ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

zo dňa 11. augusta 1919 (RGBL 1919, č. 152) podľa spisu Gerharda Anschütza: Die Verfassung des Deutschen Reiches (Berlín, 1933).

Rozčlenenie štátu na zeme^[70] má pri najväčšom do ohľadu bratí vôle obyvateľstva slúžiť najväčšej hospodárskej a kultúrnej výkonnosti obyvateľstva (čl. 18).

Svoju vôľu ohľadom rozčlenenia prejaví obyvateľstvo hlasovaním.

Každá zem má slobodnoštátnu (freistaatlich) ústavu. Zastupiteľstvo ľudu^[71] musí byť volené všeobecnou, rovnou, bezprostrednou a tajnou voľbou všetkých mužov a žien nemeckého štátu podľa zásad proporcionálnosti. Zemská vláda potrebuje dôveru zastupiteľstva ľudu.

Podľa zásad pre voľby do zemského zastupiteľstva volí sa aj do obcí (čl. 17).

Prvým právom zemi je utvoriť a organizovať zemskú správu, vládu, ktorá je snemu zemskému zodpovedná, určiť vek voliteľnosti do snemu, spôsob voľby, agendu snemu a vlády, rozpustenie snemu, určiť spôsoby prevedenia bezprostrednej demokracie (rozhodnutia a žiadosti hlasovaním národa).

Úradníci poverení bezprostrednou správou štátnou majú byť podľa pravidla zemskí príslušníci (čl. 16).

Správu zemskú vykonávajú zemskí úradníci.

Riadne súdnictvo vykonáva ríšsky súd a súdy zemi.

Bližšiu organizáciu súdov určujú buď štátne buď zemské zákony. (Návrh na úplné zoštátnenie súdov bol všetkými zemami odmietnutý, čl. 103.)

Sudcovia riadneho súdnictva menujú sa doživotne (čl. 104).

Vymenovanie sudcov najvyššieho súdu deje sa na návrh ríšskej rady (Reichsrat) skrz Reichstag, sudcov súdov v zemiach sa nachádzajúcich vymenúva zemská vláda (čl. 104).

Štátnych úradníkov a dôstojníkov menuje prezident štátu. On môže vykonávanie práva menovania a prepustenia prevádzať nechať skrz iné vrchnosti (čl. 46).

V ríši a v zemiach zriaďujú sa správne súdy na ochranu jednotlivcov proti nariadeniam a činom správnych úradov (čl. 107).

Ríšskeho správneho súdu dosiaľ niet. Zoštátnené boly nižšie inštancie pre veci štátnych daní a správu veci robotníckych.

Pestovanie stykov s cudzozemskom je výlučnou vecou ríše.

Vo veciach, ktorých úprava prislúcha zemskému zákonodarstvu, môžu zeme uzavierať smluvy s inými štátmi. Smluvy vyžadujú schválenie štátu.

Na zabezpečenie záujmov, ktoré vznikajú pre jednotlivé zeme z ich zvláštnych hospodárskych vzťahov alebo z ich súsedného pomeru k zvonkajším štátom, učiní ríša potrebné opatrenia (čl. 78).

Vyplýva toto právo z toho, že úprave zemi podliehajú nielen tie veci, ktoré sú vyňaté zo zákonodarného výsostného práva ríše, ale aj veci konkurujúceho zákonodarstva a pokiaľ ich ríša neupravila, majú zeme právo zákonodarstva a tak aj právo na uzavieranie medzinárodných smlúv.

Príklady pre veci o ktorých podľa odst. 2 čl. 78 zeme smluvy uzavierať môžu, sú úprava pohraničného styku, otázky meliorácii, využitkovanie vodných síl, ktoré sa zčiastky v tu-, zčiastky v cudzozemsku nachádzajú — smluvy o cudzineckej policii, nakoľko nie je táto ríšou upravená.

Zeme môžu sa stýkať aj s hlavou katol. cirkvi a aj konkordáty uzavierať, lebo katolícka cirkev nie je ani zvonkajším štátom ani štátom vôbec. Dohody nevyžadujú aprobácie vlády. Bavorsko, Prusko, Badensko použily tohto práva.

Ale konkordáty môžu upravovať len také otázky, o ktorých zeme môžu disponovať, teda pomer štátu k cirkvi len natoľko, nakoľko nie je upravený ríšskym zákonom.

Pošty, telegrafy a telefony sú výlučne vecou ríše (čl. 88).

Úlohou ríše je vodné cesty, ktoré slúžia všeobecnej premávke, prevziať do svojho vlastníctva a do svojej správy.

Pri správe, výstavbe alebo novostavbe vodných ciest majú sa potreby zemskej kultúry a vodného hospodárstva chrániť v súhlase so zemami (čl. 97).

Nadobudnutie a strata štátneho občianstva deje sa podľa predpisov ríšskeho zákona.

Príslušník niektorej zeme je súčasne občanom štátu.

Každý Nemec má v každej zemi tie samé práva a povinnosti, ako príslušníci zeme (čl. 110).

Nemci sa môžu voľne sťahovať v celej ríši (čl. 111).

Do výlučnej zákonodarnej moci štátu prislúchajú:

1. vzťahy k cudzozemsku;

2. veci koloniálne;

3. štátne občianstvo, voľné sťahovanie, prisťahovanie, vysťahovanie, vydanie zločincov;

4. branné veci;

5. mena;

6. clá;

7. veci pošt, telegrafov a telefonov (čl. 6).

