ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ku § 2 jaz. zákona

Najv. s. súd v svojich prvotných rozhodnutiach až po najnovší čas dovolil i cudzincom, použiť jazyka menšiny.

Mal pri tom podľa slov svojich dôvodov na zreteli aj obľahčenie pohraničného styku. Geograficky blízko seba bývajúce stránky majú medzi sebou i najviac obchodných veci a právnych stykov: príslušníkom jazyka štátneho sa teda krivda nedeje, keď cudzozemec použije jazyka tej menšiny, kam sa so svojou vecou utieka a opačné stanovisko je bez vážnejšej príčiny aktom nevľúdnosti proti cudzozemsku, ale je aj nepraktickým aktom proti príslušníkovi menšiny, — veď ide hlavne o menšinové okresy, ktorým je úradné stýkanie sa s ich cudzozemskými konacionálmi tým obťažené, že sa procedúra u súdu, úradu, orgánu nemôže diať v ich reči, t. j. v reči príslušníkov menšiny.

N. S. S. toto svoje stanovisko v poslednom čase zmenil a osvojil si stanovisko zaujaté Najv. súdom brnenským a vládou v tomto rozhodnutí:

Boh. č. 12.675 (nález zo 4. apríla 1936, č. 4460/34).

Subjekty jazykových práv menšinových v smysle § 2 odst. 2 jaz. zák. sú len štátni občania republiky Československej.

Konkrétna sťažnosť smeruje proti tomu, že budapeštianskemu Országos Központi Hitelszövetkezetu odopreté bolo právo používať pred krajským súdom v Berehove, kde je vyše 20 % maďarská menšina, maďarčiny.

Otázkou, či cudzozemec môže používať menšinovej reči, zaoberal sa N.S.S. už opätovne, dosiaľ jeho judikatúra stojacia v rozpore k stanovisku N. S. brnenského a ministerstva spravedlivosti zakladala sa na náleze z 5. októbra 1921, č. 12.285 Boh A. 966/21 a uznávala, že i cudzinci, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi republiky, sú účastní práv, ktoré § 2 jaz. zák. priznáva príslušníkom jazyka menšiny.

Nález Boh. A 966/21 uznáva, že predpis odst. § 2 odst. 2 jaz. zák., ak vykladá podľa pravidiel výkladu gramatického, t. j. len podľa vlastného smyslu slov v ich súvislosti, oprávňuje k záveru, že výhoda tam poskytnutá príslušníkom jazyka menšiny je zamýšľaná a daná len pre príslušníkov štátnych. Keďže sa N. S. S. preca priklonil k právnemu názoru opačnému, učinil tak z úvahy, že z materiálu k jaz. zák. dá sa odvodiť, že vôľa zákonodarcova bola tá, aby výhoda § 2 odst. 2 jaz. zák. nebola obmedzená len na štátnych občanov československých, ale aby priznaná bola bez ohľadu na štátnu príslušnosť každému, ktorý za svoju má reč v prospech ktorej je predpis ten daný, že táto vôľa práve voľbou slova príslušníci jazyka tejto „menšiny“ chcela byť celkom a jasne prevedená, že tak jasne prejavený úmysel nesmie zostať nepovšimnutý pri výklade zákona a že vzhľadom na túto vôľu zákonodarcovu možno pokladať len tejto vôli vyhovujúci širší výklad za jedine správny.

V náleze Boh. A. 966/2, č. 12.285 uvádzajú sa za toto stanovisko tieto dôvody:^[42]

Prvá vládna osnova stála na stanovisku, že výhody jazyk. menšinám poskytované musia zostať obmedzené len na občanov štátnych. Preto bolo k § 2 odst. 2 doložené:

„Oprávnění toto náleží však pouze příslušníkům státu.“

I ústavný výbor Nár. shromaždení stál na tom stanovisku.

