ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O zastúpení Nemcov vo verejnej správe

Redakcia Lid. novín spomína v čísle z 24. V. 1936 potrebu primeraného zastúpenia Nemcov vo verejnej správe.

Spomína i bludný kruh, v ktorom sa v tejto veci nachodíme.

Nemcom sa z nedôvery neotvárajú úrady v pomere k ich počtu, oni sa preto radikalizujú, zatvrdzujú sa vo svojej opozičnosti, a to ešte viac zvyšuje nedôveru k nim.

Opravdu bludný kruh.

Výzva Hans Schütza a spol. na českých politikov

V Prítomnosti č. 46/36. 18. XI. 1936 uverejnený je otvorený list: „Otázka českým politikom“. Výzva Hans Schütza, Gustáva Hackera a Wentzela Jakscha: aby sa nemecké ústavné požiadavky preskúmaly a do ohľadu braly, aby sa prikročilo ku praktickému riešeniu.

Kultúrna autonomia

Freie Presse 15. dec. 1936 píše:

Minister Krofta ist in Karlsbad mit großer Entschiedenheit neuerlich für eine Verständigung eingetreten.

Wenn er auch die Förderung nach einer sudetendeutschen Autonomie ablehnte, so ging doch aus seinen weiteren Ausführungen hervor, daß ihm gerade wesentliche Punkte dieses Programmes, wie eine kulturelle Selbstverwaltung und ein gerechtes Verhältnis im Staatsdienst, als Grundlage einer Verständigungsaktion vor Augen schweben.

Rázus a Ant. Kompánek za vyrovnanie

Martin Rázus hovoril v poslaneckej snemovni: (Nár. noviny čís. z 5. decembra 1936):

Želá si vyrovnanie československé a „želám si zo srdca ako človek i ako občan tohoto štátu, aby toto vyrovnanie zachytilo i našich poľských a nemeckých spoluobčanov.“

V č. 148/36 Nár. novín Anton Kompánek píše:

Je smutné a podivné, že za 18 rokov spoločného štátu nedospeli sme v láske k bližnému a v precítení spoločného osudu.

Bude treba uskutočniť pokoj aj medzi ostatnými národmi, ktoré v našej republike spolu s nami bývajú.

V. Řehoř za dohodu

Venkov čís. zo dňa 6. decembra 1936:

„Volají na kacíře, aby vedli.“ V. Řehoř vytýka ľavici, že dnes s pochvalou zmieňuje sa jej orgán o tom, že sa agrárna strana ujala vedenia okolo nemeckej otázky, ale že r. 1926 bola zrádcovaná tou samou stranou, keď pribrali Nemcov do vlády. Stranu viedla pri tom snaha, aby k platnosti prišla demokracia, vôľa ľudu.

„Kdyby se po volbách 1935 nebyla vyskytla myšlenka rudočerné vlády proti nám, mohli jsme tu nyní stát před celým světem jakožto vzor tvořivé spolupráce všech národností a nemuselo dojíti ke trapným vývodům, jaké jsme citovali (poukazy levice na zahraničí), ani k napomínání z Anglie či dokonce z Francie Hodžovi, jenž vedl se Švehlou v době občanské koalice a vede a povede i nyní. Zajisté se podaří napraviti veliké chyby všech ostatních, kteří zabránili, že problém nebyl vyřešen již po volbách 1935 a způsobil tak velkou škodu státu i národu“.

O potrebe stykov. Venkov 20. dec. 1936.

Pod nadpisom Zločin dvou senátorů (Dr. Ferd. Kahánek), píše:

„Isolace v politickém životě není možná; ten, kdo jí vyvolává, i ten, kdo se do ní dostal, poškozuje a ohrožuje přirozený vývoj. Isolace je dokonce horší nežli nepřátelství. Při nepřátelství ví každá strana na čem je. Při isolaci jsou obč. strany zahrabány v zákopech. Je to stav mezi bojem a smírem, stav politické nejistoty. Švehla nemiloval isolaci, v takovýchto případech překračoval zákopy polit. stran a dělal parlamentáře. Nejsou zdravé zákopy mezi stranami ve vládě a jsou nebezpečné zákopy mezi národnostmi v republice. Mezi námi a Němci je takovýto zákop. Tři čtvrtiny našich Němců je v něm zahrabáno.“

Potom rozpráva, že medzi zákopy si vyšiel senátor Krojher z republik. strany a hovoril dlhšiu chvíľu s predsedom Henleinovej strany v senáte.

