ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aké márne túžby!

Ples v Hute nebol jediný. V poslednom čase zachvátila všeobecne ľudí plesová horúčka. Po Hute ohlasujú sa iné dediny, jedna po druhej, aby nezostali pozadu, a potom ešte aj veľký reprezentačný ples v okresnom meste. Všade je veľká, vysvietená a vyzdobená sála, vence, stuhy v národných farbách, všade sa vyskytne príležitosť na prípitky cisárovi, vlasti a hlavne, všade je prítomný nejaký dobrovoľník so širokou šerpou na prsiach, budúci hrdina, ktorý sa dá oslavovať, obdivovať a najkrajšími paničkami dekorovať voňavými púčkami, kytičkami alebo rozmarínovými venčekmi, ale na svitaní každý ples sa rozplynie. Sály už druhého dňa upadnú do zabudnutia, spustnú, len Cigán ešte vyspáva na cimbale v niektorom kúte, ale okolo poludnia aj ten sa vytratí a potom je už ticho tudnu vo výčape pod začmudenou povalinou, kde len nedávno tiesnili sa rozpálené telá, hučala vrava, blýskali sa rozjarené oči, štrngali poháre a šumela krv, i tam-von na dvore a v záhrade pod stromami, kadiaľ neustále pobehúvali nejaké temné postavy, ozýval sa pritajený smiech a vzrušený šepot. Vášne opadnú. Život sa dostane do svojho pravidelného toku… Dni sú na robotu a noci na odpočinok. Krásne paničky zmiznú, i lesk, prenikavé vône, zvodné úsmevy. Je zas len obyčajná všednosť, tá, ktorá vyplňovala ľudskú myseľ pred týždňom, pred mesiacom. Drahocenné plesové šaty, jemný hodváb, šuchoriaci a menlivý atlas, farebné stužky, zlaté brošne, šperky, to všetko zloží sa do škatúľ, previaže stužkou. Neskoršie sa k tomu ešte priloží malý venček s umelými hruštínovými lístkami a drobnými voskovými tobolkami, priesvitný závoj, obrúbený zlatou stuhou. Bude to pekná pamiatka na mladosť. Azda sa tu i tam niekto mimovoľne chytí za srdce a tíško, túžobne zavzdychá: Ako prudko mi bije srdce, ach, ako prudko. Niekto sa pokúša zachovať si aspoň živé predstavy. Keby sa to len dalo! Občas vidí celý ten zázrak: svetlá jasajú, povetrie vibruje, blesky šľahajú, šum rastie a pred ňou stojí on, jej rytier, opojenie večera. Iskry mu jagajú z očú, zdá sa, že nepozná prekážok, svojvoľne sa zmocňuje všetkého, po čom zatúži. V blízkosti neho celkom oslabne. Jeho ruka ju podopiera, je to ruka široká a pevná, môže sa o ňu bezpečne oprieť. O chvíľu na chrbte pod lopatkou cíti príjemné teplo, ktoré sa potom vleje do celého tela. Aká je šťastná! Len škoda, že to všetko je iba spomienka, prchavá spomienka, ktorá zo dňa na deň slabne, a skutočnosť, tá žeravá skutočnosť, ktorá jej dala poznať túto slasť, dávno sa už rozplynula. Keď sa preberie, nevidí pred sebou nikoho. Inakšie to nemôže ani byť. Sen nezanecháva po sebe viditeľné stopy.

Ako sa dozvedela, dobrovoľníci narukovali hneď v ten deň po plese. Istotne ani on medzi nimi nechýbal. Ona mu nemohla zakývať šatôčkou na pozdrav. Odišiel teda bez rozlúčenia. Azda iná stála pri vagóne pod oknom, z ktorého sa nakláňal, podávala mu drobnú rúčku, upínala sa k nemu zaslzeným pohľadom, kým ho vlak neodniesol. Pravdepodobne nemal si ani kedy na ňu spomenúť. Na poslednú chvíľku nahrnulo sa toľko dojmov. Tanec sa pretiahol do neskorého rána. Boli ešte prípitky, oslavné reči, dekorovanie, na stanicu ich odprevádzala hudba, a tu náhle, keď mal vstúpiť do vlaku, vrhla sa pred neho matka, tá jediná, ktorá mu v živote žičila, ktorá bola vždy tajne na jeho strane, keď otec zúril a keď bolo treba znášať ťažké následky hriešneho synovského vzdoru. Nikdy ju nebral vážne. Bola mu predsa matka. Myslel si, že si môže k nej dovoliť všetko, i nevďak. A teraz ho napadlo svedomie. Bola šedivá, vráskavá a na očiach mala veľký žiaľ pre neho. Prečo ju opúšťa? Či nebola dosť dobrá k nemu? Čím sa ona previnila, že sa dal zverbovať, aby jej mohol čím prv uniknúť? Hodila sa mu okolo hrdla a plakala. Ach, celkom ho tým zmiatla. Nalomila sa mu odvaha. Musel tuho zápasiť sám so sebou, aby neukázal nejakú slabosť, a ešte dlho potom, keď sa vyplietal z jej kŕčovitého objatia, nevidel a nepočul nič. Vo vlaku zase schytili ho kamaráti medzi seba. Mali ešte plnú fľašu, musel si dať lievať priamo do hrdla, na večné bratstvo, nech sa žiaľ utopí, nech sa smútok zahluší revom, vojak nesmie mať plač na očiach, len sa nedať, nalej mu. Éljen. Každú chvíľu leteli čiapky do povetria. Kedy mohol myslieť na dievča, ktoré mu pripälo na prsia ružičku? Ako mohol na to prísť, že to bola jej prvá ružička? Ó, jemu už mnohé dievča dávalo kytky, púčky i rozvité ruže, dal si možno operiť klobúk, prsia, tváril sa pritom ľúbezne. Kytku spočiatku podchvíľou ovoniaval, aby prejavil náležitú pozornosť, ale potom ju celkom pokojne odhodil do blata. Ktoráže bola tá posledná? Kto by si to pamätal! Dievčat je všade, chvalabohu, dosť a urastenému šuhajovi sa tisnú do očú. I z vlaku si ich mohol vyberať. Na každej stanici stáli pohotove na peróne: vysoké, štíhle; vrtké, veselé, vážne, čierne, svetlé, chladné i oslnivé, všetky sorty, ako ich pánboh stvoril, jedna krajšia a zaujímavejšia od druhej, tlačili sa k zábradliu a žiarili na neho túžobnými očami, kývali mu, volali naň, každá chcela niečím na seba upozorniť. Ó, keby mal len toľko rúk, aby mohol všetky so sebou pojať, keby mal len dosť veľké a horúce srdce, aby stačilo všetkým vyhovieť. A čo bude potom, keď sa stane kapitánom, keď sa bude niesť pyšne mestom na vraníkovi? Zaiste ho budú grófky v zamate a princezné v hermelíne obsypávať kvetmi. Nuž veru márna túžba, márne snenie. Ples bola len prskavka, ktorá zažiarila do šera všedných dní. Jednu noc premenila na nádhernú rozprávku. Nevinné a ľahkoverné dušičky mohli sa na chvíľku potešiť, lebo bola zakliata princezná, bol udatný princ, dvorania, hojnosť a nádhera palácov, kráľovské hody, áno, bolo všetko, čo môže poskytnúť rozprávka. Ale ani na svitaní prskavka nezhasla a prišlo vytriezvenie. Dámy a páni, predstavenie sa skončilo, po tomto môže nasledovať už len rad dní, ktoré sa navzájom podobajú ako blizňatá a ktoré nástojčivo žiadajú od človeka daň práce.

Za rána sa ľudia v skupinách i po jednom rozchádzajú mnohými cestami a cestičkami z dediny. Musia dodržať zmluvu s fabrickými pánmi, erárom a so Židom na píle, lebo treba myslieť na hladné a otrhané deti, na nedostačujúce zásoby v komore, na dlžoby a hlavne na nepríjemnú starobu, keď nám koštiale skrehnú natoľko, že sa nebudeme vládať vyvliecť ani na podstenie. Večerami sa vracajú tými istými cestami domov k spoločnej mise a do postele, ktorú dedia po otcoch.

Takto jednotvárne utekajú týždne.

Nedeľami sa stretávajú v krčme pri pohárikoch. Sú to obyčajne tie isté rozhovory. Dedina vedie spor s novým ferštrom o osadnícke právo, pytliaci si dojednávajú schôdzku v noci, syn je netrpezlivý, že otec neumiera. Ale v poslednom čase nastoľujú sa aj nové otázky, lebo nájdu sa takí, čo vidia i za chotár a čo celkom vážne pokúšajú sa pochopiť svojím rozumom blázinec sveta. Niekto z nich vari viezol sa aj na vlaku: prešiel kus krajiny, videl cudzie mestá, pracoval niekde v prístave, potom vo veľkej fabrike na makaróny a nakoniec hlboko pod zemou v úzkej šachte, kde ich spúšťali po desiatich ako do studne. Poznal mnohých ľudí i zhováral sa s nimi, nuž vie pohotove, rozumne, presvedčivo rozprávať a hlavne, nebojí sa verejne povedať, čo si myslí. Možno dosiaľ sa len tak bokom zúčastňoval rozhovoru, lebo išlo o celkom bezvýznamnú, vec, ale náhle nejako neočakávane dostane sa do stredu. Uvedomí si svoju silu a povie na celé ústa, že to veru tam na Balkáne silno smrdí pušným prachom. On nechce byť síce prorokom, ale ďaleko nebude od pravdy, keď povie, že toho roku sa voľačo zomelie. Zdá sa, že si to Viedeň práve tak praje. Nadarmo sa predsa nerobili reprezentačné plesy. Ó, on už vie, ako to vo svete chodí. Najprv sa robí po krajine paráda, treba národ oduševniť za nejakú vznešenú myšlienku, usporiadajú sa plesy, páni v cylindroch spievajú národné piesne, pripíjajú na slávu vlasti, bozkávajú zástavy, vznešené dámy dekorujú prsia hrdinov, jedináčkovia prvých rodín prihlasujú sa za dobrovoľníkov do armády, lebo vlasť potrebuje zdatných oficierov, potom sa usporiadajú niekde v blízkosti nepriateľského štátu veľké manévre, na ktorých sa zúčastní aj jeho výsosť, a náhle sa rozhlási po celej krajine, že vlasť sa nachádza vo veľkom nebezpečenstve, lebo kôň jeho veličenstva si zlomil nohu na suchom pni, ktorý nejakí nezbedníci spoza hraničného stĺpa podeň podstrčili. Ó, to je neodškriepiteľná urážka najsvätejšej relikvie národa, ktorá volá o pomstu do nebies. A už je dôvod na to, aby sa rozzvučali trúby, bubny, vyťahovali zástavy a zvolával ľud do svätej vojny. Také triky sú známe. V celej krčme počuť len jeho drsný a suchý hlas. Rozhovory pri bočných stoloch zatíchli, len čo sa ozval. Všetci chlapi sa k nemu obracajú a počúvajú ho pozorne. Múdro rozpráva, má dobrú papuľu, len čo je pravda. Mohol by byť županom, keby bol z panského rodu. V niečom má pravdu, v niečom preháňa. No v každom prípade treba o veci rozmýšľať, lebo sú veru vážne časy.

Paulínka chodí pomedzi nich a usilovne vysluhuje. Vždy treba niečo zaniesť k stolom: ešte jeden pohárik, naplnenú fľašu, pokrájaný horec, kus nastrúhaného ďumbiera. Kedy-tedy počúva i rozhovor. Nemusí vidieť hovoriaceho, rozpoznáva chlapov už podľa hlasu a podľa všetkého dobre si s nimi rozumie. Niekedy si stihne na chvíľku stať i k oknu alebo do dvier a vyzrieť von na cestu. O takomto čase by sa mal zjaviť Ervín s tenkou paličkou v ľahkom slamenom klobúku a so sivým zvrchníkom, prehodeným cez ruku. Tam v kúte pri púdli je pripravený stolík pre neho. Pre každý prípad každú nedeľu naň prestrie nový obrus, položí vázu s kvetmi, ak by náhodou prišiel. Ale nie, už nepríde, ani dnes nie, lebo jeho čas prešiel.

Tretiu nedeľu takto márne čaká, zbytočne sa vyoblieka, zbytočne hneď po obede uteká pred zrkadlo a trocha nervózne prihládza si tvár. Nepríde. Celkom tak sa vidí, že sa vážne na ňu nahneval. Trocha ju to mrzí. Možno je to trest za to, že si robila veľké nádeje, že chcela vysoko vzlietnuť, keď pocítila viac voľnosti. Hľa, stratila dobrého priateľa, a to práve teraz, keď sa jej žiadalo porozprávať sa s niekým, rozveseliť sa, keď cíti zo dňa na deň v mladej hrudi väčšiu tieseň. Nuž veru nepekne sa k nemu zachovala. Ešte to oľutuje.

Ale potom príde do dediny nový učiteľ.

Ó, história so starým sa už dávnejšie skončila.

Hovorí sa, že každý si je kováčom svojho šťastia. No mohlo by sa povedať aj tak, že každý si pomaly pletie povraz, na ktorom bude raz visieť. Pravdaže, mnohí si chcú zachovať ľudskú dôstojnosť aj po smrti, preto ešte za živa dajú si zhotoviť u stolára pevnú dubovú truhlu, idú na cintorín a vyberú si čestné miesto, niekde uprostred na suchom a vyvýšenom mieste, zakúpia si mramorový kameň, sami určia, aký nápis má byť na ňom, alebo urobia aspoň zmluvu s dedičmi, aký pohreb im majú vystrojiť. Ale sú aj takí čudáci, ktorí sa celkom vážne zaoberajú myšlienkou, aký hrubý povraz by asi potrebovali, aby ich udržal pod povalou alebo na konári. A medzi nich patril aj učiteľ.

Po poslednej inšpekcii vedel, na čom je. Od nového škôldozorcu nemohol čakať nič iného. Ó, bol to zlý, bezohľadný človek, skutočná metla na učiteľov, človek bez srdca, bez citu, chladný a prísny úradník, ktorý má prst stále na paragrafe. Keď si zaumienil urobiť poriadok vo svojom obvode, kde za účinkovania predchodcu rozbujnela sa kúkoľ, tak nebude veľa rozmýšľať, ako a kedy ma začať. A jeho si vzal pravdepodobne prvého na mušku. Akože sa minule rozišli? Podal mu chladne ruku a ani sa na neho nepozrel. To bolo predsa výrazné znamenie. Nazval ho síce ešte kolegom, ale sotva ho bral na vedomie. Beznádejný a dávno rozriešený prípad. Teraz si naň sadne. Urobí ešte nečakane dva, tri razy za sebou prehliadky, aby mal dosť dôkazov, a ostatné povie príslušný paragraf. Myslel si učiteľ a prichádzali naň mrákoty, lebo správne predvídal, že to bude koniec, čo on môže podniknúť? Kajúcne sa priznať, vstúpiť do seba, zanechať pijatiku, bláznivý tanec vo výškach, zakúpiť úradné knihy, povymetať skrine od prachu, poukladať staré spisy, bedliť viac o svoje povolanie, skoncovať so starým životom a začať nový? Ach, na to mu už nezostáva síl. Dlhý boj s mocným a neviditeľným nepriateľom ho už úplne vyčerpal. Teraz je už nahrbený starec, slaboch, ktorého už plaší myšlienka, že by si mal nazrieť do svojho vnútra a vyrovnať sa aspoň sám so sebou. Nie, každý pokus naprávať niečo v minulom živote by bol márny, vyvolal by v ňom odpor, vzbúril by sa vari sám proti sebe. Najlepšie by bolo, keby ho penzionovali. Áno, s tým by sa aj on zmieril. Najal by si niekde pri meste domček so záhradkou a strávil by pokojne posledné roky svojho života, lebo to by ešte dokázal. V ústraní by vedel skrotiť všetky vášne, ktoré mu takto krv stravujú. Zomrel by ako zabudnutý národovec, zanedbaný a opustený génius, lebo i taký osud musí niekoho z nás naplniť.

Ale darmo čaká. Prejde týždeň, mesiac, druhý, tretí. Darmo čaká, vyrušuje sa uprostred vyučovania, domnievajúc sa, že počul za dvermi podozrivé ošuchovanie topánkami, pukanie, šramot, akoby niekto vošiel do predsiene, zastal tam na cemente a načúval. Nič sa nestane. Prejde rok, druhý. Škôldozorca sa neukazuje. Ani nijaké úradné vyrozumenie nepríde. Celkom nič. Človek prišiel, odišiel a nebolo ho viac, akoby bola za ním cesta zarástla. Azda je zaneprázdnený prácou, prevzal nový inšpektorát, treba sa zoznámiť s prostredím, pomermi, ľuďmi, úrad bol zanedbaný, na zvláštne, osobitné prípady, ktoré beztoho vyžadujú starostlivé šetrenie, neostáva mu čas alebo naň zabudol. I to sa mohlo stať. Uvedomil si, že je už pristarý, nemohúcny, že nemá ďaleko do penzie, prečo by ho mal prenasledovať. Dobrého rechtora z neho už nevytlčie, na to sú mladí. Nech si teda doslúži tých pár rokov. Zatiaľ sa radšej oň ani neobzrie.

Bolo by to možné?

Nevie, čo si o tom všetkom má myslieť. No ak je to tak, potom jeho stanovisko bolo vonkoncom pomýlené. Ľudia k nemu boli dobrí, zhovievaví alebo si ho aspoň nevšímali, a on sa zbytočne staval a pätil. Strašiakov si sám staval pred oči a bojoval s veternými mlymi. Ach, bol že to rytier. Dôkladne o všetkom pouvažuje a po čase dostane sa ta, kde nikdy nechceli byť. Veď ľudia mu odjakživa žičili len dobro, chránili ho od zlého, odťahovali od nebezpečenstva, aby si neublížil. A akýže on bol človek? Fuj, musí sa za seba hanbiť. Badzgal, ručal, kopal, ošíval sa na všetky strany ani bujak, ktorého páli v očiach červená farba vlastnej krvi. Aké blázonstvo! Chcel sa stať nasilu hrdinom. Náročky popudzoval proti sebe svet, aby mohol bojovať nerovný boj, aby sa mohlo povedať, keď padne, hľa, mučeník. Doznáva to úprimne. Teraz sa pristihol, odhalil pláštik zo svojej zhumpľovanej duše a nepríjemne sa ho dotýka, že tam nachádza prázdnotu, tupú, šedivú pustotu, akoby sa bol iba včera narodil, nie, skôr akoby nemal ešte života, lebo v takom prípade by musel mať aspoň pocit radostného uvedomenia, že povstal z niečoho a rastie, domáha sa niečoho, kdežto on nemá nijaký pocit. V ňom je len únava nejakej nesmiernej ploditeľskej sily, ktorá by chcela rodiť, tvoriť, áno, tvoriť veľké, zázračné svety, keby mala k tomu životné predpoklady. Výsledok jeho doterajšieho úsilia je nula. Nedopäl sa ani toho, aby ho ľudia brali na vedomie. Nuž takto to ďalej nemôže byť, rozhoduje sa neočakávane. Aspoň zvyšok svojho života musí niečím vyplniť.

