ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paulínku zašli zlé časy.

Navonok sa nič nezmenilo. Svet zostal ten istý aj potom, keď nešťastného Ervína odviezli si Tóthovci domov a po náležitom očistení uložili do priestrannej rodinnej hrobky k práchnivejúcim kostiam starých rodičov. Každé ráno po východe slnca vystupujú z doliny biele pary a rýchlo vsakujú do sýtych farieb obzoru. Ťažká rosa na sihotiach vysýcha, povalená tráva vstáva, otvára sa plno nových kvetov. Pod strechou za oknom Paulínkinej izby je potom rušno. Niekoľko lastovičích párov vystavilo si tu hniezda. Na nový múr lepilo sa im dobre, preto nešetrili miestom. Teraz je už každé dobre zaťažené, malé hlávočky s bielymi hrdielkami a so žltými zobáčikmi sa neustále natŕčajú z tmavých otvorov. Pozerajú dolu na zem a zmeriavajú hĺbku priestoru. Cítia už vari smelosť v hrudi a silu v krídlach. Vábi ich hladké povetrie, belasé diaľky. Ich starostliví pestúni majú s nimi veľa trápenia, lebo oni cítia zas strach, prechovávajú predtuchu, že by sa mohlo niečo zlého prihodiť. Povetrie nie je také hladké a pokojné, ako sa zdá. Má aj hrobliny, jamy, skrýva nebezpečné priepadliská, nad ktorými aj skúsených letúňov schytáva závrat. Niekedy sa povážlivo zosúva, prudko padá alebo sa celou šírkou dvíha, niekedy sa zas vlní, búri, treba urputne zápasiť s krútiacimi sa vírmi, ktoré rušia všetky pravidlá príťažlivosti i pravidlá prúdenia vzduchu. Treba zachovať za každých okolností pevnú rozvahu, bystré zmysly. Prenáhlenosť, nepozornosť a slabosť býva vždy osudná. Dolu po zemi sa neustále tmolia ľudia, nezbedné deti, psi, mačky. To sú všetko úhlavní nepriatelia operencov. Kto sa do ich dosahu dostane, nemá nádej, že by im unikol. A potom, kostrnky dlhých pierec na chvostíkoch im ešte celkom nestvrdli. Nech majú teda len ešte strpenie niekoľko dní. Oni im budú poslušne chytať a znášať mušky, aby neboli hladné. Prirodzene, mladé sa nedajú len tak ľahko odbaviť. Ó, mladosť je u všetkých tvorov rovnako netrpezlivá, výbojná a nevďačná k starobe. Nedbá na rady, výstrahy, chce sa silou-mocou samostatne a slobodne uplatniť. Bývajú z toho dlhé jednačky, prehováračky, zvady na celom dni. Od svitu do mrku ohlasuje sa hlučný štebot. Stále niekoľko tenkých, dobre vybrúsených hláskov naráža na seba, trieštia sa, zvonia ako strieborné hrkálky, stále sa chveje povetrie nárazmi roztrepotaných krídel.

Ach, nie, svet neomdlel, nezahrdúsil sa. Roztvára sa, zatvára, dvíha, padá, vyplňuje sa i vyprázdňuje. Život neustal. Bola jar. Zem sa otvorila a prijala semeno, ktoré najprv zohrial gazda vo svojej teplej a hlbokej dlani. Poľami putovali prúdy voňavých vetrov, ktoré rozširovali oči, dráždili čuch, chuť vtákom, zvieratám i ľuďom. Páry omámených a oblúznených vyhľadávali samotu. Bývalo vtedy všadiaľ veľmi rušno, rozličné zvuky, škreky, spevy i ľudské hlasy pretekali sa v sile, v rýdzosti. Potom zachvátila tvorstvo neobyčajná pracovitosť. Každý niečo staval: hniezdo, pelech, dom, kde by sa mohol cítiť bezpečne. Každý sa pripravoval na veľkú udalosť. A teraz je leto. Tráva dozrela, tvrdne, bude dobrá pod novú širokú kosu. Prepelica má starosti, či vyvedie potomstvo prv, ako začne žito pršať. Po kružinách sa rozliezajú zajace. Sú ešte neskúsené. Nevedia sa vyznať v kružine. Líšky nemajú s nimi veľa roboty. Mládniky tvrdnú v drevni a do listov i kôry zapúšťajú stále tuhšiu zeleň. I škrupina lieskovcov už tvrdne a pod ňou uprostred bielej a sypkej dužinky oddeľuje sa zreteľne lesklé jadierko, ktoré raz vyženie do zeme nový korienok. Práve tak to bolo aj minulý rok. Život v ničom neochabol. Obnovuje sa sám sebou, v dužinách tiel rastie, potom rozbíja obaly, ktoré mu boli lôžkom, a potom vyráža navonok.

Naostatok, vojna, ktorá sa stala od tých čias, ako ju vyhlásili cisárovým menom, naozaj zlou metlou ľudstva a ktorá už nejeden život rozvrátila na rumy, krčmu nejako rušivo nezasiahla. Zostávala ešte vždy na ulici. Nosili ju iní ľudia na tvárach, na tele, v srdciach ako zlú nákazu, ohrozovala dedinu, ale krčmu ešte nie. Matúš sa proti nej dobre zaistil. Rozšíril dom, kúpil dcére nábytok, výbavu a tie peniaze, ktoré mu ešte zostali, zamenil na radu nejakého skúseného človeka na dukáty, prípadne nakúpil za ne strieborné lyžice, misy, rozličné šperky, áno, celý poklad. Teraz odpočíva bezpečne v slamníku jeho postele. Je síce pravda, že sú určité ťažkosti so zaopatrovaním trúnku. Firmy mu ho už neposielajú v sudoch alebo v pevných drevených buteľkách priam na stanicu, odkiaľ si ho mohol ľahko odniesť. Musí ísť za ním so slamenicou na chrbte až do tmavých pivníc, kde má pramene. A to je jednak drahšie a jednak spojené s určitým nebezpečím. Musí vždy vymeškať jednu smenu a nemá ešte istotu, že niečo donesie, lebo treba ísť vlakom a všade po staniciach striehnu žandári. Prezerajú plecniaky, vrecia a habú bez náhrady všetko, čo sa im zachce. Vo vlaku znepokojujú zas človeka vojaci, ktorí sa vracajú z frontu domov na dovolenku. Bývajú obyčajne opití a v takom prípade nielenže sú neodbytní, ale do veľkej miery aj nebezpeční. Zdá sa, že tá vojna zohavuje ľudí pod obraz boží. No celková bilancia obchodu vyznieva vždy v jeho prospech. Malá buteľka alebo slamenica, ktorú sa mu podarí rozličnými úskokmi predsa len preniesť, dá sa, chvalabohu, doma štyri a päťkrát znásobiť a ľudia teraz vypijú aj vitriol. Po prvej vlne triezvosti a šetrnosti, vyvolanej zaiste zlými chýrmi z frontu, neutešenými výhľadmi a hlavne rekviráciami, našla sa zasa zámienka piť: jedni zo vzdoru, iní z beznádejnosti, iní aj zo žiaľu, lebo život mnohých stal sa od toho času hádankou alebo aj prízrakom, ktorý iba vtedy prestáva strašiť myseľ, otupenú, zahúlenú hustými hmlami, tmavú ako noc. Priečinky sa teda zas plnia kôpočkami. Sú to divné peniaze. Mince čierne, ťažké, papieriky ošúchané, ľahké. Už podľa vzhľadu badať, že je to iba haraburdie. Ale ľudia nimi platia i berú ich. Teraz majú svoju cenu, dá sa za ne zaopatriť všetko, čo človek potrebuje. A tak v krčme nechybí nič. Na stole je ešte vždy veľký, biely chlieb, ktorý voľakedy udivoval návštevníkov. Varí sa, pečie sa rovnako dobre, jedáva sa ešte s opravdivou bravčovou masťou, a nie s lojom ako v iných domoch, v komore na hákoch visia nedotknuté pôlty slaniny, tučné šunky, rebrá, v štokoch je ešte mäkká, žltučká múka, ani vrecia so zrnom nepomizli. A neukazujú sa veru predpoklady, že by v budúcnosti malo byť inakšie.

Ale Paulínka sa už nevie potešiť pohodou vonkajšieho sveta. Zdá sa, že stratil pre ňu význam. Nemá preň porozumenie, akoby jej zmysly nedávali o ňom nijaké správy. Nevidí slnce, nepočuje štebot lastovíc, nezacíti šum rozkvitnutých líp. Je ďaleko od toho, sama, stále viac pohrúžená a zahľadená do seba. Objavila nový svet, ten v sebe. Donedávna o ňom nevedela, teraz sa nemôže od neho odtrhnúť. Zo dňa na deň doň viac zapadá. Ó, je to zvláštny svet, svet vlastnej krvi, vlastného srdca, myšlienok, svet duše, ktorý síce nemožno ohmatať, nemožno vidieť, ale o ktorom sme presvedčení, že jestvuje, lebo ho prežívame, svet vlastného života, zabývaný naším duchom.

Upozornil ju na seba iba nedávno celkom neočakávane. Okopávala na ostredku priesadu, a náhle sa musela od roboty vystrieť a lapať vzduch, aby sa nezadusila. Čo to? Pustí motyku a urobí rukou pohyb, akoby si chcela siahnuť na ľavú stranu pŕs. Srdce. Ach, áno, ono sa neobyčajne prudko rozbúchalo a ona mala pocit, že sa jej ide odtrhnúť a že ide umrieť. Zvláštne, ešte nikdy taký pocit nemala.

Celé telo jej zmrzlo, na čelo jej vyšiel studený pot. Potom zase zaliala ju horúca krv. Vrelá krv udrela jej prudko do hrdla, do tváre, pocítila ju v ušiach, videla ju v očiach, bola ohlušujúca a červená ani večerná zora, plápolala ohňom. Potom zas ochladla i srdce sa utíšilo. Mohla pokračovať nerušene v robote. Ale ona sa už neuspokojila. Bola presvedčená, že dostala znamenie.

Od tých čias sa už nevie bezstarostne dívať na svet okolo seba. Nevie sa tešiť drobným veciam, ktoré vytvárajú prostredie, nevidí ich prostú krásu, je pre ňu chladná, mŕtva. Chodí po izbe, po záhrade i po dvore, berie do rúk predmety, ktoré potrebuje pri robote, odkladá ich na pôvodné miesto a hneď na ne zabúda, nepamätá si ich ani podľa tvaru ani podľa hmatu. Vykonáva svoje každodenné povinnosti a neuvedomuje si ich. Jej pohyby sú meravé, strojové, chladné, chýba im vlažnosť, teplota. Zhovára sa s ľuďmi, a nevie o čom, lebo všetkými zmyslami uvedomuje si iba seba, či už robí alebo oddychuje, či je medzi ľuďmi alebo sama. Pozorne sleduje tento svet, ktorý sa neraz stal pre ňu taký dôležitý. Zaznamenáva si a porovnáva všetky jeho tvary, ako sa jej javí z rozličných stanovísk už nájdených a získaných. Stopuje ho trpezlivo do najvzdialenejších kútov, počúva jeho zvuky, jeho záchvevy. Rozmýšľa o ňom, snaží sa ho pochopiť v jeho zložitosti i v jednotlivostiach, rozkladá si ho a skladá, vchádza doň i vychádza, dotýka sa ho zvonku i znútra, hľadá ho, chcela by vcelku obsiahnuť.

Bezpochyby sa v ňom niečo deje. Azda na samom spodku, kde ona nedohliadne, zaväzuje sa malý uzlík, azda sa utvára tvrdé jadierko, ktoré odteraz bude rásť vlastnou silou. Nedá sa s určitosťou nič povedať. Ach, tento svet je veľmi zložitý, neprehľadný, má veľa vláken, jemných, všelijako posplietaných, veľa križovatiek, úzkych zákutí, veľa nepreniknuteľných hlbín. Ťažko sa v ňom hľadá. Ale ona má predtuchu, a potom prichádzajú ďalšie znamenia krvi. Tentoraz viditeľné znamenia na tvári, ba dokonca viditeľné znamenia na tele, ktoré ju usvedčujú. Bolo by to aj neuveriteľné, aby ona bola výnimkou. Zákon, ktorý si vytvorila príroda, platí rovnako pre drobný kvietok, utiahnutý skromne v drobnom lístí pod krúžikom, pre plaché a poslušné hoviadka, ako aj pre pyšného a často vzdorujúceho človeka. Nikto mu nevyhne. Chodíme po slobode do určitého času len preto, že sme ešte nestačili dorásť pod jeho platnosť. Ale potom naša krv podrobuje sa mu bezvýhradne i bez nášho vedomia, áno, i proti našej vôli.

I Paulínka si to uvedomuje, a preto tŕpne. Božemôj, veď pre ňu dôsledok tohto zákona je vonkoncom nespravodlivý. Dostáva sa preň do slepej uličky, z ktorej niet východiska ani návratu. Preň stáva sa hriešnicou, na ktorú budú počestní ľudia ukazovať prstom. A čímže sa ona prehrešila? Vari tým, že prijímala život tak, ako prichádzal, že sa mu neubránila, že sa neutiahla pred ním do samoty a že bola chvíľku vďačná priateľovi. Aký čin je potom dobrý, beztrestný? Nuž nie veru, ona si taký údel nezaslúžila. Čo si len teraz počne? Je lapená do pasce ako myš. Musí len čakať, a čakať znamená byť prichytená a usvedčená, lebo čas pracuje proti nej.

Čo robiť?

Nejaký čas chodí s touto otázkou na ústach: čo robiť, čo robiť? Vari si myslí, že nejaká šťastná náhoda jej prinesie riešenie, alebo ešte dúfa v nejaký náhly obrat, ktorý jej vyvráti naraz všetky obavy. Prečo nie? Obyčajne pehy na tvári ešte nemusia veštiť to najhoršie. Ľudia pojedia pochabé huby a dostanú hnedé a belasé fľaky po tele, za pár dní sa potom liečia, pijú čerstvé, teplé mlieko alebo harmančekový čaj a majú zas telo biele a čisté. V každom prípade netreba sa prenáhliť, najmä keď sú prostriedky ukryť tajomstvo, keď jesto mastičiek, ktoré robia pleť pružnejšiu, sviežejšiu, keď jesto púder, ktorý zahládza prípadné hroblinky, zakrýva podozrivé stopy. Ale keď stav trvá, zhasína posledná iskierka nádeje a dostavuje sa úzkosť.

Raz v noci prebudí sa na nepríjemný pocit. Zdá sa jej, že sa v nej niečo pohýbalo. Bolo by to pravda? Otvorí široko oči a sleduje s napätím všetko, čo má v nej náchylnosť zmeniť miesto. A hrôza! V krátkej chvíli má znovu ten istý pocit. Teraz pri plnom vedomí. Nepochybne, niečo sa v nej hýbe svojou vôľou. Voľačo naspodku jej živôtika. Akoby niekto pohýbal prstom alebo akoby sa tam pomechril malý červíček. V každom prípade je to tvor živý, neodvislý od nej. Celá zmeravie na posteli, keď si to uvedomí. Nevie pohýbať ani jedným údom, aby sa zbavila nepríjemnej úzkosti, ktorá ju pridúša. Nevie sa brániť. Ponára sa všetkými zmyslami do svojho stavu, ktorý sa teraz prejavil, prežíva ho dušou i telom. Vzdáva sa mu a prijíma ho bezvýhradne, lebo si uvedomuje, aká beznádejnosť by bola činiť niečo iné. Predtucha ju neklamala. Je to pravda. Už nie je sama, tá, čo bola donedávna, neviazaná ničím, slobodná, zodpovedná za svoje skutky len sebe, neodvislá, jedinečná, nezaťažená, a preto bezstarostná, veselá; už sa nemôže ukrývať do samoty, kde ju nemohol nikto sledovať a odkiaľ mala taký otvorený a nerušený rozhľad na všetko, čo sa dialo okolo nej, lebo je samodruhá. Áno, niekto celkom cudzí vlúdil sa do nej, usadil sa na bezpečnom mieste v jej živote a napája sa jej krvou. Preto sa jej nedávno tak nebezpečne zatrepotalo srdce, preto má fľakatú tvár, preto sa jej tak povážlivo napínajú boky. Ten druhý sa ubytúva, zaberá miesto, lebo rastie, stáva sa sebavedomejším a ona mu musí vyhovieť. Odteraz to už bude tak. So všetkým sa bude musieť s tým druhým deliť. Áno, jedinký cit nebude si môcť úplne prisvojiť, utajiť len pre seba, on bude striehnuť a čakať na svoj podiel. Božemôj, a ktože je to? Tu si musí spomenúť na Ervína. Vidí ho zas tak, ako ho práve vytiahli z hnojnice. Ach, aká ohava. Azda nebol ani taký dobrý, ako sa zdal. Azda robil všetko z vypočítavosti. Chcel sa jej pomstiť, chcel, aby aj ona bola poznamenaná hanbou na celý život. Nie, nie, ona ho nechce, veď ho vlastne nemala nikdy rada. Chcela by byť zase sama. Len, božemôj, ako zariadiť, ako sa ho zbaviť? Nezavrie už oka. Mučí sa tým celú noc. Usilovne rozmýšľa. Ale ukáže sa slabá, nemá v takých veciach nijaké skúsenosti.

Ráno rýchlo vstáva, pohádže na seba šaty a ponáhľa sa na dolnú stranu. Ešte má jedno útočište. Matka! Áno, je to jediná osoba, ktorej sa môže zveriť so svojím trápením, lebo si zachovala k nej dôveru a predvída, že nájde u nej pomoc.

Ako sa pamätá, bola vždy dobrá a pevná. Nevedelo ju ešte nič sklátiť v istote, ktorú si udržiavala. Trónila v dolnej izbe ako opravdivá svätica. Hoci neurobila od svojho lôžka ani krok, predsa jej duch naplňoval celý dom. Vládol v ňom bezpečne, zaháňal všetky nešťastia, ktoré sa naň valili, niesol záruku jeho dobrej povesti, radil, múdro spravoval, bol všade, kde sa ukázala slabosť, obetoval sa za hriešnikov, vykupoval ako naozaj dobrý a čistý duch. Aj ona ho teraz cíti pri sebe, a preto dúfa, že jej pomôže.

A skutočne. Pani Hermína nájde v sebe ešte toľko síl, aby zniesla aj tento úder vo svojom živote. Ale bude to posledný? Ó, ako rada by prijala takéto uistenie od niekoho. Ako rada by potom odovzdala niekomu inému ťažký štít, ktorým dosiaľ chránila česť tohto domu. Veď treba myslieť, že je už nie mladucha. Roky utekajú jednako aj tomu, kto vylihúva celé dni na posteli. Vlasy šedivejú, tvár opadáva, nos sa priostruje a brada výraznejšie vystupuje. Sily sa tratia. Predovšetkým tie telesné, ktoré živí krv. Ale aj tie duševné. Najmä keď sa odčrpkávajú neustálym zápasom, keď od malička dopadá na človeka úder za úderom, keď tak často leží v troskách, vstáva, ako ležala a vstávala ona. Ach, nie je ľahké udržiavať svoj život v rovnováhe pokojnej hladiny, a tobôž nie je ľahko vyčnievať vysoko nad túto hladinu a udržiavať v rovnováhe niekoľko životov. Tu v priezračných a čistých výškach, kde zotrváva ona, hrozí vždy viac nebezpečia ako tam dolu. Sú rozličné pochybnosti, závraty, ktoré človekom lomcujú, sú rozličné nárazy a tiaže, ktoré človeka sťahujú a lámu. Vlastne každý raz podľahne. Príde slabšia chvíľka, silnejší náraz, a potom je koniec. Človek sa naozaj lomí ako trstina. Zbabele opúšťa svoje stanovisko a uteká od zodpovednosti, zlieza do najtmavšej diery, strká hlavu do bútľavého pňa alebo do piesku. Nedbá viac, čo sa za ním robí. Nech príde hoci potopa, nech zmätie hoci celý svet, len aby sa on nemusel na to dívať. Áno, ľudské sily tiež majú stanovenú mieru. Všetko sa musí diať v jej možnostiach, nad ne ani milimeter.

Aj pani Hermína si to uvedomuje. Ale keď ide o vlastné dieťa, napne aj posledné sily.

Paulínka to nechápe. Každá žena pojme spočiatku k plodu, ktorý počína v jej živote, odpor. Prirodzene, je to nepríjemný zásah do jej osobnosti. Bráni sa, lebo si chce zachovať čistotu. Ale keď ho vynosí a v bôľoch porodí, vycedila by zo svojich žíl aj poslednú kvapôčku krvi, aby si ho zachránila. Tak veru.

Predovšetkým musí dbať na to, aby sa niečím neprezradila. Prečo sa dnes tak nedbalo ustrojila? Nemala kedy? Ach, na obliekanie si musí nájsť čas. Ľudia sú veľmi pozorní. Všimnú si aj ten najmenší podozrivý znak na šatách, na tele a potom sa už nezastavia ich jazyky. Veď zaiste má dosť prostriedkov na to, aby si udržala nejaký čas svoj pôvab. Zvlášť živôtik nech si pevne sťahuje, aby sa jej tak nevypúčal do bokov. Priložený ručník na to postačí, lebo ani Matúš sa nesmie o ničom dozvedieť. Chlapi takýmto veciam nerozumejú. Sú popudliví a svojou tvrdošijnosťou iba robia prekážky. Bude najlepšie, keď sa zaobídu bez neho.

Nie, pani Hermína nemá úmysel zasahovať proti prírode. Božechráň! Nikdy to nerobila. Ani teraz nezaťaží svoje svedomie takým činom. Keď už pre svoju neopatrnosť padla, musí si svoj diel trestu vytrpieť. Aspoň zmúdrie a v budúcnosti bude vedieť krotiť žiadosti svojho tela. Ale pôjde na niekoľko mesiacov z domu preč. Povedzme na Handle k Maruse. Tam ju nikto nepozná a tu si ľudia budú myslieť, že šla na obyčajnú návštevu. Paničky z lepších rodín zvyknú robiť občas návštevy pre zmenu povetria. Matúš sa bude musieť bez nej zaobísť, nech si hoci najme pomoc do krčmy, keď sám nestačí. Medzi cudzími ľuďmi, kde ju nebude nikto vyrušovať a odsudzovať, pod dozorom Marusy, ktorá už má určité skúsenosti, počká svoj čas. Dieťa zostane potom tam. Za dobrú odmenu sa už nájde nejaká dojka, ktorá ho popri svojom dieťati obživí. Neskoršie, ak si ho niekto nevezme za svoje, dá sa do ústavu, aby dostalo riadnu opateru a výchovu. To sa už zariadi. Ona, Paulína Lángová, môže prísť spokojne domov a čakať na svojho manžela. Lepšie riešenie vari ani nemôže byť.

Paulínka sa podrobí. Ako dobre, že má kto za ňu myslieť.

Plán sa potom napodiv rýchlo a podľa všetkých predpokladov uskutočňuje. Odkaz sprostredkujú ako obyčajne ženy zo salaša a o pár dní príde do krčmy Marusa, ktorá urobí ostatné.

Ach, Marusa veľmi ochotne vyhovie pozvaniu. Je rada, že sa môže vrátiť na tie miesta, kde strávila toľké roky. V duchu často spomína na tie časy. Bola to vlastne jej mladosť, lebo tam doma v otcovskom iba živorila. Chodila bosá, hladná, stále v tých istých ušmochtaných šatách, lebo patrila medzi tie najbiednejšie, ktoré museli začínať pasením husí, neraz sa ocitli v cigánskych kolibách za dedinou a končili žobrotou. A tu sa dojedla, dostala prvé riadne čižmy, nosila biele oplecká, mohla si kúpiť niekoľko sukieň, potratila pehy, obelela, zaokrúhlila sa, áno, stala sa rúčou dievkou, ktorá podpaľovala krv aj takým tvrdým chlapom, ako je Matúš. Nuž rada sa vracala, môže si aspoň raz ešte všetko poobzerať.

V komôrke teraz spáva Joťko. Voľakedy tu bolo svetlejšie a útulnejšie. Pravdaže, chlapi nevedia udržať dlho poriadok, navláčia do kútov všelijakého haraburdia, a potom sa nemajú kde hnúť. Ale inakšie sa málo zmenilo. V tmavej komore za dverami je ešte starý sud s tlčou, naberačka, pod lavicou vahan s otlčeným uchom, na ktorom miesila hydine, a tuto v kúte rozsušená zbenka. Ach, koľko sa vždy namordovala, kým ju pred mútením zbúchala, zapuchtila a ako-tak pozaliepala chlebom. Akože im teraz slúžia kravy? Či majú ešte vždy tú šutavú Ružaňu, ktorá sa tak ľahko telila? Pobehá po záhrade, po dvore, nazrie do chlievov, do kurínov, do maštale. Na tomto hniezde i vtedy najradšej nosili kury vajcia. Chcela by zabehnúť aj na ostredky. Či ešte priletujú na jar na pliesko divé kačice. Nuž chytro by si tu zas zvykla. Ako dobre, že ju zavolali. Ach, ach! Okrem toho má možnosť ukázať sa svojej bývalej panej. Nie, zle sa veru nevydala. Musí sa za to pani Hermíne poďakovať. Martin Belko je dobrý a bystrý chlap. Vie zarobiť a nemíňa po krčmách. Na vojnu nemusel ísť, nepotrebovali ho. Dom si už vyplatili, nedávno pristavovali kôlňu. Kravičku si uchovali, jesť ešte majú čo, aj sa ošatia. Hľa, veď to musí byť na nej vidieť. Ešte má červené, plné líca, tučnú, okrúhlu bradu, lesklé čelo, mocné bedrá, kráča rezko a smeje sa na všetko ako mladucha. Všetky ženy v jej veku nebývajú také. Najmä u nich nie. Teraz za vojny veru bieda dolieha na každú chalupu. Chlapi sú na fronte, nieto zárobkov, kŕdeľ detí pýta jesť i zlé choroby nadchádzajú. Nuž ženy majú od čoho rýchlo vädnúť. Pod handričkami ukrývajú často len kostičky.

