ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po odchode vojakov dedina nadobudne zas svoj starý vzhľad. Nízke drevené chalupy celé dni ticho sedia v rade popri ceste a ospanlivo žmurkajú malými oknami na ulicu. Pred zásypami a na dvoroch nejaký čas sliepky rozhrabujú roztrúsenú slamu, seno, konský trus, hocikde pod plotom zablyští sa črep z rozbitej fľaše, pokrútená plechovica. No v sobotu vyjdú dievky na cestu s metlami a veľmi sa usilujú, aby v nedeľu ráno slnce neobjavilo niekde ich nedbalosť.

Uprostred pažite za dedinou černie sa veľké, vychladnuté ohnisko. Chlapci ho niekedy obchádzajú, štúrajú doň dlhými palicami, radi by si šťastným nálezom rozmnožili zásobu patrónov. Do ich života zasiahol pobyt vojska vari najúčinnejšie. Na dlhý čas určil smer ich snom, túžbam i hrám. Skoro každý má v niektorom rohu na šope tajný sklad munície, kde sa občas opatrne prikráda, aby si ho mohol nerušene skontrolovať. Nejeden sa rozhoduje odísť k vojsku, len čo mu mať dovolí nosiť dlhé nohavice. Medzi sebou vedú vážne rozhovory o hodnostiach, o rozličných druhoch zbraní, nábojov, napodiv do najmenších podrobností poznajú mechanizmus mašingvera, po vŕškoch na pastve stavajú pozície, určujú stráže, strieľajú na veľkých, zahrdzavených kľúčoch, áno, i bojujú všetkými možnými spôsobmi. Ó, vedeli by rozpútať okolo dediny opravdivú vojnu, keby ich nekrotili vážnejší občania.

No mládež nevie byť vytrvalá vo svojich záľubách. Jedna hra ju rýchle unavuje a potom hľadá druhú. I ročné obdobia prinášajú deťom na dedine nové lákadlá. Jelše majú práve najlepšiu miazgu, musia sa vytáčať dlhé trúby, potom treba hľadať zemské včely po medziach a osádzať do úlikov a teraz očerveneli na vrcholcoch stromov mladé šišky, hora vonia, spod suchého lístia a voštiny vynorujú sa hlávočky prvých hríbov. Kto by sa v takom čase motal v doline? Na ohnisko sa zabudne. I tí bojazlivejší, čo sa neodvážia ísť ďalej od dediny, radšej stavajú pece v brehu okolo potoka.

Ľudí zase zavaľujú každodenné starosti. Od rána do večera naháňa ich robota. Nieto kedy zaoberať sa jedinou udalosťou. Život prináša stále nové. A teraz po vojne nie je veru o ne núdza. Cesty do sveta sa otvorili a po nich blúdia ľudia krížom-krážom, roznášajúc chýry z kraja do kraja. Ani sa nezdá, že by bola teraz dedina taká vzdialená od ostatného sveta. Všetko, čo sa tam odohráva, má i tu patričnú ozvenu.

V krčme porozpráva sa napríklad veľa o voľbách. Chlapi nie sú zajedno, či majú vyhrať agrárnici a či demokrati. A to je veľmi dôležité. Agrárnici sľubujú väčšie pasienky, prídel hory, demokrati chcú viesť dolinou železnicu. Obci by i jedno i druhé prospelo. Budú sa vari musieť rozdeliť na pravé polovice, aby sa ani jedna stránka necítila ukrivdená. Ale demokrati chcú v každom prípade zvíťaziť, vraj železnica, je dôležitejšia, vraj sa už dosť nachodili do fabriky pešo, nadrali bagančí, drahocenného času namárnili, vraj majú tiež právo na ľudskejší život. Ach, sú to veľkí nespokojenci, väčšinou mládež, chceli by za jeden deň rozvrátiť svet. Založili si i miestnu organizáciu a chystajú sa zavolať do dediny rečníka.

Inej mienky sú ich otcovia. O železnicu taký veľký záujem nejavia. Sú to väčšinou šediví penzisti alebo vážení otcovia rodín. Nežiadajú si nič, len keby mohli v pokoji stráviť zvyšok života. Keby sa začala stavať železnica, štát by im vyvlastnil najlepšie pozemky v doline, hukot vlakov by im znepokojoval včelstva, na mladé štepy by napadali sadze, ba nie je vylúčené, či by od iskier nevznikali aj časté ohne. Nuž samé nepríjemnosti. Nevedia pochopiť, že mládež je taká rozmaznaná. Oni tridsaťpäť rokov premeriavali dolinu, a nezodrali si nohy. Chvalabohu, v dobrom zdraví vyslúžili si penziu a stačili i na robotu okolo domu. Prečo by tak nemohlo byť aj ďalej. Podľa ich mienky bolo by prospešnejšie, keby obec dostala väčšie pasienky, nemusela by sa aspoň naťahovať s ferštrom, či majú právo vypásať bány a siatiny alebo nie. Na železnici ani toľko nezáleží, keď štát uzná, že je potrebná, vystaví ju aj bez ich hlasov.

Ale druhá strana je neoblomná. Vyhlasuje otvorený boj trochárom a spiatočníkom. Vznikajú z toho škriepky na ulici i v chalupách. Dedina sa triešti na dva tábory, synovia sa búria proti otcom. Aká opovážlivosť.

Naostatok do sporu zasiahne i nový administrátor. Pri jednej svojej veľkej kázni vytiahne náhle spoza superpelície čierny kríž, zodvihne ho vysoko nad hlavy udivených veriacich a zavolá mocným hlasom, že pre kresťana katolíka jestvuje len tá cesta, ktorú ukazuje kríž. Účinok je veľký. Chlapi sklopia pokorne oči, hryzie ich svedomie, ženy si priťahujú mocnejšie šatky pod hrdlami. Odteraz budú viac bedliť, či ich muži a synovia dôsledne plnia kresťanské povinnosti, ako to sväté prikázania žiadajú, častejšie budú tiež horliť proti ľudskému zlu a nevďaku.

Matúš mal pravdu. Sloboda dlho netrvala. Noví páni urobili rýchlo poriadok. Len si zasadli na tie miesta, kde predtým boli Maďari, a dnes sa cítia bezpečne. V hore vládne zas neobmedzene horár, v škole učiteľ, na úrade notár, v obchode Žid. Ty musíš každého pokorne pozdraviť, ponížene odpýtať a prosiť, ak si niečo želáš, a trpezlivo čakať, kým dostanú dobrú vôľu a ráčia ťa vziať na vedomie.

Každý týždeň prejdú dedinou dvaja žandári s koženými taškami na boku. Tvária sa vľúdne, ale oči majú na stopkách. Vo vyšnej dedine u pána Tótha, ktorý, chvalabohu, v dobrom zdraví prežil vojnu, obyčajne sa pristavia. Ó, s pánom Tóthom sú dobrí známi, kým okusujú čerstvú, voňavú klobásu, mastnú domácu bryndzu alebo načínajú nejakú pečatenú fľašku, povedia si veľa podarených žartíkov, na ktorých sa môže celý obchod zabávať, potom idú do skladu, chvíľku tam bručia, akoby si opakovali lekcie z nemčiny, a keď odtiaľ vyjdú, obe stránky tvária sa významnješie. Pán Tóth trocha hlasnejšie pokrikuje na pomocníkov, žandári si potľapkávajú remenné tašky a kráčajú rezko k dverám. Teraz sa môžu vrátiť do mesta. Svoje poslanie skončili.

Tento pán Tóth je užitočný človek pre štát, vie podať o každom človekovi v doline hodnovernú správu. Možno mu zveriť hocijaké tajomstvo. Mlčí ani hrob a hlavne, vždy stojí na strane úradov. Za pomoci niekoľkých takýchto oddaných dôverníkov služba je pomerne ľahká. O všetkom, čo sa v obvode deje, majú spoľahlivé správy a proti všetkému môžu zavčasu zakročiť.

Prirodzene, ide iba o malé priestupky, malicherné spory, susedia sa povadia pre plot, gazdinej miznú kury, niekto sa vyhráža ohňom, syn zodvihol poleno na otca a potom všelijaké peňažné záležitosti. O nejakej vlastizradnej činnosti nemôže byť ani reči.

Chlapi si ráno berú kapsičky, palice a idú ťažkým krokom do fabriky, ženy im prepierajú na potoku košele, zamastené belasniaky. Vláčia na chrbtoch noše dreva alebo batohy trávy, opatrujú statok a deti, večer sa schádzajú všetci pri stole, jedia z jednej misy, a keď sa ozve večerný zvon, všetci kľačia pri svojich lôžkach a odriekajú tie isté modlitby, čo odriekali pod touto povalinou ich otcovia a matere. Potom majú hlavy ľahké, pripravené na odpočinok.

Matúša to potešuje. Chvalabohu, on dosiaľ dobre je a spáva na mäkkom. V poslednom čase trochu omladol, lebo polovicu starostí potratil. Krčmu si zachránil i zabezpečil. Richtár i výborníci sú na jeho strane. Teraz nemôže byť ani reči o tom, že by mal byť výčapníkom iný. Ani písomnú zmluvu a dozorný výbor netreba. Richtár a dvaja prísažní stačia na to, aby občas skontrolovali grády pálenky.

Na tejto strane ho nič neomína a na druhej tiež nič. Ľudia majú dosť vojen, nepokojov. Svet má prívetivejší vzhľad, dom pevne stojí, v priečinkoch sa hromadia peniaze a majú zo dňa na deň väčšiu hodnotu. Za takých okolností mu môže aj zdravie dobre slúžiť. Keď má človek ľahkú dušu, raduje sa i telo. Tak to už býva. Matúš chváli všetky dni, ktoré mu nebesá posielajú. Chodí ešte rezko, každú nedeľu musí mať novú košeľu a dvakrát do týždňa si pred okrúhlym zrkadlom pozorne hladko vyholí bradu a pristrihuje bajúzy. Na svoje šediny nemyslí.

Iba Paulínka žije v neustálom napätí. Jej srdce dostalo prudký úder a nevie sa nijako vzchopiť. Prvé týždne po rušnej noci tiesni ju úzkosť, lebo nemá istotu, či sa Alpár zachránil. Keď počuje v krčme hlasnejší hovor, vymyslí si nejakú prácu, kutí medzi prázdnymi fľašami a pohármi vo výčape alebo aspoň odchýli dvere do kuchyne, aby počula, čo sa vypráva.

Prirodzene, vražda majora nezostala utajená, hoci sa všetko zbehlo v noci a nad ránom vojsko odchádzalo. Ľudia predsa videli, že na prednom voze bola truhla, zahalená zástavou, a že majorova kobyla šla bez jazdca, možno aj sami vojaci chýr rozniesli. Naostatok, skraja cesty pred školou zostala krvou postriekaná pažiť. Chlapci to miesto hneď na druhý deň objavili a ukazovali každému, kto išiel okolo. No odvážlivca nevedel nikto s určitosťou menovať. Keď prišla na to reč, mienky sa rozchádzali. Jeden spomenul bláznivého Cigána z mesta, iný brusiča, ktorý práve v tú noc spal v pastierni, ba niekto tvrdil, že to bolo vraj sprisahanie, major bol veľmi prísny, nemali ho radi, nuž ho sami vojaci odpratali, vinníkov vraj usvedčili a niekde na okolí obesili.

Alpárovo meno sa nikdy nespomenulo. To, pravda, Paulínke nedávalo veľké nádeje. Nešťastníka mohli zaskočiť v inom chotári, veď všade boli roztrúsení vojaci a on musel ísť až na Dolnú zem, ak sa chcel dostať k svojim. Niekoľkokrát zájde i na výzvedy do mesta. Má tam známu krajčírku, ktorá pochádza z Huty. Je veľmi zhovorčivá, rada častuje zákaznice klebietkami zo svojho rodiska. Pravdaže dobre pozná aj Alpára. Keby s ním niečo bolo, istotne by to nezniesla na jazyku.

V meste je už pokojnejšie. Po vojsku niet stopy. Na vydláždenej ulici hrkoce ťažký voz s nákladom pariaceho sa hnoja. Vpredu na ojci stojí sebavedome sám gazda v krátkych čižmách a s nedbalo pozapínanou a vykasanou košeľou, pošibkáva tučné voly, ktoré lenivo pokyvkávajú veľkými hlavami v jarme, vypasení obchodníci s červenými lalokmi pod bradami a s veľkými uhrovitými nosmi každú chvíľu vychádzajú pred svoj krám, tučnými, chapatými prstami pohrávajú sa s ligotavými retiazkami, pripásanými honosne cez vypučené brucho. Zaiste majú dlhý čas. Pod vežou pracuje niekoľko trestancov v šedivých huniakoch. Otesávajú kamene na schody. Robota ich neteší. Hoci za nimi stojí fúzatý strážnik, ktorý významne pokolembáva hrubým gumeným obuškom pri boku, temer po každom údere kladivom dvíhajú vyholené, hrboľaté hlavy a hľadia na hodiny. Ale tie neukazujú dobre. Pravdepodobne nejaká nezbedná vrana vyvrátila im ručičky. V malom parčíku pred mestským domom poskakujú holuby. Niekoľko štedrých starcov v slamených klobúkoch im vytrusuje na cestičky z vrecák omrvinky. Mešťanom nastali zas blažené časy. Iba na stanici je rušno. Na každý vlak čakajú zástupy ľudí. Tiesnia sa okolo pokladnice a pri nástupišti, preťahujú z jedného konca na druhý ťažké kufre, napakované batohy, vrecia, pokrikujú na seba, škriepia sa, vadia. Ó, veľa hluku a všetko cudzie tváre. Zrejme s mestom nemajú nič spoločného, iba tadiaľto prechádzajú.