Ale v priebehu debaty bol, a to i z kruhov vládnych, učinený návrh, aby oné obmedzenie bolo vypustené. Poukazovalo sa na uľahčenie stykov pohraničných. Po diskusii bol tento podnet výborom prijatý a usneseno, že i cudzinci majú byť účastní ochrany zaistenej menšinám. Preto boly slová „státní příslušníci“ nahradané slovami „príslušníci jazyka tejto menšiny“.

V plenárnom zasadnutí Národného shromaždenia zo dňa 28. rešp. 29. febr. 1920 stal sa ešte raz pokus uplatniť pôvodnú myšlienku.

K účelu tomu slúžil návrh položiť namiesto slov „príslušníci jazyka tejto menšiny“, slova: „občania iného jazyka“.

Ale tento pozmeňovací návrh bol zamietnutý a prijatý bezo zmeny doslov ústavným výborom usnesený.

N. S. S. vo svojom najnovšom usnesení pokračuje ďalej takto:

Že, keby i všetko toto, čo vyššie bolo uvedené, bolo pravdivé, malo by to rozhodujúci význam len vtedy, keby úmysel zákonodarných faktorov bol došiel výrazu i v texte zákona samého. Ale z textu zákona samého nie je tento úmysel zrejmý.

V § 2 jaz. zák. je reč „o príslušníkoch jazyka tejto menšiny“, ale toto možno dvojako vysvetľovať: Že sa tu rozumejú štátne občania československí, alebo i cudzinci.

Gramatický výklad teda nepostačuje, treba siahnuť k logickému.

V úvode § 2 citovaná je smluva St. Germainská a tá, v hlave I. rozoznáva len medzi obyvateľmi republiky Československej a jej príslušníkmi — a v čl. 7 odst. 4 len týmto dáva menšinové práva.

K tomu výsledku ukazuje ešte úvaha, že jaz. zákon je vydaný k prevedeniu § 129 úst. listiny, a to špec. hlavy VI., ktorá má nadpis „Ochrana menšín národných, náboženských a rasových“.

Tak nemožno, vraj, úmysel činiteľov zákonodarných, ochranu jaz. menšín v smysle § 2 jazyk. zák. rozšíriť i na osoby cudzej štátnej príslušnosti, i keby bol zcela nepochybne preukázaný, a klásť nad obsah zákona samého, v ktorom úmysel ten nie je zreteľne vyjadrený.

V tento smysel vyznelo i usnesenie plenárneho zasadnutia N. S. S., ktoré sa konalo 9. novembra 1936.

Poznámky:

Podľa Dr. Jos. Ungera (System des österr. allgem. Privatrechtes)^[43] znamená výklad zákona v užšom smysle die Erforschung des Sinnes des Gesetzes durch Ermittlung und Berücksichtigung aller Umstände, aus denen der Wille des Gesetzgebers erschlossen werden kann.

Sám § 6 rak. o. z. hovorí: Einem Gesetze darf in der Anwendung kein anderer Verstand beigelegt werden, als welcher aus der eigentümlichen Bedeutung der Worte in ihrem Zusammenhange und aus der klaren Absicht des Gesetzgebers hervorleuchtet.

Reicht man mit der grammatischen Auslegung nicht aus, muß man zur logischen Auslegung schreiten.

Die logische Auslegung sucht den Sinn des Gesetzes nicht aus den Worten desselben, sondern aus anderen zu Gebote stehenden Mitteln zu erforschen. Ihre Tätigkeit ist darauf gerichtet den Willen, die spezielle Absicht des Gesetzgebers aus anderen Umständen zu erkennen. (Hiezu dienen unter anderem die Verhandlungen, welche dem Gesetze vorangingen, Motive, Berichte.)

Upotrebením týchto všeobecne uznaných vykladacích pravidiel ťažko je prísť k inému výsledku, ako k tomu, že aj cudzinci môžu upotrebiť menšinového práva.