A skutočne, robí pokusy, nepatrné pokusy, ako keď sa dieťa učí chodiť, bojazlivé náznaky, akoby prejav vôle, habkanie, jeden krôčik, druhý.

Išlo by to?

Naozaj išlo. A je to celkom dobre. Človek sa začína sám sebe páčiť, že to dokázal. Hľa, taký neobyčajný, objaviteľský a hlavne z vlastnej vôle vychádzajúci výkon. Človek spláca sám sebe daň, človek sa uskutočňuje, hoci na sklonku svojho života. Teraz by potreboval len vytrvalosť.

No potom nejako hneď po Novom roku škôldozorca predsa príde.

Učiteľ stojí v triede pri okne a vidí ho, ako kráča po ceste s palicou v ruke a obzerá si školu. Musí si napraviť okuliare na nose a pozrieť ešte raz, či dobre vidí. Ale on je to. Mladý, uhladený pán v zelenkavom klobúku a v šedivom kabáte, rezký krok, smelý a prenikavý pohľad. Dobre si pamätá. Nikde inde podobného človeka nevidel. A potom, prečo by si obyčajný pocestný tak pozorne prezeral školu, prečo by hľadel priam do okien triedy? Trocha sa nad tým predesí. Divné prúdenie prenesie sa mu z pŕs do celého tela, cíti ako mu začínajú puchnúť a drevenieť údy. Hádam sa priveľmi uchlácholil, ubezpečil. Nepredpokladal, že by ho ešte navštívil, nuž dostal slabý závrat. Ó, tie nervy, mohlo by sa povedať tiež staroba, vyčerpanosť. To býva u všetkých ľudí. Niekedy v menšej, niekedy vo väčšej miere. V každom prípade mal by sa vzchopiť, vzmužiť. Veď vlastne sa nemá čoho báť. I keď nemá všetko vo vzornom poriadku, predsa musí každý na prvý pohľad hneď zistiť, že od poslednej návštevy urobil v mnohom pokrok. Darmo je, aj sebamenšie úsilie, každá najnepatrnejšia snaha dobrej vôle i slabé pokusy, drobné krôčky musia doniesť nejaké ovocie. Na skriniach neleží na prst prachu, úradné knihy sú pekne poukladané v hŕbke. Nieto v nich síce ešte žiaden záznam, ale sú tam všetky. Môže sa začať do nich hocikedy zapisovať. Deti sú bystrejšie, lebo majú plnšie hlavy. A okrem toho náhodou má dnes svoj dobrý deň. Myšlienky sa mu roja bohato a rýchlo, mohol by ohromiť svojím výkonom. Ale on nemá odvahy. Čím dlhšie a určitejšie si uvedomuje nevyhnutnú skutočnosť, tým väčší strach sa ho zmocňuje. Navidomoči slabne a bledne, akoby mu v žilách chladla krv. Nie, nie, neurobí nič. Každý pokus by bol márny. Je stratený, celkom stratený. Vie určite, že keď sa otvoria dvere a škôldozorca vojde do triedy, premení sa v soľný stĺp a nebude vedieť otvoriť ani ústa. Už napred sa vidí takto zhanobený pred svojím predstaveným i pred deťmi a marí sa mu z toho v očiach, akoby išiel zamdlieť. Neznesitelná úzkosť.

Čo má robiť?

Má sa dať prekvapiť, zastihnúť, má zniesť najväčšie uponíženie vo svojom živote? Ach, k tomu v nijakom prípade nesmie dôjsť. To by ho stiahlo do priepasti, odkiaľ by sa viac nevyhrabal. Nie, nie, ešte sa nevzdá. Vyskočí radšej oknom, prebehne rýchlo záhradou a skryje sa v kružine, nech ho potom hľadajú. Áno, to urobí, a to hneď, nesmie premeškať ani minútku.

Ale potom sa nejako zbadá, lebo si uvedomí, že by ho tak škôldozorca vlastne videl a že by mohol za ním volať.

A v náhlivosti urobí ešte väčšiu hlúposť. Rozkáže deťom, aby sa skryli pod lavice, sám ide zamknúť dvere a postaví sa za skriňu.

O chvíľu počuť, že niekto vošiel naozaj do predsiene. Ošuchuje si na cemente topánky, hlasno klope, chytá sa kľučky a pokúša sa otvoriť. Áno, zreteľne vidieť, ako kľučka skáče hore, dolu, raz dva. Ale dvere držia pevne. Potom je chvíľu ticho. Vari načúva alebo sa pozerá kľúčovou dierkou. Nechce sa mu nejako uveriť, že nachádza dvere zamknuté. Potom počuť zas kroky na cemente, opatrnejšie, váhavejšie a tichšie klopkanie na dvere učiteľského bytu. Znútra sa ozve spanilý hlas pani Rozálie. Nech sa len páči ďalej. Ale škôldozorca nemieni vstúpiť. Nech mu milostivá pani odpustí, že vyrušuje, len sa chcel opýtať, kde je pán kolega.

Pani Rozália chce byť k vzácnemu hosťovi čo najprívetivejšia, ustáva sa k nemu až do dvier, možno stojí priam v predsieni, lebo jej hlas znie jasnejšie. Ach, manžel musí byť predsa v triede. Nemá kde byť. Ako vie, od rána učí. Ešte pred chvíľou ho počula odtiaľ hovoriť. Tamtie dvere naproti, treba len vojsť.

Bohužiaľ, dvere sú zamknuté!

To veru nechápe. Vôbec nepočula, že by sa bol s deťmi vybral na vychádzku. Naostatok na vychádzky ani nezvykne chodievať.

Aj pán škôldozorca sa tomu diví. Kľúč je znútra do zámky zastrčený a taký má dojem, že pána kolegu i deti videl oknom, ako prechádzal okolo. Či by sa bol vari mýlil?

Pani Rozália prejavuje úprimné poľutovanie.

Potom sa dva hlasy striedajú a unikajú voľnejším priestranstvom, akoby sa hovoriaci vzďaľovali. Zrejme pani Rozália odprevádza pána škôldozorcu.

Učiteľovi sa ľahšie dýcha. Môže si uvoľniť napäté zmysly a žily. Tento úskok sa mu možno podaril. Na druhý raz si dá väčší pozor a možno k druhému prípadu ani nedôjde, utešuje sa v duchu. Ale to je prenáhlená radosť. Škôldozorca pojal veľké podozrenie a nemieni odtiaľto odísť v neistote. Keď sa niekto rozhodol hrať na schovávanku, nech mu je len po vôli. Učiteľ sa skryl, on ho musí teda hľadať. Také sú predsa pravidlá. Pravdaže, učiteľ takúto možnosť nepredpokladal, a preto priam zamrie hrôzou, keď náhle zbadá, že práve oproti spoza okna hľadí naň známa tvár, zrejme neočakávaným objavom prekvapená a vyjavená.

Čo tu mal robiť?

Zem pod ním sa neotvorila, aby ho mohla v tej chvíli pohltiť, povraz pri ruke nemal, aby sa mohol napochytro obesiť, musel teda len stáť a dať sa obdivovať. Iný by sa bol aspoň so zaťatými a vyhrážajúcimi päsťami zúrivo vrhol na odvážlivca. On sa ani na to nezmohol. Nie, radšej sa aj v tejto chúlostivej chvíli zaprel. Zostal pokojne stáť a pre každý prípad zavrel oči. Nech sa mu na hlavu zvalí svet, keď sa už má zvaliť.

Dobrotivý boh má však s ním strpenie. To by bolo vari privčas. Svet má zdravé jadro a on si ešte nezaslúžil takú veľkú mohylu. Prirodzene, o tom nemôže byť reč, že by bol škôldozorcu oslepil nejaký blesk vtedy, keď pritláčal čelo k okennej table. To nie. Chvalabohu, má ešte zdravé, mladé, úplne citlivé oči a náhodou slnce bolo práve za mrakmi. Mihotavé blesky ho nevyrušovali, mal dobrý pohľad a sčasti aj presný postreh, len nechcel hnať prípad hneď do krajnosti na tvári miesta. Stačilo mu, čo videl a zistil. Keď svoju zvedavosť ukojil, prejavil oprávnene ustarostenej pani Rozálii poľutovanie, že sa nemôže s pánom kolegom porozprávať. Úctivo sa odporúčal a šiel svojou cestou.

Učiteľ mohol bezpečne zas otvoriť oči, pozrieť na boží svet, dovoliť deťom, aby sa povyťahovali z nepohodlných úkrytov, oddýchnuť si i vyspať sa do chuti na veselšiu myseľ. Ba ešte celé mesiace môže liečiť nádejami svoje rozryté svedomie, lebo po škôldozorcovi zas na dlhší čas zapadnú stopy.

Pravdaže, zatiaľ vybavuje sa usilovne korešpondencia. Listy putujú v balíkoch a v poštových vreciach z mesta do mesta, raz na ľahkom voze s trúbkou na boku, raz v osobitnom vozni vlaku, ta i späť. Niekoľko medzi inšpektorátom a ministerstvom, po jednom medzi ministerstvom a ostrihomskou kapitulou, ako aj miestnym farským úradom, a zas jednotlive medzi týmito cirkevnými úradmi a inšpektorátom. Azda aj niekde inde. Oj, veľmi spletité cesty. A na každom spise je v záhlaví vyznačené vo veci suspendácie a dolu rozhodná šifra podpisu a pečiatka s kráľovskou korunou, aby nebolo pochybnosti o dôležitosti horeuvedeného predmetu. Ba dokonca v samej veci musí sa ustávať i pán farár do mesta, aby sa ústne porozprával so škôldozorcom. Veru.

Učiteľ si to ani neuvedomuje. V úradných knihách čísla rastú, spisy sa zakladajú, vlákenká poštových zásielok sa upevňujú, kde treba zdvojujú, niekedy preväzujú, križujú, ako potreba vyžaduje, sieť sa šíri, rastie. Naozaj premyslená stavba. Nijaká mucha sa nebude môcť z nej vymotať.

A po roku všetko praskne.

Učiteľ dostane obhrublý úradný list a v ňom, spadni svete, nový dekrét: zo služobných dôvodov prekladá sa do okresného mesta na chlapčenskú školu. Neuveriteľné! Učiteľ si musí zložiť okuliare, dôkladne šatôčkou vyčistiť zájdené sklá, nazrieť niekoľko ráz cez ne na slnko, aby mal istotu, že sú čisté a že ho nemôžu klamať. Ale slabikoval dobre. Na spise je celkom zreteľne vypísané, do okresného mesta.

V prvej chvíli sa mu rozbúši srdce, nevystačí s pľúcami. Ó, božemôj, veď je to pre neho veľké vyznačenie, postup, mohlo by sa povedať neobyčajný prudký skok. Šťastie sa naň usmialo. Po ťažkom lopotení, vyčerpávajúcom zápase s nežičlivými mocnosťami dochádza neočakávane spravodlivého ocenenia. Jeho génius nebol zdeptaný, nalomený. Niekto si ho predsa všimol, zvážil, pozdvihol a postavil na také miesto, kde bude môcť žiariť plným svetlom. Hľa, skoro na sklonku života roztvárajú sa pred ním brány sveta a uvoľňuje sa mu cesta do skvelej kariéry. Úbohého kantoríka na zapadnutej dedine volajú do mesta. Aké široké pole pôsobnosti. Dáva sa mu možnosť ukázať na patričnom mieste a patričným pánom svoje schopnosti. Zaiste to nebude jeho posledná stanica. Potom príde inšpektorstvo, ba môže sa stať ministerským radcom, ak nie samým ministrom. A zámky na stračích nôžkach sa rýchle stavajú. To je predsa učiteľov živel. V tomto okamihu nechce byť skromný, malicherný, lebo opojenie je naozaj veľké.

Ale potom príde rýchle vytriezvenie. Začne so svojou starou nôtou. Uvedomí si svoj biľag, ktorý mu dosiaľ vydeľúval len mučeníctvo. Ako je známe, bol považovaný všeobecne za pansláva. Toto označenie mu najprv skrivilo životnú dráhu, gniavilo génia, znemožňovalo slobodný a radostný rozbeh, ktorý by mu bol zaiste doniesol šťastie. Áno, ono ho ukracovalo v ľudských právach. Preň upadol do nemilosti najprv pred profesorským zborom, potom i pred nadriadenými úradmi, vrchnosťou, preň musel meniť rýchlo stanice a nakoniec zapadnúť na poslednej brdárke, lebo všade inde bol nepohodlný. Z akej príčiny teraz úrady jeho hanlivé označenie prehliadli, vyťahujú ho z úzkej, vlhkej diery a posielajú, mohlo by sa povedať, na najzodpovednejšie miesto v okrese, na školu do mesta, kde prevláda výlučne maďarónsky živel? Či sú už takí istí vo svojej veci, že znesú medzi sebou aj zradcu? Alebo sa stali veľkomyseľnými a pre jeho neoceniteľné schopnosti odpúšťajú mu previnenie? Nesvedčilo by im to a potom nie sú ani vhodné časy, aby sa pripustila taká ľahostajnosť. A konečne, akú záruku mu dáva škôldozorcova osobnosť na to, aby si toto rozhodnutie vysvetľoval v dobrom, keď hneď pri prvom stretnutí vystrčil proti nemu rožky, ponáhľajúc sa presvedčiť, či vyučuje maďarčinu? Veď ani jeho vzhľad nedáva mu na to nádej.

Ale učiteľovi sa náhle otvoria oči. Odhodí list, vytreští oči a napolo so strachom, napolo so zúrivosťou vyriekne jediné slovo: pasca.

Veru tak. Nič iné si nemôže myslieť, len že mu nadstavili pascu, poriadne pevný klepec, do ktorého sa má naposledok chytiť, aby viac nehrýzol. Doteraz im vždy unikol. Dokonca na tomto vyhnanisku si našiel škáročku, kadiaľ mohol zavše nahlas zakričať, že ešte žije a že sa ich nebojí. Stačilo občas zájsť do krčmy, porozprávať sa s pocestnými, chýr išiel, svet o ňom vedel, a tí tam mohli škrípať zubami, lebo nebolo ani prísažných svedkov, aby ho podľa práva usvedčili z nejakého činu, ani zapadnutejšieho kúta, kde by ho ešte mohli vstrčiť. Ale teraz ho dobehli. Rozhodli, že ho dajú na také miesto, kde ho budú aj steny počúvať. Nech sa len prezradí, aby mali dôkaz, potom si už dajú s ním rady.

Učiteľa pojme z toho zúrivosť. Cíti, že sa železný kruh, ktorý mu bol vždy hrozil, okolo neho pevne uzavrel a že už nemá dvierok, kade by mohol uniknúť, a že viac nebude môcť ani dýchať. V meste bude všetkým na očiach, budú sledovať pozorne každé jeho slovo, každý krok, pohyb, možno aj sny. Ak sa bude chcieť len pár dní udržať na povrchu, musí zaprieť celú svoju prirodzenosť, alebo sa poddá, alebo padne. A to je predsa koniec. Odtiaľ vedie cesta len pod šibenicu, kde ho chceli mať. Ach, a on im začínal v poslednej chvíli dôverovať, myslel si, že ho nechajú dožiť v tomto pelechu. Nepodnikol nič, pokorne čakal. Teraz už rozumie, prečo bolo okolo neho tak dlho ticho, prečo bol škôldozorca k nemu taký ohľaduplný, prečo bol farár taký tajnostkársky. Kati. Museli najprv ukuť pre neho pevné okovy, museli najprv pozorne zakosíliť slučku. Tak. Dnes už všetko iba na neho čaká a oni sa spokojne usmievajú a umývajú si ruky. Obeť im nemôže ujsť. Tak si myslia. Nuž dobre, neujde, rozhodne sa naraz a dekrét roztrhá na márne kúsky. Takto si on cení ich papiere.

Potom sa oddá svojej vášni. Vo vrecku nesmie chýbať známa tľapkavá fľaštička, oči sa mu ligocú, nos očervenie, líca odujú, tvár nadobudne divý a strhaný výraz. V škole je deťom iba na posmech. Vynecháva mu pamäť, preskakujú myšlienky, robí neočakávane rýchle slovné zvraty alebo si proste neuvedomí, že sa nachádza medzi deťmi, chodí po triede a nezrozumiteľne mrmle ako divé zviera, ktoré zatvorili do klietky. Večer vysedáva dlho do noci a reční aj prázdnym stenám. Nezáleží mu na tom, či ho aj niekto počúva. Cíti len potrebu vyhovoriť sa, vyplytvať, vytrhnúť zo seba všetko, čo ho tlačí. A ponáhľa sa, aby stačil, lebo je toho veľa. A potom musí tiež celému svetu ukázať, že sa ani teraz nebojí.

Haha, oni si myslia, že na staré kolená sa nebude brániť, že ho nalomia a poskrúcajú tak, ako sami budú chcieť. Nuž, to sa skoro uvidí. Len ten sa smeje najlepšie, kto sa smeje naposledy. On sa smrti nebojí. Národu obetuje s ľahkým svedomím svoj život, ale nech si nemyslia, že im vojde do rúk ako baranček. On sám pripraví hostinu a pozve na ňu aj čertov, aby bolo hneď toľko tanca a smradu, že sa otrasie aj kapitula v Ostrihome…

Zavše uprostred reči nalomí ho neočakávaný žiaľ, záplava sĺz vyleje sa mu na líca a začne temer nahlas nariekať.

Opravdivý blázon. Ľudia mu nerozumejú. Tára dve na tri, samé dvojzmysly, pletie sa im do cesty, starie do roboty, akoby nenachádzal miesta na odpočinok. Aj nocami blúdi. Hocikedy sa vynorí z tmavej medzierky, pridá sa k hlásnikovi a chodí s ním hore-dolu dedinou, často bez jediného slova ako tieň. Pravdepodobne ani nespáva. Ale zato je vždy starostlivo vyobliekaný a najmä vyholený. Vari naozaj očakáva nejakú hostinu.

A naraz zmizne.

Večer ho darmo očakáva pani Rozália. Zvykol sa prísť aspoň najesť. Niekedy sa pozabudol a zaspal pri stole.

Druhý deň sú deti samy. Majú roztoč, lebo im nepríde nikto povedať, čo je s pánom učiteľom a kto ho má pri stolíku s ceruzkou na jazyku a s notesom pred sebou zastupovať. O chvíľku kúdliská prachu víria pod povalinou, bujná chasa využíva chvíle voľnosti, ale učiteľ nechodí.