Paulínka i sem chodí. Azda počíta na šťastnú náhodu. A keď raz tu iba tak z dlhej chvíle stojí pri východe, náhle pocíti, že ju nejaká tvrdá, ale teplá mužská ruka uchopila za rameno a pevne stisla. Celá sa pritom zľakne, lebo si pripamätúva, že už raz podobný stisk pocítila. Ale keď sa obzrie, stretne sa s ľahostajnými pohľadmi cudzincov. Iba prúdom živých tiel, ktorý uniká východom k vlaku, prebíja sa dravo a bezohľadne akýsi vysoký muž. Vidí mu široký chrbát, mocný, čiernymi kučerami podrunený vypätý krk, potom tmavý klobúk, nesie sa v tlačenici iných klobúkov a šatiek, čiapok, je medzi nimi najpriebojnejší, predstihuje všetky, akoby chcel niekomu uniknúť. Sleduje ho dlho a potom jej zmizne medzi vozňami. Mohol by to byť on? Vlak odchádza nadol, smerom na Hutu. Paulínka za ním hľadí, dlho hľadí i na koľajnice, ktoré sa v slnečných lúčoch ligocú a tam ďalej v poli medzi hustými múrmi nového zbožia miznú. Tadiaľ jej unikol. Mala ísť azda za ním. Niekde by ho bola zastihla. Ešte i doma myslí na zvláštnu príhodu a vidí zreteľne úzku medzeru na zákrute, kade sa vtiahol hrdzavý nárazník posledného vozňa, potom nad zelenými vlnami polí krúti sa len ľahký bielušký dym. Istotne to bol on.

A o pár dní dostane skutočne o ňom správu. Od záhrady, akoby prichádzal spoza potoka, vojde k nej priam do kuchyne cudzí chlap. Vraj bol na hubách, zbehol z kopca a chcel by sa napiť odstátej vody. Čudné, ale v uzlíčku na ruke má naozaj niekoľko bielych dubákov a zamatových baníkov. Kým pije hltavo vodu, vysvietenými očami ponad okraj hrnčeka prezerá si veľmi zvedavo Paulínku a potom miesto poďakovania hovorí bručivým hlasom, že jej nesie aj pozdrav od Alpára. Paulínka v tom okamihu celá vzplanie. Cudzinec sa však tvári, že to nebadá, utiera si veľkou dlaňou ústa a nedbalo pokračuje už pri odchode viac pre seba, že spolu vojenčili, nedávno sa vrátili zo zajatia, vraj je to výtečný chlapík, skočil by preň aj do ohňa, ale že už musí ísť, aby mohol byť do večera doma. Zbohom…

A naozaj ponáhľa sa zadným vchodom, akoby mal obavu, že ho budú zdržiavať, a zmizne bez stopy za záhradou, takže Paulínka chvíľu váha, či ho má vziať vôbec na vedomie, a presviedča svoju pamäť, či sa jej to náhodou neprisnilo.

Paulínka hneď na druhý deň odkladá smútok a oblieka si ľahké letné šaty, v ktorých sa môže jej telo ľahšie vlniť. A urobí to s takou samozrejmou radosťou, akoby si vymieňala v nedeľu starý, ošúchaný oblek za sviatočný. Netrápi ju svedomie, že by sa bola tým proti niekomu prehrešila, lebo necíti sa ničím viazaná. Dosiaľ šla životom bez vlastného svetla, preto len tápala, hľadala, motala sa stále do kruhu ako slepá. Možno sa zavše niekoho chytila, aby nepadla, išla s ním chvíľku, potom sa pustila a prichytila sa iného, lebo tak to býva. Keď niekto nevidí, podávame mu prst alebo palicu, aby nás sledoval. Nuž akú zodpovednosť by mala niesť za to, čo konala? Nevidí veru žiadnu. Ale teraz sa v nej rozblesklo svetlo a vidí všetko. Do jej života vstúpil tento Alpár János a ona vie, že jej miesto je iba po jeho boku. Už nebude tápať, motať sa v kruhu, pôjde priam za ním, kdekoľvek by sa obrátil, lebo jej srdce zahorelo veľkou túžbou k nemu. Jej srdce je ako vták, ktorému v mäkkom perí šuchorí jarný vietor, ako drozdia samička, ktorá sa vrátila z dlhej púte a v tôni hustého ihličia čaká na svojho druha. Videla ho. Sedí na vrcholci najvyššej jedle ako kráľ. Pod ním pokojne šumí široké more hôr. Ó, je krásny, na vysokých rovných nohách, celý čierny ako uhoľ, oči mu horia. Aj on cíti, že je niekde pod ním. Ešte dospieva sladkú melódiu, a keď vyhasne zora na obzore, rozčuchre si ostrým zobákom hrvoľ a spustí sa ticho do tmavých hlbín. Bude to prvá noc lásky.

Večerami otvára okno do záhrady vo svojej izbe. Tadiaľto prišiel, mohlo by sa to ešte raz stať, lebo verí, že príde. Nadarmo ju predsa nedal pozdravovať. Istotne tiež na ňu myslí. Čaká len na vhodnú príležitosť. Veď má u nej aj zálohu. Potom dlho sedí na okne a počúva do noci. Má teraz neobyčajne bystrý sluch i zrak. Rozpoznáva i tie najnepatrnejšie šelesty a pohyby vo tme. Na hriadkach medzi bujnou vňaťou a v korunách stromov je ich mnoho. Na prevlhnutý a omachnatený stĺp v plote sa práve plazí pomalý slimák. Je to hrubý hôrny slimák so zrnitou, kovovo-belasou kožkou na chrbte, necháva za sebou postriebrenú stopu. Po cestičke medzi hriadkami poskakuje rosnička, na jabloni sa odlepili dva lístky a spomedzi nich vypadla na zem húsenica. Chystala si urobiť kuklu, ale lístky boli sklovité a ťažké, slinami ich nevedela zlepiť. Potom sa povetrie rozvlní a ponad stromy preletí nejaký hrozivý tieň. Všetko zmeravie úzkosťou. Potom sa tieň objaví pred oknom a trepoce divo veľkými krídlami práve pred Paulínkinou tvárou. Je to netopier. Paulínka mu rozpoznáva drobné, šelmovské očká, veľké uši a roztvorenú papuľku. Viac ráz sa k nej vracia, akoby jej chcel oznámiť nejaké tajomstvo. A teraz sa niečo rýchlo blíži pažiťou za potokom. Nie sú to strmé chlapské kroky? Paulínku zalieva slastný ošiaľ. Musí ustúpiť od okna a ukryť sa v tme. Keby sa v tú chvíľu v okne zjavila hlava, zatvorila by si oči a skamenela by od hrôzy, ale srdce by sa jej z hrude prelomilo, vyskočilo by von a zaiste by bežalo v ústrety tomu votrelcovi. O tom len ona vie.

Ani v posteli sa nevie celkom upokojiť. Kým nezaspí, stále hľadí von do noci. Po oblohe putujú hviezdy. Jedna hviezda, veľká ako dukát, ide pomaly celou oblohou, preteká plnosťou a trasie sa, akoby mala odpadnúť, za ňou dve menšie, hádžu na seba iskry, majú veľmi naponáhlo, sotva vystúpia na malé priestranstvo v hornom rohu okna, už sa snažia ukryť za stromami. Svojím chovaním spôsobujú veľký nepokoj medzi ostatnými hviezdami. V blízkosti nich sa obloha náhle jasne rozsvieti a preletí meteor. Neskoršie vyjde bledý mesiac a dlho hľadí do okna. Paulínka leží nedbalo na perine. Sú teplé letné noci a v jej tele sa udržuje v posledné dni stále malá horúčka. Nezniesla by na sebe tlak. Voľakedy by sa bola bála spať pri otvorenom okne. Mávala strach, že sa vtiahne dnu nejaký odporný plaz. Teraz ju také detské myšlienky netrápia. Okno býva otvorené každú noc až do rána. Kvôli Alpárovi obetuje rada pokojný spánok. To je najmenší dar spomedzi tých, ktoré pre neho chystá.

Potom Alpár János naozaj príde. Len nie od záhrady oknom, kadiaľ ho čaká. Pomery sú také ustálené, že sa nemusí skrývať a prikrádať poza domy ako zlodej. Je predsa učiteľov syn z blízkej dediny, a keďže nepadlo na neho žiadne podozrenie, má plné právo používať všetky občianske výhody.

Jedného večera rozľahne sa dedinou hlasný spev a do dediny vbehne voz, preplnený veselou chasou. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o svadobníkov, lebo bujaré kone sú operené zelenou chvojinou a medzi poskakujúcimi hlavami a rozviechanými rukami kolembá sa i hrubá basa s Cigánom. Ale v skutočnosti je to iba bezstarostná a samopašná mládež, ktorá vari pozabudla, že je iba všedný robotný deň, keď ľudia už aj myšlienku na zábavu posudzujú krivo.

Voz zastane pred krčmou a veselá spoločnosť vchádza dnu. Paulínke poskočí srdce, lebo medzi nimi vidí aj Alpára. Vlastne tento podnik je jeho dielom. Kúpili malý súdok piva, najali voz, Cigáňa a urobili si výlet do hôr. Mohli by sa na nejaký čas tu rozložiť. Cestou súdok vyprázdnili a majú suché hrdlá.

Ó, nech sa páči. Paulínka dovolí. Ako len vie, pohotove a vrtko poprikrýva novými obrusmi stoly a porozkladá fľaše a poháre. Spoločnosť chváli jej pohostinstvo. Je to niekoľko mladých mužov a žien. Zrejme sa veľmi dobre poznajú a sú už zvyknutí na podobné zábavy, nemusia si nič odpustiť. Muži sú odvážni, potriasajú hlavami, vyjadrujú sa obratne a často dvojzmyselne, sypú žarty, áno, priam prekypujú bujarosťou. A nemusia sa vo svojej prirodzenosti krotiť. Spoločnice ich podnecujú hlučným, zvonivým smiechom a rozpálenými očami ešte k voľnejšiemu prejavu. Správajú sa nenútene. Mužská dotieravosť im dobre padne. Preto sú zhovievavé. Nenamietajú nič proti tomu, keď niektorá mocná ruka sa ovinie okolo ich hrdla a pohráva sa nedbanlivo s gombíkom na ich vypätej blúzke alebo keď sa drsná tvár otiera o ich hladké líca. Takáto dôvernosť prispieva nemalou mierou k zvýšeniu nálady. Poháre sa dvíhajú. Hlasy sú stále mocnejšie. Spev i smiech zalieha na uši. Treba kričať, aby sa dvaja vedľa seba dorozumeli. V krátkej chvíli poodťahujú stoly, aby mohli tancovať. Cigán v kúte iba na to čakal.

Aj Paulínka dostane sa do víru. Nemôže stáť vo výčape a merať, ako by si to azda predstavovala. Spoločnosť nedovolí, aby sa niekto nezúčastnil na ich zábave. Chcú roztočiť krčmu, ako sa patrí. Namerajú si aj sami, keď im bude plúštiť, a tak to bude vari aj najlepšie. Aké tu obchodovanie, vymeriavanie a prelievanie. Napi sa rovno z fľaše, koľko ti chutí. Len hostiteľka nech ukáže príklad, lebo prišli vlastne kvôli nej. Poďme sa zabaviť k mladej krčmárke, navrhol Alpár, uvidíte, aká je štedrá a krásna, ani jedna žena sa jej nevyrovná. A oni to priznávajú. Na zdravie krásnej krčmáročke! Nuž musí si k nim prisadnúť, s nimi piť, a teraz prišiel tento tanec.

Alpár si ju prvý vyviedol do kola a nepúšťa z rúk. Nie, on na ňu nezabudol. Myslel na ňu od prvého stretnutia. Púčik, ktorý mu vtedy darovala, si chránil a opatroval cez celú vojnu ako najdrahšiu pamiatku. Možno by sa ešte našlo v niektorom vrecku vojenskej blúzy aspoň niekoľko uschnutých lístkov, pomrvené stebielko. Áno! Len jemu sa zveroval v úzkostiach. On mu dával vieru, nádej i odvahu. On mu hádam zachránil i život. Dozvedel sa z domu, že sa vydala, aj to, že jej muž zahynul v zajatí. Možno sa tak stalo na jeho želanie, lebo si nevedel predstaviť, že by mala patriť niekomu inému. Vtedy, keď sa na ceste stretli, prišiel vlastne kvôli nej. Chcel sa s ňou stretnúť, chcel ju vidieť a zase pokojne odísť. Len náhodou zaplietol sa do nepríjemnosti. Čo vlastne mala s tým českým majorom? Azda sa jej páčil? Nie? Tak dostal svoje. Istotne viac nebude hrýzť. Potom sa musel skrývať po horách, dierach, sliedili za ním, robili naň poľovačky, ale, chvalabohu, vždy im ušiel. Áno, vtedy na stanici v meste, pamätá sa, bol to on. Nechcel sa priveľmi ukazovať a vlak mu odchádzal. V ostatnom čase zatúlal sa neraz i do týchto končín. Ba raz stál tuto v stráni nad ich domom. Díval sa dolu do záhrady i do okien, či ju náhodou neuvidí. Dolu sa neopovážil zbehnúť. Poslal iba kamaráta s odkazom, či ju veľmi nepostrašil? Teraz konečne mohol prísť. Ako sa pamätá, nechal si u nej zálohu.

