečo zašepkal. Ale Paľka skoro premohla únava a v sprievode Samka mamička ho zaviedla do čistej mäkkej postele vo veľkej izbe, ktorú domáci pán hrdo pomenoval „palotou“. Izba bola priestranná a vysoká, obloky veľké, taktiež aj dvere z pitvora vedúce, ktoré sa otvárali na dve strany. Veď takej izby nebolo v ten čas ani u Platthych, v milom starom panskom dome.

Preto pán Platthy vtipkoval na Medveckého, že má panské chúťky; ale dobre sa vie, že Medvecký nikomu neostal dlžen; aj také vtipy platil „hotovými“, ktorých mal vždy hojnú zásobu u seba.

Druhého dňa, ešte sedeli pri raňajkách, deti už oznámili, že pán Platthy kamsi idú. A skutočne hradskou cestou vedľa fary prebehol panský koč, ťahaný štvorkou krásnych koní. Na kozlíku sedel kočiš v panskej livreji a vedľa neho hajdúch s namastenými fúzmi hrdo, sebavedome, akoby on bol prvá osoba na koči a nie pán vicišpán. A veru malo jeho sebavedomie istý základ, lebo vtedy panský hajdúch bol už dôležitá osoba. A najmä tento. On bol takrečeno telesná stráž veľkomožného pána, vždy blízko neho, v privátnych veciach a pri všelijakých príležitostiach jeho dôverným pomocníkom. V každodennom živote posluhom a vykonávateľom rozličných rozkazov. A pri takej dôvernej službe nenahraditeľný sluha naučí sa rozpoznávať pánov, ich slabosti, nedostatky a náklonnosti. A keď im vie vyhovieť, tak ich aj ľahko môže dostať do hrsti. Tí, čo stoja v úzadí, alebo ostávajú stranou, hľadia s veľkou úctou na pána v koči, ale ten, čo sedí pri kočišovi, si myslí: „Čože-by ste vy vedeli, hlupáci, ja som, čo som, nič viac!“

V koči sedel pán vicišpán Jur Platthy a po jeho pravom boku sedel pisár. Áno, lebo pán Platthy nerád sedel vpravo, a tak toto miesto vďačne prepustil svojmu „jurassorovi“. Ešte keď sa trafilo, že vzal na kuse cesty niektoré z farských detí, posadil ho napravo, a potom ho podpichával a priniesol do rozpakov. — Pán Platthy nenosil rukavice, ani vtedy, keď bol vystrojený do gály. Rukavice mal vždy pri sebe, ale ich nosil kdesi ukryté. Ruky mal od slnca a vetra opálené a vše žartoval, že on rukavice vôbec nepotrebuje, lebo ich má od prírody; kde sa začínala bielušká manžeta košele, nápadne belelo sa i jeho zápästie a rozdiel farby oprávňoval ho na vtip, že rukavice nepotrebuje. Rovnako ako ruky, i tvár mal hodne počernú.

Pán Platthy pozrel do oblokov fary a keď videl, že odtiaľ hľadia za ním, priateľsky pozdravil kývnutím ruky a svojím dobromyseľným úsmevom. Rád si zaposmeškoval, najmä na kňazoch si ostril svoj vtip, ale srdcom bol dobrý a šľachetný. Priateľstvo si zachovával aj s nižšie postavenými, nehanbil sa za nich ani pred slávnymi pánmi od stolice. S hlavným, županom, ako v ten čas temer všade, nebol práve v najúprimnejšom priateľstve, lebo ho neraz pomenoval „štréberom“.

„Ide do Bystrice,“ poznamenal apík, keď mu deti povedali, že koč práve prebehol popred faru.

„Tak som darmo prišiel,“ vzdychol Šuška rezignovane.

„To nie, pán brat, to nie, veď je doma pani. A pri nej toľko vykonáte, ako aj pri ňom. Ona je samá dobrota a láska, lenže ľudia ju často nadužívajú. Zato vy len choďte a predneste svoju žiadosť, ona vás vyslyší a vo vašom záujme vykoná všetko, čo sa vykonať dá!“ posmeľoval domáci pán.

Šuška poslúchol dobrú radu. Medvecký sám málokedy chodil do Platthych a v ten deň ani nemohol, lebo mal „funkciu“. So Šuškom šiel Samko, lebo by neznámi neboli potrafili. I vystrojil sa Šuška podľa možnosti slušne, tak aj jeho synček a vybrali sa na túto významnú návštevu.