Na mrkaní sa pani Rozália začne vážne znepokojovať. Zaiste nie preto, že by sa obávala o svojho manžela. Ó, pani Rozália nie je z tých žien, čo každou žilôčkou, všetkými zväzkami nervov, áno, celou bytôstkou pripútava sa k mužovi. Ani nápad. Aspoň v tomto prípade je nezávislým a sebestačným stvorením. Necíti nijakú závislosť a potrebu doplnenia. Ba naopak, vo svojej samote býva najšťastnejšia. Keď si sadne do hojdacej stoličky, ľahko sa rozkolembá a vstrčí si malíček zboka do úst na znak toho, že je pripravená vplávať do čarokrásnej ríše ružových a sladkých vidín, lebo keď roztvorí niektorý maďarský román a zapletie sa do dobrodružstiev smelých hrdinov, nazdáva sa, že dosiahla prístav pozemského raja. Čím ju ešte môže oblažiť manžel? Zdá sa, že splnil najposvätnejšiu a najšľachetnejšiu povinnosť voči nej, keď jej zabezpečil blahobyt, pokoj, príjemné trávenie v teplej izbe. Vlastne by ho ani nepotrebovala, keby si sama mohla zaistiť takýto stav na celý život. Ach, veď muži nespôsobujú ktovieakú rozkoš ženám svojou brutálnou dotieravosťou, aspoň nie vždy a každej, kratučká chvíľa opojenia, ostatok je pretvárka, sebazapieranie, rozčarovanie. V kláštore bola od toho ušetrená. Ale musela celé dni štopkať, hladiť a prekladať bielizeň pre chudobné deti. Ó, bolo to nepríjemné: brať do rúk košeľu, ktorú predtým mal na sebe nejaký ufúľaný a zasopľavený pankhart. Prestala dôverovať svojím rukám a časom by si ich bola celkom odcudzila, preto sa rozhodla pre rodinný život. Tu to bolo rozhodne znesiteľnejšie. Mohla sa stýkať len s tým, k čomu pojala dôveru. Necítila nijakú závislosť, najmä teraz, keď vychovala deti.

Nie, mužova neprítomnosť ju nemýli. Jej starosť má inde korene. Je celkom vyplašená. Prechádza sa nepokojne po izbe, pristupuje k dverám, načúva, odhrňuje záclony na oknách, pozerá sa na cestu. Mal by už naozaj prísť. Nemával predsa vo zvyku zdržiavať sa vonku nepretržite noc i deň, neopovážil sa nechať ju tak dlho samu. Otvorí dvere do predsiene, nazrie úchytkom i do triedy. Nie, nikoho tam niet. Keby mohla zastihnúť aspoň nejaké dieťa. Poslala by poň. Zaiste bude sedieť niekde v krčme. Nevidí však nikoho. Je už prineskoro, aby sa deti túlali vonku. V celej budove je sama. Okolo nej sú iba prázdne miestnosti, izba, komora, trieda, hore rozľahlá šopa a dolu hlboká pivnica. Ako chodí, ozýva sa na všetkých stranách jej krok. Pani Rozália si to začína uvedomovať.

No potom sa predsa ovládne. Darmo je, nutnosť si vyžaduje, aby si zachovala pevné nervy, a potom sa musí rýchlo rozhodnúť, kým je vonku ešte trocha svetla. Azda jedenkrát to prenesie. Možno nájde v sebe toľko síl. Zababuší sa do šatky, aby ju nikto nepoznal, a prebehne rýchlo cez dvor, čo možno tak, aby sa nedotýkala zeme. A tak aj spraví. Snaží sa byť pokojná, neobzerať sa a nemyslieť na nič. Rýchlo beží skoro popamäti, pred očami má stále vápnom zreteľne označené dvere a ponáhľa sa ich otvoriť, aby bola čím skôr v bezpečí. Nie je to práve najťažšia práca.

Ale čo to?

Ach, mimovoľne siahne si na srdce. Ako sa preľakla. Ty si tu? pýta sa oslobodzujúcim hlasom.

Áno, tu, bezpochyby je to on, jej manžel. Zdá sa, že stojí vo dverách alebo mal namierené von a dobromyseľne sa na ňu usmieva. Azda si len nemyslí, že sa pred ňou skryl.

Ona sa mu na odvetu tiež podobne usmeje.

Ale on zostáva nehybný. Musí do neho vraziť, aby sa spamätal, a vtedy pojme ju nedobré podozrenie. Postava pred ňou nejako ľahko povolí, vychýli sa z pôvodného postavenia a hneď sa tam hojdavým pohybom vracia. Akoby nedajbože visel. Mimovoľne pozrie sa hore a vtedy schytáva ju hrôza.

Ó, ježišmária, veď on naozaj visí.

S krikom beží cez kuchyňu do izby, kde na chvíľku prestane kvíliť a obzerá sa po kútoch, akoby hľadala vhodné miesto na úkryt. Ale to ju náplní iba novou hrôzou. Dom ponára sa v nesmiernej tíšine, šero pomaly hustne, pevné predmety, steny, kúty, ktoré by ju mohli chrániť, sa v ňom strácajú a ona tu stojí sama a zdá sa, že na všetkých stranách vidí jeho. Znovu sa jej derie z pŕs výkrik, celé telo sa jej trasie, to bielušké, ako pena nafúknuté a sadlom dobre obložené teplušké telo, je teraz ako studeno, chladí ju na kostiach a nemá pevnosti ani na jednom mieste. Nie, nie, tu nemôže ostať ani okamih. Pustí sa s jasotom von dvermi na cestu, chvíľkami splašená ako ovca pobehúva ulicou sem i tam, nevie sa tu vyznať, lebo nebola vlastne vonku, ako sa usadila v dedine, nepozná nikoho, nevie, ku komu sa má utiekať, darmo ju ľudia, vyburcovaní krikom a poplachom z príbytkov, tíšia, lákajú peknými slovami, chytajú, aby ju zadržali. Vyvoláva to u nej len väčší zmätok. Vytrháva sa každému, beží vo svet, temer sa dusiac krikom. A naraz ako zmyslov zbavená vbehne do krčmy, kde sú práve dvere otvorené, uteká do izby rovno do náručia pani Hermíny.

Sama by nevedela povedať, prečo takto rozhodla. Azda niekedy predsa počula o bohabojnej krčmárke, ktorá prekonala v sebe veľké utrpenie a pravdepodobne jej dobre padne, keď ju niekto vezme do náručia, pohladí po vlasoch mäkkou rukou a nazve plnocitným hlasom svojou drahou a malou, ako ju voľakedy nazývala matka. Ale úplne sa nedá upokojiť. Hoci sa celá stápa tichým, oslobodzujúcim plačom a hoci má telo zas teplé a ružové. Nie, darmo ju prehovárajú, aby si ľahla a pospala, darmo jej lievajú do úst hriate víno, neomámia ju, neučankajú. Nie, ona tu nezostane ani hodinu, chce ísť preč, preč, ďaleko odtiaľto, do Ostrihomu k strýčkovi. Hoci aj nočnou hodinou, vari ešte zastihne nejaký vlak, chce sa zas zatvoriť do tichého kláštora. Bude radšej prekladať a žehliť košieľky pre chudobné deti, len odtiaľto preč, preč, preč, vyvoláva do zunovania v plači, striedavo maďarsky, a nemecky, kým ju nevystroja, neusadia zababušenú do pokrovcov a kožuchov medzi slamu na voz a neodprevadia na stanicu. Neurčí, kto má dohliadnuť na byt, ako naložiť so zariadením, s nábytkom, so šatstvom, s drobnými predmetmi, ozdôbkami, medzi ktorými tak dlho žila a ktoré predstavujú peknú hodnotu. Zaiste sa s tým spoliehala na strýčka. On zariadi, čo bude treba, len aby bola čím skôr pri ňom.

Učiteľ pravdepodobne nepredpokladal, že svojím nerozmysleným a výstredným činom najciteľnejšie zasiahne pani Rozáliu, svoju počestnú manželku, ktorá si taký nevďak od neho najmenej zaslúžila. Ani sa len nezmienil nikomu o svojom úmysle. Odišiel z tohto sveta náhle a bezstarostne ako nejaký komediant, ktorý si namýšľa, že je sám a že netreba brať ohľad na nikoho.

Nuž to je veru nezmysel.

Úbohá pani Rozália hľadá ochrancu. Musí pocítiť, že nie je celkom sama, stratená v cudzom svete, že jestvuje moc, na ktorú sa možno oprieť, spoľahnúť v každom čase, v každej úzkosti, i v najväčšom nešťastí, moc, ktorá udržuje tento svet od tej veľkej chvíle, ako zaznelo temnými a mĺkvymi priestormi prvýkrát Slovo, a ktorá sa nazýva láska. Nuž pani Hermína nemá kedy sa oddať ľudským slabostiam, lamentovať, božekať, žialiť a plniť sa zármutkom, ako to robia ostatné ženy. Najprv musí na nohy postaviť pani Rozáliu.

Neočakávane oživne. Zaujíma sa o všetky príhody, ktoré sa zatiaľ v jej okolí zbehli, a keď sa dozvie, že učiteľa nemá kto pochovať, náhle sa rozhodne. Jej tvár nadobudne pevný, ba až tvrdý výraz. Niečo mocného sa v nej pohne a nedá sa ničím pristaviť, akoby sa v nej prebudila tá stará pani Hermína, ktorá voľakedy v tomto dome neobmedzene vládla a ktorá nepoznala ešte utrpenie. Dá si zavolať hrobára a sváka Špiritajovie. Obom určí osobitné úlohy. Hrobár má previezť pána učiteľa do školy a vykopať jamu, ale nie v barine, niekde pri plote, lež pekne uprostred medzi ostatnými hrobmi, na suchom mieste, aby nepodtekala voda. Keby sa niekto azda nad tým pozastavoval, treba povedať, že si to ona, pani Hermína tak praje. Hádam dobre rozumie, čo mu vraví. Sváko Špiritajovie má zas vyjsť na šopu. Nad maštaľou sú poukladané dosky. Matúš ich istotne všetky nepotreboval. Nech vyberie najlepšie, ohobľuje a zbije rúču truhlu. Na Matúšovo pohundrávanie nemusí nič dbať. To je jej vec.

Potom príde do dediny nový učiteľ.

Pravdaže, nie tak rýchlo, ako by potreba vyžadovala. Najprv ešte zastanú pred školou tri veľké a mocné vozy, rebrináky, napodiv sveta ťahané čisto bielymi volmi, ktoré majú také náramné rohy, že zahradia nimi celú cestu. Furmani sú zrejme cudzinci. Všetci majú rovnako pozorne vykrútené a, tak sa zdá, aj vymastené čierne bajúzy, čižmy, široké biele gate a zástery, s ľuďmi sa len ťažko dorozumievajú. Áno, prišli po nábytok. Pani Rozália je zatiaľ u svojho strýka v Ostrihome, možno vstúpi naspäť do kláštora. A najprv musí škola tiež poriadne spustnúť, aby pôsobila na okoloidúcich odstrašujúcim dojmom ako nehodné, prekliate miesto hriešneho činu. Tu i tam sa objavia u richtára nejaké podivuhodné osoby: vycivený mládenec s neobyčajne vysokým, tenkým hrdlom a s detským hláskom, obstarnejšia dáma dobre prešedivených vlasov a červenej rapavej pleti, ktorí o sebe tvrdia, že sú učitelia a na príkaz pána škôldozorcu majú vraj tu prevziať do správy školu. No sú to iba prechodné zjavy, prelietaví vtáci. Po niekoľkých dňoch zmiznú bez stopy. Takto prejdú vari tri roky. Niektoré deti poriadnejších rodičov navštevujú aspoň nepravidelne, podľa počasia, a, pravdaže, aj podľa svojej ľubovôle školu v susednej dedine, ostatné majú opravdivý raj, slobodu. Nemusia sledovať, ako a kedy kvitnú jesienky. Patrí im rovnako celé leto i zima. Môžu sa bezpečne združovať, uzatvárať trvalé zväzky, pripravovať plány do ďalekej budúcnosti, pripravovať výpravy, viesť dlhodobé vojny, nič im neprekáža, škola ich nemýli. Ó, tá vari najmenej. Majú o nej svoju ustálenú myšlienku, ktorú vedia aj účinne prejaviť. Neraz vyletí z krovia nad školskou záhradou skala, prefrčí s hrozivým bzukotom povetrím a vzápätí zarinčí tabla na niektorom školskom okne a sklo sa zosype pod stenu. To je iba nepatrný závdavok, predzvesť presvedčivejšieho výpadu. Niektorej noci vyfrčí celé okno, vyrútia sa dvere, zmiznú všetky kľučky, zámky. Azda je to už nie dielo malých lúpežníkov. Niekto si spomenul, že niekedy dávno videl na spodku v školskej skrini malý drevený lis, akúsi hračku pre deti, ktoré chcú vedieť niečo o zákonoch naklonenej roviny, skrutke a podobných daromnostiach. Teraz by sa mu náhodou zišiel. V záhrade si vypestoval niekoľko listov ľuľkového tabaku, chcel by ich pevne stlačiť, aby sa dali lepšie krájať. Azda tam ešte bude. Potom sú už celkom zbytočné kľúče, ktoré u richtára na stene visia pre prípad, že by sa ich dožadovala niektorá úradná osoba. Všetky dvere sú dňom i nocou dokorán pootvárané a po izbách krížom-krážom môžu slobodne prechádzať deti, vetry, fujavice, myši, potkany, volaní i nevolaní hostia a nájdu tu útulok pocestní, tuláci, ktorých zastihne v dedine noc a nemajú sa kde pred nečasom uchýliť. Nuž skutočná pohroma, rozvrat, presvedčivé známky zániku, ktorý má ukončiť divoký čin jedného blázna.

Ale potom príde naozaj nový učiteľ. Láng Nándor, tanítóúr, predstavuje sa hrdo každému, o kom myslí, že to musí vedieť. Bezpochyby už podľa vzhľadu pekný, slušne vychovaný mladý človek, pravdepodobne z panskej alebo dokonca z chudobnej, ale ešte pyšnej a sebavedomej zemianskej rodiny. Dedinou vlečie sa len namáhavo, nesie veľký kožený, pevne kovaný kufor. Musí často oddychovať, pritom má dosť času rozhliadať sa po chalupách, stierať si hodvábnou šatôčkou pot z čela a vyhrňovať si nohavice dobre nad členky. V noci spŕchlo viac dažďa, po ceste sú mláky a blativé koľaje. Pred školou sa zloží. Mal by byť vari na mieste. Rozloha budovy, čiastočne i vzhľad by tomu nasvedčoval. Kde je však tabuľa? Na mieste nad vchodom, kde by mala visieť, je iba belší fľak, označený v štyroch rohoch tmavšími znakmi po klincoch. Stojí bezradne a tvári sa rozpačite. Čo robiť? Idúcky zistil, že mu ľudia vôbec nerozumejú. Prichádza na prvé pôsobisko a rozpráva iba po maďarsky. Kde sa pohnúť? A náhle sa obráti, prejde rýchlo cez cestu a zjaví sa nečakane v krčme.

Našťastie má pred sebou Paulínku, ktorá práve splakuje dlážku vo výčape, a tak dostane hneď zrozumiteľnú odpoveď, napodiv v správnej a príjemne znejúcej maďarčine. Áno, tam naproti, to je škola.

Láng Nándor sa hneď obráti na odchod, a hoci veľmi vychovaný, teraz zabudne zaďakovať. Ach, sprostí Slováci. No zabudne si súčasne pozrieť i pod nohy, stúpi rovno do mláky a obryzgne si nakoniec nohavice, ktoré celou cestou tak chránil. Sakrament.

Naostatok ani Paulínka sa nejako zvlášť slušne nezachovala. Ako vyjde, márna ženská zvedavosť ju núti, aby vyzrela aspoň na pol tváre z dvier za ním. Nejaký povýšenec. Nemôže však povedať, že by nevzbudzoval patričnú úctu. Všetka česť, je rúče urastený, má otvorenú, pravidelne stavanú tvár, vysoké ušľachtilé čelo, široké plecia, len ten prísny pohľad mu nijako nesvedčí. Ako birdáš. Slabý nádych výsmechu jej rozvlní mäkké líca, keď stiahne naspäť hlavu a chce sa vrátiť zas k svojej robote. Tu sa však náhle zbadá. Akáže je to ona, že sa opovažuje zľahčovať cudzích ľudí. Veď to môže byt nový učiteľ. Rozkročí sa nad šafľom špinavej vody a mimovoľne spľasne rukami. A ju musel zastihnúť práve takto. Lebo sama sebe nezdá sa dosť lákavou a dôstojnou. Má oblečenú starú sukňu, prepásanú cez živôtik deravým vrecom, ošúchaný kabátik, je prostovlasá a na hanbu sveta ešte aj bosá. Pravdaže, do práce, akú práve vykonáva, inakšie ani nemôže byť vystrojená. Kto sa bude vyčesúvať, pozorne pred zrkadlom fintiť, keď ide drieť a splachovať dlážku, ktorú celý týždeň chlapi otĺkali bagančami a opľúvali močkou. Veru, zbytočné obavy. Kto pozná robotu, nebude jej nič zazlievať. Nebýva vždy nedeľa. Naostatok, nikto ho nevolal. A predsa ju to pomŕza. Nevie sa zmieriť so skutočnosťou, že ju videl takto mladý človek. Na ňom nebolo vidieť ani znaku po nedbalosti. Opravdivý pán: čierny klobúk, žlté rukavice z jemnej jelenej kožky.

Ale nestačí si ani uvedomiť všetko, čo sa jej hrnie do mysle, keď stojí znova Láng Nándor pred ňou, teraz neuveriteľne rozpaprčený, temer zelený od zlosti, až tak, že sa nevie zdržať, aby nekričal a nenadával. Svinstvo. A v takej maštali má on bývať? Veď sa tam prasce kotili. Áno, tak povie doslovne, kotili. Prečo školu nedal richtár dávno vyriadiť a upraviť, ako sa patrí, keď mu už pred mesiacom písomne oznámil, že príde. Bagáž jedna, zbojníci. On ich oznámi škôldozornému úradu. Nie, samému ministerstvu, aby si zapamätali, aké povinnosti im predpisuje zákon k nemu a k škole. Veď sa do toho smradu nedá vstúpiť. Už aj nech mu ide vyriadiť aspoň jednu izbu, aby sa mal kde ubytovať.

