ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani Hermína má trápenie.

Nie, osud jej nedožičil, aby strávila zvyšok života v modlitbách a v rozjímaní, ako by si bola priala. Darmo je, kým má telo, svoje ťažké telo, nemohla vzlietnuť do ríše anjelov, kde panuje večný mier, a neodišla ani do kláštora medzi ctihodné sestričky, ktoré úzkostlivo dbajú, aby do ich ústrania neprenikol zhon sveta. Leží stále doma na posteli, a to je nie tak ďaleko, aby sa mohla len utápať vo svojej svätej duši. Od cesty, ktorú používajú ľudia, delí ju iba stena, do kuchyne, kde lomozí Marusa, bývajú dvere otvorené celý deň, tam ďalej hneď je korheľňa, v ktorej je neraz hlučno, že sa otriasa celý dom.

Život teda k nej priteká vytrvalo niekoľkými stranami. Nie sú to síce mocné prívaly. Tie burácajú niekde vo väčších, voľnejších priestoroch, schytávajú ľudí, ktorí stoja priamo v prúde a majú zdravé nohy a ruky, aby mohli zápasiť. K nej pritekajú len slabé vlnky, zvyšky veľkých, roztrieštených vĺn, posledné záchvevy okrajových kruhov, ktoré sa na úskaliach dobre stlmili. Ale aj tie stačia na to, aby jej porušovali pokoj. Život ju ešte celkom nevyradil zo svojej hry. Podchvíľou sa jej z niektorej strany ohlási a ona ho musí brať na vedomie.

Zavčas rána sa rozhovoria kohúty. Celá dedina ešte spí v hlbokej, neporušenej tme, a ona ich už počuje. Známe, ostré hlasy živých a vždy pohotových budíkov dediny. O chvíľu rozlepí rozospatá žena oči, započúva sa do temných priestorov, uvedomí si jasne svoje povinnosti, a potom už neotáľa. Prekročí muža, ktorý vedľa nej vždy bezpečne leží, a ide rozložiť oheň. Keď zapukajú platne a vyvalí sa dym z komína, voľačie ruky sú už zapriahnuté. Treba zomlieť kávu, naliať do kotlíka vodu, vyňať kapce z rúry, ktoré sa tam od večera sušili, zamiesiť cesto, priniesť na stôl chlieb, rezeň slaniny, vytrúsiť omrvinky z mužovej kapsy, zapliesť si vrkoče, zvesiť záclonku z okienka na dverách, lebo začína vonku svitať. Samé drobné, nenáročné, ale cieľavedomé a isté pohyby, sprevádzané iba pravidelným tikotom nástenných hodín a pokojným prúdom myšlienok. S prílivom dňa bude aj ich pribúdať a ustanú iba na mrkaní, keď sa zalizne posledný plamienok do vyhárajúcich uhlíkov v peci.

Pani Hermína ich dobre pozná, nezabudla na ne. Vedela by ich hocikedy zopakovať v práve takom slede, ako za sebou nasledujú, a vždy, keď zaspievajú kohúty, ozvú sa jej niekedy v lakťoch.

Cez deň doliehajú k nej neustále kroky z cesty, niekedy vidí na stene proti oknám aj tiene, niekedy jeden, niekedy dva alebo i viac. Postupujú jedným smerom, ale aj proti sebe. Ach, ľudia prechádzajú všetkými smermi, majú veľa pokonávačiek. Každému niečo iné vrie v hlave. Niečo mu práve pochybelo, musí si po to ísť na druhý koniec dediny, treba sa ponáhľať, aby nezmeškal! Slnce postupuje obzorom rovnomerne, nezastane ani nad jedným kopčekom. Čo nevidieť bude mrkať, človek si bude robiť súvahu: na toto som pozabudol, toto som nestihol urobiť, a zle spí, ak má veľké resty. Najlepšie je, keď robota ide od ruky. Áno, i to si pani Hermína uvedomuje, lebo nezabudla na robotu, ktorú voľakedy vykonávala.

Keď večerami vyhukuje sova, sedia už všetci okolo stola pod lampou. Je tu aj suseda s praslicou a ešte niekto tretí. Slovo padá na slovo, každý má nejaké skúsenosti, nové chýry, pochybnosti do budúcna, reči sú zaujímavé, oplatí sa počúvať, hoci mihalnice treba neustále dvíhať. Veľmi známa vec. Priadky sa rozídu, len čo vychladne pec a hlásnik zatrúbi pod oknom.

Takto vlastne pani Hermína sleduje presne pulz života od rána do večera. Ba niekedy i uprostred noci sa zobúdza a načúva. Niekto chodí bosý po kuchyni. Bude to istotne Matúš. Dostal chuť na pár šlukov. O chvíľu vrzgnú dvere na komore, kde spáva Marusa, a zas bude ticho. Voľakedy hneď potom zvykol spoza stien prenikať tlmený rozhovor. Teraz sa všetko odbaví v tichosti. Matúš sa už do rána ani nevráti do svojej postele pri dverách. Pani Hermíne sa rozbúši srdce. Nejaká spomienka sa jej tlačí do mysle. Nie, to pôsobí pohanená počestnosť, trocha rozhorčenia, jej krv má ešte nejaký nárok a bude zaiste oprávnený. Ale chytro sa ovládne, upokojí. Zatvára oči, aby čím skôr zaspala. Nesmie sa dať mýliť nejakými spomienkami, nesmie sa vracať na tie miesta, ktoré už dávno opustila a oželela. Bolo by to zbytočné. Všetko je vzdialené, stratené pre ňu. To oživenie, ktoré spôsobuje v nej spev kohútov, každodenný pouličný ruch, je len ozvena života. Dnes má už telo tiché a dušu vyrovnanú, zmierenú s minulosťou i s budúcnosťou. Nesmie dopustiť, aby sa nejako narušil tento stav.

Nuž tak uvažuje pani Hermína a bráni si svoj mier. Chce sa udržať v ústraní, v tichej zátočine, kde ju prúd vyplaví za každých okolností, kým bude prebývať ešte na tomto svete. Nech si ľudia idú svojimi cestičkami. Ona už došla k cieľu.

Ale teraz stučnela Marusa.

Ach, Marusa je už nie takou opŕchnutou a splašenou sliepkou, ako bývala voľakedy. Od tých čias, ako začala prijímať od gazdu podarúnky, zmenila sa rýchlo vo svoj prospech. Tvár sa jej zaokrúhlila, chrbát rozšíril, ruky i nohy zhrubli. Veru. Ani nie o rok jej musel Matúš kúpiť nové čižmy, lebo tie prvé mali úzke sáry. Veľa sa vždy namordovala, kým do nich vtlačila lýtka. Stala sa veľkou dievkou.

Za svojím chudobným domovom tam niekde za horami celkom prestala clivieť. Nemalo to významu. Sotva kedy jej kroky zamieria v tie končiny. Ako by si zvykla na nízku povalu, na malé okienka domu? V ktorom kúte by si našla miesto pre svoje sukne, oplecká, brusliačky, pentle, košele, ktorých má už plnú truhlu, pre svoje čižmy? Ako by sa mohla uspokojiť celý rok len ná pečených zemiakoch a kapuste? Ach, nie, nedostanú ju už tam.

Občas privíta svojho zostarnutého a utrápeného otca. Povypytuje sa ho na novinky, ale neprejaví o ne väčší záujem. Len aby bolo o čom rozprávať. Beztoho to bývajú vždy iba ponosy: málo zárobku, bieda, hlad, choroby. Otcovi môže veriť. Keby mlieko pili a samý med lízali, ani otec by nebol taký žltý a zohnutý do háčika. Ach, ťažko prichodí dlhšie naň hľadieť. Handry na ňom visia a celý sa trasie. Stále ho je nejako menej. Raz sa pustí pred ňou dokonca do plaču ako malé dieťa. Pred týždňom pochoval ženu. Ach, božemôj, čo si len počne s toľkými deťmi. Marusa na chvíľu stŕpne. Taká novina ju predsa len prekvapí. Práve pred týždňom, práve vtedy jej niečo vari cez pravú polnoc škrabalo na posteľ za hlávikom. Istotne mať, keď vtedy umreli. Chudera, živo sa na ňu rozpamätúva. Tenká žena s dlhým, skoro priesvitným nosom. Celé dni ošívala sa po izbe, vymetala kúty, upratúvala, vytierala, ona jediná, lebo chcela udržať akú-takú čistotu. Postávať pred domom a viesť dlhé rozhovory so susedkami sa jej nedostávalo. Bolo veľa detí. Jedno učila obliekať do košieľky, druhé zavíňala do plienok a iné už nosila vo svojom boľavom živote. Stále mala komu utierať zásterou nos. Veru, nautierala sa dosť, prisviedča otec. Nikto sa nemôže ponosovať. Iba tým najmladším nebude mať teraz kto utierať. Sirôtky, ktože sa ich ujme, aby nevykapali? Najlepšie by bolo, keby sa ona, Marusa, vrátila domov. Má skúsenosť, vie variť i deti opatriť.

Ale Marusa v tom okamihu vytriezvie a zabudne náležite oľutovať aj mater. Veď majú Milu, prečo by tá nemohla viesť domácnosť?

Ach, kdeže je Mila. Tá vlani veľmi chytro vypadla z hniezda. Zapodela sa s Cigánom, ktorý prišiel do dediny tehly páliť. Nečakala ani, kým ju rodičia vykropia svätenou vodou. Pošla ta za ním do koliby a dosiaľ mu už vynosila druhé dieťa. Doma sa ani neukáže.

Nuž v takom prípade nech sa prichytí roboty Jula alebo nech sa otec ožení, nejaká vdova sa preň ešte nájde. Ona nie, nemôže zanechať dobré miesto, a potom ani by ju nepustili. Práve teraz je veľa roboty, začali stavať. Prídu murári, šichníci, bude treba variť pre mnoho ľudí. Ako by si bez nej pomohli? Nie, v nijakom prípade nie. To je jej posledné slovo.

I otec sa musí s tým uspokojiť. Poutiera si do rukáva nos, aby viac nesmrkal. Bude sa musieť vari druhý raz oženiť. Nemá iného východiska. Na deti sa nemôže spoľahnúť. Marusa mu tentoraz napakuje plnšiu tanistru, vopchá niečo i zo šatstva, pán má dosť. Tak, len nech sa doma nejako opatrujú. Vyprevádza ho naponáhlo a cíti sa spokojnejšia, keď môže za ním pritvoriť dvere.

Kdeže by ona išla. Veď má tu svoj domov, mohlo by sa povedať, svoje teplé hniezdo, a sotva teplejšie by inde vo svete našla. Všadiaľ by musela robiť, lebo je iba slúžkou, ale tu jej aspoň nikto nerozkazuje. Sama si určuje robotu, určuje si za ňu aj plácu. Vlastne tu nejestvuje nejaké pevné, pravidelné vyplácanie. Kedykoľvek by jej pochybeli peniaze, ide do krčmy, siahne rukou do priečinku a naberie práve toľko, koľko sa jej do hrsti vmestí. Niekedy iba grajciar, dva, aby si mohla dať vytiahnuť bielej myške planétu, niekedy celá zlatka. Záznamy nevedie nikto, ani výročné zúčtovania sa nerobia. Všetko sa dáva, berie podľa svedomia. A práve to sa Maruse páči. Keď má človek široké svedomie, zmestí sa doň veľa a vždy máme do činenia iba so samým sebou. Na to, že by jej mohol niekto nazrieť do duše, nemyslí. Na tomto svete sa ešte nenašiel taký jasnovidec. A tak sa cíti bezpečná. Stúpa všadiaľ na celé chodidlo. Rozpráva nahlas a smeje sa veselo. Niekedy vari aj veselšie a hlučnejšie, ako by sa jej patrilo. Ľudia by k nej mohli pojať ľahko nejaké podozrenie. Ale ona nedbá. Zo dňa na deň je smelšia.

V nedeľu zoberie sa vždy do kostola a stane si pod kanceľ medzi ostatné dievky. Keď kostolník otvára bráničku a položí biely obruštek na kovovú mištičku vedľa oltára, ide aj ona honosne s ostatnými na oferu, a keď sa vracia obzerá si spokojne rady naľavo, kde sedia ženy, rady vpravo, kde sedia samí chlapi, zodvihne oči hore na chór, znesie pohľady na všetkých mládencov. Ba prezrie si i tmavé kúty pod chórom.

V niektorom vari stojí richtárov paholok. Hľadí na ňu práve tak uprene ako vtedy, keď prvý raz vstúpila tu do kostola a postavila sa pred neho. No v túto chvíľu necíti nijaký tlak na čele alebo na inom mieste svojho tela, ani po chrbte jej neprebieha mráz. Aké strachy. Paholok nemá takú silu v očiach, ba ani v rukách, ako si on namýšľa. Marusa sa mala možnosť o tom presvedčiť. Od pár čias vedú spolu tichý zápas a vždy sa dosiaľ ukázala jej prevaha. Darmo sa jej vláči za pätami, sotva vykročí z domu. Darmo ju zaskočuje na pustých miestach, darmo uprostred mesačných nocí vyklopkáva jej vytrvalo na okno, vytrešťúva rozpálené oči a pritíska čľapatý nos na orosenú tablu. Nezláka ju ani sľubmi ani čarami.

Raz sa utiekol aj k násiliu, vyskočil nečakane z medze, kde na ňu striehol, keď prišla na ostredok s košom, a chcel ju strhnúť na zem. No bola to celkom márna námaha. Keď na svoju hanbu dohryzený, doškrabaný, bez jedného rukáva odskočil do krovia, Marusa si musela zapínať brusliačik, podkasúvať sukňu a hlavne naprávať hriadky, zahŕňať korene zemiakov, ktoré pri ruvačke porozmetúvali, ale vcelku nechýbalo jej nič. Ani ruky ani pás ju nebolel. Nabrala spokojne do koša zeliny a prišla domov práve taká svieža a ľahká, akoby naozaj len kôš zeliny na kúsku bola preniesla. Trochu ruvačky jej nemohlo škodiť. Mala surové a tvrdé telo, ku ktorému by si musel poriadny chlap pevne zastať, aby ho skrotil. Richtárov paholok by si však musel zavolať pomoc. Sám je na ňu prislabý. Jeden pokus stačil, aby stratil odvahu. Potom prišiel s inými trikmi. Začal sa jej vyhrážať. Ak nevyjde vraj večer do záhrady, do rána im zdochne krava, niekedy mal zhorieť celý dom na popol, ba raz ho mala nájsť obeseného vo dverách. Pravdepodobne cez chladnú noc, čo stál niekde za plotom a čakal, si to vždy inakšie rozmyslel. Marusa si pokojne večer ľahla, ani okienkom pred spánkom nenazrela, či nestojí niekde medzi fazuľou, v noci hlboko spala, neplašili ju pochabé sny, a ráno nikdy nenašla vyvalenú kravu v maštali, popol z chalupy alebo obesenca vo dverách.

Nuž čože má teraz za lubom?

