ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matúš triumfuje.

Zdá sa, že sa mu dielo darí. Nedávno vydal Paulínku a teraz dohotovil prístavbu, akoby bol všetko správne predvídal. Lepšie mu nemohli nebesá žičiť. Hneď po svadbe môže sa Paulínka presťahovať do nového bývania, kde bude bývať zatiaľ, kým sa jej vráti muž z vojny, sama. Potom sa môžu presťahovať do školy. A tak je to dobre. Nič ho nenaháňa, ale nemusí na nič ani čakať. Jeho život sa napĺňa takou mierou, akú si sám určil, a vždy v pravý čas. Túžby a plány sa uskutočňujú, a nie iba čiastočne, spolovice, ale v plnom rozsahu. To človeka zaiste teší, naplňuje sebavedomím a novým odhodlaním.

A Matúš ani neukrýva radosť. Chodí pekne zoširoka, s klobúkom posoteným doboku a s rozpätým kabátom, akoby zabúdal, že o rok, dva mu bude treba ísť do penzie. Často si vykrúca bajúzy a je neobyčajne ochotný a prívetivý k ľuďom. Rád sa dáva do rozhovoru s cudzincami, ktorí sa pristavujú v krčme na občerstvenie. Vypytuje sa na cieľ ich cesty, na domov, rodinu, majetok a sám veľmi rád hovorí o sebe, o svojich radostiach i starostiach. Áno, pristavoval. Pochybelo mu miesta, nuž musel sa pribrať. Stálo to veľa námahy, peňazí, ale neľutuje. Má pohodlie, priestor, izieb, bývania pre dvoch. A kedykoľvek ide záhradou alebo sa blíži z niektorej strany po ceste k domu, nezabudne si so záľubou popozerať celú stavbu. Donedávna to bola iba obyčajná chalupa so širokou pričupenou strechou. Ničím sa veru neodlišovala od ostatných dedinských domov, ktoré stoja od vekov pekne v rade vedľa cesty. Stará múranica. Azda si ju niekedy sám majiteľ zliepal z kameňa, ktorý nazbieral v potoku, a z červenej hliny. Ani vápna vari nepoužil. Vtedy ešte neboli vápenice a ľudia nevedeli hasiť vápno v sudoch ako dnes, a keby aj, bolo to nákladné. Radšej urobil široký múr, lebo predpokladal, že taký sa ľahko nerozpadne a unesie aj ťažkú väzbu, ktorou ho nakoniec zavalil. Omietku urobil len na jednej strane, od ulice, aj to nerovnú, hrboľatú, akú vedel svojou ťažkou, neumelou rukou. Nešlo mu totiž o vzhľad. Predmety cenil si ešte len podľa toho, ako mu slúžili, ako sa dali upotrebiť. Chcel mať dom na bývanie, a nie kostol. Áno, dom: teda dlhý pitvor, odkiaľ je priechod na ulicu i na dvor, uprostred ktorého je ohnisko s otvoreným komínom, priestrannú izbu s dubovým stolom a kanapou, kde sa dá v nedeľu pokojne a pohodlne posedieť, potom s veľkou múranou pecou a najmä s teplým prípeckom, kde možno sušiť kapce, premočené onucky, kde bude vysedávať stará mater a niekedy, keď ho nohy nebudú poslúchať, aj on, a konečne tmavú komoru s vlhkou jamou na zemiaky. Nuž a taký aj postavil. Múranica potom stála pri ceste roky, úspešne odolávala živlom a poslušne slúžila svojmu určeniu. V izbe rodili sa i umierali pokolenia. Vždy, keď nejaký život na prípecku medzi zelinami a korienkami vyschýnal, iný sa už nástojčivo dral z kolísky na dlážku alebo aspoň v niektorom mocnom tele pučal. Prirodzene, nezostal v držbe svojho pôvodcu. Majitelia sa striedali. Ťažko povedať koľkí, keď sa nezachovala pôvodná hrada, na ktorú vari robili svoje znaky. No istotne zavše pred zásypou stál voz s truhlicami, s mnohými batôžkami, uzlíkmi a pásikavými perinami, zviazanými do obrusu. Jeden bol práve na odchode, iný sa tu pristavil. Ona všetkých s rovnakou prítulnosťou prijímala. Noví majitelia všeličo vo vnútri zmieňali: rúcali priečky, stavali nové, vysekávali väčšie okná, dvere, upravovali kozub, prestavovali pec, lebo vždy sa niečo potrebovalo, pokazilo a každý mal inú potrebu a iný vkus. Najväčšiu opravu urobil Matúšov otec, akoby bol predvídal, že v múranici bude krčma. Ohnisko vyhodil, miesto neho vystavil riadny sporák s platňou a kuticou, prednú časť pitvora premenil na kuchyňu, zadnú prehradil dvoma priečkami, čím dostal dve komory, sám pánboh vie, na čo ich potreboval, z tmavej komory urobil druhú izbu, terajšiu korheľňu. Matúš dal z nej len dvere na ulicu vyraziť. Ach, bol to podnikavý, vynaliezavý človek, veľký staviteľ, v hlave mal mnoho smelých plánov. Keby bol žil aspoň dva životy, zaiste by bol na týchto miestach vystaval nový labyrint, ak nie babylonskú vežu. I Matúš môže len jemu ďakovať, že má porozumenie pre stavebníctvo. Vtedy sa veľa búralo, rúcalo. Ohlušujúce údery a výbuchy otriasli celým staviskom, kúdliská ťažkého žltočerveného prachu museli sa pchať škárami popod strechu, keďže im nestačili okná a dvere. Všetky priechody vnútri boli zatarasené trámami, doskami, latami, vršiskami skál a zoschnutej hliny. Ako pri zemetrasení. Ale navonok nemenilo sa vlastne nič. Pôvodné základy nikto neporušil. Štyri múry stáli pevne. Stará múranica vyzerala spod nízkej strechy práve tak pochmúrne ako vari pred sto rokmi.

Až teraz zmenila svoj vzhľad, alebo lepšie, stratila sa v novom stavisku, ktoré náhle pri ceste narástlo. Matúš naň pozerá, pozerá a musí sa usmiať. Je to veru dlhé ako skutočný panský dom. Vlastne sú to dve bývania, dva domy, spojené jednou strechou: horná strana a dolná strana. Horná je úplne nová: vysoké dvere s mosadznou kľučkou, veľké dvojité okná, celkom na mestský spôsob. Ale aj dolná stratila svoj vzhľad. Má novú hladkú omietku, novú strechu, nové ozdoby okolo okien. Keď vyblysne spoza hory slnko, všetko sa to belie, ligoce ako na paláci.

Nuž Matúš má príčinu usmievať sa. Nikto v dedine nemá taký dom. Jeho vyniká nad všetky chalupy. Zďaleka ho vidieť: kostol, školu, krčmu. To je jasný stred, najvýraznejšia skupina, ostatné sa stráca v záhradách. Ľudia všeobecne priznávajú, že okrášlil dedinu.

Pravdaže, vložil do toho veľa peňazí. Všetky úspory sú preč, priečinky vymetené, modlitebné knižky prázdne, vo vkladných knižkách strany vkladov a výplat sa zrovnávajú, ba menšou sumou sa aj zaťažil. Ale nebanuje. Naopak, urobil dobrý ťah. Zaistil sa pre každý prípad. Nastávajú nepokojné časy. S peniazmi sa môže všeličo stať, vojna je ošemetná vec, ani papier ani cisárov obraz nemôže nič bezpečne zaručiť. Nedá sa totiž vedieť, aspoň tak vravia schopnejší a prezieravejší ľudia. A on má všetky peniaze v dome. Odtiaľ mu ich nikto nevezme. Ach, kto by sa išiel mocovať s hrubými múrmi a čo by z toho mal. Dom stojí pevne a bude tak aj stáť aj o desať, o päťdesiat rokov. Keď bude chcieť potom predávať, dostane zaň od záujemcu priam do ruky svoje peniaze. Azda ešte viac. Všetko záleží od pomerov. A bez ťažkostí bude môcť kúpiť nejaký veľký dom v meste, ako plánuje. Takto vlastne blíži sa míľovými krokmi k cieľu. Dom v meste nie je už iba sen. Jedna čiastka, tá hlavná, základná, stojí už tu pred ním. Má svoj určitý, pevný tvar, tá druhá už ľahšie vyrastie. Ide len o pár rokov.

Komu by také utešené výhľady nevtlačili do tváre úsmev?

Ale koreňom Matúšovej radosti je predsa len jama na hnojnicu. Ó, ten Pišta, Elvírin kočiš, aký to bol skvelý chlapík. Komu by bolo zišlo na um, že sa hnojnica môže chytať do cementovej jamy? Matúš ho veru často spomína a je mu veľmi vďačný! Dobre, že sa s ním stretol a že sa s ním radil o stavbe. Teraz má hotový zázrak v záhrade: krásnu, štvoruhlastú, presne na cól vymeranú a hladko ako izba vycementovanú jamu na hnojnicu. Sám ju kopal a latôčkou vymeriaval, aby bola dostatočne hlboká. Pišta spomínal meter. No on sa nevedel zdržať. Keď jama, nech je poriadna. Nuž je teraz vari na pol druha. Sám robil priekopu, ukladal a spájal rúry, prizeral sa, keď murári steny obkladali skalami, tehlami a cementovali, a hlavne, stál nad ňou v tú rozhodujúcu chvíľu, keď uvoľnil v maštali na dne pastržaje otvor. Príde, nepríde? Napätie sa predlžovalo a tým úmerne aj rástlo. Hnojnica má svoju hustotu, netečie tak rýchlo ako voda. Niekde sú vari aj prekážky, strúsená zem, skala, ktorú treba obísť. Minútky sú dlhé, keď sa na ne upriamujú všetky zmysly. Ale potom predsa prišla. Hustá čierna tekutina sa zaligotala v ústí rúry a hneď stiekla, hnaná vlastnou váhou, dolu hladkou stenou na čistučké dno, kde si už počínala voľne. Matúš otváral oči. Ako živá. Rozbehne sa jedným smerom, potom zastane, nafúkne sa a uteká práve opačnou stranou, akoby sa tiež radovala, že jej vymerali toľko voľného priestoru. Chcela by obsiahnuť hneď všetko. Cez jednu noc zaleje celé dno, o týždeň, dva zodvihne sa rovnomerne o palec, dva, za rok naplní celú jamu. Áno, zaligoce sa tu uprostred záhrady ani čierne jazero. Matúš bude musieť uvažovať, ako upraviť voz, aby ju mohol vyviezť na pole. No zatiaľ nad tým nerozmýšľal. Stredom jeho pozornosti je teraz jama v záhrade.

I ľudia sú na ňu zvedaví. Stále iní a iní prichádzajú, aby ju videli zblízka. Chceli by si aj oni niečo podobného urobiť. Bezpochyby, taká jama je dobrá a užitočná sprava. Hnojnica nestojí v pastržaji, nerozteká sa popod strechu, nezapácha celým domom, a nezamočíš si v nej kapce, keď včas ráno, temer za tmy, ideš kŕmiť statok. Ale sama od seba sa zhromažďuje v jame, odkiaľ si ju môžeš v nádobe preniesť, kde chceš. Len nemala vari byť hneď pod strechou naproti oknu, ktoré vedie z izby. Gazdinky neznesú vždy zápach maštale.

Ale Matúšovi taká malá chyba na jeho diele nepokazí radosť. Jemu veru neprekáža a keby niekomu azda prekážala, môže ju zakryť doskami. Tak.

Ale neprekáža.

Dokonca ani Paulínke, ktorá by mala dôvod znepokojovať sa keďže sa už do nového bytu nasťahovala. Každé ráno otvára práve okno, nakláňa sa von, prezerá záhradu, vidí tudolu pod sebou jamu a cíti ju v rannom povetrí, a nebadať, že by sa jej tvárou rozprestrel tieň nevôle. Prečo by sa pre obyčajnú jamu na hnojnicu znepokojovala? Veď je nie, chvalabohu, parfumovaná dáma z mesta. Pozná dobre všetky zápachy dediny a zatiaľ ich celkom dobre znáša. Okrem toho práve v tomto čase je natoľko zaujatá sama sebou, že jej zostáva veľmi málo pozornosti na to, čo sa deje okolo nej.

Nedávno zmenila svoj stav. Ach, sprvu neprikladala tomu veľkú dôležitosť. Veď sa vlastne nič nezmenilo. Po svadbe tú noc spala nerušene, tvrdo, ani len zvláštne sny ju nepokúšali. Ráno vstala a išla po práci ako obyčajne. Nič nenašla v sebe také dôležité, čím by sa bola musela zaoberať, čo by ju bolo upozorňovalo, že spravila dôležité rozhodnutie, keď minulý týždeň na notárskom úrade za prítomnosti dvoch svedkov pripísala na listinu k menu Láng Nándor ešte svoje meno.

A predsa!

Prišlo to potom o niekoľko dní. Začala sa naplňovať voľačím, čo predtým v sebe necítila. Cítila zmenu v tele i v duši. A dnes už nepochybuje, že spravila dôležitý krok.

Predovšetkým ľudia ju všeobecne volajú pani učiteľkou. Znie to čudne, keď donedávna bola každému iba Paulínkou. Ani nevie, prečo si musí vtedy uvedomiť úzkosť, ktorú prežívala toho večera v tráve na sihoti, keď mu unikla z rúk. Azda svojím temným podvedomím priznáva, že sa vtedy naozaj zmenil jej stav. Potom má už svoje vlastné bývanie, hornú stranu, kde sa čím ďalej tým častejšie uťahuje so svojimi tajnými myšlienkami, so svojimi novými pocitmi, áno, so svojimi vidinami. Na dolnú stranu chodí len vypomáhať. Tak dajako. Nie je už tam viac doma. Každý večer, sotva skončí poslednú prácu, umyje a poutiera si ruky, berie sviečku, praje rodičom dobrú noc a vracia sa domov. V ruke nesie aj vlastný kľúč, ktorým otvára a za sebou pozorne zatvára dvere. V izbe položí sviečku na stôl a zakaždým sa jej žiada, aby si spokojnejšie a hlbšie vydýchla. Nejako jej to dobre padne. Uvoľní sa, nadobudne plnšie a mäkšie tvary.