Že slová smluvy St. Germains en Laye boly odchylné, to jazyk. zákonu prejudikovať nemôže; jazyk. zákon smie chcieť dať viac, ale nesmie dať menej ako táto smluva.

§ 4 čl. 5 belg. zákona o úprave reči pred súdmi z 15. júla 1935 obsahuje analogiu nezabraňujúc cudzincovi právo žiadať pokračovanie v reči niektorej jazykovej oblasti. Výnimku tvorí reč nemecká, ktorou hovorí minimálna časť obyvateľstva.

V prípade Boh. č. 9667 domáhal sa penzista ústecko-teplickej železnice bydliaci v menšinovom okrese, pred zemským súdom v Prahe v reči nemeckej vrátenia dane dôchodkovej, jemu stiahnutej Čsl. štátom. Bol so žalobou odmietnutý, lebo v Prahe menšinovým jazykom žalobu podať nemožno.

Dr. Cyril Horáček ml. hovorí v spise Jazykové právo Čsl. republiky (Praha. 1928) na str. 71 takto:

„Vztahuje-li se příslušnost úřadu nebo soudu na územi celého státu, rozhoduje o možnosti menšinového práva okolnost, zda příslušnost v konkretním případě se zakládá v menšinově kvalifikov. okrese podle všeobecných pravidel příslušnosti.

Toto platí pro ústřední úřady, nejvyšší soudy, pro soudy fungující pro celý stát (zemský soud v Praze), sborové soudy.“

Túto zásadu ale N. S. S. i podľa čl. 49 nar. (Soudy, úřady a orgány jednajúc v zastoupení štátu jako strany užívají vždy státního jazyka) neuznáva a preto znemožnené je príslušníkom menšín domáhať sa v Čechách vo veciach proti štátu vedených svojho práva i vo svojej reči.

Boh. č. 9873 a 12.227. Príslušník nemeckej menšiny žiadal od prostějovského colného úradu preklad colnej kvitancie, rešp. výmeru do jazyka nemeckého. Bolo mu to odopreté, lebo to čl. 43 nar. bráni, hovoriaci, že pri úradovaní colných úradov rozhodujú predpisy pre súdny okres, v ktorom sa sídlo colného úradu nachodí, v súdnom okrese Prostějov menšina práva nemá.

Za priznanie práva jazykového hovorí tu to samé, čo v prípade predchádzajúcom.

Pri úradoch, ktoré sa rozprestierajú na viac okresov a ktoré náhodou ležia v českej jazykovej oblasti, na základe tejto zásady nebolo by možno vyhoveť jazykovým požiadavkám jednotlivcov, ktorí bydlia v menšinovom území, a stal by sa úmysel zákona poslúžiť všetkým iluzórnym.

Ad čl. 56 odst. 2 nar.

Boh. č. 10.634. Zemský úrad naložil nemeckému ev. farskému úradu vnesenie istých zápisov do matriky v reči štátnej.

Príslušná nemecká ev. cirkev odvoláva sa na to, že jazyk. zákon ponecháva verejným korporáciam právo, aby si upravili slobodné užívanie jazykov (čl. 91 nar. veřejné korporace zpravují si uživání jazyku ve svém úřadování vlastním usnesením, jež vyžaduje schválení ministra). Inak čl. 56 odst. 2 hovorí, že sa matriky vedú v reči cirkvi. Farári nemeckých ev. cirkvi v Čechách nie sú povinní mať znalosť štátneho jazyka.

Pozn. Cirkevné matriky patria k veciam noli me tangore.

Uh. zák. čl. VI. 1840, nariaďujúci vedenie matrík v maď. reči, nemohol byť pre odpor cirkvi prevedený, ani keď už súdnictvo a administrácia dávno boly pomaďarčené. Práve tak, ako nemohol byť prevedený predpis tohto zákona o povinnej znalosti kňazov reči maďarskej.