Marusa čaká. Každý deň ju vedie cesta popri pliesku. Tu obyčajne spomalí krok. Hľadí aj do rákosia a načúva, lebo odtiaľ zvykli sa ohlasovať hrozné slová pomsty. Ale dlho nič… Vietor vyprobúva pružnosť rákosia, nad plieskom preletúvajú lastovičky. A podaromnici aj čaká. Jedného dňa odíde paholok s uzlíčkom z dediny a Marusa slávi úplné víťazstvo. Keď sa vracia z ofery, temer vyzývavo prehliada kostol. V tmavom kúte pod chórom už stojí iný človek. Musí to byť veľký svätuškár, lebo od modlitebnej knihy nezodvihne ani na chvíľku oči. Marusa dvíha hlavu. V očiach jej horia jasné ohníčky. Nepridúša ich pokorou ani v kostole. Môže ich vidieť každý. Víťazný boj s paholkom jej dodal novej odvahy. Už nezrýchli krok, keď na ňu zavolá niektorý dedinský mládenec, ani si neobhrýza gamby, ak sa k nej na ceste pridá. Prečo by sa mala uťahovať, strániť? Veď v ničom nezaostáva za ostatnými dedinskými dievčatami. Naopak, v mnohom vyniká nad ne, hoci sa nespúšťa svojho kroja. Len tak bez príčiny by sa chlapi za ňou neobzerali. Ba práve spomalí krok, počká, lebo je rada, keď môže s niekým ísť, zhovárať sa, uhýbať všelijakým slovným narážkam, hrať chvíľku odvážnu hru očú, nechať sa chytiť tvrdou rukou v zápästí. Nevidí v tom nebezpečenstvo.

V krčme si dovolí ešte viac. Prechádza voľne pomedzi stoly, rozkladá poháriky. Nevrieska, keď ju niekto potľapká, privinie alebo uštipne na niektoré chúlostivé miesto. Nech si len poslúžia, keď im to dobre padne. Ona sa pritom nestratí, ani z nej neubudne. Trocha jednačky, korenených žartov, smiech, a o chvíľu stojí zas za púdľou a nalieva nové poháriky. Voľakedy by sa nebola dala za svet vylákať z tohto miesta, obloženého sudmi, debničkami a fľašami. Už na to potrebovala odvahu, aby vládala sem vstúpiť. Kolená sa jej triasli a oči mala vždy plné sĺz, keď si uvedomila, že stojí medzi samými chlapmi. Úzkostlivo narábala lievikom a mierkami. Naplnené poháriky nechávala stáť na pulte, kým si ich sami hostia neodniesli k stolu. S nikým sa nepúšťala do rozhovoru, len striehla, aby mohla vykĺznuť dvermi naspäť do kuchyne. Dnes je to iné. V krčme sa pohybuje práve tak voľne ako v ktoromkoľvek inom kúte domu. Chlapi jej nezavadzajú. Nalieva rovno z fľaše, ktorú drží jednou rukou, nepoužíva mierky, veď sa nezrúti nebo, keď niekoľko kvapiek preleje. Prihovára sa vľúdne každému, koho vysluhuje. Či už posušili na Kratinách? Nie ešte? Oni dajú z pondelka skosiť. Keby len bola chvíľa! Tento rok je veľmi mokrý. Odprevádza až k dverám, roznáša k stolom. Prečo by mala na svet hľadieť spoza púdle?

Ach, veru zmenila sa na nepoznanie… Mohlo by sa povedať, že urobila veľký skok. Azda niekoľko veľkých skokov. Roky plynuli, krv dozrievala a prúd, nekonečný, strmý prúd života ju vliekol. Ona sa len toľko pričinila o dnešný stav, že sa ničomu nebránila. Poslušne sa dala odviesť z drevenej chatrče, kde sa narodila, sem do tejto chmúrnej múranice, pochytila sa usilovne robôt, ktoré jej rozkázali, keď bolo treba, prevzala starosť nad celým hospodárstvom, jednej noci prijala gazdu do svojej postele a poslúchla ho, keď žiadal, aby bola ticho. Áno, iba to by sa jej dalo vyčítať. Ostatné prišlo samo ako dlhý rad následkov: uvoľnenie vnútorného napätia, istota, smelosť, odvaha, chuť do roboty, chuť do jedla, nerušený hlboký spánok, zdravie, sila a teraz toto neobyčajné tučnenie.

Zaiste je to veľký nevďak, hanebnosť a bezočivosť, keď slúžka využije dobrosrdečnosť, štedrosť, zhovievavosť svojich pánov, vypasie sa pri ich stole, zapustí hlbšie korene, ako je dovolené, rozloží sa pohodlne v celom ich obydlí a nakoniec zamieša sa i do ich krvnej záležitosti, aby si mohla niekedy robiť nárok na ich dedičstvo. Ale či ona za to môže? Aj popri odvahe, ktorú nadobudla, v tomto prípade zostáva len slabá. Každá možnosť vyhnúť sa následkom, zabrániť nepríjemnostiam zostáva mimo nej. Spočiatku hlodá ju aj vážna starosť. Keď zbadá, že objem pása sa jej povážlivejšie zväčšuje, robí opatrenie, aby to nikto nespozoroval. Pravdaže, šnúra na sukni už nevystačí, roztrhne sa, keď ju pevnejšie zviaže, a okrem toho nemá žiaden účinok. Tlak znútra pôsobí na širšej ploche, je trvácnejší, ba zdá sa, že vzrastá. Následkom toho i tlak zvonku musí sa stupňovať. A Marusa nezaháľa, vystrieda všetky prostriedky, ktoré má poruke, najprv povrázok, na ktorý vešiavala bielizeň, potom gazdov remeň na pás, uterák, poskladaná šatka, obrus a potom je v koncoch. Vzrastajúci tlak prevalí sa dopredu, vypne celé brucho a nedá sa ničím zachytiť. Nieto preň vo vnútri miesta. Každá námaha je zbytočná. Musí sa porozpínať, uvoľniť, veď treba aj dýchať. Ešte má predsa odvahu, nuž skúsi pripomôcť si tou. Motúzy poodhadzuje a opáše si voľne sukňu. Ani tá ju nechce veľmi poslúchať. Dlho sa trápi, kým ako-tak pozakrýva rázporok, vpredu je zas prikrátka. Ešte ju poprihládza, pár ráz vzdychne a ide za robotou. Zvŕta sa v kuchyni, zametá krčmu, ide na ulicu, pristavuje ľudí, zhovára sa s nimi a snaží sa byť pritom pokojná. Či znesie ich prenikavé pohľady? Oj, zaiste, to je ľahšie ako chodiť so sputnaným bruchom, kráčať opatrne ako na ihlách, potláčať vzdych a čakať, kým sa ti rozpukne srdce.

Koniec koncov, prečo by len ona mala znášať nepríjemné následky poklesku. Toto brucho nie je celkom iba jej záležitosťou. Prislúcha do spoločenstva tohto domu. Aspoň z jeho poriadkov vyplynulo. Jej sa dostala teraz iba úloha nosiť ho. Ako sa pamätá, najprv ho nosila pani Hermína. A vykonávala to dôstojne. Nikdy nedala najavo, že by sa bola zaň hanbila. Ľudia ju napospol chválili, vraj aká je pekná, plná. A mali pravdu, dobre jej svedčal taký stav, veď bola gazdiná. Teraz je na nej rad, lebo prevzala po nej vedenie domácnosti i gazdovstva. Neskoršie sa dostane takej cti mladej slečne, aby sa vystriedali všetky ženy poriadkom. Nuž akáže hanba. Rozhodne sa určite Marusa a chodí ďalej bezstarostne po dome, vykonáva usilovne všetky roboty ako prv. Napodiv, brucho jej nezavadzia, ľahko si dá s ním rady, pobehúva po krčme, nalieva do pohárikov, štrká peniazmi, žartuje, smeje sa na všetky zuby. Nie, ona nemá príčinu znepokojovať sa.

Zato pani Hermína zabudne na každodenné modlitby, nábožné spevy a celou bytosťou stíchne niekoľko dní od tej chvíle, ako zistí neklamné príznaky jej stavu, ba i potom sa nevie len tak ľahko spamätať. Najradšej by sa videla niekde hlboko, hlboko pod zemou. Na takýto úder nečakala. Voľakedy vzala celkom pokojne na vedomie, že Matúš pretrhol i to posledné puto ich manželského zväzku. Ach, veď bol ešte rúči chlap. V robote sa nedal zahanbiť. Do jedla mal vždy dobrú chuť, neponosoval sa na záduch, ani na ľavom pleci ho nepopichávalo. Ani jednu sobotu si nezabudol oholiť bradu, pristrihnúť si a vykrútiť bajúzy. Bolo len prirodzené, že sa niekedy v noci prebúdzal, vyšiel do kuchyne a hľadal dvere do Marusinej komôrky. Nezazlievala mu to, ani na Marusu nepožiarlila. Snažila sa každého zvlášť pochopiť a ospravedlniť. Istotne takéto riešenie je pre ňu najprijateľnejšie. Matúš nepotrebuje obchádzať ploty, prikrádať sa tmavými medzerami, aby ho nikto nezazrel, a vystávať niekde pri okne, kým mu niektorá vdovica neotvorila. Marusa spáva tu hneď v komore za stenou. Všetko sa teda odbaví bez náhlenia a hlavne pod jednou strechou. Nikto sa nič nedozvie. Počestnosť ich rodiny sa navonok uchráni. Ona má posledné dni svojho života vcelku spokojné. Ona sa modlí za seba i za tých dvoch, a keď zomrie, bude mať Matúš voľné ruky. Môže si dať zväzok, ktorý uzavrel tajne s Marusou, potvrdiť verejne pred ľuďmi i bohom. Veru, s tým počítala. Ba počítala aj na to, že sa bude musieť niekedy Paulínka deliť s niekým o dedičstvo, ale nikdy nepomyslela, že by ju mohla Marusa takto zaskočiť. Čo si len počne?

Na mienke ľudí jej ani tak veľmi nezáleží. Žije mimo nich za hrubými múrmi a nemá nádej, že by sa niekedy s nimi stretla na ulici. Horšie je, že Paulínka už nie je malé dieťa. Otvárajú sa jej práve zmysly, usilovne pozoruje, trápi sa nad všelijakými záhadami ako vari všetky dievčatá v jej veku. Pri tom všetkom je ešte nevinná ako kvietok. S každou myšlienkou sa zdôveruje matke. Áno, to je jediná bytosť, na ktorú má vplyv na tomto svete, s ktorou si rozumie. Teraz ju istotne stratí. Veď čo si pomyslí o nej, o otcovi, keď toto všetko pochopí? Ako sa jej bude môcť pozrieť do očú? Marusa tu zľahne, porodí dieťa, bude sa musieť ísť zapísať do matriky otec. Ach, nie, nie, musí rozhodne hľadať nejaké iné východisko. Najlepšie by bolo, keby sa mohla pokojne a osamote porozprávať o veci s Matúšom. Muži mávajú určitejšie nápady, vedia sa rýchlo rozhodovať.

Ale z Matúša teraz veru nemá nič. Je taký zaneprázdnený robotou, ako ešte nikdy nebol… Cez deň robí vo fabrike a večer neskoro do noci doma, lebo sa práve pustil do prestavby. Nemôže otáľať. Roky utekajú, dievča dospieva. Čo nevidieť prídu prví pytači. Keď bude ešte jedna kuchyňa, izba, komora, môže ich smelšie premerať, hodnotiť a opytovať sa, kto sú a čím chcú byť. Ani z jamy na hnojnicu by sa nemohol tak úprimne tešiť, keby musel myslieť na smrť. Ech, veď sa rozhodol, že tento barak i s celým gazdovstvom predá, keď pôjde na penziu, a že si v meste kúpi poriadny dom, aby mohol držať nájomníkov. Nuž dal sa do toho. Starú kobylu predal, kúpil pár dobrých koní, ťažký voz, najal paholka, zatiaľ iba priškretého Joťka z dediny, ktorému nemusí platiť, zváža drevo, skaly, tehly, teraz prišli murári, chodí s motúzom, zabíja kolíky, tuto by mohli byť okná na izbe, tam dvere do kuchyne, robí čiary latkou krížom-krážom po dvore, takto by on myslel. Okná nech urobia väčšie, komín úzky na vypaľovanie a priečky len na jednu tehlu, lebo tak sa teraz všadiaľ stavia. Zajtra prídu tesári, i s tými sa treba poradiť. Ukazuje sa, že v jame bude málo vápna, musí ešte zahasiť do suda, i zo dva vozy piesku treba ešte vyhodiť z potoka. Ach, na jednu hlavu je to práve dosť. Kdeže by on mohol myslieť aj na Marusu.

Pani Hermína už po dvoch bezsenných nociach nahliadne, že by darmo čakala na jeho rozhodnutie. Musí konať sama. Vari ešte toľko sily v sebe nájde, že znesie pohľad svojej sokyne, veď musí uznať, že v takomto stave nemôže tu zostať. Za krátky čas naplní sa dom cudzími ľuďmi, murári, tesári, šichníci, pre všetkých sa musí nájsť miesto, aby sa mohli po robote vyspať. Akože by chodila pomedzi nich v takomto stave, akože by ich prekračovala, keď budú ležať v kuchyni na dlážke, a čože by si tiež o nej pomysleli. A potom, kto bude za ňu variť, robiť, keď jej nadíde čas, veď by si museli najať ešte jednu slúžku. K tomu by už pán neprivolil. Nie, nie, v nijakom prípade nemôže tu ostať. Najlepšie riešenie by bolo, keby sa teraz vydala. Ona, pani Hermína, by jej v tom pomohla. Nejaká tá plachta, perina by sa už tu pre ňu našla, aj svadba by sa mohla tu odbaviť. Nech si to len dobre rozmyslí.

Napodiv, Marusa má pritom jasný rozum, nemusí veľa rozmýšľať. S návrhom pani Hermíny celkom súhlasí, lebo nie je taká hlúpa, aby si nevedela ani roky spočítať. Keď prišla sem, mala sedemnásť rokov, a teraz má práve toľko Paulínka, ktorá sa vtedy narodila. Nuž to je veru vysoký vek pre dievku. Ak ho ešte premešká, zostane starou dievkou a do smrti by sa tiež nechcela túlať iba po službách. Bola by rada, keby sa mohla vydať, najmä keď sú predpoklady, že by sa neprevážala k mužovi s chudobným rúchom, len keby si ju chcel niekto vziať.

Pani Hermína dostáva odvahu. Nie je to také najhoršie, keď Marusa súhlasí. Hlavnú prekážku prekonala. To ostatné pôjde ľahšie. Nevesta je tu a ženích príde. Veď hádam mala nejakého frajera.

Akože by nie, každé dievča má frajera. K niektorej pristupuje už nad kolískou. Je ešte veľmi nesmelý, dáva sa ženám dlho nahovárať, kým privolí nakloniť sa k nej, aby sa mohla poihrať s jeho kučerami. Niekedy to vôbec nedokáže, radšej sa pustí do plaču, hoci prechováva tajnú túžbu ulapiť tie drobné trepotajúce rúčky a pomädliť ich chvíľku vo svojich dlaniach. Iný ju poťahuje za vrkoč, postrkuje, buchnátuje alebo obsypáva spoza niektorého uhla skalami zas vtedy, keď prvý raz prekročí prah domu a opovažuje sa bez ochrany behať ulicou. A ktorá nemá šťastie už od útleho veku poznať jeho náturu, istotne sa k nej pridá na ceste, keď zaháňa husi na pastvu alebo keď sa v niektorý zimný večer vracia domov z priadok.