Tu je vo svojom. Kdekoľvek sa pozrie, hľadí na predmety, ku ktorým cíti bližší vzťah, ktoré prijala do svojho vlastníctva, lebo je tu skriňa, kde si ukladá svoje šaty, svoju bielizeň, sú tu nočné skrinky, v ktorých má mnoho škatuliek, mnoho známych a milých drobností, ozdôbok, pripomienok na detstvo, je tu veľké zrkadlo s mramorovým stolíkom, aké videla voľakedy u kerestmamy a do ktorého len ona hľadievala, a má tu vlastnú posteľ. Všetko je to ešte nové, novučičké, zaváňajúce skladom, mladým drevom, lakom a tvrdými remeselníckymi rukami, lebo len nedávno priviezli to sem z mesta. Všetko je to aj pokojné, tiché, ešte len poslušne vyčkávajúce na svoje konečné určenie a použitie. A predsa so všetkým stačila už nadviazať taký blízky pomer, že sa tu cíti najosobnejšie a najplnšie. Berie ľahko predmety do rúk, dotýka sa ich priamo a na ktoromkoľvek mieste a pôsobí jej to na hmat príjemne, pohybuje sa medzi nimi, sedí alebo stojí a necíti úzkosť, netreba sa jej v ničom ukracovať, uťahovať a ukrývať. Môže urobiť, čo chce, vždy je bezpečná, že to urobila len vo svojom vedomí a za svojej prítomnosti.

Pri svetle sa pokojne vyzlečie, odkladá si šaty na stoličku: handričku za handričkou, motúžtek za motúžtekom a mnohé jemné, lesklé a menivé kúsky šiat, ktorými si musí vo dne priodievať telo. Navliekla si cez hlavu dlhú ľanovú košeľu, všetko ľahučkým a voľným pohybom, a vojde do svojej postele. Pravdaže, sú tu dve, jedna vedľa druhej. Tú druhú ani neodostiela. Stojí tu ešte neporušená a dôstojne, ako ju bola upravila. Chladná vôňa čistého, nového plátna vychádza z jej našuchorených perín. Ale každý večer i každé ráno musí na ňu hľadieť a musí sa ňou dlho v myšlienkach zaoberať.

Na tej posteli mal by ležať on, Láng Nándor, lebo bola vlastne pre neho určená. Áno, tu ona a tam po ľavej strane on. Ach, bolo by to možné? Opovážil by sa porušiť jej čistotu? Veď by tak hľadel, ako tu pod perinou čupí a v úzkostlivom očakávaní vyvaľuje oči. Mohol by sa jej spoľahky dotknúť na ktoromkoľvek mieste. Stačilo by iba načiahnuť ruku, podstrčiť nohu, ba mohol by sa neočakávane vynoriť spod periny vedľa nej. Potom by ho cítila v bezprostrednej blízkosti, pozdlž celého tela. Ach, nie, nie. Vzoprela by sa všetkými možnými prostriedkami proti takej smelosti. Musel by ustúpiť, tvrdí s pochybnou určitosťou a upcháva perinu okolo seba, každé miesto, kde predpokladá, že by jej hrozilo nebezpečenstvo.

Chvalabohu, že je preč. Nič takého sa jej nemôže prihodiť. Druhá posteľ je pokojná a periny sa nehýbu. Ešte čakajú, áno, trpezlivo čakajú. Ale čo je to platné. Láng Nándor by mohol napríklad ešte teraz uprostred noci zabúchať na okno, vojsť dnu do izby ako do svojho a ona by mu musela urobiť poslušne miesto vedľa seba, aby sa mohol zohriať od jej tela, ak by mu bolo zima a ak by si to želal, lebo ona je predsa jeho žena. Uvedomuje si vzápätí a celá sa pritom vystrie, niekde v chrbtovej kosti prehne. I náležitý strach ju premkne, ale nie je to strach, po ktorom zuby drkocú, ale po tomto skôr horúčka stúpa po žilách, mohlo by sa povedať príjemná horúčka, lebo hneď za ňou rozloží sa v tele sladká únava, ktorá unáša do hlbokého spánku.

Konečne sú tu i listy od Lánga Nándora. Listy, ktoré dochádzajú pravidelne na meno Paulína Lángová, pekné, ružové so zlatou vložkou, popísané husto úhľadným písmom, trochu zaváňajúce fialkami. Paulínka si dochádza po ne sama na poštu. Zaujímavé, na túto povinnosť si veľmi rýchlo zvykla, a teraz sa jej vidí dokonca veľmi príjemnou.

Každý tretí deň sa starostlivo pristrojí pred zrkadlom, upevní na hlavu slamený klobúk s ružou, do ruky vezme plátennú tašku, slnečník a ide akoby na prechádzku hore cestou smerom k susednej dedine. A keď sa odhliadne od pohnútok, ktoré určujú jej konanie, je to vlastne prechádzka, lebo kráča pomaly z nohy na nohu, opatrne krajom cesty, aby si nezaprášila topánky a aby sa nemusela stále vystupovať vozom. Tu i tam zastane, rozhliada sa po okolí, aby dala najavo, že sa neponáhľa. Chvíľku sleduje deti okolo ohňa na pažiti, chvíľku zas kone, preháňajúce sa pastvou. Ach, je to veľmi príjemné, takéto zastavanie v ceste. Človek takrečeno vychutnáva slasti voľnej chvíľky. Ľudia, ponáhľajúci sa vedľa nej za prácou, úctivo zdravia, lebo Paulínka je pani. Takto ani nevie, ako zájde do druhej dediny. A keď sa dostane až ta, bola by veru vinovatá, keby nenazrela na poštu.

Tu za stolíkom ešte vždy sedí Ervín, stále hybký, uhladený, elegantný mladý pán s vážnym výzorom úradníka a so žltou ceruzkou za uchom. Ó, Ervín s neobyčajnou láskou priľnul ku svojmu úradu a nemá vôbec úmysel pachtiť sa za iným miestom. Je totiž presvedčený, že koná veľmi dôležitú službu pre monarchiu a že by ho nevedel nijaký tvor na jeho mieste zastúpiť. Veru, človek musí mať vlohy, dobrú pamäť, bystré zmysly, dlhé prsty a najmä určité spôsoby, aby mohol vychádzať dobre s každou stránkou. Túto skutočnosť naostatok náležite ocenili aj vojenskí páni. Z poslednej asentírky ho bez ťažkostí prepustili, keď sa dozvedeli, aký úrad vykonáva, nemusel žiadať ani o reklamáciu, ako to robili všetci, ktorí sa chceli vyhnúť vojne.

Možno aj preto Ervín v tomto čase vynaložil veľa úsilia na to, aby miestnosť, v ktorej cez deň a často i nocami vysedával, mala vzhľad skutočného úradu. Všade okolo seba po stenách nalepil mapy, mnohé vyhlášky a upozornenia, tabuľky, na viditeľné a najdôležitejšie miesto postavil hodiny a malú citlivú mosadznú vážku, hneď vedľa na zem veľkú decimálku, na ktorej musí vždy ležať nejaký balík, a hlavne, na dvere dal urobiť malé štvoruhlasté okienko s poličkou z jednej i z druhej strany, ktoré sa dá podľa potreby ľahko odsúvať, lebo teraz ľudia už nesmú vstupovať voľne do úradnej miestnosti. Pánboh chráň! Majú to predsa aj zreteľne vypísané na dverách: nevyrušovať a čakať. Veru, každý musí trpezlivo pri okienku stáť a čakať, kým sa v okienku nezjaví Ervínova jemná biela ruka s ligotavým prsteňom alebo masívny, dobre živený a do tváre pevne vkorenený nos.

Ale pre Paulínku také opatrenie neplatí. Paulínka je uňho vždy vítaná. Ukázalo sa totiž, že sa na ňu vôbec nehneval, či sa starí a dobrí priatelia môžu na seba hnevať? Trocha trucu. Pri hre detí sa to stáva. Ach, pravdaže, dolu nemohol prísť. Práve vtedy bol nejako veľmi zaujatý. Nuž úrad, starosti, veru. A potom niečo sa bol dozvedel. Áno, tanítóúr. Nechcel vyrušovať a skoro by bol zabudol, gratulujem, gratulujem!

Paulínka sa musí blažene usmievať. Dobre jej padne, keď ju priateľ takto srdečne víta aj po tom, čo sa medzi nimi stalo. To znamená, že netreba sťahovať dôstojne ústa, klopiť oči a červenať sa. Stará známosť sa obnovila, trvá ďalej a sú predpoklady, že sa bude ešte utužovať.

Ervín je veľmi pozorný a k tomu ešte i citlivý. Aj pri stálom zaneprázdnení a pohrúžení do roboty nad stolom stačí ušami a očami dakedy aj nosom uhádnuť, čo sa robí za dvermi, presne a pohotove zaznamenáva si niekde v pamäti šelesty, nepartné zvuky, svetlá, tiene a farby, ktoré vznikajú alebo sa len mihnú za malým okienkom, všetko v hlave stačí kontrolovať a zrovnávať, keď potreba a spoločenský ohľad vyžaduje, vie byť veľmi rozhodný a úslužný. Paulínka nemusí nikdy dlho čakať pri okienku. Sotva Ervín zachytí jej ľahký krok, vyskakuje od stola, zanecháva tabuľky, štatistiky, účty, ktoré má práve pred sebou, hocako by boli dôležité a súrne, ba v náhlosti obyčajne zabudne si položiť za ucho i žltú ceruzku, bez ktorej nikdy neprijíma návštevu, a uteká otvoriť dvere. Nech sa páči. Nie sem. Tuto na mäkké si má sadnúť.

Je to veľký kožený diván, ktorý si Ervín z rodičovského domu priniesol sem, aby si mohol jednak po vyčerpávajúcej práci pohodlne odpočinúť, a jednak aby mohol dôstojnejšie prijať a usadiť vzácnejšie a lepšie návštevy. Paulínka sa doň temer celá ponorí. Má totiž niektoré miesta mäkšie a povoľnejšie. Keď si ich náhodou človek vyberie, naraz vhupne do jamy, ktorá sa pod ním vyhĺbi.

Ale na tom nezáleží. Aj to padne Paulínke dobre po dlhej ceste a je svojmu priateľovi vďačná.

Ervín sa potom snaží obslúžiť ju čo najsvedomitejšie a najrýchlejšie. Ešte veru ani poštu neotvoril. Mal takú súrnu robotu, nejaký výkaz pre vojenské úrady, ó, aj on slúži svojím spôsobom vlasti, len nesmie o tom hovoriť. A vlastne iba pred chvíľou ju doniesli. Poštár niekde odbehol. Mal by aj chvíľku počkať, lebo bez neho nesmie otvárať kapsu. To pre peňažné zásielky, ale kvôli nej spraví všetko. A hneď berie z klinčeka nad stolíkom malý kľúčik a otvára objemnú koženú kapsu. Hľa, celá kopa. V poslednom čase sme vždy takto preťažení, vraví a naozaj vyťahuje hŕbu listov, novín, rozkladá ich po stole a triedi. Robota mu ide veľmi rýchlo. Má už predsa niekoľkoročnú prax. Temer ani očami nečíta, len ohmatáva tenkými a dlhými prstami. Papier šuští, listy samy skáču, dlhé, krátke, rozličnej farby, rozličného tvaru, tvrdé karty s lesklými obrázkami, mnohé pozdravy, správy, tajnosti, túžby dvoch oddelených sŕdc, áno, veľký svet, radosti, žiale, diskrétne odkazy pod známkami alebo pod založenými rožkami, vzdychy horúcich úst, hlasný tlkot nepokojných sŕdc. To všetko v jediných rukách a Ervín sa tým už ani nevzrušuje. Chladnokrvne sa v tom prehrabáva. O chvíľku má okolo seba niekoľko pekne upravených hŕbok: jedna je pre notársky úrad, iná na faru, ďalšia do školy a tie ostatné pre jednotlivé dediny obvodu.

Poštár si ich môže prevziať a odniesť na miesto určenia. Nakoniec ešte raz zahrabne rukou do kapsy, aby sa presvedčil, že je prázdna, a aby uspokojil aj Paulínkinu zvedavosť. Nie, dnes jej nič neprišlo, vraví trocha ľútostivým hlasom, ale hneď jej dodáva nádej. Azda nabudúce. Dnes sa pravdepodobne jedna zásielka omeškala, lebo to býva tak: poštár by mal čakať na hlavnej pošte v meste do príchodu popoludňajšieho vlaku, no teraz vlaky veľmi meškajú a poštár musí byť pred večerom bezpodmienečne tu, potom, pravdaže, jedna zásielka sa opozdí a dostane sa sem len nasledujúcou poštou. Nuž teda nabudúce istotne niečo dostane. Myslí si, že je potrebné hosťa niečím uspokojiť, dodať mu sily, áno, rozveseliť ho.

Ale Paulínka neprejavuje sklamanie. Drží sa skvele. Sedí ďalej pokojne na diváne, pohráva sa so strapčekmi, ktoré lemujú okraj sediska, púšťa sa bezpečne do rozhovoru, ako by jej na liste málo záležalo: len chvíľku si ešte posedí, potom zas pôjde. Veď vlastne vyšla si na prechádzku a sem nazrela iba tak po ceste, ak by reku náhodou niečo došlo. Ani vtedy nie, keď Ervín s neskrývanou predtuchou hádam aj príliš divadelne otvára kapsu a napodiv vždy prvým hmatom vyťahuje list známej farby na adresu Paulíny Lángovej, neprejaví nejakú ženskú slabosť. Pokojne ho prijme a vloží do plátennej tašky. Úzkostlivo dbá, aby sa to stalo nenápadne, čo možno pomaly a temer neuvedomeným pohybom. Sama nevie prečo. Azda nechce, aby sa jej priateľ dozvedel o novom cite, ktorý v sebe nosí a s ktorým sa sama ešte úplne nevysporiadala. Azda by si chcela pred ním silou-mocou uchovať tú starú pôvodnú podobu. Nič určitého. I pred sebou vlastnú príčinu správania tají, možno si ju ani sama neuvedomuje.

Iba vonku, keď bezpečne vie, že nesie v taške list, vojde do nej nepokoj, silnejší prúd krvi, ktorý jej nadľahčuje telo. Potom už zabudne, že vyšla iba na prechádzku. Nevie ju už upútať hra detí pri ohnisku a šalenie bujných koní na pastve. Treba sa jej ponáhľať. Len čím skôr aby bola doma, aby sa mohla zatvoriť do svojej izby, čím skôr vytiahnuť list z tašky, otvoriť hoci prstom a čítať, čítať.

