ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dôvody za samosprávu

Pre zvlášnu geografickú polohu Slovenska, jeho vzdialenosť od centra štátu a odchylné pomery sú na Slovensku a medzi americkými Slovákmi mnohí toho náhľadu, že je správa zeme tejto podľa šablóny Česka, Moravy a Sliezska nemožná a ani nie žiaducia a vynútily si tieto okolnosti, neuspokojivé zaplňovanie úradov atď., diskusiu o samospráve Slovenska. Vec má analógiu na pr. v Juhoslávii. Inak ale stretáme sa s touto otázkou vlastne všade.

Chceme sa s vecou ako dôležitou zo spojenia nášho prirodzene vyplývajúcou otázkou zaoberať.

O samospráve hovoríme ako o protive centralizácie. Keď nie sú zákonodarstvo a správa celkom sjednotené v jednom strede podľa zásad jednotných a kde sa zemi i na jednom i na druhom poli povoľuje istá samostatnosť tak, že sa jej povoľuje i časť zákonodarstva i časť exekutívy.

Samosprávou chceme podľa švajciarskeho profesora dra Erwina Rucka dosiahnuť, aby sa zamedzily nevýhody ochromovania (šablonizovania a byrokratizovania) správou a aby sa zamedzilo rovnaké zachádzanie s pomerami odlišnými.

Prof. dr. Erwin Ruck za samosprávu

Samospráva dôrazňuje lokálny vecný svojráz, zvláštnosť pomerov a potrieb. Chce dosiahnuť stupňovanie záujmu a smyslu pre úlohy a problémy verejnej správy, politické školovanie a vzdelanie občanov spolúčinnosťou v samospráve, rozšírenie verejných práv občanov zúčastnením týchto na živote štátu rozdelenie zodpovednosti za verejný život medzi štát a samosprávne telesá a stupňovanie citu zodpovednosti u týchto a má čo najvyšší cieľ pred sebou snahu pozdvihnúť a posilniť štátnu myšlienku a pospolitosť (Volksgemeinschaft).^[56]

Štát, nepočetnými úlohami preťažený, mal by si blahoželať, že obecenstvo nechce čakať všetko od neho a že si chce niečo i samo spraviť a ja myslím, že dobrá správa je najbezpečnejším prostriedkom pre uspokojenie obyvateľstva.

Keď hodíme pohľad na bývalé Uhorsko, vidíme, že „bahno maďarské“, z ktorého nás Republika vytrhla, malo svoj pôvod hlavne v zlom štátnom systéme.

Veď jednotlivé odvetvia správy uhorského štátu: súdnictvo, železnice, pošty a telegrafy atď. zle nefungovaly, no jednako bol výsledok práce všetkých síl štátu, ako sa to i vo vojne dokázalo, nepriaznivý. Ľudia, žijúci v Uhorsku, nemali pravej lásky jeden k druhému a k štátu, najmä nie k národnostiam a tak neutvoril sa medzi nimi pravý patriotizmus, z toho vyplývala zlá verejná morálka a hniloba vnútorných pomerov.

Slovákovi daná je možnosť v republike spoluspravovať veci celého štátu. On chce, aby mohol samostatne spravovať istú časť svojich vecí.

Nesporné je, ze samospráva je vyšším, vyvinutejším stupňom štátnej správy a každý štát, chcejúci reformovať svoju správu, uplatňuje svoje snahy po samospráve.

Dr. V. Joachim za samosprávu

Podľa dra V. Joachima (Reforma správy veřejné) samospráva je „správa lidu lidem. Lid má vládnout a spravovat svoje věci sám. Je to jednotná vedoucí myšlenka moderního státu… Nutnost zlidověti vládu i správu nastává vývojem společenským, hlavně postupem vzdělání lidu.“

Pravá sila státu (16. str. men. spisu).

