ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Úvodom

Medzi nami a Maďarmi pred prevratom pre utrpený útisk a preto, že nás za nič nemali, vyvinula sa taká mentalita, že sme ich nenávideli a podceňovali.

Dnes začíname lepšie poznávať a oceňovať aj ich dobré vlastnosti a menovite ich vážne kultúrne a hospodárske snaženia.

Ani rok 1848 a zásah Rusov do maď. revolúcie, ani pritisnutie Čechov „o stenu“ r. 1867 v maď.-rakúskom vyrovnaní tomuto pomeru, ktorý vykazuje v minulosti priateľské vzťahy, neposlúžily.

Z tej minulosti uvediem niektoré veci.

Nespomínajúc udalosti dávnejšie, keď český kráľovský rod zasahoval do osudov Uhorska, chcem pripomenúť spoluprácu na cirkevnom poli, keď Maďari pomáhali Slovákom brániť svoju vieru a keď maď. farári húfne šli vypomáhať českým protestantským cirkviam v XVIII. a v prvej polovici XIX. storočia.

Maďarsko-československé historické vzťahy

Bocskay, Bethlen, Rákóczi, Thököly

Prvý, ktorý prišiel slov. evanjelikom na pomoc, bol Štefan Bocskay, knieža sedmohradské, ktorému sa podarilo obsadiť r. 1605 celé Slovensko.

Vojna skončila sa viedenským mierom r. 1606, ktorý obsahuje veľmi cenné ústupky pre protestantov a on sa stal základom náboženskej slobody evanjelikov na Slovensku.

Pre nezachovanie podmienok mieru povstal zasa Gabriel Bethlen, tiež knieža sedmohradské, náboženstva reformátskeho, r. 1619. (Českým protestantom poslal Frant. Rhédeyho s 8000 chlapmi na pomoc proti Ferdinandovi. Vojsko prišlo pozde — už po bitke na Bielej hore.) Výsledkom tohto povstania bol r. 1622 mikulovský mier.

Pretože tento mier nebol dodržaný, povstal Bethlen ešte dva razy.

R. 1644 bol to Juraj Rákóczi I., zasa knieža sedmohradské, ktorý priskočil protestantom na Slovensku na pomoc.

R. 1681 povstal Imrich Thököly.

Maď. prot. kňazi v Čechách

O účasti maď. protestantov na zveľadení českých protest. cirkví píše Pavel Sochaň v spise: Niekdajší maďarskí kňazi kalvínski v českých zemiach.^[16]

Podľa neho prišlo v čase od 1781 do r. 1784 postupne 40 bohoslovcov maďarských do Čiech a na Moravu, potom do konca storočia 18. a do r. 1820 ešte viacerí.

V Čechách založili si rodiny, ktorých synovia stali sa zasa kazateľmi a tak zaviazli v Čechách a stali sa českými patriotmi. (Tak Kúnovci boli štyria, Szalatnayovci piati, Szalayovci traja, Soltészovci traja, Nagyovci a Kossútovci šiesti, Tardiovci ôsmi, Molnárovci desiati.)

Niektorí z nich dosiahli tam aj hodnosť superintendentskú: tak Frant Kovács, po ňom Samuel Szücs a za ním Lad. Baka.

Pripomenúť treba, že sa v Čechách a na Morave osadili aj početní slovenskí ev. kňazi.

S otázkou touto zaoberal sa v obšírnejšom spise pod názvom Cseh-magyar református történeti kapcsolatok^[17] (Česko-maďarské reformátske historické styky) Kúr Géza.

V úvode uvádza niektoré rodinné styky medzi dynastiami a pripomína, že Husovo učenie malo účinok i na Maďarov a že Husovi dva žiaci, Tamás a Bálint, františkáni preložili bibliu do maďarčiny.

Čiastka českých protestantov bojovavších na Bielej hore utiekla sa pod ochranu Bethlenovu. Aj sám vodca gr. Thurn, ktorého vydať Ferdinand od Bethlena bezúspešne žiadal.

Betlen českých a moravských uprchlíkov zamestnával v baniach v Alvinci, zabezpečiac im občiansku a náboženskú slobodu zák. čl. XXIII. z r. 1622 (sedmohr.).

Mnohí uprchlíci našli prístrešie na majetkoch Bethlena, Nyáryho, Vizketyho, Szúnyogha, Thurzu, ale najviacerí na majetkoch I. Rákócziho pozdĺž moravsko-slovenských hraníc.

Komenský zaujal r. 1650 miesto na šárospatackom kolegiu a bol tam 4 roky, preorganizujúc tamojší kolegium a pozdvihnúc ho k veľkému chýru. Tu napísal aj svoj Orbis pictus.

Komárňanský senior Valesius, pôvodom Čech, stáva sa, a to v Uhrách, prvým biskupom českých reformátov.

Prijatý bol 1703 do debrecínskeho kolegia, kde dostal kňazskú hodnosť a vyvolený bol do Rece za reformátskeho kňaza s tou zaviazanosťou, že českobratských exulantov dva razy ročne navštívi pozdĺž moravsko-slovenských hraníc.

Vyše 40 rokov slúžil — shromažďujúc exsulantov — svojim krajanom i vtedy, keď sa stal komárňanským seniorom.

On s horlivosťou staral sa i o to, aby odchoval pre českých protestantov kňazov. R. 1732 poslal štyroch mladíkov na debrecínske kolegium cieľom ďalšieho vzdelania. Aby ich mohol vysvätiť, dal si pozdejšie titul „episcopus bohemiensis“. Pre toto údajne neoprávnené používanie titulu biskupa bol obžalovaný, zo Zemianskej Olči, kde zaujímal kazateľské miesto, vojakmi do komárňanskej pevnosti odvedený, kde strávil 1 a 1/4 roka.

Maria Terezia ho oslobodila, ale mu každú ďalšiu činnosť medzi krajanmi zakázala.

Zomrel ako 95-ročný starec vo Veľkej Kesi.

Tolerančný patent cisára Jozefa II. z r. 1781 dal podnet k hromadnému návratu býv. českých evanjelikov do cirkvi ev. a k hromadnému zriaďovaniu cirkevných sborov. Ale farárov nebolo.

Niekoľkých vychovalo debrecínske kolegium, niekoľkí prišli zo Slovenska.

Českí evanjelici prihlásili sa ku kalvinizmu.

Sám cisár Jozef II. súc na to upozornený a o to požiadaný, vydal predtiskému ref. dištriktu, kde bolo viac slov. znajúcich teologov, rozkaz, aby opatril kňazmi českých a moravských evanjelikov.

Predtisky dištrikt aj vyslal v tejto veci komisiu — biskupom dištriktu bol Samuel Szalay — a prihlásili sa aj hneď Fr. Kovács, farár z Nižnej Kamenice (Alsó Kemencz), Pavel Slachta, farár z Reštej (Reste) a Ján Bunyilay, farár z Miglesova (Miglécz) za farárov, Michal Vitzent z Malých Ludeníc za učiteľa. Prujší, ktorý šiel z Uhorska do Čiech, bol Michal Blašek, ktorý na výzvu zatiského ref. biskupa Štefana Szatmáryho v Paksi opustil Utrecht a ponáhľal sa r. 1782 do Čiech.