Aby nezabudla, z toho poplachu okolo jej brucha nebolo nič. Vari sa nejako cestou na voze otriasla, lebo keď prišla domov, dieťa odišlo. A bol by to býval poriadny chlapec. Už mu vyrastali aj vlásky. Bolo jej veru nejaký čas aj ľúto, že ho musela zakrútiť do handár a len tak bez truhličky zahrabať pod divú slivku v záhrade. Potom ešte niekoľko ráz zapadla, ale vždy nejako potratila. Zdá sa, že nebude mať deti, a už sa s tým aj zmierila. Veď deti nedonášajú vždy šťastie. Ona má dobré ponaučenie z domu. Bolo ich v jednej izbe ako myší a skoro každým rokom prichádzali ešte ďalšie. Matka len vylihovala na posteli. Nuž akýže to bol život? Neustály zhon, krik, plač, zvada, hlad, zima, biedne živorenie. Otec sa zodral a matka vyschla. A potom nie je veru nijaké pohodlie byť deväť mesiacov zaťažená, chodiť ani kačica. Žena okročkavie, na nohách navrú čierne žily, narobia sa tvrdé uzly, telo ovisne. Po štyroch, piatich rokoch je z nej starena. Ďakujem pekne. Radujeme a smejeme sa chutne len do tých čias, kým sme mladí. Prečo by sme si mali život zadrhnúť deťmi, keď to ide aj bez nich? Tak je to rozhodne lepšie. Marusa si môže iba chváliť. Je stále mladá, driečna, ľahká a pohyblivá, môže ešte tancovať, skákať, tešiť sa, ide, kde chce, zje, koľko jej práve chutí, a doma má pokoj, čistotu. Belko je s ňou spokojný a ľudia jej závidia. Nuž taká je Marusa.

Pani Hermína sa nemusí dlho s ňou dohovárať. Rýchlo pochopí, prečo si na ňu spomenuli, prečo musela sem prísť, a napodiv so všetkým súhlasí, čo sa jej navrhne. Kdeže by Paulínka aj inde šla, ak nie k nej, keď sa už do toho dostala. Veď ju ona počula prvá plakať, vypeľhala, vynosila ju na svojich rukách. Bola jej ako matka, nuž aj teraz ju rúče opatrí. Bude spávať sama v izbe v bielych perinách, ktoré si tu vyslúžila. Oni spávajú na šope alebo v komore. V izbe majú len šaty a v zime niekedy krosná, keď tkajú. Nesmie sa jej skriviť ani vlások. Ani s dieťaťom netreba si robiť starosti. U nich v dedine sa teraz mnoho detí rodí a mnoho aj umiera. Nejedna mať potom musí chodiť s boľavými prsami, nuž ľahko sa nájde dojka, a potom môže zostať u nej. Áno, ona, Marusa, si ho vezme za svoje, keď na to príde. S jedným deckom nie je taká oštara. Veď bude už vynosené, napolo vytrápené. Nemusia sa báť, opatrí ho dobre, najmä keď sú predpoklady, že budú odtiaľto chodiť pravidelne zásielky. Koľko? Vari sa nebudú jednať, akoby šlo o hriešny obchod. Veď sú kresťania a ešte všetko v božích rukách. Nakoniec, nie sú dnešní, pani Hermína pozná dobre ju a ona zase pani Hermínu. Dôvera je nadovšetko. Len nech sa kišasonka schystá, aby mohli čím skôr odísť.

Prípravy nie sú zdĺhavé. Povaha samej veci si to nevyžaduje. Netreba dať ľuďom príležitosť, aby dlhšie rozmýšľali a pátrali po príčine. Najlepšie, keď budú mať dojem, že všetko sa stalo neočakávane a náhodou. Marusa bola v meste, nuž zaskočila pozrieť aj bývalých svojich gazdov. Chváli si, má sa vraj dobre. Z reči do reči spomenie, že by sa mohli niekedy k nej prísť pozrieť, a mladá sa hneď splašila. Vraj má dlhý čas, čo je aj prirodzené. Vydala sa, a žije už druhý rok bez muža. Nech teda len ide, aspoň si prevetrá pierka a príde na iné myšlienky.

Aj Marusa, ktorá stihne zatiaľ, čo je v dome, povbehúvať do niekoľkých domov, aby sa poukazovala, pochválila svojím dobrobytom, opatrne povie pár slov v takomto zmysle, keď jej prichodí uspokojiť ľudskú zvedavosť. A Matúš je zas postavený pred hotovú vec. Keď príde popoludní z fabriky, sedí už Paulínka s Marusou na voze. Môže sa iba poškrabať v prešedivených vlasoch na temene a má príležitosť v odľahlých kútoch, kde ho nikto nepočuje, pošomrávať na pani Hermínu, že mu spôsobuje starosti. Teraz aby hľadal nejakú pomoc do domácnosti. To je veru kríž, keď má človek chromú ženu. Čert aby všetko bral.

Takto Paulínka druhý raz odchádza na dlhší čas z domu. Teraz trochu ďalej, lebo Handle nie sú iba za Kozím vrchom. Cesta je zdĺhavá a namáhavá. Nediví sa, že Marusa voľakedy po nej potratila. I ona musí sa na chvíľu pokrčiť do postele, keď zíde z voza.

Chvalabohu, nie je to také nebezpečné. Paulínka bude asi pevnejšej nátury, ako bola Marusa. Slabú únavu spôsobil istotne úpal a námaha. Keď si odpočinie, cíti sa čerstvá, pri plnom vedomí, môže sa poobzerať okolo seba a musí veru priznať, že Marusa neklamala.

Neskoršie jej Marusa poukazuje celý dom. Ach, Marusa je rada, keď sa môže pochváliť vlastným majetkom pred hosťom. Dom je ešte nový. Belko ho kúpil od nejakého Amerikána, ktorý išiel bývať do mesta. Niečo bolo treba ešte dohotoviť. To spravili spolu. Mal byť vari postavený o niečo nižšie, hneď pri potoku, aby bola poruke voda, ale takto majú zas viac svetla. V pitvore bolo aj ohnisko, lebo tu ešte všade na ohnisku varia. No oni ho zrúcali a do komory, kde bývajú, postavili si malý železný sporáčik na nôžkach. Je to čistejšie a pre nich to stačí. Tam vzadu majú kôľňu a tu je maštaľ. Len nech sa pozrie dnu. Ach, Keša vylízala už aj válov, bude jej musieť hodiť za drabinku chlp trávy. Či ju ešte pozná? Vyrástla u nich od teľaťa, keď si ju odviedla, bola oklamkou, ale ešte aj teraz dobre slúži. Zavedie ju aj do záhrady. Ach, nemá v nej takú veľkú burgundiu, ako rastie u nich, tu je zem nie taká mastná, chce jej len ukázať dvierka, ktoré vedú do poľa. Za nimi je hneď dobrý chodník. Keď bude chcieť ísť niekedy na prechádzku, môže vyjsť tadiaľto. Chodník vedie ďalej do hory na grúň. Za ním by zašla najskorej domov, lebo cez hory nie je to tak ďaleko, ako by sa zdalo. Nemusí jej byť teda clivo.

Nie, Paulínke vari clivo nebude. Nie je z tých ľudí, čo sa ťažko odpútavajú od doliny, v ktorej sa narodili. Zaiste, svoj domov má rada nadovšetko, ale má rada aj cudzí svet. Nakoniec, nie je prvý raz preč z domu. Už teraz môže povedať hostiteľke, že sa jej nové bývanie páči. Biely, čistý dom na vŕšku, odkiaľ je dobrý výhľad na dolinu, okolo záhrada, polia, široké nebo a hlavne veľa slnca.

Keď sa vracajú po prvej obchôdzke do domu, vyjde im v ústrety z voľaktorého zákutia zavalitý chlap, ktorý je oblečený iba napolo v kroji. Požmurkáva drobnými očkami a pokúša sa vyhrať ústami prívetivý úsmev a podáva Paulínke ruku. Pekne vítam! Či ho ešte poznáva? Nie, nemá ani potuchy. A musí sa priznať, že je veru v rozpakoch, keď mu musí takto zblízka pozerať do tváre, lebo cíti, akoby ju niekto prehliadal voskrz, akoby ju pristihoval pri nejakom nepeknom úmysle. No nemusí sa vonkoncom znepokojovať. Veď je to domáci pán, Marusin muž, áno, Martin Belko. On sa na ňu dobre pamätá. Bola ešte malá, keď slúžil u richátra a obchádzal okolo ich záhrady, aby mohol zazrieť niekde Marusu. Zdá sa, že je zajedno so svojou ženou, hoci sa ešte nemali kedy dohovoriť. Úprimne sa teší milej návšteve. A aj on myslí, že si rýchlo zvykne. Je tu ticho, pokoj. Nech si len pohovie podľa chuti. Im veru nebude zavadzať. Tak.

A skutočne, nové prostredie na nejaký čas Paulínku rozptýli. Každý deň útočí na ňu niekoľko nových dojmov, nemá kedy zapodievať sa svojím stavom. Naozaj, tieto Handle sú iný svet. Nie sú ďaleko od mesta, a keď sa vezme, nie sú také vzdialené ani od ich doliny, a predsa aký rozdiel. Vyrástla tu iná dedina, iné domy, iní ľudia, akoby svet pre seba, na truc všetkému tomu, čo je hneď povyše a poniže. Dedina je rozvalená v celom údolí. Vlní sa do šírky po kopčekoch, mnoho krivoľakých ulíc, vyjarčené cesty, blatisté chodníky, obsekané vŕby pred dvorcami, osihotený, pochmúrny kostol na kopci, domy všetko drevené s maličkými okienkami, pevne zo všetkých strán obstúpené rozľahlými a väčšinou prázdnymi humnami, ktoré vyzerajú od polí ako drevené hrady. A ľudia, ach, tí stoja vari v najväčšej protive k tomu svetu, ktorý ona dosiaľ poznala, akoby ich tu bolo niektoré storočie zabudlo a oni akoby teraz chceli stoj čo stoj ukázať, že sú milší pánu bohu ako tí, čo ich predbehli. Nemajú len osobitné spôsoby v robote, v obliekaní a pri jedle, ale aj v reči. Nuž je to všetko čudné. Paulínka má čo obdivovať, prezerať a posudzovať. Cíti sa nad nimi neobyčajne povýšená, akoby bola zostúpila medzi nich prinajmenej z tretieho poschodia. Chodí po uliciach opatrne, aby sa nepotkla, naostatok, má vysoké opätky, ktoré sa na nerovnej ceste vykrivujú, drží si hlavu v patričnej výške, očami vznešene pláva okolo seba a pozoruje obe strany cesty, aby zastihla odpovedať na pozdrav. Ľudia sa pred ňou trochu prikŕčajú, keď ju majú stretnúť, len od chrbta opovážia sa za ňou pozrieť. Ach, oni sú nie zvyknutí hľadieť na také kišasonky. Jediná tu nosí široký slamený klobúk s perom, rukavice z jemnej čipky, ktoré sa dajú natiahnuť až po lakte, jediná si vystiera slnečník proti slncu. Ani pani notárka sa jej nevyrovná, ó, tá sa už stratila celkom medzi nimi.

Okrem toho i Marusa sa usiluje, aby jej spravila dobré meno, lebo aj ona má na tom záujem. Nech vedia, s akými ľuďmi má ona styky. Nuž je zaiste príjemné žiť v takomto opare obdivu. Človek sa vznáša ako nafúknutý balón a, prirodzene, zabúda na starosti.

Ale potom precitne. Jej stav jej nedovolí, aby sa dlho vznášala — vo výškach. Zo dňa na deň je povážnejší, sťahuje ju dolu na prízemie, zrádza a potupuje. Ľudia čoskoro majú príležitosť poznať, že podlieha takým istým slabostiam ako oni. Prestanú obdivovať jej vznešenosť, v ich kradmých pohľadoch stále častejšie blyští sa ostrie škodoradosti a výsmechu. A tu ju naraz neobyčajne citeľne zraní: výsmech ľudí, ktorých ona podceňovala.

Ó, tá márnomyseľnosť. Paulínka si ju trochu osvojila pri kerestmame. Tam videla, čo znamená opravdivá dáma. Má ešte živú spomienku na Elvíru, na jej prenikavé vône, na šuštiace šaty, na jej púdre, drobné, lesklé topánočky, mnohofarebné, všelijako povykrúcané klobúky. Áno, spomína často. V duchu vracia sa do tej kamennej vily uprostred parku, počuje veselý Elvírin smiech, hľadí do jej žeravých očú, vidí ju, ako ľahko sa nesie tichými izbami, ako vábne hrá ohybným chrbtom a hladkými bokmi. Ó, Elvíra, slncová princezná z rozprávky. Vznešená kráľovná čarovného sveta, ktorá i ju na chvíľku ožiarila. Teraz by sa jej chcela v niečom podobať. Malá zábavka. Doma nemôže, doma ju poznajú, vedia, že je iba Paulínka z krčmy. A doma je aj celé dni zavalená prácou ako každá iná žena. Nemá veru kedy ušľachtilejšie sa obliekať a vystatovať svoju krásu na obdiv. Zdala by sa výstrednou, smiešnou. Ale tu je na návšteve. Nerobí nič, vo všetkom ju vysluhujú, ľudia sú prostučkí a dôverčiví. Zaiste by zanechala hlboký a trvalý dojem. Ale či môže? Ráno si už na seba nemôže vybrať šaty. Na každých je nejaká chyba. Buď sú úzke, buď krátke, vzadu padajú, vpredu vystupujú, robia sa na nich zbytočné záhyby, sponky a háčiky nedržia. Ó, aké trápenie. A akože to vyzerá. Zrkadla tu nemá, aby sa mohla pozrieť, a ani ho nepotrebuje. Dobre vie, že sa jej život rozširuje a dvíha. Že už nemá pásu, bokov, že sa celá zlieva do nejakého zaťažkaného, neforemného uzla. Ach, ľudia majú príčinu uškŕňať sa na ňu, keď ju takto vidia.

Na jej celkovú náladu veľmi nepríjemne pôsobí aj tá okolnosť, že čas rýchlo dozrieva. Tohto roku sa leto nejako veľmi rýchlo pominie. V jeseň sú cesty blatisté a už pred Martinom prídu prudké fujavice. Na vychádzky sa nedá ani myslieť. Vonku medzi plotmi fičí vietor, ponad strechy sa rúti snehová chumelica, môže sedieť len doma a vyzerať oknom. Nie je to také neznesiteľné. V izbe je príjemne teplo a odtiaľto má naozaj široký a pekný výhľad. Vidí temer celú dedinu, otvorenú pláň vôkol. Môže sledovať celý divoký zápas snehovej búrky so zemou. Husté biele vlny dravo sa hádžu z temravých výšok do hlbín, zalievajú náhle široké plochy, celé hory, polia, aj dedinu pred ňou. Dedina je nepatrná. Ustrašený kŕdlik šedivých operencov, ktorý zlietol na ozrutné more, unikol rozbúreným živlom, ale tak sa zdá, že nieto zmilovania. Zem sa búri, vystupuje proti vlnám a zas klesá, rozstupuje sa a prehltáva všetko, čo má pred sebou. Ó, je to neslýchané, hrozné, úchvatné. Paulínka by vedela takto dlho hľadieť. Zápas ju zaujíma. Ale je tu sama. Sama v tomto zasypanom svete. Sama za sklom, tvárou proti rozhnevaným silám ako vtáčik zavrznutý v klietke. Nemá možnosť uniknúť. V samote sa človek ľahko stráca, uniká svetu a pristavuje sa iba v sebe, pri svojich ranách.

Akože je to vlastne s ňou? Prečo sedí v tejto izbe? Načo tu čaká? Čo s ňou spravili? Raz tiež sedela takto v izbe doma a tiesnila ju podobná úzkosť ako teraz. Bolo to neznesiteľné. Musela utekať k matke, mysliac, že ju zachráni, oslobodí a zavedie naspäť do toho radostného života, v ktorom dosiaľ bola. Ale zdá sa, že sa len chcela zbaviť zodpovednosti. Poslala ju sem, aby nebola známym ľudom na očiach. Aby jej nerobila hanbu. Ona tu čaká, prebehlo už niekoľko mesiacov a nerobí sa nič. Je ešte stále celá v tom, v čom sa s hrôzou ocitla jedného rána, jej krv živí dosiaľ nejakého cudzinca, ktorý sa bol votrel do nej. Neodstúpil zo svojho miesta. Nepoddal sa jej vôli. Ani si nezaistil jej priazeň. Zotrváva tvrdošijne na svojom stanovisku, nechá sa vláčiť, živiť, ohrievať.

Ba dnes stavia sa už do otvoreného nepriateľstva voči nej. Robí jej samú protiveň, lebo mu už nestačí pokyvovať jedným prstom, ach, to by bolo málo na jeho sily, musí sa vzpierať hlavou, musí ju kopať oboma nohami, otĺkať rukami, musí sa prevracať, musí jej rozbúchať živôtik, vytisnúť bedrá, aby už nikdy nemala dojem, že bola švárna, mladá, ľahká ako pierko, že mala tenký pás, útly driek, zamatovú, hladkú a teplú kožku, že bola biela, nežná, voňala ako jarný kvet. Nie, musí sa všetko skmásať, zničiť, rozmlátiť, zorať, aby nebolo nijakej pamiatky po nejakej nevinnej kráse. Preč s nevinnosťou, preč s krásou. Nech je páchnuce rumovisko, nech je pusto, chladno ako v márnici. Nuž je to zle. Veľmi zle. Už nemá nádej, že by sa ho niekedy zbavila. Uvedomuje si s hrôzou, že tu čaká len preto, aby sa s ním zvítala zoči-voči. Preto zanovite na tom nástojí? Prečo neustúpi, či vari čaká, že sa s ním zmieri, že sa mu takto zdeptaná a zhanobená poddá? Ó, nie, nie, nemá práva, aby si takto myslel. Ach, keby len vedel, ako ho nenávidí, nech je ktokoľvek, on lebo ona.

Jednako ho nenávidí. Keby mala možnosť a príležitosť, vlastnými rukami by si ho hneď teraz vydrapila zo života, i keby to malo za následok jeho úplné zničenie. Áno, radšej jeho smrť ako život s ním. Veru nenájde v nej krajšieho citu ani potom, keď príde na svet. Bude to jednako len hryzovisko, boj až za hrob. Ona to vie. Preto, že sa vlúdil do jej života zákerne vtedy, keď ona mala na mysli iba zábavku, pobavenie z dlhej chvíle, skoro by sa mohlo povedať žart, áno, preto, že jej skazil radosť z jednej nevinnej hry. Nedbá, že myšlienkami pácha vlastne hrozný hriech, nech to vieme hneď teraz. Tak či onak by to vyšlo najavo. Veru.

Marusa zavčasu zbadá, že sa Paulínka začína trudiť ťažkými myšlienkami, a preto častejšie vstrčí hlavu do dvier a opytuje sa sladkastým hlasom, či jej niečo nechýba, aby si nezabudla naložiť dreva do pece, vonku je zima, pukajú uhly, veru, a dreva majú dosť, oj ojoj, nemusia mrznúť. Niekedy vojde aj dnu, rozhovorí sa o niečom bezvýznamnom, potom rýchle prejde na dedinské klebietky, a jazyk sa jej už tak ľahko nezastaví. Dedina je teraz stále plná novôt. Prišiel pán farár, o kuchárke nechce ani počuť, bude si vraj sám piecť zemiaky v rúre, áno, zemiaky s kapustou zo suda, ráno, na poludnie i večer. To mu vraj stačí. Pred oltárom má stále sklopené oči, nechce vraj prísť do pokušenia, keď slúži omšu. Pani horárka mala zas nejaké pletky s novým praktikantom. Pán horár rozbíjal taniere a strieľal z pištole. Chvalabohu, zastrelil iba kohúta, ktorý vyskakoval slúžke na hlavu. A potom sú tu ešte mnohé veci obyčajných ľudí, ktorí chodia iba v bielych kapcoch a krpcoch. Mnohý chlap, ak príde neočakávane z frontu domov, stvára garazdu, lebo si nepamätal, koľko potomkov zveril na ženu, keď odchádzal, chce rúbať, sekať, párať, ako je zvyknutý na vojne, a veru by k tomu aj došlo, keby stále prísne nezakročoval richtár s boženíkom, ach, svet je teraz opravdivý blázinec.

Ale hocako zaujímavú, presolenú a či prekrvenú historku by rozprávala, nevie Paulínku plne zaujať. Paulínka ju počúva, aj chvíľkami v tvári oživne, chvíľkami sa zas zachmúri, ale vidieť, že myšlienkami blúdi inde. Niekedy zaleje Marusu plným pohľadom, nerušene, skoro by sa mohlo povedať, že lacno si ju prezerá, azda ju obdivuje alebo jej závidí.

Čože je Maruse. Neťaží ju nič, zvŕta a smeje sa veselo, rozšafne, stojí pyšne a pevne vo svojich čižmách, poskakuje ani lasička, keď ide popod okná niekde na posiedku, nepozerá sa, kde ide stúpiť, lebo nemá obavy, že by sa jej noha vyzúvla, brodí sa snehom krížom-krážom, pobeháva na celom dni po dedine, roznáša chýry, brúsi si jazyk, lebo nemá čo iné robiť na tomto svete. Prekladá z jednej ruky do druhej, preto neustane, neunaví sa, nosí boky pyšne vysoko, šuchorí a osieva bohato skladanou sukňou okolo bielych a tvrdých kolien, naozaj celá nevesta. Ústa má ešte plné, svieže, červené, akoby sa len teraz naliali dozretou krvou, driek pohyblivý a náležite citlivý, nepokojný, telo pružné, neporušené, ozaj na závidenie. Hoci si Poulínka dobre pamätá, že voľakedy tiež bola v takom stave ako ona. Ako sa to len viezla na tom voze, že sa tak ľahko zbavila svojej tiaže? Najskorej Belko stále hnal kone do cvalu alebo bola cesta skalavejšia ako teraz? Či nie? Marusa vôbec nie je prekvapená, že sa o to zaujíma, a keď sa už má o tom rozhovoriť, musí si sadnúť, lebo to potrvá trochu dlhšie.

Ona mala len šťastie, že sa vydala za Martina Belku. Veru. Ako sa pamätá, voľakedy to bol veľmi nepríjemný a stále ufúľaný chasník, nemohla ho zniesť na očiach, vždy utekala od neho ako od čerta, len čo ho nablízku zbadala. Ale vo svete sa vycibril, naučil sa všelijakým kumštom a hlavne, doniesol si rozličné recepty, prístroje, ktorými vie dobre narábať. Má pritom ľahké a isté ruky. Čo chytí, všetko sa mu darí. On jej pomohol prvýkrát, hoci bola už v takom pokročilom stave, ako je teraz Paulínka, a on jej pomáhal aj potom, kedykoľvek bola v nebezpečí. Naostatok, dnes sa už všeobecne o jeho zručnosti vie. Ženy ho poznajú. Z ďalekého okolia prichádzajú k nemu, žiadajú ho o radu a pomoc. Žiadnej ešte neodoprel. Raz si prišla k nemu pýtať zelinky aj pani notárka a zdá sa, že jej pomohli. Ach, Belko sa v tom vyzná. Marusa je naň hrdá a ešte viac omladne, keď o ňom vypráva.

Paulínka si iba teraz uvedomí, že ako je tu, nezastihla domáceho pána ešte v žiadnej robote. Denne vídava tunajších chlapov trúsiť sa okolo dediny, zohnutí, šediví starci, i sotva odrastení chasníci. Za rána rozhadzujú sa po cestách od dediny, večerom vracajú sa späť. Ani dravé chumelice a vysoké záveje ich neodradia. Najčastejšie stúpajú namáhavo, ale poslušne a vytrvale pekne v rade za sebou hore do grúňov, kde sú šlôgy, so sekerami a pílami, opatrne ovinutými handrami. Je to ťažká práca, na celom dni vo vetre a mraze mordovať sa s drevom, vyvracať storočných velikánov, obsekávať smolnaté konáre, stále sa oháňať sekerou, puckou, napínať svaly i čuvy, zápasiť na život a na smrť. To zanecháva stopy. Mladé telo, ktoré malo rásť rovno k slncu ako jedľa, dostane nemožný sklon, navalí sa dopredu alebo doboku, akoby bolo pošinuté. Potom niektorá strana rýchlejšie rastie, kým druhá zakrnieva. Človek sa pokrúti, navrie mu hrb, ruky má neúmerne dlhé, nohy krátke a vyvrátené, v chôdzi sa musí kývať alebo zahadzovať. Kým má hrčavé ramená, okrúhle, tvrdé plecia a vyduté prsia, má aspoň čím vyplniť nové huniaky, aby sa páčil pánu bohu, keď v nedeľu vojde pokorne do kostola. Na staré kolená nemá takú možnosť. Zostane z neho iba strašidlo do konopí. Zo všetkých krás a honosných znakov niekdajšej hrdej mužnosti zostane mu len hŕbka kostí so šedivou kožkou, vysušená hlava s dlhou bielou hrivou tvrdých vlasov, starý, plesnivinou prerastený klobúk, deravá halena, poplátané hološne, tvrdé, prepotené onucky, skôravené krpce a hlavne úbohá, plachá dušička, čupiaca strachom ako kôpočka nešťastia niekde v zdýmajúcich a chrčiacich prsiach. Takí sú tu všetci. Ale čo si majú počať?