Paulínka celá drevenie. Stojí pred ním s handrou v ruke, poľakane hľadí a nevie vyjachtať ani slovo, len cíti, že jej v srdci krv zoviera. Čože to chce? Ona mu má ísť riadiť školu? Veď na to sú, ako vie, šichníčky. Áno, bývalý učiteľ mal šichníčku, ktorá mu čistila školu. Kto mu dáva právo, aby jej prišiel rozkazovať? Aká opovážlivosť! Nechýba jej veľa ani do plaču. Či by jej to však niečo osožilo? Láng Nándor neukazuje ani znaku, že by chcel oľutovať svoj čin. Je to čudný, veľmi prísny a hrdý človek, celkom sa oddáva neodôvodnenému rozčúleniu a nemá ani troška ohľaduplnosti, taktnosti, ako by sa dalo očakávať. Oči mu sršia divou jedovatosťou, zubami škrípe a sánkami lomí. Opravdivý blázon. Vanie z neho hrôza. Paulínka sa trasie na celom tele, klopí oči. Chcela by mu niekde uniknúť. No darmo, nedá sa, nemá síl, aby sa vzoprela. Možno je chorý a škodí mu to. Ospravedlňuje ho súčasne a bez slova berie kefu, metlu, vodu a handru, aby ho nasledovala.

Škola je skutočne v úbohom stave. Paulínke sa treba usilovať, aby aspoň jednu izbu upravila ako-tak na obývanie.

Musí vynášať koše slamy, ktorej si tu niekto celú kopu na stálejšie lôžko nanosil. Musí vymetať, stierať steny, umývať okná, drieť dlážku. Nuž, veru sýta robota. Ale ubiehala by jej oveľa rýchlejšie, keby nad ňou nestál ani vartáš sám Láng Nándor.

Nenapraviteľný chlap, tyran. Najprv každú chvíľu niekam ani sršeň odbehoval, musí predsa hneď za horúca zistiť stav školy, a zakaždým sa vracal rozzúrenejší, ako objavoval nové znaky spustošenia. A teraz tu stojí a uľavuje si nevyberanými nadávkami. Nikdy vraj nemyslel, že by títo valasi na Horniakoch boli takí sprostí a zadubení. Bohužiaľ, teraz to musí skúsiť na vlastnej koži. Ó, to je plemeno vlčie. Že mu už dávno nevytĺkli zuby. Nikdy sa z neho nič poriadneho nevytlčie. Radšej mal ísť medzi juhásov do pusty ako sem.

Božemôj, načo jej to vraví? Či ona môže za niečo? A prečo sa už niekde neodprace? Či nevidí, že jej zavadzia? Ach, aké je to nepríjemné stále cítiť jeho ťažký pohľad na rukách. Musí sa strhávať, vracať sa kefou niekoľko ráz na to miesto, kadiaľ už prešla, lebo má vždy dojem, že niečo dobre nespravila. Okrem toho musí myslieť na seba, naprávať si vlasy, ktoré jej padajú do tváre, a hlavne, sťahovať si na nohy sukňu, aby jej nebolo vidieť holé lýtka alebo kolená. O koľko pokojnejšie, dôkladnejšie a rýchlejšie by robila, keby ho tu nebolo. Áno, nesporne ju to vo vnútri hlodá, a preto i zanovite mlčí, hoci by sa patrilo tu i tam zamiešať sa do jeho samomluvy.

Neskoršie sa trocha pokornejšie vyzvedá, kde by tu kúpil posteľ, stôl a nejakú stoličku. Nedoniesol si so sebou nič, ale má dosť peňazí. Pravdaže, k posteli museli by byť aj matrace.

Paulínka sa na neho pozrie odspodku, ako kľačí nad prácou, a zas musí zápasiť so svojimi mäkkými lícami, ak ho nechce uraziť. Ten človek si myslí, že prišiel do Budapešti. Nie. Hovorí zdržanlivo, tu sa nič nepredáva, nieto ani jediného obchodu. Ale súčasne hneď mu ponúka pomoc, keď vidí, že zostal bezradný. Doma majú ešte zachovalý kožený diván, nikto ho nepoužíva, stojí pri stene iba na ozdobu, nuž ak by sa uspokojil, mohli by mu ho požičať, kým by si dal urobiť u stolára riadnu posteľ.

Pravdaže, Láng Nándor nemôže odoprieť, hoci sa tým ponižuje pred týmto dedinským dievčaťom. Nieto iného východiska. Veď by musel spať na dlážke. Nech teda donesie, beztoho nie nadlho, a on im dobre zaplatí za použitie.

Paulínka vláči po kusoch. Niečo je vari aj ťažké, nezbačné, dosť sa natrápi, ak to chce chytiť a odniesť. No musí si pomôcť len sama. Učiteľ zatiaľ vybehol na šopu, našiel tam niekoľko odhodených alebo zabudnutých predmetov, ktoré by sa dali použiť, keby sa vytiahli z kútov, náležite poutierali, pretreli trocha olejom, nejaký stôl, stolička a polica na knihy. Paulínka aj to vláči. Učiteľ len ukazuje prstom, kde ktorý predmet treba uložiť. Tam, nie tam, ach, aká je nemotorná a nedôvtipná.

Nakoniec je predsa spokojný. Izba dostala aký-taký vzhľad a nepáchne prevlhnutou slamou a starou plesnivinou. Otvorí kufor vyberá z neho knihy, lebo vo veľkom okovanom kufri doniesol iba samé knihy. Berie ich opatrne do bielych rúk, pohládza dlhými, neobyčajne jemnými a pohyblivými prstami a ukladá na policu. Oči mu pritom žiaria, ba všetka povýšenosť a drsnosť z neho spadla. Je naraz pokojný a napodiv nežný, akoby sa priam nová, dosiaľ utlačovaná osobnosť z neho vylúpila. Stojí tu, oblesknutý nejakým čarovným svetlom, ktoré mu tvár nanovo preformúva, zjemňuje a stepľuje. Nevidieť, že by sa ho niečo rušivo dotkýnalo. V túto chvíľku žije len knihám. Niektoré viac ráz v rukách obracia, niektoré napochytro otvára a dychtivo začítava sa na hociktorej strane alebo aspoň prebehúva nadpisy, dá sa unášať hladkosťou a jemnosťou papiera, pravidelnosťou riadkov, drobnosťou a tvarom písma. Ó, knihy sú jeho láska, jeho vášeň. Nevie im odolať, keď ich má pred sebou, úplne sa zmocňujú jeho ducha, splýva s nimi v jednu bytosť. Ó, aká rozkoš, aká rozkoš.

Paulínka ho s údivom sleduje a musí úprimne priznať, že je takto zaujímavý. Možno nie ani taký krásny ako ušľachtilý, duchaplný. Všetko, čo na ňom vidieť, lahodí očiam. Má dokonalú pre neho nevyhnutnú mieru a práve taký tvar. Nič príliš nevyniká, ani sa nestráca a všetko sa navzájom jedinečne dopĺňa. Zaujíma sa aj o knihy. Veď tie sú jeho súčasťou. Bez nich by bol azda zas tvrdý a povýšený. Sú to knihy veľké, hrubé, skutočné folianty, všetko viazané pevne do kože, na chrbtoch bohato zdobené zlatom. Nijaké romány. Keď sa lepšie pozrie, môže čítať. A föld, A történet, A müvészetek története, A világegyetem. Samá múdrosť. Istotne v nich musí byť veľa zaujímavého. Aj ona by niektorú rada vzala do rúk a prezerala. Zaiste by ju to tiež príjemne rozochvelo.

A učiteľ vari niečo spozoroval. Bola neopatrná. Išla utierať prach na policu a s neskrývanou žiadostivosťou prebehla prstami po vydutom a hrboľatom chrbte knihy, ktorá sa jej namanula pod ruku. Jemu sa niečo teplého a bieleho natíska do očú a nevie už udržať na jazyku otázku, ktorá ho už beztoho dávnejšie trápi. Kdeže sa ona naučila tak pekne rozprávať po maďarsky, keď tu všetci rozprávajú len po slovensky? Pravdaže, oči neodtrhne od knihy. Nemá to zmyslu.

No Paulínka sa predsa strhne. Nemala tak ďaleko zájsť vo svojej dôvernosti, nepatrí sa pred cudzím mužom a vari aj náročky, zámerne, pre svoje uspokojenie by chcela zabrániť, aby mal taký dojem. Náhle sa zvrtne, ponáhľa sa k oknu po vázu, ktorú tam postavila a naplnila kvetmi, aby ju mohla naostatok postaviť na stôl, a len tak neochotne a nedbalo odpovedá, že chodila v meste do školy, do polgárky a mala ísť na preprarandiu, lebo sa chcela stať učiteľkou. To je už dávno, od tých čias mnoho zabudla, keď má iné starosti, dokladá ešte, upravujúc ľahko a napochytre lahodnými pohybmi kyticu.

Teraz je na rade Láng Nándor, aby sa plašil. Darmo sa robil ľahostajným. Musí odlepiť oči od knihy a naraz chcel by hľadieť dôkladne a dlho, chcel by si uvedomiť podstatnejšie znaky, ktoré určujú jej zjav. Dosiaľ to nestačil alebo lepšie povedané nepovažoval za potrebné. Mal slabý záujem a prvé videnie prešlo tak neočakávane, nemal dosť otvorené zmysly. Pamätá sa na plnšiu postavu, okrúhlu tvár, živé oči, čierne husté vlasy. To, pravda, nedostačovalo, najmä nie za takých okolností, ako ju našiel. Bolo by potrebné, aby si prvý dojem doplnil a dokreslil. Dostal na to podnet a vedel by sa na to aj sústrediť.

Ale Paulínka práve skončila robotu a nemieni sa viac tu zdržiavať. Položí vázu na stôl a uteká preč. Áno, tiež bez pozdravu. Doma je chvíľu nepokojná. Slabé tŕpnutie v tele, akoby sa jej kožka omladzovala, neznáša dobre tlak a drsnosť spodného šatstva. Zaiste dosť nepríjemný pocit, nútiaci človeka preobliekať sa, a okrem toho má dojem, že ju stále niekto pozoruje, vyhľadáva očami a premeriava, musí sa často obzerať, potrebuje často odbehnúť od roboty, nazrieť dvermi, či reku niekto neprešiel cestou alebo povedzme nestojí v škole pri okne a ukradomky nedíva sa sem. Neskoršie sa ako-tak ovládne a chce byť rozhodne opatrnejšia.

Naostatok v podvečer priženie Lánga Nándora hlad zas k nej. Cestou sa nezastavil v nijakom meste, chcel byť čím skôr tu, preto výdatnejší obed niekde v hostinci vystal a v kufri našiel iba omrvinky z koláčov, pamiatku na domov, na umné ruky matkine. Nevedela by mu poradiť nejakú slušnú rodinu, u ktorej by sa mohol stravovať? V jeho reči chybí už oceľový prízvuk, má uhladenejšie vystupovanie a díva sa skromnejšie.

Paulínka si to všimne a, prirodzene, je tým posmelená, hoci aj bez toho by teraz nemusela pred ním klopiť oči. Prácu už dávnejšie skončila. Stačila sa už i poumývať, preobliecť, upraviť si pred zrkadlom hlavu, je teda prihladená, pekná, svieža, voňavá, taká, ako má byť. Hrdlo má čistučké a bielušké ako húska, hruď pevnú a na lícach sa jej robia neustále jamky, keď niekoho so záujmom počúva. Celkom nenútene prezerá si pri svetle petrolejovej lampy nového učiteľa a so zrejmou radosťou si uvedomuje, že má nad ním určitú prevahu. Áno, nie úplnú, iba určitú, vyplývajúcu z presvedčenia, že ona je doma a že by bol bez nej tu stratený. Zaiste iba toľko. Ale nedá na sebe nič znať. Vľúdne mu odpovie, že by už bolo neskoro hľadať po dedine stravu, ale aby sa nestrachoval, u nich sa ešte dnes niečo nájde, ba vari aj zatiaľ, ak nebude veľmi náročný, kým si inde stálejšie miesto vyhľadá, a iba v duchu si uvedomuje nepríjemnú skutočnosť, že by veru v dedine darmo hľadal a aj u nich stáva sa to prvýkrát, že si niekoho berú na stravu.

Aké šťastie. Láng Nándor by si to mal vážiť, lebo nie každému sa dostáva také vyznamenanie. Iný by sa musel zaiste uspokojiť so suchým chlebom a kozím mliekom. Tak každý deň, aby sa mu zašliamali črevá a aby v každom kúte sveta cítil sladkotrpký zápach kozaciny, a on dostane ráno poriadny oval bieleho ľahkého chleba s čerstvým maslom, niekedy pre zmenu voňavú praženičku, vyúdenú klobásku a vždy za bachratý, vyše pollitrový porcelánový hrnček bielej kávy so sladkou smotanovou pienkou navrchu, napoludnie mäkušké kurča v mastnej omáčke, alebo sa bude ráčiť zajtra orechové rezance, palacinky, prelievané smotanou, talkne, kúcheň, v komore visí i šunka, to by bolo vari ťažké na trávenie. Môže však dostať mladú divinu, o domácich operencoch ani nevraviac. Nech sa páči. Večer zas na výber teľacinku, mozočky alebo pstruha, vyprážaného na masle, a na prepláknutie hrdla svetlého vína… Stále ako na hodoch, najmä v kraji, kde oráč na jar, keď seje, vysoko pod samými oblakmi so svojimi biednymi volkami chodí a kde žitko musí dva roky vyrastať, aby ľudia nemuseli na tvrdom spávať. No Láng Nándor o tom nevie. Azda nestačil sa rozhliadnuť po chotári. Nerozmrvil vo svojich rukách hrudu zeme, aby sa presvedčil, koľko suchého piesku, červených, bielych, šedivých a všelijako fŕkaných skaliek sa z nej vymelí. Preto neprejaví za pohostinstvo takú vďaku, ako by sa mu svedčalo. S východiskom z núdze sa uspokojí. Akože by sa inakšie zaobišiel? Dá sa zaviesť do izby, kde je už stôl prikrytý a pripravený a kde má hneď na začiatku česť poznať pani Hermínu a pána majstra Matúša, domáceho pána. To sú Paulínkini rodičia. Obaja veľmi ochotne a dobromyseľne súhlasia, aby sa len stravoval u nich, kým si nájde stále miesto. Ó, veď je to pre nich česť, taký vzácny, urodzený hosť. Na zdravie. Dá sa ponúknuť. Umyje si v pripravenej mise ruky, prestrie opatrne na kolená čistú servítku, vezme do rúk vidličku a nôž a je pomaly, nenáhlivo, ale náležite bez ostychu, ako sa patrí. Je poriadne hladný. No ani mu nepríde na um, že by mal aj niečo prehovoriť, na niečo sa dopýtať alebo zmieniť sa o svojej ceste, o svojom domove. Veru nie. Celkom sa zabudol. Celkom sa pohrúžil iba do vychutnávania, akoby bol sám, hoci musí vedieť, že sú tu i hostitelia: slečna Paulínka, pani Hermína aj domáci pán, ktorý by mal aj príčinu vzdialiť sa, byť niekde inde, a len preto sa tu zdržuje, aby neurazil hosťa, áno, všetci sú tu preto a bezpochyby čakajú, že niečo prehovorí, slovko, dve už len kvôli tomu, aby v izbe nebolo tak ticho, hoci by s polovice nerozumeli.

Ťažko povedať, čo mu v tom prekáža. Azda je skutočne ostýchavý. Nové prostredie ho mýli alebo pohostenie vysvetľuje si po svojom. Necíti potrebu priblížiť sa k niečomu dôvernejšie. Sú to obyčajní dedinčania s obmedzeným rozumom i pochopom. Majú svoje malicherné záujmy. Nuž, o čom by sa s nimi rozprával. Veru nevie, čím začať. Preto radšej mlčí, hoci mu je to samému nepríjemné.

Pravdaže, jeho správanie je panské, ako sa patrí. Preukazuje aj patričnú mieru slušnosti. Nesporne, pri stole vie sedieť, príborom narába ľahko, nôž a vidličku drží iba vo dvoch prstoch, ostatné musia byť roztiahnuté v náležitej vzdialenosti, často používa servítku, o všetko prosí, za všetko ďakuje, aj po jedle si umyje starostlivo v mise ruky, ešte raz ďakuje, ukláňa sa, želá všetkým dobrú noc a odchádza. Pravý pán. Ale viac nič.

Ani pri ďalších návštevách sa nezmení. Klania sa, ide rovno do izby, sadne si za stôl vždy na to isté miesto a na tú istú stoličku a čaká, kým ho Paulínka obslúži. Je rovnako upätý, mlčanlivý, uzavretý, akoby niečo v sebe skrýval. Sprvu to pôsobí na domácich trápne. Sú pomýlení vo svojom obvyklom živote, musia sa vyrušovať, ukazovať príjemnú tvár, udržiavať myšlienky v určitom okruhu. Mohol by predsa prehovoriť, bolo by mu treba potom rýchlo odpovedať alebo sa aspoň tváriť, že mu rozumejú. No neskoršie si zvyknú. Inakšie nebude. To je vari jeho prirodzený spôsob. Prečo by sa mali nad tým pozastavovať. Pani Hermína mu často iba očami odpovie na pozdrav, lebo zas usilovne snuje svoje myšlienky alebo je práve pohrúžená do modlitby. Matúš usilovne stavia. Teraz je práve najviac zaujatý. Treba okovať okná, dvere, prerobiť zámky, kľučky, postaviť pece, upevniť žľaby. Veď je to z jeho remesla. A Paulínka, ak ju robota neviaže na iné miesto, sedí s nejakou ručnou prácou pri okne, pokojne, ticho a len občas vyhrnie viečka, pozrie sa naproti k stolu, kde sedí stravník, aby sa presvedčila, či ho netreba v niečom obslúžiť. Láng Nándor je pre ňu iba každodenný hosť, zaiste trocha divný, mnoho by sa mu dalo vyčítať, azda aj zazlievať, keby sa mala s ním zapodievať, mala by vraj aj príčinu pousmiať sa mu za chrbtom, lebo jeho istota nie je práve taká neochvejná, ako sa ukazuje, sú v nej mnohé slabiny, ona ich hneď pri prvom stretnutí spozorovala a zo dňa na deň lepšie vidí, hocako ich on ukrýva za svoju chladnú mlčanlivosť. Ale nemá zmyslu, aby ho nejako dráždila a sama sa vyrušovala z pohodlia. Láng Nándor vstúpil neočakávane pred ňu z temnôt ďalekých, neznámych svetov, trochu ju splašil, nezaprie to, lebo sa náramne nafúkol, ale potom praskol, stíchol, zostala z neho malá, upätá, veru aj hodne nemotorná a bezduchá figúra, ktorá sa zatiaľ každý deň pravidelne zjavuje, úslužne ukláňa, tu i tam ozýva ako na stisnutie gombíka tým istým medovým hlasom: kérem, kesenem, ale sú všetky predpoklady, že zas neočakávane zapadne bez stopy do tých svetov, odkiaľ prišiel. Veru, tak to vyzerá.