Sídlo Platthyovcov bol starý kaštieľ, vlastne len panský dom, ale milý, útulný, teplý. Kiež by nikdy neboli bývali prinútení stavať druhý, neútulný, čo aj moderný. V tom starom bolo ešte všetko také staromódne, ale boli tam aj drahocenné veci, za ktoré by milovník umeleckých predmetov vďačne bol dal ťažké peniaze. Na oko bolo všetko také jednoduché, ale predsa veľkopanské.

Oproti fare — bolo treba prejsť len krížom cez hradskú — stál a stojí ešte nie veľký dom, ale tiež panský, pri ňom záhrada. Tento dom patril kedysi Eszterházyovcom. Odkúpili ho Platthyovci pre starú pani Benickú, matku pani Platthyčkinu. V tomto dome bývala už ako vdova tá staručká, útla, vznešená pani; bola milá, prívetivá, ale vždy slabá a chorá. Nesmel ju zaraziť prievan, ba ani čerstvé povetrie nepustili k nej. Taká bola vtedy lekárska opatera, vytvárala od chorého každé dobrodenie, akým nás obdarúva matka príroda. Povetrie, slnce a vodu vyhostili z príbytkov, kde boli chorí a neduživí, ale umelé lieky, pilulky, vizikátory a kadejaké vodičky udržovali tlejúci život — na čas.

Sem chodievala vtedy ešte mladá pani Platthyčka každé ráno, aby sa osobne presvedčila, ako sa má drahá maminka, ako spala a či nemá pre ten deň nejaké zvláštne žiadosti a potreby. Stará pani mala pri sebe tiež nie celkom mladú osobu, Nánku, čo farským deťom vnuklo predstavu, že každá „panská“ frajcimerka musí byť Nánka. Záhrada tohto domu hraničila so záhradou platthyovskou, vlastne vtedy to už bola len jedna; dnes by sa mohlo povedať, že to bol neveľký park a súčasne aj ovocný sad. Touto cestou viedol Samko svojho nového kamaráta a jeho otecka, lebo dvere, ktoré včera Adelku nepustili, boli dnes otvorené. Tadeto rady chodievali všetky farské deti, Samko už aj preto, že mladý pán Ďurko, trošku starší od Samka, rád sa s ním zabával, ale len keď prísny pán inštruktor dovolil. Vôbec malý Ďurko Platthy bol veľmi prísne vychovávaný. Za to mu neskoršie dali úplnú voľnosť, ktorú využíval na svoje nešťastie.

Záhradou, ktorá sa končila veľkými a peknými kvetinovými skupinkami, sa prišlo na veľký dvor. Hneď oproti záhradným dvierkam z druhej strany dvora stál pekný biely dom. Naľavo bola dlhá prízemná budova, v ktorej boli kuchyne, komory a kancelárie. Sprava celkom v úzadí boli stajne a iné hospodárske budovy. Od záhrady sa vypínalo priečelie panského domu so schodmi, domovými dverami pekne, ba skoro impozantne, najmä deťom to imponovalo. Vľavo od bočného domu bola brána, vedúca na priestor pred rímskokatolíckym chrámom, odkiaľ viedla vozová cesta spomínanou už rajčuľou.

Priečelie tohto starozemanského domu neskoršie zvečnil Samko vodovými farbami na peknom obrázku a daroval to svojej dobrej krstnej matke na pamiatku. Tešila sa z toho veľmi, lebo akiste to bol jediný obrázok tohto domu. Fotografia ešte vtedy nebola taká udomácnená ako dnes. Na dvore privítali prichádzajúcich poľovnícki psi hlasným, ale priateľským štekotom, lebo Samka poznali.

„Garson, tuto ne!“ zavolal Samko. A Garson počúval a líškal sa okolo chlapcov.