Doma je plná izba nahých detí, uťahaná, bezradná žena, na peci hluchá stará mať a v posteli chromý dedo, všetci majú slabé, krehké ruky, veľké, spýtavé oči a hlavne ústa a bruchá. Na deravú chalupu už nikto nedá nič. Krčmár si ju dal zaintabulovať. Nad pásikmi dvoch roličiek, biednym dedičstvom, drží pevne ruku banka, bez toho tam rastie iba bodľač. Nuž čo tu zostáva otcovi, veru najmenej záhaľky a mudrovania. To sú panské spôsoby. Ty na ne nesmieš myslieť. Ak nechceš odvisnúť. Len ráno poslušne vstávaj z tvrdej lavice pri peci, fúkaj si do naježených bajúzov a ponáhľaj sa za tými, čo ťa predišli. Robota je tvojím údelom, jediným východiskom zo zúfalstva na tomto svete. Vezmi hrubý kôl, zapri sa, telo pri tele, ruka pri ruke, hóóó hyb, ešte raz hóóó naraz, hohó, varuj dušu na doline. Tak chlap musí vypäť všetky sily a vydržať, hoci niekedy v ňom puká, hoci sa zodiera na kosť, vykrivuje ako koreň. Život je od vekov rovnaký. Raz do mesiaca sa opije, raz vybije ženu, potom mu už zostáva len zapekačka s trpkastým čerešňovým pipasárom, od ktorého dobre odpľúva, a potom len robota, samá robota.

A čože robí Belko?

Nič. Nikdy ho nevidela ponáhľať sa za ostatnými chlapmi do hory alebo vracať sa zapadnutého snehom a skrehnutého. Moce sa okolo domu, vykonáva drobnú, viac ženskú prácu, niečo prple pod kôlňou, niečo v maštali, vždy vystrkáva hlavu von, keď sa niekde ozvú kroky, postáva na dvore s rukami zasunutými pod pazuchy, rozhliada sa po nebi, akoby striehol čas. Nevidieť, že by ho niečo trápilo. Prečo môže aj stále vyzerať ako kmotor na kršteniach. Košeľa sa mu svieti, nohavice nepadajú, ruky má čisté, tvár vyplnenú, stále hladko vyholenú a dobre živenú ako pán farár. Kráča ľahko a nemusí sa hrbiť. V ničom sa nepodobá tým ostatným.

Paulínka si zároveň pripamätúva, že často vídava večerom prebehúvať dvorom tajomné postavy. Nie cez deň. Vo dne je tu pokoj. Dom stojí v ústraní medzi záhradami osamote, teraz v zime ani mačky sem zo susedných stavísk nezablúdia. Iba večerami, keď súmrak dobre zhustne a obklopí obzor, býva niekomu naponáhlo. Sú to vždy nejaké ženy. Najčastejšie dve. Staršia a mladšia. Dobre zababušené do plachetiek a plaché. Prichádzajú záhradou a tam sa aj tratia. Viac ráz pri takej návšteve počula niekoho v komore aj stonať a kričať. Vtedy tomu nevenovala náležitú pozornosť. Niekto sa vari ponosuje na ťažký život. V dedine je biedy dosť a ženy majú príčinu plakať a vykladať, i keď im niekto neleží práve na doske. Ale teraz má uši i oči stále napäté a pozoruje, čo sa okolo nej za stenami deje.

Nejaký čas potom tuho uvažuje. Azda mamka o tomto vedela a náročky ju sem poslala. Nepovedala jej nič. Nechcela ju pravdepodobne napred plašiť. Nechcela na ňu ani nátlak robiť. Nech len ide a skúsi, aby sa mohla sama rozhodnúť. A jej opatrovníci sú najskorej s tým uzrozumení. Obaja z ohľaduplnosti mlčia, ale z tvári sa im dá všetko vyčítať. Akože sa to pozrel na ňu Belko pri prvom stretnutí? A či od pár čias Marusine ústa sa za rozhovoru nerozvlnia nepokojom, akoby chceli vysloviť naliehavú otázku? Zaiste obaja čakajú len na jej súhlas a sú pripravení. To znamená, že ešte vždy je sama sebe vládcom, ten druhý ju neprekonal, má ho ešte v moci. Keď chce, zbaví sa ho. Treba sa len rozhodnúť. Súhlasím s ním, alebo nesúhlasím, dovolím, aby vystúpil z môjho života, alebo nedovolím, pôjdem ďalej s ním, alebo bez neho. Treba dať len pokyn, hoci celkom nepatrný. Očami, rozhodnutie a jednota sa zaistí. Napuchnuté žily ochabnú, telo sa vráti do svojej pôvodnej polohy, tiaž a úzkosť mizne. Budeme zas ľahkí a slobodní.

Pri najbližšej príležitosti kladie Maruse okúňavo rozličné otázky. Má určité obavy a predovšetkým kvapôčku strachu na dne srdca, ktorá ju vždy rozochveje, keď si pomyslí, že by mal niekto položiť na jej telo ruku. Či to iné ženy znesú?

Ale Marusa ju upokojuje a ubezpečuje, že sú to zbytočné obavy. Belko je skúsený a ohľaduplný. Niekedy stačí celkom nepatrný a krátky zásah, náhly a silnejší tlak alebo prudkejší úder na niektoré chúlostivejšie miesto. Žena sa nestačí spamätať. Zájde domov na vlastných nohách, iba o pár dní dostavia sa jej sily a porodí mŕtve dieťa. Zároveň pohotove spomenie niekoľko úspešných prípadov. Každá sa najprv hanbí, a potom je povďačná. Chytro zabúda na nepríjemnosť, vyšúcha sa, nadobudne farby, vracia sa k svojim starostiam i radostiam. Žena zažehnáva biedu, zachraňuje si česť a dievka poctivosť. Mnohé postretlo ešte šťastie. Jedna bola tu dokonca dvakrát, a potom sa vydala za pána do mesta. Dnes je urodzenou paňou, nosí zamatové šaty. Hanba sa nás za sukňu nedrží, ak si ju tam nepripneme. Ó, Marusa má pohotovú pamäť. Ak by sa bola niektorá odplavila za veľké more, sledovala by ju i tam, len aby podala o nej pravdivé svedectvo. Prirodzene, tie nešťastnice, čo museli po nejakom čase ísť za úbohým plodom svojho hriešneho života, nesleduje na cintorín. To je miesto opustené, nevľúdne, ohradené pevným múrom od ostatného radostného sveta, ktoré zalieva srdce clivotou už aj vtedy, keď si naň pomyslíme. A potom, nebohých netreba spomínať vo zlom. Oni sami vydajú svedectvo o sebe na božom súde. Nuž tak.

Paulínka na to nepovie nič. Ba sklopí oči, aby sa nemusela dívať na Marusu, ktorá je vari príliš dôverná. Vo svojej zdieľnosti zachádza priďaleko a zabúda, že nemá pred sebou skúsenú ženu. Nedá k ničomu ani súhlas, človek sa niekedy ťažko rozhoduje, chcel by ešte čakať, rozmýšľať, námietok predsa každú chvíľu pribúda. Dovolí radšej, aby za neho niekto druhý rozhodol. Je to ľahšie, pohodlnejšie. Nemusíš si robiť výčitky, lebo zodpovednosť za následky nesie niekto iný.

Ale toho večera ani nezapaľuje a nezvykle zavčasu s neodôvodneným chvatom ukladá sa do postele. Čože sa s ňou deje? Malý nepokoj. Na mrkaní sedela ako obyčajne pri teplej peci a tu, keď sa prišla pozrieť cez okno, videla Martina Belku. Stál zas na dvore s rukami vloženými pod pazuchami a hľadel na ňu. Vidieť ju nemohol. V izbe už bolo prítmie a sedela ďaleko od okna. Azda preto bol taký opovážlivý. Mal istotu, že ho jej pohľad nevyruší, a on si ju vedel aj tak predstaviť. Paulínka sa zmiatla. Čo chcel? Ach, musí si priznať, Martin Belko jej bol od prvého stretnutia nepríjemný. Nevedela sa pokojne naň dívať. Tie jeho drobné, pohyblivé očká boli vždy nečisté, utajovali zlý úmysel, neznášali prílišnú zvedavosť iných očú a sami sa chceli hneď všetkého haneblivo dotýkať. Ba celá jeho malá, okrúhla, vytučená postava, odutá tvár vzbudzovala odpor, akoby ukrývala v sebe nejakého neforemného, hnusného a pritom veľmi nebezpečného tvora. Nakoniec i sám si to uvedomoval, lebo sa jej stránil. Vyťahoval sa z tmavých skrýš domu len vtedy, keď mal istotu, že sa ona niekde nablízku neobjaví, a keď nebolo veľa svetla. Bolo v ňom niečo z krta. Najradšej vliezal do tmavých a úzkych dvier. A teraz sa jej postavil vyzývavo do okna. Na jeho tvári je zas ten prihlúply úsmev, očami významne pomrkáva a čaká. Po chvíli sa spamätá, akoby si náhle uvedomil, že by ho mohla predsa takto vidieť. Skloní rýchlo tvár a pomaly sa uberá k domu. Jeho kroky ozývajú sa napodiv hlasno a výhražné pri dverách do izby, potom sa strácajú niekde vzadu, kde je komora. Ale potom sa zas vracajú.

Čo čaká?

Paulínku prenikne strach. Nazdá sa, že je pri peci nie celkom bezpečná. Naponáhlo sa vyzuje, vyzlečie a hľadá záchranu pod perinou. Akokoľvek, tu je istejšie. Perinu si môže pritiahnuť až k brade, môže si ruky pritlačiť pevne k telu. Niet k nej voľného prístupu. Posteľ je masívna, pristavená pevne k stene.

Nepatrné stopy dňa, ktoré zostali na okne, sa rýchlo strácajú. Ťažká tma prehltáva predmet za predmetom, zostáva iba slabý ružovočervený priesvit okolo pece, kde dosiaľ blkoce oheň. To je ďalšia vítaná pomoc. Paulínka sa nachádza niekde na samom dne čírej, nepreniknuteľnej noci. Sama sebe sa stráca, uniká, oči jej iba slabo svetielkujú.

Prečo zaľahlo na ňu naraz také neznesiteľné ticho?

Napína sluch. Skutočne nič. Akoby noc kamenela. A ako by rada okrem ozveny tých tvrdých krokov, ktoré jej ešte niekde vo vedomí doznievajú, počula aj iné zvuky. Či sú naozaj v celom dome len sami: on a ona? Kde je Marusa? Inokedy o takomto čase ešte mala vo zvyku nazrieť do izby, aby sa presvedčila, či horí v peci, a aby jej zaželala dobrú noc. Prečo sa teraz neozve? Čo to má znamenať?

Znovu starostlivo pátra, prehliada každý kútik, kde sú predpoklady, že by mohol vzniknúť nejaký pohyb, osobitne tu na prízemí i tam pod strechou, po celej dĺžke domu. Ale nikde nič. Dom sa zdá úplne prázdny. Obklopuje ho nemá a široká snehová pláň. Záhrady sú niekde pod ňou. K susedným staviskám je ďaleko. Naozaj je sama. Niekde v nej dopadajú ťažké údery. Moje srdce, uvedomuje si. Aspoň ju to niečím naplňuje a presviedča, že ešte žije. Čas sa musel teraz zastaviť. Ó, bolo by to možné? Kde sa to len dostala? Prečo nebola rozhodnejšia, prečo až do tejto chvíle čakala? Ach, aká beznádejnosť, aká hrôza!

A náhle vrzgnú dvere.

Či dobre počula?

Naozaj, niekto vošiel do izby.

To si ty, Marusa?

Nič!

Kto je to?

Nič.

Paulínku opúšťajú zmysly.

Marusa vravela pravdu. Keď Belko vykonáva svoje remeslo, žena sa nevie ani spamätať. S Paulínkou sa točí celý svet. Nevidí nič, ani nepočuje nič, len cíti veľkú hanbu, ktorá ju nesmierne ponižuje, ktorá ju bezohľadne strháva hlboko pod ľudskú dôstojnosť. Belko, svitá jej v hlave a hneď ho aj uvidí. Naozaj on. Vidí jeho odutú tvár, drobné, nehanblivé oči. A to už nemôže zniesť. Naraz sa vzoprie celým, telom, vyskočí z postele, neľaká sa, že musí podstúpiť i zápas, ani nový prudký úder ju nevie otriasť a zraziť na kolená. Nachádza ešte toľko síl, aby mohla všetkému čeliť. Nič ju nezastaví, keď sa už vychytila.

Kde sú dvere?

Božemôj, ako ďaleko by chcela byť odtiaľto. Uteká na dvor a rovno, záhradou do poľa, lebo pozná tento východ, ktorým sa trúsia ženy. Nedbá, že je iba v košeli, že je bosá a prostovlasá, len ďalej, ďalej od domu. Podchvíľou sa borí. Vyšliapaný chodník sa jej niekde stratil. Tu je len biela neporušená pláň, sneh, samý sneh, na povrchu niečo zamrznutý, vnútri sypký a chladný. Proti nej rúti sa surový vietor. Zadrel sa jej už pevne do pokožky a zvracia ju späť. Tu dolu na srieni sipí ani had, hore vo vlasoch hladko a vábne šumí. No všade je rovnako nebezpečný. Kto by s ním vydržal na jeden dúšok bojovať? Musí si vydýchnuť, nabrať síl. Veď jej kolená povážlivo krehnú v tom ľadovom prúde a potom, treba sa aj rozhliadnuť. Snehová pláň je stále rovnaká. Niečo sa vlní, niečo stúpa do svahu. Kdeže sme to? Nevidieť nijaké znaky, vyčnievajúcu skalu, krovie alebo borievku. Obzor upcháva bezpečne na všetkých, stranách hluchá noc. Tam ďaleko by mal viesť chodník ďalej do hôr, kade sa dá zájsť vraj domov k mamke. Áno, len ta by mohla teraz ísť. Ktorým smerom sa pustiť?

Ale vtedy ju už dobehúva udychčaná Marusa.

Ach, čo si to len namýšľa. Kdeže by zašla v takomto čase?

Hory sú zavalené snehom, nieto chodníčka, cesty, skučí vietor, je tmavá noc a ona samodruhá a nahá. Pre Kristapána, či tratí rozum? Veď by za hodinu zamrzla a do rána by ju vlci rozniesli. Čo by si počala chuderka pani Hermína. Veď by ju to zo sveta znieslo. Nie, ani o krok ďalej. Darmo sa vzpiera, nepustí ju. Keď nepôjde poslušne sama, vezme ju na chrbát.

Paulínka sa musí podvoliť. Nieto síl, aby sa púšťala do ďalšieho zápasu s vetrom. Nemá to ani zmyslu. Prvá vlna rozhorčenosti, vzdoru sa už vybúrila, teraz cíti celkovú ochabnutosť, skleslosť. Potrebuje, aby ju niekto poľutoval, pohladil. Mäkká ruka, teplé slovo veľa spraví. Dá sa pekne odviesť, uložiť do postele, pije horúce mlieko s medom, ohrieva si horlivo nohy na tehlách, robí ochotne všetko, čo jej prikazuje Marusa, ktorá sa od jej postele nehne.

Takto príde k sebe veľmi rýchlo. Naje sa do chuti a spokojne spí. Iba na tretí deň prídu na ňu náhle pôrodné bôle. Je to privčas. Mala čakať ešte prinajmenej dva týždne. Ale aj tak navzdor všetkým zlým očakávaniam porodí živé a zdravé dievčatko.

Marusa si ho hneď vezme do náručia, varuje ho a chváli, tvrdí, že má čierne očká, husté vlasy, biele a okrúhle čielko, celá mama. Ani nápad, že by si také utešené dieťa dávala do cudzích rúk. Vyvarovala a vychovala na svojich rukách veľkú Paulínku, vyvaruje aj jej dievčatko.

Ale Paulínka zatvára oči, aby ho nevidela. Nie, neovláda sa. Toto dieťa jej od srdca odpadlo už vtedy, keď ho nosila v živote. Nikto nevie, koľko preň vytrpela, do akého poníženia upadla, preto ani nikto nepochopí jej správanie, ale ona nedbá. Nenávidí ho, nechce ho, i keby malo zlaté vlásky, radšej nech ho ani nevidí, len čím skôr preč odtiaľto a zabudnúť, zabudnúť, ak to bude možné!

Potom prichádzajú rušné dni. Najskôr pukol svet a tou trhlinou vyvreli na povrch mútne prúdy, ktoré zakalili ľudskú myseľ. Vraj je sloboda. Čudné slovo, ktorému ľudia celkom nerozumejú. Ale každý vie aspoň toľko, že sa vojna skončila, kráľ ušiel, potom neočakávane priletel lietadlom, pokúšal sa prehovoriť ministrov, prosil, sľuboval, ale nikto ho nebral vážne, nikto mu neveril, preto musel zasa utiecť. To znamená, že nemá kto rozkazovať; nieto pánov a ľudia môžu robiť, čo sa im zachce.

A skutočne, nieto nijakého poriadku. Fúzatí žandári s kohútími perami za klobúkom a s blýskavými bodákmi nad hlavami sa v dedine už mesiac neukázali. Notárovi nejakí šarvanci dolámali rebrá, vo voľaktorej dedine strčili Žida hlavou do záchodovej jamy, iného zasa ukrižovali na dvere. Všetci páni sa trasú o svoje životy, neopovážia sa vystrčiť ani na božie svetlo. A ľudia využívajú príležitosť. Vyberajú židovské obchody, konzumy, panské domy, zásobujú sa drevom na niekoľko zím, večerami rozchádzajú sa slobodne so zahrdzavenými guľovnicami na pleci zápačami. Horár sa nesmie ukázať z domu, ak nechce dochrčať pod niektorou svrčinou. Dedinou sa podchvíľou vlečie nejaký vojak s jasnočervenou stužkou na čiapke v ufúľanom, dokrčenom a roztrhanom kepeni. Podaktorí nesú na chrbtoch batohy, zastavujú sa v otvorených dverách, za krajec chleba, hlt zapraženej polievky alebo pár halušiek, ktoré im vďačná gazdiná kydne rozšafne na pokrievku a vynesie na cestu, rozmeriavajú štedro konce mocného plátna, jemných štofov, rozdávajú hodvábne šatky, teplé šály, porcelánové misky, zdobené poháre alebo čokoľvek sa im dostane pod ruku, keď len tak nedbalo siahnu do napikovaného batoha, majú toho dosť a na pažiti pod plotom, kde sa obyčajne zložia, rozprávajú neslýchané veci zvedavcom, ktorých sa vždy pohotove zbehne okolo nich. Vraj sa to ešte všetko neskončilo, čoskoro prídu boľševici a tí urobia poriadok. Všetkých pánov a bohatých vyrežú a vyvešajú na stromy. Potom nebude nespravodlivosť, prepych, kaštiele, plné truhly zlatých dukátov, pažravosť na jednej strane a bieda, hlad, vymetené komory a deravé chalupy na strane druhej. Všetci budeme rovní, kto má viac, musí dať tomu, komu nedochodí.

Najväčší strach v dedine, pravdaže, prežíva Matúš. Ešte za vojny šiel na penziu. Načo by meral každý deň dlhú cestu do fabriky, zodieral sa ťažkou robotou, keď si už vyslúžil svoje kráľovské roky, ako vymenovaný dostane slušnú penziu a beztoho doma o hospodárstvo a krčmu nemá sa kto starať. Na staré kolená môže si trochu aj povoliť. Doma nemusí robiť na komando. Vykoná toľko, koľko mu budú sily dostačovať, a predsa prírastok na majetku bude sa ďalej dvíhať takou mierou ako dosiaľ. Krčma, chvalabohu, vynáša. Vojna neodučila chlapov piť. Naopak, pijú viac. Prestali natoľko dôverovať peniazom. Nakoniec nemajú ani takú hodnotu ako prv. Čo sa voľakedy platilo grajciarom, dneska treba platiť korunou. Je ich neúmerne viac. Mnohí k nim ľahko prídu, nuž ich ľahko i utratia. Dedinou prejde tiež viac ľudí, cudzincov, ktorí radi vyhľadávajú krčmu. Prídu raz, vypijú si, zajedia, niektorí na lavici prespia jednu noc, a potom zmiznú bez stopy. Za takých okolností sa dobre a ľahko predá všetko, čo aspoň trocha páchne starým sudom a vlhkou pivnicou.

Ale v poslednom čase sa ho všeličo nepríjemne dotýka. Predovšetkým nemá celkom istú pozíciu za výčapným stolom. Zdá sa, že ľuďom narástli cez vojnu rozumy. Začínajú sa starať o také veci, pre ktoré by ich naozaj nemuseli hlavy bolieť. So starým richtárom sa gazdovalo dobre. Bol skúsený, rozhodný, mal za sebou úrady, prísnych žandárov, nedovolil si frflať od kadejakých sopľošov, dojednával si všetky záležitosti sám a stačilo mu dobré slovo a tu i tam nejaký glgček, no terajší sa ukázal celkom slabý. Každú chvíľu zvoláva výbor, aby sa poradil. A to mu veru nepridá vážnosti. Do výboru sa dostali všelijakí vydriduchovia, žobráci, čo donedávna nemali ani posledný zemiak, a tí sa stavajú na hlavy, zavádzajú nové poriadky, dožadujú sa všelijakých starých účtov, navrhujú, aby bola uzavretá riadna, písomná, kolkami a pečiatkou opatrená zmluva, chcú zvyšovať nájomné, ba niektorí zo závisti štvú proti nemu, nechcú, aby on mal obecnú krčmu, obec nech vraj čapuje vo vlastnej réžii, bude mať z toho väčší zisk.

Nuž nadchádza ho nepríjemný zápas. Bude sa musieť s každým výborníkom osobitne porozprávať, dohodnúť, aj na písomnú zmluvu pravdepodobne dôjde, ba bude musieť zniesť i voľajaký dozorný výbor. Čert aby ich vzal.

A potom, akéže sa to chýry trúsia o tých boľševikoch? Či už nebolo dosť vraždenia, strieľania, vešania, akéže to chcú zavádzať poriadky? Vraj budú jedným brať a dávať druhým. Aká bezočivosť! On, Matúš, od mala škrtil, drel do úmoru, turboval si hlavu vari preto, aby si teraz z výsledku jeho práce vymastieval pupok nejaký povaľač, čo dosiaľ čakal, že mu pánboh pečené holuby pošle do úst, prestaval, upravil dom, aby sa v ňom trhani rozťahovali? Dobre si to rozmysleli, len či im to aj niekto uverí a či ľudia sa budú chcieť podľa toho riadiť. Načo by boli úrady? Niekto si vari namýšľa, že sa odteraz bez nich zaobídeme. Nuž, je to mýlka. Úrady boli a budú. Vždy sa nájde niekto, čo si do nich zasadne. Donedávna tam sedeli Maďari, teraz ich vymenia iní. Hovorí sa, že majú prísť Česi. Nuž zaiste ani Česi nebudú podporovať povaľačov, chytro zavedú poriadok, aký bol pred vojnou, a bude tak, ako bolo. Kto bude rozmýšľať, robiť, bude aj mať, aj sa vždy naje dosýta, kto bude vylihovať, bude vyzivovať a krčiť bruchom. Veru.