Ani ona nie je výnimkou. Možno bola aj z tých šťastnejších. Vystriedala ich viac, lebo u nich na dedine majú dievčatá väčšiu slobodu ako tu, skôr si začnú mastiť šmalcom vlasy, aby sa odďaleka leskli, a skôr si natierajú žabími perinkami tvár, aby im zmizli pehy, i chlapci si skôr zastokujú kohútie perá za klobúky. No nejako sa jej rozpŕchli. Poodskakovali od nej jeden za druhým. Azda im ona príliš často ukazovala chrbát, ohŕňala nos, vyhľadávala hnevy. Ani jeden nemal šťastie, nevyhľadával ju vytrvale, nebil sa za ňu s inými, nekupoval jej marcipánové srdcia, a keď prišla sem, nikto neposielal za ňou odkazy. Iba Belko, richtárov sluha, by mohol prísť do úvahy. Voľakedy za ňou pobehával, vyvolával ju, chcel sa s ňou rozhodne večerami schádzať na záhumní. Najprv vari len preto, že pochádzali z jedného vidieka, on z Horných Handľov, ona z Dolných, neskoršie aj z vážnejších príčin. Ba boli aj určité sľuby, určité výstupy, pri ktorých býval nebezpečný. No potom z dediny odišiel. Ona ho vtedy nepotrebovala. Lepšie sa jej viedlo, keď ju neobťažoval. Nuž odišiel, ani nevie kde. Zmizol bez stopy, najskorej sa dal zverbovať na vojnu, ako robievajú mládenci, keď chcú vytrucovať vzdorovitú dievku. Od tých čias o ňom nepočula. Istotne na ňu zabudol a tam v ďalekom svete si našiel náhradu.

Ale pani Hermína myslí inakšie. Mládenci len tak ľahko nezabúdajú na starú, dobrú známosť. Keď sa vytrucujú, vracajú sa obyčajne k nej zas a potom bývajú prístupnejší, dávajú tiež prijateľnejšie návrhy, dievča sa skôr rozhodne, lebo im môže dôverovať. Niekedy sa neozve len preto, že je bojazlivý, nevie, ako začať, či je už vhodný čas. V takom prípade treba mu dať príležitosť. Rozhodne by to bolo dobre, keby mu dala o sebe znať. Mohla by mu vari napísať, ó, nijaký dlhý list, odprosovanie, stačí pár slov na karte: pozdrav, mám sa dobre, ešte vždy slúžim na starom mieste, píš, zbohom. Tak nejako. Veď si on už potom nejako poradí a nájde cestu sem.

Bohužiaľ, to je nemožné. Veď Marusa nevie, či sa už vrátil zo sveta domov, ba ani to, z ktorej dediny pochádzal. Horný Handeľ je predsa veľký. Dvanásť dedín a potom ešte lazy. Karta by dlho blúdila, prechádzala z rúk do rúk a nakoniec by ju museli odhodiť. Niekto sa vraj pomýlil. — Najprv by sa mali vari povypytovať. Len, božemôj, koho? Kto pozná Martina Belku, kto vie, kade blúdi a kde sa nakoniec zastavil? Na koho sa obrátiť? Oj, to je ťažké. Marusa je bezradná.

Zato myšlienky pani Hermíny sú pohotovejšie a ďalekosiahlejšie. V takomto prípade môžu predsa veľmi cennú službu vykonať ženy zo salaša. Ako sa pamätá, valasi z tunajšieho salaša pochádzajú vždy z Horného Handľa a ich ženy putujú každú sobotu sem a v nedeľu naspäť, aby priniesli chlapom čistú košeľu, gate a odniesli vyúdené oštiepky. Je to dlhá cesta. Trvá im temer celý deň. Vyberie sa ich niekoľko naraz, ba aj celý kŕdlik, lebo tu na holiach býva každým letom niekoľko salašov. Kto sa ponáhľa v sobotu ráno do mesta na trh, môže ich stretnúť obyčajne na rovni pod Kozím vrchom. Drobčia v bielych kapcoch úzkym chodníčkom za sebou a neprestajne hrkútajú spevavým nárečím, aby zahnali únavu, ktorá sa už v týchto miestach dosť zreteľne ohlasuje. Popri svojej povinnosti veľmi rady poslúžia aj ľuďom raz z jednej, raz z druhej doliny. Tamtí potrebujú vedieť, kedy tunajší mlynár pustí stupy, aby si mohli doniesť súkno vyváľať, títo zas dozvedajú sa na mladé prasúchy. Chceli by si k Vianociam prichovať, len nesmie mať dlhý pysk. Áno, povyzvedajú sa. Akože by nie. Aj také druhy sa u nich nájdu. Len nech ich v sobotu vyzerajú alebo sa aj ohlásia. Tak sa vybavujú posolstvá medzi dvoma dolinami, oddelenými vysokým vrchom. Niekedy netreba s časom sporiť, vymení sa i viac slov. Tu už začínate s kosbou. U nás ešte pohánka neodkvitla. Tam na Hrone všetko sa nejako oneskoruje. Ani žitá nie sú také vysoké ako vaše. To bude druhý ťah. A akože bolo s tým kostolom, čo ste začali stavať? Nuž zrútil sa! Zrútil? Áno, palier dal vykopať plytké základy. Teraz majú hŕbu kameňa a tehál. Nuž to bola veľká nesvedomitosť od paliera. Veru bola. Ženy si ponadhadzujú batohy, utiahnu uzlíky pod hrdlom, aby ich tak neškrtili, a stúpajú za sebou ďalej.

Pani Hermína sa s nimi voľakedy často dohovárala. Dostávala po nich mnohé odkazy z domu, a tak v tejto veci sa tiež na ne obráti.

Raz ich dá vystriehnuť, priviesť k sebe a opýta sa, či nepoznajú nejakého Belku. Ach, akože by nie. Poznajú vari niekoľkých, lebo na Hornom Handli v každej dedine býva nejaký. Ale pani Hermína myslí akiste toho Martina, čo voľakedy slúžil u richtára. Nuž toho zvlášť. Býva na Braväcom. Ani nie tak ďaleko odtiaľto. Inakšie veľmi známy. Každá Handeľka, ktorej by ste sa na neho opytovali, by vás k nemu zaviedla. Nie, nebol na vojne, veď je čaptavý. Iba trochu viac svetom putoval, vari slúžil pri voľajakom čudákovi doktorovi, ak nie pri černokňažníkovi, lebo prišiel oveľa múdrejší, ako bol. Ach, veď sa o tom môžu presvedčiť, keď ho potrebujú. Šikovný a zručný mládenec. Taký sa na Handľoch v tomto zlom čase, keď niet čo do úst položiť, zišiel. Mnohým ženám už pomohol. Nech sa len spoľahnú na ne, istotne mu odkážu, a on príde, lebo chodieva i takto na druhú dolinu, keď ho zavolajú. Sľubujú všetko ochotne a za rozhovoru často zabehnú očami na Marusu, ktorá si už zvyká zabúdať ruky na veľkom bruchu.

Chvalabohu, vec sa rieši rýchlejšie, ako si to predstavovala pani Hermína. O dva dni sedí tu pred ňou sám Martin Belko a krúti na kolene čiernym klobúkom, lebo treba mu tuho rozmýšľať. Prirodzene, nie je to už starý Belko, ktorý voľakedy slúžil u richtárov, zavše sa čmochtal za vozom po ulici vo veľkých čižmiskách, roztrhaný, ufúľaný a strapatý ako Cigán a stále zapáchajúci hnojnicou, ktorý na všetko vyvaľoval nechápavo oči a otváral ústa. Ach, to bolo istotne vtedy, keď si sám myslel, že je súci len za paholka. Teraz má čistú košeľu, cajgové šaty. Nikto by nepovedal, že je Handelec. Správa sa slušne. Keď príde, vypije pokojne v kuchyni kávu. Poďakuje sa, dá si náležite všetko vysvetliť, krúti klobúkom a usilovne rozmýšľa. Návrh, ktorý tu počuje, nie je zlý. Ba mohlo by sa povedať, že mu prichádza vhod. Nedávno mu zomrela matka, býva v chalupe sám, len zavše pribehne švagriná zo susednej dediny na deň dva, aby ho poobšívala a oprala. No dlho by tak nevydržal, ani starým mládencom nemieni zostať. Dobrú ženu, ktorá by sa starala o kuchyňu, ktorá by rozumne hospodárila na dvore i v záhrade, musí raz priviesť do domu, a s Marusou by sa uspokojil. Nehnevá sa, že si z neho voľakedy iba žarty stvárala. Ani na ňu nezabudol. Dosiaľ si cení jej prednosti a hlavne, schopnosti, lenže…

Nuž a pri tomto lenže musí pani Hermína uznať, že Handeľky neklamali. Martin Belko nenosí zbytočne čierny klobúk a cajgové nohavice. Vo svete sa naučil, ako treba hýbať rozumom, kedy treba pri jednačkách zvraštiť čelo a tváriť sa veľmi pohrúženým a nevrlým, aby mala druhá strana dôvod slobodne a veľa rozprávať, a kedy zas prižmúriť oči a priškľabiť ústa. Lebo Martin Belko nechce kupovať mačku vo vreci. Keby ho boli takto pozvali na posedenie pred pár rokmi, nebol by sa škľabil a Marusu by si bol odviedol hoci aj v jednej umazanej košeli. Lenže teraz musia uznať, že Marusa je už nie bývalá, a nakoniec, nedá sa to ani zatajiť. Preto, ak sa jej chcú zbaviť, musia pridať k tej jednej perine, ktorú s ňou ponúkajú, aj ďalšiu, veď jednu treba vždy vysúšať, akože by spávali. Veď je predsa známe, že nevesta musí s rúchom doviezť truhlu, preplnenú bielizňou a šatstvom, aby mohla zaobliecť seba, muža, deti, ba v mnohých prípadoch aj svokrovcov. On od svokrovcov odstupuje, ale pre seba si nárokuje všetko, čo mu prichodí. Naostatok nesmie sa zabudnúť ani na kravu. Nie, v nijakom prípade nemôže to byť iba ročná jalovica, načo by mu bolo teľa? Nie, bez kravy to nepôjde, ani s hocijakou starou trlicou, ktorá by mu po ceste zdochla, sa neuspokojí. Riadna krava so všetkými zubmi, s tenkou kožkou a s lesklou srsťou. Veď Marusa si ju musela za toľké roky aj vyslúžiť. Veru tak.

Pani Hermíne neostáva inšie len sa podvoliť. Nemá si z čoho vybrať. Je taká opustená a slabá v tomto boji. A okrem toho musí v sebe premáhať hanbu, lebo je to len predsa hanba vykupovať od nejakého cudzieho človeka, od bývalého paholka svoju česť. Nikdy by si nebola pomyslela, že sa bude musieť takto ponižovať. Aj v ústraní, kde ju vyplavil život, zachovala si hrdosť, ktorú zdedila po otcovi. Ťažko znáša úškľabky a podozrievavé úsmevy. Veď sa ona proti nikomu neprehrešila. Aj sám boh vie, aká je čistá, bezúhonná. Prečo práve ona má niesť následky cudzieho priestupku, kde sú vlastní vinníci? Ach, má toho práve dosť, len čím skôr aby bol koniec celej tej komédii. Áno, budú aj periny, aj naplnená truhla, aj krava, ako si to praje.

Potom Martinovi Belkovi už netreba pripomínať, na čo sa zaviazal. Presne o tri týždne po ohláškach príde s vozom po ženu. Svadba odbaví sa ešte tu v krčme ticho, bez muziky i bez hostí, mladomanželia o to nestoja. Dokonca Marusa má času zopakovať si po sobáši všetky denné roboty, ktoré v tomto dome toľké roky vykonávala, a nevidí v tom zneuctenie sviatosti, ktorú pred chvíľou od pána farára pred božím oltárom obdržala. Iba jej muž snaží sa zachovať dôstojnosť a priliehavo osláviť víťazstvo nad Marusou. Chacha, ona si myslela, že sa jej naľaká, keď ho trocha poškrabe. Ojoj, vtedy ju mohol dostať, keby mu bolo na tom záležalo, ale on sa nechcel zapodievať, nech sa vybúri, keď ju to teší. Radšej sa vzdialil a čakal, lebo vedel, že sa raz chytí a potom ho bude prosiť na kolenách, aby sa k nej vrátil. Nuž teraz je práve v tom, rozpráva vypínavo murárom, pomedzi ktorých sa z dlhého času moce, a nezabudne priložiť, že z jej veľkého brucha si veľa nerobí. Istotne je vraj nie z cementu, aby sa nedalo odbúrať. Nebude to prvé ani posledné, ktoré sa poddá jeho rukám. Niečo podmyjú vyvarené zeliny, niečo pohne tvrdá päsť alebo koleno, nadarmo neskusoval svet. Ženy sa pred tým síce vždy trasú, ale keď sú potom o pár dní ľahké a tenké ani doska, prídu mu ďakovať. Murári sa nad takýmito rečami nepozastavujú. Keď sa tak vezme, dnešným dňom sa stal jej zákonitým mužom, nuž, nemusí si dovoliť uviazať na krk nejakého cudzieho pankharta, a potom azda nevie, čo rozpráva. Príliš často zabehúva do krčmy, zaiste nadužíva pohostinstvo domácich a usiluje sa z fliaš odpiť mierku, ktorá mu prislúcha zo svadby. Zapletá sa mu jazyk. Treba mu len prisviedčať, aby si myslel, že mu veria a že ho počúvajú. Tak, tak, aspoň majú dobrú zábavku. Ale mohli sa aj mýliť.