Čože jej píše?

Ó, veľa, veľa.

Nie je to už iba jeden, dva listy, ale poriadne hrubý zväzok, prepásaný belasou hodvábnou stužtičkou, ku ktorému pribúda každý týždeň aspoň jeden kus. Veru hŕba ružových listov, husto popísaných na štyroch stranách drobným písmom, stále drobnejším, lebo citové bohatstvo pisateľa, ktoré sa žiada vyjaviť, je z týždňa na týždeň obsiahlejšie. Keby sa malo všetko vypísať, bol by z toho celý román.

Láng Nándor prišiel šťastne do kasárne. Cestovalo sa mu všelijako, vlaky boli preplnené, všade nával, zhon, stisk, nedostal sa ani k svojmu kufru, iba tu, v kasárni, si mohol utíšiť hlad. Všetko sa mu veru zišlo. Veľmi pekne ďakuje. Aby nezabudol, cestoval spolu s tým chlapom, čo sa mu prilepil doma na voz, no, s tým Paulínkiným známym, áno, s Tónom. Je to veľmi poriadny chlap a ani nie taký hlúpy, ako sa zdá. Cestou mu v mnohej nepríjemnej situácii pomohol. Nuž bolo dosť opilcov. I tu na dvore sa s ním často stretne. Ešte ho nevystrojili. Bol by rád, keby si ho mohol podržať pri sebe. Pokúsi sa. Azda to aj pôjde, keď je dôstojníkom. Mal by sa tak aspoň s kým rozprávať o nej, o Paulínke. Zatiaľ ani on, Láng Nándor, nemá výhľadu, aby sa dostal do poľa. Dostane pravdepodobne úlohu tu, v kasárni. Znova sa ospravedlňuje za všetko, čo sa stalo večer pred jeho odchodom v potoku. Prišlo to na neho tak náhle a on nemal síl, aby odolal. Musel jej nejako prezradiť, aké city k nej prechováva. Priznáva sa, že od prvého stretnutia ho pútala svojím zjavom. Hneď tam v krčme, keď sa pred ňou tak nečakane zjavil, ozvalo sa mu srdce, a hlavne potom u neho v škole, keď stála pri stole a ukladala kvety do vázy a keď sa odvážil na ňu lepšie pozrieť. Do tých čias nepoznal ženu. Vyrástol na samote v puste, medzi žriebätami, priatelil sa so sučkou, na dvore vídaval len mamku, niekedy im prišli k poľným prácam vypomáhať nádenníčky, ale boli to všetko staršie ženy, zrobené, vždy špinavé, zapáchajúce hnojom.

V meste zas stretával vyfintené paničky, ovešané falošnými šperkmi, nafarbené, zaváňajúce silnými voňavkami, naskrz falošné, neprirodzené, vždy nehanblivo chlapom vystavené na oči, lacný predajný tovar a pritom ešte hlúpe. Ach, nemohol ich zniesť vo svojej blízkosti. Azda pre ne znenávidel ženy. Začal ich podceňovať, urážať. Ani na myseľ mu neprišlo, že by si raz mal spomedzi nich vybrať družku života. Uzatvoril sa do seba a chcel sa venovať len svojim chrobáčikom. Áno, taký zaznávaný a ľuďom často nepríjemný chrobáčik, ako je Carpocorus bacearum, čiže obyčajná bzdocha, zdal sa mu zaujímavejším, pozoruhodnejším tvorom, ako je žena. A náhle zjavila sa ona, jednoduchá, opravdivá a čistá ani ranná rosa, mladá, a predsa plná a mäkká ako čerešňový kvet. Bol to teplý lúč do jeho temravého, pustého sveta. Bolo to prebudenie. Naraz prehliadol cez chmáru, ktorá mu zaťahovala zrak, a ocitol sa v plnom svetle. Videl určitejšie, jasnejšie, áno, videl nový svet, nový život, krásny, čakajúci na neho so svojím šťastím, len načiahnuť sa a trhať, brať, ukájať si smäd a hlad. Veru, do svojej samoty sa už viac nemohol vrátiť. To všetko, čo nasledovalo potom, bolo len sebatrýznenie. Bol zápas tela s duchom. Duch sa bránil, nechcel ustúpiť zo svojej dobytej a pevnej pozície, zúril, lebo mu išlo o dôstojnosť, o česť, bolo sa treba deliť o prvenstvo. A telo žiadalo zas neustúpčivo svoj podiel na živote. Ó, mladé telo, čistá krv, ohlasovali sa spolu zo dňa na deň nástojčivejšie. Nevedeli už niesť ťarchu samoty, nevedeli strádať, nechceli obetovať svoje najkrajšie sily vysokým, možno ani nedosiahnuteľným ideálom, nejakým chiméram, zistili, že sú dosť vyspelé a smelé, aby sa mohli pustiť vlastnou cestou. Urputný zápas sa stupňoval. Nemohol sa sústrediť na prácu, nemal spánku. Trpel on, trpeli ľudia okolo neho, áno, najviac deti.

Ale keď potlačil v sebe pýchu a našiel si cestu k nej, náhle všetok nepokoj, tieseň, šialenstvo sa rozplynulo ako jarná búrka a nastalo utíšenie, zmierenie. Pred ním bol vždy utešený svet: svieže rána, slnečné dni, hviezdne noci, rosa na tráve, kvety, mnoho farieb: biela, červená, zelená, belasá, čisté vône, jasné zvuky, smiech, radosť a uprostred toho ona ako dobrá víla, ktorá dotykom rúk, úsmevom, svojím dychom otvára život a rozdáva šťastie. On mohol len spievať s vtákmi, áno, spievať a velebiť boha, že ho priviedol do takej krajiny. Ani si nevie predstaviť, čo pre neho znamenala. Už vtedy vedel, že drží v rukách jeho osud, len sa jej to ešte neopovážil povedať. Bola úprimná a taká nevinná. Bál sa, že ju vyplaší. A sám bol šťastný, keď ju mohol cítiť, počuť a vidieť. Áno, vtedy stačilo mu aj to, keď ju mohol odprevádzať: ona šla napred s košíčkom popod medzu, z dolnej strany ju tiesnila vysoká tráva, z hornej hradba mladého žita, odkiaľ sálala vždy väčšia horúčava ako zo slnečnej gule, ktorá bola nad nimi.

On išiel pár krokov za ňou a hľadel, ako sa prebíja: pomáhala si voľnou rukou i bokmi, tráva sa však zavaľovala hneď za ňou, nuž vyzeralo to tak, akoby sa vlnila s ňou, akoby roztvárala plné biele lupene na hladinu zeleného jazera a ľahko plávala vo vlnách. Niekedy zavial oproti silnejší vietor a vtedy s vôňou rozličných kvetov a bylín priniesol k nemu aj vôňu tela. Ó, aká slasť, aká slasť.

Keď Paulínka číta tieto miesta, musí sa červenať. Vzrušuje ju, že sa zmieňuje o jej tele. Ešte ju nikto naň neupozornil. Všeobecne chvália jej bujné, husté vlasy, jej čisté oči a malé jamky na lícach, no o jej telo sa nikto nezaujímal. Azda sa to ani nesmie. Telo treba úzkostlivo ukrývať pred cudzími očami. A on sa predsa opovažuje.

Ale sú tu aj iné listy. Ďalšie. Žeravejšie. Láng Nándor je v nich ešte úprimnejší a odvážnejší. Azda preto, že jej nemusí hľadieť do očú. Papier znesie a vzdialenosť, ktorá ich oddeľuje, zaručuje bezpečnosť v každom ohľade.

Predovšetkým nie je vôbec spokojný, že ju musel tak náhle opustiť. Veď to vyzeralo, akoby sa bol chcel zbaviť zodpovednosti, akoby bol chcel ujsť. Ráno pytačky, predpoludním sobáš, popoludní rozlúčka. Nestačil sa s ňou osamote ani porozprávať. Čo si o ňom len pomyslela. Istotne sa cíti teraz veľmi opustenou. Narobil jej starosti. Treba všeličo zaopatrovať do novej domácnosti, zariaďovať sa, mal by byť pritom, lebo mu záleží, ako budú bývať. Napríklad rozhodne chce, aby mali spálňu vymaľovanú na belaso. Ach, nie na ružovo, ako sa všeobecne spálne maľujú. Belasá je jasnejšia a teplejšia. Belasá býva na oblohe, keď svieti slnce a spievajú vtáci. A či bude vedieť, ako má umiestniť postele, aký obraz kúpiť a zavesiť nad ne. To je veľmi dôležité, veru, keby bol doma, pomohol by jej a poradil.

A potom má zvláštne priania, ktoré sa opakujú v každom liste ako refrén tklivej pesničky. Zdá sa, že clivie. Ach, akýže je to život tu, v kasárni. Samé povinnosti, rozkazy, povely, vyklepkávanie opätkami, strmý krok, chladné, prísne tváre, odmerané pohyby. Celé dni preháňa po vyprahnutom dvore chlapov, sám sa nabehá do úmoru, nemá si kedy ani pokojne vydýchnuť a večer si líha v bagančiach a v šatách do postele, lebo každú chvíľu môže prísť rozkaz, aby odviedol svoje mužstvo na front. Azda sa to stane zajtra, azda pozajtre. Na všetkých príde rad. A on zanechal doma mladú ženu, s ktorou sa nestačil ani rozlúčiť, ktorej zaviazal život, ale nedal jej záruku bezpečnosti a hlavne, nepresvedčil ju, akým silným putom lásky sa k nej vinie. Ako rád by chcel byť tam pri nej, len ešte raz, na chvíľu. Išli by na prechádzku, ako chodievali. Mohli by ísť zas okolo Kozieho vrchu. Mohli by si aj sadnúť na to isté miesto, kde sedeli v posledný večer. Ó, bolo tam krásne. Sami dvaja pod oblohou a vysoko, vysoko nad dvoma dolinami, tvárami proti sebe, aby ju mohol vidieť, aby sa jej mohol dotknúť a presvedčiť sa, že je to ona, aby si mohol položiť chvíľku hlavu do jej teplého lona. Potom by sa istotne upokojil a neľakal by sa budúcnosti.

Pravdaže, to sú iba prvé listy, povedzme prvý tucet. Vtedy je Láng Nándor ešte ohľaduplný. Má vari aj dosť času na písanie listov. Litery temer kreslí, aby boli čitateľné, ba tu i tam na začiatku riadka primaľuje aj nejakú ružičku, srdiečko alebo vtáčka s otvoreným zobáčkom. Slová skladá pozorne a hlavne, vyjadruje sa kvetnato. Hovorí mnoho o hviezdach, medových ústach. Tak nejako. Je to veľmi milé a sladučké ako javorová vodička.

Ale v posledných listoch badať, že stráca trpezlivosť. Nedbá už toľko na uhladenosť a na skladbu. Azda nestačí. Pribúda povinností. Píše len tak napochytro, aby si niečo nezmeškal, ale vyjadruje sa určitejšie, vo svojich žiadostiach je náročnejší. Ponosuje sa, že nemôže spávať, celé hodiny leží s otvorenými očami, prehadzuje sa. To iste od práce a napätia. V taký čas hľadá úľavu len pri nej. Lebo ona je vždy niekde blízko, v povetrí, zastretá šerom, a keď na ňu zavolá, vystúpi zo svojho úkrytu a poslušne blíži sa k nemu. Ale, bohužiaľ, je to iba prelud. Sotva urobí rozhodujúci pohyb, aby ju privítal a prijal, rozplynie sa v tme. Ach, a on by ju chcel mať rozhodne v rukách, lebo už ho nevie uspokojiť, keby mal na ňu len hľadieť, keby jej mal len prihládzať vlasy, plecia a ruky. Veď ako jej manžel má na ňu určité práva. To je nesporné. Chcel by ju teda vziať do náručia, položiť vedľa seba, aby ju mohol bozkať, áno, aby jej mohol bozkať čelo, ústa, oči hrdlo, biele prsia, aby ju mohol vybozkávať celú, až do opojenia. Nuž akože to spravíme?

Ťažký problém.

Pre Paulínku ani nie, keď tak leží v izbe na svojej posteli a hľadí na tú stranu, kde by mal ležať on. V poslednom čase necíti pri tom ani úzkosť. Vari pod vplyvom listov spriatelila sa celkom s myšlienkou, že by mohol byť pri nej. Už sa nestrháva zo sna, nepriťahuje na seba perinu, keď počuje nejaký šramot. S vyrovnanou mysľou a s pokojným telom pripúšťa jeho prítomnosť. Veď naozaj má na to právo. U notárov je písmo, opatrené aj jej podpisom, ktoré vylučuje všetky pochybnosti. Prečo by sa mala zdráhať, keď je pod zákonom.

Niekedy ho dokonca celkom jasne vidí. Posteľ zavŕzga a perina sa hýbe. Skutočne je tam. Voľne si rozkladá ruky, obracia hlavu, otvára i zatvára oči, ako mu práve prichodí. Áno, je to on, Láng Nándor.

Nuž v tomto prípade je ľahko rozhodovať. Neprekáža im nič. Postele sú rovnako vysoko matrace sa dotýkajú, stačí, keď niektorý z nich pohýbe nohou a posunie sa máličko na lakťoch k druhému. Akože teda bude? Príde ona či on, alebo sa budú pohybovať obaja, aby sa mohli stretnúť naprostriedku. Na tom veru Paulínke nezáleží.

Horšie je s ním.

Kdeže je? Listy prichádzajú z Temesváru. Nuž, to je veru ďaleko. Dva dni a dve noci cestovania vlakom a potom ešte pešo. Keby sadol povedzme dnes, pred polnocou, prišiel by domov pozajtre po polnoci. To je vonkoncom nemožné, takú veľkú stratu času by si nemohol dovoliť v dnešnom čase, keď čaká, že každú chvíľu ho odvolajú na front. Bude musieť hľadať iné východisko. Azda keby sa obaja naraz pohli zo svojho konca a stretli by sa niekde uprostred dlžiznej cesty, povedzme v Miškovci. Pozná tam totiž jeden solídny hotel. Ešte uvidí, s akými predpokladmi môže počítať, v dohľadnom čase jej o veci napíše viac.

