ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Verejná mienka a stanovisko vlády v otázke menšín

Pre našu exponovanú stredoeuropskú polohu, ale i pre mocný primiešok inojazyčných občanov, hrá v našom štáte menšinová otázka väčší zástoj, ako v iných súsedných a nástupníckych štátoch. Toto ukladá nášmu štátu väčšie úlohy, ako ich majú tieto štáty.

André Maurois píše v historii Anglicka (str. 680), že sa anglický národ pridržiava v politike dvojej zásady: jedna je, že každé vladárenie musí spočívať na súhlase občanov, a druhá je, že úlohou štátnikovou je vyhnúť revolúcii reformou.

O menšinovej otázke sú u nás dva prúdy: jeden chce usporiadať veci menšín priateľsky, aby sa šetrne hľadelo na ich spravedlivé požiadavky.

Druhý je krajne zdržanlivý v takýchto ústupkoch. Možno konštatovať, že prúd tento je ešte veľmi mocný, a to ešte aj tam, kde by to človek nehľadal, v kruhoch právnických.

Vláda jestvovanie menšinového problému uznáva a usiluje sa sledovať smer prvý, ale jej snaha bude môcť byť korunovaná náležitým úspechom len vtedy, ak najde oporu v širokej verejnosti.

Môj cieľ je poúčať ľudí o pravom stave veci a primať ich na kritické uvažovanie toho, či by politika silnej ruky, ktorú azda niektorí považujú za jedine správnu, ale ktorú vláda chce zameniť politikou kompromisov, neviedla k zlému, ba ku katastrofe.

Túto povinnosť ukladá mi aj tá okolnosť, že naše časopisectvo o pravom stave národnostnej otázky nepodáva pravý obraz, zprávy z parlamentu o nej sú kusé. Ale vyhýbať kritike by bola chyba.

Z podmanených stali sme sa účastníkmi hegemonie, ale nás neprenikol ešte dostatočne duch štátnosti, trpíme ešte, povedal by som, na akýsi provincionalizmus, hoci sa naša prítomnosť stala europskejšou a svetovejšou.

Proti našim spoluobčanom nemeckého a maďarského jazyka zaťažujú nás ešte rozpomienky na zlo od nich utrpené. Ako nástroj ochrany pred ním zostala v nás ešte nacionálna výbojnosť.

Ale city pomsty pre utrpené zlo nesmú v zmenených pomeroch ovládať národ. Musíme hľadeť, čo vyžaduje záujem novoutvoreného štátu a dnešná situácia, a tá vyžaduje spoluprácu všetkých.

O t. zv. reparáciach

Stanovisko vlády: revízia pomeru k menšinám, ukladá pracovníkom na tomto poli povinnosť ozvať sa a skúmať, v čom nadhodený problém záleží a podávať konkrétne návrhy, ktoré by sa staly predmetom zákonodarnej úpravy, ktorá sa po známom prejave vlády o otázke menšín stáva nevyhnuteľnou.

Stojac pred veľkou úlohou zariadiť politiku nášho štátu tak, aby sme čo najmenej boli odvislí od iných a spoliehať sa mohli na naše vlastné sily, pripadá nám zvlášte úloha vyporiadať sa s našimi menšinami tak, aby na náš vzájomný pomer nijaký cudzí vplyv rušivo nepôsobil a aby sa náš štát podľa svojho povolania mohol priblížiť neutrálnemu štátu. Zatajiť si nemôžeme, že sme v novom štáte s istým chvatom prikročili k zabezpečeniu štátu pre hegemóniu vedúci národ, aj jazykové a iné poriadky boly robené podľa toho.

Proti hlásaniu urovnoprávnenia menšín ohlášajú sa hlasy, že predovšetkým treba previesť isté reparácie. Ale na to, na čom by tieto dnes po dvaciatich rokoch po dosiahnutí všetkých národných cieľov záležať maly, je troška ťažká odpoveď.

Veď máme predovšetkým svoj štát; monarchia s dominujúcim nemecko-maď. živlom a nemeckou dynastiou je rozbitá.