Keď sa nakladá na voz, je celkom triezvy. Stojí na drabine, rozhoduje, kde sa má čo položiť, a hlavne bedlí, aby sa nič nezabudlo, hoci taká prílišná opatrnosť v tomto prípade je celkom zbytočná. Jednak pani Hermína ešte nikoho neoklamala a jednak všetku prácu vykonáva Marusa. Áno, sama Marusa znáša zo šopy periny, navlieka do nových obliečok, otvára skrine, vyťahuje zásuvky, Marusa vyberá, Marusa odmeriava, Marusa nosí v náručí, ba sama ide do maštale, odväzuje kravu od válova, aby ju priviedla k vozu. A nevykonáva túto prácu povrchne a nedbanlivo. Je pravda, že ešte do večera, ba do sobáša ju málo zaujímalo, čo sa okolo nej chystá. Neuvedomovala si, že ide zmeniť postavenie. Prečo by sa mala plašiť? Veď ona sa za ničím neťahala. Na starom mieste jej bolo dobre, necítila potrebu, aby ho menila za iné. Azda ani neverila, že by podujatie pani Hermíny viedlo k nejakému výsledku. Márna námaha. Belko nepríde. Istotne si vo svojej dedine našiel iné dievča. Na ňu dávno zabudol, zanevrel. Také výčiny, ako mu ona narobila, sa len tak ľahko neodpúšťajú. Akýže by to bol chlap, čo by sa znovu uchádzal o priazeň dievčaťa, ktoré mu už raz urobilo hanbu pred svetom? A keby aj, keď ju uvidí a pozná, o čo tu ide, vysmeje sa a ukáže chrbát. Ó, dobre sa jej stalo tak. Nech si teraz líže horúcu kašu sama. On sa nebude páliť kvôli nej. Chachacha, na jednej strane išla ľuďom oči vyškriabať, keď siahali po jej počestnosti, a na druhej merala ju na rífy. Čistá holubička, len čo je pravda. A keď predsa prišiel a púšťal sa celkom vážne o ňu do jednačky, nenašla na ňom nič, čo by ju bolo nejako rozochvelo, preniklo hocijakým pocitom, radosťou alebo strachom, prijala ho chladno. Ktože je tento Belko? Nejaký cudzinec, úlisný chlap so psou tvárou, napol Handelec, napol pán, vraj mastičkár, anjeličkár, nič určitého, strašiak, handrár, robí sa dôležitým, múdrym, dôstojným, a predsa zapácha kyslinou a údeninou, vidieť, že si utiera nos iba do rukáva. Rozhodne nemá nič spoločného s tým starým Belkom, ktorý ju voľakedy stopoval na každom kroku, ktorý sa išiel s ňou ruvať… Ten mal bledú tvár, veľké smädné oči, ten vedel vzrušovať aspoň svojou útočnosťou, ach, nebol celkom odporný. Mohla sa s ním zavše pohrať, mala z toho i niečo radosti, áno, azda mu preto aj nadbiehala, azda by bola aj zmenila svoj postoj k nemu neskoršie, keby bol nadobudol síl a keby bol zmužnel, veď s tým trocha počítala. Na tohto sa jej nežiada ani pozrieť. V kostole sa temer zadiví, že stojí pri ňom, že im pán farár zväzuje štólou ruky, akoby odteraz mali životom vedno kráčať. Ani vtedy celkom neverila. Myslela, že hrajú komédiu kvôli jej bruchu, musí vari takto obsiahnuť dovolenie, že ho môže donosiť. Zajtrajším dňom zas príde jej život do starých koľají. On sa stratí a ona bude ďalej pobehávať po dome. Preto aj, sotva prišli od sobáša, pustila sa do roboty, akoby mala v nej pokračovať, a o ženícha sa ani neobzrela.

Ale v poslednej chvíli sa nejako zobudila. Náhle uprostred roboty ju opustila usilovnosť a uvedomila si, že sa nachádza v cudzom dome a že robí cudzím ľuďom. Darmo je, treba sa vyrovnať so skutočnosťou. Čas ubieha. Sobáš sa predsa uskutočnil, ona je už nie viac slúžkou, má svojho muža, áno, muža, niekde sa potuluje vonku. Prisahala mu vernosť a zakrátko si ju odvedie do svojho domu. Bude musieť robiť jemu, nie, bude robiť aj pre seba. Všetko, čo si nahonobí, odloží si do svojej truhly a do svojej komory. Vytiahne z pece chlieb, prevráti, poklepe prstom na spodnú kôrku a bude mať radosť nielen preto, že sa jej vydaril, ale hlavne, že nebude mať prázdny stôl, že bude mať čo predložiť mužovi i susedke, keď nazrie k nej. Ach, nemá zmyslu hrdlošiť na cudzom, myslí si v tom okamihu, zanevrie na všetku robotu, ktorú dosiaľ vykonávala, a na prostredie, v ktorom žila. Musí ísť odtiaľto preč, čím skôr preč. Kdeže je Martin, treba pripraviť voz, a už nemá strpenia. Rýchle zvláča, ukladá. No nie je pritom povrchná, ako by si Martin myslel. Má citlivý hmat, vie rozpoznať riedke plátno od hustého, i hrubé a tvrdé od jemného a mäkkého, ľahko vystihne aj okamih, keď pani Hermína pozabudne sa v myšlienkach a nesleduje tak pozorne jej ruky, ktoré sa práve prehŕňajú medzi bielizňou v skrini. Občas omylom strčí ruku i do takej priehradky, z ktorej pani Hermína nemôže nič podarovať. Ach, koľko je toho tu, plné skrine, plné truhly, len teraz si uvedomuje a trocha závidí, áno, závidí, lebo i ona by to chcela mať. Pobeháva po izbe, oči jej jastria po všetkých kútoch. Nazrie do komory, ešte naposledok odchýli vrchnák na štoku, vnoriť ruku do bieluškej a hladkej múky, spočítať hlinené hrnce s masťou, dotknúť sa šunky, vyúdených klobás, rozvešaných v rade na palici, širokých a ešte nenačatých pôltov slaniny, ešte naposledok obsiahnuť to bohatstvo a odniesť si ho aspoň v očiach do svojho nového domu. Dosiaľ tadiaľto chodila slobodne a narábala tým podľa ľubovôle; presýpala a osievala múku, naberala na drevenú lyžicu masť, krájala slaninu, prekydávala lekvár, a nikdy jej neprišlo na um strčiť niečo pod brusliačik alebo pod zásteru a ukryť v svojej komore pre seba. Nie veru. Nemala o to záujem, nemala také sklony. A teraz náhle zobudila sa v nej túžba po bohatstve a musí ju hneď ukojiť. Nie že by sa chcela nejak zalíškať mužovi, ale pre svoje potešenie.

Potom je ešte pohyblivejšia a rýchlejšia. Jej ruky pracujú s nevšednou ľahkosťou i pamäť sa jej uvoľňuje. Spomína si na mnohé drobné predmety, na mnohé zákutia, haraburdím nenápadne založené, aby neprezrádzali svoj cenný obsah. Všadiaľ by chcela nazrieť, len keby mala času. Ten hlupák Martin je už netrpezlivý, berie klobúk, núti furmana, aby strojil kone a bral bič do ruky. Azda si myslí, že má na voze truhlicu dukátov. Kdeže by ešte mala nazrieť?

Ku posledku stratí celkom hlavu. Nevie sa náležite s bývalými pánmi ani rozlúčiť. Vlastne zabudne sa im pozrieť úprimne do očú, popodávať ruky, poďakovať sa za všetko, čo dobrého pri nich zažila a čo prospešného pre ňu vykonali, ako by sa to patrilo. Lúčenie odbaví krátkym zbohom a aj vtedy od roztržitosti zahryzne si do gamby. Nuž veru divné správanie. Upokojí sa až vtedy, keď sedí v naloženom voze hore na perinách ani pani ruža a hľadí na kravu, ako pomaly, ale vytrvale a poslušne kráča za vozom. Zaiste náležitá výslužka. Každá dievka, ktorá odchádza zo služby, si takú neodváža.

Ľudia vari aj posúdia takú prílišnú povoľnosť. Niekoľko spravodlivejších sa nejaký čas aj rozhorčuje. Načo toľké ohľady, vyhnať ju bolo treba. Využije dôveru ľudí, a potom kladie ešte nároky. To sú veru divné spôsoby. Ale pani Hermína za ničím nebanuje. Možno niekedy samochtiac sa urobila unavenou a ospanlivou alebo zabudla sa pozrieť do tej priehradky, kde Marusa práve hľadala uteráky a staré košele po Matúšovi. Nech sa len čím skôr všetko skončí, aby v dome zavládol zas obvyklý poriadok. Niekoľko týždňov žila v neustálom napätí, mala teplejšiu hlavu, ohnivý dych, hlasnejšie ozveny srdca, veľa myšlienok a málo spánku. Áno, život vyprobúval ešte posledné zvyšky jej síl. Teraz je vyčerpaná a potrebuje si oddýchnuť. Chcela by si zas pokojne vnoriť hlavu hlboko do vankúša, položiť ruky na perinu, pozdvihnúť oči k výšinám, chcela by sa nerušene porozprávať so svojím bohom, vyspovedať sa mu, poprosiť ho, aby jej odpustil. To je jediné jej prianie. Preto ani tak pozorne nesleduje Marusu pri znášaní a nakladaní, ba nepozastaví sa ani nad tým, že sa nepríde s ňou rozlúčiť. Nech jej len pánboh pomáha.

Matúš v tom čase nie je ani doma. Hneď ráno si spomenul, že potrebuje na stavbu aj niečo železiva, nejaké mreže na oblôčik do komory, niekoľko ráfov, spletený drôt do múru, kovanie na drevo. Prikázal paholkovi, aby prišiel s vozom napoludnie za ním do fabriky. Niečo vyberie z pleny, niečo zo skladu. Pravdaže, popoludní sa mali vrátiť, no dobrý úmysel sa nemusí vždy stretnúť s dobrým úspechom. Hádam v plene všetko nenašiel a zo skladu nebolo možno bez svedkov vyniesť. Musí chodiť po kanceláriách, nahovárať a prosiť inžinierov. Alebo im koleso z voza vyskočilo, niekde meškajú, nemôžu sa z miesta hnúť, kým nenájdu stratený lônik. Všelijaká prekážka príde do cesty. Matúš má istotne vážny dôvod, že sa nestihne s Marusou rozlúčiť, a pravdepodobne má už prichystané dôvody, že sa na ňu neopýta, keď príde domov, a že ju potom vôbec nespomenie. Marusa môže s pokojným svedomím odísť.

Iba Paulínka má pre ňu viac porozumenia. Skutočne, Paulínka sa najviac rozcitlivie pri Marusinom odchode. Pomáha jej pri nakladaní, odprevádza ju až k vozu, stojí na ceste a kýva jej, kým nezájde, ba prevlhnú jej trocha aj oči, a zaiste nie preto, že pofúkol trocha ostrejší vietor. Nech si myslí každý čo chce, Paulínka nemôže za svoje srdce.

Pre ňu Marusa bola niečo viac ako obyčajná slúžka. Privítala ju prvá na tomto svete, potom sa o ňu starala ako druhá mať, kým sa nevedela postaviť na vlastné nohy, nosila ju v náručí alebo v odedzi na chrbte, obišla s ňou dvor, záhradu, išla s ňou na pole, rozložila kolembačky, vložila ju do nich, povedala búvaj, vodička ti bude spievať. A skutočne, vodička, ktorá vždy niekde blízko pretekala jarčekom a mávala v tom čase veľa zvonivých vlniek, tíško a utešene spievala. Paulínka síce nebúvala, sníček k nej neprichádzal. Nevedela si zvyknúť na pohyblivé lôžko. Veď visela v plachte ako batôžtek niekde medzi zemou a nebom. Ak pokrútila hlávkou alebo sa vzoprela nôžkami, začala sa celá pokolembávať. A bolo to také čudné, nuž akože mohla zaspať. Ale bola aj tak ticho. Dlhý čas vedela počúvať spev vlniek, ševelenie vetra a nemala obavu, že ju nejaký čierny vták odnesie pod krídlami do tmavej hory, lebo keby sa bol ozval na niektorej strane podozrivý zvuk, stačilo zavolať: mu, mu, hneď sa nad ňou zjavila Marusina tučná a vysmiata tvár. Neskoršie ju učila chodiť, každé ráno ju vyčesúvala, obliekala, aby bola pekná, krájala jej okrušky chleba, keď bola hladná, večerami sa s ňou aj hrávala. Ach, bolo ešte mnoho službičiek, ktoré jej vykonávala. Vždy jej vypomohla, keď sa s nejakou prosbou na ňu obrátila, často i proti vôli rodičov. Áno, Marusa jej viac dopriala. Nič jej nevytýkala, nekarhala ju, mohla sa jej zveriť s najskrytejším tajomstvom, nezradila ju, našla v nej bezpečného ochrancu v každom čase.

Nuž teraz stratila túto oporu. Marusa si vyviedla z maštale najlepšiu kravu, sadla na voz a odišla. Či sa ešte niekedy v živote s ňou stretne? Má veru slabú nádej. Nejaký čas ešte potom spomína. Nemôže zabudnúť, všadiaľ jej chýba. Na svitaní by mala šuchoriť v kuchyni, napoludnie by mala stáť pri sporáku, večer pri stole nad hŕbou špinavého riadu. V každom čase inde. Je vôbec veľa miest v dome, na dvore a v záhrade, ktoré zívajú prázdnotou, hlavne je veľa robôt, ktoré čakajú na jej tučné ruky.

Ale zo dňa na deň spomienky ochabujú. Zbytočne by ich aj nietila. Marusa sa neukazuje. Nemá ani kedy myslieť na ňu, čakať na jej pomoc a vonkoncom je to nie ani možné, lebo na všetkých tých miestach, kde nedávno stála a robila Marusa, stojí a robí s vykasanými rukávmi teraz ona.

Veru Paulínka dostala v živote novú úlohu. Pred pár rokmi skončila polgárku. Nie, Matúš sa nedohovoril s pani Hermínou, aby ju poslali ďalej na preparandiu, aby z nej bola pani učiteľka, ako pôvodne mysleli. Nejako na tú rodičovskú povinnosť popri iných starostiach pozabudli. Prešiel rok, prešiel druhý. Nie, potom už bolo neskoro. Nech zostane doma a priúča sa narábať vareškou, ihlou, i to niekedy bude potrebovať. Neskoršie sa môže vydať za pána učiteľa. Nevyrastá zle a do vena dostane všetko, čo oni nahonobia a zanechajú. A tak zostala doma pri Maruse. Sprvu preberala od nej len tie ľahšie práce. Marusa nedovolila, aby sa zodierala. Mala také biele, hladké a mäkušké ruky, aká škoda by bola, keby si ich zničila tvrdou robotou. Nech si len sadne k oknu a vyšíva na zamat zlaté kvety a belasé vtáčky, to jej patrí. Potom z dlhého času prichytávala sa do kratších, vedľajších robot v kuchyni, na záhrade sama. Ale teraz si musí naozaj poriadne vysúkať rukávy a dobre sa pozvŕtať, ak chce zvládnuť všetko, čo ju čaká. V takom veľkom dome, kde je plný dvor hydiny, kde je statok, ošípané, kde je krčma a v poslednom čase aj veľa cudzích ľudí, ktorých treba nasýtiť na jednej kuchyni, jedny ruky ani nevystačia.

Matúš na to aj myslí, no neopováži sa prísť s návrhom. Pani Hermína by ho mohla podozrievať, že si hľadá náhradu za Marusu, nuž nechce dať k tomu zámienku. Veď už prestúpil päťdesiatku. To je veru vek, ktorý si zaslúži úctu na všetkých stranách. Sám si ho musí náležite vážiť a strážiť, aby neutrpel trhlinku, ktorá by znehodnotila úsilie celého života. Radšej sa uskromní vo svojich nárokoch. Pousiluje sa spávať na dúšok celú noc. Nemá zmyslu, aby sa budil uprostred noci, pretrhával sny, motal sa po kuchyni len kvôli fajčeniu, keď jeho telo potrebuje práve oddych, aby nasiaklo novými silami.