V hlave si to Matúš takto pekne rozriešil, ale drobného červíka neistoty, ktorý mu nahlodával srdce, sa nevedel celkom zbaviť. Kedykoľvek sa zjaví vo dverách krčmy pochmúrna postava vo vojenskom kepeni, úzkostlivo siahne si za pás, či mu visia tam kľúče, náhlivo sa rozpamätúva, či nenechal v zásuvke väčšiu sumu peňazí. Takýchto tulákov by mali konečne pochytať, počestný človek je nie nikdy pred nimi dosť bezpečný, majú strhané, surové tváre, tmavé pohľady, na všeličo sa vypytujú. Iba z nich ide strach, že niečo vyparatia. Pre každý prípad treba sa mať pred nimi na pozore, treba ich sledovať stále aspoň jedným okom, a pritom nesmú zbadať, že vzbudzujú podozrenie, lebo hneď trieskajú poháre a hrešia. Zostáva potom len pretvárka. Ukláňaj sa, prikŕčaj plecia, strúhaj vľúdnu tvár, pripravuj si všelijaké lichotivé príhovory, pohotové odpovede, aby si v nich žlč nepobúril. Prirodzene, Matúš to robí a robil by to ešte svedomitejšie, keby mal nádej na nejaký úspech. Ale s nimi je to ťažko. Nikdy nevieš, či sa škeria úprimne a či si len rozťahujú zuby, aby ti v nasledujúcej chvíli odhryzli nos. Ach, sú to všetko nebezpeční chlapi. Kým sa takí potulujú svetom, nenájde pokoja, bude vždy prechovávať obavy o svoje sudy a demižóny v pivnici, o uzlíčky a zväzky peňazí, nastrkané na rozličných miestach pod povalou, o okovanú skrinku zlatých a strieborných drobností pod svojím hlávnikom, o svoj dom, ba aj o svoj život. Nijaké rozumové dôvody, predpoklady tu nepomáhajú. Pochybností pribúda zo dňa na deň. Zavše sa ich nevie zbaviť ani večer, keď všetky vchody do domu pevne pozamyká, keď kľúče vešia na klinec nad svoju posteľ a ukladá sa pod perinu. Ešte dlho do hoci premýšľa, ba neraz nahlas vyslovuje i svoju mienku. Vlastne nie je len sám, čo by sa mal o otázky tohto domu starať. Sú tu ešte aj iní, čo prichádzajú do úvahy a majú prinajmenšom také isté povinnosti ako on. Keď sú už nie schopní činu, mali by mu aspoň poradiť. Veď bude treba rozmýšľať o nejakej väčšej skrýši, kde by sa neodložili len drahšie trúnky, peniaze, menšie cennosti, ale aj bielizeň, šaty, kabáty, Nuž či to má byť len jeho starosť?

Pani Hermína ho počuje. Akože by nie. Veď je tam v izbe na svojej posteli. Má tiež bezsenné noci. Ba sú chvíle, keď o ňom aj uvažuje. Ach, tento Matúš! Ani vo svojej starobe sa nezmenil. Ešte stále zhŕňa bohatstvo, akoby zabudol, že čoskoro mu bude treba odísť z tohto sveta a zaniesť len svoju úbohú dušu pred čistú a spravodlivú tvár Pánovu. Akí sú len niektorí ľudia pokrútení, vo svojich základoch prevrátení a zadebnení. Úzkostlivo odvracajú sa od blížneho a stavajú šťastie len pre seba. Keby ju bol bral dosiaľ aspoň na vedomie, dnes by nebol taký osihotený. Čože mu má poradiť? Vykop jamu, zamuruj do steny? To nakoniec aj sám urobí, a jednako sa tým nezbaví strachu. Bremeno, ktorým sa zaťažil na celý život, bude mu teraz zo dňa na deň ťažšie, lebo sila a odvaha ho bude opúšťať a pomýlené postavenie, ktoré zaujal na tomto svete, bude čím ďalej vratkejšie, povážlivejšie. Darmo hľadá skrýšu pre svoj majetok, keď sa dosiaľ nepokúšal nájsť dosť bezpečnú skrýšu pre svoju dušu. Akokoľvek by sa zabezpečil navonok, vždy sa ešte bude cítiť ohrozený znútra, na miestach najzraniteľnejších, kde nemôže počítať s niečou pomocou. Nuž aký liek by mu priniesli jej slová? Sám by im nedôveroval, lebo sám sa pričinil dávno o to, aby mali jednostrannú platnosť a vážnosť. Radšej sa zaň vrúcne pomodlí. Je to jediný spôsob, ako môže byť ešte iným prospešná.

V tom neistom čase dostane Paulínka úradné oznámenie, že Láng Nándor umrel na týfus niekde v Omsku na Sibíri. Keď zprávu číta, v prvom okamžiku ani nechápe, prečo jej to oznamujú. Láng Nándor pre ňu už dávno zomrel. Vlastne pre ňu ani nežil. Raz prišiel do dediny s veľkým kufrom, nejaký čas tu popod kríky zbieral chrobáčiky do zápalkových škatuliek, vadil sa s ľuďmi a nemilosrdne týral deti. Bol to človek divoký, ukrutný a panovačný, ktorý neznášal odpor i druhým vnucoval bezohľadne svoju mienku. Sám si okolo seba vytváral svet a všetko, čo malo do tohto sveta prislúchať, muselo prijať jeho prísnu mieru. Nielen drobné chrobáčiky, ale aj ľudí, cudzie myšlienky, náhľady chcel mať nakoniec konzervované a kvôli prehľadnosti pekne podľa systému zaradené na rovnej tabuli svojej pamäti. Do toho inventára mala prislúchať aj ona. No skôr ako by sa jej bol mohol úplne zmocniť, zmizol bez stopy. Zostal po ňom len zväzok listov. Pripúšťa síce, že v nich prezrádzal sa v inej podobe, vari prijateľnejšej, opravdivejšej, v podobe, ku ktorej nadobúda dôveru, ale náhle zneuctil a pošliapal niekto iný i túto jeho pamiatku. Listy musela odložiť na samý spodok do skrine, kde sa rozpadávajú i jej prvé bálové šaty, áno, kde spočíva jej minulosť. Vtedy pre ňu zomrel Láng Nándor. Vypravila mu prostý a tichý pohreb vo svojom srdci, oželela a zabudla. Oj, za päť rokov sa dá všeličo zabudnúť. Nuž prečože jej ho ešte pripomínajú? Čo má ísť za ním na Sibír k hrobu? Veď by ta ani do smrti nezašla. Zo školy sa pamätá, že Sibír je nesmierne široká, pustá a chladná krajina niekde za Uralom. Možno je v tom aj niečo prozreteľnosti božieho riadenia, že zložil kosti v takých končinách. Nevedel sa uspokojiť s úzkym obzorom, do akého ho uzatvorila tunajšia dolina, keď prišiel. Ešte len aj na to, aby sa mohol slobodnejšie rozhovoriť, aby jej mohol prezradiť svoje city, musel vystúpiť na kopec, musel vidieť viac seba. Vždy túžil po odkrytých diaľkach, po slobodných výhľadoch, nízke priestory mu zadúšali ducha. A, hľa, teraz na večnosť zaľahol do nesmiernych priestorov. Vôľa sa mu vyplnila. Nech teda spočíva tam v pokoji, ona ho nepôjde rušiť.

Ale po chvíli sa spamätá a uvedomí si, že má k nemu určité povinnosti. Bola mu predsa zákonitou manželkou. Patrí sa, aby zaň dala slúžiť zádušnú omšu a aby nejaký čas prejavovala navonok viditeľný smútok, a patrí sa, aby kúpila obálku s čiernou vložkou a zaslala svokrovcom do Szolnoku smutnú správu. Toľko si vari zaslúžil.

Prirodzene, najviac starostlivosti venuje svojim šatám. Nesmie sa zabudnúť, že ešte nie je stará. Čo je dvadsaťštyri rokov?

Iné dievčatá sa ešte len vydávajú. Je síce pravda, že ona už má za sebou určité skúsenosti, áno, určité trpké skúsenosti. Ale, chvalabohu, nezanechali na nej hlbšie nepríjemné stopy. Ba všeobecne sa priznáva a dobrosrdeční ľudia povedia jej to i zaliečavo a najskorej aj bez pretvárky do očú, že návšteva na Handľoch jej padla na úžitok. Prišla odtiaľ hodnejšia, plnšia a krvnatejšia, ako nebodaj by tam bola pila samé víno. Naostatok, sama si to priznáva. Uvedomuje si, že má plné červené líca, pekne rozvinutú a hrdo zodvihnutú hruď, hlboké boky, rovné a vysoké nohy, že je bohatá vo všetkých tvaroch svojho tela a hlavne, cíti sa pevnejšou a istejšou. Už sa nepotrebuje zatvárať do izby pred svetom. Ach, svet jej nemôže uškodiť, nemá takej útočnosti a sily, ako mával donedávna. Premohla ho a teraz stojí nad ním bezpečne. Nezatrasie sa jej telo, neklopí oči, obracia sa k nemu celou tvárou, vidí znova veľa pekných vecí okolo seba: veľké, teplé slnce na otvorenom nebi, striebornú pavučinu, plávajúcu v rozjasnenom povetrí, množstvo drobných kvetov medzi trávou, širokú dúhu nad horou, čisté skalôčky na dne potoka, kŕdle spevavého vtáctva v kroví a má mnoho príčin, aby sa im tešila. Nuž túto skutočnosť nesmú utajiť ani čierne šaty ani závoj. Preto dlho sa radí s krajčírkou o strihu, vytrvalo dozerá na jej prácu, ba aj potom, keď sa oblečie, dlho stojí pred zrkadlom, obzerá sa zo všetkých strán, aby zistila, či ju niečo príliš nezakrýva.

Pani Hermína jej zazlieva takú márnomyseľnosť. Keď chceme úprimne prejaviť smútok, netreba dávať na parádu. Akéže si to dala ušiť šaty? Mali byť hádam voľnejšie, riasnatejšie, a prečo dovolila použiť toľko čipkových vložiek? Stačil úzky golierik okolo hrdla. Plecia a prsia mali byť v každom prípade úplne zahalené i závoj mohol byť o nejaký decimeter dlhší a hustejší. Veru. Pani Hermína jej síce rozumie, bola tiež mladá, vie, akým pokušeniam podlieha srdce, ktoré ešte život úplne nepodlomil, ale teraz s ňou nesúhlasí. Viac opatrnosti a skromnosti by jej nezaškodilo. Aj v dedine budí pohoršenie. Ešte majú v živej pamäti, ako po odchode svojho muža horlivo chodila večierkami na poštu. Temer všetci stáli nad hnojničnou jamou, keď z nej vyťahovali úbohého Ervína, všetci sa tiež vtedy dívali do otvoreného okna na jej izbe a jednomyseľne ustálili, že je veru nie na vhodnom mieste. Alebo jamu mal Matúš vykopať ďalej do záhrady, alebo okná mali murári umiestniť o desať tehál ďalej. Ani jej náhly odchod na Handle nevysvetľovali si tak, ako by si to boli azda v krčme priali. Niekoľko skúsených starších ženičiek odhalilo už pár týždňov predtým jej tajomstvo. V mnohých domoch sa vtedy vyslovovalo Paulínkino meno a nejedny bezzubé ústa spomínali mlyny božie. Boli sklamaní. Od Paulínky také chovanie neočakávali. A teraz sú priam pobúrení. Na aké cestičky sa to dáva, nehanebnica? Či sa už ani necíti? Mala by sa kajať z prvého poklesku, mala by sa báť pomsty mŕtveho muža, mala by si ostrihať vlasy, posypať temeno popolom a zababušiť sa do ťažkej čiernej šatky, aby sa ani svetlo nedotklo jej hriešneho tela, a ona si urobí zo smútku parádu. Chodí pyšne ako páva, akoby znovu chcela dobre predať svoje perie. Nuž to je veru naozaj opovážlivé rúhanie sa proti pánu bohu. Za tým môže prísť len trest.

Ale Paulínka nedbá na krivé pohľady. Zato ona sa pozerá rovno. Marusa mala pravdu. Ženy ľahko zabúdajú na nepríjemnosti. Pozbierajú sa z akéhokoľvek uponíženia a vracajú sa usmievavé k životu, ktorý im je znovu verným milencom.

Chvalabohu, zmenené pomery jej nevedia porušiť pohodu, ktorú vidí okolo seba a cíti v sebe. Vlastne, aká zmena! Pre ňu sa skôr pomery urovnali, navrátili do starých bezpečných koľají. Prišla zas domov, vedie domácnosť, býva vo svojej izbe, tu i tam vypomáha otcovi v krčme. Tak to bývalo. Čo sa deje na ulici a čo znepokojuje ľudí, ju nezaujíma. Boľševici jej nenaháňajú strach. Počúva o nich so záujmom ako ostatní, ale napodiv, nevie si ich predstaviť v čiernych farbách. Sama nevie, odkiaľ nadobudla presvedčenie, že sa ich ona nemusí báť. Snáď sa jej zdajú príliš bájnymi, neskutočnými. Ešte nikto ich nevidel. Všetci prízvukujú, že o nich len počuli, že niekde na Dolniakoch vypaľujú dediny, rúcajú kostoly, mučia ľudí.

Nejaký čas aj Matúš si namýšľa, že má právo vykrúcať si bajúzy, postávať vo dverách a rozhliadať sa smelšie po ulici. Podozrivé tváre otrhaných vandrákov, zbedačených vojakov niekde zmizli, nemá kto trúsiť divoké chýry, ľudia nahliadli, že z jalového mudrovania nevyžijú, idú zase za svojou robotou a nestarajú sa toľko o cudzie veci. Z vierohodných prameňov tiež vie, že úrady sa zabehúvajú. Ako predvídal. V úradoch musí vždy niekto sedieť. Spomínajú sa panslávi. To sú vraj tí, čo si dávali pred vojnou vyhrávať Cigánom len slovenské pesničky, čo strojili úklady proti kráľovi a monarchii, zrádzali vlasť, teraz sa schádzajú, preberajú vládu a rozdeľujú si úrady. Nuž to sú dobré výhľady. Za krátky čas naučia ľudí poriadku a pokore. Ale potom náhle prebehne dedinou poplašná zpráva, že boľševici sú už na Tisovskom Diele. Neuveriteľné! Veď sa všeobecne vravelo, že rabujú len po dolniackych dedinách a že do hôr sa neopovážia, lebo vraj tie majú pevne obsadené české vojská. Ako mohli tak hlboko vniknúť? Z Tisovského Dielu nie je ani poldeň dobrej chôdze do okresného mesta. Ak ich tam nezadržia, v noci môžu byť v dedine, lebo budú chcieť zaiste preniknúť cez priesmyk na druhú stranu vrchov. Neslýchané! A nieto ani najmenšieho dôvodu pochybovať. Správu doniesli robotníci z fabriky. Ráno došiel od Tisovca na stanicu obrnený vlak, vo fabrike sa nerobí, pánom horí pod nohami, behajú ako bez duše po oddieloch, habú písma, plány a výkresy, všetko balia a hádžu do debien, azda chcú zutekať tým vlakom, kým je voľná trať. Dokonca niektorí, čo majú tenšie uši, počujú celkom zreteľne dunenie kanónov. Áno, prichádza to od južnej strany. Ťažké výbuchy, akoby sa povetrie niekde za vrchmi trhalo. Deti si každú chvíľu líhajú a prikladajú uši na zem, vraj zemou sa zvuk lepšie šíri, pamätajú si to zo školy. Popoludní zas prehrčí dedinou niekoľko zakrytých vozov, z ktorých tu i tam vykukne ustarostená ženská alebo detská tvár. Chýry sú napospol jednoznačné. Vraj panslávi z mesta utekajú, odnášajú banku, majú ju ukryť niekde vo vrchoch, možno príde aj české vojsko, nejaký dôstojník bol u richtára. Okolité vrchy umožňujú vytvoriť dobré obranné postavenie. Chlapi, ktorí sa nedávno vrátili z frontu, vravia, že sú na to všetky predpoklady. Boľševici sa budú chcieť dostať cez priesmyk, v tom prípade vrchy sa musia zaistiť. Aj oni mali v Taliansku podobnú pozíciu, kanóny vytiahli do skál pod samé štíty a odtiaľ strieľali dolu na dedinu, kde bol nepriateľ. Ľudia s napätím počúvajú každý nový chýr, pobehúvajú po ulici, radia sa navzájom, čo majú robiť, a pospomínajú veru veľa nápadov. Potom sa náhle vytrhujú a utekajú domov. Dlho kutia po šopách, tmavých komorách, okolo domu, majú naponáhlo, ale sú veľmi nerozhodní, čas ich predbieha, ešte i potme motajú sa po záhradách s lampášmi. Naraz si každý spomenie na nejakú drobnosť, ktorú treba uložiť na bezpečné miesto, ale žiadne im dosť nevyhovuje.

Matúš sa dostane k tejto robote len neskoro večer. V krčme je stále niekto, musí byť za púdľou. Dnes vari každému chlapovi prišla chuť na poldeci a na fajčivo. Jeden druhému si podávajú kľučku, ba podaktorí sadajú si i za stôl a púšťajú sa do rozvláčnych rozhovorov, hoci je iba všedný deň. Najskorej sa dohovorili, že budú striehnuť krčmára, nuž koho by to nehrýzlo. Keď vari niečo pred polnocou vyprevadí posledného hosťa a zamkne dvere, je nielen úplne vyčerpaný, ale aj bezradný. Čo si teraz počne? Pomyslí si na všetko to bohatstvo, ktoré skrýva jeho dom. Prebehne v mysli všetkými miestnosťami a kuticami od pivnice až po strechu. Spomenie si na rozličné predmety, drobné i veľké. Každý má preň nejakú hodnotu, všetko by mal niekde odniesť, ukryť, a je sám, jediný v tomto dome, čo na to myslí, čo má o to starosť. Kde začať?

Najprv by bolo treba vari vyprázdniť výčap.

A skutočne, vrhne sa na police, berie do náručia fľaše, demižóny a ponáhľa sa s tým do záhrady. Tam mu však svitne v hlave. Veď ešte neurčil úkryt. Bude vari najlepšie, keď vykope niekde pod plotom jamu. Áno, veľkú jamu, kde naváľa všetky súdky z pivnice, všetky debny so sklom, s jedivom i so šatstvom a na ktorú nakoniec nakladie štós dreva, aby nebolo poznať prerytú zem. V takomto prípade robí zbytočnú prácu. Najprv predsa musí byť jama, a len potom bude zvláčať. Veru tak.

Vracia sa s nákladom naspäť do výčapu, a keď sa ho zbaví, beží po lopatu a čakan. Ach, že mu to hneď neprišlo na rozum. Každá chvíľka je drahá. Veď v tomto čase môžu hocikedy na ceste zahrkotať vojenské vozy a zaerdžať kone. Čert aby vzal všetkých korheľov, čo si práve dnes museli prísť premývať pažeráky.

Prudko sa rozháňa čakanom, chcel by vari naraz vykopať celý kubík zeme. Lampáš so začmudenými sklami, ktorý zavesil na latku v plote, osvetľuje mu široký, niekde do pliec zasunutý chrbát, zlepené chlpy šedivých vlasov na temene a veľké, mäsité uši. Nenarovná sa ani raz, aby si oddýchol. Má pevné predsavzatie vykopať širokú a hlbokú jamu, ale náhle prudkým nárazom stŕpnu mu ruky a čakan ostro zacvendží.

Skala.

Áno. Pevná prekážka a zároveň prvá príležitosť, keď možno porozmýšľať, či má nejaký zmysel namáhať sa ešte ďalej. Tu všade narazí na skalu.

Voľakedy tadeto viedlo suché koryto potoka. Prví osadníci ho zasypali zemou, ktorú nosili v košíkoch z hory, aby si mali kde zasiať mrkvu a petržlen. Skala drží dosiaľ pevne svoje pôvodné stanovisko a vždy sa ozve, keď človek hlbšie zakopne, aby mu pripomenula, ako plytko sa zachytil v týchto miestach i po dlhoročnom lopotení. Stačilo by, keby jednu noc zbehol z vrchov silnejší príval, ktorému by na niekoľko hodín nevystačilo terajšie koryto potoka. Ráno by sa všade brneli okrúhle skaly.

Matúša preniká slabosť, akoby si uvedomoval svoj vysoký vek. Pustí bezvládne čakan z rúk a pomaly sa narovnáva. Neurobí nič. Sila a nádej ho opúšťa. Nie preto, že by sa ľakal skaly, nekope v týchto miestach prvý raz. Nejednu vyvrátil zo svojho ložiska a zaváľal do potoka, ani preto, že predvída pod ňou druhú a vedľa nej azda ďalšiu. Keby sa dobre pousiloval, pár ráz celým telom zaprel a potiahol, do rána by boli všetky tri von ako luždáky a možno by po sebe zanechali aj práve takú jamu, ako si predstavuje. Ale koľko súdkov a debien by sa do nej zmestilo. Jeden súdok a dve debny alebo dva súdky a jedna debna, to je to isté a vždy málo, sakramentsky málo. Veď on potrebuje takú jamu, do ktorej sa vmestí prinajmenej desať sudov a dvadsať debien, a čo by mu bolo platné, keby sa tam spratal celý jeho hnuteľný majetok, zariadenie z dvoch izieb, z dvoch kuchýň, bohatstvo komory, pivnice, všetky prepotrebné domáce a hospodárske zariadenia, ktoré vlastní, šatstvo pani Hermíny, Paulínkina výbava, početná hydina z dvora, napolo vykŕmený brav, statoček, ktorý pánboh ráčil zachrániť od škody a vojny, ba keby vošiel tam aj on, Matúš, so svojou chromou ženou a ovdovenou dcérou, čo by to bolo platné, keby sa tak svorne vospolok jednu noc prepadli, keď na povrchu zeme by v každom prípade zostal dom, ktorý je ozdobou celej dediny a ktorý je na nešťastie taký znateľný v klbku ostatných domov, že by sa dal poľahky aj za jasného, aj za pochmúrneho dňa z hociktorej diaľky odstreľovať kanónmi. Prečo by mal teda zachraňovať triesočku, keď sa mu celý koráb potápa. Veru by to bolo bláznovstvo. Nech peklo pohltí všetko aj s ním, keď už má.

Ach, to je nesmierny zármutok pre opustené srdce, celoživotné dielo je fuč. Všetka mravčia usilovnosť, dlhé rozmýšľanie, kalkulovanie, drobná cieľavedomá práca, neustály zápas s prekážkami, tvrdé prebíjanie sa dopredu, áno, všetka námaha, robota, ktorá spotrebovala veľa času, veľa síl, bola márna. Za jediný deň to môže byť v rumoch a on bude zas tam, kde začínal pred štyridsiatimi rokmi. Nedá sa tomu temer veriť, ale je to tak.

Úbohý Matúš!

Ešte nikdy nebol taký skľúčený ako teraz. Veď si musí uvedomiť, že je už nie mládenec. Čože môže čakať od budúcich dní? Záduch, suchý kašeľ, puchnutie žíl, potom vodnatieľku, pre ktorú si bude musieť ľahnúť na posteľ.

Veru, staroba je taká. Raz príde a musíš z úcty k nej zložiť všetky nástroje, ktorými si ľahko narábal, ktorými si bojoval, všetky žezlá, ktorými si vládol, áno, i všetky vášne, ktorým si holdoval, lebo treba čakať pokorne na smrť.

Ó, aká hrôza!

Stojí bezradne nad rozkopanou zemou. Lampáš mu teraz osvetľuje zachmúrenú, okapsavenú tvár, previsnuté bajúzy, spustené plecia, nehybné ruky, opadnuté prsia a brucho. Keby ho niekto takto videl, myslel by si, že niekoho pochováva, a on sám má také vedomie.

Ale nakoniec sa predsa ešte vzchopí. Ešte ho vari môže zachrániť. Áno!

Vezme lampáš a ponáhľa sa do domu. Lampáš položí v kuchyni na stôl a opatrne otvára dvere na izbe. Chvíľku počuť vŕzgať posteľ, šušťať slamu v strožliaku. No je to iba slabušký, sotva znateľný šramot. Nerád by bol, keby sa mala zobudiť pani Hermína.

A keď vyjde, nesie v ruke drevenú škatuľu. Tvár má zasa preteplenú a osvietenú vnútornou žiarou. Je to známa, na rohoch okovaná škatuľa, znútra vystlaná mäkuškým zamatom, v ktorej sú uložené rodinné klenoty: prstene, náramky a brošne pani Hermíny, jeho zlaté hodinky, retiazka, krížik, áno, malý poklad. K nemu vloží vrecúško pravých dukátov, niekoľko strieborných lyžíc, pozlátený pohár, pár skvostov, ktoré sa mu podarilo zaopatriť ešte na začiatku vojny. Zdá sa, že to bol jeho najúspešnejší čin, ozajstný obchodnícky ťah. Týchto pár predmetov predstavuje pevnú hodnotu, malý majetok, dajú sa ľahko v každom čase premeniť na peniaze, slušná suma na začiatok, ak by došla skutočná núdza, a hlavne nepotrebuje pre ne kopať nijakú jamu. Stačí aj tá, čo slúži na hnojnicu. Nuž či to nie je dobrý nápad?

Matúš nevie utajiť radosť, ktorá mu vyčrpne náhle zo srdca, musí sa pre svoje potešenie usmiať, áno, musí si aspoň raz pretiahnuť prstom bajúzy.

Potom starostlivo zakrúti škatuľu do starej vrecoviny, posťahuje mocne motúzmi a skutočne ju ide spustiť do hnojnicovej jamy. Zas je takmer plná a bude ju vyprázdňovať až na jar. Zatiaľ nebezpečenstvo pominie a on si ju vyloví neporušenú. Lepšia myšlienka sa mu ani nemohla zrodiť v hlave. Dobrý rozmar ho neopúšťa ani pri práci. Komu by prišlo na um hľadať v hnojnici poklad a komu by sa chcelo takým svinstvom čvachtať? Ó, môže zaiste pokojne spať, predsa sa mu podarilo vykonať užitočnú robotu.