Bol za to pokarhaný v socialistickej tlači ako aj senátor Vraný, ktorý tlieskal pri reči nemeckého senátora S., ktorý hovoril, že v zemi českej ubúda vody.

Švehla, hovorí pisateľ ďalej, kládol dôraz, aby strany a ľudia spolu hovorili a stál na tom, že je jazyk dar boží, slúžiaci na to, aby sa ním ľudia dorozumievali a nie aby tupo chodili okolo seba.

Dr. G. Peters: Kritika režimu

Poslanec Dr. G. Peters zmieňuje sa (v Prager Tagblatte 1. jan. 1937) o vadách na hospodárskom poli. Vytýka, že si ľudia, aby si nič nezadali jeden druhému, vyhybujú.

Vadu vidí v ustanovení o polit. nespoľahlivosti v zachádzaní s nemeckými úradníkmi, kde často anonymné oznámenie postačuje, aby nastaly hospodárske a sociálne sankcie.

Uvádza nevýhody, aké majú nemeckí robotníci a podujimatelia pri štátnych dodávkach.

Vystríha nielen z ohľadu na spravedlivosť, ale aj z ohľadu na vlastné záujmy, pred meraním dvojakou mierou, lebo toto by povedlo k rozvratu štátnej správy.

F. Peroutka za dohodu

Ferd. Peroutka upozorňuje (v Lid. nov. č. z 5. XII. 37), že čeliť nebezpečenstvám dnešnej situácie starými frázami, alebo nejakou deklamáciou nemožno. Treba im pozreť do očú.

V tenže deň píše Kl. v Slov. denníku (čís. z 5. XII. 1937):

Hriech na štátu pácha každý, kto sa uzaviera hovoru a konečnému dohovoru s našimi menšinami, menovite, keď je to ešte spojené s hatením spolupráce v Podunajsku, ktoré je predpokladom pokoja v Europe.

Toynbee o probléme česko-nemeckom

O názore anglického historika Toynbee na problém českonemecký píše Politika v čís. 13/1937:

V známom anglickom hospodárskom týždeníku „The Economist“ v čísle 10. t. m. uverejnil historik prof. Arnold Toynbee výsledky svojho štúdia problému Nemcov v Československu. Niektoré naše denné časopisy zaoberaly sa už jeho vývodmi, myslíme však, že nie tak, ako si toho zasluhujú.

Profesor Toynbee podal tu skutočne cennú kritiku našich menšinových pomerov, pričom však za základ svojich záverov bral len postavenie menšiny predovšetkým nemeckej. Konštatuje, že problém Nemcov v Československu úzko súvisí s vývojom pomerov v súsednom Nemecku. Účinnosť ich boja o uplatnenie rôznych práv závisí tiež do veľkej miery od medzinárodného významu Nemeckej ríše. Čím väčší vplyv budú Nemci vykonávať na vývoj medzinárodných pomerov, tým väčšiu priebojnosť bude mať i nemecká menšina v Československu. Tieto dve okolnosti tak tesne spolu súvisia, že ich nemožno oddeliť. Autor je toho názoru, že význam problému, o ktorom pokonáva, je taký veľký, že je priamo príkazom nielen pre československých štátnikov, ale i pre všetkých ostatných, ktorým záleží na miernom vývoji Europy, aby sa snažili rozriešiť ho skôr, než bude neskoro.