Pani Hermína zas nevie, aké potreby vyžadujte domácnosť. Voľakedy bola sama a vystačila na všetko. Paulínka je už nie malé dievča. Istotne si pomôže a k väčším robotám si zavolá nájom. Taká by bola vari jej mienka. Pravdaže, keby sa niekedy zjavila nová slúžka v dome a mala by sa opakovať stará história, prijala by zas pokorne úlohu trpiteľky… Ale nepovie nič, a ani Paulínka sa nebráni, vykonáva všetku robotu tak, ako vykonávala Marusa. Biele ruky jej nesmú prekážať.

Takto od rána do mrku je na nohách. Na svitaní ju budí matka, treba otca vyprávať, potom sa ozve statok v maštali, treba nasýtiť hladných ľudí, niekto vošiel do krčmy, postavil na pudlu prázdnu fľašu a čaká. Áno, vždy na ňu niekto čaká, vždy ju niekto potrebuje, a ona sa musí ponáhľať. Aj roboty je veľa, zaiste viac, ako mala voľakedy pani Hermína, a azda rozmnožila sa aj od toho času, ako odišla Marusa. Ale Paulínka sa s ňou spriatelí. Ach, Paulínka má zvláštny dar boží. Vie sa veľmi rýchlo prispôsobiť okolnostiam, prekonáva hravo všetky úlohy, ktoré jej život predkladá na splnenie, lebo sa ich chápe presvedčivo. Nikdy sa dlho nerozhoduje, nečaká, berie do rúk veci tak, ako prichádzajú, a rýchlo si ich obľubuje. Mohlo by sa povedať, že sa im sama odovzdáva, nečaká, kým si ju vezmú, a nikdy sa nebráni… To spôsobuje vzájomné porozumenie, ba vzájomnú radosť, ktorá potom plodí vždy úspech. Áno, Paulínka sa vkladá celá do úlohy. Keď jej nebohé Gajerkino dievča prikázalo, aby bola pani Pokornou, neklopila len ponížene oči, nestišovala len hlások, ale aj jej myšlienky dostali novú náplň, tiekli tichším prúdom, jej srdiečko pomenšie bilo, akoby naozaj do nej vstúpil duch nejakej pani Pokornej, skromnej ženičky, nežného a plachého stvorenia, ktoré sa neopováži ani za muchou zahnať, aby nevzbudilo pohoršenie. Neskoršie pri kerestmame bola opravdivým panským dieťaťom, pekne gúľala očkami, našpuľovala ústa, cukrovala, dávala múdre odpovede starším ľuďom, prejavovala veľkú zvedavosť, pomykávala náležite plieckami, potriasala hlavou, kerestmama ju zato neprestajne bozkávala. Tak si to ona predstavovala. Skutočná malá kišasonka. Nikto nemohol povedať, že sa narodila a vyrástla v dedinskej chalupe. Keď chodila do školy, nevedela sa zas nasýtiť knihami. Všadiaľ ich musela mať pri sebe, áno, aj v posteli, pekne pod vankúšom, aby jej cez noc vošla do hlávky všetka múdrosť. Pán učiteľ, pán farár i profesori v polgárke ju nevedeli vynachváliť za usilovnosť. Dávali ju za príklad ostatným žiakom a priali si, aby uhorská vlasť čím viac takých detí rodila a vychovala. Keby bola mohla tak pokračovať, bezpochyby by sa bola z nej stala naozajstná učiteľka s hrubými okuliarmi na nose s dvoma vrkočmi, omotanými okolo čela, úzkostlivá a čistotná, ako sa patrí. Sedieť vzpriamená za stolom, striehnuť na deti, plieskať palicou na tabuľu, kričať na celé hrdlo už vedela a na to ostatné by si bola rýchlo zvykla. Aká škoda pre dietky.

Teraz je gazdinou a celkom zabudla, že mala byť vznešenou dámou. Učené knihy už dávno vynosila na šopu a uložila do starej truhly, lebo vo svojom novom zamestnaní ich vôbec nepotrebuje a spí sa jej dobre a chutnejšie, keď si na vankúš pod hlavu kladie iba svoje ruky. Vlasy splietla si do jedného pekného vrkoča a zmotáva do drdola. Tak vydržia celý deň, nemusí ich stále naprávať a nepotrebuje na ne myslieť pri robote. Na všedné dni oblieka si jednoduché šaty, ktoré ešte vpredu prepasuje nevzhľadnou zásterou, častokrát to býva len deravé vrece. Do chlieva nemôže predsa prísť v hodvábe. O nejakých zamatoch, brokátoch, mušelínoch, jemných čipkách, klobúkoch nemôže byť ani reči. Taká paráda musí spočívať v skrini, lebo už nezvyšuje na ňu čas. Pre niekoho by to bolo veľké sklamanie. Pre Paulínku nie. Ona si nikdy nestavala vzdušné zámky, netúžila stať sa vznešenou dámou. Také plány s ňou azda mala kerestmama, tiež trocha otec, keď dostal od niekoho povzbudenie. Ona nerozmýšľala o svojej budúcnosti, bola spokojná s tým stavom, v akom sa práve nachádzala, a teraz sa nazdala, že zakotvila vo svojom životnom poslaní.

Prečo by sa mala plašiť? Dávno rozhodla, že raz nastúpi na miesto svojej matky. Marusa tu bola zatiaľ, kým vyrástla. A teraz nadišiel čas. Bude to už poslanie ženy. Mala by ho vari Paulínka odmietnuť a oddialiť o jeden, dve roky. Beztoho by ju raz čakalo tu.

No Paulínka si ani neuvedomuje, že ide o nejaké významné poslanie. Prevezme ho tak ľahko ako voľakedy úlohu pri hre od Gajerkinho dievčaťa. Možno je to tiež hra. Veď má svoj sporáčik, hrnce, taniere, lyžice, náradie, kuchyňu, dom, záhradu, dvor, maštaľ so statkom, ostredky, pole, ako voľakedy mávala s Valerkou v Gajerovie dvore. Áno, zaiste je to hra. Rozdiel je len v tom, že tu nemusí namáhať svoju obrazotvornosť, premieňať, oživovať a zosobňovať. Všetky veci, zvieratá, ľudia, s ktorými prichádza do styku, jestvujú už v pravej podobe, veľkosti, podstate, najlepšie prispôsobené potrebe. V maštali pod rebrinou nie sú len tvrdé bôby, podlhovasté fazuľky rozličnej farby, aby gazdiná poznala, ktorá je Beľaňa, Ružaňa, Strakuľa, ale skutočné kravy, dve staré dojnice s naliatymi vemenami a jedna jalovica, všetko veľké, bachraté zvieratá, ktoré ju vítajú pomrnkávaním, kedykoľvek otvára dvere, a ktoré vedia prejaviť svoju mienku, spokojnosť alebo mrzutosť svojim kravským spôsobom, tak isto na druhej strane podupávajú kone, v osobitnom cárku v kúte skutočný cap s ostrou bradou, prenikavo zapáchajúci a vždy hotový vyparatiť jej nejakú neprístojnosť, v chlieve pažravé svine a plný kurín škrečiacich operencov. Teda celé kráľovstvo zvierat. Paulínka sa po ňom prechádza ani kráľovná, robí poriadky, tresce, upokojuje, rozdáva odmeny a vždy má pri sebe nejaký sprievod: gajdujúceho kocúra, pyšného, leskom svojich pier oslepeného kohúta, vypínavého moriaka alebo smelého capa, pred ktorým má celé osadenstvo najväčší rešpekt. Ó, zaiste je to len hra, veľmi zábavná a živá hra, o akej mohla Valerka len snívať. Paulínka o tom nepochybuje, preto sa nevie unaviť.

Každé ráno vstáva svieža a púšťa sa do roboty veselo, obyčajne pri melódii nejakej piesne, a deň jej rýchlo ubehne. Večer má ešte vždy toľko času, aby si mohla opláknuť tvár, prečesať vlasy, ustrojiť sa a vyzrieť oknom na ulicu. Teraz bývajú večery také teplé a príťažlivé. Na oblohe dlho do súmraku vyhárajú zore, zo záhrad vyletujú lienky, nejaké neumelé ruky pokúšajú sa ovládnuť mechy ťahacej harmoniky, v storočných lipách pred kostolom šumí vietor, niekde na dolnom konci rozlieha sa veselý smiech mládencov. Chodia v skupinách po dedine, prespevujú a žartujú. O tomto čase sú vari najsamopašnejší a najbujnejší. No keď majú prejsť popred krčmu, zatíchnu. Pred Paulínkou sa okúňajú. Nepatrí medzi nich. Chodila do školy, nuž je popánená. Nikto sa jej neopováži prihovoriť, ale do okna sa pozrú. Krátky, letmý pohľad, aby sa presvedčili, či aj dnes je niekto tam, potom prejdú bez slova. A Paulínka sa aj s tým uspokojí, veď práve preto sa každý večer umýva, prečesúva a strojí, pre ten jediný pohľad.

Aká pochabosť!

Minulo jej práve sedemnásť rokov. Dievčatá v takom veku zobúdzajú sa hocikedy uprostred noci na slabý šramot a pribehúvajú k oknu svojej komôrky, aby sa presvedčili, či pod strechou niekto čaká. Paulínka to ešte nerobí. Spí tvrdo celú noc vedľa mamky, ako spávala dosiaľ, a nepomýšľala nasťahovať sa do komôrky, kde by mala možnosť počúvať všelijaké šramoty, tiché, kradmé kroky alebo aj šepoty a vzdychy. Nemala by ani kde. Malú komôrku po Maruse obsadil Joťko, ktorý má na starosti kone a voz. Je tam teraz veľký neporiadok, rozmetané kabáty, nevyčistené baganče, čižmy, vlhké onuce, vytrúsená slama zo strožliaka, mnoho pavučiny, prachu a hlavne ťažký zápach. Prihlúplemu Joťkovi práve taká vyhovuje. Ona však do nej nenazrie. Prichodí jej teda len čakať, kým otec dokončí prístavbu. Potom sa nasťahuje do riadnej priestrannej izby, kde sa bude rozhodne lepšie cítiť, ale pochabosť sa jej už chytá. Má rada všetko, čo ju môže prikrášliť, pekné šaty, pestré pentličky, mašličky, voskové, papierové i živé kvety na slamenom klobúčku, na prsiach, za pásom alebo v ruke, práve na tom mieste, kde sa najlepšie vynímajú, malé topánočky, prsteň s veľkým okom, náušnice, zaoberá sa dlho svojimi vlasmi, prihládza si často sluchy, má radosť, keď si ju niekto obzerá, všíma. Veru, ona za to nemôže.

V nedeľu sa zvlášť poriadne ustrojí. Krčma sa hemží hosťmi. Každú chvíľu sa niekto postaví k púdli, hľadí na ňu, sleduje jej ruky, ako vydáva alebo nalieva. Samí chlapi. Pri niektorom stole sedí aj Tóno. Teraz si už zarobí toľko, že nemusí čakať predo dvermi, kým ho sváko Špiritajovie nezavolá dovnútra. Príde sám a zasadne si, ku ktorémukoľvek stolu len chce. Počúva, o čom chlapi rozprávajú, a niekedy sa i sám zamieša do rozhovoru a nikto nemôže povedať, že hovorí zle. Tóno je vážny mládenec, vysoký ani hora, mocný a hranatý, ako sa na chlapa patrí. Hovorí pomaly, dôležite, hrubým hlasom. Kto by ho nepočúval? Paulínka často upiera mäkké a usmievavé oči v tú stranu, kde sedí, a nedbala by, keby sa aj on práve vtedy nejako vyrušil a pozrel na ňu.

Ako pevnejšie zakotvila tu v dedine, zas prejavila väčší záujem o neho. Rada by nadviazala na staré priateľstvo. Prečo by mali vedľa seba chodiť ako cudzinci, keď je predsa každému známe, že voľakedy vedno rástli a jeden bez druhého dlho nevydržali. Či sa Tóno nezaviazal už nad jej kolískou, že ju bude vždy strážiť? Nuž, akože plní svoj sľub? Ak bolo niečo medzi nimi, treba zabudnúť. Načo nadúvať staré, iste bezvýznamné, malicherné hnevy až za hrob. A či vôbec bolo niečo medzi nimi? Ona sa veru nepamätá. Pravdaže, prestali sa istého času kamarátiť, lebo on išiel do fabriky a ona do polgárky, mala sa stať učiteľkou… Vtedy nemalo zmyslu udržiavať starú známosť, beztoho by boli museli neskoršie na seba zabudnúť, keď ich životné cesty sa tak rozchádzali. Ale teraz nieto príčiny zotrvávať v takom neprirodzenom stave. Ona by sa rada tu i tam s ním porozprávala. Mohol by sa vari niekedy prísť pozrieť aj do kuchyne, i mamka ho spomína a opytuje sa naň. Jej by veru pri robote vôbec nezavadzal. Dnes sa dokonca kvôli nemu učesela na pútec, spredu celkom hladko, aby mala odkryté čelo. Nepáčila by sa mu takto?

Nie Tóno sa neobzrie. Je príliš zaujatý svojou spoločnosťou. Ani nedá znať, či o ňu stojí. Je síce pravda, že príde do krčmy skoro každú nedeľu. Možno ani nie preto, že by chcel veľa piť a fajčiť. Tetka Nánka nemusia mať starosť, že im príde niekedy opitý. Pol deci, najviac dva a pri tom vie vysedieť do tmy. Azda by ani nechodil, keby za púdľou nestála vyumývaná, vyčesaná, biela, bielušká a zaváňajúca Paulínka. O tom sa bezpečne nevie. Sú predsa rozličné iné možnosti, ako príjemne stráviť nedeľňajšie popoludnie. Ale nikto nevie ani to, čo vo svojej ťažkej hlave myslí. Ešte vždy je zamĺknutý a neprístupný, najmä ak sa má vyjadriť o dievčatách. Pýta si pokojným hlasom svoj pravidelný poldeci, platí pri púdli, vidí, že má Paulínka na ruke ligotavý prsteň, drobné, pohyblivé prsty, čistučké a tuhoružové nechty, ale že má vlasy sčesané na pútec a že sa na neho milo usmieva, to nevidí. Nuž Paulínka nemá z neho veľkú radosť. Zdá sa, že potratil všetku smelosť, ktorou ju voľakedy udivoval.

Chvalabohu, že aspoň Ervín Tóth na ňu pamätá. Bolo by veru zle, keby sa tiež tak zdržanlivo choval ako Tóno. V dedine a na okolí už nemá bližšiu známosť. Mládež si odcudzila, nikto nepríde k nej na posiedku. Mala by tu žiť bez úsmevu, bez radosti ako mníška v kláštore?

