ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O mojom spise o jazyk. zákone a o menšinách zmienila sa Česká advokácia (č. 3. IV. 1937) slovami: „Četné praktické případy, k nimž autor přičítá svoje názory, zpestřují knihu do té míry, že ztratíte pocit, že čtete právnický spis, ale evangelium pravdy a spravedlnosti, jehož byl autor vždy horlivým zastáncem. Jest si proto přáti, aby kniha byla hojně rozšířená i čtená a zásady v ní vyslovené praktikovány.“ (Dr. H.)

Politika (č. 22/1936) a Národnostný obzor (č. 2 z 1936) vyslovujú sa o spise priaznivo, len vyslovujú pochybnosť, či belgické rečové pomery možno porovnať s našimi. (Masaryk ich uznal za také.)

Na túto pochybnosť reflektujem na inom mieste tohto spisu; vzor k úprave našich národných pomerov si nemôžeme brať z východu, severo- a juhovýchodu, ale jedine zo západu.

Zdôrazňujem, že som v mojom spise ohľadom urovnoprávnenia zaujal stanovisko postupnej reformy, ktorá by aj u inojazyčných súdov, úradov a pri podaniach do pozemkovej knihy šetrila individuálne právo príslušníkov štátnej reči.

Veľkých odvetví verejného života, ako je vojsko, četníctvo, oficiálnych prejavov prezidentových a funkcionárov parlamentu, reči diplomacie som sa vôbec nedotkol.

Inak mi kritika Národnostného obzoru za zvláštnu zásluhu pripisuje, že som poukázal na neúplné fungovanie jazyk. zák. a nar. na Slovensku.

Lojálnosť menšín — o ktorej je kritika tohto časopisu skeptická, je podľa môjho zdania kvet, ktorý plne vykvitne len vtedy, keď prestanú takzv. menšinové problémy, ktorých jestvovanie vláda a predseda vlády opätovne uznaly.

Kritika Právneho obzoru (č. 3/1937) dopúšťa revíziu jazykových predpisov v niektorých veciach a víta upozornenia autorove.

Pochvalne vyslovily sa o spise Lidovky (31. XII. 1936).

Prúdy oboznámily zovrubnejšie s obsahom spisu.

Pochvalne zmieňujú sa o spise Kostnické iskry č. 8/1937.

Hlídka národní výchovy a osvety (Dr. Sl.) v Olomouci z č. 24. XII. 1936 zaujíma k spisu polemické stanovisko, hoc aj ona súhlasí s tým, aby sa pracovalo na dobrom pomere s menšinami. Len vytýka, že prejímam niektoré neoprávnené sťažnosti našich menšín: Nemcov a Maďarov, ale ktoré sú to, to neuvádza.

V Sborníku věd právních a státních (soš. 1., 2. 1937) venuje spisu môjmu p. Horáček ml. pár dobroprajných poznámok.

„Stodola v úvodě označuje jako cíl své knížky revisi poměru k menšinám v Československu. Nutno uznati, že mnohé doklady, zejména že Slovensko, které je autorovi nejbližší, o porušování jazykového práva menšin, jsou vskutku zarážející. Jiné věci, na př. nedostatečné zastoupení menšinových národností mezi veřejnými zaměstnanci, tlak vykonávaný zákonem na ochranu republiky a j. jsou skutečnosti i odjinud známé.“

Zpomedzi inorečových zmienily sa o spise Magyar Ujság, Prágai Magyar Hírlap, Grenzbote a Brassói Lapok.