Paulínka prekypuje šťastím. Alpár ju stále drží pevne za boky, vedie si ju pred sebou ľahko ako pierko. Neopovážila by sa mu sprotiviť. Je taký mocný a istý vo všetkom, čo chce. Zavše v tanci ošuchnú sa im kolená a vtedy cíti, že od neho preniká k nej akýsi temný prúd, výboj nejakých utajených síl, ktorý ju celú rozochvieva. Ale nespôsobuje jej tým strach. Naopak, radosť v duši a slasť v tele. V tomto čase nachádza v sebe toľko príchylnosti a oddanosti, že sa nepotrebuje báť. Poslúcha ho vo všetkom, podvoľuje sa každému pohybu i sebamenšiemu záchvevu, ktorý svojím precitliveným telom od neho zachytí. A práve takto je spokojná. Ó, aj ona naň myslela, nosila ho v srdci a od tých čias, ako sa ich osudy skrížili a späli spoločným dielom, nemohla bez neho žiť. Všadiaľ ho hľadala, v každom čase naň čakala. Cestu k nej mal vždy otvorenú. Áno, túžila po ňom, svet bez neho bol prázdny, pustý, a teraz sa zas preplňuje. Radosť v ňom žiť. A čo sa týka jeho zálohy, dobre ju uschovala. Leží dosiaľ v skrini medzi bielizňou, kde ju bola v tú rušnú noc napochytro ukryla, keď ju on z neopatrnosti nechal ležať na dlážke pod oknom. Musí ešte tam byť. Ona často okolo upratovala, ale nikdy sa jej nedotkla. Božechráň. Ak chce, môže ísť s ňou hneď teraz do jej izby na druhú stranu a presvedčiť sa o tom.

Áno, Alpár chce. Je ešte toľko vecí, ktoré by mali práve teraz medzi sebou rozriešiť, a tu sú stále na očiach. Bude dobre, keď sa na chvíľu vytratia a budú sami. Nepovie síce nič, ale nové výboje, ktoré z jeho tela vychádzajú, prezrádzajú všetko.

A Paulínka rozumie. Po tanci zapáli sviečku a náhli sa von, akoby jej bolo treba niečo z druhej strany doniesť. Vonku pod strechou chvíľku postojí. Musí nastaviť ruku proti prievanu, aby ochránila plamienok, a keď pobadá, že i on vyšiel a stal si ticho za ňu, rýchlo vykročí. Potom idú zásypou spolu, bez slova. Ona vpredu a on za ňou viac v tieni. Cestu im ukazuje červenkastý plamienok. Ale keď stoja osamote v izbe tvárami proti sebe, obaja naraz nahliadnu, že je zbytočný, a obaja súčasne, akoby sa boli očami dohovorili, svojím dychom ho zhášajú, aby ich nerušil.

Takto je to lepšie. Okolo nich číra, pokojná a teplá tma, ako môže byť len v uzamknutých, nábytkom, mäkkými pokrovcami, vankúšmi a husto zriasenými záclonami utesnených a zaplnených príbytkoch uprostred noci. Nevidia si ani na ruky, ani do tvári, a predsa sa cítia hlboko ponorení v sebe, akoby sami vyplňovali svet, akoby im nebolo konca kraja. Ich srdcia sa môžu nerušene spovedať, môžu si i navzájom odpúšťať, lebo vládne im len láska, veru, čistá a veľká láska. Veselica na druhej strane neustáva, no dolieha sem iba v slabých, tlmených zvukoch. Je to veľmi ďaleko, niekde na druhom brehu. Oni sú tu, ohradení a stratení ako v raji. Paulínka verí, že našla svoje šťastie.

Od tých čias je Alpár v krčme častým hosťom. Prichádza buď s družinou, buď sám. Paulínka ho vždy rovnako srdečne a úprimne víta, lebo vidí len jeho. Vraví mu mäkko a nežne Jani a vedela by sa naň iba dívať celé dni. Jej oči ho stále pijú, a predsa sa nevedia ním dosýta opojiť. Ó, je krásny, štíhly, rovný, ramenatý a mocný, niekedy prudký, niekedy nežný. Ani jeden muž sa mu nevyrovná. Ruky má bielušké a mäkušké ako bavlnka, prsty temer priesvitné, dlhé, končisté a nechty drobné, ružové a lesklé ani perleť. I tvár má takú jemnuškú, akoby dievčenskú. Ale pod týmto lahodným, pre oči príjemným povrchom, v hladuškom, utešene všetkými formami vyváženom tele prechováva sa ako dravé more drsné a búrlivé srdce. Azda tento ušľachtilý zovňajšok a divé vnútro Paulínku pokoruje a spaľuje. Kedykoľvek naň hľadí, myslí si, že má pred sebou samo božstvo, alebo aspoň nadpozemskú bytosť, ktorá sa na čas medzi smrteľníkmi ubytovala. Mocná vznešenosť ho nesmierne pred ňou povyšuje. On spomína, že pochádza z urodzeného rodu. Spomína samo knieža, ktoré bolo i s potomstvom a príbuznými v Srbsku zavraždené. Jeho dedo sa vraj ukryl v hornom Uhorsku a premenil si meno, aby sa zachránil. A bude to vari pravda, hoci sám historke o svojom pôvode nepripisuje veľkú vážnosť, vracia sa k nej len zriedkavo a podáva ju nedbalo a kuso. Nezáleží mu na tom, čím bol jeho otec a čím je on. Možno si to niektorá bláznivá tetka pre svoje potešenie vymyslela. Ale v jeho zjave, v pohyboch, v reči, v celom spôsobe vystupovania a konania odráža sa zrejme vrodená jedinečnosť, povýšenosť, áno, vznešenosť, ktorou sa na prvý pohľad odlišuje od ostatných ľudí. Paulínka sa vedľa neho cíti bezvýznamnou, drobnou a nenáročnou. Ešte to. Úplne by jej stačilo, keby mohla stále naň hľadieť, áno, sedieť mu pri nohách, objímať mu kolená a hľadieť do jeho čiernych hlbokých očú. Ale on ju pozdvihuje, berie do náručia, zahrňuje pozornosťou, zalieva nehou. Čím je ona skromnejšia a plachejšia, tým je on výbojnejší, strhujúcejší a náruživejší. Je z toho veľká láska, dlhé objatia, horúce bozky, maznanie bez oddychu až do úplného vyčerpania a opojenia.

Sotva sa objaví, oživne celý dom smiechom, hlučným hovorom, zhonom, lebo sú ani nezbedné deti. Láska ich podmanila a zotročila. Vošla im do tiel ako dravý, nepokojný prúd a ošialila im zmysly. Život je pre nich iba hra. Pobehúvajú za sebou po izbách, preliezajú okná, ploty, naháňajú sa záhradou, preskakujú skaly na potoku. Niekedy ich počuť šepotať niekde na streche. Na sene pod samým štítom majú svoje hniezdo, kde radi vysedávajú ani vtáci. Cítia sa v ňom v každom čase bezpečne a vôbec im neprekáža, že musia podliezať tmavé kúty, otĺkať si hlavy i plecia o šindle a trámy, dýchať suchý prach, zdierať si ruky i kolená tvrdými a často pichľavými steblami, kým sa ta dostanú, inokedy im zase stačí na všetky spôsoby a potreby ľúbosti malý priestor vo výčape medzi súdkom a ľadničkou za hŕbou prázdnych pohárikov, fliaš a nemýlia sa, že ich niekto vidí a počuje, akoby vo svojom šťastí zabúdali celkom na svet. Ak sa ocitnú uprostred poľa, berie ju na ruky, aby si vraj nezarosila topánočky a suknicu, nezazelenila pančuchy. Ona sa sprvu bráni, len tak trochu, aby mu aspoň pripomenula svoje dobré vychovanie, zavesluje nohami v povetrí ako rybka vytiahnutá na sucho chvostom, pozvŕta driekom, zatrepe hlavou, ale keď sa presvedčí o sile jeho ramien, podrobí sa ako korisť, ktorá stratila nádej, odovzdane ovinie si mu ruky okolo krku a pritisne si hlavu na jeho široké prsia. On temer nepozná únavu. Nesie ju ľahko, uteká, poskakuje, vrtí sa s ňou, naostatok ju kladie na mäkký mach doprostred pestrých lúčnych kvetov, sám sa vystiera vedľa nej, potom jej šepoce do ucha mnoho bláznivých slov, nazýva ju mačiatkom, malou šelmičkou, posypáva jej líca, hrdlo drobnými, dráždivými bozkami, kým ju neoblúzni a neomámi. Ani prví milenci v začarovanej záhrade mladého sveta zaiste nevedeli využiť tak samotu ako títo dvaja.

Paulínka skoro nevychádza z vytrženia. Každý deň jej prináša nejaké prekvapenie, nový dar. Jej život sa konečne napĺňa a bohato kvitne. Je to ako sen, ale sen dlhý a opravdivý.

Keď sa samotou unavia a vyčerpajú, dajú sa zaviezť na bričke do mesta. Alpár má tu niekoľko verných priateľov. Samí lepší páni: lekárnik, dvaja doktori, advokát, niekoľko penzionovaných vyšších úradníkov a starších obchodníkov. Schádzajú sa v najlepšej kaviarni, kde vyhráva Cigán, a vždy obsadia mramorové stoly popri oknách, aby ich bolo z námestia dobre vidieť. V spoločnosti sa výlučne rozpráva po maďarsky a Cigán smie hrať iba čardáš a halgató. Hocikto nemá medzi nich prístup. Predstavujú akúsi meštiacku šľachtu, ktorá tu zostala zo zlatých predvojnových čias, keď v parku na mramorovom podstavci trónila hrdo bronzová socha Kossútha a keď sa každú polnoc vo všetkých kaviarňach a krčmách pripíjalo hlučne cisárovi a uhorskej vlasti. Pre nich neplatia ani zákony, ani všeobecne ľuďmi uznávané a rešpektované mravy a spôsoby. Správajú sa v každom prípade iba podľa svojej vôle, prípadne chvíľkového rozmaru. Každý má už za sebou nejaký husársky kúsok, ktorý sa nikto neopováži napodobniť.

Doktor, starý mládenec, inak chýrečný špecialista na ženské choroby, odviedol dosiaľ paničku každému náčelníkovi, ktorý sa chcel v okrese uchytiť. Lekárnik si zavše urobí vychádzku na trh, zastaví sa pri niektorom zeleninárovi, rozkročí sa a spokojne pred verejnosťou napriek všetkým prosbám i hrozbám poleje kôpočky cibule, cesnaku, mrkvy, kalerábu, šalátu, porozkladané po zemi, aby vraj bolo na nich vidieť prirodzenú rosu, potom pozve k sebe všetkých poškodených, rozhorčených, i žandárov a policajtov, ktorí prišli robiť poriadok, usadí ich na fotele okolo prestretého stola, kŕmi ich pečenou husacinou a prasacinou, nadája najlepšími maďarskými vinami, kým im hrdlá a črevá stačia, a naostatok, čo býva niekedy o dve, tri hodiny, niekedy o dva, tri dni, napchá im ešte voňavými cigaretami vrecká a dá ich vyviezť na smetisko za mesto, aby im vraj na čerstvom povetrí lepšie trovilo. Advokát zas, ak je nadchnutý divou jazdou rýchlika, ktorým práve cestuje domov z Pešti, a spokojný s obsluhou i pohodlím prvej triedy, kde sedí, hocikde uprostred poľa siahne lenivo za brzdou a stiahne dolu. Čo sa stalo? Ó, neráčte sa znepokojovať, v zásade nič. Iba tu pri trati videl krásnu šípovú ružičku, chcel by ju mať v kabátovej dierke, mohol by mu pán sprievodca poslúžiť? Koľko zaplatí za taký špás? Ako, v demokratickom štáte sa to nedovoľuje? Kde potom, do paroma, obesili slobodu? Na najbližšej stanici zostúpi, spojí sa rovno s Prahou a zavolá si pána ministra. Mimochodom sa tiež opýta, či majú sprievodcovia rozkázané drzo vystupovať proti cestujúcim. Ó, prosím, prosím, netreba sa tak hneď rozčuľovať. Sprievodca musí krotiť svoj hnev. Pán advokát je schopný z jednej peňaženky vyplatiť celý vlak. Nosí monokel na zlatej retiazke, má styky s najvyššími kruhmi, pán minister sem, pán minister tam, so všetkými je per tu. Dosiaľ vyhral každý proces.

Ach, sú to všetko gavalieri. Ľudia sa im zďaleka úctivo klaňajú, po úradoch im otvárajú dvere, v kostole majú svoju zamatom obtiahnutú lavicu a tu v kaviarni im musí všetok živý i mŕtvy materiál slúžiť na obveselenie, ak sa dostanú do švungu. Pán šéf obsluhuje v nočnej košeli, vrchný chodí po hlave, Cigán hrá na jednej strune, niekedy aj na úbohých čriepkoch svojho drahocenného nástroja, tučná dýchavičná kuchárka, ktorá inokedy sotva stojí na nohách, vykrúca sa s vykasanými sukňami ľahko ako páv po stoloch a hlavne, celá stavba sa otriasa krikom, revom a hlukom.