A predsa Láng Nándor má aj inú tvár, lepšie povedané, žije iným životom, oveľa výraznejším, pružnejším, ako sa javí navonok ľuďom, richtárovi a najmä deťom, ktoré prichádzajú s ním tiež denne, len na inom mieste, do styku. O krátky čas škola dostáva celkom inú tvárnosť. Mohlo by sa povedať otvorene, stáva sa stredobodom pozornosti, záujmu a veru aj starostí. Najprv to pocíti, prirodzene, richtár, ktorý prvý raz v živote dostane strach z učiteľa a na svoje počudovanie zbadá, že veru aj škola, hoci je štátna, podlieha jeho starostlivosti. Tanítóúr Láng Nándor temer každý deň stavia sa mu hrozivo do dvier a pripomína mu nejakú zanedbanú povinnosť. Prečo je ešte nie studňa na školskom dvore riadne vyzrubená, prečo sú nie schody vyčistené, prečo neprišiel maliar natrieť steny? Samé prečo a zakaždým bodavý pohľad jedovatých očú, odmietavý pohyb rúk na znak toho, aby sa mu neplietol do reči, kým on neskončí, neohradzoval sa výhovorkami, ktoré pre neho nič neznamenajú. Tu je rozkaz. Za ním stojí úrad, on, tanítóúr Láng Nándor, škôldozorca a sám minister, keď chce vedieť. Ak nechce plniť svoje povinnosti, ktoré mu nariaďuje táto prvá a prísna inštancia, len nech sa vyjadrí, on mu ukáže, ako vlasť zaobchádza s darebákmi. Richtárovi z toho šedivie hlava, božemôj, kde to len povedie a kto tie výdavky zaplatí. Veď nemá na školu vôbec úhradu. Komu by prišlo na um, že on, richtár, má vynakladať aj na štátnu školu. Ale vzoprieť sa neopováži. Nový učiteľ je veľmi nebezpečný človek. Kedykoľvek sa zjaví, vanie z neho hrôza.

Zato škola naprostred dediny priam kvitne. Je úplne nanovo vybielená, vyfarbená, má všetky okná celé, na každých dverách sú riadne pevné zámky, lesklé kľúčky, nad vchodom visí honosne novonovučičká tabuľa so zreteľnou korunou uhorských kráľov, vyfarbená jasnými národnými farbami, ktorá hrdo hlása, že toto je štátna ľudová škola. Dvor je vysypaný drobným pieskom, na plote dovôkola nechybí ani jedna latôčka, pred kvetinovou záhradou do ulice má byť vraj nejaký živý plot. Veru, o tom sa už často hovorí. Nuž hotový kaštieľ. Žiari bielym jasom, novotou a čistotou na celú dedinu. Ktokoľvek povedľa prechádza, obdivuje školu, niekoľko ráz sa musí obzrieť dozadu. Hľa, dvere a okná sú natreté lesklou zelenou farbou, ako sa to pekne vyníma. Vhodnejšej farby na dvere a okná ani niet. Samá výnimočnosť a súčasne jedinečná priliehavosť.

Ľuďom sa to vcelku páči. Súhlasia s úsilím nového učiteľa. Pravdu má, škola nech je vedľa kostola ozdobou dediny. Oni veru nemajú peňazí na to, aby si chalupy nejako do poriadku doniesli, všelijakými čačkami, krikľavými farbami, kvetmi, živými plotmi a bohvie ešte akými márnosťami prikrášlili. Nuž aspoň škola nech ich nejako vynáša pred cudzími ľuďmi. Richtár nemusí skuhrať pre obecnú kasu. Veď sa peniaze nekotúľajú za vodou dolu potokom. Majú ich všetci dobre na očiach. Nuž tak. Učiteľ v tomto ohľade im vyhovuje, len keby pre deti nemali obavy.

Ach, deťom nadišli zlé časy. Úplný prevrat v ich živote. Naraz sa im rozpadli všetky vzbúrenecké organizácie, krásne plány, zarástli cestičky, ktorými sa denne po skupinách kradli, donedávna pevne murované a celé dni pyšno dymiace pece pod brehmi okolo potoka sa zrútili, do dier medzi skalami, kde mávali svoje brlohy, nasťahovali sa znova hady, žaby, jašterice, všetka tá škrapatá háveď, ktorá začítava zuby, vtáčky pospúšťali kladky na truhličkách, do ktorých sa mali chytiť, ryby popretrhávali nadstavené udice pod koreňmi v žumpách. Ó, aká pohroma, aká nenahraditeľná škoda. A to všetko spôsobil tento Láng Nándor, tanítóúr, ktorý sa nečakane zjavil v dedine s veľkým okovaným kufriskom. Teraz musia každé ráno zavčasu vstávať z postele, ofŕkať sa nad umývadlom studenou vodou, zmáčať si hlavu, dať sa vyčesúvať ostrým hrebeňom, pozorne dbať o svoje šaty, topánky a hlavne knihy, chodiť pravidelne predpoludním a popoludní do školy, tam pokorne bez zastávky, najlepšie so sklonenou hlavou, aby sa nejaké pokušenie nevplietlo do očí, pekne krajom cesty a ani jedenkrát sa nezohnúť za skalami, ktoré beztoho pod nohami iba zavadzajú, ba naspäť idúc aj v rade, pár za párom, bez hovoru, s očami stále zakášajúcimi na obe strany po dvoroch, či sa niekde pod strechou nemihne nejaká plešivá hlava alebo vrtko veslujúca šatka, aby neopomenuli zarecitovať zborom dičerteššék Jézuš Kristuš. Zostať doma alebo náhodou zabočiť z rovnej cesty na chodník medzi ploty a potom trieliť ozlomkrky záhradami do najhustejšej kružiny sa nikto neopováži nielen preto, že po takom nesporne odvážnom kúsku bolo by sa treba hneď na druhý deň postaviť s jasnými a pokojnými očami pred učiteľa, ale že by tým priviedol i svojho otca do veľkého nebezpečia. Pre výstrahu už príklady, prirodzene, majú. Niekto smelší sa predsa opovážil. A čo mal z toho? Ani nie o týždeň potom sa mal jeho otec ubehať. Dostal od úradu vyrozumenie. Mohol si vybrať, alebo zaplatiť za živáňa do troch dní pokutu, alebo ísť sedieť do žalára. Bol z toho celý dom na nohách. Deti zavýjali po kútoch, mať zalamovala rukami. Otec hromžil. Čo, on má ísť sedieť za zbojníka? Nie, najprv ho na márne kúsky dorúbe, aby mal za čo sedieť. Potom nieto milosrdenstva. Beda slabým. Vierolomnosť a hnev preráža všetky hrádze, múry sa trasú, remeň švihá, v očiach sa iskrí, darmo sa hriešnik chce kajať, darmo spína ruky, volá trasľavým hlasom mamičku svoju, otec má pevné ruky a ešte pevnejšiu vôľu. Zajtrajším dňom chce svojho syna priviazať na reťaz, viesť na hanbu sveta celou dedinou a prikovať v škole o stenu, nech tam hoci zdochne. Nuž kde sa tu utiekať? Na dve strany bojovať sa nedá, a keď ťa stláčajú dve tvrdé, strmé steny, musíš sa proti svojej vôli vyrovnávať.

To by však ešte nebolo také zlé. Deti si rýchlo zvykajú na nové poriadky, ak zbadajú, že nieto iného východiska. Spočiatku sú povinnosti neznesiteľné, najmä keď doliehajú s prísnou pravidelnosťou. Každý by sa im chcel vyhnúť alebo aspoň zmierniť ich tlak. Ráno sa ťažko rozliepajú oči. Spánok je tvrdý, sny vábivé, podchvíľou sa vracajú, udržujú ducha v lenivom voľkaní, tlmia citlivosť zmyslov. V takomto stave uši neraz zaslychnú biť hodiny, výstražné vyvolávanie matky, oči nedovidia na ciferník ani za oblok, kde sa práve prudko vylieva slnce, a potom je neskoro, alebo pri umývaní náhle rozbolia zuby, v boku začne pichať, matky musia vynaložiť veľa šetrnosti a šikovnosti, kým svojho synka učankajú a presvedčia, že nevoľnosť sa hneď pominie, keď vyjde na čerstvé povetrie. Neskoršie pozoruhodných príznakov ubúda a nakoniec treba skoro brzdiť prílišnú horlivosť. Horšie je v škole. Ó, ak sa niekto rozpamätá na zlaté časy za starého pána učiteľa, musí sa dobre spätiť hrdosťou, vyplývajúcou z vedomia, že patrí k tým vyvolencom, aby mužne zniesol nával žiaľu, ktorý mu pritom vždy zaleje hruď. Všetko, čo sa vtedy v škole dialo, počúva sa ani rozprávka. Vydupaný a ošúchaný kút hanby, ostré poleno pri peci, prvá lavica, na ktorej ležiavala obielená palica, o ktorej sa vedelo, že pri prvom švihnutí rozletí sa na márne kusy, lebo je až na troch miestach podrezaná, starý pán v okuliaroch, ktorý sa motá medzi lavicami, nevidí, nepočuje ani vľavo ani vpravo, lebo myslí len na svoju fľaštičku vo vrecku a hľadá zámienku, aby sa mohol zas vtiahnuť do tesného kúta za tabuľu. Aký milý obraz a temer raj proti tomu, čo je dnes. Vtedy mal každý v lavici dielňu. Jeden vyrezával, jeden plietol biče, iný strihal a lepil papiere a niekto zas usilovne šúľal guľky z chleba. Neobyčajná pracovitosť. Ruky i nohy boli neustále voľačím zamestnané. Trieda hučala ani úľ pred rojením. Šum vzrastal a stišoval sa podľa toho, ktorým smerom sa uberal pán učiteľ. V ňom ľahko zapadlo nejako omylom nahlas vyslovené slovo. A teraz nesmie zavŕzgať ani lavica. Deti sedia ako prikované, s rukami vyloženými na doske, ani dýchať sa neopovážia hlasnejšie, a predsa je zle. Na dennom poriadku doznieva zo školy na ulicu zúrivé hromženie, srdcervúci nárek, skuvíňanie a veľmi často je celá trieda cez obed v škole papierové halušky. Deti zachvacuje zo dňa na deň čoraz väčšia panika. Dostali nové knihy, z ktorých nevedia čítať. Učiteľ im vykladá, húka, ako sa len dá do sprostých hláv, a oni sa len naň dívajú, dívajú, ale nechápu. Pravdaže, je to príčina veľkých nedorozumení. Učiteľ zúri. Je ešte mladý, plný zápalu. V učiteľskom remesle vidí najvznešenejšie poslanie človeka. Dvíhať úroveň ľudu, vyťahovať ho z temnôt pravekých bludov a povier, uzdravovať zakrpatené duše, osvecovať zadebnené rozumy, ísť dopredu s horiacou fakľou vedenia, zapaľovať všade ohne, rozsvecovať svetlá a zaháňať tmu ako Prometeus. Tak si predstavoval svoje poslanie, a preto prišiel i sem. Nezľakol sa ničoho. Bol dobre pripravený, podkutý na svoju úlohu a okrem toho mladý, s neporušeným zdravím, so železnou vôľou, s neskrotným srdcom, ozajstný héros.

Začiatok sa ukázal sľubný. Zruinovanú školu doniesol do poriadku. Richtár mu už ide po ruke, kde sa zjaví, budí rešpekt, ľudia ho úctivo zdravia, podrobujú sa bezvýhradne jeho vôli. Takéto príznaky mu dávajú nádej na utešené výhľady. Mladé srdce sa môže tužiť sebadôverou. O rok, o dva bude v tomto zapadnutom kúte nový svet. Cesta, záhrady, domy, ľudia, áno, všetko bude niesť znateľné stopy jeho blahodarného účinkovania. Temer na dlani vidí utešené ovocie svojho úsilia. Široká, čistá, každý deň polievaná ulica, vybielené domy s pestrými ozdobami nad oblokmi, nové rovnušké ploty, kvetné záhrady na priedomí s blýskajúcimi sklenými guľami na pomaľovaných paličkách v krúžikoch ruží a so zelenými hlavičkami pod strechou, upravené sady s včelínmi, čisté, svetlé príbytky, starostlivo vyumývané, vyčesané a vyobliekané deti, prívetivé, usmiate ženy, múdri a rozvážni chlapi, ochotná mládež a hlavne, z každého dvora ozýva sa ľubozvučná maďarčina. Uhorská vlasť bude mať o jednu rodinku verných synov a dcér viac, nové ohnisko rodolásky priam uprostred toho zbojníckeho, vzdorovitého, krpčiarskeho plemena, slnečná a úrodná záhradka vo vysokých horách. Už ju vidí, ako utešene a bohato kvitne. On, záhradník, prorok spasiteľ, stojí uprostred a oboma rukami štedro rozsieva životadarné semeno. Zdá sa, že úspech má na dosah ruky.

A tu naraz zdvihne sa pred ním nepreklenuteľná prekážka, hrubý a studený múr hluchoty. Alebo vari zámerného nezáujmu a vzdoru. Učiteľ nechápe. Nepredpokladal, že by mohli byť aj také hlúpe tvory. Veď vynakladá všetko úsilie, aby im zanietil rozumy. Pripravuje sa poctivo, zamieňa metódy, skúša to i ono, a výsledok nijaký. Pred sebou má stále rovnako vyjavené, meravé tváre, v ktorých sa mihne iskierka života len vtedy, keď ich nadchádza strach. Čo si môže myslieť? Zo škôldozorcových úst sa niečo dopočul o svojom predchodcovi. Vraj nebezpečný človek, pansláv, bude musieť veľa napraviť, mnoho kúkoľa vytrhať. Nuž, iste je to zvyšok jeho dedičstva. Kacírstvom zamoril celú dedinu, otrávil i detské duše, a teraz vzrastá proti nemu nedôvera, vzdor.

Ach, teda vzdor, prekliate zradcovské plemeno. Ale zabúdajú, koho majú pred sebou. On, Láng Nándor, tanítóúr a inakšie tiež honvédsky poručík, sa ich nezľakne, a keď si to žiadajú, ľahko im vytlčie červíka z hláv. Nech sa páči. A facky lietajú, tu jedna, tam dve. Keď nepostačia, vypomôže palica. A sú to všetko facky povážne. Prichádzajú neočakávane, veľmi rýchlo za sebou, najčastejšie z oboch strán. Pri nich sa poriadne v očiach blysne a v hlave hrkne. Tí slabší celkom na chvíľku zabudnú, kde stoja, a pri zachraňovaní rovnováhy tlknú sa ešte na prídavok o stenu alebo o tabuľu. Aj palice majú svoju patričnú presvedčivosť. Priliehajú celou dĺžkou priam na telo a krájajú kožku. O nejakom žarte alebo posmechu, ako bývalo voľakedy, keď bývalý pán učiteľ alebo pán farár vyťahoval šarvancov, čo vtáčky vyberali, na prednú lavicu, tu nemôže byť ani reči, lebo žart nechce byť účelom týchto úkonov.

Obe zúčastnené strany si to uvedomujú a podľa toho sa aj správajú. Deti zachovávajú hrobové ticho. Odovzdane, všetkými zmyslami, celou svojou dušou vnímajú údery, ktoré dopadajú na ich telá. Neprejavia ani raz úmysel brániť sa alebo aspoň nejakým úskokom zmierniť účinok palíc. Len pocit krivdy ukrývajú hlboko v sebe. Podaktoré, čo silnejšie, neprezradia sa ani plačom, len v očiach nosia stále zreteľnejšie stopy zmätku. Možno, že naozaj je v tom aj niečo vzdoru. Učiteľ začal príliš prudko. Jediným razom zmenil ich spôsob života. Neobmedzenú, sľubne sa rozvíjajúcu slobodu nahradil žalárom, lebo školu i spôsob života, keď sa im nedovolí ani jeden prejav vlastnej prirodzenosti a keď cítia nad sebou neustále prísne oko dozorcu, nemôžu inakšie nazvať. Postavil sa proti ním, zmaril všetky zámery, stopoval aj ich tajné myšlienky, trestal nemilosrdne a ani jeden prípad neprehliadne. Všetkým meria rovnako bezohľadne. Ach, a to sa ťažko odpúšťa. Keď postihne trest nejakého šarvanca, zbojníka, vybitého na všetky strany a mazaného všetkými masťami, nikto sa nepohoršuje. Aj sám postihnutý prijíma nadelenie so zadosťučinením. Patrí mu to, trest je spravodlivý. Ale keď bijú už za nepatrný priestupok nejakého úbožiaka, svätúšika, povedzme miláčika triedy, o ktorom sa všeobecne vie, že nezamúti ani kvapôčku vody, každá slina trocha zhorkne. Katan, ustáli sa mienka a hneď puky vzdoru nadskakujú i v najpokornejších srdciach. Čo tu chce? Veď ho nikto nevolal a nikto mu ani nerozumie. Mohol zostať medzi svojimi. Oni by radšej chodili do susednej dediny, kde je riadny učiteľ. Lebo ktože je tento? Nejaký čipök, a chce ich preinačiť na svoj spôsob, chce z nich urobiť Maďarov. Ale to bude ťažký oriešok. S bitkou ďaleko nezájde. Nech len bije, oni vydržia. Ó, deti sú schopné veľkej žertvy.

Učiteľ zúri, a tak napätie rastie.

Spočiatku sa vedie spor ticho a medzi múrmi školy. Deti nezaťahujú doň nikoho, lebo sa cítia veľmi opustené. Mali príležitosť presvedčiť sa, aké stanovisko zaujímajú ich rodičia k škole. Nedúfajú, že by mohli byť niekým oslyšané. Ale časom, ako sa vyostruje, prepukne aj navonok a na radosť detí postaví dedinu proti novému učiteľovi.

Stane sa to náhodou. Niektoré decko príde domov so zakrvaveným uchom. Nie, samo sa k ničomu neprizná, na školskom dvore sa vraj trocha pokĺzlo a spadlo na ostrú skalu. Ale úzkostlivá matka niečo tuší a je oprávnene poľakaná, veď dieťa môže ľahko ohluchnúť a bude na celý život žobrákom. Zabehne do susedov a tam sa deti prerieknu. Nepadlo. Kdeže by! Pán učiteľ ho plieskal. A keby len plieskal, tĺkol ho hlavou o tabuľu, až ho zaliala krv nosom i ušami. Potom sa žaloby už sypú. Učiteľ nemá zmilovania. Niekto vypľul dva zuby, niekto má celý chrbát dosekaný od palice, niekto dokonca pri tabuli zamdlel. Prirodzene, že sa veľa pridá. Nech oheň blčí, keď sa už raz chytil, niekto bez toho musí v ňom zhorieť.