Pôvodca poukazuje na príklady kancelára Marie Terezie, Kaunica a veľkého ministra Steina v Prusku, prízvukujúc, že štátnici, najmä v časoch kritických, obracajú sa na ľud, na ktorom, ako na väčšine obyvateľstva, spočíva blaho štátu. Preto Stein r. 1808 hľadal obnovu Pruska v uvedení samosprávy — najprv v mestách. „Důvěra člověka zušlechťuje, stálé poručníkování naproti tomu zdržuje jeho zrání… Účast národa v zákonodárství a správě budí lásku k ústavě, vytvoří správné veřejné mínění o potřebách národa a ve mnoha občanech způsobilost spravovati věci veřejné.“ (Dr. Joachim str. 18.)

„Čím hlouběji stát zapustí kořeny,“ — hovorí na inom mieste (str. 60.) — „do šířek a hloubek lidu, tím více sjednotí se s lidem, tím silnejší bude.“

„Celý život opírá se čím dál tím víc o lid, lid vzdělaný pak nechce býti ovládán a spravován, chce vládnouti a spravovati sám. Lid nejširší třídy bude následky války nejvíce cítiti, jeho práce bude nejvíce zapotřebí k obrodě. To vše musí samo sebou nutno vésti a povede k zlidovění správy.“

Je pravda, že otázky správy nezdajú sa byť životnou otázkou obyvateľstva, takými zdajú sa byť predovšetkým otázky výživy, hygieny, premávky a podobné, ale bez právneho usporiadania a dobrej správy nemožno uspokojiť vitálne potreby obyvateľstva, preto obracia sa záujem novoutvoreného štátu predovšetkým k otázkam ústavy a správy štátnej; toto sú tie koľajnice, po ktorých má sa potom stroj štátneho života ďalej pohybovať.

Faktum je, že autoritatívne štáty sú tak proti osobnej ako aj kolektívnej slobode, zemské snemy rozpúšťajú, cirkevnú autonomiu odstraňujú, naproti tomu je demokracia za osobnú a kolektívnu slobodu a preto slobody zemí všade fedruje.

Prof Kelsen za vyšší stupeň demokracie daním možnosti tvorenia lokálnych noriem

Prof. Kelsen je za vyšší stupeň demokracie daním možnosti tvorenia lokálnych noriem.

Myšlienku, že keď sa čiastke národa odníma možnosť vynášať normy jeho zvlášť sa týkajúce — právo samourčovacie — môže viesť k autokratickému zachádzaniu, odôvodňuje prof. Kelsen^[57] takto:

Keď sa žiada, aby na tvorení lokálnych noriem len týmto podrobená časť národa bola účastná, nie ale celý národ ako celok centrálnemu právnemu poriadku podrobených, chce sa tým uskutočniť nielen väčšia miera decentralizácie, ale aj vyšší stupeň demokracie.

Lebo sloboda v smysle samourčovania stáva sa o toľko menšou, čím viac takých jednotlivcov sa na utvorení nejakej normy zúčastní, ktorí nie sú podrobení tejto. Ak sa toto tvorenie deje na základe usnesenia väčšiny, môže väčšina, keď aj lokálnu normu celý národ ustanovuje, pozostávať z tých jednotlivcov, ktorí nie sú podrobení norme, ktorá sa má vyniesť pre časť národa, čo sa zvlášte v prípadoch, kde ide o náboženské a nacionálne čiastky (Teilgemeinschaften) ako autokratické pociťuje.

Dr. G. Jelinek za decentralizáciu

V spise „Das Recht des modernen Staates“ píše prof. Dr. Georg Jelinek o decentralizácii toto (str. 583):

„Dezentralisation gemäß dem Provinzialsystem pflegt eine umfassende Dezentralisation nicht nur der Verwaltung, sondern auch der Gesetzgebung und der Rechtsprechung zu sein. Sie begünstigt und erhält dadurch das Sonderleben der also organisierten Teile eines Staates in hohem Grade.“

Nemecká ústava za samosprávu

Nemecká ústava z r. 1919 vidí v rozčlenení štátu na zeme umožnenie najväčšej hospodárskej a kultúrnej výkonnosti obyvateľstva (čl. 18).