Alpár cíti sa medzi nimi vo svojom živle. A často vedie. Nechce vziať na vedomie, že sa zmenili pomery. Žije ešte stále v starom predvojnovom svete a dôsledne ho aj všade uskutočňuje. Všetko, čo sa deje okolo, považuje za prechodný stav, následok vojny. V krátkom čase musí prísť zmena. Nevie, ako sa to stane. No skalopevne verí. Preto si opatruje i dôstojnícku uniformu. Raz ho zavolajú, musí byť pripravený. Ani nových vládcov neberie vážne. Ach, tých veru najmenej. Akíže sú to páni. Veď nemajú na to ani vzhľad. Nosia iba čiapky, ošúchané kabáty, vyleštené nohavice, deravé topánky. Pozbieraná, hladná háveď. Nemá to ani hrdosti ani pýchy. Chlepcú iba lacné pivo, platia ošúchanými, stokrát obrátenými korunami a s hlavným sa trhujú o každý halier. Čímže sa môžu porovnať so starým panstvom, ktoré pilo samé šampanské, lepilo Cigánom na čelá bankovky a vozilo sa v hintovoch? Ľudia rozdiel čoskoro zbadajú a sami sa ich zbavia. Veru. Okrem toho zatlieva v ňom zlosť, že mu prekazili životnú dráhu. Dlho strečkoval, premieňal zamestnanie, nikde sa nevedel uchýliť pevnejšie, iba vojenská uniforma mu dobre padla. Dotiahol v nej na kapitána a bol by dotiahol i vyššie, mal na to vlohy a boli aj predpoklady, ale potom postavili sa mu do cesty oni. Rútilo sa všetko, musel sa proti nim spojiť s boľševikmi, a to bol koniec. Dnes je zas tam, kde bol pred rokom. Cíti v sebe iba neskrotnú silu búriť sa, robiť nebezpečné výpady na všetky strany, čo, pravda, nevedie k nijakému výsledku, keď je opustený, zbavený moci a vplyvu. Nuž to im nikdy nezabudne a spojí sa proti nim aj s čertom, keď sa naskytne vhodná príležitosť.

Paulínka s ním úplne súhlasí. Aj ju mýlia nové poriadky, ktoré sa ujímajú. Svet dostáva novú tvárnosť, azda šedivejšiu ako prv, nieto zložitosti, pestrosti, nieto hĺbky, výšky, všetko má náchylnosť splynúť, vyrovnať sa. Zmizli urodzení ľudia a sú len obyčajní. Nuž je to veľmi všedné, jednoduché. Človek sa nemá čím povzniesť a nadchnúť, nieto úniku z tohto prostredia, z ľudskej spoločnosti, nieto vzorov, čo by dvíhali, ukazovali cestu. Kdekoľvek sa pohneš, všade stretneš tie isté prosté tváre, sú v krčme, na poli, v úradoch, v školách i na obrazoch, ktoré ozdobujú kancelárie, áno, všade samá jednoduchosť, nikde lesk, dôstojnosť, ako to bývalo donedávna. A ona vždy túžila pozdvihnúť sa, odpútať sa od prízemia, zamoreného rozličnými nepríjemnými zápachmi, a uletieť do čistých výšok, pohybovať sa v takých ľahkých éteroch, aké pocítila voľakedy u kerestmamy. A hľa, teraz navzdor všetkým neporiadkom ide sa jej túžba vyplniť. Alpár je dosť mocný, aby pre ňu zachoval aspoň čiastku kúzla toho starého sveta. Vodí ju do spoločnosti, kde sa môže naozaj stýkať s urodzenými pánmi a paničkami. Ó, aká mu je za to povďačná a aká je naň hrdá, že i tu vyniká a oslňuje. Je ako mladý lev. Oči mu sršia, čelo svieti, keď hovorí, celá kaviareň načúva, nikto nerozbije toľko pohárov a zrkadiel, nikto nemá také isté, presné hody. Hej, veru je to skutočný rytier. Keď sa vrátia po takej zábave domov alebo sa utiahnu do niektorej izby v hoteli, dá mu naskutku presvedčivejšie pocítiť svoj obdiv, lebo nechce mať pred ním nijakú tajnosť. Ó, zbožňuje ho a neochvejne verí, že vybuduje jej životné šťastie.

Ale rodičia sú inej mienky.

Predovšetkým Matúš.

Ako sa objavil, hneď zaujal proti nemu ostražité postavenie, ako robievame, keď cítime nablízku nebezpečenstvo. A neurobil zle. Alpár mu spôsobuje zo dňa na deň väčšie trápenie. Tak sa zdá, že on ide uskutočniť na jeho diele tú skazu, ktorú očakával od vojny. Keď prišiel prvýkrát so svojou družinou, trel si spokojnosťou ruky, tešil sa úprimne, ako sa tešili všetci obyvatelia domu. Naskytovala sa mu príležitosť dobrého zárobku. Spoločnosť bola rozjarená a prejavovala veľkú chuť povoliť si. Boli to všetko dobre oblečení ľudia s hladkými tvárami, s mäkkými rukami, zaiste úradníctvo, teda páni. Nemal obavy. Nechal výčap na starosť Paulínke a sám sa skromne utiahol. Nech sa mládež pobaví do chuti a bez svedkov. Ani proti tomu nenamietal nič, že si v krátkom čase začali sami merať. Páni majú takú obyčaj. Neznášajú dlho nad sebou dozor, chcú sa cítiť ako doma. Berú si podľa ľúbosti, rozlievajú, rozbíjajú, áno, aby bolo veselšie, a potom zaplatia za každú kvapku a za každý čriepok, tak im káže česť. Ó, na nich sa môže krčmár spoľahnúť. No na druhý deň muselo Matúša v kostiach nepríjemne zamraziť. Korheľňu našiel v úbohom stave: stoly poprevracané, niekoľko stoličiek rozštiepených, na zemi mláky a plno skla, demižóny a fľaše poprevracané. Panstvo sa dobre zabávalo, ale pravdepodobne zabudlo zaplatiť, ba možno si aj nejakú sumu vypožičalo, lebo i zásuvky boli prázdne. Zaiste budú sa usilovať účet čím skôr vyrovnať, veď sú to všetko Alpárovi známi, a Alpár sa vážne zaujíma o Paulínku. Netreba prenáhlene robiť poplach, vyháňať nádejného zaťka. Ale prípad sa opakuje aj druhýkrát, aj tretíkrát a vždy potom, keď veselá spoločnosť zavíta na návštevu k mladej, krásnej krčmáročke.

Paulínka necíti potrebu, aby niečo ustarostenému otcovi vysvetľovala, a Alpár, budúci zať, ani toľko.

Ach, Alpár je v celej hre sám osebe zvláštny prípad. Udomácnil sa veľmi rýchlo, a hoci ešte nikomu nevyhlásil záväzne svoj úmysel, chová sa tak, akoby už patril do rodiny. Prechádza sa voľne po dome, akoby náročky zabúda a tratí svoje drobnosti a potom ich horlivo hľadá po kútoch, skriniach, truhlách, škatuliach, akoby jeho veci mali nohy a samy zaliezali škáročkami, kľúčovými dierkami do úkrytov, veľmi horlivo zaujíma sa o vedenie krčmy, prezerá účty, má plno múdrych pripomienok, rád, on by v žiadnom prípade neobjednával od tej firmy, pozná inú, lacnejšiu, solídnejšiu, mohol by s ňou nadviazať styky, má tam priateľa. Áno, a raz pod zámienkou, že dohodne osobne výhodný obchod, prijme väčšiu sumu za tovar, ale tovar nechodí, ani Alpár peniaze nevracia. Matúš mu silné podozrenie, že ich minul, ba že si zavše berie sám zo zásuvky vreckové okrem toho, čo mu skoro z povinnosti strká do rúk Paulínka zakaždým, keď sa chystajú do mesta.

Také spôsoby Matúša veru nemôžu tešiť. Kde to len povedie, veď on peniaze nezhŕňa na ceste a fľaše nenapĺňa vodou z potoka. Za všetko, čo do obchodu privedie, musí poctivo zaplatiť, potom má záväzky s obcou, každý štvrtok nesie slušnú hŕbku bankoviek pokladníkovi za prenajatie licencie. A konečne sú tu ešte dane, veru storaké dane, poplatky s hrozbou okamžitej exekúcie. Ako ich zaplatí, keď nebude mať príjem? A od pár čias jeho krčmárenie nevykazuje nijaký obrat, akoby sa nič nepredávalo, hoci všetko, čo sa naleje do fliaš, v krátkom čase zmizne. Čo bude ďalej? Ukazujú sa hrozné výhľady.

Matúš cíti, ako mu spod nôh uniká pôda, ako sa mrví skala, na ktorej stojí jeho pevná stavba, veľké úsilie života, zábezpeka nemohúcnej staroby, už vidí v troskách svoj činžiak, svoj veľký sen. Na koho sa obrátiť, kde hľadať pomoc, proti komu sa ohradiť? Pani Hermína nemá už pochopenie pre pozemské veci. V ostatnom čase sa jej oči zalievajú akousi bázňou ako drobné plamienky, ktoré spaľujú poslednú nitôčku knôtika. Paulínka žiari šťastím a Alpár je zo dňa na deň smelší a sebavedomejší. Hrá vydarenú komédiu. Volá ho apkom, ponúka mu svoje jemné cigarety, je k nemu neobyčajne pozorný ako dobrý syn, na jeho hladkej tvári sa nemihne ani tieň záludnosti. Myslí, vraví i koná čo najúprimnejšie. Ako by sa mohol opovážiť vystúpiť proti nemu s nejakým obvinením? Veď by prvým slovom rozbil šťastie svojej dcéry a možno aj pokoj svojej ženy. Nie, nerobí nič, nepokoj udrží zatiaľ iba vo svojej hrudi. Ale ťažko mu je znášať útrapy. Nevie sa pokojne dívať na bezstarostné, veselé a nevinné tváre okolo seba. Kedykoľvek prikvitne Alpár do domu, uteká von, potuluje sa záhradou, dvorom, nech si robia, čo chcú. Potom začne horlivo zbierať staré podkovy, črepy, fľaše, kolíky a zvláča na hŕbky. V krátkom čase je celý dom obložený rozličným haraburdím. Azda to chce speňažiť a tak aspoň čiastočne nahradiť si straty. Vše na dedine vypiskuje starinár a skupuje handry, železo, kosti. Ale možno ani na to nemyslí. Človek v bezradnosti chytá sa často bláznivého nápadu len preto, aby niečím zamestnal hlavu, v ktorej sa zapaľujú nebezpečné ohne šialenstva. Nuž Matúš zbiera haraburdie po smetiskách. Ale to je iba jedna skalôčka, ktorá mu rozodiera dušu, a koniec koncov ani nie taká nebezpečná, lebo sú aspoň predpoklady, že sa jej zbaví. Keď sa Paulínka vydá, vydelí ju z majetku, nech si potom gazduje na svojom a on bude zas na svojom. Oveľa ostrejšie a tvrdšie hrany má druhá skalka.

Ako je známe, Matúš bol pred boľševikmi ukryl poklad do hnojnicovej jamy. Chcel si ho zachrániť pre prípad núdze. Nuž tento poklad z hnojnice zmizol. Po čase, keď už nehrozilo boľševické nebezpečie, išiel s lopatou k jame, aby si drahocennú škatuľu vybral, ale vylovil iba zelenkavý šliam. Čože je to? Ako vie, škatuľu ponoril práve v týchto miestach. Aha, tu zo zeme trčí i trieska, sám ju ta vtedy zapichol, aby bola neklamným znakom, ak by ho pamäť miatla. Nebodaj musí hľadať o piaď vyššie alebo nižšie. Ale výsledok je ten istý. Tu sa ho zmocňuje nepokoj. Nemožné! Kto by sa opovážil? Zháňa rozličné nástroje, vyťahovadlá, loví zúfalo po celej šírke a dĺžke jamy. Márne. Potom bez meškania chytí sa vyčerpávať do potoka hnojnicu, nedbajúc, že tak vyjde navnivoč dobré hnojivo, ktoré už malo určenie. Ale aj tak márne. Na dne ani znaku po poklade.

Matušovi naskutku ovisne brucho, okapsavie a omraškavie tvár. V krátkej chvíli stane sa bojazlivým a trasľavým starcom. Zavlečie sa dnu ako vecheť, postaví sa za výčapný stôl, ale nevie, čo ľudia od neho chcú. V duši mu visí jediná otázka: ako sa to mohlo stať? A s touto otázkou krúti sa potom po dome ani motolicami napadnutá ovca po košiari, kde ju zatvorili, aby si niekde nedolámala nohy. Ale odpovede nenachádza.

Iba raz sa mu pozdá, že prišiel na stopu. Alpár má veľmi náhlo, musí sa pozrieť na svoje hodinky, a starého Matúša ošľahne blesk. Sú to jeho zlaté hodinky alebo nie? Alpár niečo zbadá, strká rýchlo hodinky späť do vrecka a ponáhľa sa od Matúša. Nie, viac ich už nevystrčí. Ale v Matúšovi zostane trvalé podozrenie. Istotne ho videla Paulínka v tú noc, keď spúšťal poklad do hnojnice, zmienila sa pravdepodobne pred ním a on si poklad vybral alebo to urobili obaja.