Blašek pochádzal z českej rodiny, ktorá sa v Senici osadila, učil sa v Debrecíne a pomocou Gedeona Rádayho v Bazilei, Lausanne a Utrechte. Preložil viac maď. ref. náboženských vzdelávajúcich spisov do češtiny.

Asi súčasne s ním vyslaný bol biskupom Szalaym na farársku stanicu v Javorníku Štefan Breznay, rodom z Rim. Soboty.

R. 1782 vyslaný bol aj Fr. Kovács z Bánoviec na stanicu v Rechmburku (v Čechách). Už vtedy bol 13 rokov činný v maď. cirkviach. R. 1784 vymenoval ho cisár Jozef za superintendenta českých reformátov.

Jozef Jesenius, českého pôvodu, v Uhrách vychovaný, povolaný bol r. 1784 do Chvaletíc v Čechách a stal sa r. 1785 seniorom, ale bol pre srážku s cenzúrou z Čiech vypovedaný a vrátil sa do Uhier — ani potomkovi českého exulanta nebol pobyt v jeho vlasti možný.

Prvým moravským seniorom stal sa Pavel Šlachta, českého pôvodu, farár v Bánovciach, vyslaný bol r. 1785 do Vsetína.

Štefan Vásárhelyi zo Sečoviec išiel do Čiech k boku Šlachtovmu za učiteľa, ale pozdejšie vyvolili ho za kňaza.

Pavel Szentmártoni došiel r. 1782 do Ingroviec.

Samuel Sallai, rektor českého pôvodu, v Bagomére dostal 1782 pozvanie do Prošečnice.

Martin Elek, rodom zo Sedmohradska, bol r. 1782 farárom v Novom Meste a šiel do Veselí na Morave.

Imrich Csider, rodom z Nového Mesta pod Šiatrom.

Matus Bacsa, rodom z Kistöre v Tekove, stal sa kňazom v Kláštere.

Štefan Gaal, rodom z Tekova, vyslaný bol biskupom Szalaym r. 1783.

Na výzvu na ref. teologie hlásili sa k odchodu ďalej:

Jozef Szalai z Kölešdu v župe Tolnianskej;

Ján Végh z Fokszabadi v župe Vesprémskej. Végh zaujímal i miesto seniora pražského. Bol stále literárne činný, jeden z jeho spisov dožil sa 13 vydaní.

Ondrej Kovács z Kajaru vo Vesprémskej župe.

Peter Molnár z Alsó Örsi vo Vesprémskej župe. Stal sa i seniorom.

S ním šiel i Štefan Szeremlei zo Szeremle v župe Peštianskej.

R. 1783 vyslal biskup Štefana Csécsi Nagya, debrecínskeho žiaka, do Nového Mesta na Morave.

Ale aj tak zostal v historických zemiach nedostatok protestantských kňazov. Preto sa Fr. Kovács vybral do Uhorska a jeho pričineniu podarilo sa, že dňa 31. mája r. 1783 trinásti odhodlali sa zo Šárospataku k odchodu.

Boli to: Breznay, brat Štef. Breznayho z Rim. Soboty, Mikuláš Toronyai, J. Szalai, títo dva boli oba zo župy Zemplínskej. Sam. Szeremlei, brat. Štef. Szeremleiho, Lad. Baka z Fülešdu v župe Satmárskej. Tento sa stal r. 1812 superintendentom.

Štef. Bereti z Gemeru, J. Túróczi z Abaujskej župy, stal sa r. 1784 seniorom poděbradského seniorátu.

Dan. Márton z Vadna v župe Boršodskej, Benj. Kiss a Ondrej Ákos, obaja zo Novaji župy Abaujskej. Mojžis Tardy z Kisaru v župe Satmárskej. Tento stal sa r. 1816 seniorom poděbradského seniorátu. Sam. Galambosi z Barciky v župe Boršodskej. J. Kazay z Tarcali.

Nasledovali ďalší: Sam. Orosz z Nagy Károlyu; bol zemepánom vyhnaný, ale sa vrátil nazpäť. Sam. Szücs z Miškovca bol vyhnaný vojakmi z fary, ale cisár ho opäť umiestil.

Stal sa r. 1788 po Fr. Kovácsovi superintendentom.

Z Miškovca pochádzal Ondrej Szegő, ktorý vodil českých žiakov do uhorských škôl.

Štefan Rimány pochádzal zo župy Abauskej, bol seniorom pražským.

Ján Szalatnay z Miškovca strávil celý život v Moravci. O histórii cirkvi v Čechách po tolerančnom patente zovrubne referoval ev. biskupovi zadunajskému.

J. Csomor pochádzal z Tekova.

Peter Sikora zo Šajóvámošu v Boršode vysťahoval sa tiež r. 1783, prešiel pozdejšie do Husinca do českobratskej kolonie v Sliezsku, stojacej pod ochranou pruského kráľa.

Sam. Kaposy pochádzal z Nového Mesta pod Šiatrom. Podstúpil mnohé príkoria a predčasne zomrel.

Ďalší: Štefan Törös, Jozef Steller zo Szakácsu v župe Boršodskej. Michal Vámossy zo Szepsi, Štefan Vásárhelyi zo Sečoviec, Štefan Fazekas z Laku v župe Boršodskej. On bol po Szücsovi superintendentom českým, Ján Stitinius, Michal Bari, Ján Bodnár z Malého Kevešdu v Zemplíne, Michal Gaál zo Zsarny.

R. 1784 vyslaný boli zo Šárospatackého kolegia ešte Štefan Förös, I. Kvácos, J. Kossuth a Alexander Kun rodom z Kečkemétu.

Nasledovali ďalší: J. Simon z Kócse v župe Komárňanskej, Juraj Nagy z Nagy Kálló, J. Miklós, J. Kálnay rodom z Debrecína, Štef. Ivány, Tom. Kovács, Štef. Kulifay z Lučenca, Pavel Blašek zo Senca, odišiel do Moravy r. 1790 a stal sa moravským biskupom, Štef. Czako, Fr. Paál, Mart. Kövér, Jur. Bari, J. Fábry.

R. 1800 prišli do Čiech z debrecínskeho kolegia traja duchovní otcovia: Alb. Baranyai, Lad. Lenkey a Adam Forgács.

Ďalší farári: Štefan Soltész zo Sántova v Abaujskej župe.

J. Szántai, J. Szétschényi (de Szendrő) Peter Mészáros, Štef. Gartsik.

Boli aj iní, ktorých mená sú menej známe.

Viacerí z horemenovaných sa do svojej vlasti vrátili, viacerí na mieste svojho pôsobenia predčasne zomreli.

O účinkovaní maď. kňazov v Čechách poznamenávame podľa autora toto:

Oni zriadili cirkvi v Čechách — v duševnom a hmotnom ohľade. Ich sbieracia činnosť rozprestierala sa na viac krajín, tak na Švajciarsko, Holandsko a menovite Uhorsko.

Českí teologovia vysielaní boli do teologických škôl v Lučenci, Šárospataku, Debrecíne, Papy, Kečkemétu.

Ako už bolo Socháňom vyššie spomenuté, udržal sa vo viacerých rodinách maď. kňazov kňazský stav cez viaceré generácie a stretáme sa s početnými menami maď. predkov, farárov v Čechách a na Morave i dnes.

Vynikajúci Maďari a Slováci

Z pomerov medzi nami a Maďarmi zasluhujú spomenutia tí vynikajúci Maďari, ktorí sa vrele prihovárali za spravedlivú úpravu národnostných pomerov.