Keď vyšli kamennými schodmi hore, našli sa v priestrannom pitvore alebo predizbe. Odtiaľto viedlo viacero dvier do rozličných miestností; hneď prvé zľava do Nánkinej izbičky. Nánka nebola práve miláčikom detí, vycítili, že ich nemá rada. Toto azda bolo to jediné, čo s paňou nezdieľala, a to lásku k ľuďom, ale najmä k deťom. Nánka bývala väčšinou zamĺkla, zachmúrená, ale svojmu panstvu verne oddaná. Mala veľa roboty. Ráno priniesla panej raňajky do spálne; pán vstával skorej, vypil svoju kávu v obedovacej, kde ho obslúžil hajdúch Miško. Pani bola veľmi pracovitá, ale česať sa nikdy sama nečesala, už i preto, že mala krásne, dlhé blond vlasy. Keď ju Nánka česala, častejšie sa stalo, že už tam sedelo niektoré z farských dievčeniec, zubrovalo nejaké cukrovinky alebo mandle a v duchu obdivovalo krásu paniných vlasov. Na ne by iná pani bola pyšná a bola by si dala z nich urobiť frizúru s lokničkami okolo slúch a s kontíkom, s akýmsi „kopfpucom“, ale pani Libória vlasy skryla pod neúhľadný čepiec. Potom pani veľkomožná so zväzkom kľúčov odišla do kuchyne rozkázať kuchárke, čo sa má na obed variť a hneď šla s kuchárkou do komôr, aby jej vydelila potrebné potraviny. Odtiaľ sa odobrala záhradou na návštevu k svojej maminke, aby sa osobne presvedčila, či je nie chorá a ako odpočíva?

Nánka za ten čas vyriadila, vyvetrala panej izbu, prezerala šatstvo, keď bolo treba i bielizeň, ktorá bola jemná a bohatá, vôbec starostlivo obstarala všetko, čo jej naložili. Bola veľmi zamestnaná, aspoň tak tvrdila, a nenahraditeľná i pre dámske návštevy, ktoré prišli nadlhšie bez komornej. Niektoré priviezli so sebou svoje Žanky, Zuzetty, Ninky a Nanky.

Toľko o Nánke.

Druhé dvere odľava viedli do takzvanej obedovne, vlastne to bola izba i prijímacia i obývacia. Bola priestranná, vidná, ale zariadená jednoducho. Tu sa schádzalo panstvo so skromnejšími nárokmi. Mimoriadne veľkopanské návštevy obyčajne hneď zaviedli do hosťovskej, ktorej dvere boli prosto oproti hlavným dverám. Iné viedli do mladého pánovej izby a iné do rozličných miestností.

V obedovni nenašli naši nikoho. Šuška položil svoj cylinder na stoličku a začal sa prechodiť po izbe. Naprostred izby stál stôl z bieleho dreva, taký rozťahovací, ale veľmi prostý. Taký stôl by si teraz ani pisár do obedovacej nepostavil, vtedy ho mal podžupan a pri tom sa často hodovalo, skvele, okázale, po veľkopansky. Medzi časom zakryli ho kobercom, ktorý z pestrých handričiek uplietli drobné rúčky pani Benickej. Taký tepich by dnes ani jedna mladá milosťpani nevystrela na stôl. Tu ho však cenili preto, že to bola ručná práca drahej maminky. Mala už slabé oči, ale chcela pracovať a treba podotknúť, že ústrižky, z ktorých tepich uplietla, boli pôvodne nastrihané z pekných drahých látok.

Ďalej bolo v tej izbe mnoho stoličiek okolo stola a vedľa stien. Z jednej strany dverí bol veľký kredenc s jemným porcelánom a sklom, z druhej pekné biele kachle. Na stenách viseli obrazy, predstavujúce nejaké krajinky, ale aj pekné, plnokrvné kone, ktoré kdesi a kedysi behali o závod a vybehali cenu nie pre seba, ale pre svojho pána a majiteľa. Tieto obrazy si chlapci s veľkým záujmom pozerali. Samko už vedel jedno-druhé o tých pekných koníkoch. V ľavom kúte bola vzácna politúrovaná skriňa s priečinkami (v nej boli knihy), na skrini medziiným vzácne hodiny so stĺpikmi, ktoré neskoršie každý deň prišiel naťahovať a regulovať (lebo si dovolili i blúdiť a zastávať) miestny pán rechtor Karol Hurtay. Hurtay bol človek, čo všetko vedel, všetkému rozumel, a do čoho sa chytil, všetko spravil, ako sa patrí. Neskoršie sa nám predstaví aj on vo svojej milej, priateľskej podobe.