No Ervín je galantný. Vie, čo sa patrí na vzdelaného a dobre vychovaného mladíka. Na nepodarený výlet rýchlo zabudol. Vlastne nikdy ho ani nespomínal. Nestálo to za reč. Priateľstvo s Paulínkou prerušil len na krátky čas. Ani za to on nemohol. Bol na poštárskom kurze, potom na skúške, nuž veľa starostí. Nemal ani kedy napísať pozdrav: mám sa dobre, len keby nebolo toľko učenia atď. Ale od tých čias, ako sa vrátil a ako s dovolením ministerstva otvoril úrad v rodnej dedine, aby ľudia nemuseli chodiť s listami až na poštu do mesta, hneď vyhľadal bývalú kamarátku, aby sa ospravedlnil, že jej neposlal ani kartu, vcelku to vraj nebola ťažká vec, trocha strachu, on sa prvý odbavil a dostal pochvalu. Teraz je poštmajstrom, rozkladal pred ňou vymenovaciu listinu a poťahoval si so samoľúbosťou tri chĺpky pod nosom, ktoré si počas vysokého školenia starostlivo, pomocou drahých mastičiek a rozličných vodičiek vypestoval, lebo, dokladal, v meste sa všeobecne teraz nosia takéto fúziky.

Od tých čias nevymešká ani jednu nedeľu. Vstane od písacieho stola, pozrie si naposledy priehradky na listy, zamkne kovovú pokladničku, poštrká významne zväzkom kľúčov, tak môže ísť. Predo dvermi sa však zháči: oblohe nemôže celkom dôverovať, musí sa vrátiť po šedivý zvrchník, ktorý visí na železnom vešiaku v kúte, aby mohol byť hocikedy k službám. Pre každý prípad prehodí si ho na ruku. A teraz mu už naozaj nechýba nič. Na hlave slamený klobúk, v jednej ruke tenká palička s guľatou mosadznou násadkou navrchu, aby sa ňou dalo na všetky strany ľahko otáčať, v druhej šedivý zvrchník. Opravdivý elegán. Vykračuje pyšne a pomaly dolu cestou, veď vlastne ide na zdravotnú prechádzku, a je vždy ochotný blahosklonne kývnutím hlavy odpovedať na ponížené pozdravy okoloidúcich ľudí. Pred krčmou sa trocha vystrie, vypne ploché prsia a uvedomí si, že vo dverách majú vysoký prah, ktorý treba opatrne prekračovať, lebo raz, keď si to dostatočne neuvedomil, bol zabakal na všeobecnú radosť šarvancov, ktorých je vždy pred krčmou dosť. Ostatne tento príchod ho vždy vynesie trocha z miery. Je tu veľa ľudí, treba sa im uhýbať, aby sa nezamazal, treba aj povedať niekoľko zdvorilostných fráz na privítanie. Úprimne povediac, uľahčene si vydýchne, keď už sedí pohodlne za stolom, prikrytým na rozdiel od ostatných čistým obrusom a prizdobeným vázou s kvetmi, ktorý je hneď tu pri púdli v každom čase vyhradený pre neho. Paulínka si vôbec nevšíma jeho ustatosť. Neobyčajne vrelo sa teší svojmu priateľovi. Celý týždeň čaká na jeho návštevu a neskrýva veru radosť, keď ho uvidí. Á, servus, Ervín, čo si vypiješ? Pravdaže, ako obyčajne víno zriedené vodou vo vysokom pohári a slamku k tomu. Ervín iné nepije. Naučil sa to vo veľkom meste, kde absolvoval poštársky kurz, a tu na dedine nechce zabudnúť na pekné zvyky. Azda by to mala byť inakšia slamka a pri inom nápoji, ale jemu to neprekáža a dedinčania veci nerozumejú. V každom prípade prejavia rešpekt, keď vidia, že niekto pije inakšie ako oni, a najmä keď pomaly sŕka víno dlhou slamkou. Cieľ sa dosiahol. Ervín hneď namáča slamku do pohára, aby uhasil prvými mocnejšími ťahmi smäd a uspokojil zvedavcov, ktorí sa nevedia touto podivuhodnosťou nikdy nasýtiť. A ona si nevypije s ním? Áno, aj ona, len nemajú už taký vysoký pohár. Tento jediný dala sama pre neho zaobstarať, na seba už nemyslela, nuž musí sa uspokojiť s obyčajným súdkovitým. Na tom, pravdaže, nezáleží. Aj z toho sa dá dobre sŕkať víno slamkou. Potom sedia: dobrý priateľ s dobrou priateľkou proti sebe, pohrávajú sa, spôsobne si odpijú z rozriedeného vína, aby si udržali dobrú náladu, rozmarne sa smejú, robia malé nevinné žarty a povedia si novinky. Cez týždeň každý niečo neobyčajného zažil alebo počul. Zvlášť Ervín je pohotový vždy s niečím začať, keby sa ich chytala nuda. V ich dedine majú nový škandál. Notár chce zastreliť rechtora, lebo sa nazdáva, že mu chodí za ženou, kým je on na poľovačke. Určité príznaky by aj boli, pani notárka by sa chcela rozviesť s mužom. Zaiste z toho bude súd. A čo povie na prípad tunajšieho učiteľa. Ach, veru, taký pansláv. V meste vytĺkli všetkým panslávom okná. Zaslúžili by si šibenicu. Vo Viedni sa schádzajú a radia. Môže byť ľahko vojna, aj otec to potvrdzuje. Súvisí to s tými panslávmi.

Ó, Ervín má veľkú zásobu chýrov z dediny, zo župy i z celého sveta. U nich v úrade sa stretnú cez deň rozliční ľudia. Raz je to vyškerená a veľmi zhovorčivá slúžka z fary, inokedy príde pani notárka práve vtedy s balíkom, keď si rechtor vyberá zdĺhavo úradnú poštu zo svojej priehradky, a potom trikrát do týždňa sprisahaný posol donáša z hlavnej pošty v meste úradne uzavretú kapsu, ktorú jedine on drobným kľúčikom smie otvoriť. Býva tam plno karát, malých, veľkých listov, novín, veru. To sú samé chýry z celej krajiny, niekedy až z Ameriky. Jemu to všetko prechádza cez ruky. Jemnými, dlhými, na tú prácu stvorenými prstami ich preberá. Niektoré neobyčajné listy zabudne posol zaniesť hneď v prvý deň adresátovi, on ich má možnosť potom večer pri svetle za zamknutými dvermi dobre poťažkať v rukách, premerať a prípadne aj náležite upraviť, ak sa dlhou cestou rozodrali alebo predrapili na niektorom mieste. Na to má poruke tenký nožíček, zápalky a dobrý lep. Nikto nemôže mať podozrenie. Robí aj dobrú službu otcovi, ktorý má z obchodných príčin väčší záujem o niektoré osoby. Veru tak.

Paulínka má o čom celý týždeň rozmýšľať. Necíti sa už taká opustená a stratená. Svet sa hemží ľuďmi, veľkými, malými, dôležitými, menej dôležitými ľuďmi z blízkeho okolia, zo susednej dediny, ktorých pozná z videnia, a preto prejavuje o nich živý záujem, nuž tá notárka, vari sa spochabila, žije už pätnásť rokov s mužom, je spokojná, má s ním aj deti, a naraz sa zjančí, nie, ona sa chce rozviesť. Ktože to kedy slýchal? I ľuďmi z druhého vidieka, z ďalekých miest, s ktorými nemá známosť, ale badá, že hrajú dôležitú úlohu. Nuž hotový cirkus. Ona je uprostred. Nerobí nijaké okružné obchôdzky. Stačí, keď si sadne v nedeľu popoludní za stôl k Ervínovi, sŕka pomaly víno cez slamku a môže spokojne sledovať malicherné i významné spory, zákulisné pletky, intímne vzťahy, tajné schôdzky, sprisahania, okázalé slávnosti, návštevy vysokých hodnostárov, a to všetko prostredníctvom svojho verného priateľa.

Ó, Ervínovi je všeličím zaviazaná. Jeho zásluhou udržuje sa v tomto zapadnutom kúte i malá spoločnosť mladých ľudí, mohlo by sa povedať, z lepších rodín. Nič pevného, organizovaného, iba náhodné schôdzky na vzájomné pobavenie. Ervín pozve k sebe na pár dní tancmajstra z mesta. Chce si s ním zopakovať niektoré najnovšie figúry. Večerami sa potom tancuje. Do úradu k Ervínovi príde okrem Paulínky horárov syn, mladý podnotár, a obe staršie sestry Ervínove, veľké a už dosť telnaté dámy, ktoré sa, bohužiaľ, nestačili ešte vydať a ktoré si v poslednom čase veľmi obľubujú mládenčekov. Pre nich je práve dosť miesta. Z veľkej ružovej trúby gramofónu vystupuje trasľavý ženský hlas. Je tam aj cimbal a husle. Keď sa všetko naraz ozve, tanečné páry môžu robiť na návod tancmajstra správne a presne odpočítané kroky. Vo chvíľkach oddychu ochutnávajú likér a vyhrýzajú čokoládu. Teda celkom nevinná zábava, končí sa obyčajne hrami a spevmi. No mládež príde na svoje. Má príležitosť vyobliekať sa, ukázať svoje zdravie, silu, bystrosť, prejaviť presvedčujúcu radosť, krotia sa povahy, ošuchujú sa rozpálené telá a uzatvárajú sa priateľstvá. Zatiaľ to stačí. Malá spoločnosť žije.

Neskoršie by mohli podniknúť výlet do blízkeho okolia niekde na takú čistinu uprostred hory. Vyrazili by spolu s fľašami, s hrncami a s ražňami, navaria si guláš, upečú živánku, potom by sa mohli rozísť po pároch, v lese sa nájde veľa tichých miest. Bolo by to krásne. Ervín sa za také podujatie veľmi prihovára. A s Paulínkou počíta naurčito.

Ale najprv idú spolu na bál.

Stane sa to celkom neočakávane. V nedeľu popoludní zastane pred krčmou tóthovská brička. Paulínka ju dobre pozná. Sedia v nej dvaja mladí ľudia. Obaja sa snažia zadržať kone, ktoré by tadiaľto chceli rýchlo prebehnúť, a keď zastanú, prejavujú veľký nepokoj. Potom ten hybkejší ľahko zoskočí zo sedadla a ponáhľa sa do krčmy. Pravdaže, je to Ervín. Má čierne šaty, bielu košeľu, tvrdý golier a bodkovanú mašličku pod hrdlom. Celkom ako družba. Napodiv, dnes si nemusí ani pripomenúť vysoký prah vo dverách. Vykračuje ľahko, ako na strunách. Ide rovno k Paulínke.

Nešla by na bál?

Ach, na bál?

Áno, na opravdivý bál do Huty. Dobrovoľníci usporiadajú. Idú na bričke. Mohla by ísť. Večer sa vrátia, ale nemôže sa dlho rozhodovať. Nieto času.

Ach, nie, Paulínka je hneď hotová, keď ide o bál. Otec je doma, nuž má ju kto zastúpiť v krčme i večer v maštali, a mamka jej nepokazí radosť.

V tom okamihu je ani fakľa. Božemôj, veď ešte nikdy nebola na opravdivom bále. Uteká do izby, otvára skrine, škatule, zamatové puzdrá so zlatom, prehŕňa sa v šuštiacich šatách, rozťahuje lesklé stužtičky, čipky, všetko jemné a ľahké veci, pristupuje k zrkadlu, skúša to i ono a zas otvára nové škatule. Hotové božie dopustenie. Celá sa chveje od rozčúlenia. Ako si len pomôže bez cudzej pomoci? Na šatách je toľko sponiek, motúžtekov, potrebuje i špendlíky, ihlice. Ale ide to. Ukáže sa, že Paulínka má tenké prsty a vie sa zvŕtať. Ervín dlho nečaká. Ešte zabehne do záhrady odtrhnúť ružičku, malý púčik, aby si mohla prizdobiť živôtik, priodeje sa malou pelerínkou, a môžu ísť.

Vonku ju Ervín predstavuje svojmu bratovi. Áno, ten zavalitý mladík, čo pocmukáva na kone a berie do rúk opraty, je Imro. Istotne ho ešte pozná. Prišiel domov na pár dní. Nie na dlho. Nemôže si dovoliť. Pozajtre musí ísť. Je spoločníkom veľkoobchodu so železivom. Zatiaľ len spoločníkom. O zisky sa delí. Ale taký stav nemôže potrvať dlho. Už teraz sú predpoklady, že o krátky čas prejde celý podnik do jeho rúk. Nuž plány starého Tótha sa plnia. Paulínka má sprvu pred ním rešpekt. Ten pán, veľkoobchodník, na veste sa mu blyští zlatá reťaz s veľkým dukátom. Celý jeho zjav prezrádza, že už zaujíma dôležité a pevné miesto vo svete. Istotne nejaké vysoké mäkké kreslo za vrchstolom. Oni dvaja tuto s Ervínom vyzerajú vedľa neho iba ako deti, ktoré sa ešte nestačili nasýtiť hrami. Ale potom musí zmeniť svoj náhľad, lebo Imro je veru zábavný mladík. Najmä tu doma nevie sa zrieknuť nijakého čertovského kúska, hocako by sa tým mala pokriviť jeho dôstojnosť. Podchvíľou obracia sa z predného sedadla, kde sedí, dozadu, aby im povedal nejaký žart alebo aby na nich proste vykríkol nejaký nezmysel. Občas náhle zahne ku kraju cesty, prefrngne cez hŕbu skál, ľahká brička sa kníše, tancuje, tí dvaja vzadu musia vynaložiť veľa úsilia, aby niekde nevyleteli aj so sedadlom. Ach, je to veselá cesta, plná smiechu, výskotu, lebo taká je mladosť.

Paulínke poskakuje srdiečko. Ako dobre, že sa dala nahovoriť. Tu von sa jej dýcha voľnejšie, celá žiari, mohlo by sa povedať, že kvitne. Títo chlapci sú k nej pozorní, milí, všetko, čo podnikajú, robia len kvôli nej, aby ju zabávali, aby ju maznali. Aké príjemné spomienky bude mať už len na túto cestu. Ani by nedbala, keby sa podujatie malo skončiť iba týmto. A čo je to proti tomu, čo ju ešte čaká, myslí si a rozplýva sa blaženosťou.

A tušenie ju veru neklame. Prvý bál jej donesie viac, ako si vie sama predstaviť. Rozhodne o jej osude a vyznačí jej cestu životom. Nie tadiaľ, Paulínka. Ach, to by bola pre teba veľmi pohodlná cesta. Ty musíš ísť za touto stopou. Tu práve pred tebou leží ešte celkom čerstvá a hlboká. Môžeš ju zmerať, ovoňať, aby ti zapadla dobre do pamäti, lebo ona ťa povedie. Tam ďalej sa stráca. Je to divné, že tak náhle. Ale čo sa dá robiť. Musíš ju hľadať. Mnohí sa ponáhľajú životom cestou-necestou, nemajú so sebou žiadneho svetielka a veľa sa natrápia, kým nájdu zas stopu, ktorú im osud zjavil na nejakom bále.