A v nasledujúcom liste jej naozaj podáva určitý návrh. Zhováral sa so svojím veliteľom. Mohol by dostať výnimočne tri dni dovolenky. Viac ani hodinu nie. Pravdaže, taký čas nestačí, aby prišiel za ňou domov. S hotelom v Miškovci je to zase neisté. Mohol by byť zaujatý, keď všade je teraz plno vojska. Najlepšie bude vari tak, keď sa ona výstrojí a príde k nim do Szolnoku. Čakal by ju s vozom na stanici. Doma je dosť miesta, kde by sa ubytovali. Mali by pre seba jeden deň a jednu noc. Zatiaľ by sa museli aj s tým uspokojiť. Prirodzene, ona by sa mohla zdržať dlhšie. Musí sa predsa zoznámiť s jeho rodičmi a okrem toho, azda by sa mu ešte neskoršie podarilo odbehnúť na chvíľku k nej. Nech sa teda rozhodne a nech mu dá čím skôr znať, ako zmýšľa, aby on mohol porobiť patričné kroky. Potom jej už len na lístku napíše, kedy má sadnúť na vlak.

Napodiv, Paulínke sa netreba dlho rozhodovať. Už na druhý deň nesie na poštu list, v ktorom svojmu mužovi oznamuje, že s jeho návrhom úplne súhlasí a že čaká, áno, že netrpezlivo čaká. Hneď sa dá aj do balenia. Napchá plný kufor. Vytiahne zo skrine šaty, jedny na cestovanie, jedny na preoblečenie, klobúk. Ach, Paulínka sa nechce zahanbiť pred svokrovcami. Večer sa celá poumýva, ľanovým olejčekom si pretrie vlasy, aby jej stačili zmäknúť. Vôbec, berie svoju úlohu veľmi vážne. Nikto jej nemôže vytýkať nedbalosť alebo ľahostajnosť. A potom chodí už len usilovne na poštu každý deň a striehne pozorne, ako Ervín otvára malým kľúčikom ťažkú remennú kapsu a jemnou, mäkkou rukou vyberá list za listom. Veď v každom by mohla byť dôležitá správa pre ňu.

Chvalabohu, aj Ervín hrá výtečne svoju úlohu.

Ani raz neurobí nejaký neistý pohyb, ktorý by mohol budiť podozrenie, ani raz nedá na sebe znať, že by ho práca unavovala. Ba pre uspokojenie hosťa číta nahlas adresy všetkých zásielok. Nie, dnes nemá Paulínka Lángová, azda zajtra alebo pozajtre, rozdáva štedro vľúdny mladík nádeje takým návštevníkom, ktorým okamžite nemôže vyhovieť. Lebo teraz, vysvetľuje, dochádza pošta každý deň. Slávne ministerstvo poslednou vyhláškou tak nariadilo. Zásielky sú veľmi početné od každého vlaku. Píšu chlapi z vojny, píšu ženy z domu a píšu aj úrady zo dňa na deň viac. Všetko dôležité správy. Nuž aby bol každý zavčasu informovaný a náležite uspokojený. Veru, taká je jeho služba.

Paulínka nemá príčiny nedôverovať mu. Od malička sa poznajú. Sú stále vernými priateľmi, nuž žičia si navzájom to najlepšie. Čaká teda trpezlivo a chodí vytrvalo na prechádzku hore, do vyšnej dediny, a po chvíli späť, hoci čas nezadržateľne plynie, plynie.

Teraz na jeseň dni nejako veľmi rýchlo utekajú. Ráno visí nad horami biela hmla, i večer tam visí. Priestoru je málo, nedá sa dlhými krokmi zmeriavať cesta slnca od východu na západ, ako sa to spokojne robieva v lete, a tak ani nezbadáš, ako z neho vykĺzne a vkĺzne doň druhý deň.

Ale keď sa jej zdá čakanie neprimerane dlhé, trocha sa znepokojuje. Koľkože je od tých čias, ako išiel od nej list? Vari tri týždne. Zdá sa, že taký čas stačí, aby pošta vymenila odkazy dvoch ľudí, ktorí sú od seba takí vzdialení ako oni dvaja, Paulínka a Láng Nándor.

Či nemá pravdu?

To musí priznať aj Ervín.

Skutočne, za tri týždne sa mohli vymeniť dva listy. Ba keď na prípad nazerá zo svojho úradníckeho stanoviska, také listy z dvoch stránok z Temesváru a odtiaľto by sa za normálnych pomerov mali vymeniť najneskoršie do dvoch týždňov. Tretí je už nazvyš. Bezpodmienečne za dva týždne. Priznáva a tvári sa tiež ustarostene, lebo teraz, bohužiaľ nie sú práve normálne pomery. Vojna donáša mnohé preventívne opatrenia, zmeny, nepredvídané prekážky do riadneho behu udalostí, ktoré šmahom rušia všetky rozumné odhady, výpočty a plány. Skrátka, nedá sa nič určitého tvrdiť na vysvetlenie. Azda niektorá hlavná linka je neustále obsadená dôležitými vojenskými zásielkami a civilná pošta musí obchádzať vedľajšími nepravidelnými spojmi, čím sa, prirodzene, lehota dodania predlžuje, ak sa v horšom prípade niekde nehromadí a nečaká, kým neuvoľnia linku. V takom prípade pošta nemôže za nič. Treba len trpezlivo ďalej čakať. A potom musí jej oznámiť nie práve najlepší a príjemný chýr, pravda, za predpokladu, že si ho nechá u seba. Dosiaľ neurobil tak len preto, že jej nechcel brať všetky nádeje, áno, zo šetrnosti, z ohľaduplnosti, a potom aj čakal, kým si správu neoverí v niekoľkých bezpečných prameňoch. Teraz má už istotu a môže jej oznámiť, že fronty nie sú také pevné, ako by si vari priali vysokí generáli vo Viedni. Do vojny sa na nešťastie zaplietli Rusi, a tých je náramnitá presila. Zaplavili už celú Galíciu a tlačia sa do Uhorska. Ak ich nezastavia na Karpatoch, môže byť ešte aj tu všelijako. Jeho otec pán Tóth, má vážne starosti a nocami tajne kope jamu. Pre každý prípad treba sa zabezpečiť. Rusi nebudú nikoho šetriť. Taká je teda situácia, vraví to, pravdaže, iba jej. Nuž mohlo sa veľmi ľahko stať, že tanítóúr Láng Nándor musel náhle odísť na front a nemal kedy jej odpovedať na list.

Naozaj.

Paulínka iba teraz si uvedomí, že je vlastne vojna. Dosiaľ žila pre seba, nebadala zmenu, lebo nedbala, čo sa deje okolo nej. Nechýbal jej nikto, jej život išiel stále takým prúdom ako predtým, len čo mala trocha pletiek s novým učiteľom. Rozličné chýry, ktoré trúsili ľudia, prepúšťala ľahko vedľa seba, lebo sa netýkali jej záujmov. Láger, švarmlínia, kanóny, lazaret, to boli pre ňu nové pojmy, ktorým jednak dobre nerozumela a potom im ani nedôverovala, lebo jej predstavovali druhý svet. Naostatok Galícia a Hercegovina, kde v tomto čase vojna zúrila, boli naozaj na konci monarchie, prečo by sa mala znepokojovať tu, v bezpečí, že vojaci vypálili dedinu niekde ďaleko, ďaleko za vrchmi.

A teraz náhle prehliadla a vidí, že vojna zahlodáva sa aj do jej bezprostrednej blízkosti, ba začína nejako divne vytvárať i jej život. Dedina je poloprázdna, chalupy tiché, v krčme sa ozve len zriedkavo ťažký chlapský krok, v priečinkoch výčapného stola sa hromadia podivné papierové peniaze a železné šestáky. Ženy chodia utrápené, vykonávajú aj chlapskú prácu, niektoré nosia čierne šatky, vraj im chlapi padli na vojne. Predtým o tom nebolo chyrovať. Chlapi padali iba pri robote: v hore pod hrubým smrekom alebo vo fabrike pod ťažkým cáglom, a najčastejšie umierali prirodzeným spôsobom na rozličné choroby doma na posteli. Bezpochyby sa niečo deje. Svet vari ochorel. Nebezpečné napätie, strach zachvacuje ľudí a pomaly aj na ňu dolieha. Tak to vari už bude.

Ale potom sa musí nejako brániť. Nemôže predsa zostať v neistote. Ak Láng Nándor naozaj musel odísť na front, mal jej o tom napísať. A prečo dosiaľ nedáva o sebe znať? Prečo zanovite mlčí, akoby sa bol naraz prepadol do zeme? Či vari nedostal od nej list, aj to sa mohlo stať. Potom nezostáva nič iné len napísať ešte jeden. Azda ten ho niekde dostihne a on sa zas ozve, ako sa ozýval dosiaľ, rozhodne sa po dlhšom uvažovaní.

A hneď vezme papier, pero, usadí sa náležite pri stole vo svojej izbe a píše zreteľným, okrúhlym písmom: Drahý Nándor. Slovo drahý prepíše ešte raz silnejším ťahom, lebo sa jej zdá nejasné a potrebuje tiež chvíľku času, aby si mohla sústrediť myšlienky. Ďalej píše už súvisle, že prechováva určité obavy o neho. Veru. Už to inakšie nebude. Veď je ona iba žena. Má slabé srdce. Voľakedy sa vari k nemu nechovala celkom slušne. Ale teraz je to už iné. Aj ona ho vídava v snách a túži po ňom. Keby si prial, prišla by za ním bez meškania i do Temesváru. Kufor i šaty má už pripravené, len sadnúť na vlak. Nech sa teda čím skôr rozhodne a ozve, lebo žije vo veľkej neistote. A na dôkaz toho, že ho neklame, prikreslí na koniec listu buclaté srdce vo venčeku. Má to byť jej srdce. A chce tým naznačiť, že mu ho posiela ako závdavok.

Nadarmo.

Prejdú zas tri týždne márneho čakania. Večerami ozýva sa pravidelne niekde za vrchom pískanie vlaku. Paulínka púšťa vtedy robotu z rúk a počúva. Zdá sa, že zreteľne rozpoznáva syčanie pary, ťažké a stále rýchlejšie výdychy stroja, hrkanie nárazníkov a zvonenie koľajníc. Ba vidí ho jasne v údolí, ako vychádza zo stanice, rozbieha sa poľom popri rieke a mizne v kružinách. Zas jeden odnáša tých šťastnejších. V oknách je plno hláv, ruky sa dvíhajú, biele šatôčky sa dlho trepotajú v povetrí. Šťastlivú cestu. A ona je ešte stále tu, v úzkej doline, v tomto zapadnutom kúte, kde začína byť tesno, lebo vrchy na všetkých stranách povážlive rastú a priestoru, povetria, svetla je zo dňa na deň menej. Hľadí túžobne za dolinou na tie miesta, kde sa obloha aspoň zdanlivo rozpína viac do šírky. V tých miestach sa istotne voľnejšie dýcha, lebo i oblohy i zeme je viacej, priestor má stále pevnú a širokú základňu, ani jesenné hmly ho nemôžu ohroziť. Tam je pusta. Rozsiahla zem, nekonečná rovina, po ktorej sa teraz preháňajú bujné kone. Ach, ako dobre by sa teraz tam cítila. Nemusela by si veľa ani zvykať. Všetko už dôkladne pozná: rozložitý gazdovský dom pod košatými gaštanmi, brána, pri nej psia búda, široký dvor, studňa so žeriavom, hlinený hrad, ovocná záhrada. Aké je to známe, aké milé, rýchlo by sa tam veru udomácnila a bola by v gazdovstve užitočná. Prečo ešte čakajú, prečo ju už nevolajú? Veď v takomto stave nemôže dlho zotrvávať! Pomaly minie sa aj jeseň, zem vydala svoju úrodu a človek si ju vzal. Zdá sa, že aj jej čas už dobre prezrel.

Ale Ervín každý deň zanovite opakuje, že nie, ešte nie.

Potom príde sneh. Náhle cez jednu noc zavalí kraj. Zasype hory, polia, cesty, záhrady, obalí stromy. Je to vcelku veľmi tichá a pokojná noc. Za oknami nezašuchoce ani jediný list, sýkorky uchýlili sa na šopy, lasice a tchory zabudli vyjsť z dier, pes leží v búde a dýcha si na laby, mačka sedí pod strechou, hľadí mrzuto na novú prikrývku zeme pred sebou, ktorá stále hustne a rastie do výšky, mala by prejsť cez dvor do susedovie maštale, kde o takomto čase pomedzi pokojne odpočívajúce kravy poskakujú malé zajačiky. Ale neopováži sa vykročiť. Nie, nedôveruje tomuto bielemu živlu. Jednak nezdá sa dosť pevný a potom vychádza z neho nepríjemný chlad. Ľudia môžu nerušene spať. Povetrie sa premýva. Dostáva novú váhu i chuť. Na pľúca, ktoré dýchajú zhlboka a rozťahujú všetky rebrá, to pôsobí ako prúd čistej pramenitej vody. Niektorým to donáša radostné osvieženie, niektorým úľavu a iným zase vytriezvenie.

Keď sa Paulínka ráno prebudí, vidí okolo seba veľkú zmenu. Celý svet tonie v záplave bieleho chladu. Musí sa dobre pozrieť, aby poznala svoju izbu. Sú tu síce všetky predmety rozložené v známom usporiadaní, ale dostali nový, oveľa strnulejší vzhľad, akoby sa im boli hrany vyostrili. Pôsobí jej to určité starosti. Za ten čas, čo izbu obývala, podarilo sa jej tu vytvoriť teplé, príjemné prostredie, ktoré s ňou žilo ako čiastka jej osobnosti. Veľmi rada sa sem uťahovala so svojimi drobnými tajnosťami. A teraz sa cíti zase cudzinkou. Steny, obrazy, záclony, to všetko zaráža neprívetivosťou, akoby sa bola len včera sem nasťahovala, nábytok nevystačil vyplniť priestor, akoby ho boli iba pred chvíľou tu zložili. A najhoršie obišla druhá posteľ. Ach, je to veľká a nepríjemná prekážka tu pred ňou. Zdá sa, že od večera narástla do dvojnásobnej výšky a že v perinách usadil sa mráz trvale. Vankúše vkliňujú sa pevne do seba a zaplňujú ju na šírku i na dĺžku ako kamenné kvádry a na nich spočíva ešte ťažká perina. Celá obludná stavba. Vyzerá ako murovaný hrob, zavalený odvrchu mramorovou doskou. Paulínku premkne mráz, keď sa na ňu díva. Nie, už si nevie predstaviť, že by tam mohol niekto ležať, že by ju mohla rozohriať voňavá teplota nejakého unaveného tela. Je priveľmi meravá, prísna. Zdá sa, že ju bude odteraz nocami tu strašiť, že jej bude výstrahou a hrozbou.