Ach, ten chlap je všetkého schopný. Ktože je to, keď je už o ňom reč? Vraj učiteľov synček, ale v skutočnosti iba povaľač. Chytal sa devätorakého remesla, a každé opustil. Dokonca sú príznaky, že nemá ani čisté svedomie. Prečo by sa boli naň nedávno dozvedali žandári? Stáli tu dvaja a dávali mu otázky, akoby bol pred súdom. Chceli vedieť, odkedy má Paulínka známosť s Alpárom a či sa tu náhodou neobjavil v tom čase, keď boli v dedine české vojská. Matúš našťastie nevie vôbec, čo to má znamenať. Žandári mlčia, vraj nič, vraj musia mať podrobný záznam o každom, kto sa zdržuje v ich obvode. Iba to, zbohom!

V skutočnosti je vec trochu vážnejšia. Dostali príkaz, aby sledovali činnosť rečeného Alpára Jánosa, zistili jeho totožnosť v súvislosti s istou vraždou, ktorá sa prihodila pred rokmi práve tu pred školou. Či tento Alpár János a tajomný kapitán, ktorý sa vtedy potuloval krajom, nie je náhodou tá istá osoba? Veru, ak k takej otázke dospeli štátne orgány pre udržovanie poriadku a zaisťovanie bezpečnosti občanov, musí na tom niečo byť. Matúšovi sa z toho točí hlava. Azda by ani nedbal, keby Alpára usvedčili a zatvorili, lebo vidí v ňom veľké nebezpečie pre svoju rodinu a pre seba. Podvodníci a vrahovia patria do žalára.

Aj pani Hermína prechováva určité obavy. Nie preto, že by sa obávala o svoju bezpečnosť a o Matúšove majetky, činžiaky. Dávno sa zbavila takej pozemskej príťaže. A v ostatnom čase naozaj cíti akúsi úľavu, odbremenenie, akoby sa mala každú chvíľu povzniesť k jasným výšinám, kde už má vystlaté a zaiste aj bielymi kvetmi ovenčené miesto, ani preto, že by nebola spokojná s Paulínkiným ženíchom. Ešte to! Nie! Nech je to ktokoľvek, len keď má čistý úmysel a keď srdcia obom k sebe lipnú láskou. Ona už vie, čo sa stáva, keď so srdcom urobia iba výhodný obchod. V nijakom prípade by nechcela dopriať Paulínke taký osud, aký mala ona. Ale srdce jej predsa tŕpne nejakou zlou predtuchou, keď na tých dvoch hľadí. Často sa zdržujú tu v izbe pri nej. Možno jej chcú spríjemniť posledné chvíle života. Aspoň Paulínka by mohla mať taký šľachetný úmysel. Mamka si to zaslúžila. Bola k nej vždy dobrá, štedrá, svätá bytosť, ktorá nad ňou bdela, aby ju ochránila pred zlobou sveta. No účinok býva obyčajne opačný. Mladí sa zvyknú pozabudnúť. Vysvietené oči sa im stretnú niekde na citlivom mieste a potom už okolo seba nič nevidia. Pre každý prípad sklopia i mihalnice a cítia len svoje horúčavou rozpálené ústa, svoje plazivé, po plnom objatí lačnejúce ruky a túžbou rozochvené telá. Pani Hermína má obavu, že im niekedy taký prudký ľúbostný plameň zašľahne myseľ a naozaj nevezmú na vedomie jej prítomnosť. Musí sa za nich hanbiť. Hádam by mali byť k nej ohľaduplnejší a k sebe striedmejší. Človekovi nezaškodí, keď niekedy krotí svoju náruživosť. Ona roznecuje v tele mladosť, udržuje ľahkosť, pružnosť i silu. Keď ju zavčasu vyčerpanie, rýchlo pocítime pod kožou kosti, v ktorých už nevzbĺkne nijaký plameň. A potom i ona pocítila raz opravdivú lásku. No práve preto, že bola opravdivá, čistá a úprimná, aká môže len v ľudskom srdci kvitnúť, za svet by ju nebola vystavovala svetu na obdiv, ani rodičom, veru ani matke. Bola príliš jej vlastníctvom, najvnútornejším zápalom jej bytosti, a iba preto bola taká žiarivá a krásna a zostala i trvácna, večná, že sa v nej vedela odzrkadľovať iba v najskrytejšej samote. Láska je vari priveľmi vnútornou vecou dvoch sŕdc, aby sme sa ňou chválili. Keď ju zverejňujeme, stráca na hodnote, stáva sa záležitosťou dvoch vášňou postihnutých tiel. Taká láska je možno i hriech, prináša utrpenie a nešťastie vlastníkom, lebo nevie prekonávať divoké prúdy života.

Pani Hermínu toto naplňuje obavami, azda aj niečo iné, nevie celkom iste. No v každom prípade by bolo lepšie, keby už nemusela nič vidieť, celkom nič, keby ju len pánboh oslobodil i od tej poslednej príťaže, ktorá ju ešte udržuje na zemi, keby mohla konečne odísť z tejto izby, kde prežila toľko pokorenia, možno by predišla veľkej katastrofe.

Ale mladí sa nedajú mýliť v svojom šťastí. Nebadajú ani, že by sa nad nimi sťahovali nejaké chmáry, ktoré by im mohli i v budúcnosti spôsobiť rozčarovanie: Obaja vidia pred sebou cestu jasnú, širokú a rovnú, obsypanú iba kvetmi lásky, a cítia sa dosť silní, aby sa pustili spolu po nej. Preto tiež jedného dňa slávnostne, ako sa patrí, vyhlásia, že sa chcú zobrať a že budú mať svadbu. Áno, Paulínka chce mať svadbu, a to skutočnú, veľkú, s hostinou, s družicami i s družbami, so sprievodom i s Cigánom a predovšetkým s dlhým závojom a s myrtovým venčekom na hlave. Nie, nechcela by sa viezť iba na doštenáku do nátorov. Teraz v nijakom prípade nie. Tak sa rozhodla.

Proti tomu ani Matúš ani pani Hermína nemôžu namietať nič. Naostatok, nebudú mať s tým žiadne starosti. Paulínka sama všetko zariadi.

V nasledujúcich týždňoch je v krčme rušno. Každý deň je tu nejaká výpomoc, lebo treba vybieliť celý dom zvonku i znútra, vydrhnúť dlážky vo všetkých izbách, vyprať a vyhladiť hŕby bielizne. Na hornej strane vrčia stále dva šijacie stroje. Pri jednom prerábajú sa staršie šaty podľa novej módy alebo došívajú sa ešte košele a spodničky, pri druhom sedí najchýrnejšia krajčírka z okolia, bieluškými rukami prehŕňa sa v mäkkých záhyboch lesklého brokátu a v našuchorených klkoch priesvitného tylu. Tu sa vypracúvajú svadobné šaty, upravuje závoj. Ó, veľmi háklivá robota. Paulínka sa každú chvíľu vyzlieka, oblieka a zasa vyzlieka, obracia sa vpred, vzad, dvíha ruku, vypína nohy, vystiera driek, vdychuje, vydychuje, sťahuje si živôtik, napružuje ňadrá. Tuto by mali byť trochu užšie, nie je ešte taká tučná, v pleciach sa môžu o centimeter popustiť a vzadu nech sú čím voľnejšie, aby mali bohaté záhyby s vlečkou. Dve ženy kľačia pod ňou, narábajú zručne špendlíkmi a niťami. Tenké a jemné prsty pošuchujú jej po tele, priťahujú. Netlačí ju tu? Nie, môžu ešte smelšie stiahnuť. Ó, Paulínka chce byť štíhla a ľahká ani anjel.

V kuchyni na druhej strane pobehúva zasa celá vyhriata a upachtená Gajerka a tetka Nánka. Rýchlejšie pohyby im už spôsobujú určité ťažkosti, lebo veru sú už staré. Tetka Nánka tu vlastne iba zavadzajú. Spomínajú veľké hostiny, chýrne svadby, na ktorých pomáhali, aby neboli celkom bez úžitku. Ale ani Gajerka nevedie. Má na starosti iba rozpálenú pec, vykysúvajúce chleby, porozkladané okolo i na sporáku, biele koláče, tvarožníky, makové i orechové podkovy, všetko ponatierané žĺtkom a pripravené vo vymastených a vymúčených plechoch do pece. Tu i tam chytí sa mlynčeka, namelie jemného práškového cukru alebo položí si do hlbokého lona misu, kde je už múka, cukor, vajce, maslo, a začne varechou usilovne trepať, miešať, až sa jej oči vyleštia a líca zapália do fialova. Viac nie.

Tie jemnejšie, majstrovské práce má na starosti cukrár, veru, skutočný cukrár v bielej zástere a s opravdivou vysokou kuchárskou čiapkou na hlave. Prišiel kvôli tejto práci priamo z mesta. Stojí sebavedome uprostred kuchyne, hneď si pohvizduje, hneď prespevuje, v prstoch neustále voľačo šúľa, vyťahuje, ako sa zdá, nie mu je naponáhlo, nič ho nevie vyrušiť, a predsa na jeho stole vznikajú hotové zázraky, okrúhle torty, ozdobené lístkami a kvetmi, vežičky, štvorlístky a podkovy šťastia, prasiatka, vtáčiky na hniezdach a všetko, všetko z cukru, ďalej puserlíky, rozličné záviny, krémovníky, rožky, pirohy, rezíky, obložené chlebíky a veľa, veľa krásnych vecí, lahôdok, zákuskov, figliarsky upravených lákadiel pre oči, zuby i jazyk. Gajerka to tučnými rukami berie na plytké taniere, sklené podnosy a ukladá po skriniach, obločných doskách v izbe, ale o chvíľu nebude mať už miesta. O dva dni sa okolo sporáka krúti i kuchárka z fary v širokých sedliackych sukniach, lebo vraj vie pripraviť najlepšie mäsá, omáčky a šaláty. Veru, nový pán farár preto tak rýchlo tučnie. V tom čase až na ulici počuť škvrčať masť a po celej dedine roznášajú sa teplé vône. Ľudia musia podchvíľou pregĺgať sliny a skrúcať nosmi. Pravdaže, neutíši im to podráždené črevá, len čo uznajú, že také prípravy na svadbu sa ešte v dedine nerobili.

V posledný deň prenesú ešte pani Hermínu do hornej izby, lebo príde veľa hostí, vari päťdesiat párov, samí páni. Na hornej strane by sa tiesnili a na dolnej je poruke kuchyňa i výčap. Tým sú prípravy skončené. Stoly prikryté bielymi obrusmi, ozdobené voňavými kvetmi a zelenými chvojkami, čakajú na svadobčanov. Teraz nad nimi krúži niekoľko tučných mäsiarok a pochabých včiel, ktoré prilákali vône. Slnce rozkladá teplú priadzu a zavše spočinú na nich bedlivé oči Gajerkine, aby porátali taniere, zistili, kde ešte chýba príbor, obruštek alebo pohár. Otvorenými oknami zo všetkých strán valí sa dnu svieže povetrie. I dvere sú dokorán roztvorené. Dnes má sem prístup každý, koho zvedavosť trápi. Môže sa prísť celá dedina presvedčiť, aké bohatstvo je pripravené na Paulínkinu svadbu.

Iba nad dverami, čo vedú do tmavej komory, visia dva široké pokrovce. Za nimi je väčší priestor, nuž v ňom si pripravila Paulínka kúpeľ. Teraz sa už drhne voňavým mydlom a občľapkáva teplou vodou. Z hlbokej vane vyčnieva jej len hlava a trocha okrúhlych, hladkých pliec. Keď treba pričrpnúť horúcej vody z kotlíka, ktorý sem pristavila Gajerka, vynorí sa na chvíľu i dlhá biela ruka, ako sa mihne oblúkom, rozvlní prítmie a zas vkĺzne okrajom do hlbín ako slizký had. Okolo nej krúžia mračná horúcich pár. Najprv je od nich až na kosť prehriata, premytá a celá červená ani zrelá drienka, potom, keď vyjde z vody, vymädlí sa niekoľkými mäkuškými uterákmi, a pretrie si zrnitú kožu, beztoho už zimomriavkami dosť stvrdnutú a napruženú, voňavou masťou, je zasa hladušká, čistučká a biela ako labuť.

Aj Gajerka a tetka Nánka, keď jej neskoršie pred zrkadlom jedna z jednej, druhá z druhej strany pripravujú na hlavu závoj, pripínajú ihlicami myrtový venček a opatrne ako na nejakom krehkom kvete podchytávajú skrivenými prstami strúčky vlasov, neposlušne roztrúsených po sluchách, jej neustále pripomínajú pri ušiach, hádam preto, aby nezabudla, že je naozaj biela ako labuť. Paulínka hľadí na seba tam za vysvieteným sklom a je spokojná. Áno, biela ako labuť, taká chcela byť na svojej svadbe a taká chce pristúpiť s ním k oltáru. Chvalabohu, svedomie nevrhá na ňu tieň strachu, ani iným spôsobom jej neskracuje radosť. Nevidí na sebe ani necíti v sebe škvrny, ktorými ju postriekal život. Dávno ich vyčistila jej krv a teraz ich ešte prežaruje láska, ktorá v nej kvitne. Nebojí sa. Má právo na anjelské šaty, má právo na priesvitný závoj i na zelený myrtový veniec, áno, má ešte právo na nevinnosť, lebo ju nikomu dobrovoľne nedarovala, iba jemu, rytierovi svojho srdca. Nuž môže smelo dvíhať čelo.