Noc, ktorá v tom čase spočíva pohodlne na doline, je len navonok pokojná. Vo svojich hlbinách tají napätie. Skoro v každej chalúpke tlkoce hlasno jedno splašené srdce. V izbách je dusno, v posteliach pod perinou tesno a sparno. Ľudia sa nevedia odovzdať nerušeným snom a ponoriť do hlbokého spánku. Podchvíľou niekto vyťahuje spod periny nohy. Biela postava moce sa potom temnotami, akoby ju trápilo svedomie, prikláňa sa k oknu, pozorne a dlho nazerá von a načúva.

Zdá sa, že niekde zavržďal piesok. Že by spôsobil iba vietor, ktorý prudšie narážal o cestu?

Nemožné!

Vonku je bezvetrie, nevidieť, že by sa hýbali konáre a listy na stromoch.

Čo to teda bolo?

Odvážnejší natiahne si kapce alebo nastokne na bosú nohu dreváky a ide pred dvor. Musí obísť celý dom a zistiť, či sa v niektorom kúte nedeje niečo podozrivého. Idúcky odchýli dvere na maštali, hľadá v hustej, čerstvým hnojom a močom prehriatej tme dvoje pokorných a vodových očú. Aha, tam sa blyštia. Krava leží, obracia hlavu a meridzia. Necíti ani potrebu zo zvedavosti zamrnčať na gazdu, ktorý ju v takomto nezvyčajnom čase vyrušuje. Z chlieva sa ozýva pravidelné chrčanie, na voľaktorej šopke si kury tíško čvirikajú a piskocú. Všetko je v najväčšom poriadku, môže si ísť zdriemnuť, periny ešte celkom nevychladli. Beztoho o hodinu urobí ďalšiu obhliadku.

Ale noc plynie bez zvláštnej príhody. Naozaj nezaduje ani vietor, na vysokej oblohe žiaria hviezdy, v tráve pomaly rastie rosa, povetrie sa ani raz nezachveje nejakým nárazom, prichádzajúcim spoza chotára. Zriedkavo býva taká tichá noc. Ľudia nemajú príčinu pretrhávať svoje sny.

Iba ráno je trochu poplachu.

Niektorá žena chce byť veľmi čistotná a šikovná, nuž vybehne vyššie do stráne, aby si nalámala čerstvej jedlinovej čečiny pod prah a na metlu. A tu, keď sa jej príde pozrieť na cestu za dedinu, zdúpnejú jej oči, akoby hľadela na smrť. Náhodou je to mladá osoba, nemá ešte oslabnutý zrak, pravdepodobne od svojho muža, ktorý sa vrátil, chvalabohu, zdravý a celý z vojny, aj niečo počula o kanonieroch, nuž dobre vidí, že spoza zákruty vynára sa skupina vojakov na koňoch a hneď za nimi dlhý rad podivných vozov, z ktorých vyčnievajú akési dlhé rúry.

To budú zaiste kanóny.

Žena zbledne, a keďže nemá ani mocné srdce ani pevné telo, stratí zmysly, zabudne, po čo vlastne prišla, ani si neoverí hrozné tušenie, ktoré v jej pomätenej hlave vzniklo, len sa obráti a trieli ozlomkrky naspäť k dvorcu, odkiaľ vyšla.

V tú chvíľu celá dedina zjačí:

Boľševici!

Kde?

Tu za dedinou, idú sem.

Ježišmária!

Ach, ľudia nepotrebujú veľa na to, aby potratili hlavy. Pár prenikavých výkrikov na ulici, srdcervúci plač vo voľaktorom dvore, brechot psa, zagáganie husí, a už sa všetko chveje a mihoce, akoby sa začínala druhá potopa. Ženy pobehúvajú s rozpustenými vlasmi popred okná, zalamujú zúfalo rukami a škrečia. Hoci ich schytávajú mrákoty, nerozpoznajú kozu od kravy, predsa jasne vopred vidia, ako sa cudzí chlapi rútia do ich príbytkov, ako lomia, pustošia všetko, čo im príde do cesty, ako vešajú na slivky mužov, prepichúvajú nevinné deti a predovšetkým ako sa bezohľadne a surovo zmocňujú ich. Nohy im už teraz slabnú, keď si na to všetko pomyslia.

Popri nich musia aj chlapi stratiť rozvahu.

Do čerta, kto by si zachoval chladnú krv, keď vidí okolo seba samé vytreštené oči a počuje samý nárek? Aj chlap má citlivé miesta, slabé chvíľky, ba zavše nenájde ani štipku mužnosti vo svojej pevnej a pyšnej vydutej hrudi. Zalezie hoci aj za komín, aby sa nemusel rozhodovať, vôbec vykonávať zodpovednú prácu, prislúchajúcu výlučne jemu ako hlave rodiny, ako silnejšiemu pohlaviu, a len obozretne jedným okom nazerá cez škáričku v streche, čo sa robí tam pod ním na ulici, hoci priznáva, že by sa malo niečo smelého, rozhodného podniknúť. Azda by mal niekto ísť pred dedinu, privítať srdečne veliteľa a ubezpečiť ho, že tunajšie obyvateľstvo neprechováva nijaké nepriateľstvo proti jeho vojakom, že ich veľmi radi prijmú, ubytujú a uhostia. Veru, vojaci si v takom prípade toľko nedovolia, dajú sa prehovoriť, podplatiť. Len komu teraz príde na um taká spásna myšlienka. Aká škoda, že sa o veci prv nedohovorili s richtárom a že spomedzi seba nevyvolili posla, ktorý by sa bol musel obetovať za všetkých.

Ale, chvalabohu, netreba prinášať žiadne ani krvavé ani nekrvavé obete. Čoskoro sa ukáže, že vojaci, ktorí prichádzajú do dediny, nie sú boľševici, ale Česi, vlastne priatelia, áno, bratia, ktorí prišli brániť ich životy, strážiť ich majetky alebo ktorí si prišli iba medzi nich odpočinúť. Ach, vraj boľševici. To by sme vyzerali. Tí sú za siedmimi kopcami. Áno, v Tisovci sa nejaký čas zdržali, vystrelili pár ráz zo svojich húfnic, poplašili obyvateľstvo a vzali nohy na plecia. Nie, sem v nijakom prípade neprídu. Naostatok, čoskoro im vyprášia kepene. Len čo si tu niekoľko dní odpočinú a čo im dôjde munícia, pustia sa do nich znova a zaženú ich až do Budapešti. Môžu im veriť.

A ľudia naozaj veria.

Chytro zaženú zvyšky strachu a vyhladia si tváre. No vzrušenie ich neopúšťa, zažívajú predsa jedinečné chvíle. Ako dedina stojí dedinou, neukázal sa tu opravdivý vojak, a teraz prišiel vari regiment. Celá dolina sa zaplňuje hrmotom ťažkých kolies, dupotom konských kopýt, piskotom, ostrými hlasmi, rušnou vravou. Voz hrkoce za vozom, kôň sa tlačí na koňa, vojaci idú pešo, podajedni sedia hrdo v remenných sedlách na ľahkých koňoch, iní na vozoch. Hotová záplava konských chrbtov, hláv, zaprášených kolies, rozličných zbraní, zelenkavých uniforiem, áno, a cudzích, vetrom ošibaných tvárí. Koho by také rušné divadlo nepútalo a neunášalo, komu by srdce neposkočilo radosťou, keď naraz dolieha toľko nových a nečakaných dojmov. Oči sa samovoľne otvárajú, líca horia, ústa vypúšťajú slová nadšenia. Dedina prežíva jedinečné chvíle. Napätie minulej noci povolilo, srdcia spievajú radosťou. Všetko, čo vládze hýbať nohami, vyhrnulo sa na priedomie, a to, čo je pripútané nejakým neduhom na lôžko, aspoň dvíha hlavu, nadstavuje uši a vyvaľuje oči.

Prirodzene, otcovia stoja, pyšne a smelo na čele svojho potomstva. Zavčasu, ako sa patrí, zodvihli ťažké, tvrdé hlavy, narovnali chrbty, jediným pohľadom ovládli situáciu a zaistili si vo svojom kruhu patričnú vážnosť. Istotne oni nevenovali ani pozornosť poplašným chýrom. Nestáli za to. Išli radšej za svojou prácou. Na streche za komínom uvoľnil sa minulej zimy šindeľ. Bolo ho treba napraviť, aby netieklo do izby. Akíže boľševici. Či včera nebol u richtára dôstojník oznámiť, že dnes príde české vojsko. To len babizne urobia z komára vola, popletú aj rovné nite, povravia dve na tri a potom sa splašia. No ich rozumy sa nedajú len tak ľahko zmiasť. Teraz sa ani nehnú zo svojho stanoviska, ktoré zavčasu zaujali pred svojím domom, hocijako by bolo smelo vysunuté do cesty, kade prechádzajú vojaci. Aj to má byť gesto. Cítia sa vo svojom živle, keď vidia okolo seba samé uniformy a keď majú príležitosť ukázať ženám svoje vojenské znalosti.

Vojaci im ochotne prízvukujú: Áno, tam na voze je mašingver, tamto zase krátky horský kanónik. Nie, oni pätnástky nemajú. Ťažko by sa dali vytiahnuť do vrchov, používajú len ľahšie zbrane. Všetci rozprávajú zrozumiteľnou rečou, takže im aj ženy rozumejú, a to prispieva nemalou mierou k vytvoreniu priateľského ovzdušia. Cudzie tváre zdajú sa naraz prívetivejšie, teplejšie, vzbudzujú väčšiu dôveru.

Vojsko sa chce v dedine usadiť dlhšie. Pomedzi vozy pobehúvajú šarže, odznievajú hlasné a krátke rozkazy a hneď sprievod zastáva. Tí, čo sedia na vozoch, zoskakujú ponad kolesá a chystajú sa odopínať kone. Všetky rozkazy prichádzajú od malej skupiny jazdcov, ktorá išla v čele a teraz sa radí do polkruhu pred vyšším dôstojníkom, sediacim vznešene na bielej kobyle. Je to vraj sám major. Ľudia pristavujú prúd reči s bázňou už vtedy, keď počujú vysloviť toto meno. Major znamená vari toľko ako biskup, minister, a to sú samé vznešené osoby, s ktorými neprídu do styku po celý svoj hriešny život. A teraz sa jeden z nich uponížil prísť medzi nich. Akože by pritom nestrácali výrečnosť? Veď si musia uvedomiť, že oni sú len obyčajní ľudia, stále ufúľaní, upotení, hrdzou a kolomažou zapáchajúci haviari, ktorí žijú len robote, akože sa bude cítiť medzi nimi, či ho niečím neurazia, či sa mu budú vedieť dosť úctivo pozdraviť, keď ho stretnú. Ťažko len na to pomyslieť. Oni sa vždy zmätú, keď majú pred sebou veľkého pána, a potom zabudnú aj na spôsoby a vyzerajú veľmi nemotorne.

Aj Paulínka prežíva podobné pocity, keď vyzrie oknom a vidí na malom priestranstve pred školou toľko dôstojníkov na koňoch, a hlavne, keď jej padne do očú ten na bielej kobyle. Hneď si uvedomí, že to bude veliteľ. Hoci stojí uprostred družiny, jednako celým zjavom prezrádza, že je osamotený. Hlavu drží nejako až neprirodzene vysoko, díva sa ponad všetkých niekde do diaľok, a hoci kobyla pod ním neustále drobčí tenkými nôžkami, pohadzuje hlavou, vrtí sa do kruhu, on sedí v sedle pevne, temer meravo, ani jedinkým pohybom nedáva najavo, že by ho takéto počínanie zvieraťa mýlilo. Ostatní dôstojníci pristupujú k nemu zboku, úctivo zdravia, mnoho a veľmi rýchlo hovoria; jemu sa ani ústa neotvoria, len prikyvuje hlavou, a predsa sa zdá, že všetko sa deje na jeho rozkaz, podľa jeho vôle. I keby neoslňoval zovňajškom, lesklými výložkami, veľkými gombíkmi na kabáte, zlatým pásom, ligotavou šabľou, vysokými čižmami, iskriacimi ostrohami, i keby nesedel na tom ušľachtilom zvierati a nestaval sa tvárou proti celému sprievodu, Paulínka by mu musela priznať prvenstvo, lebo ho pokojný pohľad, chladná tvár i jasné čelo vyznačujú nad ostatných. Pripomína princa z rozprávky. Paulínka naň hľadí v nemom obdive, spomína si, že voľakedy pri kerestmame stretávala sa často s vysokými dôstojníkmi, ba aj s plukovníkom, ale ten sa veru nevyrovnal tomuto. Predovšetkým už nenosil uniformu, nepripínal si šabľu so zlatými strapcami k boku, obliekal sa do všedných civilných šiat, lebo bol na penzii. Z niekdajšej slávy zostala mu len strohá odmeranosť a prísnosť. Okrem toho mal drevenú nohu, ktorou vzbudzoval hrôzu všade, kde sa zjavil, akoby prenášal pod kabátom smrť. A tento je ešte v plnej sile, kráse. Neodpudzuje, skôr priťahuje žiadostivé oči, upokojuje, potešuje. Paulínka by vedela dlhé hodiny naň hľadieť a nezunoval by ju. Ach, mal toľko vlastností, ktoré si vynucujú obdiv, a ona mala preň naraz toľko pochopenia. Zaiste bude naň dlho spomínať. Len predstúpiť k nemu, pozrieť mu zblízka do očú by nedokázala. To veru nie. Je príliš vznešený, pre ňu nedostupný. Cíti veľkú bázeň, hrdlo sa jej zviera a srdce sa jej chveje už teraz, keď naň ukradomky spoza okna nazerá, a čo by sa s ňou robilo potom? Nehodno o tom ani rozmýšľať.

Ale keď o chvíľu vstúpi k nej sám majorov pobočník a žiada ju, či by nedovolila, aby sa mohol jeho pán ubytovať v škole, premôže v sebe ľahko pokušenie odvolať sa na úctu k nebohému, ktorý tam býval, naopak, premkne ju prudká radosť, telo sa jej rozvlní, tvár zažiari, je neobyčajne ochotná a milá: Pravdaže, pánu majorovi dovolí. A hneď hľadá po klincoch kľúče, aby mohla ísť hosťa sama uviesť do bytu. Ani na ulici sa nepredesí, keď sa jej treba predierať pomedzi postávajúcich a polihujúcich vojakov, keď musí prejsť špalierom, ktorý vari na jej počesť dôstojníci napochytro utvoria. Hoci vidí, že spôsobuje okolo seba rozruch, a hoci cíti, že ju na všetkých stranách obliehajú veľké a uhrančivé oči, jednako kráča voľne, vari aj dosť nedbalo, akoby jej nezáležalo na tom, že by sa mohla ľahko potknúť, pozornosť prijíma so zadosťučinením. Tu i tam niektorého dotieravého obdivovateľa obdarí aj ľahkým smieškom, zhovievavým pohľadom, a netreba si jej pritom zhlboka vydýchnuť ani preglgnúť a ústa vyrovnať. Ponad všetku príjemnosť i nepríjemnosť sa prenáša ľahko ako skúsená holubica. Ach, Paulínka to vie, lebo je už dosť sebavedomá, pozná silu svojho kúzla, vie ju správne používať, prekladať, prelievať, odoberať, kde sa nahromadila, pridávať, odkiaľ stiekla, a uvedomuje si, že je pekne ustrojená, že teda nemá čo skrývať.

V izbe je trochu dusno a veru aj dosť prachu, lebo už tu dávno nebola. Musia sa pootvárať okná. Postele nieto. Jej nebohý manžel spával na diváne. Hneď pošle periny, len čo uloží niekde tabuľu s chrobákmi, nebohý vynaložil veľa námahy, kým ju zaplnil a upravil. Bolo by škoda, keby mal teraz niekto jeho prácu zničiť. Bude jej na pamiatku.

Ale major ju ubezpečuje, že sa odtiaľ nestratí ani špendlíček a že nemusí posielať periny. On má teplú vojenskú prikrývku, ktorá mu postačí, aj takto mu už preukázala veľkú láskavosť. Hovorí tichým, upokojujúcim hlasom, ktorý sa dobre počúva.

Paulínka si veru musí opraviť mienku o ňom. Keď ho pozorovala spoza okna, zdal sa jej rozhodne starším, áno, suchý, úctyhodný starec, pomyslela si vtedy, a teraz zisťuje, že má iba plavé vlasy, ktoré sa vonku z diaľky mohli zdať šedivými, lebo na slnku sa leskli, a že o nijakej starobe nemôže byť ani reči. Pred ňou stojí vysoký, štíhly muž v strednom veku, uniforma mu všade pevne prilieha k telu, akoby bola s ním zliata. Pri tom všetkom nepôsobí dojmom drsného vojaka. Čistá pleť a belasé oči ho zjemňujú. Keď sa pri reči slabo usmeje, ukazuje biele zuby. Vskutku ušľachtilý zjav, ani znaku po upätosti a povýšenosti. To ju ešte viac posmelí. Díva sa naň zblízka, a necíti v sebe zmätok, skôr nová vlna radosti zalieva jej srdce. Celkom sa uvoľňuje. Správa sa nenútene, akoby si ani neuvedomovala, že uvádza vznešeného hosťa. Hovorí zreteľne, jasne, pobehúva po izbe, prehliada kúty a usilovne premýšľa, čo by ešte mala chytiť do ruky, položiť na správne miesto. Veľmi ju pomŕza, že ho musí uviesť do takého neporiadku. Keby jej boli dali vedieť, že príde, bola by dala izbu upraviť, vymiesť, veru.

Major ju musí znovu ubezpečovať, že by to bolo zbytočné, že je on spokojný. Ó, keby len vždy mal takéto pohodlie. Vojak si nemôže vyberať. Teplú pec, perinu nenosia za nimi do poľa. Ubytovanie je to posledné, na čo myslí, keď bojuje. Vydrieme sa tam, kde ho premôže únava, niekedy priam v sedle na koni, inokedy v rozmoknutej brázde, kde práve zaľahol. Tu sa bude cítiť ako v nebi. Má strechu nad hlavou, štyri steny, mäkké lôžko, stoličku, stôl, čo iné si ešte môže jeho srdce priať? Nech sa len neunúva. Spôsobila mu už veľkú láskavosť, že ho neodmietla. Naozaj nezabudne jej to, tvrdí nástojčivo a nebadať na ňom pretvárky.

Sám prežíva radosť z toho stretnutia. V tele cíti príjemné teplo a na tvári žiaru, akoby stál v plameňoch. Teplo i žiara ho stravujú a on sa tomu nebráni. Prijíma svoj stav a teší sa mu. Oči pritom nespúšťa z Paulínky. Musí priznať, že je pekná. Prešiel už hodný kus sveta, stretol sa s mnohými ženami, všetkým sa do určitej miery koril, lebo všetky niečím vynikali, niečím ho pútali, ale žiadna ho natoľko a tak náhle nezaujala ako táto. Je to hotový objav v jeho živote. Čím dlhšie na ňu hľadí, tým viac sa pre ňu oduševňuje. S neutajenou záľubou sleduje, ako pobehúva po izbe, prenáša predmety, upratúva, napochytre stiera z nábytku prach handrou, ktorú náhodou našla. V každom jej pohybe objavuje nový pôvab. Ako víla, myslí si a nechce sa mu veriť, že by už bola vdovou. Taká mladá. Smútok jej ešte nesvedčí. Krása sa nedá stlmiť čiernymi šatami. Prezrádza sa skôr zjavnejšie. Ako prišla, všetko sa hneď okolo nej rozjasalo a všetko zároveň oslnilo. Nieto na nej jediného tieňa. V jej očiach sú hviezdy, v ústach hrdličky. Čudné, keď ju uzrie, najprv ustrnie, musí chvíľku sám so sebou bojovať, aby nadobudol rovnováhu, potom zas rýchlo okrieva, akoby mu pribúdalo krvi, nevie sa udržať v miere, ktorá mu inokedy zaručuje bezpečnú vážnosť a dôstojnosť. Radosť ho prekonáva. Musí sa zbaviť pretvárky. Nemalo by zmyslu ukazovať sa iným, zatajovať to, čo sa v ňom práve utešene rozvíja. Zabúda, že je vojak, sedel nedávno pyšne na kobyle a dával rozkazy dôstojníkom, ktorí stáli v patričnom odstupe úctivo pred ním. Pod tesnou vojenskou blúzou cíti len svoje veľké srdce a chcel by sa teraz podľa neho správať. Vnútorný hlas mu káže, aby bol uhladený, prívetivý a nežný. Musí byť teda práve taký. Pravdaže, celkom sa mu to nedarí. Príliš dlho trvala vojna. Tam von na fronte pohyboval sa iba medzi drsnými chlapmi, ktorí si veru nežiadali nežnosti. I on sa zmenil. Všeličo jemné, matkinou trpezlivosťou vypestované potratil, všeličomu odvykol, a teraz zisťuje, že má v zásobe veľmi málo slov, ktorými sa dá reč zušľachtiť, a že ani v údoch nemá toľko pružnosti, ako by sa práve žiadalo. Ale pri tom všetkom zmôže sa na niekoľko poklôn a povie pár žartov, na ktorých sa dá zasmiať, ba keď Paulínka uzná, že učiteľovu izbu už dosť upratala, upravila na ubytovanie, a chystá sa odísť, odprevadí ju až predo dvere.

Paulínka triumfuje. Kto by si bol pomyslel, že sa tak skvele zadrží. Sama prechovávala určité obavy. Major je predsa len veľký pán, nestýka sa s hocikým. A, hľa, ona mala pri ňom pokojné srdce. Ba zdá sa, že urobila naň určitý dojem. Hodnú chvíľu sa s ňou rozprával, robil jej poklony a odprevádzal ju až predo dvere. Ó, to je pre ňu veľké vyznamenanie. Kráča zase špalierom dôstojníkov a vojakov pyšne, nesie vysoko a sebavedome hlavu, usmieva sa štedro na obe strany, nech sa všetci s ňou tešia, a doma postaví sa pred zrkadlo, musí zmerať svoje víťazstvo. Oči jej ešte horia, tvár má plnú, preteplenú a zaliatu jasom. Komu by sa tak nepáčila? Je spokojná, veľmi spokojná. Keby ju nemiatla čierna farba šiat a keby necítila niekde za chrbtom výčitku smutných matkiných očú, zaspievala by si tralala, veru, navzdory všetkým predsudkom, lebo si uvedomuje, že sa nemusí ničoho obávať, že sa v každej chvíli môže spoľahnúť na seba. Teraz ju opúšťajú posledné chmáry, ktoré ju dosiaľ pridúšali, teraz zažehnáva všetky strašidlá, ktoré ju plašili, áno, teraz roztrháva záväzky, ktoré ju sputnávali s minulosťou, všetky nepríjemné veci, chvíle úzkosti, čierne dni i spomienky na ne sú ďaleko a ona je zas ozaj slobodná, svet sa pred ňou široko otvára, nevidí pred sebou žiadnu prekážku, len vykročiť. Komu by v takom čase nebolo do spevu?

V nasledujúcich dňoch ju neopúšťa nálada. Každé ráno vstáva s ľahkým srdcom, prudko odhadzuje zo seba prehriatu perinu a vyskakuje do plného svetla, ako to robievala za detských čias, a keď sa potom rýchlo pooblieka, ustrojí, ponáhľa sa na dolnú stranu, kde ju už netrpezlivo očakáva otec.

V krčme je teraz veľa práce. Jedny ruky nestačia, jedny oči neustriehnu. Od včasných hodín trúsia sa vojaci, chcú fajčiť, piť, chcú hrať v karty, lebo majú dlhý čas. Sú to všetko rúči chlapi, bystrí, pohotoví do roboty i do reči. Vedia spievať, hrať na ústnych harmonikách. Každú chvíľu sa krčma rozhlaholí. Paulínka sa medzi nimi cíti dobre. Má príležitosť smiať sa do chuti, žartovať, má príležitosť prejaviť tú radosť, ktorá sa v nej zas prebudila, a nemusí sa obávať, že jej to bude niekto zazlievať.

Chvalabohu, ľudia nemajú kedy rozhorčovať sa, že niekto narúša staré zvyklosti a spôsoby. Príchod vojakov nezmenil len vzhľad, ale zvrátil i poriadok dediny. Ešte dobre, že slnko sa nedalo pomýliť: vychodí a zapadá na pôvodnom mieste a prísne vymedzuje ešte čas zábavy i spánku. Inakšie je všetko poprehadzované, spletené, zmiešané: seno so slamou, ovos s prachom, kone s kravami, vozy s chalupami a vojaci s haviarmi.

Na ulici aj v noci vládne zhon. Popod okná prechádzajú stráže, počuť rázny krok, rozkazy, niekde hrkoce voz, zo šôp a humien ozývajú sa hlasy, z diaľky doznieva nákova, lebo kováč nemá teraz oddychu. Nočný pokoj nevie zabezpečiť ani zvonenie ani budíček. Noc je deň a deň je noc, podľa potreby. Nieto určitého miesta ani na spánok ani na jedenie. Ospanlivý si stelie pod vozom a hladný sa sýti pri plote. Varí sa vo veľkých kotloch hocikde na dvore. Po stromoch visia krvavé kusy mäsa, hneď vedľa vysúša sa košeľa alebo onucka. Hotový rozvrat, smetisko.