Potreba vytvára ľudí: slovenskí ľudia nikdy nebudú zapracovaní do veľkých úloh štátu, keď sa im k tomu nedá príležitosti, preto ich treba v čím väčšom počte zvlášte i do centrálnych úradov menovať a aj tu doma viac úloh štátnych na ich plecia zvaľovať.

O zisku, plynúcom z postupne vždy väčšieho zamestnania síl domácich, ani nehovorím.

Je známou vecou, že obce,^[58] župy, krajina a štát môžu byť spravované s účasťou alebo bez účasti obecenstva, závisí to od vôle občianstva, od jeho politickej zrelosti a stupňa jeho vzdelanosti.

Najlepším dôkazom toho, ako sa u nás i najnevinnejším veciam dáva náter škodlivosti štátu, je debata o organizácii zemskej politickej správy, z ktorej podávam tu ukázku podľa môjho Prelomu (str. 169 a nasl.).

Debatu o návrhu zákona o politickej správe započal posl. Hrušovský v schôdzi snemovne dňa 30. júna 1927 („Tisky Nár. shromaždenia“ z r. 1927, str. 2025) slovami: „Ešte nikdy neujal som sa tu slova s takým bôľnym pocitom, ako pri terajšej debate.“

„S neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou, úžasným hazardovaním s budúcnosťou tohto štátu ide sa tu do experimentu, ktorý musí priviesť k ďalšiemu rozviazaniu jednoty československého národa a ktorý preto historia označí za najťažší zločin, ktorý bol spáchaný proti Československému štátu.“

V tom smysle rečnili i dr Dérer a dr. Maisner (Rob. noviny z 1. júla 1927).

Dr. Heotzel hovorí (Bratislava, číslo 1, 2, 1928): „Pracovať pre krajinu Slovenskú znamená pracovať pre Maďarov.“

Úloha referenta zákona dr. Hallu oproti týmto neuveriteľným výpadom nebola ľahká. (Viď „Tisky Nár. shrom.“ z r. 1927, strana 1927 a nasled.) Jeho ozaj krásne štátnické slová znely takto:

„Poslanci Hrušovský a Dérer prorokujú príliš čierne, keď vidia v Slovenskej krajine zárodok rozvratu republiky, — sú príliš angažovaní opozične.“

„Je isté, že úlohy tejto oblasti (Slovenska), o ktorých autonomne rokovať bude voľný sbor, znamenať budú upútanie pozornosti na národné veci slovenské, kultúrne i hospodárske, budú prebúdzať slovenský patriotizmus. Či je to niečo nebezpečného, protištátneho? Ja v tomto patriotizme vidím stupeň k štátnosti, ktorá Slovensku bola cudzia a neznáma.“

„V prospechu a blahobyte zeme a národa slovenského vidím úspech a blahobyt republiky.“

„K práci tej pozývame všetkých, i posl. Hrušovského de strigis, quea non sunt a ani nebudú.“

K historii zákona o politickej správe a myšlienky samosprávy

Keď kládol som 31. októbra 1918 v Turč. Sv. Martine v užšom kruhu Slov. národnej rady ako podmienku rešp. čo dezidérium pri spojení sa nás Slovákov s národom českým v jeden štátny celok, aby na Slovensku časom zavedená bola samospráva,^[59] považoval som to za samou sebou sa rozumiacu vec. Väčšina prítomných to i prijala.^[60] Pri tom neviedol ma nijaký separatizmus. Veď spojenie naše pokropili sme deň predtým slzami radosti.

Ale pomyslenie na to, že to bol svetohistorický okamih, kde Slovákovi tiež prichodilo domáhať sa miesta pod slncom, upomínalo človeka bdelého záujmov národa neopomenúť upozorniť ho, že je tu čas napísať na cartu biancu, čo chceme. Veď ak by samosprávou docielené bolo uspokojenie Slovenska, by sme si k tomu len blahoželať mohli, keďže v ťažkých časoch bude treba počítať s krajnou oddanosťou každého jednotlivca.