Ale keď sa po stranách v zrkadle odniekiaľ z tmavého úzadia vynoria do svetla tváre oboch starien, trocha ju predsa zamrazí v srdci. Jednak, že týmto videním náhle poznáva pominuteľnosť, ba márnosť krásy a nevinnosti, ktorú v sebe práve teraz objavuje, a jednak, že sa cíti pred oboma starenami vinovatá… Či nemala nejaké záväzky k nim? Spomína si na Gajerkinu Valerku, bledé, chorľavé dievčatko s pehavou tvárou a s veľkými modrými očami, i na Tóna, veľkého, mocného chlapa, ktorý jej bol dlho strážcom a ochrancom. Obaja zanechali v jej živote hlboké stopy. Okrášlili a posvätili jej detstvo. Kdeže sú? Valerka má hrobček uprostred cintorína, nad ktorým šumí už dosť vysoká breza, Tóno odišiel na front a dosiaľ nieto o ňom chýru. Možno odpadol, možno sa stratil, ako sa v posledných rokoch stratili bez stopy aj iní chlapi. Zanechali tu iba tieto dve suché stareny. Keď voľakedy, ešte ako dieťa, videla stáť nad otvoreným hrobom Gajerku, prelomenú zármutkom a opustenú, zaumienila si, že každý deň zabehne k nej, bude sa tam hrať, stavať oltáriky, ako to robievala Valerka, aby jej zmiernila samotu. Aj Tónovi sľúbila, keď odchádzal na vojnu, že vše nakukne k tetke Nánke. Akože splnila svoje predsavzatie? Nemá čo povedať. Život ju zanášal inými cestami, ďaleko od nich, iba teraz sa zase s nimi stretla. Či je to ospravedlnenie? Nie, nemá sa na čo vyhovárať. Priznáva svoju vinu. Ale oni jej ani nič nevyčítajú. Stoja tu pri nej, hoci majú dni svojho života spočítané, usmievajú sa na ňu, oči sa im prehrievajú dobrotou, lebo z úprimnosti srdca jej prajú šťastie, ako jej priali vtedy, keď stáli nad jej kolískou a pripravovali ju na prvé stretnutie s Pánom. Ach, aká hanba, aká hanba. Do Paulínkiných očú tisne sa temné marivo, možno sú to aj slzy. Naraz nemôže sa dobre a pokojne pozrieť do zrkadla, najmä nemôže zniesť čisté oči tetky Nánky. Uniká pred nimi, borí sa, akoby za nimi boli iné, tvrdšie a prenikavejšie, ktoré majú na ňu právo. Ach, tie spomienky, tie spomienky, prečo ju práve teraz prenasledujú, keď sú vôbec nie vítané! Siahne rýchlo za hodvábnou šatôčkou, aby si pretrela oči. Musí sa brániť takýmto slabostiam. Pohodí prudko hlavou, ba dosť nešetrne vychytí poslednú ihlicu z tetkiných rúk, aby si ňou pripevnila chĺpok vlasov nad čelom, a je veľmi rada, že na ceste hrkocú koče s prvými hosťami.

Dom sa potom rýchlo plní ľuďmi, známymi aj neznámymi. Každú chvíľu ešte niekto očakávaný príde, klania sa a predstavuje ostatným, ktorí tu už stoja alebo sedia a usilujú sa budiť dobrú náladu. Tlmený rozhovor, smiech a šepot žblnkoce na všetkých stranách, akoby v základoch múrov zhromažďovali sa nepokojné prúdy, ktoré musia každú chvíľu vybúšiť von a zaliať priestory. Páni, všetko v čiernych šatách, prepásaní striebornými retiazkami, s hrubými prsteňmi na rukách, niektorí dokonca aj vo frakoch a vo vysokých tvrdých golieroch, ktoré ich nútia, aby boli vypätejší, strnulejší i obradnejší, vôbec veľmi panskí. Otužujú si hrdlá prvými pohárikmi. Nezabudnú pritom slabo zakašlať a pochváliť arómu i tuhosť nápoja. Ich rozhovor je veľmi vážny, riešia samé dôležité, spoločnosťou práve hýbajúce problémy z oblasti hospodárskej i duchovnej. Každý sa snaží prísť s nejakým osobitným návrhom, ktorý by zdokonalil svet. Ó, sú veľmi skúsení, múdri, mohli by hneď vytvoriť nejakú vysokú radu, najskorej ministerskú. Zato dámy sú pohyblivejšie. Hoci majú na hlavách klobúky, na rukách čipky ako pravé dámy a hoci sú bohato ovešané príjemnými i nepríjemnými ozdôbkami, ktoré im majú dodať patričnú dôstojnosť, predsa nevedia zaprieť svoju živšiu prirodzenosť. Stačia prezrieť stôl, komoru, výbavu, periny, prirodzene, v jednotlivostiach majú rozdielne názory, jedna by si to predstavovala tak, druhá inak, podlá svojho vkusu, hneď ich aj doprosta vyslovia a vôbec sa pritom nepoškriepia. Idú obzrieť i nevestu. A napodiv, pri nej sa ich mienky zhodnú. Ibaže tie staršie, telnatejšie vzdychnú si naraz zhlboka, až sa im zatrasú posadnuté boky, a povedia so slzami v očiach, že to bolo voľakedy krásne, tie mladšie vzdychajú bojazlivo na niekoľkokrát, aby nevzbudili pohoršenie, a povedia s jasnou vidinou dúhy pred sebou, že to bude dakedy krásne.

Paulínka znesie rovnako pokojne všetky pohľady. Už sa zase vzchopila. Dvíha vysoko čelo a díva sa plnými očami. Takto prijme aj Alpára, ktorý jej príde urobiť hlbokú poklonu a bozkať ruku, len sa jej ešte väčšmi roztvoria oči a ústa jej rozvlní úsmev, lebo nemôže zadržať mocný príval ľúbostného citu, ktorý sa jej hrnie z hrude. Najradšej by sa mu vrhla do náručia. Alpár ju rozumie a pošle jej povetrím ľahký bozk, ktorý ona zachytí celým telom. A to je zároveň pre ňu aj posledná posila, ktorou premáhala slabosť svojho ducha. Nie, už sa nebojí nijakých spomienok, je odhodlaná vykročiť do ďalšieho života po boku tohto muža, ktorý si pre ňu prišiel, lebo dôveruje jemu i sebe. Nebude ďalej ani čakať. Môže ihneď pokľaknúť pred rodičmi a prijať od nich požehnanie. Môže predstúpiť i pred tvár božiu, potvrdiť prísahou svoje rozhodnutie a prijať svätenie.

Medzitým sa už hostia a zvedavci starajú, aby bol na ulici dostatočný ruch a šum. Paulínka vpláva do neho ľahko a tak isto ľahko dá sa unášať i prúdom, ktorý ju hneď potom strháva dolu ulicou.

Je to známa cesta: z domu do kostola. Voľakedy ju tadiaľ niesli na krst. Teraz po stranách cesty stoja kvôli nej celé zástupy zvedavcov a odprevádza ju dlhý sprievod. Vedľa nej kráča pekný mládenček, prvý družba s bielou hodvábnou stužkou na kabáte, drží ju za lakeť veľmi opatrne, nie príliš silno, lebo nechce byť na ťarchu, a tam niekde vpredu kráča Alpár. Zo všetkých strán obliehajú ju oči, obdivom zapálené oči, zvedavé oči, závistlivé.

Ach, čo sa už všeličo zmenilo. V okolitom svete ani nie. Tam vari dvadsaťpäť rokov neznamená nič. Hore je obloha, čistá, belasá plachta, pripravená pojať stáda hviezd a zahaliť vrchy i doliny pred nocou, tudolu zem, strmé grúne, hory, v úžlabine hŕbka domov, pomedzi ne a popod košaté lipy vedie cesta k vysokému bielemu kostolu na vŕšku. Teraz sa chýli k večeru. Slnce je ťažké únavou, visí nad západnými horami a zapaľuje dookola zoru. Biela skala na Kozom vrchu šľahá bleskmi, pod ňou ako obetný plameň trepoce sa strieborná osičina. Roje včiel sa práve vracajú domov rovnými prúdmi vetra a spievajú chorál vďaky. Majú teraz najlepšiu znášku. Lúčiny a rúbane sú priam obsypané kvetmi a zaliate vôňou. Tak to býva každé leto, kým sa človek nepostaví s blýskavou kosou na medzu. Príroda je preplnená, vzdúva sa až po oblohu. A tak to bolo aj pred dvadsiatimi piatimi rokmi.

Ale Paulínka je iná. Od tých čias pekne vyrástla. Má pevné nohy, ktoré ju držia, okrúhle a honosné, do šírky rozložené bedrá, rovný driek, rozvité prsia, otvorené srdce a dušu. Uvedomuje si jasne všetko, čo sa okolo nej deje, a je hrdá a pyšná na to. Nepotrebuje, aby jej niekto ukazoval cestu, aby ju niekto viedol. Ide sama dobrovoľne a vznešene ako kráľovná. Myslí si, že dnes má práve takto kráčať, lebo celý svet sa jej korí.

Keď prechádza kostolom, spomalí krok. V laviciach vzniká šum. Ľudia, ktorí ju predišli, obracajú hlavy. Dobre padne obzrieť si ju ešte raz spredu, sledovať jej rozžiarenú tvár, jej rozsvietené oči a kochať sa v jej šťastí. I svätí na obrazoch a na kamenných podstavcoch meravejú údivom. Svätý Michal zastavuje široký meč nad prišliapnutou hlavou Lucifera a zabúda, že mu nohy oškvrknú v pekelných plameňoch, ktoré zúrivo naň dorážajú z otvorených dier zeme. Svätý Vavrinec odkladá svoj dlhý ražeň, ktorý inokedy pyšno vytŕča pred veriacimi. Svätá Magdaléna dvíha spod kríža, kde upadla v žiali nad mukami svojho záchrancu, hlavu a odhŕňa si spred očú záplavu vlasov, aby lepšie videla. Všetci majú rozšírené zreničky, otvorené ústa, akoby sa im zastavoval dych v hrdle. Naozaj je krásna. Dávno nešla kostolom taká mladucha. Príroda naozaj vie vytvoriť vo svojom lone krásne dielo. Len škoda, že je také krehké. Raz vyblednú na ňom všetky svieže a voňavé farby, uschne, rozsype sa a zostane z neho iba úbohá kôpočka hnátov, ktorá vzbudzuje úzkosť, clivotu a strach. Ľudia by mali vo svojej pýche na to myslieť, nemali by odvahu niesť tak vysoko hlavu. No Paulínka je teraz veľmi ďaleko od takých myšlienok. Pred oltárom čaká na ňu Alpár. Keď si k nemu stane, obráti hlavu tak, že sa im pohľady stretnú. Obom sa na tvárach mihnú jasné úsmevy. V tých úsmevoch je naplnenie života, láska, áno, víťazstvo nad smrťou, a to je aj priliehavá odpoveď všetkému, čo by chcelo výstrahami i pochybnosťami zmierňovať ich radosť.

Iba keď ide prisahať, cíti, že má trochu zúžené hrdlo a slabý, nepravidelný dych. Kňaz ju vedie na pravú stranu oltára, tu musí kľačať pred tvárami ľudí, ktorí zapĺňajú kostol, jednu ruku držať na Ukrižovanom a druhú na svojom srdci. Je to čudný pocit. Ale keď ju zasiahne povzbudzujúci Alpárov pohľad, prebehne jej hruďou oslobodzujúce prúdenie, ktoré napodiv veľmi ľahko vyrovnáva napätie. Pod ľavou rukou srdce sa jej rýchlo zauzďuje, utišuje a pod druhou rukou pribúda tepla. Zároveň sa jej uvoľňuje hrdlo a nachádza primeraný hlas. Necíti nijaké ťažkosti ani na tele ani na duši. Hovorí zreteľne, aby všetci počuli, a hlavne, aby si sama každé slovo vryla do pamäti, že tu prítomného Alpára Jánosa miluje a že si ho milujúc za pravého a verného manžela berie, a to záväzne, ako stará zvyklosť káže.

Potom sa vracia na svoje pôvodné miesto. Alpár János ju podchytí za rameno a pritiahne pevne k sebe. Paulínka sa mu ochotne podvoľuje. Cíti mocný tlak jeho prstov. Všetka krv sa jej vari zlieva na tom jedinom mieste, aby ho presvedčila o svojej oddanosti. Áno, bude krotká, verná, skromná a hanblivá, áno, bude sa usilovať, aby mu bola zábezpekou pokoja a oddychu i prameňom radosti. Netreba jej to zvlášť pripomínať. Samo srdce sa rozhodlo týmito cnosťami zdobiť cestu svojej lásky.

Pred kostolom ich čaká muzika a veľa, veľa gratulantov. Mnohé tváre, ktoré musia bozkávať, vidia tu prvýkrát. Každý im praje šťastie. Azda preto, že sami po ňom túžia. Mladoženísi sú trpezliví, zhovievaví, ochotne podávajú ruky, nadstavujú líca. Vďaka. Toľko štedrosti si ani nezaslúžili. Rozdávajú úsmevy na všetky strany. Ach, zatiaľ sú šťastní.