No nebadať nikde, že by preto vznikalo nedorozumenie. Kury si ľahko zapamätajú, že netreba sa zhromažďovať na dvore, hlasno krákoriť a obchádzať vytrvale prah do kuchyne, kým ich gazdiná nevyslyší a nerozhodí za hrsť zrna medzi ne. Len čo pozletujú ráno z pántov, utekajú na ulicu, rozchádzajú sa všetkými smermi po ceste a usilovne až do večera vyberajú roztrúsené zrno z prachu, akoby mali teraz iba takú povinnosť. Kravy spokojne meridzajú vedľa svojich vysokých spoluobyvateľov, nezastrihajú ani ušami, keď nejaká zvedavá konská hlava podstrčí sa im pred oči. Vôbec tvária sa múdro a zhovievavo ako skúsené matróny k všetkému, čo sa okolo nich robí. Neplašia sa. Vedia si poradiť v každej situácii. Bez hluku a úrazu vyjdú zo zaplnenej maštale i s dlhými róbami, nájdu si cestu ulicou pomedzi vozy, keď sa uberajú na pastvu alebo keď sa večerom vracajú.

Aj dedinčania vychádzajú dobre s vojakmi. Rýchlo si na seba zvykli. Celé hodiny vedia na zásype pod strechou spolu besedovať. Obšťastňujú sa navzájom drobnými službičkami. Vojačik zapriahne mulicu do vozíka a zvezie pod kôlňu fúru suchej haluziny, ktorú by inakšie museli ženy vo viazaniciach na chrbtoch ponosiť. Za to je gazdiná štedrá: naštíka o pár halušiek viacej, na svoju spokojnosť zistí, že jej oklamka v poslednej dobe výdatne pojavila, lebo zvyšuje jej vždy dosť na kávu i na podsadnutie, hoci z každého pôdoja odčrpne do niekoľkých pohotove nadstavených pocínovaných šálok.

Ani dievča nie je také plaché a neprístupné. Neskrýva sa po tmavých komôrkach a neklopí oči, keď počuje nablízku ťažké kroky, drsnejší hlas, ukáže niekoľkokrát cez deň v okne svoju bieluškú tvár a pousmeje sa na nevinnú poznámku alebo žart, ktorý jej zanesie k uchu závan vetra spoza daktorého uhla. Ba večerom, keď nieto predpokladu, že by otec alebo matka vyšli z izby, očistom omešká sa s nejakou prácou na záhrade pod pôľčaťom, dá sa prekvapiť, dá sa bez nahovárania odviesť trocha ďalej na sihoť k potoku, kde je trávnik a kde z dvorca od chalupy celkom zreteľne nedovidieť. Veď chcela len pár pôľok odtrhnúť do hrnčeka, a to môže i zajtra, aj tak nie sú ešte celkom prezreté. Áno, dá sa oblapiť okolo pása, nezvŕta bokmi, nebadať na nej nepokoj, je prívetivá, milá, zhovorčivá, veľa sa smeje. Zdá sa, že sama túži za tajnými schôdzkami. Zaiste.

Ó títo Česi nie sú nebezpeční. Nepozorovať, že by mali s našincom nejaké skryté úmysly. Sú otvorení, správajú sa priateľsky, hovoria skoro tak ako my, dá sa im ľahko rozumieť. Tu i tam spomenie sa v súvise s nimi neverectvo a kacírstvo, ale keď im to opatrne pripomenieš, vravia napospol, že u nich sú tiež kostoly s krížom ako tu, že veria v Pána Boha, v Panenku Máriu, že chodia na púte, nuž prečo by sa im neverilo.

Ženy sú rozhodne na ich strane. Keď ich porovnávajú s tunajšími chlapmi, nejedna si uvedomí, že je v niečom ukrivdená pri svojom mužovi, lebo zistí, že by si zaslúžila od neho viac pozornosti, dvornosti a nežnosti. Nestačí veru, keď je muž dosť smelý a mocný. Žena sa niekedy precitlivie a potom neznáša priveľkú surovosť. Potrebuje, aby niekto chápal jej krehkosť a jemnosť. Rada si vypočuje lichôtku, dáva sa obletovať pohľadmi, ktoré viac hovoria ako reč. Vôbec máva väčší zmysel pre obratnosť ako pre silu. A títo sú práve takí. Zdajú sa pohotovejší, vtipnejší. Prejavujú záujem o ženské drobnôstky. Ochotne vypomôžu i v ženských robotách, lebo i do nich sa rozumejú, a hlavne, sú všetci štíhli, jasných očí, svetlých vlasov, trochu ohorení, hoci blízki, predsa len cudzinci, prinášajú niečo nového, neznámeho zo svojho vzdialeného domova. A potom majú uniformy; široké opasky s dýkou pri boku, ligotavé gombíky na blúzach, farebné výložky, pevne stiahnuté a pripäté golieriky. Tak, tak. To je veľmi dôležité. Žena si všeličo všimne, keď jej srdce priveľmi prevlhne nehou a keď sa jej naskytne možnosť výberu. Za iných okolností by azda bola skromnejšia. To je nesporne jej slabosť.

Večerami vzplanie na pažiti za dedinou vatra. Hneď za rána chlapi usilovne vláčia ráždie a drevo. Vojaci, ktorí tu táboria s niekoľkými vozmi, pohotove ho ukladajú do vysokej klietky, a keď sa večer zotmie, iba hranicu podpália z niekoľkých strán. Plameň hneď preskočí raždím, zachytáva sa tenkých konárikov, suchého lístia a svrčiny, hlasne a rýchlo za sebou zaplieska a vyšľahne jediným stĺpom k tmavej oblohe. Do širokého okolia v tú chviľu rozleje sa žiara. Tu blízko na pažiti je sýta a oslnivá ako sám plameň, roztápa každý lístoček, každé stebielko, perlí sa na drobných kamenčekoch a hrudôčkach ako opravdivé tekuté zlato, tam ďalej matnejšia a hustejšia, ligoce sa temne na hladkých chrbtoch poskakujúcich vlniek vody v potoku, obleskuje sochorce čiernej hory a na druhej strane zatíchnuté strechy niekoľkých pod úbočie učupených chalúp, dve vyhasnuté okná a nejakú vápnom čerstvo natretú stenu.

Sem sa schádza temer celá dedina.

Ľudia si rýchlo zvykajú na parádu a potom si ju priam žiadajú. Aspoň sa im pred spánkom uhladí myseľ pokojným rozhovorom s menivými obrazmi. Cítia sa tu ani v rozpálenom kadlube. Pod nohami im horí zem, vo výškach zalievajú sa hviezdy chladnou nocou. Vôkol nevidieť nič. Tma pohltila lúky, hory, ich príbytky. Sú len sami, všetci svorne ako na dlani, ich vyleštené oči, ich vysvietené tváre. Spájajú sa pospolu v číru tekutinu. A to je práve príjemné, lebo v tú chvíľu sú nejako veľmi blízko pri sebe. Majú spoločného ducha, spoločnú myšlienku, áno, spoločné telo. Prestupujú sa navzájom.

Po ceste sa prechádza mládež: dievčatá a mládenci. Idú za sebou v dvojiciach alebo štvoriciach, budúce páry. Sami sa vyhľadali, stretli, držia sa za ruky a sú šťastní. Inokedy by sa zahanbili a odtiahli od seba. Veď sú svetu na očiach. Teraz nie. Vedia, že v tomto čase nemajú závistníkov. Všetci im žičia, lebo všetci sa v ich šťastí vzhliadajú tak isto, ako sa vzhliadajú v nevinnej radosti detí, ktoré pobehúvajú po pažiti za poletujúcimi iskrami, a vo vyrovnanosti a v pokoji starcov, ktorí len zobďaleč placho sa dívajú na túto večernú slávnosť zbratania.

Vatru vždy obstúpia vojaci a spievajú. Jeden stojí uprostred, je celý zaliaty žiarou a vedie ich. Piesenka sa rozvíja za piesenkou, hneď veselá do skoku, hneď ťahavejšia a smutná, ako im prichodí do hrdla. Pod večernou oblohou a pri ohni znejú tak neobyčajne. Každý počúva temer zbožne. Sú to melódie známe alebo aspoň blízke uchu. Človek pri nich okrieva. Spomína na mladosť, na dni strávené v bezstarostných hrách, na dávnych priateľov, na plány smelého ducha, podujatia, túžby. Áno, všetko to prichádza s tým spevom naspäť do mysle a všetko má ešte svoju krásu, svoje kúzlo. Je to príjemné, je to milé.

Ľudia prikyvujú pochvalne hlavami. Takto je to vari dobre. Starý svet sa musel zrútiť, lebo stál na zlých základoch. Vládli v ňom pánikovia, ktorí sa štítili chudobnejšieho človeka i jeho ťažkej roboty, hoci z neho žili. Kdekoľvek si kročil, všade ťa odstrkovali, ponižovali, musel si sa hrbiť, triasť kolenami, žmoliť v prstoch klobúk, prekrúcať prosebne oči i hlas, kým ráčili na teba vzhliadnuť. Oni sedeli všade v úradoch, pozerali na teba povýšene okienkami na dverách, obrykovali sa, že ich vyrušuješ. Nemali pre teba vľúdneho pohľadu ani slova. Medzí sebou rozprávali sa cudzou rečou, aby si im nerozumel, lebo mali pred tebou tajnosti. Za uzavretými dverami sa samopašne smiali, rozbíjali gavaliersky poháre, vyzývavo vyspevovali, lepili Cigánovi na čelo bankovky, maznali sa s pochabými ženami. Ó, mávali veľmi bujné a veselé zábavy, kým ty si vstával ráno o štvrtej, premeriaval kilometre blatom a snehom, celý deň vláčil centové železá na pleci, pretískal vozíky, naložené uhlím z jedného konca fabriky na druhý, dvíhal dvere na rozpálenej peci, dával si vypaľovať žiarou oči, rozožierať hrdzou kožku a pľúca. Áno, tak, deň čo deň, roky, celý život, aby si si mohol niekedy uchlipnúť čiernej kávy z otlčeného guľača, prehryznúť ovsený alebo kukuričný chlebík a na zatŕpnutie bolesti a zabudnutie hladu a biedy založiť na deravý zub trocha močky. Nuž teraz museli odísť a prišli títo. Podľa všetkého nie sú to zlí ľudia. Podobajú sa nám, rozumieme aj ich slovu aj ich piesňam. Hovoria, že sme vraj bratia a že patríme spolu. Nuž, ak to úprimne myslia, netreba mať obavy do budúcna. Možno nastane naozaj tá sloboda, o ktorej sa toľko hovorí.

I Paulínku vyženie niekedy zvedavosť z domu. Namaľuje si ústa, pretrie tvár púdrom, frkne na golier pár kvapiek voňavky a ľahko vpláva do chladného večerného povetria.

V poslednom čase sa stáva trochu márnivou. Na skrinke pred zrkadlom má už mnoho ozdobných fľaštičiek, škatuliek. Keď sa niekde zberá, vždy medzi nimi chvíľku prekutáva. Či tak nerobila aj kerestmama? Ó, ešte sa dobre pamätá na jej hladušké ruky s jemnými, končitými prstami. Nie, ju nevedia nadchnúť prosté pesničky, ani nechápe, prečo sa tu ľudia večer čo večer zhromažďujú a tak zbožne hľadia do plameňa. Čože je na tom? Obyčajná vatra. Chasníci na Jána zaiste rozkladajú nad dedinou väčšie. Chce sa len obzrieť trocha po svete. Cez deň na to nemá kedy a chcela by sa zas ukázať majorovi. Nezabudol na ňu? Od prvého stretnutia s ním nebola. Nemala príležitosť k nemu sa dostať. A v duchu rozhodla, že by to bolo veľmi potrebné. Prežiť zas trochu vzrušenia, na chvíľku cítiť, že je niekým obdivovaná, skutočne obdivovaná. Upevňuje to sebavedomie. Či ho tu niekde neuvidí?

Prejde raz-dva prostriedkom cesty, aby ju dobre osvietila žiara, navonok chce sa tváriť čím ľahostajnejšie, no vo vnútri celá pretlieva očakávaním. Oči má na stopkách. Stačil by jediný pohľad. V hlúčkoch obstavajúcich zablysne sa tu i tam väčší gombík, zaštrkajú ostrohy, niekto ju aj zboku úctivo zdraví. Ale nevidí nikde známe belasé oči, tichú vyrovnanú, a predsa hrdinskú tvár, ako jej utkvela v pamäti. Niekoho aj poznáva. Tu pod cestou v hlbokom a bezpečnom, rozloženom tieni hlôžia stojí s nejakým dievčatkom mladý dôstojník, chodieva často do krčmy, viac v popredí na kopci stojí pobočník s veľkými sklami na ostrom nose. Najskorej sa jej on klaňal, lebo obracia hlavu a sleduje ju. Ale na majorov pozdrav darmo čaká. Pravdepodobne je veľmi zaneprázdnený. Ráno ho vídava nasadať do zelenkavého kočiara. Zaiste chodieva do mesta. Okolo poludnia sa vracia. Potom prichádzajú do školy stále kuriéri a večerom dlho žiaria do noci vysvietené okná na jeho izbe.

Prirodzene, Paulínku večerné prechádzky nevedia uspokojiť. Neprinášajú jej rozptýlenie, ktoré si v poslednom čase stále náročnejšie požaduje jej rozmarné srdce. Nesmie pripustiť, aby sa zase našla v samote. Azda preto nasledujúceho dňa vystrojí sa do smútku. Upraví si na hlave klobúk so závojom, natiahne dlhé rukavice s čiernou čipkou a vyberie sa do mesta. Má tam nejakú povinnosť. Veď je predsa vdovou po Nándorovi Lángovi. Treba dať do poriadku u advokáta nejaké záležitosti, azda pozostalosť, alebo podať nárok na penziu novému ministerstvu. Niečo také. Nakoniec, dostala aj úradnú výzvu, nemôže teda odkladať.

V meste je rušno. Všade po uliciach a na námestí stoja vozy, kone, táboria vojaci, pri nárožných domoch prechádza sa stráž. Ľudia majú naponáhlo. Pobehúvajú krížom-krážom, tlačia sa do obchodov, prezerajú výklady, prenášajú balíky, stále zaplňujú chodníky, ako bývalo o výročných jarmokoch, hoci šiatre nevidieť. Hneď si tiež všimne, že medzi nimi chybia opravdivé paničky a elegantní páni, áno, mestská urodzenosť, ktorá bývala vždy ozdobou promenády. Nikde sa neobjaví tvrdý okrúhly klobúk, vykrútené bajúziky, naškrobená, pyšne vzdutá košeľa, biela ruka, obložená ligotavými prsteňmi a pohrávajúca sa s tenkou trstenou paličkou, ani trepotajúci sa vejár, ľahko nadnášaný slnečník, lesklá hodvábna sukňa, bohato zriasená a na bedrách vzadu honosne zodvihnutá, popri ktorej placho cupká chlpatý pudlík alebo pyšne vykračuje vysoký biely chrt. Či by boli vari ušli pred Čechmi? Toto sú len ich slúžky, sluhovia, kočiši, chudobní domkári z predmestia, vycivení pisárikovia a najviac ak zamastení a olejom zapáchajúci remeselníci z uličiek. Paulínka medzi nimi vo svojich čiernych šatách vzbudzuje pozornosť. Stále schytáva za sebou pohľady, akoby bola nepohodlnou, podozrivou.

To jej spôsobuje určité sklamanie. Voľakedy malo mesto svoj lesk, v ktorom sa i ona rada zrkadlila. Voľakedy tu bola vznešená vrstva urodzených, ktorá dávala zmysel týmto kamenným domom, vysokým oknám s balkónikmi, širokým bránam s mosadznými karikami, ktorá ich naplňovala duchom, ktorá bola zlatou korunou meštiactva. Božechráň, ona sa k nim neopovážila hlásiť, ale cítila sa dobre, keď bola niekde blízko nich, keď mohla na nich hľadieť, povznášalo ju to, oblažovalo, presviedčala sa na vlastné oči, že jestvuje niekde za mrežovými bránami vyšší svet, plnší, bohatší ako ten, v ktorom ona žila, ktorý síce nemožno dosiahnuť, ale o ktorom možno snívať. Často prišla len preto do mesta. Teraz sa nemá v čom kochať. Mesto stratilo svoj význam. Stalo sa v jej očiach obyčajnou dedinou. Či by sa mohlo také niečo stať?

U advokáta sa rýchlo odbaví. Vlastne nemá čo s ním vybavovať. On všetko sám najlepšie zariadi. Dáva mu plnú moc. Radšej sa ešte prejde ulicami, chcela by vidieť niektoré miesta, na ktoré si uchovala spomienky.

Ale tým si len potvrdí prvý dojem. Áno, mesto stratilo svoj lesk, stratilo pôvab, ktorým lákalo voľakedy dedinčanov. Park je zanedbaný, trávnik rozkopaný, lavičky dolámané, všade sa povaľujú odpadky, papiere, mramorový podstavec, na ktorom stála socha Kossutha, je prázdny, dotlčený, vo fontáne vyschla voda, kaštieliky a vily v sade sú tiché, akoby v nich vyhasol život. Neutešený pohľad.

Paulínku zabolí srdce.

Vojna nebola len na frontoch, pustošila aj tu a zdá sa, že i ju zasiahla, lebo jej vzala ilúzie. Starý svet, v ktorom ona vyrástla a ktorý považovala za svoj jediný domov, nebezpečne pukol. Teraz si to uvedomuje. Musí ísť odtiaľto preč, čím ďalej, tu už nemá čo hľadať. Áno.

Pustí sa rýchlo ulicou, chcela by byť na námestí, kde je aspoň hlučno, myšlienky majú v čom utonúť.

A vtedy ho zbadá. Najprv len jeho koč. Háda dobre. Stojí tu niekoľko kočov a medzi nimi je aj na zeleno natretý. Čaká pred bývalým slúžnovským úradom, v ktorom je teraz vojenské veliteľstvo, ako to zreteľne oznamuje nápis umiestnený nad vchodom do brány. Istotne je tam.

Samovoľne zodvihne oči hore na balkón k veľkému oknu, na ktoré sa prudko opiera slnce. No hneď sa zbadá: mohol by ju odtiaľ vidieť, nemôže sa tu ani dlhšie zdržovať.

Ale keď chce odísť, stretne sa s jeho pohľadom, lebo práve vychádza spod brány. Ach, na to nepočítala. Ešte si bude myslieť, že naň čakala. Usiluje sa, aby nebolo vidieť na nej rozčúlenie.

Major ju hneď poznáva. Ukláňa sa a nevie utajiť počudovanie. Aké neočakávané stretnutie! Čože tu robí? Azda neprišla pešo? Ach, ach! Prečo večer neodkázala, veď predsa vie, že on chodí každé ráno do mesta. Samozrejme, musí teraz prijať jeho skromnú službu. Práve mal úmysel odísť. Ak tu už nemá nijaké povinnosti a ak nenamietne nič proti tomu, že jej ponúka svoju spoločnosť, urobí mu veľkú radosť, keď sa s ním zvezie.

Paulínka nemá veru čo namietať. Keď si pomyslí, že by mala putovať domov zase naspäť cez kopce, omára ju slabosť. Voľakedy v tomto ohľade nemala ťažkosti. Mohla ísť pešky celé hodiny a nepocítila únavu. Teraz sa do kopca rýchlo zadychčí a z kopca otrasie si zas nohy. Sedieť pohodlne na koči a viezť sa je rozhodne pohodlnejšie a okrem toho má možnosť zbaviť sa takto čiernych myšlienok, zabudnúť na nepríjemné dojmy, ktoré v meste nazbierala. Ó, pri gavalierovi sa to dá. Sedí naproti, každú chvíľku upiera sem oči, jasné, belasé oči. Cíti, ako nimi vesluje po jej tvári. Je vari príliš smelý a chce byť aj dôkladný. Nuž kdeže sa podieť? Žena žije v takom prípade len prítomnej chvíľke, celá sa prežiari, stáva sa rozmarnou a má neuveriteľne malicherné žiadosti. Paulínka si napríklad nepraje nič iné, len aby jej závoj priveľmi nepadal do čela.

Major chváli mesto. Prichádza z juhu. Videl tam na rovine mnohé mestečká, ale nevedeli ho upútať. Boli to vlastne veľké dediny: široké ulice, prašné alebo blatisté cesty, nízke domy s gazdovskými bránami a uprostred biely kostol s vysokou vežou, nemal na čo oči upierať. A tu prvýkrát vidí poschodové domy, upravené chodníky, tvrdú dlažbu, vysoké ozdobné strechy, balkóniky, áno, práve tak ako u nich. Keď už má byť mesto, nech je len z kameňa. Veru!

Aj Paulínka s tým súhlasí.

Potom sedia ticho. Nemajú si čo povedať.

Koč vybehne z ulice na mäkkú cestu von do polí, kde sa otvára široký výhľad. Kolesá zatíchnu. Tu sa zarezávajú do jemnejšieho piesku, ale nekrútia sa pomenšie, kone vytrvale klušú. Po krajoch cesty stoja košaté stromy: lipy a javory. Oni ich rýchlo míňajú. Spôsobuje jej to radosť. Voľakedy tiež tadiaľto uháňala na voze. No vtedy bola zima. Vietor s divou chumeľou sa hnal proti nim. Musela sa ukrúcať do vlnených šálov, obkladať prikrývkami a kožuchmi, aby jej mráz nevošiel príliš hlboko pod kožku. Teraz je leto, slnce prehrieva suché povetrie nad poľami. Ženie sa síce tiež proti nej vietor, ale nie je surový a úskočný. Môže držať hlavu rovno a vysoko, ako jej to práve vyhovuje. Ach, toto je iná jazda.

Potom sa ozve major. Obáva sa, že sa jej nepohodlne sedí. Koč nemá najlepšie perovanie, cesta je hrboľatá a kone sa nejako priveľmi rozbiehajú. Bude dobre, keď dá stíšiť.

Ach, nie, netreba. Paulínka sa nebojí trocha ostrejšieho povetria.

Tomu sa on veru diví. Dámy bývajú chúlostivé!

Chúlostivé vraví? Ako sa vezme. Zaiste nemá v tomto smere veľa skúseností.

Major sa musí počudovať nad takou odpoveďou. Či ju dobre chápe? Dosiaľ obdivoval u nej len tú mladosť, ktorú prejavovala každým pohybom, slovom i úsmevom, ktorá vyžarovala z jej tela i napriek tomu, že nosila tmavý oblek a závoj. Hneď vtedy, keď sa tak neočakávane pred ním objavila, práve ňou ho oslnila. Musel priznať, že sa ešte s podobným zjavom nestretol. Celý sa vo svojom vnútri rozochvel a nadchol pre ňu, akoby bol objavil niečo, o čom už dávno sníval, čo v sebe nosil a opatroval ako drahocennosť: možno nejaký milý obrážtek nefalšovanej krásy, opravdivosti a nehy, ktorý si vytvorilo a vtlačilo do pamäti ešte jeho detstvo, pre ktorý sa uzatváral stále viac do seba, lebo neveril, že by mu ho mohol znečistený a lží plný svet darovať. A tu náhle stojí pred ním. Vidí svoj sen, živý, naozaj z tela a z krvi, rozvoňaný a rozihraný svetlom a tieňmi. Komu by sa pritom srdce nerozbúchalo? Ale radosť ho držala len zatiaľ, kým sa Paulínka vrtela po izbe. Aká mladá, a už musí niesť trpký údel vdovy, pomyslel si potom, keď odišla. Tým chcel odbaviť všetko. Raz v živote zjavila sa mu skutočná krása, i tá je zahalená smútkom, pre neho nedostupná. Môže jej zložiť k nohám iba poklonu a v srdci zachovať k nej úctu. Práve toľko, nič viac. A teraz sa rodí v ňom nádej. Zrenička sa mu rozširuje, mihalnice znehybnievajú. Dnes už druhýkrát v krátkej chvíli, čo je s ňou. Prvýkrát vtedy, keď ju náhle zazrel pred sebou zaostávajúcu uprostred prúdu ľudí, akoby ho hľadala, a druhýkrát teraz, keď mu ešte jasne doznieva v sluchu jej smelá výzva. Nemýli sa, vidí dobre. Pod belasou kožkou na lícach a na hrdle sa jej podchvíľou zachytávajú temné plamene, okrúhle plecia utajujú nepokoj a jemná čipka na hrudi sa povážlivo napína. Čierne šaty vlastne neznamenajú nič. Sú skôr rafinovane nadstaveným a upraveným lákadlom ako výraz smútku. Skutočná krása, tá živá, dýchajúca teplom, je pod nimi a derie sa na svetlo, utešene prekvitá vo všetkých tvaroch a chce byť ešte obdivovaná, nepozná skromnosti, lebo je mladá. Do očú mu vchádza príjemné teplo. Mohol by sa odvážiť?

Paulínka znesie ľahko jeho pohľad. Pomykne hlavou a usmeje sa do vetra. Netiesni ju veru nič. Ako ho zazrela, ako si proti nemu do koča sadla, prúd v žilách sa jej neobyčajne zrýchlil. Celé telo sa jej náhle rozvlnilo. Zvláštna, veľmi zložitá a jemná hra tenuškých vláken, červených a beláskavých kanálikov pod priesvitnou kožkou, veľkého množstva drobných zrniek, ktorú napodiv tak bezpečne ovláda, že ju môže hocikedy využiť vo svoj prospech. Stačí jediný raz hlbšie vdýchnuť, hneď s radosťou cíti, ako sa jej hruď naplňuje teplým prívalom až po hrdlo.