Hlbší smysel samosprávy

Ešte hlbší smysel samosprávy pochopil som, pravda, len pozdejšie, keď mal som príležitosť r. 1919 konať cestu do Švajciarska a keď počul som z úst vicekancelára švajciarskej republiky, že im len kantonový systém umožňuje nacionálne (nur das Foederative) rozumný systém kantonov (ermöglicht uns das Nationale).

T. j. len decentratizovaním zvlášte rečových a náboženských, kultúrnych a lokálnych otázok do kantonov umožňuje sa pokojné spolunažívanie národov Švajciarsko obývajúcich.

Keby toho nebolo, v centrume iste by došlo ku rozoprám a tohoto blahodarného účinku by decentralizácia mala mať aj ohľadom českosl. pomeru (iste by decentralizácia v tomto smysle poslúžila aj pomeru československo-nemeckému).

Tohto významu decentralizácie si obencenstvo naše, pravda, nevšíma, lebo u nás tieto otázky na mieste samom, rozumiem na pr. cestovaním po Švajciarsku, nikto neštuduje.

Môj dňa 16. nov. 1919 v Nár. novinách o samospráve Slovenska napísaný článok bol prijatý a úľubou a vo mne nechal súhlas obecenstva ten dojem, že mnou hodenou myšlienkou poslúžené bude ideálnemu snaženiu, ktoré je v záujme zdarného vývoja národa potrebné a že tým poslúžené bude aj štátu.

Že sa s týmito vecmi dnes znovu zaoberám, a to už po tretí raz, robím to pour l’honneur du drapeau na obhajobu mnou v tejto veci zaujatého stanoviska.

Bohužiaľ myšlienke tejto poškodily niektoré prehnané výpovede a politická nerozhľadnosť (spomínaná bola na pr. „souverainita“ národa slovenského, ktorú N. B. ani člen spolkového štátu nemá).

Nacionálne momenty za samosprávu

Ale nie je div, že sa k pôvodne čisto politickej myšlienke pripojily aj nacionálne momenty, pre nedostatočné kultivovanie národného citu v školách, pre nedostatočné rešpektovanie náboženského cítenia a nedostatočné zaplňovanie úradov príslušníkmi Slovenska atď.^[61]

Keby u nás neboly bývaly odstránené malé župy, mohla popri nich fungovať zem ako vrcholná zemská organizácia a vo veciach, v ktorých je postarané i o III. inštanciu, ako konečná inštancia. Teraz je situácia zmenená.

Neúmerné rastenie mesta Prahy

K žiadosti decentralizácie pristupuje ešte jeden novší dôvod: veľký vzrast Prahy. Keď pozeráme, ako sa mesto mesta Praha číselne zmáha, ako absorbuje najväčšiu časť agend politických, správnych, finančných, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych celého štátu, vzmáhajú sa v nás obavy, ktorým výraz dáva Venkov č. z 30. I. 38. uvážiac, že i v Čechách preponderancia Prahy stáva sa citeľnou a nemilou, keďže sa obchody a podniky (z dôvodu, že sú v Prahe menšie obecné prirážky a iné výhody) z Čiech ta sťahujú; keď sa podnik nemôže presťahovať, sťahuje sa aspoň sídlo. „Praha neúměrně roste, přelidňuje se.“ (Venkov č. z 30. I. 1938.) „Budovati četná střediska regionální má býti v programu kompetentních měst.“

Kam toto povedie?

Je to hypertrofia hlavných miest, ktorej sme boli svedkami u Viedne a Budapešti.

Ale aj vidiek chce žiť.

Toto koncentrovanie všetkého života je pre Slovensko tým nevýhodnejšie, že ono leží odľahle.

I jeho politickí zástupcovia i obecenstvo Slovenska odkázaní sú na intenzívny styk s ďalekou Prahou. Vzdialenosť im to sťažuje, ale ona sťažuje aj Prahe vykonávanie administratívnych agend na Slovensku a styky so Slovenskom^[62] a volá po presunutí agend centrály na Slovensko samé, nakoľko je to možné. Historické zeme ťažia z ich blízkosti k centrále štátu.