Potom idú na čele sprievodu veselí a jarí. Ostatní svadobníci musia ich neustále dobehúvať, aby udržiavali sprievod súvislý, ako sa patrí. Mladosť sa nevie krotiť, keď dostáva krídla. Alpár a Paulínka by najradšej vzlietli k oblohe, ktorá už na všetkých stranách horí červenými plameňmi večernej zory. Ale na ceste sa musia pristaviť, lebo mládenci cez ulicu pretiahnu hrubý povraz a naprostriedku pripevnia veľkú kyticu s ceduľkou: Nech žijú mladomanželia!

V dedine býva zvykom, že cudzinec musí si nevestu, ktorú odtiaľto berie, najprv od mládeže vykúpiť. Keď tak neurobí pred svadbou, zastavia ho i s nevestou na ceste z kostola a žiadajú výkupné. Alpár to berie za žart a ponúka im smiešne nízku cenu. Desať korún bude vari stačiť. Ach, tak rýchlo a lacno to nepôjde. Paulínka je najkrajším dievčaťom v dedine. Mladý zať bude musieť hlbšie načrieť do svojej peňaženky. Svadobníci majú dobrú zábavu a Paulínka má príležitosť pozrieť si ľudí, ktorých sem zvedavosť nahnala.

Nikdy ich ešte takto pokope nevidela. Sú to starí, mladí, jej rovesníci i malé deti. Voľakedy patrila k nim, lebo medzi nimi rástla. Mala ich rada a oni ju. Oslovovala ich tetka, stryná, sváko, ujec, ujčiná, a oni ju volali Paulínkou z krčmy. Bolo to prosté, a práve preto srdečné, úprimné. Vari preto sa medzi nimi dobre cítila a ešte odtiaľto zdajú sa jej tie roky krásne a nevinné. No pozdejšie sa im odcudzovala. Išla do mesta, kde videla iný svet, zložitejší, jemnejší, ktorý sa jej zapáčil. Rýchlo vnikla do neho, prijala jeho spôsoby, aby bola ušľachtilejšou, nuž potom musela ísť inou cestou. Od tých čias vznikalo medzi nimi napätie. Ona nevyhľadávala ich spoločnosť, nepotrebovala ich, boli jej priveľmi jednoduchí, drsní, radšej sa uťahovala do samoty. V dedinčanoch zasa vznikla závisť, že bola niečo viac. Aj potom ju volali Paulínkou z krčmy, ale skôr zo zlomyseľnosti, aby jej pripomenuli pôvod. Ich úsmevy a lichotivé slová boli len pretvárkou. V skutočnosti ju už nenávideli. Posudzovali jej chovanie, trúsili o nej zlé reči, ak zbadali niečo podozrivého, a hlavne so škodoradosťou očakávali jej pád. A dnes nad nimi triumfuje. Ukázalo sa, že si vybrala správnu cestu, hoci niekedy zakolísala, zabadzgala, predsa len došla k svojmu cieľu. Áno, dnes sa pozdvihla vysoko nad nich. Sú bezvýznamní, bezmocní vedľa nej. Ani ich závisť a škodoradosť neznamená nič. Nedotkne sa jej, vyznieva naprázdno. Priepasť, ktorá teraz medzi nimi vznikla, už sa nikdy nepreklenie, bude sa len zväčšovať. Hľa, akí sú vzdialení od nej. Pomalý kĺže pohľadmi po ich tvárach a necíti ani chlad ani teplo. Veru, nerobí jej to žiadne ťažkosti. Oni sú na tamtej strane, ona na tejto. Všetky vlákenká, ktoré ich dosiaľ spolu zväzovali sa popretŕhali, sú voľní, bez nárokov, bez zodpovednosti, každý na svojej strane. Oni zostanú tú na dne doliny, kde žili aj ich rodičia, jej sa otvárajú priechody na všetky strany.

Nie, Paulínka z krčmy sa vo svete nestratí.

Ale potom sa jej pohľad náhle zlomí. Odkiaľsi zboku hľadia na ňu drobné, úlisné oči, do ktorých sa najprv neopováži pozrieť. Len v duchu si ich pripomína a musí sa zhroziť. Nemožné, kde by sa tu vzali? Azda je to iba prelud! Jeden nepríjemný obraz minulosti sa jej tisne do pamäti práve v tejto chvíli najväčšieho šťastia. Vari sa dáva priveľmi unášať hriešnou pýchou. No v pár okamihoch nadobudne odvahu, namieri pohľad v tú stranu, kde cíti nebezpečenstvo. Nemôže zostať v pochybnostiach. Prízrak by ju prenasledoval. A vtedy naraz zmizne pred ňou svet, červená obloha, hory, vybielené strechy chalúp, rozligotané okná, ľudia, všetko, všetko a z hlbokej tmy, ktorá ju obklopí, vynárajú sa ony, ústrančivé oči. Paulínke chladne krv v žilách. Chcela by im uniknúť, len kde? Či sa nachádza cesta, ktorou by unikla, či by našla niekde záchranu? Nevidí, vari je aj neskoro. Zlé oči ju všade nájdu a usvedčia. Už sa nakazilo od nich aj jej svedomie. Raz urobila jeden mylný krok. Mala s ním dobrý úmysel, chcela urobiť radosť druhému a možno aj sebe. Mladá krv človeka ľahko oblúdi. Myslela si, že bude zaň zodpovedná len sebe. Naostatok urobila všetko, aby zostal tajnosťou. Sama naň rýchlo zabudla. Ale minulosť sa nemôže tak ľahko opustiť a zašantročiť. Prebýva trvale v nás ako spodné tichšie prúdy vôd, zavše vybuchujúce na povrch, dolieha tu slabším, tu silnejším príbojom do prítomnosti, aby nás v činoch posilňovala alebo zradzovala. Na nešťastie Paulínku zrádza. Rúti sa prudko so strašnou silou na jej korábik šťastia, v ktorom sa chcela zachrániť. Rozbíja ho na márne triesočky a strháva nebezpečným vírom do hlbín. A to Paulínku naplňuje hrôzou. Už nevie držať vysoko čelo a oči jej poletujú ako splašení vtáci. Dá Alpárovi znamenie, aby sa nezdržoval. Chce ísť odtiaľto, čím skôr domov, azda je tam bezpečnejšie.

Alpár jej hneď vyhovie. V jednačke o výkupné dostal sa na sto korún. Nie, vyššie v nijakom prípade nechce ísť. Za sto korún sa môžu chasníci napiť, aby si pamätali na jeho svadbu. Ale keď zbadá, že Paulínka je netrpezlivá, vychytí z peňaženky päťstokorunáčku a mocným rozmachom vyhodí ju do povetria, aby sa o ňu ruvali. Cestou pobadá, že s Paulínkou sa niečo deje. Celým telom visí na ňom, a predsa je chladná a meravá. No vysvetľuje si to iba tým, že ju premkol večerný chlad. Dlho ju nechal stáť na ceste a je iba ľahko oblečená. Musí sa niečím teplým za stolom rozohriať.

Ale Paulínka si nesadá ani za stôl. Uteká na druhú stranu k matke. Dúfa, že pri nej nájde pomoc, alebo si vari namýšľa, že matka už stačila odvrátiť nebezpečenstvo. Bola vždy taká múdra, rozvážna. Nepripustila, aby sa jej ublížilo.

Pani Hermína ju prijme s tichým úsmevom na tvári. Nie, ona o ničom nevie. Sem do izby prenikajú iba sporé zvuky a ona už nemá také bystré zmysly, aby ich rozpoznávala a správne triedila. A potom, opúšťa už svet, lebo je na ceste do večnosti. Paulínka je pravdepodobne jediná bytosť, na ktorú ešte myslí. Vztiahne po nej rukou, aby sa jej dotkla. Táto ruka je taká ľahká, priesvitná, temer neskutočná ako tieň. Dotkne sa ťa, a necítiš ju. Aj oči pani Hermíny sú také. Hľadia na Paulínku celou šírkou, priam kvitnú čistotou a dobrotou. Azda by jej chceli niečo povedať, ale nemajú odvahy. Len hľadia, hľadia stále niekde bližšie pri tvári, pri duši. Jej tenušké pery sa sotva hýbu. Či je šťastná?

Áno, nie, vlastne Paulínka v tomto okamžiku nevie.

Nuž šťastie je veľmi plaché vtáča. Priletí, sotva sa nás dotkne, niekedy iba slabo povetrie rozvlní okolo nás a odletí. Treba sa mu ponáhľať k iným ľudom, život je taký krátky a každý ho čaká, láka, túži po ňom, len aspoň raz sa s ním stretnúť. Potom nám zostáva len zápas, tvrdý zápas so všetkým a proti všetkému. Niekedy nám prichádza na pomoc priateľstvo, láska, viera, nádej, milosť. No raz opustia nás všetci dobrodinci a zostaneme sami. Ak sa to nestane v živote, istotne príde tá ťažká chvíľa pred smrťou. A vtedy musí človek hľadať iba v sebe sily, ak si chce zachrániť česť. Preto je dobre, keď občas zvažujeme svoju hodnotu, musíme vedieť, za čo platíme a na čo sa môžeme spoľahnúť. Každá márnomyseľnosť sa človeku vypomstí.

Paulínka chytí matkinu ruku a cíti určitú úľavu. Pripadá si ako trpiaca, ktorá sa chytá koreňa vyčnievajúceho z brehu. Mala by už ísť k svadobníkom na dolnú stranu. Tam po mužovom boku má svoje miesto. Ale kedykoľvek si na to spomenie, prebehne jej po tele mráz. Nie, ešte nie, doliehajú na ňu obavy. Tamvon nevie, čo ju čaká, a tu, pri matke, je jej zatiaľ dobre. Obe ženy sedia na posteli, nevravia nič, len sa k sebe túlia a držia sa za ruky, akoby si navzájom dodávali odvahy.

O malú chvíľu otvoria sa prudko dvere a vchádza k nim Alpár. Paulínka hneď zbadá, že je zle. Jeho tvár má tvrdý výraz. Jeho oči majú ostrý a chladný lesk, aký na ňom videla len vtedy, keď stál v starom plášti na ceste uprostred vojakov. Sotva vojde dnu, osopuje sa nešetrne na ňu. Čože tu skučí, či nevie, kde má byť jej miesto teraz? Hostia sedia okolo stola a čakajú na ňu. Mala by mať na nich ohľad. Sú medzi nimi aj starší ľudia. Okrem toho tu prišiel nejaký chlap. Pletie mu niečo o dieťati. On mu vôbec nerozumie. Nech sa s ním sama porozpráva, aby nevyrušoval a neobťažoval ľudí.

Tak, teraz je to už tu!

Paulínku opúšťajú sily, oči i ústa sa jej povážlivo chvejú. Božemôj, prečo práve teraz musí prehryznúť taký horký korienok. Najradšej by sa mu hodila k nohám a prosila, aby nič nezačínal. Dnes nie, majú svadbu. Obaja sú vyčerpaní, napätí a podráždení. Jediné neuvážené slovo by mohlo viesť k roztržke. A potom, v dome sú cudzí ľudia. Neskoršie, azda už zajtra, keď bude pokojnejšia, keď bude na to aj viac času, sama mu všetko vysvetlí, a potom uzná, že nieto príčiny, aby sa znepokojoval. Áno, prehrešila sa, urobila mylný krok. Teraz vie, že bude zaň v živote trpieť. Dobre, zaslúžila si to, uznáva a bez reptania ponesie sama všetky následky. Ale on tým nebol postihnutý. Ani nebude mať preto žiadne nepríjemnosti. Je mimo toho, áno, vysoko, vysoko nad tým. Ich láska ostáva čistá. Môže na ňu znova prisahať. Bude ho o tom celý život presviedčať. Ale čo by to bolo platné? Priehrada sa pretrhla. Príval sa už valí a ona môže len čakať a tŕpnuť, koľko skazy narobí.

S Alpárom vchádza do dvier aj on, pôvodca nešťastia, diabol v ľudskej koži, sám Martin Belko, a pozerá sa na ňu tak bezočivo, úlisne ako nedávno na ulici, keď ho zbadala medzi ľuďmi a keď ju prvýkrát nadchádzali obavy, áno, ako v tú strašnú noc, keď sa kradol k jej posteli. Ospravedlňuje sa, že ich vyrušuje v takejto chvíli. Vraj nevedel, že majú svadbu. Bol v meste, nuž odbočil i sem, aby im oznámil, že Marusa zomrela. Áno, Marusa. Pánboh jej daj radosť večnú. Často sa ich naspomínala. Nuž pominula sa. Hoci bola vrtká, smelá, sama sa už tiež všeličomu rozumela, predsa ju len smrť skosila ľahko a musel ju pochovať. On, Martin Belko, má už druhú ženu. Pravdaže, tým sa všeličo pozmenilo. Nová gazdiná nechce v dome trpieť cudzie dieťa. Chce mať svoje deti. Tak mu povedala. On, Martin Belko, by aj súhlasil, len by sa museli pojednať. Dieťa je väčšie. Potrebuje viac do seba i na seba, sú aj iné časy, iné peniaze. Jednoducho, museli by niečo pridať, alebo, ak by nesúhlasili, dieťa im prinesie. Veď teraz, ako vidí, bude mať otca, nemusí sa potulovať po cudzích ľuďoch. Nuž to im chcel povedať.

Práve dosť!