Sme v držbe celého územia obývaného Čechmi a Slovákmi, celého územia historických zemí, ba pridané nám bolo značné územie obýv. maď. menšinou.^[1]

V zahraničnej službe dominujeme (je tam jeden Nemec vo vedúcom postavení).

Na celom tomto území má preponderanciu reč česká a slovenská.

Správa a súdnictvo je prevažne v našich rukách. Tam má naša reč preponderanciu na úkor nár. rovnoprávnosti.

Vedúci ľudia v úradoch sú prevažne príslušníci jazyka českého a slovenského (Vytýka sa nám, že sme v úradoch obsadili o vyše 30.000 miest viac, ako nám patrilo.)

V školstve je postarané o všetko, čo potrebujeme.

Vo vojsku, četníctve, u pošt a železníc, u financov je naša reč dominujúcou, taktiež u štátnych podnikov.

V obchode a priemysle podarilo sa nám nacionalizáciou a silou našich peňažných ústavov dosiahnuť celkom iného postavenia, ako sme ho mali pred vojnou.

V roľníctve sme pozemkovou reformou dostali do svojich rúk vo veľkej časti aj majetky menšinových veľkostatkárov.

S tými reparáciami má sa teda vec vlastne tak, že teraz staly sa potrebnými reparácie tých vecí, kde sme šli priďaleko, na čom vláda aj pracuje.

Zd. Smetáček o pomeroch v nemeckých krajoch

Zdenek Smetáček charakterizuje novovzniklú situáciu za takto (Lidové noviny č. 56/1937): „Už dlouho se ve veřejnosti diskutuje o poměrech v německých krajích, a to jak po stránce politické, tak po stránce hospodářské, což obojí ostatně úzce souvisí. Sudetoněmecká strana si pokládá za zásluhu, že tento zájem o německé kraje podnítilo její vystoupení. Z veliké části má pravdu. To už tak ve veřejném životě bývá, že lidí začínají obracet oči jen tam, kde se stala nějaká sensace. V tomto ohledu nehodláme tedy upírat sudetoněmecké straně významu. Široké československé veřejnosti přinesl Henleinův volební úspěch užitek tím, že ji upozornil na některé skutečnosti, které by si jinak veřejnost sotva byla uvědomila, ačkoli aktivistický tisk na mnohé věci už dlouho ukazoval. Ale toho si nikdo nevšímal, protože to vypadalo málo sensačně.

Teprve po volbách začala tedy široká veřejnost brát na vědomost, že německé kraje — protože jsou převážně průmyslové — jsou krutě postiženy nezaměstnaností, že tam celá průmyslová odvětví žalostně zkomírají (tieto veci sa v poslednom čase naprávajú), že tam veřejné práce konají podnikatelé z Prahy nebo vůbec z vnitrozemí a že si tam často dokonce i vozí své dělníky; že je i mezi státními zaměstnanci státně spolehlivými nepřiměřeně malé procento Němců; že je německé obyvatelstvo nespokojeno s jazykovou praksí; že někteří čeští statní zamestnanci v oněch krajích ani neumějí německy atd. Nechme stranou to, jak těchto fakt využila a zneužila politická agitace. Fakta to jsou a lze je doložit.

Je tedy něco podivného na tom, že vláda, dbalá své odpovědnosti k obyvatelstvu a ke státu, hodlá v těchto věcech, na něž se už tak dlouho ukazuje a jichž se využívá proti státu, něco podniknout?“^[2]

Tie isté noviny konštatujú, že pominutie Nemcov v úradoch a iné veci majú za následok opozičné rozdráždenie u nich a toto vyvoláva zasa novú nedôveru u nás. Ako vyjsť z tohto blúdneho kruhu pri nasledovaní tejto politiky?

Odzbrojenie duchov, ako podmienka žiaducej politiky pokoja, u mnohých ešte nenastalo.

Príčinou nedorozumení tuná je, ako i v súkromnom živote, že si neuvedomujeme stavších sa chýb.

Metódy, ktorými by sa chcel potlačiť istý sociálny alebo politický pohyb, ktorý je v základe zdravý a oprávnený a opiera sa o velké masy, neviedly nikdy k cieľu.