Zápisy do nich dialy sa v reči patričnej cirkvi.

§ 4 čl. I. belg. zák. o upotrebení reči v admin. zo dňa 29. VI. 32 nakladá úradom aby vo svojich stykoch a v dopisovaní so správnymi a verejnými úradmi nižšími alebo podriadenými pridržiavali sa jazyka týchto.

Ad čl. 60 nar.

Boh. č. 11.181. Vyslovuje, že podmienkou nároku duchovného na kongruu je znalosť štátneho jazyka.

N. S. S. opiera túto podmienku o zák. č. 440/19, ktorý v súhlase so zák. č. 11/918 podržuje v platnosti býv. právne predpisy uhorské, ohľadom predpisov pre splnenie podmienok pre správu farných úradov.

I § 3 vl. nar. čís. 124/28 viaže prijať kongruu na splnenie podmienok pre správu farných úradov predpísaných.

Takou je podľa § 3 ich zák. čl. XIII. 1909 znalosť jazyka štátneho požadovaného už v smysle uh. zák. č. VI. 1840.

Pozn. Vývody N. S. S. nie sú v tejto veci v súhlase s predpismi o organizácii ev. cirkvi na Slovensku (vl. nar. č. 61/23), ktoré hovoria v § 105: Za kňaza môže byť vysvätený každý 24-ročný čsl. občan, ktorý skončil štúdiá predpísané gener. konventom, složil patričné skúšky, bol riadne ordinovaný.

In praxi sa vec má tak, že dnes ev. teologovia skladajú skúšky najväčším dielom, katol. teologovia čiastočne v štátnej reči, u kalvínskych teologov spokojuje sa krajinský úrad preukazom toho, že počúvali štátnu reč. Prax si teda kompromismi vypomáha. Starším kňazom spôsobuje prax, opierajúca sa o N. S. S., ťažkosti.

Odvádzanie potreby znalosti reči štátnej z býv. maďarských predpisov je silené.

Po prvé § 9 jazyk. zák. zrušil všetky predpisy jazykové, ktoré boly v platnosti pred 28. X. 1918.

Po druhé sa viaceré predpisy maď. zákonov stály neprevediteľnými, taký bol i predpis o vedení matrík v maď. reči a taký bol i predpis o znalosti maď. reči kňazov namiesto ktorej teraz mala stúpiť štátna reč republiky.

Ad čl. 71 odst. 2

V Čechách a na Morave niet predpisu, ktorý by kňazom znalosť štátnej reči predpisoval.

Pri pridržaní sa logického pojmu podania, že ono obsahuje nejakú žiadosť (návrh, sdelenie), staly by sa nemožnými prípady, ako prípad Boh. č. 12.235, kde magistrát mesta Prahy nedovolil nemeckému spolku, aby predložil úradu k okolkovaniu pre dávku zo zábav vstupenky k zábave, ktoré boly tlačené v jazyku nemeckom, lebo tu nešlo o podanie.

N. S. S. vychádzajúc z toho, že tu ide o podanie a že sú vstupenky integrujúcou čiastkou podania, ktorých obsah úrad dávku predpísajúci musí znať, potvrdil to z ohľadu na čl. 71. odst. 2 nar. a contrario, ktoré hovorí, že podanie môže v menšinovom jazyku vybaviť len vtedy, keď je v obci 20 % menšina, čoho v Prahe niet.

Ad čl. 78

Judikatúra vo veci korešpondencie obci. Aj tu ide o rokovací jazyk obce.

Je každodenným prípadom, že sa mesto s vlastným štatútom vykonávajúce isté prenesené funkcie štátne obracia na nemecké obce s prípismi, ktoré tieto nemeckou rečou zodpovedajú, ktoré ale dožadujúcou obcou prijímané nebývajú.