A predtucha ju neklame. Ešte toho dňa dostane správu, že Láng Nándor je v ruskom zajatí.

Paulínka zo správy vyrozumie, že jej život sa zadrhol. Tak nejako. Všetky nádeje sa jej naraz rozplynuli, všetky cesty sa jej zalomili a zostala zase sama, možno viac, ako bola do tých čias, kým poznala Lánga Nándora. Lebo čože jej zostáva? V dohľadnom čase iba neistota, obava, zatrpknutosť a sklamanie. Veru nijaká radosť, prekvapenie a príjemnejšia chvíľka, na čo by mala teraz právo. A čo bude neskôr, to sám boh ešte rozhodne. Nuž nie sú to utešené výhľady. Paulínka mala dosť príčin, aby sa znepokojovala, aby chodila zachmúrená, utrápená, aby sa zatvárala na dlhé hodiny do izby, ba aj na to, aby mala občas červené oči.

Ale, chvalabohu, zavčasu jej prichádza na pomoc Ervín.

Ó, Ervín Tóth, nezabúda na svoju dobrú priateľku. Od tých čias, ako ju opustil muž, starostlivo dozerá na ňu. Považuje to za svoju povinnosť. Nesmie dovoliť, aby sa jej niečo stalo. Je len slabá žena, opustená a vystavená rozličným nástrahám. A on je muž. Azda v tom čase jediný muž, ktorý pre ňu niečo znamená a ktorý má ako úradník aj určitú moc, určitý vplyv. Pri práci často na ňu myslí, neraz zapletie sa mu jej tvár do čísel, ktorými narába. Vtedy prestane písať a len hľadí, hľadí bezmyšlienkovite. Celé popoludnie striehne, kedy sa ozve jej krok, aby jej mohol zavčasu otvoriť dvere, a keď odchádza, dlho za ňou spoza okna hľadí.

Áno, je to ona, Paulínka z krčmy, teraz Paulínka Lángová, jej ľahká chôdza, jej hra pevných bokov, jej pyšné nesenie drieku, pliec, rovnej šije. Skutočne ona. Tak mu utkvela v pamäti. Netreba na nej nič upravovať, doplňovať. Je celá, celučká, nikto sa jej ešte nedotkol. Ako dobre, že zostali priateľmi. Veru tak.

Nuž teraz neotáľa. Sotva sa dozvie, aké nešťastie ju zastihlo, hneď sa usiluje, aby zmiernil jej zármutok a aby urobil znesiteľnejším jej zadrhnutý život.

Vlastne, aký zadrhnutý život? Predovšetkým musí si uvedomiť, že pánboh bol k nej ešte veľmi zhovievavý. Iné ženy sú na tom horšie. On by mohol o tom veľa rozprávať. Jednak má správy a jednak každý deň nejaká úbohá žena tu pri okienku, kadiaľ vydáva poštu, zamdlieva alebo sa aspoň zadúša nárekom. Dostala práve list. Muž jej leží v nemocnici, o mesiac, dva vráti sa domov, musí mu prísť s vozom naproti aspoň na stanicu, odrezali mu nohu, inému obe, ďalší nevidí ani na krok, lebo mu vypálilo oči, budú ho musieť vodiť za palicou, veru. Ale sú aj také, ktorým sa muž vôbec nevráti. Dostane jednoducho od úradu krátku správu, že padol tam a tam za vlasť, áno, že vlasť ďakuje. Neskoršie si nejaký kaprál spomenie na svojho priateľa. Pošle žene v liste jeho poslednú fotografiu a opíše, ako došlo k nešťastiu. Pravdaže, celkom jednoducho. Šrapnel! Našiel z neho šťastnou náhodou tú stranu blúzy, kde bolo vrecko. Posiela jej to, aby mali deti na pamiatku. A chudere neostáva naozaj nič iné len piatim nezaopatreným deťom uchovať takú drahú pamiatku. Veru tak!

Nuž čože je proti tomu jej prípad?

Láng Nándor viac nečupí v mokrých zákopoch a nečaká, kým z neho zostane len zdrap blúzy. Zajali ho Rusi. To znamená, že sa pre neho vojna skončila. Pôjde do zajatia, bude s kamarátmi rúbať lesy, dolovať v bani alebo pri nejakej opustenej žene hospodáriť na gazdovstve. Vôbec vykonávať užitočnú prácu na voľnom povetrí, v pokoji za frontom. A keď sa skončí vojna, vráti sa k nej celý, zdravý ani koreň, opálený slncom, ošibaný vetrom, ešte mocnejší, ako býval. Prirodzene, dnes sa nedá povedať, keby to bude. Podľa výpočtov vysokých generálov a cisára pána vojna sa mala skončiť vtedy, keď padalo lístie zo stromov. Teraz už trochu pokročil čas a vojská sa zakopali bezpečne do zeme, nuž potrvá to dlhšie, nejaký rok, dva, azda aj viac, lebo ako sa pamätá z histórie, jedna vojna trvala dokonca tridsať rokov. Ale v každom prípade ona sa nemá čo trápiť. Láng Nándor sa raz určite vráti. A potom, či jej nezostal ešte on, jej verný priateľ Ervín Tóth, na ktorého sa môže hocikedy s dôverou obrátiť? Nech si to len dobre uvedomí. On pozná svoju povinnosť, lebo vie, v akom postavení sa nachádza žena, ktorá stratila hoci len na niekoľko rokov muža.

Ponúka jej bezvýhradne svoje služby. Keby mala nejaké starosti, keby jej hrozilo nejaké nebezpečenstvo, keby si nevedela s niečím poradiť, nech mu len povie, on všetko podnikne, aby bola spokojná. Ako úradná osoba má mnohé styky, rozličné známosti a vie, ako si treba všadiaľ počínať, čo je dnes veľmi dôležité. Nuž nijaké strachy. U neho sú dvere vždy otvorené, môže ich používať ľubovoľne. Nemusí sa uťahovať, uskromňovať. Aby povedal pravdu, nebolo by vari dobre, keby sa nejako uzatvárala do seba. Samota človeka vždy kruší, ubíja. V tomto prípade jej on z úprimného srdca radí, aby svoje denné prechádzky sem na poštu nezanedbávala. Na tom predsa nezáleží, či dostane nejaký list alebo nie. Pobyt na čerstvom povetrí a malé pobavenie s priateľom jej pôsobí príjemné osvieženie a hlavne, zbaví ju chmúrnych myšlienok. A to je teraz dôležitejšie. Musí sa usilovať, aby si zachovala neporušenú, veselú myseľ.

Paulínka mu je veľmi povďačná.

Skutočne, čo by si sama počala. Doma je tak otupno. Dedina temer prázdna, do krčmy nepríde nikto, otec má svoje starosti, záujmy, mamka je svätá, nechce ju vyrušovať z modlitieb. V izbe má chladno, nevľúdne, ba v celom dome leží mĺkvota. Kdekoľvek sa obráti, všadiaľ sa stretne iba so svojimi myšlienkami, so svojimi mučivými otázkami, a nikde nepočuje uspokojivú, potešujúcu odpoveď. Je sama. A tu na pošte je aj on. Sedí síce pri písacom stole, prehrabáva sa neustále v listoch alebo usilovne zapisuje čísla do rubrík, ale stačí sa na ňu aj pozrieť a stačí sa s ňou aj rozprávať.

Ó, Ervín je veľmi galantný. Nenechá ju dlho mlčky sedieť na diváne a pohrávať sa s ozdobnými strapcami. Vždy, keď sa im zasekne reč, má pohotove novú pripomienku, ktorá ju príjemne vzruší a ktorá si vynúti novú reťaz reči. Rozhovor sa najviac točí okolo spomienok na školu. Býva to veľmi zábavné. Ervín napodobuje profesorov, robí grimasy, strúha pózy, horlivo vykladá, reční, deklamuje. Áno, tak to bolo, a oni sedeli v laviciach ani pribití, vyvaľovali oči a so zatajeným dychom pozorovali tieto výkony. Ach, aké to bolo len komické. Teraz, v odstupe rokov, keď dorástli na opravdivých ľudí, keď si každý z nich uvedomuje svoju osobitnú dôležitosť, vyspelosť, a keď takto pohodlne tu sedia, musia sa na všetkom iba smiať. Ervín podchvíľou ukazuje svoje veľké zuby, potriasa hrivou, rozťahuje riedke bajúzy, plieska sa po stehnách a ona zo dňa na deň cíti sa voľnejšia. Nesedí po celý čas iba upäto na diváne ako nejaká vznešená návšteva. Čím ďalej tým viac rozchodí sa po izbe, nazerá do kútov, berie do rúk Ervínove drobnôstky, ide aj k nemu k stolu, sleduje jeho prácu, prehŕňa sa v listoch, niektoré, ak sa cestou nejako porúchali, spolu otvárajú a čítajú. Lúštia neumelé písma, pričom je zas plno žartov, plno smiechu, lebo mladosť je taká.

Paulínka takto bez zvláštnych ťažkostí, duševných otrasov prečká dlhú zimu a hlavne, ako Ervín správne predvídal, zbaví sa chmúrnych myšlienok a mučivých spomienok. Vari ešte raz, a to vo vianočnom čase, keď bývajú ľudia napospol precitlivelí, vezme do rúk zväzok listov od Lánga Nándora, uvoľní stužku, ktorou sú zviazané, a prehŕňa sa v nich. Ale trvá to len chvíľku. Nemá už trpezlivosť čítať ich a azda ani nemala ten úmysel. Chcela sa len presvedčiť, či nežltnú. Boli len tak pohodené na mramorovom stolíku pod zrkadlom, kde malo k nim prístup denné svetlo. Teraz ich zviaže pevnejšie, zakrúti aj do papiera a uloží na pokoj. Kdeže by ich mala uložiť, aby nezavadzali? Najlepšie na spodok skrine, kde ležia všetky opotrebované veci, staré klobúky, ktoré vyšediveli, mašličky, ktoré nosila za dievčaťa vo vrkôčiku, biele detské šatočky, ba aj kapišónik, v ktorom ju vraj niesli na krst. K tomu patria teraz i Lángove listy. Lebo bol to iba sen, sen, ktorý ju síce zobudil z hlbokého spánku, ale neprežiaril natoľko, aby sa zmietala trvalejšími citmi, ktorý sa rozvil niekde mimo nej vlastnou miazgou ako odrezaný prútik vŕby za teplej, vlhkej noci, preto musel rýchlo zvädnúť. Dnes stratil i farbu ako staré klobúky a znamená pre ňu iba jednu malú spomienku ako kapišónik, v ktorom ju niesli na krst. Ak Láng Nándor bude si chcieť uplatniť svoje právo, na ktoré ho oprávňuje listina, uložená na notárskom úrade, bude musieť ešte raz vykonať veľkú púť k nej, azda zo Szolnoku k nej sem do vrchov, áno, bude musieť zvíťaziť nad ňou ešte v jednom zápase.

Na jar je už lepšie. Má za sebou dlhé zimné noci, keď ju tam v chladnej izbe na posteli predsa nadchádzali určité pochybnosti, má za sebou spory, ktoré viedla osamote so svojím svedomím, a má za sebou ešte mnohé iné nepríjemné záležitosti, lebo cíti zas jar.

Ach veru, tá jar, keď sa otvoria ventily na všetkých stranách a práve od juhu, kde rastú pomaranče, figy, kde sa kolembá belasé more, keď príde pochabý vietor, ktorý ťa chytí mocne za boky a ktorý ťa bozkáva samopašne na šiju. Obloha je zas veľká a čistá ako kvet. Pramene sú uvoľnené a cesty otvorené. Ide na záhradu, na ostredok, na pole. Všadiaľ ju čaká sýta práca, po ktorej jej voňajú ruky zemou a slncom. Vtedy nemá kedy spomínať, musí myslieť na radosť, ktorú nosí v krvi a ktorá sa jej trepoce pod košeľou. Prirodzene, prechádzky do vyšnej dediny nezanedbáva, hoci by mala byť aspoň opatrnejšia, aby ju ľudia nevzali do reči. Zavše sa za ňou tak čudne obzerajú, keď večerami kráča vystrojená so slnečníkom, s plátennou taštičkou hore dedinou. Predovšetkým nie sú práve časy na parádenie. Ľudia majú starosti, trápenie, nadchádzajú ich choroby, hlad. Ó, veľa rán ich bolí, veľa prýštikov omína, a potom, či nemá tiež muža na vojne? Mala by sa veru krotiť. Všetci prechovávajú v srdci nejaké túžby a uskromňujú sa, trpezlivo čakajú, až ich boh obdarí zas hojnosťou, lebo veria, že sa raz tak stane.

Ale Paulínka nevšíma si ich pohľady. Ide si pokojne svojou cestou a tak isto sa vracia. Ticho vkĺzne do izby, pomaly sa vyzlieka a necíti, že by mala pred spánkom spytovať svoje svedomie. Nieto žalobcu, nuž nieto ani sudcu. Chvalabohu, dosiaľ neprežila ešte takú krízu, aby sa musela rozdeliť vo dve navzájom sa ničiace a osočujúce osobnosti. Ešte cíti v sebe pevnú jednotu, súhlas so všetkým, čo koná, myslí i prežíva. Nieto v nej rozporu. Postaví sa pred zrkadlo, hľadí na svoju tvár tam za lesklou plochou a nemihne ani raz očami. To som ja, vraví, moje oči, moje ústa, čelo, brada. Potom si uvoľní tráčik na jednom pleci, spod košele jej vyskočí ružový prsník. I to som ja. Potom tak isto urobí i na opačnej strane, aby si vyslobodila aj druhý prsník. Áno, aj to som ja, moje prsia, ľavý, pravý, jasné, ešte pružné, a medzi nimi hlboký, temný žliabok. Potom sa zvlní a zabelie celá plocha zrkadla, akoby sa z druhej strany sypal samý čerešňový kvet. Ale ani vtedy sa nevyplaší. Pokojne si kúpe oči vo svojej nahote, hoci si spomína, že voľakedy sa vždy hanbila, keď jej kerestmama stávala takto smelo pred zrkadlom. Áno, i toto je ona, Paulína Lángová. Prečo by sa mala za seba hanbiť? Na jar sa podchvíľou priestor zaplňuje nejakými kvetmi. Najprv kvitnú na stráňach čerešne, potom pri plotoch hrušky, slivky a nakoniec jablone. Ľudia chodia a rozprávajú: to je čistý biely kvet čerešne, toto drobný kvet hrušky a to veľký a ťažký kvet jablone. Toho roku je nezvyčajne veľa kvetu. Konáre sa pod ním ohýbajú. Nuž či je to hriech? Či je to hriech, keď jabloň rozprestrie svoje bohatstvo na čistý obrus a čaká hostí? Ach, veď je to iba pohostinstvo.