Značnú kapitolu svojej štúdie venuje kritike mentality Čechov a československej demokracie. Predovšetkým konštatuje, že Česi priniesli si z Rakúska nielen dobré, ale i zlé vlastnosti, že ich súsedi ich nemajú radi, ich priatelia a obranci sú zasa ďaleko. „Česi majú,“ píše, „problém nemecký, maďarský a poľský, ale problém nemecký zatieňuje všetky ostatné. Poľská menšina je konečne vecou bagateľnou a česko-poľský spor nemá hlbšieho významu. Aj maďarský problém je nepatrný vzhľadom na otázku nemeckú.“ — Ďalej srovnáva hospodárske postavenie menšín. Tu konštatuje, že Nemci tvoria vo veľkej väčšine starý národ priemyselný. Preto sa ich hospodárska kríza dotkla nepomerne silnejšie ako Čechov, ktorí sú síce tiež priemyselným národom, ale mladšieho dáta. Maďari naproti tomu vo svojej veľkej väčšine patria k roľníctvu. Preto rozličné podporné opatrenia československej vlády súvisiace s úpravou poľnohospodárskych vecí doniesly im veľký úžitok. Pravda, katastrofálne hospodárske postavenie Nemcov v Československu nezavinili Česi, ale skôr svetový vývoj hospodárskych pomerov. Česi sa vraj radi chvália svojmi demokratickými zariadeniami, keď však sa o tom hovorí s Nemcami, zistí sa, že to na nich pôsobí dráždivo. Prof. Toynbee dochádza v tejto veci k záveru, že v Československu je skutočne demokracia, táto však platí len pre Čechov, nie pre národnostné menšiny. Toto svoje tvrdenie dokladá hlavne srovnaním možností, ktoré majú Česi a Nemci, keď sa chcú uplatniť vo verejnej správe alebo v iných verejných inštitúciach. Uvádza, že predpoklady pre uplatnenie Nemcov sú nepomerne horšie a že vlastne i nemecké kraje spravované sú do značnej miery Čechmi. Pritom si je vedomý ťažkostí, s ktorými by bolo riešenie tohto problému spojené. Srovnáva ich s ťažkosťami, ktoré má Anglia pri riešení podobných problémov. „Viem veľmi dobre,“ píše, „že my sami nikdy sme nevedeli dobre aplikovať našu vlastnú britskú demokraciu pri pokusoch spravovať Irov; a v Československu metody, ktoré používajú Česi pri spravovaní sudetských Nemcov, nie sú demokratické.“ Na druhej strane s uznaním kvituje snahu prezidenta Beneša i predsedu vlády Hodžu o usporiadanie týchto menšinových pomerov, myslí však, že ani jeden, ani druhý nemá v rukách takú moc, aby svoje presvedčenie, rešp. názory mohli aj uskutočniť. Nepovažuje za správne, že sa veci chcú usporiadúvať len v spolupráci s aktivistickými stranami nemeckými. Myslí, že omnoho kompetentnejší bol by tu Henlein. Beneš a Henlein sú podľa neho dvaja činitelia, ktorí by vec mohli rozriešiť. Pritom úloha prezidenta Beneša bola by ťažšia ako Henleinova.

Svoju úvahu končí srovnaním Naumannovského a Barthouovského riešenia stredoeuropských vecí. Nepripojuje sa ani k jednému. Myslí, že Nemecko nemožno vylúčiť z vecí stredoeuropských a vyslovuje názor, že by najúčelnejším riešením bolo také, ktoré by Nemecku zaistilo pomerne značnú hospodársku úlohu v stredoeuropských štátoch. V tomto smere treba vraj ísť tak ďaleko, ako to dovolí suverenita ostatných zúčastnených štátov. „Čo by sa stalo,“ píše, „keby sme sa pokúsili skonštruovať strednú Europu bez Nemecka? Predovšetkým bol by to hospodársky tour de force, pretože si ťažko možno predstaviť vyrovnané stredoeuropské hospodárstvo bez účasti ríše; po druhé, Nemci považovali by to za nepriateľský akt.“

Je toho názoru, že na úprave pomerov stredoeuropských, najmä československých, interesovaná je celá ostatná Europa, ale hlavne Anglia. Anglia preto, lebo každé riešenie týchto otázok, ktoré by sa stalo bez jej súhlasu, znamenalo by podstatné posunutie medzinárodných europských síl a prípadné zlepšenie postavenia Nemecka, že by to ohrožovalo i samotnú Angliu. Anglia nesmie pripustiť, aby vývoj pomerov došiel až sem, veď by to znamenalo hrozné dilemna: vojna s Nemeckom, alebo ústup. „Teraz je čas konať,“ hovorí, „dnes sú stredoeuropské výhľady omnoho priaznivejšie, ako v minulých rokoch; zajtra mohlo by byť neskoro.“

Treba úprimne priznať, že pohľad tohto vzdelaného Angličana na československé pomery je vcelku reálny, že si vedel všimnúť dôležitých vecí a okolností a že robil z nich — až na niektoré otázky — správne závery. Nebolo by dobre, keby sme si jeho názorov nevšímali, rešp., keby sme sa spoľahli na jeho konečný záver, týkajúci sa úlohy Anglie. Je zaujímavé, že názory vyslované v jeho štúdii, srovnávajú sa do veľkej miery s názormi, ktoré vyslovil dr. Stodola v svojej nedávno vydanej práci: „O jazykovom zákone a menšinových otázkach“.