A ľudí zachvacuje vlna rozhorčenosti. Čo je to za učiteľa? Musí sa proti nemu niečo podniknúť. Veď ten vytlčie všetky deti. Čo je to za spôsob? Prečo hneď žiada, aby rozprávali po maďarsky, keď dosiaľ neotvorili tak ani ústa, a ako sa majú učiť, keď mu nerozumenjú ani slovko? Hádam bude dobre, keď sa vyšle deputácia ku škôldozorcovi, nech robí poriadky.

Ale nepodniknú nič. Vari sa boja, že by dobre nepochodili. Nie sú teraz vhodné časy na rebelovanie, najmä nie z takých príčin. Alebo v duchu pripúšťajú, že je zákon na učiteľovej strane. Veď dnes všade žiadajú iba maďarčinu. Právom ju vyžaduje aj od detí. Chybu vlastne urobil bývalý učiteľ, ktorý zanedbával svoje povinnosti, a tento by si zaslúžil pochvalu, lebo sa usiluje odstrániť nedostatky. Nuž neurobia nič. Len zavlačujú za ním tmavé pohľady, keď ho vidia kráčať hrdo, niekedy až vyzývavo po ulici, a myslia si, že by sa mal predsa krotiť.

A skutočne, učiteľ sa krotí. Ó, nie preto, že by dostával z dedinčanov nejaký strach. Taká slabosť sa v ňom, chvalabohu ešte neprejavila, hoci je to veľmi nepríjemné, keď človek neprestajne cíti okolo seba pevne uzavretý kruh nevraživých pohľadov. Bezpochyby prežíva neopísateľné muky vo svojom nedobrovoľnom a nebezpečnom väzení, lebo musí sa rozpamätúvať na rozličné podobné prípady, o ktorých bol niekedy čítal a ktoré sa obyčajne vždy tragicky skončili. Napríklad na nešťastného misionára, ktorého nečakane prepadli a upiekli vlastní čierni, ale už dávno skrotení a pokrstení veriaci, alebo povedzme na svätého Štefana, ktorého Židia na ulici ukameňovali, a musí sa veru poriadne naparovať, aby udržal vypätú hruď a rovný chrbát.

V tomto prípade všetka česť. Vedel by úspešne odolávať aj nebezpečnejšiemu obliehaniu. Horšie stojí sám so sebou. Veru. Bašty tamvon na hradbách ešte stoja, ale sama pevnosť, tá v ňom, ktorá by mala mocne tróniť nad všetkým, sa zosypala. Dosiaľ tam cítil istotu, tvrdé odhodlanie, odvahu a silu na veľké a smelé podujatie. Spoliehal sa na ňu, nehľadal nikde pomoc. Snoval len odvážne plány a veril, pevne veril, že všetko sa mu ľahko poddá, čo vezme do svojich rúk. A tu pri prvom samostatnom rozbehu stojí pred neprekonateľnou prekážkou.

Ale aká prekážka?

Omrvinka, drobná smietka, malé dieťa, ktoré by samo od seba malo vedieť, že je stvorené iba na to, aby poslúchalo, prejavovalo úctu, dalo sa viesť starším. A ono to nevie, nechce si to ani uvedomiť. Postaví sa pred teba a hľadí nevinne ani anjel. Znesie jednu facku, druhú. Trocha znateľnejšie sa iba priškerí. Už dosť? Tlčieš mu divo hlavu o tabuľu. Krv ho zaleje ústami, nosom, možno aj ušami, niektoré decko je veľmi krehké. A predsa znesie aj to. Pár razy oblizne, poutiera si nedbalo do rukáva ústa, nos, zavlečie sa do lavice a zas hľadí na teba úzkou štrbinkou sklovitej zreničky a podlieva sa trpkým smieškom.

Čo sme vlastne chceli?

Nie, to je koniec! Dieťa uzatvorilo všetky priechody k sebe. Ostalo samo a vo svojej prostote si nič iné nežiada, len aby si sa oň nestaral. Musíš si uvedomiť, že ty a ono ste dve osoby. Keď chceš, dve samostatné pevnosti, ktoré sa znesú vedľa seba len vtedy, keď každá bude mať svoj osobitný okruh pôsobnosti. Nuž, to je veru koniec. Ešte by mu mohol odraziť väz, áno, ešte by ho mohol zabiť. Ale či až tak ďaleko má klesnúť?

Veď on nikdy nemal úmysel pôsobiť ľuďom utrpenie. Je z poriadnej rodiny, má dobré vychovanie, ľudí si ctí, a nielen ľudí, aj zvieratá, stromy, kvety, chrobáčiky, všetko, všetko, čo napĺňa krásu sveta, a najmä deti, v ktorých sa odráža čistota a velebnosť tejto jedinečnej krásy. Veď preto si vybral učiteľské povolanie, aby sa mohol medzi nimi pohybovať, aby mohol medzi nimi žiť, navádzať ich, ako si majú vo svete počínať, aby si svoju čistotu čím dlhšie uchovali, lebo v tom nachádza šťastie človeka. Myslí si, že je to jeho životné poslanie. Utvrdzoval sa v tom roky, vychovával, cvičil sa na to usilovne. A teraz stojí nad rumoviskom svojej stavby, svojej pevnosti. Tam, kde cítil silu, je prázdnota. Musí uznať svoju slabosť, svoju porážku. Azda sa vybral aj zlou cestou. Nie tadiaľ. Treba sa vrátiť a začať znova, len, božemôj, odkiaľ a ako? Je bezradný. Sám rozhodne nespraví nič.

Ach, to je veľké pokorenie pre Lánga Nándora. Chodí síce ešte s pyšne vyklenutým čelom, ale pohľad sa mu lomí, keď sa má pozrieť priamo na človeka, ktorý ide proti nemu. Často sedí vo svojej izbe, prevažuje ťažkú hlavu na rukách alebo behá z kúta do kúta ako zviera chytené do pevnej pasce. Nemá kadiaľ uniknúť. Ani by neunikol, keby zbadal nejaké východisko. Vlastná povaha ho zradila. Už mu nezostáva iné len zbabelosť.

Najhoršie muky prežíva pri stole v krčme. Voľakedy si tu počínal veľmi sebavedome. Svojvoľne si rozkazoval a prijímal úctu a úslužnosť domácich so samozrejmosťou. Jemu ani nezišlo na um, aby ju opätoval. Ohradil sa prísnou odmeranosťou a mlčanlivosťou. Nikoho nepotreboval. Stačila mu vlastná dôstojnosť. A dnes sa práve v nej zle cíti. Čo si títo ľudia asi o ňom myslia? Zaiste vedia, do akej slepej uličky sa dostal. Sami to mohli na ňom vypozorovať alebo im to niekto povedal. V duchu sa mu smejú alebo ho ľutujú. Jedno i druhé je preňho nepríjemné. A prečo stále mlčia? Áno, teraz sa musí on diviť, lebo mu je veľmi nepohodlné sedieť v izbe v spoločnosti ľudí a nepočuť ani jediného slova. Po pravej strane na posteli sedí pani Hermína, pred ním zas Paulínka. Vždy zaujímajú toto miesto, keď príde. V izbe je ticho. Počuje len seba, vníma svoje zažívanie. Tu i tam šuchne sa hlasnejšie lyžica o tanier, zazvoní nôž, ostatné zvuky a vzruchy prichádzajú už len z neho a v ňom sa tiež strácajú. Tie dve venujú sa svojej práci a na neho ani nepozrú. Ale je nemožné, aby myšlienky vedeli tak držať na uzde ako svoje oči. Nie, zaiste sa ním v duchu zaoberajú. Riešia jeho prípad a posudzujú ho, lebo on to cíti. Nemusí na ne hľadieť, a predsa ich vidí. Najmä tu druhú, Paulínku. Prečo tak zanovite mlčí, či aj ona ho z niečoho obviňuje? Ach, to je neznesiteľné. Láng Nándor sa začína vážne znepokojovať.

A jedného dňa potom pocíti takú tieseň, že nemôže ďalej vydržať vo svojej osamelosti. Urobí rozhodný pohyb hlavou smerom k Paulínke a preruší mlčanie.

Kto by bol s tým počítal? Láng Nándor otvoril ústa a hovorí. Neslýchaná udalosť. I mŕtve veci sa nad tým pozastavujú. Ba i sám zbystruje sluch, keď počuje znieť v izbe svoj hlas. Znie veru divne v tomto prostredí, akoby ani jemu nepatril. Ospravedlňuje sa. Vraj sa už niekoľko ráz pokúšal nájsť si stálejšie miesto na stravovanie, ale dosiaľ márne. Ľudia sú proti nemu zaujatí, nikde ho nechcú, nuž nech len majú s ním ešte nejaký čas strpenie. Prosil by.

Paulínka sa úprimne zadiví. Čo mu to prišlo na um? Veď oni dobre vedia, ako je ťažko v dedine o stravu. Nech sa len zbytočne neznepokojuje. Môže k nim ďalej chodiť, ba môže k nim chodiť trvale, oni s tým už počítajú, len či sa jemu páči.

Ach, o tom ani reči. Láng Nándor je úplne spokojný so stravou. Dobre sa tu cíti. A keď oni dovolia, veľmi rád prijme ponúknuté pohostinstvo. Vraví a pritom sa jasnejšie pozrie na Paulínku. Musí uznať, že sa mu v hrudi trocha uľavilo. Toto dievča má vari priaznivý vplyv na neho. Azda preto, že je taká prostá a skromná. Nenatíska sa a zdá sa, že jej ani na tom nezáleží. Vôbec ju neoslnil, neohromil svojím zjavom, ako by si bol v duchu želal. Nemá nad ňou žiadnej moci, a predsa zdržuje sa, v každom čase niekde nablízko vedľa neho, aby mu zavčasu prišla na pomoc, keď ju najviac potrebuje. Hneď na začiatku sa náhodou vplietla do jeho cesty. Ó, bolo to veľké šťastie pre neho. Bez nej by už skôr bol pocítil bezmocnosť a samotu. Možno, že by bol musel odtiaľto ujsť. Myslí si a neustále sa k nej musí vracať očami. Zdá sa mu naraz blízka, stará, dávna známosť, akoby už boli spolu kus života prežili. Prečo nie?

Spomína na ten prvý deň a vidí ju tam vo svojej izbe, ako pri stole upravuje do vázy kvety. Posledný pohyb rúk, slabý úsmev a letmý pohľad. Potom všetko zmizlo. A predsa v ňom zostal obraz. Hoci mu tak na ňom nezáležalo, nedbal oň, uchoval sa sám svojou životnosťou. Teraz ho porovnáva s tým, ktorý má pred sebou. Áno, ona je to. Nezmenila sa. Potvrdzuje si niekoľko ráz s uspokojením a je rád, že sa môže s dôverou k nemu vrátiť. To je zas príjemné stretnutie. Aspoň sa necíti takým opusteným. Azda by sa jej mohol zdôveriť aj so svojimi ťažkosťami. Azda by mu vedela poradiť. Nie, už nemyslí, že by sa tým nejako ponížil, že by stratil autoritu. Ustaľuje rozhodne, akoby chcel zaplašiť všetky prípadné námietky, a zjasnie pritom v celom svojom vnútri teplým svetlom.

Potom sa už nevie ovládať. Ešte raz sa rozbehne očami k nej, potom znova. Istota je nadovšetko. A potom hovorí pokojne. Rozpráva o svojich ťažkostiach v škole. Nezatajuje nič. Naopak, cíti potrebu vyťahovať na svetlo všetko, čo ho vo vnútri tlačí. Niečo zavinili deti. Boli priveľmi rozpustené a znenávideli ho, keď ich začal prikrúcať. Najhoršie je však to, že mu nerozumejú. Celé dni vlastne rozpráva múrom, ich sa to nedotkne. Za ten mesiac, ako je tu, neurobil nič, len deti sú splašenejšie, ako boli. Ak by to malo ísť tak ďalej, musel by zutekať. Raz príde inšpektor. Čože mu povie? Nuž nachádza sa v zlom rozpoložení. Ale on sa nechce vzdať. Veď by sa musel hanbiť, že sa naľakal zodpovednosti. Ešte sa pokúsi všetko napraviť, urovnať, len by mu musela pri tom pomôcť.

Paulínka ho pozorne sleduje. Snaží sa aj všetko pochopiť, lebo z hĺbky duše ho ľutuje, že sa dostal do takej nepríjemnej situácie, ale je veru veľmi zvedavá, ako by mu mohla v tomto prípade ona pomôcť.

Nič zvláštneho. Tvrdí naskutku on. Len niekedy, keby mala trocha času, prišla by do školy a vysvetlila by deťom, čo si on od nich žiada. Mohla by povedzme aj učiť. Áno, i to by sa žiadalo, aspoň za ten čas, kým by si deti neosvojili základy, na ktorých by on mohol pokračovať. Nemala by s tým nijakú prácu. On by všetko pripravil, i vyučovanie by viedol.

Paulínka nevie odporovať. Keď myslí, že tak bude dobre, nuž nedbá. Každý deň si už nájde čas a príde.

Láng Nándor je tým ešte viac posmelený. Ťažké chmáry z hlavy sa mu odsťahovali. Zas vidí jasnejší svet a istejšiu budúcnosť. Od stola odchádza v povznesenej nálade a doma sa dlho prechádza po izbe s rukami založenými na chrbte. Zdá sa, že urobil šťastný krok. Preťal tvrdý uzol, mohlo by sa povedať. Zanechal staré pozície a zaujal nové, ktoré mu zabezpečujú víťazstvo. Pravdaže, nestalo sa to bez strát. Vybojoval tuhý boj a musel obetovať svoju pevnosť, ktorú dosiaľ ostražito chránil, svoju pýchu, hrdosť, musel vystúpiť na voľné priestranstvo, odhodiť krunier, ktorý ho kryl, musel prijať pomoc a sám ju ponúknuť. Ale tým lepšie, aspoň má voľnejší rozhľad, širší obzor. Viac svetla prichádza k nemu, a to je najdôležitejšie. Už necíti tieseň. Je voľný a ľahký. Aha, aký, a od radosti temer vyskočí. Potom prejde rýchlo k otvorenému oknu a žiadostivo, temer s rozkošou dýcha svieži vzduch, ktorý slabým prúdom tečie dolinou. Stane sa mu to po prvý raz, že plnými dúškami dýcha povetrie tohto kraja.

Nasledujúceho dňa Paulínka ozaj príde do školy. Prvé chvíle je poplašená. Pred sebou má prekvapené tváre detí, pri stole sedí zas učiteľ. Najmä tento ju mýli. Azda príliš veľkú dôveru má k nej. Mal by pamätať, že nemá uspôsobenie na takúto prácu. Chodila síce do polgárky, učila sa tam všeličo, veľa zaujímavého, možno aj dosť vysokú vedu, bolo to však dávno, a keď sa človek neturbuje, mnohé lekcie vypadnú z hlavy, nuž musí si veru často odkašlávať, aby nejako zahnala rozpaky, ale časom sa jej uvoľní myseľ a rozviaže jazyk. Veď nestojí prvý raz pred triedou. Voľakedy veľmi často sedávala za stolom, rozhliadala sa po laviciach a robila poriadky medzi samopašnými deťmi, a potom, či sa nemala stať tiež učiteľkou? Nuž to je dobrá posila. Rýchlo sa zhostí svojej úlohy, ľahko prekoná ťažkosti. Rozhliada sa lepšie po triede nájde svoje pravé miesto a už má živé a pohyblivé oči a teplé jamky na lícach.

Aj deti sa rýchlo rozihrávajú, keď vidia pred sebou známu osobu, Paulínku z krčmy, ku ktorej chodia po pálenku s fľaštičkami a s grajciarmi, uviazanými v uzlíčku šatôčky, a najmä, keď zbadajú, že je k nim prívetivá. Rady strasú zo seba strach, otvoria tváre a uvoľnia rozumčeky. Prejavujú záujem, nad mnohým sa i úprimne počudujú, mnohému sa radujú, že je to ľahké, že to ľahko chápu. Odpovedajú na otázky, áno, i na všeličo sú zvedavé a tešia sa zo svojho úspechu. Tak to má byť.

Potom už chodí Paulínka pravidelne do školy. Niekedy raz, inokedy viac ráz do dňa, podľa toho, ako jej práca dovoľuje. A vyučovanie sa darí. Veru, učiteľ mal dobrý nápad. Deti rýchlo privykajú a zaberajú. Ani nevedia, ako pri riekankách a pri hrách navykajú cudzej reči. Niektoré rýchlejšie, iné pomalšie. Tie usilovnejšie a chápavejšie preberá učiteľ a vedie k vážnejšej a zodpovednejšej práci. Nedorozumenie medzi nimi už nevznikne. Nedôvera padla a v krajnom prípade zachraňuje situáciu Paulínka, ktorá je vždy niekde nablízku a zavčasu zbadá trhlinku.

Ó, Paulínka sa stala naraz nepostrádateľnou. Jej meno sa ozýva po celej dedine. Deti ju spomínajú doma pred rodičmi. To povedala Paulínka, nuž musí to byť pravda. Na ulici sa o ňu škriepia. Každé by chcelo mať iba pre seba jej priazeň. Keď sa niekde zjaví, utekajú k nej, chytajú ju za ruky, za sukne, chceli by jej niečo niesť, chceli by sa jej aspoň dotknúť, lebo deti vedia prejaviť lásku, keď si niekto získa ich srdcia.

Aj pre učiteľa znamená viac, ako znamenala prv. Zaujímavé, donedávna vystačil si so všetkým sám. Nepotreboval ničiu spoločnosť. Najradšej sa zatváral do svojej izby, bral do rúk niektorú z hrubých kníh a vedel pri nej vysedieť celé hodiny. Ak sa mu cnelo po voľnejšom vzduchu vyšiel do záhrady, obchádzal staré stromy s nahnitými pňami, odškeroval kôru alebo prehŕňal suché lístie pod kruhmi, prevracal zaležané skaly a chytal do kovovej škatuľky chrobáky, lebo to bola pre neho najväčšia náruživosť. Prišiel takmer do vytrženia, keď pri jednej takej honbe zazrel medzi trávou ozrutného zemského medveďa. Vysypal na zem celú škatuľku zápaliek, aby ho mohol umiestniť. Potom bežal s ním do izby, napichol ho opatrne na ihlicu, zalieval liehom, a keď znehybnel, prezeral ho zo všetkých strán pod zväčšovacím sklom. Oči mu žiarili, líca horeli, chvíľkami prestával dýchať. Niečo neobyčajné, veľkolepé. Nie, nepustil ho z rúk, kým mu dôkladne neprezrel každý chĺpok, každý pazúrik. Nakoniec ho napichol na dosku a pomaly, úhľadným písmom k nemu pripísal Gryllotalpa vulgaris Latr. Podobnými nezvyčajnými menami boli označené aj ostatné chrobáky, ktorých tu boli už celé husté rady, rozličné kobylky, mravce svrčky, včely, osy, všetko na ihliciach. To bola jeho najmilšia spoločnosť. Bol šťastný, keď sa jej mohol venovať nerušene.