Gróf Štefan Széchenyi „Najväčší Maďar“, barón Jozef Eötvös, Ľudovít Mocsáry, dr. Oskár Jászi boli najznámejší medzi mužmi, ktorí slova svojho mužne v prospech národnosti pozdvihli, oni predvídali nebezpečenstvo, ktoré ich národu z prehnaného maďarského nacionalizmu hrozí a prorockým hlasom vystríhali ho pred nebezpečenstvom mu hroziacim, ale bez úspechu.^[18]

Széchenyi končí svoju prednášku v Akademii r. 1842 so slovami:

„Dnes u nás upodozrievajú a sosmiešňujú všetko, čo má na sebe náter miernosti, opatrnosti a trpezlivosti, pridávajú tomu náter chabosti, bojazlivosti, úzkoprsnosti, ba až zlomyseľnosti, hoci tieto vlastnosti dojdú často až po smrti uznania.“

Barón Jozef Eötvös jasne vyslovuje, že od šťastlivého riešenia národnostnej otázky závisí existencia uhorského štátu, predpovedá vzrast odstredivých snáh, ak národnostné otázky nebudú uspokojené.

Mocsáry hovorí, ak neprestane šovinizmus, ideme v ústrety katastrofe.

Obavy týchto znamenitých mužov sa splnily — nie ale úfnosť gr. Széchenyiho, že tolerantnosť a objektívnosť jeho dojde po jeho smrti uznania: viac ako dve generácie vystriedaly sa od toho času ale systém, v Uhorsku sa nezmenil.

Podávam tieto veci pre výstrahu a poučenie našich horkokrvnejších.

Reč gr. Št. Széchenyiho, povedená 24. novembra 1842 v maďarskej Vedeckej akademii

Gróf Štefan Széchenyi, zakladateľ maďarskej Vedeckej akademie a početných iných spolkov a tvorca početných veľkých diel, ako je reťazový most v Budapešti, predtým tuhý odporca Kossúthov — týmto „Najväčším Maďarom“ pomenovaný — pridá sa v čase revolúcie k nemu, stane sa spolu s ním ministrom revolučnej vlády.

Zbláznie sa pre veľké duševné rozpory a zomiera tragickou smrťou r. 1860 v Döblingu pri Viedni v blázinci.

Charakterizuje ho hlboké kritické nazieranie na veci svojho národa.

Podávame v hlavných rysoch reč, ktorú povedal v zasadnutí maď. Vedeckej akademie ním založenej dňa 24. novembra 1842, proti šovinizmu a proti netolerantnosti Kossúthovej a jeho spoločníkov okolo uplatňovania reči maďarskej.

Ona bola v Kossúthovom časopise Pesti Hírlape ostro napádaná, zamiešal sa do toho i barón Wesselényi a povstalo z toho tuhá srážka.

Reč táto má časový význam i dnes, lebo z maď. strany predstiera sa za príčinu zviklania nášho predtým vraj dobrého pomeru invázia ruská, vytýka sa nášmu povstaniu z r. 1848 reakcionárstvo a neberú sa v ohľad faktá Széchenyim už r. 1842 v tejto reči konštatované.

„Ctené valné shromaždenie!

Ako je škodlivé, ba niekedy opravdovou kliatbou, keď sa úlohy v spoločenských a ľudských pomeroch premenia, tak môže vzniknúť len zlo ba nebezpečenstvo z takých ústavov, ktoré smer svoj opustia a odbočia od cieľov svojich. Lebo dobro ľudstva môže sa vyvinúť len na základe čistých pojmov a ústavy môžu dosiahnuť úplného rozkvetu len vtedy, keď sa pohybujú prísne v svojich medziach. Ak snažíme sa činne pôsobiť na poli verejného života a ak nechceme narobiť viac zlého ako dobrého, a ak sa neuspokojíme s fantáziami, ale želáme si úspech, musíme šíriť čisté pojmy a mylné podľa možnosti od ich šlaky očistiť a každej ustanovizni (intézvény) určiť medze s čo najväčšou presnosťou.“

V ďalšom poukazuje na to, že najviac zla medzi ľuďmi pochádza z nedorozumenia, a preto treba reč národa čo najlepšie vypestovať.

Uvádza, ako si dnes Maďar vysoko ctí svoju reč a národnosť.

„Maďar je až žiarlivý, všetko chce do maďarského kepeňa obliesť, čo nezjaví sa v takom, je mu podozrivé.

Kým druhý národ modlí sa k Bohu o dobrobyt, o moc alebo cnosť a múdrosť, Maďar prosi Boha, aby sa maďarská reč stala všeobecnou.

A mnohí Maďari vonkajšie zdanie kladú vyššie, ako podstatu vecí, ak je ich tvárnosť nemaďarská.

Čomu nasvedčujú tieto znaky? Sú to azda znaky horúčky, alebo už ostatných chvíľ?

Nie, naopak. Sú to znaky toho, že náš národ zo strachu chce, aby každé životné dobro, každý jeho pôžitok mal na sebe národnú farbu.

Vynaložme každý halier na učiteľov reči, nech vie hovoriť celý svet maďarský, a národ náš bude zachránený.

Ale takýmto veľmi ľahkým spôsobom sa, podľa mojej mienky, ani reč a národná zvláštnosť zabezpečiť, ani na pevnejší základ postaviť nedá, lebo hovoriť nie je ešte cítiť, a preto maďarský hovoriaci človek nie je ešte Maďarom.

Kto je taký predpojatý, že by nevidel medzi toľko tisícmi poľutovania hodnými omylmi, že sa strcajú sem a tam tak mnohí Maďari v tejto pre nás čo najvážnejšej veci?

V protive s mojím náhľadom, s malou výnimkou aj najväčšie talenty našej vlasti sledujú opačné cesty. Ja strednej cesty v tejto veci neznám. S veľkou starosťou hľadím preto v ústrety budúcemu osudu nášho národa, čo porozumie každý, kto verí v moju vernosť k môjmu národu.

Všetky šľachetné city a oduševnenia našu vlasť nielen nepovznesú, ale ju naprosto usmrtia, ak aspoň vynikajúcejší ľudia naši nepochopia, ako treba taký vzácny poklad ako je národnosť, národná zvláštnosť, zachrániť.

Dušu moju veľmi zarmucuje, že ja, s veľmi malými výnimkami, ledva poznám človeka skúseného a múdreho, ktorý by nevyzliekol zo seba vzájomnú ekvitu a spravedlivosť, keď príde do reči vec našej reči a našej národnosti.

V tomto ohľade sa dá aj najchladnokrvnejší uchvátiť, aj najostrozrakejší je zaslepený a aj najslušnejší a najspravedlivejší náklonný je zabudnúť na najprvšie, nikdy sa nemeniace pravidlo večnej spravedlivosti, ktoré by nikdy nebolo treba spustiť zo zreteľa, aby sme nikdy inému nečinili to, čo by sme ani my od neho vďačne neprijali.

A tak ďaleko ide táto predpojatosť, tento rozdráždený stav, že je každodenným prípadom počuť takéto rozdráždené výpovede a upodozrievania v najurážlivejších variantoch, keď sa človek inojazyčný — len ich príklad nasledujúc — za svoj národ oduševňuje.

Je to opravdu smutný pohľad na puknutie srdca.