Paulínka to tiež takto chápe a nedá sa pomýliť.

Objavila svoju radosť. Chce ju prežiť v plnosti. A keďže každodenné prechádzky, návštevy na pošte, nevinné zábavy s priateľom patria tiež k nim, nemieni sa ich vzdať preto, že sa ľudia nad tým pohoršujú.

Ó, teraz to začína byť práve veľmi zábavné. Ervín vypriadol odniekiaľ gramofón, opravdivý gramofón, vyleštená orechovohnedá skrinka s kľukou a veľká ružová trúba. Tam v kúte na štôsiku úradných kníh a starých spisov má svoje stále miesto. Odtiaľ nazerá a načúva do celej izby. Keď niekto k nemu pristúpi a zakrúti kľukou, najprv sa v ňom ozve praskot, akoby sa suchá svrčina chytala od plamienkov, potom z trúby vyskočí veselý zvuk, sladký nosový hlas, nevedieť, či je to žena a či chlap. Spieva najprv známy valčík, potom skočnú polku, sprevádzajú ho čvirikajúce husle a cimbal, áno. Cigán. Smiem prosiť?

Ach, Paulínka neodoprie. Rezká hudba priam vyzýva do tanca a Ervín nie je zlý tanečník, keď ho nikto nemýli a má dosť miesta na vykrúcanie. Naostatok, keby mu dochádzal dych, môže si ľahko pomôcť: na gramofóne je mosadzné ramienko s hlavičkou. Keď ho posunie trocha doľava, Cigán zvoľní tempo. Áno, čím sa ramienko posúva viac doľava, tým voľnejšie a ťahavejšie hrá. Takto sa dá vytancovať voľne aj čardáš. A potom, veď im nie je naponáhlo, môžu si urobiť prestávku, odpočívať na diváne a počúvať halgató. Nuž je to veľmi dômyselná sprava.

Priatelia majú zaistenú zábavu na celé večery.

Paulínka sa vracia domov príjemne vzrušená. Krv ju rozohrieva ešte v posteli, lebo mladá krv sa len pomaly utišuje. Ale spí pokojne a ráno sa jej vidí svet vždy jasnejší.

Ach, Ervín vie, ako má svoju priateľku pobaviť. Vyrástol pri nej, pozoroval, ako sa rozvíja, dobre vážil, aké bohatstvo v sebe ukladá, a teraz sa mu podarilo tak ľahko nazrieť do jej duše, poznať jej tajomstvo, nuž vie, čo jej chýba. Naostatok, ženy sú všetky rovnaké. Keď začínajú divieť, prijímajú každú službu, o ktorej predpokladajú, že by im mohla priniesť úľavu. A on, Ervín Tóth, ochotne vypomôže v takomto prípade. Nemôže sa povedať, že by bol nejakým krásavcom alebo azda rytierom, ktorý by vedel o svoju korisť zápasiť, ktorý by ju vedel dravo schytiť do náručia a odniesť na vysokú skalu, do svojho zbojníckeho hradu. Ach, taký výkon je nad jeho sily. Má úzke plecia, slabé ramená, tenký driek, azda aj dýchavičné ploché prsia, vcelku slabú telesnú konštrukciu, ale ako spoločník nemá vari páru. Vie zaopatriť gramofón, vie zabávať hosťa, duchaplne rozprávať, podávať zaujímavé a nesporne čerstvé správy i žartovať, smiať sa na všetkých zuboch a k tomu nosí vždy čistú košeľu, tvrdý golier, každý deň druhú mašľu pod hrdlom a nezabudne si nikdy bielym hrebienkom prečesať bujné vlasy, keď sa mu pri horlivom deklamovaní alebo pri samopašnejšom smiechu roztrasú. Nuž to sú tiež veľmi cenné mužské vlastnosti. Aspoň Paulínka, ktorá nejaký čas pobudla u kerestmamy v meste a videla i spôsoby lepších pánov, náležite ich hodnotí. Ervín to vie, a preto sa činí.

Raz potom jej pripraví naozaj príjemné prekvapenie.

Pousiluje sa včas rozdeliť a odovzdať poštu. Potom horlivo okolo seba upratuje. Je tu trocha neporiadok, prach, rozhodené písma, zbytočné papiere, rozliaty atrament. Nuž teraz to musí zmiznúť, aby miestnosť nadobudla príjemnejšieho vzhľadu. Pootvára i okná a handrou poutiera prach. Písma a úradné knihy, ktoré zatarasujú stôl, poukladá do skrine a vyprázdnenú policu na knihy postaví do kúta. Pred ňu prevesí kus pásavej látky. Má to predstavovať španielsku stenu. Za ňou uloží dlhú škatuľu, previazanú červenou stužkou, ktorú preň doniesol poštár od záhradníka z mesta, a ešte mnoho divných, v úrade veru nezvyčajných vecí, ktoré chce mať zatiaľ ukryté, ktorými chce prekvapiť návštevu. Stôl pretiahne doprostred izby, prestrie naň biely obrus, trúbu na gramofóne obráti tak, aby otvorom smerovala k stolu. A potom je už všetko v poriadku. Áno, tak si to predstavoval. Môže byť spokojný.

Keď vojde Paulínka, musí veru zhíknuť a vyhrnúť obrvy. Čože sa robí, azda je u neho dnes nejaký sviatok?

Hádam!

Aký? Veď ľudia všade pracujú.

Nuž treba sa pozrieť do kalendára.

Nie, v kalendári ho nenaznačili.

Koľkého je dnes?

Dvadsiateho siedmeho mája.

Tak veru!

Nuž čo?

Či jej tento dátum nič nepripomína?

Ach, skoro by bola zabudla. Dnes má dvadsaťjeden rokov.

Áno, a on, Ervín Tóth, dvadsaťpäť.

Vari sa narodili jedného dňa?

Tak nejako, obaja sú májové deti, len on, Ervín, prišiel na svet o štyri roky skôr.

Pane bože, potom je dnes naozaj veľký sviatok!

Aj on, Ervín, tak zmýšľa. Preto sa mu ráno ani nechcelo robiť a hneď popoludní zatvoril knihu, odhodil ceruzku. Dosť, dnes neurobí viac ani bodku. A teraz zatvorí ešte dvere, zastrie okná, aby ich nikto nevyrušoval. Budú tu ani pod hrnčekom sami dvaja, iba pre svoju radosť. Tak veru. Nech sa len zloží, on bude hneď hotový.

Paulínke zapiští skrytou radosťou srdce. Ach veru, pod hrnčekom sami dvaja. Bolo by to možné? Odloží si kabát, klobúk a usadí sa na diváne dnes pohodlnejšie ako obyčajne, akoby niečo čakala. Sama nevie ešte čo. Je to iba slabé tušenie a je to aj potreba tela: položiť sa bezpečne, nájsť pod sebou oporu a zveriť sa jej, aby nemusela znášať svoju ťarchu. Áno, malá lenivosť v údoch, mohlo by sa povedať.

Ervín zatiaľ horlivo pobehúva sem i tam. Má ešte veľa zariaďovať, lebo sa chce zaistiť na všetkých stranách. Ani oknom nemusia ľudia na nich nazerať. Radšej zapáli lampu. Pri umelom svetle im bude útulnejšie a teplejšie. Potom úkosom pozrie sa na Paulínku, slabo sa do fúzikov usmeje, akoby mal na mysli nejaké šibalstvo, očistom vojde za španielsku stenu, a keď sa odtiaľ opäť vynorí, musí Paulínka zas híkať.

Kvety!

Áno, kvety. Samé červené klince, upravené do bujnej kytice. Ervín ich objednal u záhradníka v meste. Nestáli veľa. Maličkosť. Ó, pre svoju priateľku je schopný doniesť oveľa väčšiu obeť. Chce ju len ubezpečiť o svojej pozornosti a oddanosti. Klince sú mladé a svieže ako ona. Nech budú symbolom ich priateľstva.

Paulínka žiari. Ponára rýchlo tvár do kvetov a náruživo vdychuje ich prudkú vôňu, lebo od dojatia nevie napochytre nič iné urobiť. Na to veru nebola pripravená. Priateľ ju naozaj zaskočil, príjemne zaskočil. Ešte nikdy nedostala na narodeniny dar, a teraz kvety, červené klince. Aká pozornosť! Ale, božemôj, ako sa mu ona zavďačí? Patrilo by sa, aby pripravila nejaký žúr, malé pohostenie. Musí ísť teraz k nej. Doma sa už niečo nájde, aby sa mohla revanšovať, ako sa patrí.

Nie, ešte nie. Ervín predsa pamätal na všetko. Ach, Ervín je dnes hotový čarodej. Priskočí k svojej tajnej skrýši, povie čary-mary, strhne záves a môže sa sadať k prestretému stolu, lebo tu na polici, kde sa ešte včera povaľovali samé listy, papieriky, noviny, je teraz misa s husacou pečienkou, iná misa s divinou v kyslej omáčke, iná s kompótom, strieborný podnos so sladkým pečivom a s cukrovinkami, sklený podnos s ovocím, ďalej taniere, mištičky, mnoho lesklého skla, bieleho porcelánu, príboru, potom fľaše s vínom, s likérmi, poháre, malé i veľké, mnoho riadu, všetko pripravené na hostinu, len nosiť. Prosím, sadať za stôl, on obslúži!

Ó, to už Paulínka v nijakom prípade nedovolí, lebo ak má niekto nosiť na stôl, tak to bude jedine ona.

Nie, nie, Ervín má predsa prvenstvo hostiteľa.

Je z toho trochu škriepky, trochu vystatovania, socania, ale veľa zábavy a hlavne, hostina sa skvele vydarí. Priatelia sa navzájom obsluhujú, vyberajú jeden druhému najkrajšie kúsky, podávajú si ich priam do úst, hlučný smiech neustále prepuká, nálada stúpa takou mierou, akou si zajedajú a zapíjajú. Chvalabohu, v tomto smere sa nemusia uskromňovať. Divina nie je zlá, má tuhú šťavu a silnú vôňu korenia, ktorá rozdrážďuje sliznicu, kyslá omáčka príjemne chladí a vyvoláva nové žiadosti, pečená husacina je mäkká ako páperie, priškvrknuté mäso sa v ústach samo rozpúšťa, vymastieva hrdlo, dobre sa ukladá do žalúdka a vôbec nezaťažuje. Potom sú tu ešte sladké kompóty, pomaranče, jablká, cukrovinky, lepkavé likéry, niekoľko druhov vína. Zo všetkého treba okúsiť, aby si vyhovel svojej i priateľovej chuti.

Paulínka je celá omámená, keď si môže konečne vydýchnuť, a úprimne sa priznáva, že v živote toľko ešte nejedla. Oči jej svietia, tvár blčí plameňom, lebo v hrudi má teraz zaiste žeravé uhlie. Ach, len ona to cíti. Ale Ervín chce, aby vypila jeden pohár ešte na dúšok, má to byť vraj na utuženie ich priateľstva.

Ach, na dúšok? Veď by sa jej hlava roztočila!

Nech! Ervín sa dostal do silného prúdu a stúpa mu sebavedomie, lebo sa mu zdá, že dobre pláva, že ho žiaden vír nemôže ohroziť. Vošla mu vari opravdivá chlapská sila do ramien. Naozaj. Preto nech, nech sa okolo nich krúti celý svet len raz prežívajú spolu túto chvíľu.

Ó, áno. I Paulínka priznáva. Len raz v živote má dvadsaťjeden rokov. Včera bola o jeden deň mladšia, zajtra zas bude staršia. Čas letí, šťastné chvíle treba piť plnými dúškami. Nuž nech pije. Ale predsa je to na jej hrdlo veľa. Trochu sa zakucká, musí teraz hľadať šatôčku.

Kdeže ju má?

Vari v taške!

Hľadá tam, a keď ju naozaj nájde a nejako napochytro vyberá, cvengne nejaký kovový predmet na dlážku.

Čože je to?

Kľúč!

Kľúč?

Áno, kľúč od jej bytu, povie nedbanlivo a hľadá vôkol seba. Ale keď sa za ním načahuje a stretne sa s Ervínovou rukou, ktorá tiež za ním siaha a náhodou ho skôr dosiahne, nedožaduje sa ho, ako by sa očakávalo, ba skôr vedome prehliadne, že si ho prisvojuje a kladie pomaly do svojho vrecka, len hanblivo pritom sklopí oči práve tak ako i on.

Po tejto príhode nálada trochu poklesne. Priatelia sa nemôžu hneď tak úprimne na seba pozrieť ako prv. Naraz nemajú vhodných slov, žarty vyznievajú naprázdno, smiech je sporý a chladný, lebo v myšlienkach sa vracajú stále na to chúlostivé miesto, ku ktorému sa pred chvíľou tak nebezpečne blízko priblížili v súvislosti s kľúčom. Zdá sa, že odhrnuli rúško, ktoré dosiaľ predsa len medzi nimi viselo, hoci boli dobrí priatelia, a nahliadli si do tajomného šerosvitu svojho vnútra, kde ani sami neopovážili sa nazrieť. Teraz sa prezradili. Nemajú tajnosti, s ktorou by mohli druha vábiť, balamutiť a s ktorou by mohli prevádzať čarovno-rozkošnú hru. Musia sa hanbiť, akoby spáchali nejaký nedovolený čin.

Akože k tomu došlo?