To právo, aby sa im dopísalo v reči štátnej, osobujú si magistráty miest s vlastným štatútom, nakoľko vybavujú štátnej veci správy politickej a finančnej na tom základe, že sa oni v smysle odst. 3 čl. 70 jaz. nar. za orgány republiky považujú a styk s týmito je len vtedy v menšinovej reči možný, ak u nich možno podania v menšinovej reči podávať.

V Rozh. Boh. č. 3892 a 5326 zastával N. S. S. ešte ten názor, „že čl. 78 odst. 2 jaz. nar. pokuď ukladá obci s minoritním jazykem jednacím povinnost dopisovati jiné obci v jazyku státním, není kryt jaz. zákonem.“

Až rozhodnutím odbor. pléna Boh. A CCCXLIII/28 admin. pléna CCCLXIV/29 zmenil N. S. S. tento názor a vyslovil, že sa ustanovenie čl. 78 odst. 2 jazyk. zákonu neprotiví.

Sám zákon sa o korešpondencii obci nezmieňuje, ponechávajúc úpravu užívania jazykov v § 8 nariadeniu, ktoré vec odbavilo v čl. 78, vyslovujúc, že sú obce podľa čl. 78 oprávnené súdom, úradom, orgánom samosprávnym úradom a verejným korporáciam dopisovať vo svojej reči len vtedy, ak sú tieto oprávnené prijímať podania v rokovacom jazyku obce. V opačnom prípade treba im dopisovať v jazyku štátnom.

Sťažnosti proti čl. 78 namerené uvádzajú, že ten predpis je neplatný, lebo obmedzuje jazyk. samourčovacie právo obci nad mieru vytknutú v § 3 jaz. zák. a odporuje preto § 8 odst. 1 jaz. zák. a § 55 úst. listiny. („Nařízení vydávati lze jen ku provedení určitého zákona a v jeho mezich“) a že sa on vzťahuje len na podania. Uvádzajú tiež, že Najv. S. S. viedenský magistráty miest s vlastným štatútom, konajúce v prenesenej pôsobnosti, za orgány štátu neuznal.

Ale N. S. S. opierajúc sa o svoje rozh. odb. pléna Boh. A CCCXLI11/28 a admin. pléna Boh. CCCLXIV/29 vyslovuje (tak Boh. č. 10.246), že štátna výkonná moc je na základe § 8 odst. 1 jaz. zák. oprávnená ukladať samosprávnym úradom, zastupiteľským sborom v duchu tohto zákona obmedzenia siahajúce nad medze § 3 tohto zákona.

Týmto, pravda, dávaná je exekutíve taká moc, akú má len zákonodarstvo ba nariadenie povyšuje sa nad zákon a tým nastáva neistota práva, ako na to v analognom prípade (o osemhodinovom pracovnom čase a viacpráce) poukazuje dr. Procházka (Právnik č. 15/1930), ktorý hovorí, že príliš stručný zákon znemožňuje gramatik. alebo logicky výklad zákona a vyvoláva potrebu výkladu teleologického, t. j. sledujúceho účel zákona, tak ako to N.S.S. v tomto rozhodnutí činí.

Podľa korunou neschváleného návrhu zákona snemu českého z r. 1871 je medzi dopisujúcimi si koordinovanými vrchnosťami celková reciprocita: smú používať svojej vlastnej úradnej reči.

Predpis čl. 78 zaťažuje najnižšie administratívne orgány, u ktorých je ťažšie požadovať znalosť reči štátnej ako u súdov štátnych úradov a orgánov.

Čo sa týka tu vyskytnutých početných prípadov, išlo v prípade Boh. č. 9891 o prijatie príslušníka mesta P. do sväzku obce Ch., v prípade Boh. č. 10.311 a č. 10.145 šlo o púhy dotaz mestu P., v prípade 9810 šlo o doručenie dožiadania farskému úradu cez mesto Cheb a o výsluch svedka v stavebnej veci, v prípade čís. 9872 obracia sa magistrát mesta P. o sdelenie dát dotyčne legitimačného listu cestujúcemu.