Diléma: či útisk a či sloboda dá sa zodpovedať slovami: útisk vždy vedie k reakcii; pri poskytovaní slobody je odôvodnená nádej, že sa pomer napraví.

Náprava menšinového pomeru

Ale otázku takto v právnom štáte stavať nemožno.

Postupným urovnopravňovaním chceme dať menšinám práva a uložiť povinnosti.

Urovnoprávnenie neznamená rovnosť pri rozdielnych skutočnostiach: rovnaká váha v štáte, účasť na štátnej moci môže byť len v pomere k číselnosti a kvalite tej ktorej čiastky.

Národnostná otázka u nás záleží na tom, ako vytvoriť na periferiach najväčšiemu nebezpečenstvu vystavených, vzdelané, hmotne dobre si stojacie a spokojné obyvateľstvo.

Malkontenti boli a budú, štáty s nimi urobili poriadok ako vedely, ale so stálou chorobou nemožno tak zachádzať, ako s niečím prechodným: treba ju liečiť.

Nie sme takí mocní, aby sme sa s Nemcami nemuseli pokonať. Aj usporiadanie nášho pomeru s Maďarmi by malo veľký medzinárodný dosah.

Náprava je možná, a to postupne: V zdravom organizme si život rozšíri sám zákony. Hlavná vec je, aby interesovaní nestratili nádej, že bude lepšie.

Pri nedostatočnom zapojení do štátneho života (na pr. u centr. úradov) sa u národnosti smysel pre štát a láska k štátnemu životu a štátu nielen nevzbudzuje, ale naopak, vzmáha sa indiferentnosť k tomuto.

Priťahovaním všetkých k spolučinnosti, k účasti na všetkom — dal by sa docieliť veľký elán v závodení všetkých a zdravé rivalizovanie dvoch ba viac kultúr k dobru verejnosti.^[3]

Spôsoby nápravy menšinového pomeru

Na otázku, akým spôsobom a podľa akého vzoru by sa mala stať náprava, z autoritatívneho miesta odpovedali (Slov. denník č. z 26. I. 1937):

„Že nám pri riešení národných otázok nemôže slúžiť za vzor ani Švajciarsko ani Belgicko — hoci nás na Belgicko sám prez. Masaryk odkazoval —, lebo tam, vraj, menšín niet.“ Zasa z inej strany vytýka sa, že tam niet tých sociologických predpokladov, ako u nás.

Na to poznamenávame: de jure niet v týchto štátoch menšín, t. j. čiastok národov, ktoré po právu menších výhod požívajú ako druhá časť obyvateľstva, ale de facto sú tam, zvlášte vo Švajciarsku, práve tak ako u nás, popri národe tvoriacom väčšinu národy číselne menšie. (Preto používa prof. Dr. Erwin Ruck v spise: Schweizerisches Staatsrecht slova „menšiny“.)

V rokovaniach o mierovú smluvu St. Germain en Laye osvedčila sa naša delegácia záväzne za príklad Švajciarska.^[4]

Myslím, že som nepochybil, keď som kládol nášmu štátu za vzor štáty, ktoré národnostnú otázku najdokonalejšie rozriešily, teda najpokročilejšie zeme Europy, menovite Švajciarsko, ktoré je i podľa Mussoliniho jediným opravdu demokratickým štátom Europy. Nemohol som za vzor použiť ani Poľsko ani Balkánske štáty ani Maďarsko. Hoci etnicky patríme k národom slovanským, naše právne a politické inštitúcie majú vzťah k západu, ztadiaľ si bereme vzory.

Špeciálne, čo sa Belgicka týka, slúžila jeho ústava z r. 1931, zakladajúca sa na zásadách francúzskej revolúcie z r. 1790 za vzor mnohým ústavám europským. Idee francúzskej revolúcie, menovite takzv. práv občianskych a Montesquieuvova náuka o rozdelení moci štátnej na moc zákonodarnú, sudcovskú a výkonnú daly ústave belgickej hlavný ráz.

Ústava uznáva suverenitu národa zabezpečujúcu v rozsiahlej miere slobodu občanov a ich práv politických, okrem osobnej slobody zaručená je rovnosť občanov pred zákonom, voľné prejavovanie myslenia, slobodné vyznanie náboženské a jeho verejné vykonávanie, slobodu tlače, slobodné vyučovanie, slobodné spolčovanie, voľné užívanie jazykov v zemi obvyklých.