Prišla Nánka a uviedla návštevníkov do druhej izby. Z obednej viedlo totiž ešte dvoje dverí do bočných izieb, jedna bola menšia spálňa pre hostí, druhá pre pánov Platthyovcov. V nej zväčša bývala pani, najmä keď nebolo väčšej návštevy.

Šuška a chlapci vošli za Nánkou, ktorá im podala stoličky blízko pohovky. Na pohovke sedela pani veľmi ušľachtilých ťahov, ale skromného, jednoduchého zovňajšku. Nesledovala módu, aspoň nebola jej slepou otrokyňou. A predsa bolo poznať v nej paniu vyšších kruhov. Šuška veľmi úctivo spravil poklonu a vznešenej panej pobozkal podávanú ruku, ako sa na dokonalého gavaliera svedčí. Hneď bolo znať, že skúsil sveta, že sa stýkal so vznešenými ľuďmi. I chlapci, Samko už i návodom maminkiným, slušne sa poklonili a pobozkali ruku dobrej panej, ktorá ich poľúbila na čielka. Šušku priateľským slovom ponúkla, aby si sadol oproti nej.

Ako pozrel na jej dobrotivú tvár, do jej krásnych belasých očí, Šuškovo srdce okrialo a duša sa zohriala. Stručne predniesol svoju prosbu, a keď sa zaujímala o jeho osud, vyrozprával jej všetko tak úprimne, akoby ju už dávno bol poznal. Ona s ustrnutím a so zrejmou účasťou počúvala i poľutovala ho. Tých pánov poznala sčiastky i osobne, ale neodobrovala ich skutky. I Platthyovci boli páni, čo aj nie veľkí, ale zachádzali nielen s ľudom, ale s každým človekom slušne. Šuška teda predniesol tejto „anjelskej panej“, ako sa o nej vyslovil, nielen svoju prosbu o podporu (Leopoldianum), ale aj svoje utrpenie, cestovania a skúsenosti zažité aj vo Viedni. A tu sa ešte zmohol i na duchaplné a vtipné poznámky.

Niekedy i taký mučeník na chvíľku zabudne na svoje útrapy a rozveselí sa. Sú to vzácne chvíle.

A potom prišiel v rozhovore aj na svoju prítomnú opustenosť. Najmä starosť o synčeka ho nepokojila, veď práve prichodí do veku, keď mu treba ísť do gymnázia.

„Aj môj Ďurko už pôjde,“ poznamenala pani. „Upokojte sa, my ho neopustíme.“

„Pevne verím, že môj syn už našiel svojich dobrodincov,“ povedal Šuška. „U Medveckých bude mať domov, kam sa uchýli cez vakácie.“

„To verím i ja, lebo páni farárovci sú zriedkaví ľudia; moja pani kmotra má zlaté srdce a neúnavne pracovité ruky. Môžete byť bez starosti, keď váš synček bude u nás, nestratí sa.“

Tak asi hovorila pani a ešte iné veci prišli na pretras. A medzitým prišli do obedovne, kde priniesli na občerstvenie víno a zákusky, lebo bolo pred poludním. Šuška sa nedal núkať, zajedol si, ale aj si upil chutného vína, veď ako putoval svetom, neopovrhoval pohárikom vína, keď sa mu zavdala príležitosť. Nebol ani div, takého opusteného a rozhorčeného človeka niekedy nadíde aj malé pokušenie.

A potom ešte vyrukoval, že si prosí i „foršpont“.

„Čo prosím?“ spýtala sa pani.

„Prosím, ako ráčite vedieť, ja musím ísť ďalej, a tak potrebujem príležitosť, čiže takrečený ,foršpont‘.“

„Tak,“ začala dobrá pani, Šuškovými slovami privedená do značných rozpakov, „ale ja neviem, či to bude možné. Myslím, práve dnes nemáme ani jedny kone voľné. Môj muž odišiel dnes do Bystrice a druhé sú v práci.“

Šuška sa figliarsky zasmial.

„Prosím za odpustenie. Vaša milosť, ja nie som taký neskromný, aby som požadoval kone čiže záprah, u mňa je foršpont trochu dobrého domáceho špiritusu, ktorým si triem nohy, keď mi po dlhšej chôdzi vypovedajú službu. O takýto foršpont som bol taký smelý prosiť Vašu milosť.“

I táto ináč vážna pani sa musela Šuškovmu vtipu usmiať. Pri rozlúčke podala večnému pútnikovi maličkú fľašku žitného domáceho liehu a naložila mu, aby si len fedroval biedne, unavené nohy a aby zas čím skôr doputoval do Slatiny.