Poukazujeme z novších rozhodnutí ešte na Boh. č. 11.107, 11.756, 9839. Vo všetkých týchto prípadoch žiadalo sa vybavenie, rešp. odpoveď v štátnom jazyku. V prípade Boh. 12.018 a 11.147 nevyhovovala ani dvojjazyčná odpoveď.^[44]

Ad čl. 80 odst. 2 a 4

Najviac jazykových sťažností točí sa okolo samosprávy.

Menšinové obce hája svoje samourčovacie právo dávajúce im právo ustáliť rokovací jazyk obce, menovite, kde česká menšina nedosahuje 20 %-ov, ale pozostáva len z ojedinelých jednotlivcov.

Podľa bodu 6 protokolu spísaného pri mierovej smluve (v Prager Presse 10. okt. 1937) bolo zásadou režimu, ktorý mal v republike vládnuť, že lokálna správa bude vedená v reči väčšiny obyvateľstva. Mienené to bolo isteže bez ujmy menšinových práv obyvateľstva.

Aj zemský zákon moravský z 27. novembra 1906 o úprave zemských reči pri autonomných úradoch pridržiava sa princípu majority so šetrením práv menšín.

Preto sa podania de regula vybavujú v rokovacom jazyku obce, v tejto reči protokoluje sa vedenie porád a protokolujú sa vynesené usnesenia.

Odlišné zachádzanie i so zlomkami príslušníkov jazyka českého, slovenského je v protive so zásadou, že len pri rovnakom skutkovom stave — teda len pri rovnakom počte jednotlivcov, nárokujúcich si isté práva, má byť rovnaké zachádzanie.

Keby ohľadom obci inojazyčných uznaný bol tento majoritný princíp tak, ako pre obce české (slov.), že je pre zavedovanie obecné smerodajný rokovací jazyk obce, bez ujmy práv 20 %-nej českej alebo nemeckej menšiny, odpadly by všetky tieto komplikácie v manipulovaní, odpadly by hádky, či je pohraničná obec povinná vystaviť domovský list alebo dobytčí pas svojmu menšinovému príslušníkovi v reči štátnej alebo nie (Boh. č. 102.222 č. 9894, 11.046), podobne účty vodárne alebo elektr. centrály, či domové soznamy voličských vyhlášok, či voličské soznamy ako prílohy vyhlášky starostovej atď. majú byť dvojjazyčné, alebo nie; atď.^[45]

V prípade Boh. č. 9848, 10.468, vyslovené je, že ak starosta obce nepozve českých členov obecného zastupiteľstva na schôdzu zastupiteľstva i jazykom čsl. zakladá to skutkovú podstatu priestupku podľa § 25 zák. č. 50/23. (Zákon na ochranu republiky.)

Starosta pokutovaný bol peňažitou pokutou 200 Kč.

N. S. S. vidí v konaní proti predpisom jazyk. zákona ako ústavného a nar. o vyk. k nemu vydaného konanie proti ústavnému zákonu samému, lebo sťažované rozhodnutie nie je iným, ako výkladom a aplikáciou jeho na daný prípad.

Sankcia, ktorú nar. ku prehrešeniu sa proti predpisom čl. 83 a 84 viaže, je však iná.

Čl. 83 hovorí, že proti orgánu obecnej správy môže sa v takomto prípade zakročiť podľa príslušných predpisov obecného zriadenia po prípade obecných poriadkov.^[46]

Čl. 84 hovorí, že dohliadací úrad štátnej správy v prípade, že obecná rada alebo ob. zastupiteľstvo učiní usnesenie priečiace sa predpisom tohto nariadenia, má povinnosť výkon takého usnesenia zastaviť a po prípade ob. zastupiteľstvo rozpustiť.

Schôdza obecného zastupiteľstva vyhlásená bola v konkrétnom prípade za neplatnú.