Ríša má zákonodarstvo:

1. o občianskom práve;

2. o trestnom práve;

3. o súdnom pokračovaní s výkonom trestu a právnu pomoc;

4. o pasoch a cudzineckej policií;

5. o vojsku a o pečlivosti o vandrovníkoch (Wandererfürsorge);

6. o tlači, o spolkovom a shromažďovacom práve;

7. o populačnej politike, o materinstve, o ochrane kojencov, detí a mládeže;

8. o zdravotníctve, o zverolekárstve a o ochrane rastlín proti chorobám;

9. o robotníckom práve, o poistení a o ochrane robotníkov a zamestnancov a o sprostredkovaní práce;

10. o staranie sa o odborné zastupiteľstvá pre územie ríše;

11. starosť o účastníkoch na vojne a ich pozostalých;

12. expropriačné právo;

13. socializácia prírodných pokladov a hospodárskych podujatí, rozmnoženie, zhotovenie, rozdelenie a tvorenie cien hospodárskych statkov pre národné hospodárstvo,

14. obchod, miery a váhy; vydávanie papierových peňazí a bankovníctvo;

15. predaj potravných článkov a predmetov dennej potreby;

16. živnostníctvo a baníctvo;

17. námorníctvo;

18. morské a pobrežné rybárstvo;

19. železnice, vnútrozemská plavba, premávka motorovými vozidlami po suchu, po vode a v povetrí. Stavba ciest nakoľko ide o všeobecnú dopravu a obranu štátu;

20. divadlá a kinematografy (čl. 7).

Zákonodarstvo o dávkach a iných príjmoch nakoľko sa upotrebujú pre účely ríše (čl. 8).

Pečlivosť o blahobyt, ochrana verejného poriadku, nakoľko je tu potreba vydania jednotných predpisov (čl. 9).

Ríša môže vysloviť zásady cestou zákonodarstva pre:

1. práva a povinnosti náboženských spoločností;

2. školstvo;

3. právo úradníkov;

4. pozemkové právo, prídel pozemkov pre osídlenie a veci usadlosti pre viazanie nemovitosti, pre bytové otázky, rozdelenie obyvateľstva (čl. 10).

Ríša môže určiť zákonodarnou cestou zásady o prípustnosti a spôsobe vyrubovania zemských dávok (čl. 11).

Pokiaľ a nakoľko ríša neupotrebí svojho zákonodarného práva, podržia zeme právo zákonodarstva.

Toto neplatí o výlučnom zákonodarnom práve ríše.

Oproti zemským zákonom, ktoré sa vzťahujú na bod 13 čl. 7, má ríšska vláda právo véta, nakoľko by tým dotknuté bolo verejné dobro (čl. 12).

Nie sú odňaté zemiam:

1. Materie čl. 7 — 11 konkurujúcej príslušnosti, nakoľko a pokiaľ ich ríša neupravila.

2. Materie v ústavnej listine nespomenuté, Štátna cirkev nejestvuje (čl. 137).

Dovolené je zakladať náboženské spoločnosti.

Tieto sú oprávnené vyrubovať daň podľa predpisov zemského práva.

Zeme upravujú vykonávanie predpisov ríšskych o náboženských spoločnostiach (čl. 136).

V Prusku bol potrebný k povoleniu práva verejnoprávnej spoločnosti špeciálny zákon.

V ostatných zemiach stačilo povolenie zemskej vlády.

Príspevky štátu zakladajúce sa na smluve alebo na zvláštnych právnych tituloch, ktoré odvádzané boly náboženským spoločnostiam, odmieňajú sa skrz zemské zákonodarstvo. Zásady pre toto ustanovuje ríša (čl. 138).

Inak ale podľa čl. 173 štátne príspevky náboženským spoločnostiam zakladajúce sa na zákone, smluve alebo zvláštnych tituloch zostávajú i naďalej.

O vzdelanie mládeže postarané je verejnými školami, zriadenými ríšou, zemami a obcami.

Výučba učiteľov má sa upraviť podľa zásad platných pre vyššie vzdelanie jednotne pre celú ríšu (čl. 143).

Školstvo stojí pod dozorom ríše. Dozor vykonáva sa odbornými úradníkmi, ktorým je to hlavným povolaním (čl. 144).

Podľa čl. 8 § 2 bavorského konkordáta majú cirkevné vrchnosti právo sťažovať sa pre neporiadky na školách u ríšskej príslušnej vrchnosti, ktorá má sa postarať o nápravu.

V obciach majú byť zriadené na návrh k výchove oprávnených ľudové školy ich vierovyznania.

Vôľa k výchove oprávnených má sa podľa možnosti rešpektovať. Ďalšie ustanoví zemské zákonodarstvo podľa zásad ríšskeho zákona (čl. 146).

Tento ríšsky zákon do r. 1933 nevyšiel.

Všetky školy majú sa snažiť o mravnú výchovu, o štátnoobčianske smýšľanie a odborné schopnosti v duchu nemeckonárodnom a v duchu smierlivosti s inými národmi.

Ľudové školstvo spolu s ľudovými vysokými školami majú napomáhať ríša, zeme a obce (čl. 148).

Náboženská výučba je riadnym učebným predmetom škôl s výnimkou škôl voľnej konfesie. Výučbu upravuje školské zákonodarstvo. Výučba deje sa v súhlase so zásadami príslušnej náboženskej spoločnosti bez ujmy dozoru štátu.

Udelenie náboženskej výučby a účasť na cirkevných výkonoch ponecháva sa vôle učiteľov, účasť na výučbe a na cirkevných sviatkoch a obradoch vôle tých, ktorí určujú náboženskú výchovu detí.

Teologické fakulty na univerzitách ostávajú (čl. 149).

Učitelia nemôžu byť silení k udeľovaniu náboženskej výučby.