A teraz zmocňuje sa ho nepokoj. Nemôže sa sústrediť. Potrebuje niekoho, komu by mohol prezradiť svoju radosť. Tak je totiž lepšie. Človek sa cíti voľnejšie. Radosť je úplnejšia. Prirodzene, do úvahy môže prichádzať iba Paulínka. Tu v dedine len ju bližšie pozná, s ňou sa vie ľahko dohovoriť a pravdepodobne ona ho aj najlepšie chápe. Nuž je celkom prirodzené, že jej dáva prednosť.

Myslieva na ňu hneď ráno, keď otvorí oči, lebo prichodí sa mu vždy pozrieť na vázu s kvetmi, ktorou mu voľakedy ona prizdobila stôl. Stále živá spomienka. K nej sa potom ľahko radia iné. Samé drobné obrázky, ktoré možno ľubovolne rozkladať. Pravdaže, nie dlho, božechráň. Sú také krehké. A potom Láng Nándor nie je z tých, čo sa radi ukájajú ružovými vidinami. Čo by z toho mal. Keď badá, že mu povážlivo zatemňujú zmysly, vyskočí spod periny na rovné nohy, ide priam do kúta k umývadlu, vyčliape si tvár i prsia ľadovou vodou, vydrie sa drsným uterákom do ružova pred otvoreným oknom. To je dobré. Človek je úplne nový a pružný ako guma. Má zas jasné myšlienky. Môže si hvízdať, spievať, áno, môže objímať svet.

Chvalabohu, že cez deň netreba sa mu utiekať k jalovým vidinám. Paulínka sa vždy okolo neho krúti. Je v škole, stojí pred lavicami, chodí pomedzi deti, klopká po dlážke vytrvale vysokými opätkami, tu i tam sa pristaví, aby niečo pomohla a poradila deťom, on ju počuje, hovorí zvučným, guľatým hlasom, istotne musí vedieť pekne spievať. Môže sa na ňu od stola pozerať, áno, môže sa dokonca vo výklenku niektorého okna s ňou rozprávať, majú predsa teraz spoločné záujmy, spoločné starosti alebo ho tam u nich v izbe obsluhuje, neustále drobnou rúčkou dačo upravuje, obrus sa pokrčil, rozkladá taniere, niekedy si k nemu prisadne a je s ním. Nuž dobre si to zariadil.

Ak sa mu niekedy popoludní cnie samotnému v izbe, podíde len k oknu, nahne sa a zavolá cez ulicu. Nechcela by sa ísť prejsť? Býva predsa hneď naproti škole, do krčmy sú dvere stále otvorené a ona tam upratúva alebo je niekde nablízku a počuje. Ach, dnes je taký nádherný deň. Na oblohe ani mráčka, lúky kvitnú, povetrie samá vôňa, samý spev. Veď je máj, koniec mája tu pod hoľami. Kto by sedel v pochmúrnej izbe.

Paulínka mu nevie odporovať. Nie, na prechádzku dnes nemá kedy, ach, ona si nemôže rozkázať tak s časom ako on. Je vždy niečím viazaná. Ale práve si prichystala košíček na ruku a motyčku. Musí ísť na ostredok, treba jej ešte ohŕňať zemiaky a donesie i púpavy zajacom, ak chce, mohol by ju odprevadiť.

Ach, Paulínka nespyšnela, že sa stala takou dôležitou. Nemá na to sklony a v tomto prípade nieto ani predpokladov. Učiteľ pre ňu tak veľa neznamená. Vcelku si úsudok o ňom nezmenila. Ešte vždy cíti nad ním prevahu, akoby bola: od neho o niekoľko rokov staršia, hoci o tom nemôže byť ani reči. Ona je rozhodne mladšia. Prameňom takej namyslenosti bude skôr rozčarovanie. Proti novému učiteľovi má mnoho námietok. Akýže je to gavalier? Chodí s ňou, pletie sa jej do cesty, ide s ňou na pole, ale v ničom jej nepomôže, neprenesie jej motyku, hrabličky, hoci vidí, že je zaťažená bremenom v rukách i na chrbte. Božechráň, zašpinil by si ruky, na ktorých musí mať vždy rukavice, ľudia by ho videli, ponížil by sa vo svojom stave. Taký sviatočný pánko. Chodí len po suchých chodníkoch. Do orosenej trávy sa neopováži stúpiť, aby si nepremočil vyleštené topánky, a keď si má sadnúť na medzu, dlho obchádza, kým si nájde primerané miesto. Nuž aby vedel, ona poznala aj iného gavaliera, ktorý by veru nebol pri nej taký úzkostlivý a ktorý by veľmi rád aj ju odniesol, keby bol tu. A potom, ťažko zabúda, že ju bol raz potupil. Darmo je, aj Paulínka vie mať svoju hrdosť, najmä keď si aj niekto iný chce na nej zakladať. Ešte vždy sa jej vracia spomienka na to, ako sa musela pred ním od strachu triasť a ako ju prinútil, aby pred jeho očami drela dlážku. Ako sa len opovážil a kde vzal na to smelosť? Veru, nepríjemná spomienka, ktorá by bola schopná i úplne zakaliť, ba spretrhať ich pomer, keby Paulínka nemala mäkké srdce. Zavše ju temer oberá o dobrú vôľu a núti, aby myslela na odvetu.

Ale navonok vychádza s ním dobre. Musí predsa priznať, že jej doniesol zmenu do jednotvárneho života. Už jej začínalo byť otupno, najmä po tom plese, keď poznala, že život by vedel byť k nej štedrým, že by ju vedel príjemne vzrušovať, ba azda aj opájať, lebo nejestvuje len toto pokojné zátišie medzi horami, hlboká dolina, skromné drevené chalupy, privalené stále priesvitným mrakom belasého dymu, prázdne dni s vysokým dymom, večerné zvonenie, skrúšené modlitby, pochmúrna izba, muškáty za oknom, tie isté tváre, tie isté, do zunovania sa opakujúce vážne nedeľné rozhovory. Sú aj iné dediny, mestá, široký, voľný svet, popretínaný cestami, kadiaľ putujú ľudia sem i tam, je aj veselý rozhovor, len tak pre pobavenie, otázky, odpovede, celkom nezáväzné, s ktorými sa len hráme, ktorými zastierame svoje hlbšie myšlienky. Áno, taký rozhovor na skrývačku, ďalej smiech, ruch, muzika, tanec, vírenie a hlavne rytieri, rozprávkoví princovia, ktorí sa zjavujú vo vrcholných chvíľach, rozdávajú vrúcne pohľady, úsmevy, prijímajú červené ruže a idú neohrozene bojovať za teba, za mňa, za všetkých, aby sa vrátilo na zem šťastie. Ó, radostne znásobený život, bohatý život. Preň by vedela prinášať i obete.

Po tomto poznaní, prirodzene, bolo jej ťažko zmieriť sa so svojím údelom. Zas prichádzali bledé, v kalendári presne napred vyznačené a pomenované dni, s obvyklou náplňou: ráno za chladného dňa zdĺhavé vstávanie a potom do večera už len robota, len niečo sa vynechá a niečo sa pridá. Čo tu môže čakať? Osemnásť rokov jej už minulo, je práve najvyšší čas, aby si uvedomila, aby jej to niekto pripomenul. Za pár rokov sa jej mladá krv strávi robotou, na tvári vyskočia prvé vrásky, potom už bude len spomínať. Nuž neboli to práve utešené výhľady. Paulínka sa mohla právom znepokojovať. Stojaté vody sa ľahko rozkladajú, zahnívajú.

A teraz mala zmenu. Príde učiteľ. Nič zvláštneho. Nejaký čudák, a predsa spôsobí okolo nej kruhy, slabé vlnky. Zaiste. Dni sú už nie také jednotvárne. Niečo sa aj deje. Pravdaže, zatiaľ len vonku. Medzi robotou zabehne aj do školy, pobaví sa s deťmi, viac ráz do dňa príde za ňou učiteľ, sedí za stolom alebo ju odprevádza na ostredok. Tieto schôdzky nie sú neužitočné. Necíti sa takou stratenou, opustenou v tomto zákutí. Niekto ju sleduje, vari na ňu aj myslí, tak isto ako ona musí naň myslieť, a potom po celý čas o niečom hovoria, má sa čím zaoberať. A to je dôležité. Človek si lepšie uvedomuje, prípadne aj hodnotí život. Dni neutekajú nadarmo. Každý niečo donesie, niečo v nás ukladá. Preto Paulínka krotí svoju hrdosť a radšej je povoľná. Myslí si, že jej tak lepšie svedčí, v čom má nesporne aj pravdu. Nikdy neprejaví mrzutosť, že jej prekáža pri práci, a neodmietne, ak sa jej ponúkne za sprievodcu, keď sa chystá na pole.

Naozaj sú také utešené dni, samý jas a vôňa. Začína sa leto. Lúky sa rozvili, jedľová hora pučí, v lipách celé dni spievajú roje včiel, povetrie sa zapaľuje sýtymi farbami. Zem stonásobne rozmnožuje bohatstvo človeka. Iba obloha je prázdna, nesmierne široká a prázdna. Kto by sa v taký čas tužil iba pohľadmi z obloka na vzdialené hory? Paulínka vždy rada odbehla z domu, aby mohla preliezť tajomnú horu. Voľakedy ju sprevádzal na týchto vychádzkach Tóno. Boli to milé chvíle, potom sa odvážila pár ráz aj sama a teraz má zase sprievodcu. Možno sa tomu teší a náročky necháva otvorené dvere, aby počula, keď z druhej strany učiteľ zavolá, či by sa nechcela ísť prejsť. Nie, prejsť nie, ale treba ísť na ostredok, môžu teda ísť. To je celkom prirodzené. Dvom sa lepšie kráča po úzkom chodníčku popod vysoké medze i naprieč prielohmi, odkiaľ vyletujú prepelice.

Niekedy sa vyberú i na opravdivú vychádzku. V nedeľu popoludní nemusí byť Paulínka doma. V krčme je otec. Cestu majú voľnú. Len čo si Paulínka pripevní na hlavu pred zrkadlom široký slamený klobúk s veľkou červenou ružou. Kdeže pôjdu? Ach, len niekde hodne ďaleko, kde ešte neboli. Učiteľ našiel v poslednom čase záľubu v tunajšom kraji. Sprvu sa nemohol zmieriť. Všetko ho tiesnilo, dusilo, nemohol sa slobodne rozhliadnuť. Iba oči zavše dvíhal túžobne k vysokému nebu ako nešťastný väzeň vhodený do hlbokej jamy. A teraz nejako precitol a nevie sa nasýtiť pohľadmi. Utešené, krásne, vravieva a neustále je pri okne, chcel by pojať celý obzor do pamäti. Áno, len čím ďalej. Je tu každé zákutie inakšie, akoby človek prechádzal rozličnými svetmi.

A tak sa ocitnú vždy na inom mieste. Niekedy je tu úzka zápač, inokedy tichá polianka medzi horou a zas hlboká roklina. Všade sú sami. Vo svätú nedeľu sa nezvyknú ľudia túlať grúňmi. Okolo nich leží velebný pokoj, hora zhlboka dýcha, na sokorcoch jedlí dozrieva slnce, niekedy v tmavom kúte ohlasuje sa kukučka. Oni kráčajú trávou medzi fialovými zvoncami, divými klincami, sedmokráskami, kyprinou a ohnicou. Zavše sa stratia v hustej kružine, povyše zas vyjdú na lúčku, keď sa obzrú, svietia im tváre do ďaleka. Nie, už nepôjdu ďaleko, len za túto hôrku pred nimi. Potom sa môžu vrátiť.

Obavy, že by mohli poblúdiť, nemusia mať. Paulínka pozná dobre chodníky. Ani tiesne iného pôvodu ich nemusia nadchodiť, lebo každý má dosť síl, aby ich úspešne a zavčasu v sebe prekonal. Na úzkom chodníku, kadiaľ kráčajú za sebou, nebezpečie nehrozí, a keď sa na niektorom mieste dlhšie zastavia, hneď sa každý venuje osobitným záujmom. Učiteľ ide na kraj hory, vo vrecku má plno prázdnych škatuliek, chce ich všetky naplniť chrobáčikmi. Smelé podujatie. Vyžaduje veľa času, mravčej trpezlivosti a veľkej pozornosti. A Paulínka? Tá sa predsa môže zatiaľ baviť na chodníku hoci s púpavou alebo môže zatiaľ podísť k rúbani, kde rastú divé pôľky, ríbezky, azda by niečo našla na chuť. Ak sa z dohľadu stratia, budú volať na seba.

Raz potom sa pri takejto vychádzke trocha omeškajú. Paulínka vymyslí, aby sa prešli popod Kozí vrch? Ó, to je dlhá prechádzka. Voľakedy potrebovali na to s Tónom pol dňa a temer stále bežali. Teraz sú pohodlní v chôdzi, najmä keď treba ísť do vrchu. Ale všetko vlastne zapríčinil učiteľ. Azda je unavený alebo ho dojal pohľad na reťaze vrchov, masívy hôr, klenby mnohých dolín, skutočný horniacky svet, ktorý sa mu tu zhora široko otvoril. Náhle sa zastaví, hľadí okolo seba, akoby niečo stratil. Nie, nič nestratil. Mohli by si len trocha sadnúť. Nie nadlho. Odtiaľto je totiž výhľad do dvoch dolín. Chce sa ešte naposledy rozhliadnuť, vraví. Potom je chvíľu ticho. Sedia vedľa seba a pozerajú každý do druhej doliny. Na oboch stranách hustne už šero. Priľahlé hory a zápače sa doň rýchlo priodievajú, nad hlavami sa im stelie do diaľav tichá a teplá obloha. Bude zaiste hlboká noc.

A potom začne pohnutým hlasom. Tam ďaleko, ďaleko, pod touto istou oblohou na južnej strane, niekde na konci, kde už všetko splýva v pevnú šedivú stenu, je i jeho kraj. Ach, je to celkom niečo iné. Kraj okolo Tisy. Do celého obzoru roztiahnutá rovina a niekoľko gazdovstiev v tôni košatých gaštanov, za nimi veľké tably žltej kukurice, lány zlatej pšenice, a potom už len nesmierna pusta bez ohraničenia, z ktorej ráno vystupuje v šedivom prachu horúce slnce a do ktorej sa večer tak isto vracia. Veru, ničím nepripomína tento kraj. Úplná protiva. A predsa večery bývajú tie isté. Tichá obloha priklopí tesne zem, splynie s obzorom a človek, ktorý sa oneskorí vonku, pociťuje bázeň, lebo sa mu zdá, že ho berie sám boh do náručia. Tam neďaleko Szolnoku majú oni gazdovstvo. Niekoľko stavísk, široká murovaná brána, dvor i ovocná záhrada. Otec už nehospodári, matka by nevládala opatriť ľudí, ktorých by na to potrebovali. Polia dali do prenájmu a žijú sami. Mali jediného syna, jeho. Tam je všeobecne taký zvyk, aby sa nedrobilo hospodárstvo. Vyrástol na priestrannom dvore a v záhrade medzi čeľaďou, rozháňal kŕdle husí, kačíc, nosieval sa na žrebcoch, dráždil palicou prasnicu v chlieve a zabával sa so slepými psíčatami, ktorými zaplnila sučka každým rokom hniezdisko v búdke pri bráne. Raz urobil z hliny zámok, skutočný hrad, ohradený hradbami, s padacím mostom, s bránou, s nádvorím, s vežami, baštami a so strieľňami. Otec ho dal Cigánom vypáliť, zafarbiť. Doteraz stojí uprostred dvora pri studni, vedú k nemu rovné cestičky, vysypané pieskom. Nuž to je jeho svet. Zaiste iný ako tento tu, v ktorom vyrástla ona, ale tiež krásny a jedinečný. Nechcela by sa raz ta pozrieť? Povedzme už toto leto, cez prázdniny. Poukazoval by jej všetko, čo mu je milé. Jeho rodičia by ju vďačne prijali. Už im písal o nej. Sú na ňu zvedaví. Radi by ju videli. Dávno sa jej to strojil povedať. Nuž tak.

Paulínka ho počúva, ale hneď odprvu má k jeho hlasu určitú nedôveru. Akým hlasom že to rozpráva? Ach, smiešnym a celý Láng Nándor zdá sa jej smiešny, ako tu pod mrakom na vrchu sedí a roztápa sa v citoch. Veru mu to nesvedčí. Lepšie by urobil, keby si len ponechal svoj prirodzený hlas a keby radšej rozprával o chrobáčikoch, ktoré dnes do škatuliek nachytal, ako zvykne vždy, keď sa vracajú z prechádzky. Ona nie je zvedavá, kde sa narodil a aké pestvá postváral, kým bol chlapčiskom. Ani to ju nezaujíma, kto sú jeho rodičia a či ju chcú poznať alebo nie, ani to sa jej nepozdáva, že o nej vypisuje domov. Ona o to nestojí. Aká smelosť a namyslenosť. Je z toho až do duše pobúrená, a preto ani nemá trpezlivosti ďalej tu sedieť.

Učiteľ by ju chcel ešte zdržať. Čože sa jej naraz stalo? Nechápe. Nemohla by si ešte na chvíľku sadnúť? Veď nie je chladno. A ak ju vietor previeva, môže jej dať svoj kabát.

Nie, nie, ani počuť. Už je neskoro, mala byť už dávno doma a nebude tu predsa do polnoci kľučať.

V takom prípade sa nedá nič robiť.

Paulínka sa ponáhľa vopred, len keby si videla lepšie pod nohy. Necíti sa bezpečne. Voľačo ju od chrbta ženie. Chcela by byť čím skôr doma.

Láng Nándor ju musí dobehúvať, lebo chcel by jej byť stále po boku, ako sa patrí. Pokúša sa nadviazať i rozhovor. Zaiste zbadal, že sa v Paulínke rozochvela nejaká veľmi citlivá žilka, nuž robí pokusy, aby ju upokojil. Myslí, že sa mu to aspoň čiastočne podarí. Vlastne nikomu nič neurobil. Nieto príčiny, aby sa nafukovali mechy.

Aký dotieravec. Paulínka mu ani teraz nemôže odpustiť. Len keby sa čím skôr dostala na cestu, kde sa nebude musieť toľko pozerať pod nohy, uvidí, či jej aj tam vystačí a či mu zostane dychu aj na rozprávanie. Ale o chvíľu musia sa zastaviť. Ak sa chcú dostať na hradskú, musia prejsť cez potok. A to veru nepôjde tak ľahko. Potokom tečie voda. Keď šli sem, bol ešte prázdny, po skalách sa dalo ľahko prejsť. Teraz pravdepodobne zarazili kanál a vodu prepustili potokom. Budú musieť ešte putovať hore na most. To je veru nepríjemná záležitosť. Paulínka sa naozaj znepokojuje.