Kde nariadenie za potrebné uznáva viazať k nedodržaniu predpisov zvláštne sankcie, robí to expressis verbis. Tak v čl. 4 (odmietnutie podania advokátom učineného a disciplinárka proti nemu čl. 6) odmietnutie podania dvojjazyčného.

Podobne tresce sa nedodržanie predpisov o označovaní filmových nadpisov v kinách zvláštnou pokutou obsaženou v § 26 nar. č. 181/912 r. z. ev. odňatím licencie.

Vyslovenie zásady, že i jaz. nariadenie je čiastkou ústavnej listiny, viedlo by k tomu, že by sa v početných prípadoch mohlo zaviesť pokračovanie pre priestupok proti republike, tak už pre nepripojenie prekladu listiny v jazyku štátnom (čl. 7), tak v prípade, že by sudca použil v pokonávaní so stránkami hoc aj len čiastočne i jazyka menšiny (čl. 8).

Čl. I. belg. zák. o úprave jazyka v administratíve z 29. VI. 1932 predpisuje pre jazyk. oblasť francúzsku reč francúzsku, pre jazyk. oblasť flámsku reč flámsku. Ale podľa § 1 čl. 3 majorita obyvateľstva inorečovej na takomto území sa nachodiacej obce má právo ustanoviť za úradnú reč obce reč svoju. Teda dominuje jednoduchý majoritný princíp.

Z oboru jazykovej praxi okresov a zemi

Z oboru praxi okresov uvádzame prípad Boh. XIV. č. 10.246, kde išlo o to, že pri ustavujúcom shromaždení okr. zastupiteľstva učinený bol návrh na zavedenia rokovacieho jazyka reči nemeckého, okresný hajtman návrh ten vylúčil z poradia rokovania.

N. S. S. toto schválil, lebo rokovací jazyk okresných zastupiteľství upravený je nariadením č. 229/28^[47] a v § 3 jaz. zák. niet nikde vysloveno, že zastupiteľské sbory majú právo určiť si samy svoj rokovací jazyk a z ustanovení zák. o organizácii politickej správy tiež nemožno takú právomoc dedukovať.

Sťažnosť namieta, že § 3 jazyk. zák. má pri jazykovej úprave samosprávnych sborov na mysli jazykovú právnu autonomiu týchto. Toto stanovisko zaujal i N. S. S. v rozh. i 7173/28. Nar. 229/28 nezákonne obmedzuje právo týchto sborov a preto si okr. zastupiteľstvo môže určiť svoj rokovací jazyk.

N. S. S. uznáva, že v citovanom rozhodnutí stál na stanovisku sťažovateľom uvedenom, ale od tohto odstúpil v svojom rozh. odb. pléna Boh. ACCCXLIII/28 a admin. pléna Boh. CCCLXIV/29, v ktorých bolo vyslovené, že štátna výkonná moc je na základe § 8 odst. 1 jaz. zák. oprávnená ukladať samosprávnym úradom, zastupiteľským sborom v duchu tohto zákona obmedzenia siahajúce nad medze § 3 tohto zákona. Tým je vyvrátená námietka, že vl. nar. č. 229/28, už preto, že vybočuje z hraníc obmedzení v § 3 jaz. zák. vytknutých, je neplatné.

Pozn. Obce sú na základe § 3 jaz. zák. opravnené určiť si rokovací jazyk nemecký. Prečo sa toto právo odníma i okresom?

Z oboru praxi zemského zastupiteľstva uvádzame prípad Boh. č. 9873, kde je reč o tom, že deviati nemeckí členovia zemského zastupiteľstva českého podali písomný návrh na úpravu užívania jazykov u zem. zastupiteľstva, rešp. na úpravu rokovacieho jazyka u neho a jeho výborov a komisiach. — Zem. prezident nedovolil podať návrh na porad porokovania, lebo učiniť takýto návrh je oprávnená iba vláda.