Predovšetkým nie je to obyčajný bál, ale veľký ples, význačná spoločenská udalosť v celom kraji. Už dávno sa o ňom hovorilo na schôdzkach rozličných spolkov, v úradoch a potom i v bohatších a váženejších domácnostiach. Robili sa ďalekosiahle prípravy, rozposielali sa pozvánky, aby dobrá a vybraná spoločnosť bola zaručená. Reklama bola dobrá, usporiadateľstvo môže byť s výsledkom spokojné. Teraz je tu veľa kočov. Stoja v dlhých dvoch radoch vedľa cesty a ešte mnohé úzkou strednou uličkou stále hrkocú. Obyčajní ľudia, ktorí nemajú prístupu na takú parádu, stoja pod strechami svojich domcov a vyvaľujú oči na tú záplavu cudzincov. Zdá sa, že aj fabrické panstvo prišlo. Tu hneď na priestranstve pred vysvieteným hostincom, odkiaľ rozliehajú sa už jasné zvuky cimbalu, stoja vysoké, tenkonohé fabrické kone. Fúzatí kočiši ich začali práve obročiť. Nuž je to nevídaná udalosť, veľká pocta pre dedinčanov.

Chvalabohu, že ples sa usporiada v priestranných miestnostiach hostinca u pána Rótha, kde veľmi dobre poznajú oboch mladých Tóthovcov. Dostane sa im hneď náležitého privítania i pohostenia po dlhej ceste. Paulínka sa môže pohodlne v izbe pred zrkadlom upraviť, a hoci je už tanečná sála nabitá, obsadená do posledného miesta, dostanú samostatný stôl na veľmi čestnom mieste.

Paulínka otvára od úžasu oči. Je tu ani v nejakom pohanskom chráme. Na všetkých stranách žiaria svetlá, veľké, oslepujúce ani slncia, steny dookola sú ovité vencami, pod povalou visia lampióny, mnoho farebných pentličiek, kytice živých kvetov, zelených chvojok, a všetko sa to hýbe, akoby nejaký voňavý prúd vetra tadiaľ pretekal. Tudolu sú zas ľudia, veľa ľudí. Jedni sa krútia vo víre tanca, iní sedia okolo pri stoloch a rušno besedujú. Samé panstvo: elegantní páni v čiernom, vznešené dámy, ovešané šperkami, oslnivé pohľady, veselý smiech, šum a lesk a potom hudba, ktorá vedela vždy na Paulínku silno zapôsobiť. Na pódiu stojí Cigán s čiernymi, úlisnými očami, rozhliada sa po prítomných, akoby chcel každého omámiť a začítať, ľahko nadnáša husle pod bradu a hrá. Božemôj, ako len čarovne hrá! Raz tklivo, že ti ide srdce puknúť od žiaľu, raz šialene rezko a rýchlo, že sa ti všetky žilky chvejú a kosti lámu. Kto by pritom zostal hluchý a nemý? Krv neustále ošľahúvajú plamene očú, plamene farieb, lesku, plamene zvonivých hlasov, smiechu, plamene pohybu a hudby. Raz sa zapáli, a potom ju musí každý počúvať. Niekomu sa chce spievať, tak spieva na plné ústa a strhne i ostatných, niekto musí rozmrviť v rukách pohár, nuž ho rozmrví celkom pokojne, s chladnými očami a so zaťatými zubami, pravdaže, pritom sa poraní, červená krv zaleje mu dlaň a kvapká na zem. Bolí? Ach, nie! Nejaká dáma, krásna dáma v našuchorených šatách s neobyčajne bujným poprsím sa k nemu láskave nakláňa a obväzuje mu dlaň svojou bielou voňavou šatôčkou, ktorú si napochytro vytiahla spoza rukáva. Krv presiakne hodvábom a je taká červená, že sa nad tým aj ochotná dáma predesí. To nič. Ďakujem. Kistihand. A Cigán bezočivo hrá.

Paulínka si musí neprestajne siahať rukou za pás a zisťovať, či sa jej niektorý háčik neodopäl. Nie, také niečo ešte nikdy nevidela, ani si nevedela predstaviť. Musí sa napiť vína a nielen cez tenkú slamku, ale rovno z pohára, tu všetci tak pijú, ani Ervín sa nedá zahanbiť.

Ale to sú len prvé dojmy, ktoré, ako je známe, každého na chvíľu ovládnu a omráčia. Keď sa zamieša ľahkým tanečným krokom do víru, napätie povolí. Áno, jej krv potrebuje tanec, strojený pohyb napätých nôh a nadneseného drieku, ľahké kolembanie a vírenie celkom podľa úderov cimbalu a hladkej, kĺzavej melódie Cigánových husieľ, aby sa mohla voľne rozliať do každej tenuškej žilôčky, do ružova zafarbiť jemnú, priesvitnú kožku a práve v tých miestach zažiariť mladosťou. Potom je spokojná. A Paulínka môže pokojne dýchať, veselo sa smiať a hlasno rozprávať ako tí ostatní.

Ó, nie je to s ňou celkom tak zle, i keď prišla zo zapadnutého kúta, kde sa pohybovala len v spoločnosti kúr, morčiat, v spoločnosti kráv, prasiat a v spoločnosti zamračených chlapov. Zaiste o tom nikto nevie. Sú to samé neznáme tváre, cudzí ľudia, ktorí sú nie zvedaví, čo kto včera robil, čím sa zaoberal. Ach, nech čert vezme všetku robotu. Dnes chcú dvíhať vysoko poháre, zaoberať sa príjemnejšími vecami, stískať si ruky, bratríčkovať sa, hľadieť si navzájom zblízka do očú a Paulínka je nie horšie ustrojená a pričesaná ako ostatné dámy. Môže sa bezpečne zamiešať do kola a krútiť sa medzi nimi. Ba v niečom vari nad nich aj vyniká. Ona si to síce neuvedomuje. Nemá možnosť, aby sa porovnávala, a uchováva si skromnosť, lebo myslí, že jej ona práve tu najviac svedčí, ale muži, tí gavalieri, ktorí majú dnes veľmi bystré zmysly, neobyčajnú schopnosť rozpoznávať a hodnotiť vôňu parfumov, lesk a mäkkosť vlasov, jemnosť pleti, farbu a čistotu očú, formy nosa, úst a celej postavy a potom ľahkosť kroku a ladnosť pohybov, sú o tom presvedčení. Čím ďalej, tým častejšie obracajú sa za ňou a dlhšie nechávajú ležať svoje pohľady na nej. Nevšedne krásny a svieži zjav, ustaľujú všetci jednomyseľne, akoby sa dosiaľ kúpala len v mlieku a v mede. Jej líca hrejú aj vtedy, keď na nich vyhasne úsmev. Oči sa jej nikdy nezahalia do tieňa, jej vlasy musia byť ťažké, na jej pleti nieto zrnitejšieho miesta, hrdlo, plecia a živôtik, boky, áno, všetko prezrádza ešte neporušenú mladosť. Prežívajú už rozkoš, keď sa môžu na ňu dívať. Pôsobí tu medzi tou falošnou, prepychom, umelými farbami, voňavými práškami, drahocennými šperkmi prizdobenou krásou vznešených dám ako čerstvý kvet. Veru tak.

Paulínka sa cíti dobre v tom ohni pohľadov. Nerušene tancuje polku, valčík, čardáš, najprv iba striedavo s Ervínom a Imrom, ktorí zavčasu spozorujú, aký rozruch spôsobuje ich spoločnica, preto chcú využiť svoje prvenstvo a zdá sa, že im to pôsobí aj česť. Neskoršie Imro odbehne do bočnej miestnosti, zazrel tam vážnejších mužov, pohrúžených nad kartami do hry. Azda sa pri stole uvoľní nejaké miesto aj pre neho. Darmo je, veľkoobchodníka nevedia nadlho zaujať zábavky mladých ľudí s nevybúrenou krvou, on už pije tuhšie nápoje, fajčí voňavejší tabak a hrá sa dráždivejšie a napínavejšie hry. Musia mu teda odpustiť. Nech sa len bezstarostne ďalej bavia, on zavše na nich nazrie, aby ich nikto nepridlávil. Hehe. Nuž potom častejšie sa stane, že sa pred ňou galantne ukláňa nejaký smelý gavalier a ponáhľa sa s ňou do kola skôr, ako si ju stačí zaistiť Ervín. Ju to už neprivádza do rozpakov. Čože je na tom: slabý úsmev, podanie ruky na predstavenie, pričom si zopakuje svoje meno viac pre seba ako pre toho druhého. Ba, keď má byť úprimná, musí priznať, že prijíma rada takúto výzvu a cíti sa potom lepšie. Imro je pri tanci dosť neobratný, má ťažké telo, násilný krok, nejako neohrabane, surovo narúša ten ľahký pohyb, ktorý ona má v krvi a ktorý sa natíska aj melódiou. Ervín zas je síce dosť obratný, ľahký tanečník, ale v niektorých prípadoch hádam slabý. Dá sa ľahko zatlačiť inými pármi, nevie si bezpečne raziť cestu, keď sa dostane do úzkej uličky. Radšej sa prilepí na ňu a dá sa unášať tlakom prúdu. Nechce povedať, že by tak chcel využiť príležitosť, ale je to veľmi nepríjemné, keď sú blízko seba. Paulínka sa musí červenať. Naproti tomu títo sú oveľa obratnejší a ohľaduplnejší k nej. Držia sa stále v rovnakej vzdialenosti od nej, vedú ju bezpečne, nikdy neprejavia náznak slabosti alebo násilia a hlavne, nie sú vtieraví. Uspokoja sa vždy s tým, ako im odpovie na otázku, ktorú iba tak nadhodia bez úmyslu pátrať po niečom, viac mlčia, akoby sa odovzdávali len opojeniu tanca, a ona môže sa nerušene venovať svojím myšlienkam. Môže sledovať ľudí, stopovať, koho chce, bez obavy, že bude pri tom pristihnutá.

Nedávno ju vyrušili z pokoja čiesi prenikavé čierne oči. Zasiahli ju náhle z diaľky a ona sa musela za nimi obzrieť. Zistila, že patria vysokému mládencovi, ktorý stojí pri výčape, drží v ruke plný pohár, akoby chcel niekomu pripiť na zdravie, a pokojne si ju prezerá. Ach, nemohla sa v tú chvíľu hneď s ním vysporiadať. Musela sklopiť oči, odvrátiť hlavu, ba áno, celá sa podesila, ustrnula a pozabudla sa. Nevedela sa rýchlo ovládnuť, spamätať. Zasiahlo ju to ako blesk. A odvtedy sa nevie uspokojiť. Nemôže sa povedať, že by ju on nejako obťažoval. Podľa všetkého je príliš zaneprázdnený a obťažovaný inými. Nemá času vystávať vždy pri výčape a prezerať si pekné paničky. Skôr ona za ním striehne, vyhľadáva ho medzi stolmi i v tlačenici medzi tanečníkmi, chce ho mať stále pred očami a chcela by sa o ňom niečo dozvedieť. Aha, teraz práve stojí na pódiu pri Cigánovi a niečo mu rozkazuje. Azda je na to oprávnený. Istotne patrí k tým dobrovoľníkom, ktorí tento ples usporiadali, lebo je aj označený šerpou v národných farbách.

Paulínke sa hlasno rozbúši srdce. Presvedčivo si uvedomuje, že hľadí na hrdinu. Bezpochyby sa ním stane, keď sa tak sám rozhodol. O krátky čas ho vyberú do dôstojníckej školy, k boku mu pripnú lesklú šabľu, bude kapitánom, povedie celý regiment do boja a vráti sa na bielom koni ako vitéz. Cisár pán mu vlastnou rukou pripne na vypäté prsia zlatý metál s hodvábnou stuhou. Ach, veru on iným ani nemôže byť. Celým svojím zjavom je na to predurčený. Má vysokú rovnú postavu, pevné, široké plecia, strmé čelo, tvrdý pohľad a chladnú tvár. Jeho rozkazu by sa nevedel nikto vzoprieť. Paulínka to cíti. Keď sa dostane do jeho blízkosti, slabne, stráca nejako odvahu, nevie sa úprimne smiať, rozmarne hovoriť. Nie je to strach. Ach, pri ňom človek nemôže mať strach. Vedel by odvrátiť každé nebezpečie ten smelý orol. Je to skôr pokora, odovzdanosť k nemu, lebo všetci ho len obdivujú a poslúchajú. Ba aj fabrické panstvo, ktoré v spoločnosti vedie, vyznačuje ho neobyčajnou priazňou.

Ktože je to?

Alpár János, ochotne vysvetľuje Ervín. Jediný syn tunajšieho učiteľa. Naraz začali chodiť do gymnázia. On musel vystúpiť hneď spočiatku pre chorobu. Ale ani Alpár ďaleko nezašiel. Ach, bol to už vtedy nespratník, bitkár, rozbíjal perečníkom a kalamárom hlavy spolužiakom, škrípal zubami, zatínal päste, keď ho profesori karhali, vyplazoval jazyk a vyhrážal sa im za chrbtom a z kvarty ho museli vyhodiť. Nejaký čas robil vo fabrike. Otec, ktorý stratil všetky nádeje so synom, nemal iného východiska a chcel ho trocha aj skrotiť, nech vie, ako je tvrdo robiť rukami a aký ťažký život ho čaká, keď sa nechce učiť. Teraz sa rozhodol, že pôjde do služieb cisára pána. Myslí si, že ho tam urobia hneď generálom. Ech, tak ľahko to nepôjde. Zaiste bude veľmi sklamaný. Na vojne sa musí poslúchať, a on práve to nevie. Nuž nebude z neho nič, iba nejaký šuflikant, vetroplach. Veru! Ervín je o tom presvedčený a neupodozrieva Paulínku z ničoho, že prejavuje oň záujem. Ach, na vzhľad je takto krásavec. Nejedna dáma sa naň chytí, ale keď zistí, o koho ide, chytro vytriezvie. A potom Ervín si je svojou vecou istý. Nazdá sa, že mu Paulínka nemôže uniknúť. Zabezpečil si ju na všetkých stranách. Keď netancuje, ide k výčapu, fajčí voňavé cigarety, pije so známymi i neznámymi a dá si aj lichotiť. Ach, tento Ervínko, kto by si bol pomyslel, že je takým kohútom. Na ples si dovedie najkrajšiu dámu. Musí to byť veľmi mladé dievčatko. Tancuje ako anjel. Zaiste ju hľadal s lampášom po celom okrese. Ervín vo vnútornostiach cíti príjemnú teplotu. Najskorej od niekoľkých dúškov vína, ktoré pustil dolu hrdlom, ale navonok chce obstáť čestne. Ešte to by mu bolo treba, aby sa naháňal za sukňou po celom okrese. Ach, či by si to niektorá zaslúžila? Iba tak náhodou po ceste ju zobral. Nič zvláštneho, obyčajná dedinská hus a stará záležitosť. Voľakedy s ňou odbavoval školu poza bučky. A teraz si zavše z dlhej chvíle zopakuje s ňou úlohu. Hahaha, smeje sa za všetkých a namýšľa si, že povedal podarený žart. Ostatne Paulínku má stále na očiach. Tanečná sála nie taká veľká, aby sa mu stratila. Kedykoľvek sa rozhliadne, rozpozná ľahko v tlačenici jej účes, jej tvár, jej žiarivé oči. Nech len tancuje. Potrebuje si rozprúdiť krv. I on sa usiluje rozložiť poriadny oheň v žilách. Obaja budú potrebovať smelú krv, aby sa neplašili a nerozutekali ako zajace, keď si sadnú niekde pod krík a počujú zatrepotať nad hlavami nejakého vtáka. Dnes sa to nesmie stať. S Imrom je už dohovorený. Odtiaľto sa vyberú iba po polnoci, keď nebudú obavy, že by sa stretli na ceste s nejakým oneskorencom. Spočiatku môže hnať dobre kone, aby budil dojem, že chcú byť čím skôr doma. Ale uprostred doliny, niekde v tmavej zákrute, sa náhle zháči, pristaví kone: prr, hóó. Čo je? Ach, do čerta, iba teraz si spomenul. Nemá náhodou pri sebe jeho peňaženku? Peňaženku? Nie, Ervín nemá! Videl ju na stole v izbe u Róthov. Veď ju tam položil, keď sa obliekali. Potom išiel pripraviť kone na cestu, myslel, že sa ešte dnu vráti, ale nejako na to zabudol. Nevzal ju odtiaľ? Nie, Ervín sa neopovážil! To je teda zle! O peniaze by ani nešlo. Róthovci sa ich nedotknú, ale má tam istý účet, veľmi dôležitý účet, ktorý musí zajtra rozhodne poslať svojmu spoločníkovi. V takom prípade sa mu treba vrátiť. Na bričke mu to nebude dlho trvať. Oni, Ervín s Paulínkou, pôjdu na kuse cesty pešo, potom si môžu niekde na briežok aj sadnúť a počkať ho, prikrývku si pre každý prípad vezmú, hoci nie je ani chladno, letná noc, trocha pod mrakom, a niečo ich zohreje aj mladá krv, len nech sa nezdržuje. A Imro sa naozaj nebude zdržovať. V takýchto veciach si už bratia rozumejú a veľmi ochotne si navzájom poslúžia. Ervín sa môže spoľahnúť.