Inštitúciu parlamentarizmu všeobecného práva hlasovacieho, porotu atď. máme zo západu.

Odopieranie jazykovej úpravy, aká je vo Švajciarsku a Belgicku, znamená odopieranie hoc aj len postupného približovania sa k tejto.

Podľa slov výtečného anglického spisovateľa sú vynikajúce ideálne diela — za také považujeme úpravu jazykovú vo Švajciarsku a Belgicku — také ako skutky vynikajúcich mužov: napodobniť ich, alebo brať praktický osoh z nich možno len v okolnostiach v ktorých boly stvorené. Ale na to sú tu, aby nás v posudzovaní veci viedly k zaujatiu vyššieho stanoviska ako je obvyklé;^[5] keď štát nejakú inštitúciu zavádza, musí sa ohliadať po vzoroch dokonalejších a vezme si vzor, kde ho najde.

Maď. politik Dr. Jászi Oskár hovoril mi 14. VIII. 1909. „Spása nás všetkých leží vo víťazstve demokracie. Ako jednotlivcovi, tak treba aj celému národu zabezpečiť istý kruh pôsobenia v ktorom sa dobre cíti, kde s chuťou a teda energiou napína svoje sily k uskutočneniu ním schválených, jemu sa ľúbiacich životných cieľov“.

V bývalom Uhorsku bola dogmatom jednota štátu, totalitný štát maďarský.

Menom tejto jednoty požadovaly sa od národnosti také veci, ktoré vývoj národnosti hatily, ale našli sa mužovia, ktorí inak súdili. Tak Barón Joz. Eötvös hovorí v spise „A nemzetiségi kérdés“:^[6] Ľudia ľahšie znesú veľkú nespravedlivosť, ako taký stav, ktorý im spôsobuje každodenne a neprestajné nepríležitosti; sekantná administrácia vzbudzuje väčšiu antipatiu, ako najväčšia despocia.

Zvlášte v Čechách a na Morave je — vďaka i sokolskej výchove — vytríbený kolektívny smysel, smysel pre podrobenie sa celku, pre poriadok, cit povinnosti.

Ale aj tu je sklon k totalitnému princípu, k jednotáreniu. Tento sklon vyráža sa aj v snahe po centralizácii, potom, aby inštitúciam štátu daný bol čo možno rovnaký charakter.

„Po ničom netúžia tak totalitné režimy,“ hovorí Zděnek Smetáček v Lid. nov. (č. zo dňa 17. III. 1937), „ako po jednotnosti. V nich všetky oblasti štátneho života majú byť preniknuté jedinou myšlienkou, vedené jednou snahou a ovládané jednou vôľou.

Propagandou politického dogmatu a nátlakom politickej organizácie dá sa mnoho docieliť, hoci len vonkajšej uniformity, ale víťazné ťaženie týchto metód sa musí zastaviť tam, kde nijaký nátlak, nijaká propaganda už nepomôže: na hraniciach onej veľkej oblasti, ktorá je vyhradená duchu, citu a smýšľaniu.

Pod okázalým divadlom vonkajšej jednotnosti tají sa v nich hlboký rozpor a neustále napnutie medzi organizáciou a nárokami duchovnej slobody.“

Život volá po pokoji a odzbrojení a hľadaní trvalých garancií pokoja. Tieto by umožnily štátu, aby sa vyhnúc i bolestným stratám na živote a zdraví, spojeným so zahraničnými zápletkami, viac svojim občanom mohol venovať, tak zlepšeniu súdnictva, správy, komunikácie, kultúrnym, sociálnym a zdravotným úlohám, ktoré trpia odnímaním potrebných prostriedkov. Nesvaľovali by sme ťarchy na plecia budúcich generácií, keby sme sa snažili úlohy dneška skončiť samy; mohli by sme našich úradníkov lepšie platiť a bolo by menej biedy.

Myslím, že sa nemýlim, keď tvrdím, že tieto garancie pokoja máme v značnej miere vo svojich rukách.