Jednako sme toho názoru, že i doteraz pokračovala naša vláda v riešení týchto problémov tak, že nám nikto nemôže upierať dobrú vôľu a i značné odhodlanie dojsť k výsledkom, ktoré postavenie Republiky upevnia. Všetko nezávisí od nás. Mnoho závisí i od Nemcov samých, rešp. od ich mentality a od vôle byť úprimnými občanmi nášho štátu. Anglický kritik mal posudzovať i toto.

Henleinove a iné nemecké prejavy

Henlein žiada podľa Lidov. novín č. 1. III. 1937, aby dohoda vo veci Nemcov docielená bola smluvou medzi českým a nemeckým národom. Žiada uznanie a ochranu národnej osobnosti a národnostných hraníc. Českoslov. republika by bola vybudovaná ako spoločenstvo národnostné, ktoré majú v zákone zaručenú osobnosť verejného práva s jednotným zastúpením. Preto treba zriadiť národnostný kataster.

(O národnostnej autonomie ním dožadovanej zmienil sa zovrubnejšie posl. Kundt.)

Za oblasti vyhradené samospráve považuje tenže všetky veci kultúrne, sociálne, sociálnu pečlivosť, udržanie a rozmnoženie pracovných príležitostí, sociálne poistenie a rozvoj hospodárskych síl. Žiada národnostný kľúč vo všetkých úradoch a štátnych podnikoch, rozdelenie úradov druhej stolice na národnostné sekcie.

Podľa časopisu Die Zeit č. 2. III. 1937 ohradzuje sa Henlein proti tomu, aby oblasť nemecká, vďaka jestvujúcim prostriedkom moci, rozdelená bola českými ostrovami. Takýto spôsob znamená rozbúranie ich domoviny.

Die Zeit (č. z 2. febr. 1938) ponosuje sa, že v poslednom školskom roku v 30 okresoch české meštianky navštevovalo vyše 10 % nemeckých detí; v ľudových školách v 41 okresoch ešte viac (medzi nimi je Jáchymov a Mariánské Lázně).

Pri tejto hojnej návšteve hrajú v okresoch s veľkým počtom nezamestnaných veľký zástoj podpory nemeckým deťom udeľované. Pri tom používa sa pomoci ľudí v odvislých postaveniach sa nachodiacich na dokazovanie potreby menšinových škôl.

Henlein sťažoval sa podľa Prager Tagbl. č. z 22. II. 1938 v schôdzi v Tepliciach Šanove na spolitizovanie národného hospodárstva.

„Česi zmocnili sa pomocou demokraticko-mechanickej majority zásady všetkých štátnych prostriedkov moci a tak nestojí hospodárstvo proti hospodárstvu, ale vôľa k expanzii vystrojená štátnymi prostriedkami moci jedného národa oproti životnému právu druhého národa. Tak sa stalo hospodárstvo sudetonemecké predmetom národných podmaňovacích tendencií. Najprv boly anulovaním vojenskej pôžičky zničené miliardy na úsporoch, potom nasledoval pozemkovou reformou geniálny nápad, 500.000 hektárov nemeckej (nie aj veľkostatkárskej?) pôdy bolo v dobrých 96 %-och majiteľom českých pozemkov odovzdané. Týmto utrpel vyživovací základ sudetských Nemcov. Zatvorené nemecké územie preniknuté je českými zbytkovými majetkami a gazdovstvami kolonistov.

Pod rôznymi titulami, tak pre neznalosť reči, z úsporných ohľadov atď. boli desaťtisíce kvalifikovaných, pilných nemeckých úradníkov penzionované. Miliardy boly od r. 1918 investované, bez toho, aby na sudetských Nemcov bol býval vzatý šetrný ohľad.

Vo veciach peňažných boly sudetským Nemcom veľké sumy odňaté pre účele sanovania a českým ústavom odvedené. Boly aj nemecké ústavy sanované, ale tým súčasne pod kontrolu postavené, alebo k rozpusteniu prinútené.

Stále odtekanie nemeckého ľudového majetku pod českú správu podobá sa postupnej indirektnej expropriácii.

Existencia sudetonemeckého národného hospodárstva je odvislá od výsledku národnopolitických bojov. Preto musí hospodárstvo a politický pohyb kráčať ruka v ruke.

Dohoda nie je možná, ak si partner všetku moc sebe nárokuje a neposkytuje inému k životu potrebné práva a možnosti.“

Preto apeluje na hospodárske kruhy, aby sa aj oni k jeho pohybu pripojili.