Mohlo by sa namietať, že však na pr. i vo Francii sú podobné pomery, ale i tam je stála ponosa na prílišnú centralizáciu.

Sú v našom štáte i regionálne smery, ktoré chcú nedostatkom periferii odpomôcť, ale ich úspech je problematický: nemajú v programe inštitucionálne garancie.

Inštitucionálnou garanciou, ktorou by sa u nás týmto vadám odpomôcť dalo, by bola samospráva. Oproti samospráve sa všeličo uvádza:

Námietky proti samospráve

1. Keď sa hovorí o samospráve, nesmie sa mysleť na federalizmus. (Porovnanie k Irsku [Slovenský denník č. 48/38] neberiem vážne, veď pomer tohto k veľkej Britanii je pomer ani nie federatívneho, ale takmer samostatného štátu.)

Pod federáciou rozumieme, keď sa štáty spojujú v jeden štát a keď časť svojej suverenity ohľadom veci ich spoločne zaujímajúcich prenesú na jeden centrálny orgán (spolkový štát). O takom prípade u nás reči byť nemôže.

2. Oproti samospráve uvádza sa najviac nedôvera a obava pred separatizmom.

Príklad Švajciarska ukazuje, ako možno všetky národy uspokojiť.

3. O povolení normotvornej činnosti zemi nemôže byť už preto diskusia, že ju zem má (§ 56 zák. č. 127/27), keď aj v obmedzenejšej miere.

Ide len o isté rozšírenie tohto práva. (O tom zmieňujem sa na inom mieste.)

Ani kantony švajciarske, ani štáty severoamerickej Unie nemôže nám v tomto ohľade slúžiť za vzor, lebo tieto boly predtým samostatnými štátmi. Právnici Slovenska chcú unifikáciu práva.

4. Spomína sa i úpadok školstva, ktoré by nastalo vmiešaním sa do správy školstva živlov konfesionálnych.

Ale tu treba upozorniť, že veci školstva by zem riadila podľa zásadných usnesení štátneho zákonodarstva. Majúc, pravda, možnosť vynášať zákony o vykonávaní a exekvovať tieto.

5. Uvádza sa i to, že by z úradov boly ev. uchadzači vytisnutí katolíckou väčšinou.

Pri takomto ponímaní veci by zeme nikde nemohly mať správu svojich veci vo svojich rukách.

Slovenských uchadzačov bol i tak dosiaľ nedostatok, mnohé miesta správy sú zaplnené exponovanými. Ani keď sa silnejšie uplatňovala ľudová strana v zemi a keď bol jej prezidentom ľudák, nebolo ponôs na obchádzanie evanjelikov.

7. Obava pred Nemcami: že by si oni žiadali samosprávu.

Odpoveď na to je len tá, že pre obavy pred Nemcami boly odstránené i župy a tým stratil štát najistejší spôsob uspokojenia nemeckej menšiny.

Dr. Ant. Štefánek vyslovil v senáte a v Slov. denníku (číslo 9. IV. 38.) obavu pred dualizmom, ktorý by nastal samosprávou.

Na ten dualizmus James M. Beck „Die Verfassung der Vereinigten Staaten“ (Berlin 1926) inakšie hľadí hovoriac:

„Keby nebolo toho dualizmu v ústave Spoj. štátov severoamerických, by ústava Unie pri veľkých rozdieloch vo zvykoch, tradíciach a ideáloch národa v jednotlivých štátoch už dávno bola stroskotala. Možno povedať, že úspech, s ktorým tvorcovia ústavy vyrovnali prevahu a pôsobivú moc národa s tendenciami lokálnej samosprávy, tvorí jeden z veľkých výdobytkov v historii ľudstva.“

Štefánkov poukaz na sjednocujúce tendencie Nemecka a Hitlera natoľko kuľhá, že Hitler utlačil i individuálnu i kolektívnu slobodu v štáte ochromením parlamentu a konštitúcie, v zemiach rozpustením snemov, čo by malo za následok, že by vari ani len zemské zastupiteľstvá existovať nemohly, v cirkvi, zrušením cirkevnej autonomie, všetko to sebou doniesla ideologia fašistická, systém diktatúrny. My ale priznávame sa ako dosiaľ väčšina vzdelaného sveta k demokracii a odmietame takéto obstrihávanie kolektívnych práv.