Paulínke netreba otvoriť ústa. Nevie, čo by ešte doložila. Bolo to zrozumiteľné. Ani pani Hermína nič nepodniká. Vidí, že by jej zásah bol zbytočný. Jej čisté oči začínajú sa zapúšťať do červena, po tvári prebiehajú jej tiene, striedavo teplé a studené, teplé a studené. A také isté tiene vlnia sa jej i po celom tele. Pánboh ju neušetril posledného úderu, ktorého sa od pár čias tak bála. Musí dopiť kalich svojho utrpenia až do dna. Nech slúži na jej oslávenie.

A tak zostáva na rade len Alpár.

Ach, áno, Alpár. Dosiaľ ukazoval len tú krajšiu tvár, smelo klenuté, jasné čelo, čierne plamenisté oči, ostro rezanú, vždy nahladko vyholenú a búrlivú južnou krvou trocha stmelenú tvár, teplý smiech, hustý rad zdravých zubov a veselú, šťavnatú reč.

Či má aj inú?

Ach, áno, drsnú, nenávisťou, zlobou sršiacu tvár zbojníka, hroznú tvár vraha, divú, besnotou zohavenú, studeným úškľabkom ukrutnosti preborenú tvár, ktorú všetci starostlivo ukrývame pod obnosenú civilnú tvár. A teraz má príležitosť ju prezradiť, lebo úder naň dopadol ani hrom. Tým nechceme povedať, že by sa bol Alpár niekedy pretvaroval. Býval vždy taký, aký mal byť. A vedel sa tiež nesebecky oceniť. Priznával si úprimne, že nepatrí medzi tých slušnejších, lepších ľudí. Pôsobila to najviac zaparená a nevybúrená krv jeho predkov, ktorú bezpochyby so všetkými dobrými i zlými vlastnosťami zdedil. Potom nevyvážená výchova, povoľná matka, bezohľadný, tvrdý otec. A dielo skazy dovŕšila na ňom vojna. Tam pred jeho chápavými očami padali všetky modly, na ktoré sa ako-tak opierala jeho mladosť: človek, rodina, vlasť, cisár, nakoniec boh. Po všetkom im bolo dovolené šliapať. Rozhodovala iba odvaha, sila a mrštnosť, Kto si tieto vlastnosti rýchlo osvojil vyhrával. On bol jeden z nich. Takto sa mu vlastný život vyvrhol. Videl ho v nahnusnejšej podobe. Preto nerobil z neho sviatosť. Mohol ho s ľahkým svedomím použiť alebo prenajať na najnižšie, najšpinavejšie účely. A že sa tak stalo len zriedka, môže ďakovať iba tomu, že i po tom strašnom spustošení zachoval si predsa jedinú modlu. Bola to láska. Najprv vrúcna láska k matke, potom vášnivá láska k žene. Ale vždy čistá a vznešená. Ona ho udržiavala v medziach ľudskej dôstojnosti. Keď sa jej koril alebo ju vyznával, stával sa krásnym, práve takým, ako sa javil Paulínke. A teraz zisťuje, že bol iba hanebne oklamaný. Aj posledná modla sa mu váľa. Žena, o ktorej on sníval, ktorej veril a ktorou sa chcel povzniesť k čistejšiemu, spravodlivejšiemu životu, ho podvádzala možno skôr, ako sa s ňou stretol. Čo on uctieval, považoval za jedinú sviatosť, ona s niekým druhým dávno zhanobila. Ach, aký výsmech. Čo by nebolo dovolené človeku na tom svete? Môžeš zbíjať, môžeš vraždiť, môžeš znásilňovať. Čo ešte? Všetko, všetko, čo ti vie ukojiť nejakú žiadosť. Tento svet staviaš ty a urobíš si ho podľa vlastnej vôle.

Také myšlienky privádzajú Alpára priam do zúrivosti. V krátkej chvíli premieňajú ho na besnú šelmu s ľútym pohľadom, s pazúrmi i s nebezpečnou, vraždiacou silou v ramenách. Naraz zabúda, že je na svojej svadbe. Tvrdý, nemilosrdný kŕč presekne mu tvár. Najprv vysotí z dvier preľaknutého Belka, potom sa vyrúti na Paulínku. Jedným pohybom strháva jej myrtový veniec i závoj z hlavy. Ach, tá nevinnosť, syčí a silí sa do diabolského smiechu. Obyčajná pobehlica, líha si s paholkami pod ploty, kotí štence ani suka a potom sa ponáhľa ešte vydať, lebo chce mať chlapa. Nuž on jej dá chlapa. Hľa, toto je chlap, i toto. A bije, kade rukou zachytí.

Pani Hermína, ktorá musí na to všetko hľadieť, sa chveje ako osika. Pravdepodobne stráca i rozum. Najprv si myslí, že sa treba modliť, aby ju pánboh potrestal, lebo ona je vinovatá. Mala viac bedliť o dievča. Nemala ani jej poklesok zatajovať, keď sa už stal. Potom kvíli, spína ruky za Alpárom, chcela by ho prosbami, sľubmi obmäkčiť. No ten vari zabudol, že jestvuje. Zúrivosť v ňom rastie po každom novom údere. Paulínka sa mu vrhla pod nohy. Je už temer nahá. Krásne svadobné šaty váľajú sa v chuchvalcoch a v zdrapoch po dlážke, na bielom tele má plnom belasých i čiernych siniek, krvavých fľakov. Nechce sa brániť. Skrúca sa do klbka, rukami si chráni tvár a on ju kope do hlavy, do života. Kurva, i toto príučné, i toto, aspoň si zapamätá, kedy klamala chlapa. A potom ju náhle chytí za vlasy a ťahá k oknu.

Čože ide robiť?

Pani Hermína meravie hrôzou. Na okne leží kuchynský nôž, niekto ho tam zabudol. Veď ju ten zareže. A vtedy ju napadne šialená myšlienka. Zošmykne sa z postele a na rukách plazí sa rýchlo k dverám, aby privolala pomoc.

Chvalabohu, na ceste je o tomto čase dosť ľudí. Postávajú ako obyčajne pred domom, kde sa odbavuje svadba, a tak stačia zabrániť nešťastiu.

Nikto potom nechápe, ako mohlo k takému koncu dôjsť. Nedávno videli Paulínku. Bola celá biela, hrdá a vznešená. Ani na Alpárovi nebolo badať žiadnu podráždenosť. Choval sa pokojne, dôstojne. Samý úsmev, láskavosť. Áno, obaja žiarili šťastím. A teraz ona leží na zemi polomŕtva, čierna od úderov. V ňom ešte vybuchuje šialenstvo, zápasí s chlapmi, ktorí ho držia, zvíja nad hlavou päste, škrípe zubami, chce ju zabiť a zabiť.

Iba Matúš sa tvári tak, akoby všetkému dobre rozumel. Keby mu v tom nebránili, vyvalil by z plota kôl na Alpára. Ach, on dávno vedel, že komédia sa len takto skončí. Čože sa môže čakať od tuláka? Vlúdil sa do jeho domu ani zlodej, žral, pil, napájal druhých, kradol mu peniaze, podvádzal ho a všetko prehajdákal. Poklady zeme by mu nestačili. A teraz chcel byť ešte vrahom. Istotne sa takému remeslu dobre rozumie. Nemá prvýkrát zakrvavené prsty. Kto ho bude chrániť? Žandárom ho treba oddať, za mreže patrí. Ach, Matúš má teraz príležitosť vyliať všetku nenávisť, ktorú proti nemu prechovával. Podchvíľou sa celý hrozivo rozťahuje, potriasa hrivou, pobehúva po dome, plieska dvermi, strká do ľudí. Tvár má ani paprika, fúzy zježené. Ešte ho nikto nevidel v takom stave. Nikoho už tu nechce vidieť, nech sa mu pracú z domu. Už ho dosť vydrancovali, rozniesli. Von!

Je po Paulínkinej svadbe. Hostia sa rozchádzajú. Koče hrkocú jeden za druhým dolu dolinou. Panstvo je rozhorčené a pobúrené takým škandálom. Chce byť čím skorej doma. Za nimi uberá sa hŕbka Cigánov s veľkou basou a s husličkami pod pazuchou.

Na dedinu zaľahla noc. Dlhý murovaný dom pri ceste, ktorý donedávna znepokojoval široké okolie výbuchmi veselia, je teraz tichý a prázdny. Všetky ohne v ňom vyhasli. Na stoloch chladnú načaté jedlá, polievky, mäsá, medzi nimi vädnú kvety. Niekde v rohu zo zaliateho obrusa odkvapkáva na stoličku víno. Tupé zvuky na drevo v prázdnej izbe sú napodiv hlasné. Na dolnej strane niekedy buchnú dvere. To Matúš sa ešte nevie upokojiť. Na hornej strane v izbe blkoce placho bledý plamienček sviečky. V nepokojnom svetle vidieť odostlané periny a dve stareny. Niekedy tancujú po stene iba veľké čierne tiene. Inokedy slabo zažiaria i vráskavé tváre a kostnaté ruky. Je to Gajerka a tetka Nánka. Obe sa nakláňajú nad posteľ a práve tak pozorne a starostlivo ako nedávno myrtovým vencom a jemným závojom ovíjajú teraz Paulínkinu dotlčenú hlavu octovými obkladmi. Zavše jej premastievajú život a chladné ramená, inokedy ju iba držia za ruky a hľadia ticho na ňu ako dve sudičky.

Paulínka má zatvorené oči. Tvár sa jej podchvíľou potemnieva, sťahuje kŕčom. Plecom i rukami nepokojne pošklbáva. Z úst jej vychádza stále horúčava. Ach, páli a bolí ju celé telo, a predsa nevydá ani jeden ston, nevypustí jedinú slzu. Zdalo by sa, že v nej vyhasol všetok cit a žije len svojím veľkým bôľom. Úder prišiel náhle a vtedy, keď ho najmenej čakala. Zasiahol ju v najzraniteľnejšom mieste. Bol bezohľadný a surový. Zavalil ju chladom a tmou. Ale ona i v tejto tme rozpoznáva jasne svoje miesto. Dobre vie, že keď vstane, pôjde za Alpárom, i keby mal znovu na ňu vziať nôž, i keby mala v jeho rukách vypustiť ducha; Veru, to je jej miesto, také je jej určenie. Len teraz ťažko sa s tým duša zmieruje, musí veľa trpieť.

Obe staré ženy sledujú jej tichý zápas.

Ale kde je pani Hermína?

Iba neskoro večer si spomenú na ňu. Áno, kde je? Mala by teraz ležať tu na posteli. Dvadsaťpäť rokov sa z nej nerušila. Nohy ju nedržali. Ach, nie, predsa ju videli. Vyvliekla sa na ulicu a kričala o ratu. Potom sa strhol zhon. Ľudia potratili hlavy, pobehúvali sem i tam, nehľadeli pod nohy, a vtedy niekde zmizla. Bola otvorená brána do dvora. Azda vliezla ta a potom do záhrady.

Niekoľko lampášov pohotove vyskočí z domu, kymácajú sa záhradou, osvetľujú vysokú zemiakovú vňať, hustú burinu popri plote a ríbezle. Ale nadarmo. Niekto zastane i nad hnojovicovou jamou a pohybuje v nej drúkom. Nič. Naostatok, jama je iba niečo nad dno zatečená. Keby v nej ležal človek, bolo by ho vidieť. Potom už zostáva len potok. Ak sa doplazila k brehu, ľahko sa mohla zošmyknúť a voda ju potom odplavila.

Svetielka letia za potokom. Obchádzajú vrbinu. Poskakujú striedavo na jednom, potom na druhom brehu, hore, dolu. Tak celú noc. A márne.

Musí sa odraziť voda do kanála, aby potok vyschol. Na druhý deň hľadá celá dedina po záhradách, priľahlých krovinách. Telefonujú i do fabriky, či sa nestavila dolu na hrabliach.

Nie, nie, ani stopy.

Iba po dvoch dňoch niekto zbiera huby v lese za potokom, náhodou zodvihne strapatý a zahustený prízemný konár, a tam je. Vtiahnutá pod svrčinou, stočená do klbôčka, úplne premočená a zvlhnutá od zeme.

Ťažko povedať, ako mohla prejsť cez vodu a doplaziť sa na rukách až do hory. Sama už nič neprezradí. Neotvorí ani oči ani ústa. Ešte do večera slabo dýcha, a keď vyskakujú prvé hviezdičky, stíchne jej srdce.

Tak zomrela biela pani Hermína, na ktorú deti iba ukradomky cez okno a s veľkou bázňou v dušičkách nazerali, lebo od matiek sa dozvedeli, že je svätá a že k nej chodieva sám Pán Kristus na besedy. Prišla do dediny z horárne. Usadila sa tu ticho, s nikým sa nepriatelila, splodila jeden život, za čo celých dvadsaťpäť rokov trpela a chradla. Keď ju preobliekajú, spoza ňadier jej vypadne biela hodvábna šatôčka. Paulínka sa nad tým veľmi počuduje. Takú šatôčku nikdy v dome nevidela. Okrem toho v rožku nad hrdzavou škvrnou je monogram, dve začiatočné písmena neznámeho mena, vyšité belasou nitkou. Zrejme patrila niekomu cudziemu. Odkiaľ ju matka vzala, prečo ju ukrývala za ňadrami? Nie, Paulínka to nerozrieši. Nebohá uzamkla tajomstvo pevne do srdca. Bude dobre, keď i jedinú pripomienku naň odnesie si so sebou do hrobu, rozhodne nakoniec. A keď leží v truhle pripravená na poslednú cestu, vloží jej šatôčku naspäť za ňadrá.

Aspoň tú službu stačí vykonať Paulínka svojej matke.