Bez pomsty nenechá na svojej hlave skriviť ani len vlas, ale je náklonný oného hneď za krk chytiť.

Toto je ale poľutovania hodná, nad sebou panovať neznajúca rozpustilosť a ak túto takt hlbšie smýšľajúcich a vo všeobecnosti váha národa, kým nie je pozde, nezamedzí, veru Maďara nielen nebude, ale o krátky čas iba slovo ,bol‘ bude ilustrovať jeho voľakedajšie jestvovanie, a to preto, lebo vo vzájomnom pomere národov, kde každé najmenšie násilie vzbudzuje reakciu, aj len jedna nespravedlivosť vytvorí tisíc pomst a nič nezvíťazí ako duševná superiorita a večná pravda.

Mne sa zdá celá táto vec veľmi jednoduchou a preca prečo je to, že som v tejto otázke celkom osamelý?

Nová doba nevie v jej extáze pochopiť, že postup náš z predošlého nášho národného poklesu môže byť len pozvoľný.

V slepej snahe svojej prišiel Maďar na tú myšlienku, hľadať pomoc mimo seba, tak ako s vlnami sa boriaci všetkého sa lapá, čo mu do ruky príde.

Hovorí sa: beda, jak málo nás je, nemožno, aby sme sa v mnohočíselných Nemcoch a Slovanoch nepotopili, treba teda predovšetkým rozširovať reč a národnosť.

To je správne, ale úspech závisí od spôsobu, lebo každý spôsob nevedie k cieľu, ba terajší nás od cieľu vzďaľuje.

Násilie si kope hrob samo sebe.

Myslíme, že je azda púhy rozkaz dostatočný, aby sa niekto zo svojich národných vlastností vyzliekol.

Či by sme my Maďari trpeli, keby nás niekto chcel pretvoriť na svoj vzor?

Sú na svete i neodcudziteľné hodnoty, s ktorými je zakázané kupčiť.

Či my sme neprekročili hranicu, ktorú zákon predpisuje, ustanovujúc, aby miesto latinskej reči zavedená bola do úradov maďarská reč?

Či sa maďarstvo nevtislo násilne do starších ústavov a spolkov, kde predtým nebola maďarčina, alebo ich zakladatelia neboli Maďari? Či pri niektorých zábavách nebola k vôli Maďarom častejšie vylúčená, pravda, len na skúšku — každá iná reč?

Koľko kázní v chrámoch bolo na rozkaz povedané veriacim v maďarskej reči, z ktorých tú kázeň ani desiata časť nemohla prijať ako duševnú potravu.

Či sa maďarská reč nevovŕtala i do najmenšieho, čo sa z jedného dňa na druhý nemohlo stať Maďarom, a ak na to bola slabá, či nehlášal nejeden orgán verejnosti pomstu ako Goliáš?

Ako bol znevažovaný ten, kto nedal týmto prúdom pomätenosti na seba vplývať, a to vo vlasti, kde sa práve zo strany tých ozýva heslo o vydržaní, o ľudskej dôstojnosti a o nedotknuteľnosti slobody, ktorí sú hlavnými kňazmi takéhoto tyranstva?

Nejeden z nás sa čuduje, že na pr. Slovan (Szláv) nepovažuje za milosť to, čo zaňho a s ním urobiť mienime a vytýkame mu, že to, čo za svoj národ robí, je len zámienkou a že sa vlastne v skutočnosti — chce odtrhnúť od spoločnej vlasti.

Je to mužská rytierskosť?

Buďme spravedliví!

Nepridržiavať sa zákona vyvoláva aj u druhej strany k podobnému činu!

Dnes nepostačuje vynášať zákony, ale treba pre ne vzbudzovať aj sympatiu. A keď že sa niekto takému zákonu, ktorý nenávidí, nepodrobí, môže byť síce trestaný podľa litery zákona, ale toto minie sa svojím cieľom, lebo robí z neho martyra, a to zasa plodí fanatizmus. A keď sa každý nepokloní pred zákonom, ktorý len časom a len láskavým zaobchodením stratí svoju horkosť, smieme my Maďari, ktorí často ani nami s oduševnením vynesené zákony nedodržujeme, nad ním anatéma vysloviť?

Zarmucujúce je, keď človek vidí, kam môže viesť slepá nenávisť a zle ovládané oduševnenie a do akého zlého svetla a nemilého položenia privádzajú hriešne prehnania jednotlivcov sväté záujmy celého občanstva.

Aký ľúbezný je pohľad na tie štáty, kde všetko tvorí akoby jednu rodinu, kde všetko žije a mrie za jeden záujem a kde démon závisti a nesvornosti nezničí všetko už v zárodku.

Aby sme sa povzniesli na veľký národ, k tomu je potrebná duševná superiorita.

Toto je celé tajomstvo, ako môžeme našu rasu zachrániť pred pádom a môžeme ju učiniť veľkou, mohutnou a slávnou. Buď superioritou — buď nijak inak.

Pohodlnejšie by bolo, aby sa podľa pravidla ,sic volo sic jubeo‘ každý občan vlasti stal sa na komando naraz Maďarom.

Tak ľahko to ale nejde.

Ale morálna superiorita vždy zvíťazila nad násilím.

Národ musí mať schopnosť asimilovať iných. Púhym zafarbením na červeno-bielo-zeleno ešte sme cieľa nedosiahli.

Schopnosť asimilovať iných nemá ten, kto nevie v inom uctiť, za čo on sám žiada uctenie.

Najlepšie slúža veci nie kriklúni ale tichí pracovníci, u mnohých je, pravda, len vysoko lietajúci dobrým synom vlasti.

Prichádza mi na myseľ tragický osud Marie Jeanne Rolandovej, ktorá, keď v mladom veku prišla na popravisko, zvolala: ,Ó, svätá sloboda! Ty dar boží, koľko nízkych, nespravedlivých, neľudských ľudí zneužíva Tvojho svätého mena!‘

To isté môžeme povedať o patriotizme mnohých z nás.

U nás mnohí považovaní sú za dobrých vlastencov len preto, že im ide dobre jazyk, sú dobrými rečníkmi a vedia dobre hrať úlohu Maďara.

A preca nič nie je odpornejšieho, ako prázdny, na hriešnu hruď natretý patriotizmus.

Takíto ľudia sú schopní zatemniť a nenávidenými urobiť aj ľudí, ktorí sú najčistejšími našimi vlastencami.

Náš národ upadol z jednej krajnosti do druhej a je pravdepodobné, že náš národ, ktorý nezná sledovať dobré príklady a od zlých príkladov sa varovať, sa tiež len na svojej škode poučí, prílišná horlivosť znebezpečuje záujmy našej regenerácie.

Rozvášnená náruživosť strhne všetko ako príval, ak zvíťazí, ale vlasť stuhne v smrteľnú nehybnosť, ak odporcovia zvíťazia, a vtedy bude koniec jeho vlastným preceňovacím snom (öntúlbecsülési álom).

Mnohého sa môže dopustiť mladosť, čo sa mužom neodpúšťa.

Dnes u nás podozrievajú a sosmiešňujú všetko, čo má na sebe náter miernosti, opatrnosti a trpezlivosti, pridávajú tomu náter chabosti, bojazlivosti, úzkoprsnosti ba až zlomyseľnosti — hoci tieto vlastnosti dojdu často uznania až po smrti.“

Barón Jozef Eötvös: A nemzetiségi kérdés. (O národnostnej otázke)^[19]

Národnostnú otázku považuje za najvážnejšiu otázku štátu uhorského; od jej šťastlivého riešenia závisí existencia štátu. (Úvod.)