Americkí Slováci a samospráva

Horlivými zástancami myšlienky samosprávy Slovenska boli a sú americkí Slováci, ktorí jej výraz dali 30. mája v Pittsburskej dohode, ktorá zabezpečuje Slovensku svoj snem, svoje úrady a súdy.

Americkí Slováci nežiadali jej okamžité uskutočnenie, ale žiadali prevedenie Dohody podľa možnosti a okolnosti azda len za 20 — 30 rokov. (Pittsburg, 24. okt. 1919.)

Aj americko-české organizácie vyjadrujú sa 28. — 30. júna 1922 za postupné uvedenie Dohody, len neskoršie postavily sa české časopisy vplyvom kraja proti nej vôbec. Opätovne vysielaní boli zo Slovenska politikovia na oslabenie stanoviska amerických Slovákov: Tak Moyš, Pocisk, Dr. Šrobár. (Cennú protiváhu vykonal zvlášte Anton Kompánek utvorením Sdruženia priateľov slovenskej slobody.)

Zásah našich do vnútorných vecí našich krajanov amerických nebol vždy šťastný, mal za následok povstanie vážnych diferencií medzi nimi a ich odcudzenie od rodného kraja, čo považujem za veľkú škodu, lebo oni boli a sú cennou složkou nášho národa a vykonali mnoho v prospech nášho oslobodenia. (Nehovoriac o obetiach na krvi pripomínam ich horlivú agitáciu za vec národa a ich veľké peňažné obete. Tak clevelandskí Slováci obetovali 37.000 dol., Scranton 35.000, Pittsburg a New York po 100.000 dol.)

Poznamenávam, že hlavné požiadavky amerických Slovákov bolo možno dosť ľahko uskutočniť: pozdejšie utvorený zemský zastupiteľský sbor mohol sa bez väčších nákladov vyvinúť na snem, rozšírením jeho činnosti, ktorá sa dnes všeobecne hlása. Svoju vlastnú správu sme mali v župách, ktorých odstránenie na pr. ani prof. Lašťovka neschvaľuje. Súdy mohly na ten čas ostať ako súdy štátne.

Do polemík vklzly sa aj vecné omyly, ako na pr. do Šrobárovho listu zo dňa 10. okt. 1919 písaného do Ameriky, že by v nádejnom sneme Slováci mali chatrnú, alebo nijakú majoritu (na pr. pri 300 členovom sneme by bolo 160 Slovákov z tých časť pochybných a 140 Neslovákov).

Udalosti pozdejšie a dnešné sostavenie zastupiteľského sboru zemského ukázaly neodôvodnenosť takýchto obáv.^[63]

Od tých čias odznely tu a za morom početné prejavy za samosprávu.

Slovenská vládna tlač, nie že by bola vítala živý záujem amerických Slovákov za nás a za samosprávu, ale túto v zásade zatracovala, a vyvinul sa z toho až nepriateľský pomer.

Rozumiem, že sa z českej strany nevľúdne hľadelo na verejnoprávne útvary, obmedzujúce po istú mieru štátnu centrálnu moc, ale zostáva záhadou, ako sa mohli príslušníci Slovenska a národa slovenského spierať nadobudnutiu viac práv pre Slovensko, ktoré maly byť dané Slovensku v pomere k jeho nosnej sile, hoci len v budúcnosti a ako mohli Pittsburskú smluvu v zásade zabraňovať. Postrádam v tom nedostatok snahy po vládnutí velení v zemi svojej.

Konst. Čulen upozorňuje vo svojom spise o Pittsburskej dohode, že naši rodáci za morom a hádam aj sám prezident Masaryk mali pri robení Pittsburskej dohody pred očima ústavu Spojených štátov severoamerických z r. 1787.