Je tak dobre?

Možno!

Ale Paulínka ešte napruží boky, vypne šiju, pozvŕta plecami, až sa celá rozkolembá, a keby mala krídla, istotne by nimi zo samej samopaše zatrepotala. Takou ľahkou a jarou sa cíti.

To majora odzbrojí. Priznáva sa, že veru nemá veľké skúsenosti. Od malička ho spriahli s knihou, hltal suchopárnu vedu, vtĺkal si do hlavy siahodlhé poučky, čísla, pomotané vzorce, potom išiel k pluku, učil sa šermovať, strieľať, krotiť kone, vo voľných chvíľkach hra s kamarátmi v šachy, a teraz už piaty rok blúdi svetom, cvičí sa v čítaní máp, stavia pozície, ruší ich, útočí, postupuje a zas ustupuje, tak striedavo do zunovania. Dámy si nemal kedy všímať. Vídaval ich vystávať na balkónoch, vykláňať sa z okien, kývať bielymi šatôčkami, keď on kráčal v čele kompánie po kamennej dlažbe ulíc. Odtiaľ sa mu zdali krehkými, áno, veľmi chúlostivými bytôstkami. Pricláňali si rukami čelo, ak svietilo prudšie slnce. No zaiste budú aj také, čo na koni obstoja, ale v tom prípade museli by sa jej podobať.

Ach, nie, nie, na koňa by si nesadla ani za svet. Akéže je to pohodlie? A potom koňovi nehodno dôverovať. Cítil sa voľný, mohol by sa ľahko splašiť. Zato koč mohol by pre ňu ísť hoci aj opreteky s vetrom.

Potom už rozhovor plynie ľahko a nenútene. Major nie je taký uzatvorený, ako sa zdal. Pri Paulínke rýchlo okrieva a zbavuje sa strojenosti, akoby zabúdal na svoju vojenskú hodnosť. Naostatok, tu ju ani nepotrebuje. Keby ho neškrtil tesný golier, nesťahoval široký pás, keby nemusel myslieť na šabľu, ktorá sa mu opiera o ľavý bok, bol by oveľa obratnejší. Zavčasu si uvedomuje, že teraz veľmi záleží na tom, ako sa ukáže, a že sa nemôže spoľahnúť iba na svoj zovňajšok. Nechce si tým priznať, že by po tej stránke nejako neobstál. Chvalabohu, dosiaľ si udržal zdravie i telesnú zdatnosť. Nechybí mu nič. Ale táto žena pôsobí naň zvláštnym kúzlom. Keď sa na ňu díva, cíti, ako sa premieňa sám, ako z neho vyrastá nový človek, ktorý sa žiada predstaviť. A on nemá síl, aby mu odporoval. Veľmi ochotne berie novú podobu na seba, prezrádza ju i navonok, lebo je akosi presvedčený, že si robí tým dobrú službu. Náhle je duchaplný, má veľa nápadov, núti sa do rozhovoru, potrebuje veľa rozprávať o sebe, o tom, čo práve vidí okolo seba. Celkom malé pripomienky, frázičky, možno sú to iba prázdne reči, slová do vetra, aby sa rýchlejšie míňal čas, no pre neho majú veľký význam. Azda chcú mať značenie tých farieb, ktoré maliar naberá z palety na štetec a trocha nedbalo, áno, z dlhého času nahadzuje na plátno pred seba, keď maľuje svoj prvý portrét. Prečo nie!

Za takých okolností Paulínka má dobrú zábavu. Cestou musí sa často smiať. Má stále vyleštené oči a dve menivé jamky na lícach. Ach, je to naozajstný gavalier. Zavezie ju až pred samé dvere, a keď sa chystá zostúpiť z koča, predbehne ju, aby jej pomohol, a potom, áno, potom nasleduje to najdôležitejšie. Major sa náhle zohne a bozká ruku, ktorú mu ona na rozlúčku podáva, a má vďačné a oddané oči, keď sa na ňu zas pozrie.

Kedyže jej bude môcť ponúknuť svoju službu?

Hocikedy, ak mu je to nie proti vôli.

Ach, božechráň, spraví mu iba česť!

Paulínka sa rozplýva šťastím. Tento deň sa jej neobyčajne dobre vydaril. Vybrala sa do mesta iba tak na skusy, ak by ho niekde náhodou videla, nie, na stretnutie vôbec nepomýšľala. A, hľa, nádeje sa jej splnili nad očakávanie. Sedela naproti nemu v koči, celou cestou spolu hovorili, smiali sa, hľadeli si do očí a teraz pred dvermi na ulici, kde sa mohli natrafiť aj ľudia, bozkal jej ruku. Či to nebol úspech? Ó iste, prvý veľký úspech, ktorý dosiahla vlastným pričinením. Nastavila vetierku a pstruh sa chytil. A je to nádherný kus, z tých väčších, zriedkavejších exemplárov, sám major, ktorý velí celej kompánii. Môže jej svet závidieť.

Druhého dňa popoludní prinesie jej vojak červené klince s odkazom, že koč čaká pred školou. Paulínka sa diví. Azda musí chvíľu zápasiť s dychom. I líca jej blednú. Prečo práve červené klince? Má s nimi zlé skúsenosti. Priniesli jej už nešťastie.

Ale on má práve klince rád. Ani nevie prečo. Azda ich videl niekde v opustenej záhrade, kde už boli ostatné kvety skmásané, zvädnuté a mrazom ošľahnuté. Jeden krúžik červených klincov držal sa na záhone. Mohol si jeden z nich odtrhnúť a potešilo ho to. Klince vari najodolnejšie vzdorujú nepohodám, vidíš ich rásť na suchopári, kde nemilosrdne slnce spaľuje i mach, zachytia sa na skale, v ľahkej piesočnatej a štrkovitej pôde, kde sa vlhkosť nevie udržať, sú skromné vo svojich požiadavkách, ale tým vytrvanlivejšie v kvete. Keď bude mať niekde svoju malú vilku so záhradou, na všetky záhony naseje klince, áno, samé červené klince. Cez celé leto a jeseň bude sa tu vlniť červená záplava, akoby z pôdy presakovala čistá krv. Tak veru, bude mať svoj hrad na tom čudnom jazere. Paulínka musí uznať, že je to originálny nápad.

Od tých čias sa schádzajú pravidelne. Na zeleno natretý koč čaká vždy pre školou, a keď sa usadia proti sebe, unáša ich hrboľatou cestou. Niekedy sú naozaj povinnosti. Treba ísť niečo kúpiť alebo vybaviť do mesta, no najčastejšie sú to len popoludňajšie vychádzky. Najradšej sa vezú popri potoku hore k vrchom. V podvečer rozkladá sa tu pokojná tíš. Statok z pastvín odišiel, ohne vyhasli, zhon dediny nechávajú ďaleko za sebou. Chvíľku čľapoce vedľa cesty potok, na kopčekoch spievajú sosny, lebo práve slnce zapadá. Potom vyjdú do tesného údolia. Tmavé hory zostúpia blízko k nim. Stromy po oboch stranách vyčkávajú pokojne noc, v ihličí vzmáha sa šum. Chladný vietor doniesol prvý večerný pozdrav z hôr, ktoré sa už zahalili do temnôt. Na oblohe vyskakujú hviezdy a dolu rozvoniava zem.

Majora táto nesmierna tíš priam ohromuje. Počúva, hľadí, chcel by preniknúť tmavé hlbiny lesa. Ale nedostane sa od seba, aj tak má stále nepríjemný dojem, že zablúdil, že stráca sám seba. Kde sme? Božemôj, veď nás to celkom zalieva. Azda nikdy niečo podobného neprežíval, preto je vzrušený. Prevaľuje sa na operadlo, dvíha hlavu a hľadí na hviezdy. Človek sa musí vzdať, aby sa mohol nájsť. Ako dlho už chodí pod týmito hviezdami? Ach, zdá sa, že je to dlho, veľmi dlho. Len slabé iskierky pamäti osvetľujú mu tie dni, keď sa hrával na dlážke pri sporáku v kuchyni s farebnými kamienkami, ktoré mu predstavovali rozličné zvieratká, a keď mu mamka podstrčila hrnček voňavého lipového čaju s kôročkou, aby si ju mohol omáčať a cmuľkať. Od tých čias utiekli desiatky rokov. Dorástol, stal sa mužom, usilovnosťou dosiahol pekné postavenie a má nádej, že dosiahne ešte krajšie. Predstavuje určitú moc, ľudia mu prejavujú úctu, ale dosiahol tým všetko? Veru nie! Chybí mu ešte veľa do opravdivej blaženosti. Chytí mu vlastne všetko. Je sám. Už piaty rok túla sa svetom z kraja do kraja, mení bydlisko. Ach, tá vojna! Komu ešte záleží na tom, aby sa predlžovala? Strávila mu najkrajšie roky života, ničí ho, prekrúca. Už jej má veru dosť. Dal by svoje meno, slávu za to, keby ho niekto zbavil povinnosti, dovolil mu spočinúť v takomto pokoji, ako predstavuje tento večer, a keby ho mal kto zas ponúknuť lipovým čajom a suchou kôročkou, ako to robievala voľakedy jeho matka. Veru nič iné si nepraje v tejto chvíli.

Paulínka nechápe takú precitlivenosť. Čože môže vidieť na tomto večere? Veď je to celkom obyčajný. Takých tu býva veľa. A okrem týchto sú ešte jesenné, zimné večery, oveľa dlhšie a temnejšie, keď sa človek neopováži vyjsť ani von, hľadí na oblohu a na hory len spoza okna, ale ak sa mu to páči, môžu sa sem vozievať každý večer, a ak má naozaj chuť na čaj, ona mu môže poslúžiť. Doma majú vždy dosť lipiny, jahodniaku, bazičky, sušených šípok. Aký sa bude páčiť. Tak.

Major sa preberie zo zadumania a vracia sa mu dobrá nálada. Ach, neopovážil sa ju o to požiadať. Myslel si, že aj takto je už k nej dosť dotieravý. Ale keď jej nebude proti vôli, berie ju za slovo a skutočne niektorý večer sa dá k nej pozvať na šálku čaju.

Takto Paulínka žije nejaký čas v sladkom opojení. Snáď je to iba hra, ktorá sa raz skončí a na ktorú bude iba spomínať. Prečo by však nemohla čakať na veľké dary tohto sveta? Veď má ešte na to plné právo. Také nešťastie neprežila, aby musela byť skromnou. Nemyslí a necíti príznaky. Kráča ľahko, smeje sa hlasno a vždy úprimne, jej srdce má dobrý zvuk, počuje ho jasne, keď je sama. Môže sa naň spoľahnúť, nezradí ju. A major je krásny človek. Zosobnená vznešenosť a šľachetnosť a zdá sa, že ho zo dňa na deň viac k sebe pripútava. Istotne preň znamená mnoho, ak nie všetko. Božemôj, či to nevzrušuje, keď o tom vieme? Chová sa síce zdržanlivo, nerobí nijaké narážky, najviac ak jej bozká ruku, no jeho pohľady prezrádzajú všetko. Raz sa nebude vedieť ovládať. Podľahne svojim citom a prezradí sa. Ach, bude to jedinečná chvíľa. Paulínka už s ňou počíta a nevie preto krotiť svoju radosť.

Ale potom príde neočakávané vytriezvenie. Áno, úder, ktorý pretrhá všetky strieborné pavučinky ilúzií a postaví ju priam doprostred skutočnosti.

Jedného dňa vezú sa zas na koči s majorom v dobrej nálade. Jej smiech je o niečo samopašnejší. Boli v meste. Z dlhého času vošli do kaviarne a major ju uviedol do veselej spoločnosti dôstojníkov, kde musela častejšie zdvihnúť pohár. Sladké víno jej vošlo pod kožku, do očú a má aj výdatné ložiská v hrdle, odkiaľ prýšti hlas. Teraz sa vracajú domov. I kone sú bujaré. Koč temer poskakuje po ceste a rýchlo dobehúva skupinu vojakov, ktorí vedú medzi sebou nejakého zbeha alebo tuláka. I major i Paulínka ho zavčasu spozorujú. Každú chvíľku prerušujú rozhovor, zameriavajú pátravo pohľady na skupinu vpredu, akoby v oboch vzrastalo nedobré tušenie, hoci nieto vôbec dôvodu znepokojovať sa. Ide predsa o známy zjav. Túlavý vojak: dlhý kepeň, zaprášené baganče s odrazenými opätkami, zamastená čiapka na kučeravej hlave, nevľúdna, zarastená tvár. Takých dolinou prešlo veľa. Tento sa možno opozdil a stal sa strážam podozrivý pre svoju červenú stužku na čiapke.

Keď koč prifrčí k skupinke vojakov, dá major zastaviť a opytuje sa na neznámeho. Veliteľ skupiny úctivo vysvetľuje, že od rána sa potuloval okolo dediny, pristavoval ľudí, najčastejšie deti, dával im podozrivé otázky, v rukách mu videli aj malý zápisník, do ktorého niečo značil. Strážam, ktoré sa chceli k nemu priblížiť, ušiel do hory, a keď ho pred chvíľou predsa dolapili, ohrozoval ich dýkou. Nemá pri sebe nijaké papiere ani zápisník, vraj všetko stratil, ale sú príznaky, podľa ktorých dá sa súdiť, že nejde len o obyčajného tuláka. Bude vari treba celý prípad vyšetriť.

Major všetko pozorne počúva a po krátkej chvíli mlčania a uvažovania obracia sa náhle na neznámeho s otázkou, ako sa volá a čo tu hľadá.

Ten si dosiaľ veľmi málo robil, že stojí pred majorom. Nenávistným pohľadom premeriaval svojich strážcov, prestupoval z nohy na nohu a vôbec prejavoval veľký nepokoj, podráždenie, niekoľko ráz podvihol spurne hlavu, vytiahol ruku z vrecka kepeňa a urobil rozhodné a rozkazovačné gesto, akoby dával najavo, že sa chce zamiešať do rozhovoru. Na otázky odpovedá nedbalo, že sa volá Ondrej Marušiak, že sa vracia zo zajatia. Možno mu to nie je práve vhod. Vlastne, čo ich je do toho, kto je on a čo tu robí. Ľudia prechádzajú svetom a nespovedajú sa veru zo svojich hriechov a úmyslov každému stĺpu pri ceste. A hneď sa začne ohradzovať. Pozastavuje sa nad poriadkom, ktorý tu panuje. Šiel cudzími krajinami, prechádzal hranice a nikto sa oň neobzrel, a tu akoby nevedeli, že vojna sa už dávno skončila. Čo s ním chcú? Nikoho ani neokradol, ani nezabil. Ide domov za svojou ženou a deťmi, ktoré ho už šesť rokov nevideli. Vojny už má po krk, ani bohovi nepôjde do kasární, nech mu dajú pokoj a sami by nemali plašiť poriadnych ľudí, keď ich o to nikto nežiadal.

Majora také chovanie nepobúri. Pokojne ho počúva, nemihne ani okom, má jasnú tvár, hladké čelo a len trocha viac ako obyčajne zostruje zrak. Načo by sa aj rozčuľoval? Rozum všetko pojme, uváži a rozhodne. Naostatok, je to jeho taktika, ktorá mu zaručuje úspech a zároveň obdiv. Mocní duchom nenachádzajú príčinu, aby sa rozčuľovali. A možno neprisudzuje tomuto cudzincovi takú dôležitosť, aby mu venoval väčšiu pozornosť.

Inakšie je s Paulínkou. Tá sa veru napodiv veľmi ľaká.

Ako mu nazrela do tváre, hneď ju opúšťala veselá nálada. Potratila smiech, živú farbu z líc a pridúša sa tiesňou.

Božemôj, či vidí dobre?

Túto tvár, plamenné oči, vysoké, chladné čelo, hustú, čiernu šticu niekde videla. Tento hrdý, neskrotný postoj, smelý tón reči jej pripomína niekoho veľmi známeho a blízkeho. Len koho, koho? V živote stretla nejednu tvár. Každá mala nejaký jedinečný znak, ktorým sa odlišovala od ostatných. Ale v pamäti sa navzájom zlievajú, stierajú, zovšeobecňujú. Zostávajú iba všednými ľudskými tvárami, ktoré pripomínajú každého a nikoho. Nuž ťažko je uhádnuť tú pravú. A okrem toho tento chlap nepochybne skrýva svoju skutočnú podobu za masku, aby poplietol sliedičov. Musí si teda odmyslieť ošúchaný kepeň, roztrhané baganče, zdrotované ovinovačky, celý vojenský mundúr, ktorý ho znetvoruje, premieňa na strašiaka, neholenú bradu, bujnú hrivu, azda aj surový výraz, a miesto toho primyslieť si niečo príjemnejšieho, snáď civilný oblek, čierne večerné šaty, bielu košeľu, hladké, mladé líca. Veru, treba na to veľa napätia, trpezlivosti.

Ale potom vynorí sa jej z pamäti všetko: priestranná sála, preplnená ľuďmi, ohlušujúci šum, omamná vôňa, lahodná melódia valčíka, úlisný úsmev Cigáňa, sladká únava v tele, ošiaľ, rozprávkový svet a z toho svetelného zázraku vystupuje on, sám rytier jej snov. Spaľuje ju žeravým pohľadom, pristupuje k nej, smiem prosiť?

Ó, áno, áno, je to on, Alpár Jánoš, jej gavalier z prvého plesu, vitéz, ktorému nakoniec pripäla na prsia ružový púčik na znak svojej oddanosti, áno, na znak svojej lásky.

V tú chvíľu sa celá zachveje, akoby ňou prebehol blesk. Telo jej zmeravie, nevie urobiť jediný pohyb, tŕpne, akoby bola prichytená pri nejakom nedovolenom čine. Veď ju musel aj on poznať. Pár ráz pocítila na sebe jeho ťažký pohľad. Nezniesla ho, priveľmi ju odďaľoval a usviedčal. Mala by sa predsa k nemu priznať a zachrániť ho. Ale v hlave má toľko nejasnosti, myšlienky sa jej pletú jedna cez druhú, nevedú k nijakému prijateľnému uzáveru. Trápia ju iba samé otázky. Čo tu robí, prečo sa ukazuje takou maškarou? Ako sa pamätá, narukoval s dobrovoľníkmi. Chcel ísť do vojenskej školy. Dnes by mohol byť teda dôstojníkom. Mal by sedieť na ľahkom koni, zvoniť ostrohami, blýskať šabličkou a potriasať zlatými strapčekmi. Tak si ho predstavovala a to by mu aj svedčilo. A potom, prečo sa skrýva za to čudné meno? Ondrej Marušiak, kto je to? Prepánajána, akú to komédiu hrá? Či nepobadal, že ho ona hneď prekukla. To ju úplne mätie. Samé záhady, ktoré desia. Neurobí nič, má strach, tušenie niečoho tajomného. Musí byť opatrná, mohla by azda niečo pokaziť. Bude vari lepšie, keď ona niekde zmizne. A preto je najprv rada, že major nepredlžuje rozhovor a dá kočišovi pokyn, aby pohnal.

Ale celkom upokojiť sa nevie. Vzrušenie bolo príliš silné. Zanechalo jej stopy na tvári i na očiach. Major to hneď zbadá a dobromyseľne sa pýta, či sa bojí strašiakov.

Paulínka nemá ešte síl tíšiť svoj stav, musí sa priznať už aj preto, aby predišla prípadným ďalším otázkam. Skutočne, prežila trocha strachu. Myslela si, že sa ten chlap vrhne na neho. Mohla sa ľahko strhnúť bitka. Major sa veselo smeje. Predsa majú len dámy určitú slabosť, s ktorou treba počítať. On veru nemal obavu. Tento náhodou nebol nebezpečný, len chlap, ako sa patrí. Bude z neho pekný cieľ pre strelcov.

Paulínka si musí zahryznúť do pery, aby sa spamätala. Čože to major hovorí, že bude dobrým cieľom? Čože mienia s tým úbožiakom urobiť?

Prirodzene, major nevie s určitosťou povedať. On sám mu neskriví ani vlások. V dedine, kde sa pravdepodobne trochu upokojí, podrobí ho ešte pozornejšiemu výsluchu, spíše s ním zápisnicu a odošle ho s patrolou na veliteľstvo do mesta. Tam si už s ním poradia. Možno ho i odprosia, aby prepáčil, že sa stal omyl, a jeho napomenú, že zbytočne zadržuje pokojných občanov. Ale môže z toho byť aj jedinečný lov, za ktorý dostane metál. Majú totiž overenú správu, že v poslednom čase sa potuluje po okolí nebezpečný človek, inakšie boľševický kapitán, za ktorým už dávno pasú, lebo im už spôsobil mnoho nepríjemností. Preoblečený za žobráka alebo tuláka, vlúdi sa až medzi nich, zistí pozície, potom zmizne, aby ich v krátkom čase prekvapil s presilou práve na takom mieste, kde ho najmenej očakávajú, ba podnecuje i obyvateľstvo k vzburám. Takto jeho pričinením vykrvácalo už veľa ich ľudí. Nuž ak by to bol on, potom má slabú nádej, že by vyviazol s celou kožou. Všetko je totiž možné.

Paulínka si musí znova zahryznúť do pery oveľa citeľnejšie, tentokrát aby mala odvahu, lebo si uvedomuje, že musí rýchlo konať. Teraz len na nej záleží. Ak nebude dosť obozretná, šikovná, ak nevyužije rýchlo svoj vplyv, všetko bude stratené. Svojho rytiera videla poslednýkrát. Zajtra o takomto čase, možno skôr, ešte dnes v noci, by stál niekde pod múrom so zaviazanými očami a čakal na povel, posledný povel. Ach, aká hrôza, božemôj, veď by jej srdce puklo. Nie, nesmie to pripustiť. Treba rýchlo a rozumne konať. V tomto okamihu sa cíti dosť silná. Zbystrí oči a náhle ich uprie na svojho spoločníka, akoby mu chcela vnútiť svoju vôľu, a hneď sa pokúša zvrátiť jeho rozhodnutie. Myslí, že v tomto prípade sa veru mýli na celej čiare. Chytili baránka miesto vlka. Veď predsa ten človek jasne povedal, že je Ondrej Marušiak. Či to major nepočul?

Major sa srdečne smeje takej naivnosti. Len škoda, že do baranej kožky obliekajú sa niekedy aj vlci, a nehodno veriť všetkému, čo ľudia povedia. Náhodou dobre počul, ako ten chlap povedal svoje meno, aj si ho zapamätal. No mal by mať o tom nejaký doklad. Napríklad vojaci majú pri sebe vojenskú knižku, v ktorej je fotografia, meno a všetky nacionálie držiteľa. Podľa nich ho aj po smrti správne zistia, a on tvrdí, že svoje papiere stratil. Potom nezostáva iné len jeho totožnosť úradne zistiť. Musia prísť svedkovia, aby potvrdili, že je naozaj Ondrej Marušiak. Tak.

Paulínke oči zaiskria. Ach, o svedkov nebude núdza. Keď treba, aj ona môže dosvedčiť, že hovorí pravdu. Viac ráz ho už predtým videla. Prechádzal často dedinou a vždy sa zastavil u nich v krčme. Býva hneď tu za vŕškom, v susednej dedine. Celkom iste, dobre sa rozpamätáva.

Majora rozhovor možno aj omŕza. Nerád pretriasa takto na verejnosti záležitosti, ktoré vlastne patria do jeho úradu. Čo by sa mali znepokojovať pre nejakého tuláka, ktorý im náhodou prišiel do cesty. Nič predsa nestratí, keď sa prejde ešte dnes do mesta na veliteľstvo a vyspí sa tam jednu noc na gavalci, ako sa patrí na vojaka. Keď je skutočne rečeným Marušiakom, ráno ho dobre nasýtia, aby necítil ujmu, a prepustia domov, ba dajú mu i písomné osvedčenie, aby ho viac nikto nezastavoval po ceste a neupodozrieval.

Ale Paulínka sa teraz stáva tvrdohlavou. Nenachádza dôvodu, prečo by mali začínať iný rozhovor. Naopak, považuje za nutné, aby zostali pri tomto. Zo zábavy dnes nebude nič. Má predsa aj srdce, cit. Nemohla by sa bezstarostne smiať a oddávať sa radovánkam, keď vie, že sa niekomu krivdí. Ani myslieť. Rozhodnutie majorovo považuje za ukrutnosť. Z ničoho nič dá na ceste chytiť človeka, postaví k nemu stráž ako k najväčšiemu zločincovi, káže, aby ho vodili po výsluchoch, hoci má dôkazy o jeho nevinnosti.

Takáto popudlivosť musí udiviť majora. Naozaj jej toľko záleží na tom tulákovi?

Veru záleží, veľmi záleží. Či nevidí, ako jej svietia oči horlivosťou, ako jej horia líca plameňom? A čo je tento vonkajší zápal proti tomu, ktorý jej spaľuje hruď znútra. Je rozhodnutá svoj boj vybojovať stoj čo stoj a v nijakom prípade nemieni sa vzdať. Keď takto nevykoná nič, podnikne niečo iné, ba donesie aj obeť, ak bude potrebné. Teraz jej už nezáleží na tom, ako vyzerá a čo si o nej budú iní myslieť. Bude sa ruvať, hrýzť, keď na to príde, lebo je presvedčená, že ide o spravodlivú vec, azda iba o jej spravodlivú vec. Veru.