Na inom mieste (str. 41) predpovedá vzrast odstredivých snáh, ak spravedlivé nároky národností nebudú uspokojené.

Národnostný pohyb nepripisuje agitátorom, ale prirodzenému vývoju.

Prihovára sa za ústupky v rečovom a politickom ohľade.

Za prostriedok uspokojiť národnosti môže slúžiť iba úplná rovnoprávnosť.

Úlohu obťažuje to, aby medzi jednotou štátu a požiadavkami národnosti bol súhlas.

Ale pri centralizácii, ktorú žiada verejná mienka, zdá sa mu byť vývoj jednotlivých národností nemožným, s druhej strany kladú sa zo strany národnosti nároky, pri ktorých splnení by primeraná správa riadneho štátu nebola možná.

Na mieru centralizácie musí vplývať okolnosť, aké veľké záujmy uráža ona a v akej veľkej miere je ona v protive s obyčajmi a mravmi obyvateľstva.

Centralizácia by sa mala vzťahovať len na veci, ktorých spoločné vybavenie neomylne vyžaduje jednota štátu a musí sa popri centralizácii v obore správy povoliť široký kruh miestnej samospráve.

Poukazuje na to, že na národnostné pomery v Uhrách malo pred r. 1848 značný vplyv sostavenie spoločnosti maďarskej, ktorá obsahovala majetnejšie zemianstvo, (aristokráciu), u národnosti prevládalo urbárstvo, takže supremácia maďarstva nespočívala na zákonoch, ale na týchto sociologických pomeroch.

Eötvös zaoberá sa potom so spôsobmi, ako by bolo možno uspokojiť národnosti.

Zvláštnym predpokladom pre riešenie národnostnej otázky v Uhorsku je podľa neho tradicionálne jestvovanie municipiálnej (župnej) samosprávy.

Pri centralizácii vláda ani pri najlepšej vôli nemôže ubrániť národnosť v menšine sa nachodiacu proti utlačujúcemu vplyvu väčšiny, naproti tomu sú slobody národnosti garantované v municípiach v ich tradicionálnej koncepcii z pred r. 1848 s veľkým oborom samosprávy.

Tu môžu sa konať porady v reči väčšiny obyvateľstva, župy môžu korešpondovať s druhými župami, hovoriacimi tou samou rečou, svojou rečou a môže túto reč upotrebiť župa za reč úradnú.

Ale či povolenie takejto úplnej slobody národnostiam neohrožuje existenciu krajiny?

S takýmto povoľovaním je rozhodne spojené nebezpečenstvo, ale toto nebezpečenstvo je nutným výplyvom našej situácie, hovorí autor. Pri vyslovení rovnoprávnosti vyhnúť sa mu nemožno, ale jediný liek proti nemu je daná sloboda národnostiam.

Táto sloboda zamedzí, aby sa protiva medzi maďarskou rečou a národnosťami stala protivou medzi jednotou štátu, medzi štátom samým a nimi.

Žiada sa obeť, ale nebezpečenstvu ináč vyhnúť nemožno.

Národnostná idea nie je revolučnou ideou, a keď dnes opačné vidíme, je to len následok zachovania sa štátu oproti národnostiam, keď menom jednoty štátu také požiadavky kladieme, ktoré hatia vývoj národností, keď zabúdame, že ľudia ľahšie snesú veľkú nespravedlivosť, ako taký stav, ktorý im každodenne a neprestajne nepríležitosti spôsobuje a že sekantná administrácia väčšiu antipatiu vzbudzuje, ako najväčšia despocia.

Autor uspokojuje svojich spoluobčanov, aby sa uskutočnenia rovnosti v Uhrách neobávaly, lebo rozdiely, ktoré vytvára prirodzená schopnosť, historická minulosť a situácia (majetková a spoločenská) neprestanú ani po uzákonení tej obávanej rovnosti.

Inak uspokojuje svojich krajanov, že pohyb národnostný a tým vzniklé zápolenie občerství aj život samých Maďarov a bude ono zdrojom pokroku.

Quintessenciou jeho dôvodenia je, že sloboda daná národnostiam môže síce štát znebezpečniť, ale autor nenarádza vyhnúť tomuto nebezpečenstvu prostriedkami, ktorých následky sú ešte nebezpečnejšie.

Ale toho nebezpečenstva netreba sa báť, treba počítať aj s triezvou mysľou.

Chvíľkové záujmy azda iné diktujú, ale riešiť národnostné otázky možno len na základe slobody.

Národnostné snaženie nie je ničím iným, ako výsledkom ľudského snaženia po osobnej slobode a rovnosti.

Niet tej moci, ktorá by sa všeobecnému smeru času sprotiviť mohla, osud národov závisí od toho, či sa vedia akomodovať ponujúcim ideám časy, alebo nie. ^[20]

Ľudovít Mocsáry: Niekoľko slov o národnostnej otázke ^[21]

Cez národnostné pohyby prišly pod revíziu i u nás tisícročné skončené faktá, ktoré otvorily opäť rany dávno zahojenej jazvy. Nová situácia vyniesla na povrch nové pochopy, ktoré sa v idey zhušťujú, ona prináša na denný poriadok s neodolateľnou silou novú politikú, ale staré city nechcú popustiť a sú v silnom rozpore s požiadavkami novej situácie.

Na maďarský národ čaká ťažká úloha: on musí po druhý raz založiť svoju vlasť. Musí vynajsť spôsob, ako organizovať tento štát, aby on nebol len konglomerátom tých národnostných súčiastok, ktoré tu oddelene stoja ako stavebný materiál, ale aby sa stal organickým celkom, ktorý spája vnútorná sila všeobecného účinku. Táto úloha čaká nesporne na maďarský národ, ktorý túto vlasť už tisícročie udržiaval; kontinuitu práva k tomuto musí si zachovať, veď v jeho rukách je aj dnes nepochybná a ani nepopieraná supremácia.^[22]

Albert Apponyi vytvoril teóriu o kultúrnej jednote, v ktorej sa musia sliať všetky národnosti. Dezider Szilágyi ten cirkulus vitiosus, že národnostiam možno len pod podmienkou dobrého chovania ponechať rovnoprávnosť zabezpečenú národnostným zákonom.

Keď pozdvihol som v parlamente slova^[23] proti týmto šovinistickým náukám, bol som úradne dezavovaný tak so strany miernej opozície,^[24] ako aj mojou stranou neodvislou. Bol by som mal v časopisoch odpovedať, ale cesta časopisecká bola pre mňa zavretá.

Čo tvorí programový obsah mojich výrokov o národnostnej otázke?

Výlučne som to žiadal, aby národnostný zákon z r. 1868 bol poctivo prevedený, že štát má podporovať ich kulturálne snahy, má podporovať národnostné učebné ústavy, že sa pri zaplňovaní úradov má hľadeť na národnosti, že treba prestať s tou urážkou národností, že Maďar a vlastenec znamená to samé — že je vlastizradca, kto nie je Maďar, že netreba neprestajným dráždením, upodozrievaním, zmenšovaním udržovať stav nepretržitého boja.

Toto prijali národností s najväčšou vďakou.