Je veľkým záujmom nás Slovákov, ba existenčnou otázkou, aby sto rokov trvajúci zhubný boj prestal medzi národom českým a nemeckým a premenil sa na zákonné závodenie.

Podobne je záujmom českého národa, aby zaťaženie, ktoré nášmu štátu svojou reláciou k Maďarsku spôsobuje Slovensko, bolo zmenšené.

Jedno by náš štát musel mať pred očami: snažiť sa po čím lepšom napravení hmotného stavu obyvateľstva, lebo by toto splynutiu všetkých v jeden štát veľmi poslúžilo — tak ako to bolo v sjednotenom Nemecku.

Odkladanie so zmenou režimu je nebezpečné. Napoleon prehral vojnu pri Waterlo pre uneskorenie sa jedného jeho vojvodcu.

Ale u nás nie je ešte neskoro.

Ľudské zdravie a trvanie ľudského života závisí od múdrej životosprávy a od dobrého liečenia.

Tak je tomu i pri štátoch; kým sa choroba neroznietila, je uzdravenie ľahšie.

Výplyvom týchto problémov je podľa mojej mienky:

Potreba revízie nášho pomeru k menšinám, ktorú si naša vláda vzala do programu. Doterajší jej postup, súdiac menovite podľa ňou sdelenej štatistiky zaplňovania úradov príslušníkmi nemeckej menšiny, ale aj na jazykovom poli nie je uspokojivý.

Decentralizácia a Nemci

Odpútaním sa Československej republiky od Rakúska nastalo jeho odpútanie od germánskeho sveta vôbec.

Toto osamostatnenie národa českého (a slovenského) dáva mu možnosť usporiadať svoj pomer k tu žijúcemu nemectvu omnoho voľnejšie ako kedykoľvek predtým, bez stálych obáv o svoju národnú existenciu.

Aj medzi desidériá nemeckej menšiny patrila snaha po istej decentralizácie a rokovalo sa ohľadom kráľovstva českého o zavedení žúp ešte pred vojnou.

Hádam neprehreším sa proti pamiatke veľkého štátnika Švehlu, keď vraciam sa i na jeho plán — stvoriť v našom štáte župy, ktoré by boly mohly slúžiť nemeckej menšine za etapový vývoj k ďalšej samospráve.

Prof. Dr. K. Lašťovka vyslovuje sa^[7] za župy a proti zemiam i z príčin čisto administratívnych.

„Po převratě pozbyly země — i ztrátou práva zákonodárného — svého národního prestiže a jako obvody správní ukazují se pak príliš velikými a proto z hlediska správného mají býti nahrazeny obvody menšími, pro správu účelnějšími, totiž kraji“ (župami).

„Ale i tu důvody historické nabyly převahy.“

Návrhy na riešenie menšinového problému. Minister Spina

Minister v. v. Dr. Spina učinil ešte v októbri r. 1925 v posl. snemovni návrh národnostnej autonomie, ktorá by ústave neodporovala, takéhoto obsahu:^[8]

„Německá menšina Československé republiky a všechny ostatní menšiny nechť spravují všechno své školství ve všech stolicích v rámci všeobecného státního řádu vyučovacího činiteli, jež samy zvolí, kdyby to však nebylo z ústavních důvodů možné, činiteli, které určí stát, ale jen jsou-li příslušníky dotčeného národa. „Správou“ rozuměti dlužno rozhodování o všech záležitostech toho kterého menšinového školství a osob při něm působících, ale i právo zřizovati a zrušovati ústavy vyučovací. Dohled na školství některé menšiny, ať veřejné nebo soukromé, vykonává se výhradně školskými úřady stejného jazyka, v obci, okresu, zemi. To se tyká i domácího vyučování. Obvody školní buďtež tak určeny, že se jako príslušná škola ustanovuje pro děti národnostní menšiny zásadně vždy nejbližší škola stejného jazyka. V nejvyšším školském úřadě budiž pro každou národnost ke správě jejího veškerého školství utvořeno zvláštní oddělení, k němuž budou přikázáni jako úředníci príslušníci té které národnosti. Toto oddělení nechť tvoří nejvyšší stolici pro všechny školské a osvětové záležitosti menšiny, o niž jde. Rozpočty pro obor výchovný buďtež v Československé republice vykazovány odděleně podle národností. Podíl připadající na menšinu nechť se shoduje s podílem, jaký činí menšina v úhrnu státního obyvatelstva nebo v příslušné územní korporaci, vyjádřený v procentech.“^[9]