Zatiaľ Paulínka tancuje. Nedá sa vyrušovať Ervínovými pohľadmi, prechádza z rúk do rúk, už si na to zvykla. Zábava natoľko pokročila, že všetky predsudky medzi ľuďmi padli. Stoly sú už nie tak pevne obsadené, panstvo sa rozchádza, hostia sa miešajú, a nie práve podľa nejakých určitých spoločenských alebo stavovských pravidiel, skôr proti nim, často iba podľa náhodného stretnutia alebo videnia: vznešení s menej vznešenými, predstavení so svojimi podriadenými, i dvaja celkom neznámi, ktorí sa možno v živote po druhýkrát nestretnú. Každý ide za hlasom svojej krvi. A najmä mládež využíva svoju slobodu. Zabúda celkom na záväzky, ktoré si včera umienila splniť. Páry sa rozdeľujú priam v tanci. Nejaký bledý mladík stojí pri výčape, nervózne vyfajčil cigaretu, vyprázdnil naraz plný pohár, a teraz už nebude čakať. Zamieril rovno doprostred kola, k tej, ktorá mu nedávno zašľahla oči svojím kúzlom, a celkom zabúda na druhú, ktorá azda nejakým zhlukom okolností vypadla z kola, stala si k stene, očistom napráva si na prsiach brošňu, aby si niektorý zlomyselník nevysvetľoval takúto neočakávanú prestávku po zlom, a práve sa rozhodla, že si ide po kabát, ak po ňu nepríde. Nemá predsa chuť vystáť tu pri stene jamu.

Chvalabohu, Paulínka sa nemusí o to báť, lebo o ňu sa tanečníci priam rujú. Len keby tie tance boli dlhšie, aby mohla každému vyhovieť. Stále sa jej predstavuje nejaký nový gavalier. Ani ich už nevie rozlišovať. Sú všetci akosi rovnako ohybní, dobrí tanečníci a neobyčajne pozorní a zábavní. Preto zo zvyku i rozmarnosti predstavuje sa a podáva každému ruku, s kým začína tancovať. Ach, my sa už predsa poznáme. Naozaj? Veru, skoro tak, že sa budeme odteraz navzájom vídať v snách. Nuž potom je to smiešne. Áno, pre oboch veľmi smiešne. Aspoň majú zatiaľ, kým ich niekto nevyruší, o čom hrkútať, aspoň majú príležitosť pozrieť si častejšie do rozjarených očú. Odteraz na seba už nezabudnú. Áno. Paulínka je o tom tiež presvedčená: morčacie oči, soví nos, chachacha. Ďakujem.

A náhle pred ňou stojí Alpár János.

Smiem prosiť?

Božemôj, on!

V Paulínke naraz pohasnú všetky prelestné ohníčky. Zbledne, ale hneď zas očervenie. V hrdle jej prebehne, zabudne mu podať ruku, zabudne sa predstaviť, len sa k nemu rýchle pripne a dáva sa unášať jeho náručím.

Ach, len keby sa v tom okamihu na ňu nikto nedíval, len teraz nie, má tak málo síl, aby sa ovládala, aby aspoň čiastočne potlačila tie city, ktoré jej neočakávane vyvierajú z hrude. Svetlo jej v očiach zhasína, pevná pôda spod nôh ustupuje, v nasledujúcej chvíli možno padne.

Ale partner prehliadne jej vzrušenie, vyrovnáva rýchlo krok, pevne ju drží a unáša rýchlo, ale bezpečne do stredu najväčšieho víru. Nepamätá sa, že by mal v rukách takú tanečnicu. Ktorý majster že ju učil? To je priam neuveriteľné, ako ľahko tancuje. Aká škoda, že ju dosiaľ zanedbával. Ach, tie povinnosti.

Paulínka pomaly prichádza k sebe. Nepozrie sa mu do očú, nie, ešte by to bolo nebezpečné. Azda neskoršie. Ale mu aspoň dá znať, že si nesmierne váži jeho pozornosť a že mu je vďačná. Sama nevie za čo, ale veľmi vďačná. Veď sa on už nejako dovtípi. Šija sa jej samovoľne vystiera, boky napružujú, prsia vypínajú, akoby sa jej dotkli čarovné prsty. Každý kto sa na ňu díva, musí to zbadať.

Ó, Paulínka by sa nemala tak očividne prezrádzať. Niekomu azda na nej veľmi záleží. Niekde na blízku stojí, pozorne ju sleduje a je tým nemilo dotknutý a hlboko zasiahnutý. Veď pred chvíľou bola iba skromným dievčatkom a práve tou skromnosťou vynikala nad ostatné. Či by na to bola už zabudla?

Paulínka si to neuvedomuje. Myslí len na jedno: aby vybadala tlak Alpárových rúk, smer jeho lakťov, výpady jeho pliec, čím dáva najavo svoju vôľu, a tak zavčasu mohla upraviť pohyby svojho tela. Všetky jej myšlienky upínajú sa len na to. Ostatné pre ňu nejestvuje, temer necíti ľudí okolo seba, nevidí, že akýsi mládenec sa jej temer postavil do cesty, uprene na ňu hľadí, chcel by ju vari prevziať. Nie, nevidí, ani to nechce vidieť. Celou svojou bytosťou priputnáva sa k nemu. Nasledujúci tanec si vlastne vynúti od neho sama. Cez prestávku nejako pozabudne, že by sa jej patrilo ísť k svojmu stolu, zostane pri ňom a tlieska s ostatnými, aby Cigán pokračoval v predošlej melódii. Potom zase zostane on pri nej. Nechcela by si s ním vypiť? Paulínka privolí, lebo tomuto človekovi nebude už môcť nič odoprieť. Darmo ho Ervín zosmiešňoval, očerňoval, pre ňu zostane vždy hrdinom, jediným mužom, jej pánom. Dnes sa to práve rozhodlo. Nalieva jasné, ligotavé víno do pohárov, vraj na zdravie, Paulínka dvíha vysoko pohár aj na jeho zdravie a pije až do dna, prvýkrát v živote až do dna. Je to zvláštny pocit. V očiach sa jej ziskrí, vidí väčšie svetlá a usmievavejšie tváre. Áno, svet je takto krásny. A zas idú spolu do kola.

Kdeže je Ervín?

Nedávno stál tam naboku. Keď prechádzali vedľa neho, hľadel na ňu vari veľmi vyzývavo. Zaiste jej chcel niečo povedať, pripomenúť, ale ona ho prehliadla, nepovažovala za vhodné, aby si ho všimla a aby mu dávala príležitosť k nejakým dohováračkám. Nie, aspoň teraz nie. Potom zmizol. Hádam sa šiel pozrieť do bočnej miestnosti na brata. Na tom vlastne málo záleží. Ona už nepotrebuje sprievod a dozor. Cíti sa bezpečne. Alpár je stále pri nej.

O polnoci tancujú spolu šatôčkový tanec. Paulínka predstiera pohoršenie, keď ju na to zavčasu narážkami pripravuje. To veru nebude možné. Ona je iba cudzinkou, urazila by tunajšie. Nie, nie, zdráhala sa, ani by to nedokázala, radšej utečie. Ale keď horí naprostred sály sviečka a on obchádza kruh so šatôčkou v ruke a ukáže smelo na ňu, vyjde ochotne, nadvihne poslušne a bez ostychu sukňu niečo vyše členkov, ako sa patrí, a snaží sa čím skôr pristúpiť šatôčku, ktorú on po zemi ťahá. Oj, za svoje malé a tenké nôžky sa nemusí hanbiť. Má ich práve také, ako si ich predstavujú a aké by chceli mať vari všetky dámy, aj topánočky má primerané, aj pančušky hladké a lesklé. To je v poriadku. Horšie je, že musí za šatôčkou veľa poskakovať. Nie, Alpár sa nemieni len tak ľahko vzdať, nech len ukáže, koľko má v sebe vytrvalosti. A najhoršie, že nakoniec, keď sa jej podarí úskokom dosiahnuť úspechu, vleje sa jej všetka krv do líc. Ach, to je nepríjemné. Stojí pred ním sama v kruhu, okolo nej sa tlačí mnoho ľudí, hľadia na ňu a čakajú, lebo sú zvedaví. Podľa pravidiel tanca mali by si teraz na prestretú šatôčku kľaknúť a verejne sa pobozkať. Božemôj, či to dokáže, či sa pri tom nerozplače? Už teraz má horúce a veľké oči. Ale Alpár je veľmi galantný. Bozká jej len ruku a požiada ju o tanec, povedzme čardáš. Paulínka sa usmeje. Pravdaže, čardáš. Ach, aký je len tento Alpár výtečný, skvelý, naozaj skutočný muž, raz prudký ani víchor, raz jemný, láskavý ani vánok. Ach, akú jemnocitnosť preukazuje, žena musí pri ňom krotnúť. Odovzdane položí si ruky na jeho plecia a pozrie sa mu priamo do očú nielen preto, že si tak vyžaduje tanec, ale že pojala k nemu novú dôveru. Teraz sa už môže smelo pozrieť, nepáli ju oheň, ktorý odtiaľ šľahá. Naopak, dodáva jej odvahy, povznáša ju, uvoľňuje, možno si smelo dupnúť, vábne sa usmiať, zodvihnúť strojne hlavu, podniesť plecia, skrížiť boky, zvrtnúť sa na opätkoch, raz, dva razy, vlniť nohami, áno, všetko to môže ľahko a stále istejšie a vášnivejšie do taktu s krvou a s beťárskou piesňou.

Cigán hrá. Práve našiel svoju nôtu, vysoko dvíha husle, priviera opojne oči a rozťahuje červené ústa stále do jedovatejšieho úsmevu, nech struny pukajú, nech sa žilky chvejú a krv blčí. A oni tancujú, víria okolo horiacej sviečky a pripútavajú sa vždy tesnejšie pohľadmi k sebe. Nevedia sa odtrhnúť ani na chvíľočku.

Ľudia na nich hľadia a hneď nadobúdajú presvedčenie, že je to nie obyčajný tanec. Kdeže by. Tie pohľady, pohyby, samovoľné náznaky prezrádzajú niečo viac. Tu sa stretli dvaja ľudia, ktorí k sebe patria. Donedávna boli cudzí, každý prišiel z iného kúta, možno, že zajtra ich budú zas veľké diaľky deliť, ale teraz ich kúzlo husieľ a tanca omámilo. Zabudli na svet a žijú chvíľku len sebe, svojim očiam, svojim mladým telám.

Ach, aké sladké opojenie. Paulínka sa nevie z neho vymaniť ani potom, keď Cigán odkladá na cimbal husle, ukláňa sa a žičí im zdravie. Ešte vždy jej trepoce v prsiach akýsi horúci vták, ešte vždy má v očiach ťažkú ružovú hmlu. Komu sa má za to všetko šťastie poďakovať? Či by malo zostať len pri úklonoch a sladkých úsmevoch? Ach, nie, nie, večne by ju mrzelo, že zostala v takej neobyčajnej, azda osudnej chvíľke skúpou, že sa nevedela ničím zavďačiť za veľký dar, ktorým sa obohatil jej život. Veru. Musí byť rozhodná. Tu pred ňou stojí ešte Alpár János, jej princ, vitéz tohto večera. Díva sa na ňu a čaká. Náhle sa rozhodne. Odopne si zo živôtika ružu, ten malý púčik, ktorým sa prizdobila doma v záhrade, ľahkým tanečným krokom pristúpi k nemu a pripne mu ho vlastnými rukami na hrdinské prsia, práve doprostred šerpy. To je jej dar. Obecenstvo, ktoré toto neobyčajné vyznamenanie sleduje so záujmom, hneď všetko chápe, zaburáca potleskom, dvíha zo stola poháre, máva rukami: éljen, nech žije cisár, nech žije uhorská vlasť. Paulínka jasá hrdosťou. Urobila veľký čin.

Ale čo sa to len stalo s Ervínkom? Nuž veru ten nemá veľkú chuť kričať éljen a dvíhať poháre na počesť vlasti. Stojí tu zachmúrený a nevrlý i so svojím bratom Imrom. Obaja vyobliekaní na cestu. Dobre, že skončila túto komédiu. Čakajú len na ňu. Treba im už ísť domov. Kone čakajú vonku.

Paulínka je veru prekvapená. Už? Zdá sa jej to privčas. Haha, že privčas. Zabudla sa vari pozrieť na hodiny. Hádam len nechce vymetať sálu. Už mali byť doma. Oni sa chcú do rána aj niečo vyspať.

Tak je to teda. To má byť trest. Nech je. Paulínka musí privoliť.

Cesta domov nie je práve príjemná. Nieto sa o čom vyprávať. Niekto stratil celkom vôľu, cíti sa priotrávený, musí sa vyvetrať. I na dohovorené plány zabudne. Aké plány? Všetko sa pokazilo. Peňaženku má predsa Imro bezpečne vo vrecku i s dôležitým účtom. A potom, zdá sa, že je dosť chladno. Nebolo by príjemné posedávať po vŕškoch. Ech, len čím skôr vopchať sa doma pod perinu.

Zato Paulínka nie je rozčarovaná, ale ani necíti potrebu, aby ju niekto bavil žartmi. Ju prvý ples bohato obdaril. Bude sa ešte dlho vracať k týmto dojmom, ktoré na ňu tak mocne doliehajú. Alpár János dobyl sa do jej srdca.