Ak neprestane šovinistický smer, ideme v ústrety novým katastrofám. ^[25]

Národnosti nepopierajú našu supremáciu (hegemoniu), ale sú proti nacionálnemu štátu a je to ich bojovným heslom v boji, o ktorom myslia, že je proti ním namierený, lebo si šovinistický smer, chcejúci pripraviť národnosti o ich národný charakter, toto heslo napísal na svoju zástavu.

Nemcov považuje za sto ráz nebezpečnejších pre národ maďarský ako všetky uhorské národnosti.

Nie je to obava pred predbehnutím (túlszárnyalás) skrz národnosti, čo šovinizmus do pohybu dovádza, ale jednoducho túžba po panovaní (uralkodási vágy).

Sme už blízki tomu, že vnesieme do zákona o kvalifikácii úradníkov v jednej kategorii so skúškou dospelosti a iným pod. požiadavok patriotizmu. Skúška bude v tom záležať, či je patričný Maďar, alebo nie, a ak nie, či je renegát, a čím lepšie bude vedeť hanobiť národnosti, tým lepšiu známku dostane.

Autor uvádza potom štatistiku na pr. Rumunov, zamestnaných v jednotlivých centrálnych a iných úradoch.

Tak pripadá v ministerstve výučby na 105 úradníkov 1 Rumun (osnovník), na 92 skôldozorcov 3 Rumuni (škôldozorcovia), na 118 úradníkov ministerstva spravedlivosti 1 Rumun, na 105 úradníkov ministerstva financií 1 Rumun (sekretár), na 321 úradníkov účtovníctva 1 Rumun, na 468 úradníkov finančných riaditeľství 11 Rumunov, na 411 úradníkov inšpektorátov daňových 8 Rumunov, na 300 úradníkov ministerstva premávky v centrálnej správe 1 Rumun (sekretár) na 327 podriadených ani jeden, na 630 úradníkov ministerstva orby 1 Rumun (poddozorca), na 182 úradníkov ministerstva vnútra 1 Rumun (odborný radca), u Kr. Kúrie bol medzi 70 sudcami 1 Rumun, medzi 181 sudcami Kr. tabule v Budapešti a v Marosvásárhelyi boli 9 Rumuni, medzi 1700 prvostupňovými sudcami boli 61 Rumuni, atď. Summasummarum vykazuje štatistika u štátnych úradov Mocsárym uvedených 2 % Rumunov, kým počet Rumunov je 20 % celého obyvateľstva, ale aj tieto dva percenty rekrutujú sa zväčša z nižších úradníkov. (Spis Mocsáryho písaný je r. 1886.)

Mnohí chlácholia sa s tým, že však Rumuni takýto stav trpezlivo znášajú, dosť ticho sa chovajú. Autor pred tým vystríha, pri súčtovaní sa ukáže pravý stav.

Škoda bolo tej námahy, hovorí, ktorá sa na poli preinačenia samosprávy stala. Niet pochybnosti, že úmysel pri tom bol od počiatku centralizovať moc v maďarských rukách, ktorá nám po rak.-uhorskom vyrovnaní pripadla.

Vlastne národnosti boly len zámienkou pri nastavšej centralizácii a preca shubením samosprávy pripravili sme sa o najistejší spôsob, aby národnosti svoje nároky bez ujmy jednoty štátu uspokojily.

Tejto mylnej politike dal nový vzlet pohyb okolo kultúrnych spolkov zavládnuvší (közművelődési egyletek). Vláda pod tlakom verejnej mienky tomuto smeru lichotí.

Že Tiszova vláda hovie šovinizmu, o tom niet pochybnosti, veď táto vláda hľadá vo všetkom oporu: vo dvore, v kňažstve, v magnátoch, v židoch, musí hľadať dobrú vôľu aj u širokého obecenstva. V kortešovaní by sa nič lepšie nedalo využiť proti vláde, ako to, keby sa mohlo povedať, že je prajná národnostiam.

Vodca opozície gr. Albert Apponyi, ktorý spolu so Szilágyim pohrozil národnostiam odňatím národnostného zákona, prelicituje Tiszu na poli maznania sa so šovinizmom (a sovinizmus dédelgetésében).

Národnosti príjmu supremáciu (hegemoniu) a maďarskú štátnu ideu, ak toto slovo nebude bojovným heslom politiky maďarizovania. Keď táto politika sostúpi z denného poriadku, nebudú nás nervóznymi robiť slová uhorský štát (magyar állam) a polyglotný štát.

Mocsáry v polyglotnosti býv. Uhorska nevidí len nevýhody,^[26] ale aj výhody, tak menovite v tom, že národnosti tvoria užitočné spojivo medzi Uhorskom a súsednými štátmi v ktorých bývajú pokrevní národnosti, čo nemôže ostať bez účinku na medzinárodné vzťahy Uhorska. Ba tento vzťah direktne ponúka Uhorsko ku spolku s týmito štátmi.

Spoločné záujmy, situácia odkazujúca na priateľstvo a spolok, nezabezpečujú síce so súsedmi večný pokoj a šťastie nekalenej shody, ale postuláty situácie sa elementárnou silou uplatňujú i pri treniciach a konfliktoch, so silou akoby fatumu vracia sa sila situácie, aby to, čo Boh spojil, človek nerozlučoval.

Hrajú tu zástoj aj záujmy spoločnej obrany. Akýkoľvek je dnešný stav, tieto štáty si nemôžu ostať takými cudzími, ako obyvatelia takých štátov, medzi ktorými takýchto spojív niet.

Ale podmienkou dobrého pomeru k týmto súsedným štátom je, aby Maďari v dobrom pomere žili k národnostiam.

Mysliteľný je ten zvonkajší dobrý pomer aj bez tohto posledného, keď pomer k národnostiam tu v krajine azda aj nevyhovuje, ale stále priateľstvo, spolok a srdečná podpora možné sú len tak, ak najdeme, hovorí, pravý modus vivendi k národnostiam. Tamto môžu vytvoriť i vlády, toto len národy medzi sebou.

Ten istý prostriedok, ktorý vytvoruje vnútorný pokoj, vytvorí aj dobré medzinárodné pomery s tými, ktorých dobrá vôľa má pre nás veľkú cenu.

Tak môžu sa stať národnostné okolnosti prostriedkami toho, aby sme nezostali osamotenými.

V XI. oddelení hovorí o možnosti Dunajskej konfederácii, ktorej v ceste stojí šovinizmus.

Upozorňuje, že boj Maďarov proti dvom frontám: proti Viedni a proti národnostiam nie je možný.

Ostro kritizuje Kolomana Tiszu, ktorý sa v parlamente chvastal, že takého štátu, ktorý by národnostiam toľko dával ako Uhorsko, niet na svete. (Federatívne Švajciarsko vylučoval.)

Quintessencia enunciácii smerodatných kruhov je, aby sa národnosti dobre chovaly; národnosti odpovedajú na to, nech s nami dobre zachádzajú, tak sa potom budeme dobre chovať. To je ten osudný circulus vitiosus; kto má teda začať?

Ten, kto druhému ubližuje, v ktorého rukách je aktívna rola, nie ten, ktorý hrá pasívnu úlohu. Moc štátu je v rukách Maďarov, oni musia začať.

Dr. Oskár Jászi: Národnostná otázka a budúcnosť Uhorska ^[27]

Národnostná otázka je z najzamotanejších a z najspotvorenejsích otázok, ktoré zamestnávajú maď. verejnú mienku.