Medzi potrebami takého veľkého štátu ako je Unia a štátu takej prostrednej veľkosti ako je Československo, je veľký rozdiel: odľahlým štátom musela sa nielen preto, že ju už i predtým maly, ale i preto nechať väčšia pôsobnosť, lebo mnohé lokálne veci z odľahlého centra nebolo možno dobre spravovať. A išlo tu o predtým celkom samostatné štáty. Boly medzi nimi aj veľké hospodárske a geografické rozdiely.

Ale medzi vedúcimi zásadami Unie sú také, ktoré sa veľmi hodia i na nás.

(Unia vyvinovala sa N. B. čím ďalej, tým centralistickejšie i pre zmenené pomery na poli komunikácie a techniky.)

Americký spisovateľ James M. Beck upozorňuje vo svojom spise o ústave Spojených štátov severoamerických, že keby nebolo dualistického systému, podľa ktorého popri Unii jestvovaly i štáty s ich zvláštnou správou, by pri veľkých rozdieloch vo zvykoch, tradíciach a ideáloch národa jednotlivých štátov ústava Unie už dávno bola stroskotala.

„Možno povedať,“ hovorí ten istý, „že úspech, s ktorým tvorcovia ústavy vyrovnali prevahu a pôsobivú moc národa s tendenciami lokálnej samosprávy, tvorí jeden z veľkých výdobytkov v historii ľudstva.“

Tým opakuje sa v Amerike, čomu autora poučil vicekancelár švajciarskej republiky, že múdre separovanie je základom dobrého spolunažívania.

Hlavný a hádam najväčšiu závadu spôsobiaci bod, otázka zákonodarnej pôsobnosti snemu, nechaný je v Dohode otvorený. V Amerike rozhodujú v centrume o zvonkajších veciach, o vojsku, o obrane štátu, o financiach Unie; o mene, o mierach a váhach, o zriadení najvyššieho súdneho dvora a zvláštnych súdov, o poštových úradoch a poštových cestách.

Z materií právnych zmieňuje sa ústava len o konkurze a o autorskom práve.

Nehovorí ústava o náboženských a školských otázkach (ústava nedáva kongresu práva vyniesť zákon o pripustení niektorého náboženstva alebo jeho voľného vykonávania), o sociálnej pečlivosti (hovorí len o staraní sa o všeobecné dobro),^[64] nehovorí o obchode a premávke až na pošty a poštové cesty, nehovorí o jednotlivých materiach právnych, o súkromnom, obchodnom, zmenkovom, trestnom o banskom práve, o procedúrach, o zdravotníctve, o priemysle a živnostníctve atď. nechávajúc tieto veci štátom.

U nás naproti tomu vyslovená bola žiadosť o unifikáciu všetkých týchto zákonov a ona je práve aj postupne v behu. (Aj Švajciarsko má celkom roztrieštené zákonodarstvo, ako na to na inom mieste tohto spisu poukazujem.)

Pri takomto ohromnom vacuume nám samospráva štátov Unie za vzor slúžiť nemôže. V ďalšom pokúsim sa o námet postupnej samosprávy, ako ja v našich okolnostiach na vec hľadím.

Niektorým budú sa zdať moje námety neuspokojivými, druhým prehnanými, toto by ale hovorilo práve v ich prospech.

Námety moje majú tú výhodu, že dávajú možnosť postupného rozšírenia a chcú byť kompromisom medzi tým, čo je možné a medzi krajnými žiadosťami, tým usilujem sa vec samosprávy urobiť prijateľnejšou.

Múdrym prevedením samosprávy poslúžili by sme cenným vzorom celému podunajskému územiu tak Juhoslávii s jej Chorvátmi, Slovincami, Macedoncami, aj Rumunsku s jeho Besarábiou, Dobrudžou, ale aj s jeho odlišnými sedmohradskými pomerami,^[65] ako aj Poľsku s jeho 4 mil. Ukrajincami.