Najväčším zvodcom je, prirodzene, víno. Áno, to ohnivé víno, ktoré rozširuje žily, spôsobuje, že krv sa valí mocným a rušným prúdom celým telom, podlieva kožku, jemné chĺpky na kožke a hlavne citlivé miesta okolo očú, v nose, na ústach, áno, citlivé miesta vo vnútri i na povrchu tela. A potom on vari priďaleko zašiel vo svojej útočnosti. Bol smelý, dal sa strhnúť lákavou príležitosťou šťastnej chvíľky. Urobil pokus. Čo, ak by sa podaril? A, hľa, nemal nijaké ťažkosti. Pokus sa nad očakávanie vydaril. Paulínka bola zas v tú chvíľu povoľná. Zabudla, že je v nebezpečenstve a že sa treba brániť. Nakoniec, mala aj príčinu, aby sa nebránila. Veď bola zaviazaná Ervínovi toľkou vďakou. Nuž dovolila mu zodvihnúť kľúč od bytu. Nestálo ju to nič. Malý flirtík. Človek predstiera slabosť. A dakedy ani nemusí. Sú predsa rozličné slabosti srdca, ktoré sa prejavia samy v pravý čas.

No teraz je to iné. Obaja prichádzajú k náhľadu, že príhoda s kľúčom má pre nich veľký význam. Ich pomer dostal sa naraz na inú koľaj a vývoj vecí už nemožno pristaviť. Postupuje sám vlastnou príťažlivosťou k určitému cieľu, ktorý je neďaleko pred nimi. Azda ho ešte ani nevidia, nedá sa ani domyslieť, a to ich znepokojuje.

Čo robiť?

Víno, krv, mladé, zábavou rozihrané telo káže, aby sa poddali, a rozum má svoje vážne námietky.

Áno, čo robiť?

Idú si sadnúť za stôl. Každý na svoje miesto, aby mali medzi sebou petrolejovú lampu, červené klince vo váze, aby mohli zbierať omrvinky, ktoré natrúsili po obruse pri hodovaní, a aby sa mohli chvíľku venovať nerušene vlastným myšlienkam. Ach, je to ťažké rozhodovanie, najmä pre Paulínku, ktorá si predsa musí uvedomiť, že nie je celkom voľná, nie celkom samostatná. Veru!

Ale pre prípad, že by malo nastať medzi nimi ochladnutie citov, malé nedorozumenie, je tu gramofón, veľká ružová trúba, ktorá trpezlivo čaká, aby mohla splniť svoju úlohu, a priam ich vyzýva, aby jej zverili svoje trápenie. Keď sa ozve, vstúpi do nich zas veselý, bezstarostný duch. Je to pravdepodobne duch toho plechového hlasu, ktorý sa derie nástojčivo z ružovej trúby a ktorý zapĺňa rýchlo prázdny priestor. Za okamih rozľahne sa bezpečne aj v nich a nedovolí, aby sa plašili nejakými ťažkými myšlienkami. Je neobyčajne mocný a podmanivý. Chce byť jediným pánom nad ich srdcami. Spieva na plné ústa, na plnú trúbu: Túl az óperencián. A priatelia sa musia na seba pozrieť a pousmiať. Nemá zmyslu, aby sa ďalej chmúrili. Veď sa vlastne nič nestalo. Sú pri tom istom stole, kde sedeli nedávno. Fľaše, poháre, podnosy s ovocím a s cukríkmi ešte nezmizli, aj červené klince ešte tuho zaváňajú. A teraz začal hrať gramofón.

Potom je už všetko v poriadku. Zábava pokračuje svojím tempom, svojím prirodzeným spádom: víno, žarty, smiech, tanec, áno, naposledy opojný tanec. Nálada sa rýchlo vracia i smelosti pribúda. Paulínka si dokonca dovolí po každom tanci bozkávať ruky. Prestávkami sedí na diváne, pohodlne rozložená a prevalená na operadlo ako kráľovná, šatôčkou si ovieva rozpálenú tvár i rozbúrenú hruď a nechá sa svojím gavalierom obsluhovať. Veru, tak to robia veľké dámy. Z tváre jej nezmizne úsmev a oči sa jej vždy preteplia, keď hľadia na Ervína. Ó, vďaka, veľká vďaka!

Na hodiny nemyslia. Vlastne nemajú ani príležitosť pozrieť sa na ne. Ervín ich pri upratovaní dobre uložil, aby neboli na očiach, lebo správne predvídal, že by mohli iba rušiť zábavu. A tak čas nemá kto merať, neobmedzuje ich, lebo sa bezpečne ohradili od ostatného sveta, zadebnili vo svojom šťastí.

Iba neskoro večer sa spamätajú a uznajú, že milú zábavu treba skončiť. Paulínka chce ešte upratovať, narobili veľký neporiadok. Celé smetisko na stole i na zemi, a to v úradnej miestnosti, zajtra prídu ľudia a okienkom na dverách mohli by to vidieť.

Ale Ervín neprisudzuje tomu takú neodkladnosť a dôležitosť. Nie, to rozhodne nemusí. On si ráno dá rady. Ani by jej nedovolil, aby sa ešte teraz unúvala a zdržovala. Či si uvedomuje, koľko je hodín?

Koľko?

Jedna hodina.

Ach, božemôj, toľko? V takom prípade sa nemôžu naozaj zdržiavať. Už mala byť dávno doma. Len ju bude musieť teraz odprevadiť, aby jej nebolo samej otupno.

Prirodzene, proti tomu nenamieta nič. Pomáha jej pri obliekaní, vezme kyticu a ponáhľa sa za ňou.

Či nezabudol klúč?

Nie.

Je teplá noc. Hlboká májová noc. Na prielohoch, hore v stráni, kvitne prvá ďatelina, dolu, v tichom briežku, ukrytom vo vysokom rákosí, chvíľami ozývajú sa žaby a vedľa cesty šumí potok. Je to príjemné osvieženie na rozpálenú krv. Priatelia stúpajú mäkkou, prašnou cestou, pritisnutí k sebe, ľahkým a rovnakým krokom, v ušiach im ešte zaznievajú sladké melódie, niekedy ich pobádajú aj v hrdle a tíško hrkútajú ako dva holuby. Túl az óperencián. Nie, jazyka nemusia používať, načo by tu boli slová. V tom tichom spoločnom speve je všetko, čo si majú ich srdcia ešte prezradiť, a oni sa rozumejú. Ervín po chvíli chytí dôverne popod pazuchu svoju priateľku, aby sa jej lepšie išlo, Paulínka sa ochotne primkne k nemu. Takto v tesnom páre by vyvládali prejsť dlhé kilometre, keby sa im nebolo treba lúčiť.

Ach, lúčiť? Veď sa ešte dobre ani nestretli.

Dolu v dedine musia byť trochu opatrnejší. Rozhodne si nemôžu nahlas hrkútať, ľudia chcú pokojne spať. Každý nemá takú dobrú vôľu ako oni. Ba bude vari najlepšie, keď sa aj pustia a pôjdu v primeranej vzdialenosti vedľa seba. Idú pomedzi domy, vo všetkých oknách je síce tma, ale nedá sa vedieť, či niekto znútra nevyzerá von.

Pred krčmou pobehne Paulínka pár krokov vpred, akoby sa chcela presvedčiť, či niekto spoza domu nevyjde.

Nie, o to sa netreba báť. Hlásnik odtrúbil dvanástu, aj prešiel sa ešte raz dedinou, ako robieva, a potom išiel spať. O takomto čase zlodej nemá čo kradnúť, ani oheň sa nevyskytne, ulica je prázdna.

Paulínka sa vracia k svojmu priateľovi, ktorý na ňu čaká. Ona je už doma. Tento dlhý dom na kraji cesty je krčma. Hádam sa pamätá. Lebo veru už dávno nebol u nich. Ona býva na tej hornej, belšej strane. Má tam dosť útulnú izbu, nový nábytok, ale už si naň zvykla. Nuž tak, teraz by si mala od neho vyžiadať len klúč.

Kľúč?

Pravdaže. Musí sa predsa nejako dostať dnu.

Ach, veď jej môže aj on otvoriť.

Nuž to asi pôjde ťažko.

Prečo?

Lebo zámka nie je dobrá. Kľúč do nej ľahko nezapadá. Niekedy sa zasekne, nejde ani von ani dnu, a keď nie je naň zvyknutý, mohol by ho rýchlo zlomiť. Ale Ervín sa nedá. Ach, Ervín teraz cíti smelosť a útočnosť leva. Či vari ide prvýkrát otvárať cudziu zámku? Doma na úrade má všelijaké zámky: malé, veľké, na jeden, na dva, ba i na tri skoky, od niektorých sa často zapotroší kľúč, musí používať zohnutý drôt, klinec a ešte vždy mal, chvalabohu, istú ruku. Akýže by to bol chlap. Nuž tak.

Proti takej horlivosti nemôže Paulínka namietať naozaj nič. Jednoducho je premožená. Áno, Ervín nad ňou víťazí. Má ju vo svojej moci. Len čo sa priechod uvoľní, vkĺzne rýchlo dovnútra, s pocitom uľahčenia vnorí sa do tmy, ktorá tu na ňu pohotove čaká, a celkom zabudne, že by mala za sebou zatvoriť dvere. Tú službu rada prenecháva Ervínovi.

Malá intímna slávnosť priateľov nemohla sa inakšie skončiť.

Kľúč vo dverách ešte raz, dva razy štrkne, to je vari dosť, a potom v celom rozsiahlom stavisku nezašramoce ani myš. Noc pokojne plynie ďalej, iba na svitaní zavyje vo voľaktorej búde ťahavo pes. Ale to nemôže vyrušiť zo spánku ľudí, ktorí tvrdo spia.

Ráno je už dosť vysoko nad horami slnce, keď Paulínka otvorí oči. Trochu prispala. Svet na ňu nečakal, rozložil sa pod širokou oblohou v celej svojej plnosti, už veru hodnú chvíľu holduje novému dňu. Otvoreným oknom zo záhrady vniká do izby veľa svetla a hlavne, veľa rozličných hlasov. Predovšetkým svieži hlas potoka, radostný hlas drozda, naliehavé hlasy domácich zvierat a hydiny, ktoré sa dožadujú svojej každodennej raňajšej potravy a daktoré akiste aj prístupu na voľné povetrie, keď ich nemal kto povypúšťať z chlievov a klietok, a potom niekoľko zreteľných hlasov ľudských hneď tu, pod oknom: drsný hlas otca a huhňavý hlas paholka. Obaja sa naťahujú s vozom pred hnojnicovou jamou. Matúš si totiž vymyslel, že dnes vyvezie niekoľko vozov hnojnice. Nie je síce teraz na to práve čas. Gazdovia vynášajú hnoj v jeseň alebo za včasnej jari, keď sú polia otvorené a zem si žiada sama takú pomoc. Ale vtedy by sa bol musel naťahovať so sudmi, lebo nemal ešte vhodnú správu. A teraz sa mu podarilo zbiť pevnú truhlicu, z ktorej nevytečie ani kvapka hnojnice, kým sa nevytiahne z bočnej steny nad žliabkom piestik. Dômyselná sprava sa jednoducho pripevní na voz a hnojnica sa do nej vlieva vrchným otvorom. Do jesene nebude čakať jednak preto, že svoj vynález chce vyskúšať, a potom aj preto, že jama je preplnená, hnojnica by sa mohla prelievať do záhrady. Pár vozov vyvezie na ostredok, ktorý je beztoho ešte prázdny, lebo majú vo zvyku naň vysádzať len pozdnú priesadu. Aspoň urobí aj trochu užitočnej práce, aj svoju zvedovasť a pýchu uspokojí. Nuž tak.

Paulínka dobrú chvíľu počúva tieto hlasy. Pomaly ňou prenikajú a presviedčajú ju, že je pri dobrom vedomí. Naozaj, zas jeden deň. A tá noc, ktorú prežila, patrí minulosti. Ach, tá noc. Paulínka si musí zhlboka vzdychnúť, keď na ňu spomína, a zároveň prichodí sa jej pozrieť na vedľajšiu posteľ. Chvalabohu, zostala neporušená, temer nedotknutá. Vŕši sa do výšky práve tak dôstojne ako včera. To je dobre. Usmieva sa v duchu a napodiv, nerobí jej to ťažkosti. Akoby bola cez noc nadobudla novej odvahy. Veď je to obyčajná posteľ. Kus nábytku, naukladané periny, nič viac. A okrem toho odteraz prestáva mať na ňu vplyv, lebo ona, Paulína Lángová, zariadila sa mimo nej, na tejto svojej posteli. Ó, išlo to celkom ľahko, bez zvláštneho opatrenia a bez pretvárky. Hľa, ani jej sa nič mimoriadneho nestalo. Je celá celučká. Môže sa postaviť pred zrkadlo, zmerať sa pokojnými očami a povedať ešte smelšie ako prv: to som ja, Paulína Lángová, moja tvár, moje prsia, moje brucho, nič som nestratila, lebo sa cítim bohatšia, plnšia. Tak veru.

Jasný úsmev rozlieva sa jej po celej tvári, lebo nesmierne sa teší z víťazstva, ktoré dosiahla. Tejto noci stala sa ženou. Nie, dosiaľ ešte nebola, hoci mala na to úradné svedectvo, tápala len v akýchsi hmlách, motala sa, hľadala, zisťovala svoj stav, ale nevedela, načo ho upotrebiť. Teraz to vie. Má pred sebou i v sebe jasno. Dosiahla uspokojenia, vie, prečo sa narodila, prečo žila, prečo sa nasťahovala do tejto izby. Hľa, jej ruky sú teraz ako cesto, spočívajú, na perine a majú svoju váhu, ona ju cíti. Jej telo je pohodlne rozložené a oddychuje ako široká a kyprá zem, ktorá práve prijala z oblohy vlahu. Všadiaľ vládne tíš, zmierenie, pocit sýtosti, dobrej pohody. Studne sú plné, pramene bohaté, v hĺbkach sa utvárajú mocné sily, ktoré budú schopné desaťnásobne zmnožiť jej život. Či môže byť ešte niečo blaženejšie ako prežívanie tohto stavu? Zaiste nie. Paulínka o ňom nevie. Ešte raz si pokojne obzrie susednú posteľ a odhadzuje zo seba teplú perinu, lebo musí vstávať. Mala by síce veľa dôvodov, aby ležala ďalej a tužila sa čerstvými spomienkami.

Nuž mala by o čom rozmýšľať.

Ale čaká ju robota, každodenné povinnosti, treba vstávať.

Jednou rukou podchytáva si husté vlasy, druhou zbiera sponky, ihlice, hrebienky, aby si ich mohla na hlave náležite pripevniť, kým očami zhľadúva kúsky odevu. Robí to uvedomene, iste a pomaly. Odteraz bude všetko tak konať. Lebo náhlivosť sa jej celkom stratila. Jej pohyby dosiahli svojej miery, jej krv našla svoj čas. Áno.