Úlohou našou je túto vec urobiť predmetom nášho vedeckého rozboru.

Voči národnostnej otázke nachádzame dvojaké ponímanie.

Jedno by sme mohli pomenovať ponímaním panských jazdcov, ono záleží v tom, že si patriční myslia, že národnosti možno jednoducho podáviť (elgázolni) a hovoria: tým národnostiam, ktoré sú nám sympatické, ktoré my dobrými vlastencami menujeme, otvorená je cesta, tie môžu byť i hlavnými županmi i poslancami, tie ostatné ale, ktoré nie sú nám sympatické, ktoré nie sú našimi priateľmi, ktoré držíme za horšie, alebo nevlastenecké, tie jednoducho podávime (le fogjuk gázolni).

Druhý názov, ktorý by som chcel pomenovať národnostnou politikou dobrých chlapcov, — má pred očima, že v čase, kde ľudí za rovných považujeme, medzi právami občanov nemožno robiť rozdiel. Tento názor nevidí vlastne v národnostnej otázke nijaký problém, veď sme ho už rozriešili tým, že každej národnosti zabezpečujeme rovnaké práva (na papieri) tak na poli súkromného, ako aj verejného práva; keď 7-8 národností dostane rovnaké práva, bude národnostná otázka rozriešená.

Ale ani jeden, ani druhý názor nevyhovuje.

Treba nám porozumeť národnostnú otázku v jej podstate, v jej storočnom vývoji. Keď ale takto hľadíme na túto otázku, tak predovšetkým uvidíme, že v tejto otázke netreba videť, ako je to u nás obyčajou, machinácie jednotlivých agitátorov alebo nespokojných duchov.

Národnostná otázka je univerzálny historický pohyb, ktorý sa všade dostaví, kde nastanú isté hospodárske, historické a psychologické podmienky spoločenského vývoja.

Ale nie je dosť pochopiť kauzálny súvis vývoja, treba ho porozumeť i z citovej stránky.

Musíme porozumeť duševný stav ľudí, ktorí sa toho pohybu aktívne a pasívne zúčastňujú.

Národnostná otázka s fyzickou nevyhnuteľnosťou vystupuje všade na svete, kde sa deje prechod z doby feudálnosti do moderného priemyselne občianskeho štátu.

V národoch vznikla snaha pestovať a k rozkvetu priviesť svoju kultúru.

Minimálny národnostný program, bez ktorého národ žiť nemôže, je: dobrá škola, dobrá správa a dobré súdnictvo.

Ale dobrá škola, dobrá administrácia, dobré súdnictvo je len tak možné, keď ho národ dostane v svojej reči.

A každý národ má právo rozvinovať v ňom spočívavajúce kulturálne potencie, či je to už reč, či historia, či umenie, podľa svojho spôsobu, podľa svojho vkusu.

Toto je existenčné minimum národnostného, ale aj sociálneho snaženia.

Marx povedal, že násilie stálo pri pôrode historie.

Ja by som sa v národnostnej otázke násilia nebál. Ale sociologické uvažovanie a historická indukcia nás poučujú, že je politika násilia v týchto otázkach celkom nemožná, želaného cieľa nedosahuje, národnosti v kulturálnom ohľade nazad hádže, ba aj celú krajinu vo svojom hospodárskom a spoločenskom vývoji sdržuje.

Netreba mi spomínať, že politika, ktorú proti národnostiam vedieme, povedie ku krvavým srážkam, lebo sebavedomí ľudia si také zachádzanie dlho ľúbiť nedajú.

Najväčším nepriateľom našej feudálnej politiky je demokracia.

V tej chvíľke, keby sa u nás demokracia udomácnila, bol by koniec monopolu panských úradov a sinekúr, ktoré si feudalizmus sebe zabezpečuje. Bol by koniec aj systému, ktorý na periferiach mocou brachia volí poslancov.

Je to tak, že tá chýrečná liberálna strana v Uhorsku cez celé desaťročia len tak vedela si zabezpečiť politické panstvo a majoritu, že pre paralelyzovanie dolnozemského čisto maďarského a kulturálne pokročilejšieho národa pálenkou spitých a podplatených slovenských, rumunských, ruských atď. voličov, ak bolo treba zbrojným násilím hnala k volebnej urne.

Bolo to všetko možné, kým bola verejná mienka taká naivná, že si myslela, že národný záujem vyžaduje vyhádzať miliony a krvavé kúpele riadiť v záujme svolenia navnivoč vyšlých gentry synkov a peštianskych bankových dorastencov (bankfiúk).

Maď. feudalizmus potrebuje národnostné strašidlo.

Maď. inteligentné občianstvo musí ale nahliadnuť, že má spoločné záujmy s národnosťami.

Sú medzi Maďarmi mužovia (ako Bartol. Szemere), ktorí povedali, že je to nesmysel bojovať proti dvom frontám: i proti Viedni i proti národnostiam.

Kto vážne bere otázku neodvislosti a samostatnosti Uhorska, musí uznať, ako Kossúth a Mocsáry, že to inak ako na základe dohody s národnosťami docieliť nemožno.

Dr. Jászi pokúsil sa ešte raz nakresliť plán, ktorý by umožnil spolužitie národov monarchie, v spise pod menom: Magyarország jövője és a dunai egyesült államok (Budúcnosť Uhorska a dunajské spojené štáty),^[28] kde brojil v duchu kossúthovom za utvorenie dunajskej federácie štátov, ale pozde. Udalosti už prešly ponad jeho hlavu a ponad jeho plány.

Maďarské dezidériá

Maďarská menšina v apríli r. 1938 ústami predsedu strany Andora Jarosa, predostrela našej poslaneckej snemovni svoje dezidériá.

Tak sa zdá, že na program maď. menšiny maly vplyv udalosti poslednej doby, menovite Anschluß.

V punktáciach sjednotenej maď. strany obsažené sú i návrhy strany sudetonemeckej predložené 27. IV. 1937 poslaneckej snemovni (1. bod — o zriadení verejnoprávnych národných korporácií — nie je tam vyslovený, naproti tomu žiadaná je autonomia). (V. Barázda č. zo 17. IV. 1938.)

1. Žiadajú v smysle uzavretia kongresu strany v Nových Zámkoch 21. júna 1936 konaného celkovú zmenu systému vo vnútornej a zahraničnej politike.

2. Žiadajú rovnoprávnosť a autonomiu a také práva, ako ich má ktorýkoľvek národ v republike.

3. Všetky nerovnosti, urážky, nespravedlivosti, ktoré maďarské obyvateľstvo v administratíve, u súdov, pri manipulácii s jazykovým zákonom, pri štátnom občianstve, pri počítaní ľudu, v politike školskej a na hospodárskom poli zastihly, majú byť napravené (jóváteendők).

4. V krajoch obývaných Maďarmi majú byť úradníci, zamestnanci a robotníci úradov, štátnych podnikov a verejných ústavov v pomere k počte maďarského obyvateľstva príslušníkmi maďarskej národnosti a kde sú vo väčšine, majú i šéfovia úradov nimi byť.

5. Žiadajú, aby si Maďari školy a všetky ústavy ľudovej výchovy svojimi orgánmi v cirkevnom duchu sami viesť a manipulovať mohli. Žiadajú doplnenie chybujúcich stredných škôl. Žiadajú odstránenie Slovenskou ligou na maďarskom území zriadených a na odnárodňovanie smerujúcich slovenských ľudových škôl.