Proti tomu podali navrhovatelia nemeckým jazykom napísaný odpor k min. vnútra, ktoré odmietlo porokovať o tomto podaní, lebo vec, ktorá zavdala k nemu podnet, tkvie svojimi koreňmi v súdnom okrese pražskom, kde ale nemčina nemá (20 %) zákonnej oprávnenosti.

Sťažovatelia namietajú, že keď mali právo svoj návrh slovne predniesť v jazyku nemeckom, nemožno im ho odňať, keď v odpore používajú tej istej reči.

Podľa čl. 3 nar. 229/28, keď v zemi býva aspoň 20 % občanov iného jazyka, členovia zastupiteľstva, ktorí sú príslušníkmi tohto jazyka, môžu činiť v zastupiteľstve prejavy, podávať návrhy, dotazy a sťažnosti v svojom jazyku.

N. S. S. zužujúcim vysvetľovaním dospel k veľmi citelnému obmedzeniu práv okr. zastupiteľství a výborov.

Ešte aj zlopovestný uh. národnostný zákon (§ 23) dovoľuje každému občanovi obracať sa k vláde v svojom jazyku.

Čl. 6. belg. zákona zo dňa 29. júna 1932 o upotrebovaní jazyka v administratíve hovorí, že centrálne úrady odpovedajú v tej z dvoch štátnych jazykov, ktorú jednotlivci upotrebili, alebo ktorú upotrebiť žiadali.

Kinematograf

Boh. XV. č. 10.315 (Pod č. 10.778) týka sa kinematogr. licencie.

Gebirgsvereinu v U. udelená bola kinová licencia s podmienkou, že všetky nápisy v miestnostiach kina, tituly filmov a náveštia musia byť prevedené na prvom mieste v jazyku štátnom, na druhom v jazyku nemeckom.

N. S. S. je toho názoru, že udelenie takéhoto povolenia ponechané je celkom voľnému, v nijakom smere neobmedzenému uváženiu úradu.

Ale takéto vykonávanie diskrecionálnej moci zbytočným spôsobom obťažuje manipuláciu kina na pr. v početných čistonemeckých obciach, kde sa všeobecná znalosť menšinovej reči dá predpokládať.

Ani reciprocita nie je pri tom do ohľadu bratá.

Štátne občianstvo

Chystá sa zákon o štátnom občianstve. V ňom má byť podmienkou obsiahnutia štátneho občianstva znalosť štátneho jazyka.

Keďže sa o štátne občianstvo neuchádzajú Česi a Slováci, ale Nemci, Maďari, Rumuni a iní, bude to pre nich zvlášť ťažké. V našej verejnosti táto podmienka nenachádza celkového súhlasu. Vstupujeme tu zasa na pole, kde sú veľké možnosti dané samovôli lebo znalosť a znalosť reči sú veci veľmi rozdielne. (Na pr. u verejného notára, Dr. U. rodeného Slováka, ktorý dlhší čas bol vzdialený od svojej slovenskej domoviny a činný na maď. periferii, nebola skušobnou komisiou najdená dostatočná znalosť slovenčiny, postavenie svoje stratil.)

Podmienky získania štátneho občianstva sú u občana prislúchajúceho k štátnemu jazyku inak určené, ako u občana inojazyčného, u ktorého sa vyžaduje jedno plus, nemajúce so štátnym občianstvom striktne vec berúc, nič do činenia.

Získanie štátneho občianstva je i tak kalváriou pre patričného, (Keď som vymáhal na pr. štátne občianstvo pi B., ktorá sa narodila v Turč. Sv. Martine, bola učiteľkou na Slovensku, bola štátom naším aj prevzatá, vyžadovalo to 50 intervencií.) a vyžaduje to veľké obete. Načo vec ešte väčšmi obťažiť. Radšej hľadieť na kvalitu osoby.