Nemeckí sociálni demokrati

Na jeseň roku 1925 podali nemeckí sociálni demokrati obšírny návrh, v ktorom sa žiadalo od vlády, aby vypracovala osnovu zákona o školskej národnostnej autonomie.^[10]

„Jednotlivé národy v Československé republice ustaví se jako sbory způsobilé k právům. Podkladem pro členství v některém národě jest národní katastr. Každý statní občan musí se dáti zapsati podle svobodné vůle do katastru některého národa. Na základě národního katastru ustaví se príslušníci každého národa v samosprávné školní obce a nadřízené samosprávné sbory (okresy, země nebo župy), jichž účelem jest obstarávati školské a osvětové záležitosti každého národa. Obor působnosti školních úřadu v zákoně uvedených jest všeobecně, pokud jde o školství národa, pro nějž byl tento úřad zřízen, týž, jak jest stanoven nyní platnými školskými zákony. Říšská školní rada převezme obor působnosti ministerstva školství a národní osvěty, pokud se týka národa, pro nějž je příslušná. Jí jsou podrobeny také vysoké školy tohoto národa. Statní dozor nad školami vykonává i nadále ministerstvo. Místní okresní a zemské (župní) školní rady se skládají: a) ze dvou třetin ze zástupců obyvatelstva, kteří jsou volení ze samosprávných školních obcí a nadřízených samosprávných sborů. b) Z jedné třetiny ze zástupců učitelstva, které volí všichni učitelé škol, podrobených správě příslušné školní rady. c) Do každého tohoto školního úřadu budiž povolán s hlasovacím právem jeden lékař téže národnosti.“

Dr. Ernst Rychnowsky

Dr. Ernst Rychnowsky priniesol v Prager Tagbl. (čís. z 24. IV. 1930) tiež zajímavý príspevok pod menom „Schulautonomie“.^[11]

Navrhuje, aby popřevratová omezení působnosti německé sekce zemské školní rady v Čechách (že totiž via facti se německý vicepresident již nejmenoval, že presidentem i německé sekce zůstával president ústředí, který také byl pověřen přímým prováděním řady školských záležitostí, patřících odborům) byla odbourána; aby německé sekci byla opět navrácena její kompetence, a aby širším zastoupením občanskému elementu byl získán pro ni zájem veřejnosti. Dále žádal, aby okresní školní výbory byly sekcionovány v samostatné výbory podle národností, při čemž by dohlédací právo nadřízené instance zůstalo zachováno. Táž zásada by měla platit pro místní rady školní, konečně pro třetí instanci R. žádal vlastní oddělení pro školství jedné každé menšiny; ohl. organisace jeho odvolává se na návrh Spinův. Také pro tato oddělení žádá, aby národnost referentů vždy odpovídala národnosti školství, jež jim podléhá.

Minister školstva Dr. Dérer navrhuje r. 1932

Min. školstva Dr. Dérer navrhuje r. 1932, aby zemské školské rady — i na Slovensku — rozčlenené boly na národnostné odbory.^[12]

Každá školská rada by mala predsedu a toľko námestníkov, koľko je národnostných odborov.

Zemská školská rada pozostáva zo zástupcov učiteľstva, ktorých ministerstvo rozdelí medzi jednotlivé národnosti podľa proporcie v obyvateľstvu, zo zástupcov, ktorých volí zemské zastupiteľstvo, a to dva razy toľko, ako je zástupcov učiteľstva, tiež proporciálne a z odborných referentov.

Národnostne sa delia aj okresné a miestne školské rady.

Nedošlo ani k porokovaniu tohto návrhu.