Major ju ešte takú nevidel. Dosiaľ myslel, že je iba príjemnou spoločnicou, veselou mladou vdovou, trocha vari rozmarnou, ľahkovernou a predovšetkým neobyčajne krásnou, sviežou, až živelne prirodzenou, ženskou. A tu má pred sebou skutočnú levicu, prichystanú skočiť a dláviť. To ho prekvapuje, ale zároveň i rozpaľuje skrytou a temnou žiadostivosťou. Prvýkrát si jasne uvedomuje, že po nej túži. Jej krása je takto vari divšia. Badá, že dokáže i strhúvať a spaľovať, preto pôsobí naň bezprostrednejšie. Mal by sto chutí robiť sa ďalej ľahostajným, aby sa mohol v nej kochať. No tuší, že by tým mohol niečo pokaziť. So ženami nie je zvyknutý bojovať, nuž nezostáva mu iné len sa vzdať.

Dá pristaviť kone, a keď sa priblíži skupina vojakov, zostúpi z koča, stane si pred zajatca a káže mu, aby si tú červenú stužku z čiapky odopäl a skryl do vrecka. Paulínka pozoruje, že sa na jednu stranu tváre slabo usmial. Zaiste to myslí dobrosrdečne. Kraj je obsadený českými vojakmi, ktorí bojujú proti boľševizmu, prečo by ich mal upozorňovať, že aj on je burič. Veď je to nerozumné. Nech sa chová tak, aby si ho čím menej všímali.

No na Alpárovi nebadať, že by chcel poslúchnuť dobrú radu. Stojí mĺkvo a vyzývavo ako chladný múr. Prebodúva majora čiernym, nenávistným pohľadom. Jeho tvár prepukáva divým výzorom. Nie, nepohne ani prstom, i keby sa postavil pred neho sám generál. On si založí na čiapku to, čo sa mu páči. Nikto mu nebude rozkazovať.

Ach, s tým si nemali začínať, to je niekto iný, neskrotná, búrlivá krv, opravdivý zurvalec, hotový zabíjať i umierať, rovnako nebezpečný myšlienkami ako i päsťami a zubami. Sám sa nepokorí, červenú stužku musí mu z čiapky strhnúť stráž, azda ho pritom aj udrú, aby sa krotil, počuť socanie a supenie.

Ale Paulínka to nemôže s určitosťou tvrdiť. Zas ju schytáva hrôza, svet sa s ňou točí. Azda iba malý závrat, ktorý o chvíľu pominie. No slabnú jej zmysly, stráca zrak, všetko, čo sa v tom čase okolo nej deje, vidí len akoby vo sne a tak isto iba vo sne si uvedomuje, že mu vracajú dýku, ktorú si on iba nedbalo strká do bočného vrecka, lebo ani opasku, ani pošvy nemá, že ho prepúšťajú s pripomienkou, aby sa poďakoval dáme na koči, ktorá ho pozná a prihovorila sa za neho. Potom počuť ťažké kroky na hrubom piesku za kočom. To zaiste on odchádza. Áno, Alpár János vlečie sa v dlhom kepeni dolu cestou s ťažkými myšlienkami. Aké čierne plány kuje vo svojej hlave?

O chvíľu koč veselo hrkoce dedinou. Paulínka by chcela na všeličo zabudnúť. Pôjde to však veľmi ťažko. Major obracia zas všetko na žart. Ten jej chránenec nebol vraj nejaký zdvorilý ani vďačný za to, že ho púšťajú na slobodu, vraj mal dojem, akoby si bol vec rozmyslel a chcel ísť s nimi, a podľa jeho skromnej mienky tak by bolo bývalo aj najlepšie. Niektorým ľuďom dobre padne, keď sa im zavše preobrátia a prevetrajú kabáty. Teraz nevie, či bude spokojný. Nechcel by sa s ním stretnúť osamote. Tak sa zdá, že nenadobudol o ňom dobrú mienku. Nuž to je veľká škoda. A potom, keď sa lúči, pripomenie jej, že dnes večer by rád vyhovel jej pozvaniu, dostáva chuť na šálku čaju, pravdaže, ak dovolí.

Ach, nie, nie, dnes veru nie, či nevidí, aká je vzrušená, stále ešte zmätená, aj zunovaná po tej ceste. Rada by si odpočinula. Ale Paulínka nevie odporovať. Neopováži sa. Práve dnes mu je povinná toľkou vďakou. Nemá práva ho odmietnuť. Dá si bozkať ruku i usmeje sa naň milo a sľubne. Áno, môže prísť, bude ho čakať. Do videnia.

Ale doma, vo svojej izbe, kde sa potom utiahne ako hriešnica, ktorej sa neočakávane svedomie ozvalo, uvedomí si, že robila zle. Nemala toho človeka zvať k sebe. Už ho neznesie. Bude pre ňu utrpenie sedieť s ním osamote v izbe, počúvať jeho lichôtky, odpovedať na ne, smiať sa, tváriť sa prívetivo, robiť príjemnú spoločnicu. Nemá to zmyslu. Klamala by tým jeho i seba. Božemôj, čo sa to len s ňou naraz stalo? Ešte nedávno by sa bola tešila na takú príležitosť, teraz ju už plaší myšlienka, že by k nej mohlo dôjsť, a tak isto plašia ju aj spomienky na všetky tie príjemné a nepríjemné dôsledky podobných príležitostí, ktoré prežila. Nemala ich pripustiť, bol to omyl a predovšetkým klam, i doterajší jej život, nielen preto, že tiekol lenivo, nejako kľukatil sa, stáčal vždy v tej istej rovine, ale že vlastne neviedol nikde, nemal cieľa, bola to skoro stojatá voda, ktorá sa vlnila podľa toho, ako sa obracal vietor. A teraz náhle prišiel zlom. Má svoj priamy smer, spád i prúd, ktorý neočakávane strháva všetok kal, usadený v hlbinách. Stalo sa to hneď vtedy, keď pátravo nazrela do chmúrnej tváre túlavého vojaka tamvon na ceste a poznala v ňom Alpára, lenže vtedy nemala času zisťovať a poznávať zmenu. Strž bola taká prudká, že ju chytal závrat. V prvom okamžiku jej ohlušilo zmysly. A keď bolo treba hneď bojovať, čo ona nikdy nerobila. Iba tu v izbe na pokoji sa jej vyjasnieva v hlave a ustaľuje, akoby sa roztrhli okolo nej mračná, v ktorých dosiaľ bezmocne blúdila a tápala. Zas vidí jeho. Nie v otrhanom, ošúchanom kepeni, strhaného, opusteného, a zanedbaného, ako ho nedávno našla. Stojí pred ňou v plnom lesku oslepujúceho svetla plesu, s čelom pyšne vyzdvihnutým, s očami planúcimi mladistvým zápalom a smelým odhodlaním, ozajstný hrdina, a zisťuje, že takto nedotknutého a povýšeného prechovávala si ho verne v srdci aj vtedy, keď naň nemyslela. Nevracala sa k nemu iba preto, že sa jej zdal nedosiahnuteľný. No jednako korila sa mu ako najväčšiemu svojmu božstvu. Čo znamenali vedľa neho tí ostatní? Čo znamenal chorľavý Ervínko s ulízanými vláskami a s tenkými fúzikmi pod nosom, svojhlavý a prchký Láng a čo znamená tento vlažný a prejemnený major? Nič. Boli to iba tiene, ktoré vedľa nej prešli. Niektorý sa jej vari aj dotkol, zapálil iskierku rozkoše, spôsobil vzrušenie, potom hneď rozčarovanie. No ako vstupuje do vedomia on, Alpár, všetci blednú, strácajú sa bez stopy, nemajú miesta, lebo celá patrí jemu. Darmo by sa bránila, vzpierala. Každá žilôčka, každý vlások na tele ju zrádza. Zdá sa, že iba pre neho sa narodila, rástla, počúvala nocami svoje srdiečko, nalievala sa, mátožila v snoch, v úzkosti vyčkávala letné večery, túžobne hľadievala na hviezdy, iba pre neho vypučala a raz otvorila sa do plného kvetu. Ešte ho len cíti, a už sa chveje, zalieva varom, spaľuje. Ešte sa len objavil na obzore, už ju schytáva prvá vášeň. Prichádza k nej náhle ako búrka, lomcuje ňou, naplňuje ju striedavo žiarou i tmou, úzkosťou i radosťou, obavami i nádejami. Čo bolo proti tomuto blúznenie, sladké ošiale, malé závraty, ktorými sa dosiaľ občas opájala, a čo znamenal jej doterajší život?

Ach, život je nielen hra, opájanie sa snami, pokojný spánok, radostná a dariaca sa robota pod jasným nebom. Život je aj úzkosť, ťažké srdce, urputný zápas, márne úsilie, áno, pot, slzy a predovšetkým krv, nielen rosa a mlieko.

Paulínka to chápe, možno aj tuší, že osud práve taký údel pre ňu prichystal, a predsa plní sa očakávaním. Nedbá, rada sa podvolí, len keď bude mať istotu, že to robí preň.

Toho dňa neurobí nič. Nevie ju zaujať nijaká robota, moce sa po dome, dvore a záhrade, chytá nástroje do rúk a zas ich púšťa, nevie, na čo by ich mala použiť, bezradne postáva a obzerá sa, akoby jej niečo chýbalo. No myšlienkami je stále pri ňom. Čo tu len chcel? Istotne sa neprišiel iba za ňou pozrieť. Kde šiel, keď ho prepustili, a čo práve v tejto chvíli robí? Nepokoj v nej rastie každú minútu. Nemá obavu len o neho, ale aj z neho. Ach, vyzeral hrozne, priam divo, zúrivosť mu z očú vyrážala. Nemohol mať pokojné myšlienky. Istotne sa ukrýva niekde na okolí. Čaká noc, aby mohol svoj čierny úmysel uskutočniť. Niekedy sa jej dokonca zazdá, že sa v hore na druhej strane za potokom mihla nejaká postava. Vtedy dlho stojí pod maštaľou a prezerá okraj hory i okolitú kružinu, no v tých miestach nebadať nič podozrivého. Slniečko sa sťahuje k vrcholcom najvyšších jedlíc, potom ešte raz zažiari a vsiaka do oblohy, na stíchnutú horu znáša sa ťažký súmrak. A predsa neverí, myslí si, že ju klamú vlastné oči. Podíde k okraju záhrady a odtiaľ sa snaží prehliadnuť cez hustnúce šero.

Večerom potom si spomenie, že dostane hosťa. V kuchyni, kde pripravuje najprv preň čaj, pripráža pár rezníkov teľaciny a robí múčnik, prácou sa trocha osvieži a premôže, ale keď prejde do svojej izby, aby upravila stôl, zas má vyjavené oči, každú chvíľku musí prerušovať prácu a načúvať. Neprebehol niekto zásypu, nevrzgli vrátka do dvora? Ak dobre počuje, tak z voľaktorej strany dolieha nejaký ston. Nie, to je predsa nemožné. Tu nemá kto stonať, v dome nieto chorého. Zaiste si už hlava začína vymýšľať zvuky. Pre každý prípad prezerá steny, kúty a zdá sa, že aj tie hľadia na ňu vytreštenými očami. Nuž dnes si veru major nevybral vhodnú chvíľu na návštevu. Ani izba nie je natoľko vľúdna, aby sa mohol v nej dobre cítiť. A o Paulínke sa nedá hovoriť. Darmo sa pred zrkadlom vyfarbila a vypudrovala, oči ju prezrádzajú, len aby ho nevyplašila. Nuž bude to čudná zábava. Naozaj má vážne obavy. Aspoň keby mu mohla pochúťkou vyhovieť. Stôl sa jej podarilo dosť bohato obložiť. Je tu mäso, šalát, dva pstruhy, víno, ovocie, zákusky, práve dosť na malú hostinu. Čaj môže prísť nakoniec. Mohla by mať dôveru. Naozaj. Po tejto stránke hosťovi vyhovie.

S prípravou je hotová. Odstupuje od stola, aby z patričnej vzdialenosti ešte raz zhodnotila svoje dielo. A tu, keď sa jej príde pozrieť na okno do záhrady, temer skríkne, od hrôzy zmeravie a zbelie ako soľný stĺp. V okne sa práve vynára divá tvár.

Ježiš, on, Alpár.

V prvom úľaku má vôľu sfúknuť lampu a ukryť sa v kúte alebo vybehnúť na ulicu a kričať, ale potom si spomenie, že pravdepodobne niečo chce od nej, azda hľadá pomoc. Veď počuje zreteľne naliehavé údery na okennú tabuľu, akoby sa domáhal vojsť dnu. Preto celkom bezmyšlienkovite a náhlivo otvorí okno.

Alpár má naozaj taký úmysel. Len čo Paulínka uvoľní háčiky, sám vyborí krídla a vrúti sa dnu. Teraz je ešte hroznejší. Tvár má strhanú, oči tekavé, nepokojné a rýchlo dýcha, akoby bol na úteku. Ako sa prehodil cez okno, na dlážku mu niečo vypadlo, nejaký podlhovastý predmet, azda dýka z bočného vrecka kabáta, ale on si toho nevšimne, nemá kedy, hneď sa obracia na Paulínku. Musí ho niekde ukryť, rýchlo, rýchlo. Sú mu v pätách a keby ho chytili, už by im neušiel.

Paulínka preľaknutá ustúpi, nevie povedať ani slovo a nechápe ani, čo od nej chce, len hľadí bezmyšlienkovite, robí drobné krôčky dozadu, akoby mu chcela uniknúť. Hrôza ju prerastá. Ale on prudko pristúpi k nej, chytí ju mocne a vari aj dosť bezohľadne za ruku a temer kričí, že kde do čerta majú nejakú tmavú dieru, komín alebo komoru. A Paulínka zas iba niekde v podvedomí si spomenie na zemiakovú jamu v komore a ako námesačná vedie ho cez kuchyňu ta, ukáže mu jamu uprostred, tu, a keď on zmizne v nej, spustí opatrne, aby nespôsobila buchot, padacie dvere a vracia sa späť.

Iba v izbe sa spamätá, ale to je pre ňu tým horšie, lebo takto začne chápať svoje postavenie. Koho to vlastne skryla, čo povie, keď ho budú pri nej hľadať, ako sa má tváriť pred majorom, ktorý každú chvíľu môže vstúpiť? Srdce jej mocne tlčie v rozvlnenej hrudi. Zas roztvára doširoka oči, napína sluch a počúva na všetky strany.

A vonku naozaj hluk, krátke rozkazy, štrnganie zbraní. Niekto chodí po záhrade, azda aj stojí pred oknom a díva sa dnu. Paulínka sa všemožne usiluje, aby bola pokojná. Teraz naozaj iba na nej záleží. Jediným neopatrným pohľadom by mohla všetko pokaziť. Musí byť pevná. Treba sa pripraviť, veď čaká majora, či nie?

O chvíľu skutočne počuť vrzgnúť dvere na kuchyni a niekto prichádza k nej: On! Ale je to iba jeho pobočník, suchý chlap v okuliaroch, s tenkými ústami a s drobnými myšími zubami. Hneď ako vstúpi, prehliadne pátravo celú izbu a počuduje sa nad otvoreným oknom.

Paulínka stŕpne. Spomenie si, že pod oknom leží dýka, na ktorú pozabudla. Uvidí ju tam?

Možno, veľké sklá na jeho okuliaroch sa veľmi nepríjemne, akosi chladno blýskajú. A možno aj nie. On vlastne neprišiel robiť prehliadku bytu, len chce ospravedlniť majora, že nemôže dodržať sľub, a zároveň poprosiť ju v jeho mene, aby na chvíľku prišla k nemu do školy, veľmi si to praje, chcel by ju vidieť, áno, len toľko. A keď to povie, úctivo pozdraví priateľku svojho pána a náhli sa preč.

Aké šťastie, ó, aké šťastie!

Pravdepodobne nespozoroval nič podozrivého a ani major dnes nepríde, akoby jej samo nebo pomáhalo. Teraz jej prichodí odstrániť predmet zo zeme, ktorý by ju mohol usvedčiť. Rýchlo zatvorí okno a zodvihne dýku. Ale tu sa ukáže, že nemá ešte všetko vyhrané. Sú veru ešte mnohé znamenia, nad ktorými sa treba pozastaviť a diviť. Dýka bola zrejme iba nedávno použitá. Na jednej strane vidieť stopy po nedbanlivom utieraní, no na druhej krvavý povlak je ešte neporušený, práve prischýna na tmavom lesku ocele.

Paulínke znovu previsne na myseľ ťažká mrákava. Ako tak stojí a hľadí na ten hrozný predmet, preniká ju neobyčajne studený cit. Tento drsný predmet, čierny, považný a drsný kov pred chvíľou niekomu vyhasil teplý život v hrudi a ruka, ktorá ho zákerne viedla, nedávno i jej mliaždila tvrdou silou rameno. Je teda pravda, že niekoho počula za stenou bolestne stonať, je pravda, že v tú chvíľu niekto nablízku zomiera. Božemôj, a ona sa tiež zúčastnila na vražde. Bezpochyby ten chladný cit v nej ju usvedčuje zo spoluviny. Mala by sa vari už teraz kajať, mala by ten hrozný predmet ihneď odhodiť, aby si nezašpinila ruky, aby si ešte viac nezaťažila svedomie. A ona ho predsa pevne drží. Ide s ním pokojne k skrini a opatrne ho ukladá za štôsik bielizne, akoby šlo o veľmi vzácny predmet. Potom sa začne veľmi rýchlo pred zrkadlom upravovať. Treba použiť viac farby, viac púdru, silnejšiu voňavku, keď má prísť k majorovi.

V okolí školy i v predizbe panuje nezvyklý ruch. Temné postavy prebiehajú sem i tam. Nebodaj sú to všetko dôstojníci. Ale jej nevenujú pozornosť. Zdá sa, že sú niečím priveľmi rozrušení alebo majú veľa zariaďovať. Musí sa pomedzi nich predierať. Chvalabohu, že sú dvere všadiaľ dokorán otvorené.

V izbe ju víta pobočník. Prichádza vraj trochu neskoro. Major práve skonal. Áno, nechcel ju vopred plašiť. Stalo sa nešťastie. Major nedávno vyšiel vari sám von a tu na ceste pred školou ho niekto napadol a prebodol. Páchateľovi sa zatiaľ podarilo ujsť. Bolo tma, medzi domami nedalo sa rýchlo orientovať. Ale dúfajú, že ho do rána zlapajú. Bude sa ukrývať len tu v niektorej záhrade alebo aj v niektorom susednom dome.

A skutočne. Major leží nehybne na diváne, prikrytý šedivou vojenskou plachtou. Paulínka by mohla horný vyvýšený okraj zodvihnúť a pozrieť sa mu ešte naposledy do tváre, ako sa to robieva, keď sa ľudia odoberajú od mŕtveho. Možno preto ju sem aj zvali. Mala predsa k nebohému určitý pomer. Bola mu priateľkou, príjemnou spoločnicou, alebo ešte viac, či nie?

Nie, nie, Paulínka sa neopováži zodvihnúť plachtu, ani za svet by nepozrela teraz do jeho tváre. Je celkom zničená, zdrvená, lebo v krátkom čase dopadli na ňu veľmi ťažké údery. Stojí tu bezradne a hľadí meravo, akoby chcela pochopiť strašné gesto smrti. Potom si spomenie, že na stole videla kyticu klincov, major ju vari prichystal pre ňu na dnešný večer. Bude dobre, keď mu ju teraz venuje ona. A hneď sa aj prichytí tejto spásnej myšlienky. Vezme kyticu a roztriasa ju vari príliš okázale po mŕtvom. Červené klince mal on veľmi rád. Nech mu teda zdobia i cestu na večnosť. Prítomní s uznaním sledujú jej počínanie a ona sa teší, že mohla takým krásnym skutkom ukončiť jedno čisté priateľstvo. To jej vráti i odvahu. Preto s ľahším srdcom odchádza, keď myslí, že si vykonala svoju povinnosť.

Doma opatrne zamkne dvere a ponáhľa sa vyslobodiť väzňa. Zemiakovú jamu nájde však otvorenú a prázdnu. Darmo prehľadávala aj ostatné kúty v byte. Alpár János zmizol. Z jedla, rozloženého na stole, niečo chybí a okno do záhrady je zas otvorené. Istotne pojal k nej podozrenie, istotne jej prestal dôverovať, keď zbadal, že po dome prechádzajú sa dôstojníci a keď sama išla preč. Využil príležitosť, utíšil si hlad a oknom zmizol do noci. Paulínka je trochu sklamaná, myslí, že tu v dome by bol predsa bezpečnejší. Vonku sú všade rozostavené stráže, poľom blúdia sliediči, môže veľmi ľahko vpadnúť do nastavenej pasce. Nemal sa hýbať, aspoň teraz ešte nie, keď jeho stopy príliš silno cítiť. Stojí chvíľku pri okne a snaží sa preniknúť noc. Tu dolu pod ňou odpočíva záhrada, korunami stromov šumí vietor, hneď tu popri stene stúpa dohora ťažký zápach hnojnice. Tam ďalej, hlbšie vo tme, čľapoce nerušene potok, inakšie nepočuť nič. Azda len nájde cestu do bezpečia. Daj, bože!

Potom sfúkne svetlo a prevalí sa len tak v šatách na posteľ. Ale nevie nerušene spať. Podchvíľou si sadá alebo aspoň dvíha hlavu a načúva podozrivým hlasom a zvukom noci. Ale vždy sa zas musí uložiť naspäť.

Vcelku nič sa nerobí, len jej oči svietia do tmy neprirodzeným leskom. Ach, je to nezvyklá noc, plná napätia, duševných otrasov a šialených myšlienok. Dobre, že aspoň navonok plynie pokojne, míňa sa takou mierou a takým časom ako ktorákoľvek iná.

Ale nad ránom ju jednako vyruší prenikavý hlas poľníc.

Paulínka sa strhne zo sna. Vari sa jej niečo zdalo? Čo sa robí? Počula dobre trúbenie. A hoci vidí, že je ešte veľmi zavčasu: vonku sa sotva stačil v povetrí roztiecť slabý priesvit, nikde nezapípne ani jediný hlások prebudeného a hladného vtáčika, a hoci má ťažkú hlavu, úzke oči, teraz by si mohla zdriemnuť, predsa vyskočí a uteká do kuchyne, aby sa pozrela okienkom na dverách, čo sa robí na ulici.

Vonku je napodiv rušno. Na ceste stoja v dlhom rade vozy, kanóny, mulice nepokojne kývajú hlavami, trepocú ušami, vojaci im pripravujú naponáhlo postroje. Vojsko je na odchode. Skutočne!

Pretrie si oči a hľadí pozornejšie. Pred školou stojí voz, práve naň nakladajú nejakú podlhovastú debnu. Ach, áno, je to rakva, ktorú z dosák napochytro v noci pre majora zbili. Aby vari nesvietila a nevyzerala ako obyčajná debna, prehadzujú na ňu zástavu a navrch niečia ruka kladie hrsť červených klincov. Hneď za vozom nepokojne drobčí, vytrvalo pohrabúva prednými nohami, dvíha dovysoka hlavu, osŕka a tiahlo, žalostne erdží biela kobyla. Je to majorova kobyla. To ušľachtilé zviera, ktoré ho sem donieslo. Cíti vpredu svojho pána. Chcela by sa k nemu dostať, a nemôže. Dostala veľmi čestné miesto. Sama pôjde hneď za ním. Bude ho sprevádzať na poslednej ceste. Jediná príbuzná nebohého, až po hrob verná priateľka. Niekde nablízku mihne sa i suchá a teraz zvlášť vytiahnutá postava pobočníka. Paulínka zachytí lesk jeho okuliarov. Práve dvíha ruku, aby dal povel na odchod. Jasný hlas poľníc zahlaholí ešte raz nad stíchnutými strechami hlučných domčekov. A hneď sa sprievod hýbe. Vpredu voz s majorom a za ním jeho vojaci, jazdci i pešiaci, voz za vozom, mulice, kone, prútené koše, nadúvajúce sa šedivé plachty, ťažké kolesá, všetko, čo včera tu ešte nečinne stálo, povaľovalo sa po dvoroch a záhradách, teraz zaťažuje cestu a hrmí ulicou ani živá lavína.

Na niekoľkých zásypách pod strechami zjavujú sa prví zvedavci. Iba rukami náhlivo zahaľujú si svoju nahotu, lebo len čo povyskakovali z postelí, nestačili sa priodieť. Sú prekvapení. Istotne nečakali, že hostia, s ktorými sa už spriatelili, ich tak náhle a bez ohlásenia opustia. Nechápavo pokrikujú, kývajú rukami, niekde počuť i bedákanie, veď tu i tam sa pretrháva i krvný zväzok. Ale vojaci im neodpovedajú, idú mĺkvo a chmúrne za svojím novým cieľom. Vedie ich mŕtvy veliteľ.

Paulínka sa neopováži vyzrieť pred dvere.