Zato Láng Nándor udržuje si napodiv rozvahu. Je ochotný preniesť Paulínku na druhú stranu, aby sa nemusela brodiť studenou vodou.

Ach, Paulínka sa musí na tom smiať. On ju chce preniesť na druhú stranu? A teraz sa nazdá, že nadišla chvíľa, keď mu môže povedať, čo si o ňom myslí. Nemal by sa tak naparovať. Veď by sa s ňou rozpučil a pravdu povediac, nemá chuť kúpať sa v tomto čase.

Ale v tomto prípade sa prepočítala. Láng Nándor sa nedovolí urážať. Má trochu hustejšiu krv, ktorá sa ľahko pripáli a potom je búrlivá. Neberie ohľady ani na seba ani na druhého. Ženie sa slepo vopred a strháva všetko, na čo narazí.

Paulínka sa zbadá iba vtedy, keď sa už mierne pokolembáva nad vodou. Nestačí ani skríknuť. Pohyb, ktorý ju vyniesol z rovnováhy, bol taký prudký, že jej zarazil v prvej chvíli dych, a teraz sila, ktorú cíti okolo seba, jej rozkazuje mlčať a strach, ktorý cíti v sebe, jej radí tiež to isté. Nemá si teda čo vyberať.

Láng Nándor sprvu kráča isto. Nemusela by sa ho pridŕžať rukami. Či nebadá, ako ju ľahko nadnáša? Ach, na také bremeno by sa ani raz v živote neponosoval. Ešte by mohla aj pribrať na váhe, jemu by to nepriťažilo. Tak veru, aspoň sa má možnosť usvedčiť zo zlomyseľnosti. Ale uprostred potoka zaváha, akoby si ju chcel lepšie podchytiť, a potom zastane.

Čože chce urobiť?

Paulínka upiera naň vyjavené oči a najradšej by mu nazrela do duše. No zas neskoro sa spamätáva, nevie nijakým spôsobom skrížiť plány jeho čierneho úmyslu. Láng Nándor je rýchlejší aspoň o sekundu, a to mu práve stačí, aby ju mohol bozkať priam na ústa.

Ach, taká nehanebnosť. V Paulínke zvrie krv, keď konečne pochopí jeho úskok. V tej chvíli zalomcuje ňou opravdivý hnev. Pozbiera všetky sily, ktoré jej ostali, vzoprie sa proti nemu. Teraz už nedbá, že sa nachádza nad vodou, tým lepšie. Voda jej práve pomáha, lebo učiteľ ju musí pustiť, ak nechce, aby sa celý okúpal. A ona, božemôj, čo by mu mohla vykonať, aby sa jej aspoň trocha uľavilo na srdci. Ťažko radiť. V takých prípadoch človek obyčajne stráca pohotovosť, uvedomí si svoju bezmocnosť a stáva sa hračkou náhody. Nuž veru nič neurobí. Ani sa o nič nepokúša. Pustí sa len do nezmyselného behu proti prúdu hore potokom, nedbajúc, že sa otĺka o kamene, že si zmáča šaty, na tom teraz nezáleží. Len aby bola čím ďalej od neho. V hlave jej hučí, je to hukot vetra, hukot prúdu, hukot krvi. Okolo nej strieka voda, i tam vzadu počuje besný čľapot vody. Niekto na ňu aj volá, počuje zreteľne niekoľkokrát, Paula, Paula. Istotne on, Láng Nándor. Borí sa za ňou, chcel by ju dobehnúť. Ale ona sa neobzrie, nechce ho viac vidieť. Uteká, len uteká, a keď potom sa jej pozdá, že zabehla dosť ďaleko, zabočí rýchlo k brehu, prederie sa cez husté kroviská a skryje sa ani poľakaná myška do vysokej trávy na sihoti.

Ďalej by veru ani nezabehla. Práve na tomto mieste ju opustili všetky sily. Ach, taký beh, taký šialený beh. Mladé prsia sa jej nemôžu upokojiť. Áno, na celom tele sa chveje ako pierko, srdce jej prudko tlčie, spôsobuje to v nej veľký rozruch, a predsa mala by sa ovládať, upokojiť, potrebuje, aby bolo v nej ticho. Upriamuje uši, napína sluch, celú kožku, lebo chcela by zachytiť každý šelest, ktorý počína v povetrí.

Sama nič nevie. Nieto predpokladov. Sú iba obavy a neurčité očakávanie. Azda v niektorých končinách naozaj počne určitejší zvuk, šumot trávy a zreteľný krok, hlasné dýchanie alebo sa na niektorej strane náhle odhrnie tráva a objaví sa biela živá tvár. Aká hrôza. On, sám Láng Nándor. Božemôj, čo si vtedy počne? Ako sa zachová?

Nie, toho večera sa už nič nestane. Napätie v povetrí povolí, je totiž vlažná noc, z oblohy prevísa mrak a zem sa parí. Tuto za kružinou potok nerušene šumí, v tráve ozývajú sa cvrčky, nad mlčanlivými vlnami poľa lovia netopiere a sovy. Nebadať, že by sa niečo chystalo narušiť pokoj, ktorý si nad dolinou ustlal pohodlné lôžko.

Aj Paulínka musí uznať, že by bolo zbytočné zdržiavať sa dlhšie vonku. Je celá premočená, šaty sa jej lepia na telo, začína jej byť citeľne zima. Nemá zmyslu ešte na niečo čakať.

Po chvíli vyjde zo svojej skrýše a pomaly sa kradne popri potoku, poza záhrady domov. Nechcela by sa s nikým stretnúť. Hoci je teplá letná noc, drví ju zima a je skrehnutá až na srdce. Ach, má veľa príčin hnevať sa na učiteľa.

Ale na druhý deň dostávajú veci nový, nečakaný obrat a súčasne taký rýchly spád, že Paulínka sa nemá kedy plniť ďalším rozhorčením.

Hneď ráno búcha niekto na okno, vari chce vojsť do krčmy. Paulínka ide otvoriť dvere, hoci je ešte privčas. Na ulici je nezvyklý ruch. Ľudia pobehúvajú, majú zrejme veľa povinností, niečo ich vari aj tlačí.

Čože sa robí?

Ach, azda ona ešte nevie?

Nuž čože by mala vedieť?

A celá dedina je na nohách.

Čože, vojna?

Veru tak, inakšie nebude. Stojí to zreteľne napísané na plagátoch, ktoré dal nalepiť richtár po bránach. Monarchia je ohrozená. Niekde tam na Balkáne nepriateľ pozdvihol proti nej svoje zbrane. Treba ho zahnať, rozprášiť, aby mu prešla chuť na podobné kúsky. Menom samého jeho veličenstva sa to vyhlasuje a občanom v kraji na verejnosť dáva. Chlapi rukujú, treba ich vystrojiť, aby došli včas na vlak.

Paulínka to celkom chápe. Ale vlna vzrušenia, ktorá zachvátila dedinu, veľmi rýchlo ju strháva. Naostatok, má stále plné ruky práce, nemá času zaťažovať si myseľ záhadami. Krčma sa plní chlapmi, ktorí sú búrlivejší a podráždenejší ako obyčajne. Chcú veľa piť a všetko na dlh. Nadávajú a naťahujú sa so ženami, ktoré za nimi podchvíľou pribehúvajú. Zjaví sa aj richtár so žandármi. Niečo vyhlasujú a chcú robiť poriadok. Ach, nevie, kde jej stojí hlava. Ešte šťastie, že zanedlho ju môže zameniť otec, ktorý sa vrátil z fabriky, kde toho dňa zastavili robotu. Na ňu beztak čaká robota v kuchyni a na dvore. Na učiteľa veru ani nepomyslí, ba celkom zabudne, že má prísť na raňajky, a keď sa zjaví, už podľa zvyku privíta ho a chce ísť pripraviť stôl, lebo ani na to dosiaľ nemala času.

Ale učiteľovi v túto chvíľu nezáleží natoľko na raňajkách. Je vyholený, starostlivo vyobliekaný, upätý, ako býval voľakedy, má bledú tvár a studený pohľad. Ukláňa sa úctivo pred Paulínkou, úprimne ľutuje, že ju včera urazil, ale on to nemyslel zle, božechráň, prisahá na svoju česť, prosil by, keby mohla na všetko zabudnúť, a pri tejto príležitosti pýta ju o ruku.

Čože?

Paulínke vyhŕknu slzy, celá sa zjaší, nie, nevie pokojne pri ňom stáť, uteká do izby, aby sa skryla v niektorom kúte.

No učiteľ ide jej v pätách a aj tam, pred pani Hermínou, hlasno a zreteľne zopakuje svoju žiadosť. Nemôže zniesť, aby sa na neho hnevala. Azda mu dobre nerozumela. Chce si ju vziať za ženu, za svoju vlastnú zákonitú manželku, aby mohli porodiť spolu deti, tak, ako to boh prikazuje ľuďom. Pravdaže, iba vtedy, ak by ona a jej ctení rodičia s tým súhlasili. Myslí, že je to celkom čistý úmysel.

Ach, o tom ani reči, Láng Nándor sa ukázal vždy čestný, lenže prichádza s tým neočakávane. Obe ženy sú prekvapené, nikdy nepomysleli, že by mohlo k tomu raz dôjsť. Paulínka nemá vôbec odvahu vyjsť od okna spoza záclony, kde sa utiahla. Musí teraz súrne pozerať do záhrady, po slivkách preletujú práve sýkorky a majú také okrúhle brušká, prvý raz v živote si to všimla. Ach, veď by nevedela vydať zo seba ani slovo.

Dobre, že je tu pani Hermína, ktorá má, chvalabohu, pokojnú krv, nemusí sa ani červenať za svoje city. Chytro sa spamätá z prvého prekvapenia, lebo si uvedomí, že takéto vážne chvíle sa nesmú premeškať mlčaním. Nuž môže hovoriť pokojne za ňu. Ani Paulínka by iné nepovedala. Pán učiteľ nech si nevysvetľuje jej chovanie v zlom. Všetci sú rovnako povďační, áno, aj Paulínka. Musí si však uvedomiť, že takéto rozhodnutia sú v živote dievčaťa veľmi dôležité. Treba najprv o nich dôkladne pouvažovať, a len potom ich vyriecť. Veď sú s nimi spojené veľké starosti, i pre dievča, i pre nich, jej rodičov. Všeličo treba brať do ohľadu. Nuž bude vari najlepšie, keď na odpoveď počká aspoň jeden deň.

Bohužiaľ, pre učiteľa je vec veľmi naliehavá. Na odpoveď nemôže čakať ani hodinu, nie to ešte celý deň. Ak sa dohodnú, ešte hneď dopoludnia musí byť sobáš, lebo popoludní rukuje, ako dôstojník armády jeho veličenstva musí prvý splniť vlasteneckú povinnosť, nuž tak.

Nové prekvapenie.

V tomto prípade ani pani Hermína nevládze si udržať pokojnú myseľ a tichý, láskavý hlas. Akože si celú vec on predstavuje? Či nevie, že by sa najprv museli ísť napísať ohlášky, potom prejdú celé tri týždne, aby sa mohli trikrát za sebou na veľkých omšiach prečítať na kancli. A kto by ich zosobášil, keď v dedine nieto farára?

Láng Nándor si ešte vždy ponecháva rozvahu. Na túto reč by sa mu patrilo trochu pousmiať, ale chce ostať až do konca zdvorilým. Akých zastaralých zvykov sa ešte títo ľudia pridržiavajú. Vidieť, že bývajú v poslednom kúte sveta, voľakde v tmavej, zabudnutej rokline, kde vietor od stvorenia sveta iba dvoma smermi duje, raz dolu, raz hore dolinou. Ale on sa tu nenarodil. U nich doma, na rovine, preháňajú sa vetry všetkými smermi. Potom žil zas dlhý čas vo veľkých mestách, kde sa stretol s mnohými učenými ľuďmi a hlavne, počul rozličné mienky. Mal teda možnosť nadobudnúť správne presvedčenie. Nebude ho tu rozvádzať, ale nespustí sa ho a rozhodne si chce svoj život podľa neho usporiadať. Okrem toho, jemu tunajší farár nemôže udeliť nijakú sviatosť ani požehnanie, lebo je kalvínom. Áno, u nich sú samí kalvíni. Nuž stačí, keď pôjdu k pánu notárovi na civilný sobáš, kde sa pred úradnou osobou a pod svedkami zaviažu, že chcú spoločne založiť rodinu. Ani v kostole by vlastne iné neurobili. Pravdaže, nenamieta nič proti tomu, aby azda neskoršie, vo vhodnejšom čase nešiel kvôli Paulínke a kvôli nim aj na cirkevný sobáš. Dnes sa však o tom nedá hovoriť a chcel by byť rozhodne na čistom prv, ako narukuje.

Potom je to inakšie. Sám Matúš, vážená a od starostí prešedivená hlava domu, to uznáva a odo dvier, kde zaujíma svoje dôležité miesto, pohľadmi a tvárou jasne naznačuje pani Hermíne, aby tvrdošijne nezotrvávala na svojom vonkoncom neudržateľnom stanovisku, keď sa ponúka také jedinečné šťastie. Svoje dávne rozhodnutie vychovať z Paulínky paničku nezmenil, len starosti, robota a hlavne zaneprázdnenie so stavbou mu nedovolilo, aby sa ním nepretržite zaoberal a aby mu dal aj nejaký výraz. A teraz sa naskytuje jedinečná príležitosť. Paulínka bude pani učiteľka. Ľudia sa jej budú klaňať, jeho prianie sa ide splniť samo, i bez jeho pričinenia, iba šťastlivou zhodou okolností. Načo tu klásť podmienky, ktoré by ľahko mohli vytvoriť nový, azda aj nepriaznivý stav. Mudrovanie sa niekedy nevypláca. Najmä keď ide o čas. Treba brať vec tak, ako sa sama ponúka. Nový učiteľ je bezpochyby bezúhonný, poriadny mladík, on, Matúš, mu odprvu dôveruje a teraz, keby iba na ňom záležalo, môže mu s pokojným svedomím zveriť Paulínku. Taká je jeho vôľa.

Pravdaže, nemusí ju vôbec vyslovovať. Pani Hermína celú záležitosť tiež asi tak chápe, a keďže si Paulínka nepredkladá svoje vlastné a osobitné nároky, Láng Nándor nepotrebuje si nijako kriviť presvedčenie, ktoré iste poctivým spôsobom nadobudol. Všetka česť.

O chvíľu potom mladý pár vezie hluchý Joťko na doštenáku na sobáš. Neodprevádzajú ich žiadni svadobníci. Na voze za širokým chrbtom a veľkou hlavou Joťka sedia len oni dvaja, Paulínka a Láng Nándor, lebo je to celkom tichá svadba. Obrady sa odbavia v notárskej kancelárii za písacím stolom, jedným svedkom je obecný sluha a druhým cestár, ktorého oknom zavolajú od roboty v priekope.

Ani svadobný stôl nie je doma upravený, ozdobený a založený tak, ako by sa svedčalo. Čože môže úbohá Gajerka, ktorú zavolajú na hodinku, kým sú mladomanželia preč, prihotoviť? Azda tuhú kuraciu polievku, šunku na kyslo s vajcami, nejaký kúcheň, jeden pliešok križliaka, a to viac preto, aby si mohol vziať mladý pán na cestu.

Paulínka si nestačí ani náležite uvedomiť, že zmenila svoj stav. Aká zmena? Trocha rušnejší deň. Nechce sa jej ani veriť. Azda to bol iba sen. Všetko trvalo najviac tri hodinky. Hneď po poludňajšom zvonení vynáša do voza kufor, ktorý sama napakovala škatuľkami, hrubšou bielizňou, rozličnými mužskými potrebami a hlavne pečivom a jedlom. Joťko sa kníše popri koňoch, ešte ich naposledy ošuchuje a berie bič. A tu pred ňou stojí Láng Nándor, tanítóúr, jej muž. Ani on nemá rád dlhé lúčenie. Jeden priamy pohľad, azda je to práve ten prvý, a potom náhly, krátky bozk, a zbohom, píš!

Ale teraz dolu cestou zahadzuje sa ešte nejaké chlapisko s uzlíkom pod pazuchou. Istotne sa chce tiež zviezť. Paulínke sa hneď prežiari tvár. A veľmi horlivo pristavuje kone, ktoré sa už boli pohýbali.

Veď je to Tóno.

Naozaj, Nánkin Tóno, aj on rukuje. Božemôj, veď je ani topoľ, nikto ho už nemôže prerásť, bude z neho poriadny kanonier. Ako sa priženie, rozvlní prudko svojím veľkým telom a najmä rukami povetrie a donesie opravdivú chlapskú vôňu, vôňu ťažkého potu a vôňu tuhého tabaku. Paulínka celá oživne. Voľajako naň bola pozabudla. A teraz si ho pripomína. Ach, Tóno, jej útla bezstarostná mladosť. Hry na pažiti, veľké a smelé podujatia. Áno, Tóno jej veľký priateľ a ochranca. Dosiaľ voľakde bol. Vlastne nebol nikde. Pravidelne každú nedeľu prišiel si sadnúť do krčmy medzi chlapov a popíjal s nimi zo spoločnej fľaše. Len ona naň nejako pozabudla. A teraz je zas tu pred ňou, stále rovnako dobrácky Tóno. Aký je len mocný a pevný. Skoro ho nemôže voz pobrať. Sedí hore na klanici a nohy sa mu ešte vlečú po zemi. Ona je vedľa neho ešte vždy dievčatko, malá Paulínka z krčmy. Pripomína si tú skutočnosť najmä vtedy, keď mu podáva ruku. Jeho jediná ruka by ju zodvihla ani triesku. Chvalabohu, on na ňu nezabudol. Rehlí sa a chce byť aj teraz veselý a hlavne úprimný, ako býval vždy. Majte sa tu dobre, vraví jej, a niekedy nazri aj k mojej materi, lebo tak volával tetku Nánku.

Áno, pozrie, sľubuje Paulínka a v očiach cíti povážlivú vlhkosť, keď sa voz pohýna.

Kohože to odprevádza?

Prirodzene, svojho muža. Ale ten sedí vpredu pri Joťkovi. Áno, Láng Nándor tam sedí nehybne, hľadí dolu za cestou a ani raz neobráti hlavu, aby sa presvedčil, či jeho žena náhodou nestojí ešte na ceste a nečaká na jeho posledný pozdrav. A Tóno sedí vzadu tvárou k nej, stále sa na ňu usmieva, kým ju môže sledovať, a na zákrute, keď má voz zájsť, kýva jej ešte dlho rukou, lebo si myslí, že sa mu tak patrí.

Zbohom, Tóno!