Oblieka sa za jasavého spevu drozda. Je to zvláštne. Ako by tento drozd poznal jej myšlienky. Lebo nespieva o túžbe, tú vyspieval dávno. Teraz spieva o splnení. A Paulínka je ochotná veriť, ze spieva o jej splnení.

Prečo nie? Ervín je všetkého schopný. Nemohol jej podplatiť vtáka, aby jej zaspieval do okna, len čo sa preberie zo sna? Možno. A bolo by to pikantné.

Nakoniec napráši si po tvári trocha púdru. Nazdá sa, že je pribledá. To sa stáva, keď sa človek nevyspí, zaiste, netreba sa nad tým pozastavovať. Potom sa už len ponáhľa, aby bola čím skôr pri práci.

Ale pri dverách sa musí spamätať. Bola by veru celkom zabudla. V noci stal sa im malý malér. Nič nebezpečného. Ako predvídala, kľúč nechcel Ervína poslúchať. Keď nad ránom odchádzal, nemohol sa nijako dostať von. Zámka nechcela povoliť. Mali z toho trocha trápenia. Trocha namáhania. Áno, aj trocha strachu. Lebo nebol práve čas na to, aby rozobrali zámku, naostatok kľúč sa im zlomil a Ervín chcej-nechcej musel skákať oknom do záhrady. Záletníkom sa to stáva. Dobre mu tak. No teraz je i ona privrznutá a neostáva jej iné len zavolať otca, aby išiel rozobrať zámku.

Matúš sa veru takej službe neteší. Po psote sa mu s paholkom podarilo zatlačiť voz k jame. Teraz by bolo treba len nalievať. Na ten cieľ pripevnil na hák starší hrniec, aby sa nezamazal. Takto však musí prácu, ktorá by ho vedela tešiť, prenechať hlúpemu Joťkovi a vypustiť uväznenú. Naničhodné dievčisko. Koľkokrát jej povedal, aby kľúč nestrkala hlboko a otvárala zľahka. Či azda myslí, že jej bude iba kľúče zvárať? Toto už druhýkrát. A najhoršie je, že vo svojom remesle je veľmi vytrvalý a dôkladný. Neuspokojí sa s tým, že vyberie čiastku kľúča, musí aj celú zámku zosňať, rozobrať, musí sa predsa presvedčiť, čo jej chybí, a potom ju bude treba zas vyčistiť, aby bola lepšia. Azda na závorke prischol starý olej, kľúč ju nevládze utiahnuť. Ach, bývajú rôzne nedostatky v mechanizme.

Ale sotva stačí ofúknuť prvé nity a skrutôčky, v záhrade sa robí krik a spoza rohu vybehne Joťko. Je celkom preblednutý, oči má navrch hlavy, ukazuje rukou a volá tam, tam.

Čože? V hnojnici niekto je.

Keby len netáral do sveta.

Ba, ako hrncom hlbšie začrel a vyťahoval, za hákom sa vynorila nejaká noha.

Hlúposť. Zaiste niekto dnu vhodil starú papuču.

Ó, keby len papuča.

Matúš je nad tým rozhorčený. Pár razy poriadne od pľúc zakľaje. Iba ho vyrušujú z roboty. Len čo sa chytí jednej, už ho volajú do druhej, lebo nič sa nemôže v tomto dome bez neho pohnúť. Nuž všetko by to hneď najradšej preklial.

A predsa uteká, aby sa presvedčil. Berie do rúk hák, mácha ním v hnojnici prudko a rýchlo sem i ta, chce presvedčiť nedôverčivých, prirodzene, aj seba. Bude tam pravdepodobne Joťkova slamou a otrubami vypchatá kotrba. Môže byť istý. Ale potom sa náhle zháči. Narazil do niečoho pevného. Hák sa zachytil, nechce povoliť. Začne ťahať a je to niečo ťažké, lebo musí vynaložiť hodne síl, aby si mohol prechytiť. Čierna hladina hustej tekutiny sa nepokojne vlní, blkoce, víri, a hľa, po chvíli za hákom sa vynorí topánka, potom členok, potom kus zmočenej nohavice.

Naozaj, je to nepochybne niečia noha, lebo keď sa hák uvoľní, čľupne naspäť, sťahovaný ťarchou, ktorá pravdepodobne ešte bezpečne leží na dne.

Slabomyseľný Joťko sa toho celkom poľaká, začne s vreskom pobehúvať okolo, chcel by sa vari niekde skryť. Poplaší tým celú dedinu. Zo susedných domov, dvorcov a záhrad pohotove vytŕčajú sa zvedavé hlavy.

Čo sa robí?

Doparoma, niekto musel vliezť práve do jamy na hnojnicu. Čo tam len chcel?

Nuž to je veru nepríjemný kúpeľ. Ale čo sa ich týka, už dávno také niečo predvídali. Kto to slýchal vykopať pred maštaľou, kade prechádzajú ľudia i zvieratá, jamu. Veď to bola hotová pasca.

O chvíľu je plná záhrada bedákajúcich žien, podráždených mužov, detí, áno, je tu aj Paulínka, vybehla na krik a nevládala sa ešte spamätať z preľaknutia. Všetkých nahlodáva neistota. Veď by tam mohol byť niekto z ich najbližších. Nedá sa vedieť. V náhlení nestačili sa spočítať a nestačili si ani uvedomiť, kde ktorý v tom čase môže sa nachádzať. Pobehúvajú bezradne okolo jamy, hľadia ustrašenými očami na zlovestnú hladinu, pokrikujú, čo im príde práve na um, hádajú sa, vadia.

Musí sa predsa niečo robiť. Bude treba doniesť rebrík. Niekto musí ísť vari dnu. Nie, nie, kto by sa išiel mazať, jama je dosť hlboká. Viac poslúži doska, po ktorej budú môcť utopenca ťahať von, a ostatné dopomôžu koly, áno, niekoľko kolov a hákov. Tí pohotovejší sa hneď vynoria s potrebnými nástrojmi, obstúpia jamu, robia poriadky, prípravy a začnú horlivo z niekoľkých strán loviť.

Je pri tom veru dosť rušno. Záchrancovia sú netrpezliví, od samej horlivosti narážajú na seba, mnohokrát si prekážajú. Pri takej robote sa to stáva. Pokrikujú, niekomu sa vari podarilo niečo zachytiť. Nie z tej strany, sem, sem, kde je bližšie. Treba podložiť dosku, podchytiť zo strán inými hákmi, odzadu pritlačiť drúčkami, a pôjde to. Len ešte raz potiahnuť.

Hladina sa práve tam, kde je podložená doska, rozstupuje. Už im neujde. Tentoraz sa vynára najprv hlava, lebo hák drží pevne nešťastníka za ústa.

Záhradou prebehne vlna vzrušenia. Ľudia sa tlačia k jame, aby lepšie videli. Niekde sa rozplače dieťa. Žena ho rýchlo tíši. Veľa očí sa napína a poznáva. Je to muž, má chudšiu, chatrnejšiu postavu a panský oblek. Podľa tváre sa hneď nedá poznať, lebo je zaliaty hustou tekutinou a zatiahnutý šliamom. Ale keď je už von, roztiahnutý na doske po celej dĺžke, niektorá dômyselnejšia žena vyčrpne naň za krhlu vody a vtedy Paulínka, ktorá tu blízko stojí, musí si zakryť od hrôzy rukami oči a utekať z tohto miesta, bežať rýchlo, aby bola čím skôr vo svojej izbe, osamote, nedbajúc, že tak vzbudzuje určité podozrenie.

Ervín.

Skutočne. Koho iného by aj mohol taký osud stihnúť. Každý máme už napred vymeranú jamu, do ktorej si raz ľahneme. Zvyčajná miera. Pre Ervína bola pripravená práve táto, na hnojnicu, pod Paulínkiným oknom. V noci, keď opúšťal priateľku, vstúpil do nej plným krokom ako do svojho príbytku. Trochu si v nej poplával, potom premožený únavou položil sa na dno hore tvárou, ako robievajú všetci, ktorí sa dobrovoľne vzdávajú nároku na život.

Ale Paulínka to nemôže hneď pochopiť. Má plné oči prízrakov, obludných mátoh, vidí strašnú, zelenkastú, trochu už napuchnutú tvár, rozzevené ústa, veľký očernetý jazyk, vytreštené lesklé oči, kŕčovite zadrapnutú, ale meravú a nehybnú ruku. Áno, je to nepochybne on, Ervín. Prišiel za ňou nečujne dvermi. S dovolením. Blíži sa a vzťahuje k nej ruky. Veď sú dôverne známi, prečo by sa mala okúňať. Sú tu bez svedkov, sami dvaja, ako pod hrnčekom. Paulínka ho cíti. Chce byť ku nej taký láskavý. Moja drahá, vraví a je stále dotieravejší a odvážnejší. Ach, božemôj, kde pred ním ujsť, ku komu sa utiekať? Je sama, okolo nej sú štyri steny, nie, neunikne mu. On, on je v nej. Vošiel do jej krvi. Usadil sa tam bezpečne a ona celý život bude s ním bojovať, a predsa sa ho nikdy úplne nezbaví. Všadiaľ ju bude stopovať a dožadovať sa svojho práva. Tak veru.

Vonku sa zatiaľ vystriedala celá dedina. Zvesť o nešťastí sa rýchlo šíri. Niekto ponáhľa sa so správou i do vyšnej dediny, k starému Tóthovi. Mŕtvolu treba predsa obriadiť a odpratať. Ľudia prechádzajú v skupinách popod okná, hlučne besedujú, nevedia si vysvetliť príčinu nešťastia, kladú si len otázky. Prirodzene, na hocikoho iného počítali, len na mladého pána z pošty nie. Ako sa len mohol sem dostať? Dobre sa pamätajú, že voľakedy pravidelne každú nedeľu chodieval dolu do krčmy. Od pár rokov ho však nebolo vídať. Čo hľadal v záhrade? Majú len dohady. Správnu odpoveď nikto nevysloví. Ale nie je vylúčené, že by neskrývali určité podozrenie. Možno nechápavosť iba predstierajú. Chcú byť opatrní. Veď otvorené okno do Paulínkinej izby majú stále pred očami. I na to sa rozpamätávajú živo pri tejto príležitosti, ako Paulínka v poslednom čase horlivo chodila na poštu. Paulínka si to uvedomuje a má pocit, že ju neprestajne obliehajú cudzie myšlienky.

O chvíľku potom zahrkoce na ceste voz. Známa ľahká brička, ktorá cez týždeň niekoľko ráz prebehne dedinou. Hluk utíchne, len nejaký hlas snaží sa pokojne a čo možno najúctivejšie vysvetliť, ako mladého pána našli a vytiahli.

Paulínka napína sluch, k oknu sa neopováži pristúpiť, ale chcela by prehliadnuť stenu. Istotne tamvon, nad jamou, stoja Tóthovci. Azda sám starý pán veľkomožný so striebornou reťazou na bruchu počúva, pokyvuje hlavou, všeličo sa mu nepozdáva, mal by námietky, lebo nevie sa vari zmieriť s krutou skutočnosťou, že jeho syn končí úradnícku kariéru v hnojnicovej jame. Azda osud. Náhoda. Alebo niečia zlomyseľnosť. Teraz nepovie nič. Nie je práve príhodný čas, aby pátral po príčinách nešťastia. Ale ani on sa nezabudne pozrieť na Paulínkino okno naproti.

Potom počuť rozkazy. Chlapi sa upomínajú, ako majú mŕtvolu preložiť, zodvihnúť a niesť. Šum vzrastá, lebo ľudia sa hýbu. Sprievod s mŕtvolou prechádza popod strechu cez dvor na cestu. Potom je zas ticho. Hodnú chvíľu neprenikne zvonku do izby ani zvúčik. Paulínka je nepokojná. Čo ešte čakajú, prečo sa už nehýbu.

Ach, Paulínka nemá celkom čisté svedomie. Chcela by sa zbaviť úzkosti a myslí si, že sa jej uľaví, keď do okolia zaľahne zas tíš a napätie povolí.

Ale náhle vrzgnú vonku dvere a v kuchyni ozvú sa kroky.

Nie, nie, božemôj, prečo ju vyrušujú? Ona predsa o ničom nevie. Nech jej dajú pokoj. Chce zostať sama, len sama. Celá meravie a má vážne obavy, že ju zalejú slzy, keď sa niekto pri nej zjaví.

Musí však odpustiť. Je to len Imrich. Veď sa naň hádam pamätá, Ervínov starší brat Imrich Tóth, mocný, hranatý chlapec s červenou, vyzývavou tvárou. Teraz tu stojí v priliehavej honvédskej uniforme, urastený, ramenatý, s pekne vydutou hruďou. Nemieni ju z ničoho potvárať. Och, veď on najlepšie vedel o jej pomere k bratovi. Ervín ho niekedy poinformoval. Chce byť teda k nej zhovievavý. Má vľúdny, mandľový pohľad, pokojný hlas. Musí však odpustiť. Zdá sa, že brat jej chcel niečo odovzdať a zabudol alebo sa k tomu vôbec nedostal. Hľa, tento lístok. Našiel mu ho v náprsnej taške. Niekoľko bankoviek a tento lístok, korešpondenčný lístok. Potom klepne opätkami, salutuje, ako sa na vojaka patrí, a odchádza, lebo svoju službu skončil.

Paulínka drží hodnú chvíľu lístok, na ktorom zreteľne číta svoje meno a poznáva úhľadné písmo svojho muža. Konečne sa po dlhom mlčaní ozval. Predsa nadarmo nečakala. Mohla by sa vari potešiť. Nie je ešte vo svete taká stratená. Niekto si na ňu spomína. Ale ona len meravo ďalej hľadí, akoby jej v žilách ľadovatela posledná kvapka krvi.

Ach, dnes sa s ňou osud naozaj podivne zahral.

Láng Nándor jej odkazuje, aby prišla za ním do Szolnoku. Ako predvídal, dostal trojdňovú dovolenku. No nesmie sa zdržiavať, lebo potom hneď odchádza na front. Pravdaže, dátum poštovej pečiatky je starý. Ervín si vari zabudol dôležitú správu prečítať. Lístok nosil vo vrecku a iba teraz, temer po roku, jej ho odovzdáva. Má to byť jeho posledná služba.