6. Produkcia poľnohospodárska má byť oslobodená od pút monopolov a pseudomonopolov, jej výnosnosť má byť zabezpečená tarifálnymi a colnopolitickými prostriedkami.

7. Žiadajú zvýšenú ochranu maďarských robotníkov a v tejto službe ustálenie minimálnych miezd vládnym nariadením a zabezpečenie toho, aby robotníci iných národností do tých čias, kým sú na maďarskom jazykovom území nezamestnaní, mohli byť zamestnaní len proporcionálne.

8. Žiadajú stupňovanú ochranu maďarského malopriemyslu a zúčastnenie jeho na štátnych a verejných prácach a urovnoprávnenie maďarských penzistov a prepustených verejných zamestnancov — s inými penzistami republiky.

9. Žiadajú zákonné uskutočnenie národného katastru, ktorý ukladá za povinnosť každému štátnemu občanovi, aby sa dal zapísať do národného katastra svojej obce. Tento kataster slúži za základ celkovej národnej rovnoprávnosti, ktorá má byť na celej čiare zabezpečená.

10. Žiadajú vynesenie prísneho trestného zákona proti odnárodňovaniu a jeho pokusu.

11. Žiadajú autonomiu Slovenska a Podkarpatskej Rusi.

12. Žiadajú zavedenie novej, v každom ohľade pokojnej zahraničnej politiky, ktorá prerušuje so Sovietmi učinenú smluvu a opiera sa o dohodu so súsednými štátmi.

Predseda strany Ján Esterházy deklaroval pri tejto príležitosti toto:

V deklarácii našej strany zo dňa 29. marca 1938 vyslovili sme, že početné pokusy našej strany, aby osud tu žijúcich Maďarov napravily, stroskotaly na tej krátkozrakej a tvrdošijnej politike, ktorú rozličné československé vlády už 20 rokov prevádzajú. Nespočitateľne ráz sme žiadali nápravu, ale sme sa museli sklamať, lebo so strany vlády okrem niektorých malicherných a nám nesrozumiteľných opatrení, nijaké vážne minoritné opatrenia učinené neboly.

Pred celým svetom v povedomí celej svojej zodpovednosti osvedčujem, že položenie naše je omnoho horšie, ako položenie Nemcov.

Voči štátu vykonali sme vždy svoju povinnosť, ale žiadame od čsl. vlády, aby aj ona proti nám vykonala svoju povinnosť.

Otázku maďarskú chce časopis Uj Szellem (č. 21/1937) riešiť na základe kantonálnom utvorením troch maď. žúp.

„Na stá listov dostávame,“ hovorí, „kde sa žiada akýsi pozitívny program, ktorý by pre maď. menšinu na Slovensku priniesol akési rozuzlenie a istotu.

Po mnohých námahách našli sme program, ktorý by azda sblížil i Maďarsko a Československo.

Vychádzame z toho, že maď. menšina na Slovensku chce, ako k tomu za 20 rokov vychovaná bola, zostať demokratickým národom.

Študujúc vec oko naše utkvelo na Švajciarsku, kde sú tie samé národnostné pomery, ako u nás.

Pozorovali sme a divili sme sa u talianskej národnostnej menšiny v kantone tessinskom, akým pekným národným životom si táto tam žije.

Veď aj Česi vyslovili raz, že chcú mať štát, ktorý by bol ,une sorte de Suisse‘.

Tajnosť švajciarskeho života je demokracia a systém kantonový.

Kantonový systém je modernizovaný, demokratický a racionálnejší systém župný.^[29]

Kantony sú múdrym prechodom medzi autonomiou a medzi usporiadaním veci národnosti.

Zo stanoviska väčšinového národa a štátu je vec bez nebezpečenstva.

Vytvárajú sa menšie župy, ktoré sa starajú síce samostatne o hospodárske a kulturálne veci občanov, ale keďže sú menšie jednotky, potrebujú centrálnej moci.

Kantony možno zaokrúhliť podľa národnosti, čo je pri jednotnom autonomne súvislom území nemožné.

Hospodárske a kulturálne zariadenie kantonov je samostatné, za úradníka upotrebuje len človeka z kantonu, stará sa o školy, cudzí usadlík potrebuje dovolenie k osadeniu sa tam,^[30] má samostatnú kantonálnu radu, slovom má dostatočnej možnosti, aby v ňom bolo možno zabezpečiť rečový, kulturálny a hospodársky život. Viac nie.

Maď. menšina nie je v dnešnom položení životaschopná a keď sa aj stane účastnou lásky moci, preca slabne a chradne. Na tom nijaký aktivizmus nepomôže, lebo chyba je v pocite inferiornosti upadlej čiastky národa, v hospodárskej neskúsenosti v neschopnosti súťaže a v ubúdajúcej sile vzdorovania.

Hoci aktivizmus dopomôže ku škole, ku pomníku, k akému takému rečovému právu a k úradníctvu, je to všetko nadarmo, keď Maďar ide radšej do slov. školy, keď sa maď. úradník stáva chabým a je pápežskejší od pápeža, socha zostane nemá, a ťažko je hospodársky vzdorovať tlaku inojazyčných, ktorí sa hrnú na maď. vidiek.

Jedinou pomocou by bolo, keby maď. menšina dostala taký rámec, v ktorom by bez nebezpečenstva mohla existovať a ktorý by ju zachránil pred nebezpečenstvom asimilácie.

Slovenské maďarstvo sa skladá z troch skupín, daly by sa spravit tri ideálne župy, jedna by sa grupovala okolo Nových Zámkov a Komárna, druhá okolo Lučenca, tretia okolo Beregsásu.

Toto je pozitívny a reálny plán — stojací na stanovisku štátu, ktorý by napomohol aj stredoeuropské smierenie.“

Námety vo veci maď. menšiny

V svojom spise O jazyk. zákone a o menšinách som zovrubne vylíčil, že sa predpisy jazyk. zákona a nar. v maď. okresoch nedodržiavajú, že u pôšt a železníc ide všetko po slovensky (v poslednom čase sa toto malo zmeniť). Prichodí doložiť, že v úradoch nie sú zastúpení v ich pomere k obyvateľstvu (príkladom uvádzam, že práve v Bratislave medzi 175 úradníkmi školského, cirkevného a kultúrneho referátu, podľa informácii, ktorú som dostal, maď. menšina nie je zastúpená). Že kolónie vrazily živý klin do maď. tela, netreba mi uvádzať, ako ani to, že pri pozemkovej reforme neboli náležite vzatí v ohľad tí maď. príslušníci, ktorí tiež potrebovali pozemky.

Politika divide et impera sa ukázala nepraktickou a nemá smyslu ani voči maď. menšine.

Zo stanoviska daných možností by maď. menšine poslúžilo prísnejšie dodržiavanie jazyk. zákona, uznanie rovnoprávnosti maď. reči u súdov a v administratíve, rešpektovanie číselného pomeru maď. obyvateľstva pri menovaní úradníkov, odstránenie vád v školstve a azda ustanovenie akéhosi vyššieho garančného orgánu (úradníka) v ministerstve.

V rámci zemskej školskej rady navrhoval minister Dr. Dérer svojho času menšinové senáty.