Prezident Masaryk a menšiny

Podľa Sborníka „Masarykova práce“ (vyd. 1930, str. 85) vyslovil sa prez. T. G. Masaryk r. 1892 v sneme kráľovstva českého, že mier medzi Čechmi a Nemcami musí byť založený na rovnoprávnosti. Ale Nemci že chceli vtedy individuálnu slobodu zničiť.

R. 1896 vyslovil sa pre ankétu Rozhledů pre politickú autonomizáciu, preto súhlasil s krajským zriadením a s krajskými snemíkmi. (Bola to i Švehlova idea; ale duch času prešiel ponad tieto najpovýšenejšie hlavy republiky bez povšimnutia ich námetov.)

„Území krajů, okresů budiž co možná rozděleno dle jazyka.“ Úradný jazyk jednotlivých úradov závisí na väčšine obyvateľstva. K úradom prvej inštancie pripúšťajú sa úradníci jednojazyční. Úrady centrálne sú dvojjazyčné.

Na podobných zásadách spočíval aj ním inšpirovaný rámcový program české strany lidové z r. 1900.

R. 1910 hovorí: „Program dvojjazyčnosti je z doby starší, absolutistické, moderní člověk bude žádat jednojazyčnost důsledně provedenou.“

Minister Krofta ako autor článku „Masaryk a národnostné otázky“ v (č.3/1938) Národ. obzoru uverejneného dokladá, že Masarykom odporúčaná jednojazyčnosť nebola by mohla byť ani zďaleka absolútna. (Toto ani ním odporúčaný systém belgického národnostného práva nerobí.) Masaryk sa po prevrate k tomuto programu nehlásil a vyslovil sa za dvojjazyčnosť, tak ako je normovaná v jazykovom zákone.

Kultúrna autonomia

S otázkou kultúrnej autonomie zaoberal sa prof. Dr. Peška v spise: O kulturálnej samospráve národných menšín.^[13] Po úvode ministra Kroftu dôvodí za túto asi takto:

„Myšlienka národnej autonomie je pôvodu socialistického.“

Prvý raz bola táto idea formulovaná v článku E. Kristana: Nacionalismus a socialismus v časopise Akademia, orgáne mládeže social., red. Tomáškom (Praha II. ročník, 1898).

Skoro stala sa autonomia národov vedúcim princípom rak. socialistov. Brnenský sjazd soc. dem. strany r. 1899 prijal túto zásadu do svojho programu. „Rakúsko má býti přemeněno na demokratický spolkový stát.“

Prof. K. Renner takto organizovaným národom ukladá pečovanie o školstvo a ostatné špecificky národné agendy.

Českoslov. soc. demokracia vyslovila vo svojom programe, prijatom v septembri 1930, kultúrnu samosprávu národných menšín za svoju požiadavku.

Princíp kultúrnej samosprávy prevedený bol najnovšie v Estonsku.

Do národného registra každej národnosti je zavedený každý 18-ročný občan na základe volebných soznamov.

Organizácia pozostáva z kultúrnej rady a kultúrnej správy.

Ich pôsobnosť je:

a) Organizovaná správa a dozor nad verejnými a súkromnými ústavmi.

b) Starosť o štátne kultúrne úlohy.

Či kultúrna autonomia nehrozí roztrieštením štátnej správy?

A. Moddeson — ktorý nie je príslušníkom nijakej estonskej menšiny — uisťuje, že toho nebezpečenstva niet, lebo aby štátna správa mohla plniť úlohy jej sverené, treba, aby sa demokratizovalo, aby presunula na bedrá nižších orgánov úlohy, ktoré by centr. správu udusily (65. str. citov. spisu).

Kultúrna autonomia v Estonsku má svoje veľké vady, pre ktoré sa v terajšej forme neodporučuje. Tak je najväčší nedostatok kultúrnej samosprávy na pr. nemeckej, že sa jej nepodarilo zachytiť celý počet nemeckých príslušníkov.

Z 25.000, rešp. 17.000 Nemcov prihlásilo sa do nej 13.998.

Svojich príslušníkov pomerne veľmi hmotne aj zaťažuje.

V karlovarských požiadavkách sudetonemeckej strany zo dňa 24. IV. 1938 o kultúrnej autonomie a národnostnom katastre už zmienky niet, naproti tomu žiadaná je tam samospráva.