A tak nielen obdarený, ale i rozveselený, opustil Šuška tento dom, aby sa už nikdy viac do neho nepodíval. Odišiel uspokojený a veril, že sa jeho dieťa vo svete nestratí; keď bude musieť aj strádať, trpieť a pracovať, ale už nezahynie. Žiadanú podporu dostal, bolo to vcelku málo-neveľa, ale aspoň pre uľavenie biedy, s ktorou zápasil. O niekoľko rokov potom (1857) doputoval unavený pútnik na odpočinok, z ktorého ho už nijaká starosť nezobudila.

V ten deň chlapci nevideli mladého Ďurka, vyšiel si so svojím domácim učiteľom na koni do Brezín a len keď chlapci odchádzali, videli ho, ako sa pekne nesie na svojom koníčku. To stretnutie, ktoré teraz zameškali, vynahradili si neskoršie, keď zavítal študentský život, jeho radosti a žalosti.

Nemilosrdnou sudbou hnaný starý Šuška opustil slatinskú faru, kde našiel aspoň na niekoľko dní útulok a odpočinutie a dobrých priateľov. Odišiel a viac už neprišiel na to miesto. Vzal so sebou i svojho syna Paľka, aby sa s ním ešte aspoň krátky čas potešil, kým chlapec nebude musieť ísť do školy.

V Pukanci, kde mal Šuška osvedčených a neohrozených priateľov, zdržiaval sa vtedy, keď neputoval do Viedne, alebo naspäť. Tu žili ešte niektorí členovia manželkinej rodiny.

A tu pripravoval, pomocou priateľa farára Holubyho a učiteľa vyšších tried Pavla Záhona, svojho Paľka do školy, učil ho najmä latinčine, ktorá bola vtedy na stredných školách vyučovacou rečou. Táto reč bola ťažká, a nie div, že sa jej chlapci ťažko učili a nielen učili, ale aj „mučili“ sa ňou.

Neskoršie latinčinu nahradila maďarčina, prípadne nemecká reč, ale čože, našim slovenským chlapcom boli aj tie cudzie a ťažké. Preto bolo treba chlapcov pripravovať. Boli v ten čas farári, ba aj dedinskí učitelia, takzvaní „rechtori“, učení ľudia, ktorí po latinsky plynne hovorili a medzi sebou sa zhovárali.

I slatinský apík pripravoval svojich synov do lýcea, pertraktoval s nimi vtedy obligátneho Donáta.^[2] Často sa apíkova izba ozývala deklináciami a konjugáciami, ktoré však nešli bez prekážok. Apík mal ešte aj žiakov a tí veľmi často nevedeli sa vpraviť do spletených pravidiel čiže „regúl“ klasickej latinčiny; ich ešte nerozhľadený, ale chápavý, hlavne však praktický duch revoltoval, že im to v živote, pri obchode a podobnom zamestnaní ani nebude treba. Pri slovkách, ktoré sa dosť šťastne naučili naspamäť, prekĺzlo sa nejedno neprimerané slovíčko, napríklad: „Arcipiter, starý Piter“ (tak prezýval ľud starého statkára Bittera). Naši domáci chlapci boli všetci takí nasiaknutí tými latinskými slovkami, že ešte i zo sna recitovali, čo vzbudilo mamičkino nemalé poľutovanie. Pán Platthy vysmieval apíka, že veď sa chlapci ani neučia, lebo keď ide popred faru, vidí, že sú chlapci na dvore, že sa zabávajú. Na to povedal otec: „Nie je hlavná vec, rogo, či sa učia a kedy sa učia, ale či vedia?“ A preto vždy volal pána Platthyho na „examen“.

Samka dali kvôli maďarčine, ktorá sa stále viac uplatňovala na stredných školách, do Lučenca. Tam pobudol dva roky. Potom ho apík odviezol do Štiavnice. A tu v tomto starom pamätnom banskom meste zišli sa starí známi a kamaráti, dvaja útlocitní, vnímaví chlapci, Paľko a Samko, aby už uzavreté detské priateľstvo ďalej pestovali cez celý život. Od toho času boli temer nerozluční a ich obapolné povahy sa doplňovali, ich charakter sa upevňoval a náhľady na život sa prehĺbili.