ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Otvorený list Jankovi Matuškovi v Kubíne

Keď som išiel roku 1859 cez Námestovo do Liptova, odovzdal si mi začiatok povesti „Krvavá svadba na zámku oravskom“ spolu s nemeckým prekladom a vyvedením Kankríniho^[255] toho, čos’ ty už bol napísal. Kankríni dal povesti titul „Die Blutnacht im Schlosse Árva am 24. November 1674“,^[256] ale nenapísal nič iné, len čo som ja v VIII. č. „Oravy“ uviedol. Povesť tak nemala ani len začiatku a finál mal byť podľa tvojich pár ďalších riadkov Šporkove prenasledovanie luteránstva ohňom a mečom roku 1674.

Tvoja žiadosť, aby som z toho vypracoval povesť, nemohla byť až posiaľ vyplnená, sčiastky, že mi k tomu chuti a času pre moje neveľmi príjemné úradné práce a boje chybovalo, sčiastky zas, že váš plán nemal vlastne ani počiatku, ani určitého konca, ba čo viac, i dátum 1674 sa mi zdal podozrivým, bo Šporkovi už 1673 bolo zverené najvyššie komando v Nizozemsku, a tak v Uhrách hádam viacej ani byť nemohol.

Keď ma ale poslali na pašu, to jest do penzie, postavil som si okuliare na nos a premýšľal som, či by sa z vašich počiatkov dač urobiť nedalo. Tak som začal, hľa, potom písať Oravu. Že som pritom nezadržal tvoj pôvodný názov, mi odpustíš, bo som nechcel, aby sa ľudia už popredku pri samom titule triasli. Od názvu samého nezávisí nič; tak napísal Scott svoje veľmi znamenité historické romány pod jednoduchými názvy: Opát, Kláštor, Pirát, Woodstock, Kenilworth atď. A čo ten Homér, Sofokles, Euripides, Virgil a iní? Bombastov pri tituloch prác vskutku netreba.

Upadol som pri tom všetkom do hrozných rozpakov. Priateľ môj Tomášik nevedel nič o mne, a ja o ňom, keď sme povesti skoro z toho samého veku písali a uverejňovali. Rákocziovské časy^[257] sú, pravda, najvýdatnejší prameň k uhorskému románu, a tak to nič nerobí, že sme sa zatúlali obidvaja odrazu na jednu a tú samú cestu. Tak sa môže tiež napr. slovenské dobrovoľníctvo a maďarské honvédstvo z roku 1848 veľmi dobre jedno popri druhom zniesť.

Pílilo mi to však hlavu, keď som si pomyslel, čo začať s tými katolíkmi a luterány, aby sa ani jeden, ani druhý na mňa nenahneval; ale pomyslel som si, že sú už teraz časy také, v ktorých nikto v povesti historickej nehľadá tendenciu takú alebo takú, ale že vek, v ktorom osoby toho samého veku vystupujú, poníma, a každý rozumný človek ponímať má podľa toho, aký bol vtedy vek a čo vlastne najviac zatriasalo mysľami ľudskými.

Keď som viac než pred štvrťročím napísal „Bratovu ruku“, tu ti nikam nebolo možné uverejniť povesť len pre jedno jediné slovo „Tököli“ (pozdejšie nazývaný „tót királyom“),^[258] pretože cenzor prešporský to dopustiť nechcel, aby sa meno toto len spomenulo. Štúr si nevedel dať rady, vytrel slovo „Tököli“, napísal miesto neho „Tekvinský“, a bolo všetko v poriadku. Teraz som si ale pomyslel, že mi nikto viacej nezazlí, keď na dejište uvediem stranu i cisárskych i uhorských ľudí, a k tomu do sporov medzi stránkami i luteránov i katolíkov spolu, bo i Majláth^[259] vo svojej histórii „Geschichte der Magyaren“^[260] u Pertesa^[261] vyšlej v treťom zväzku, str. 329, o roku 1675 hovorí: „Kňazi luteránski dozaista neboli bezvinní, ale luteráni a katolíci boli proti sebe tak rozhorčení, že jedna každá stránka, kde si nadvládu získala, jedna druhú potlačovala, takže z toho žaloby a protižaloby povstávali. Katolíci hovorili: „My vás potlačujeme, lebo rebelujete.“ Protestanti hovorili: „My rebelujeme, že nás potlačujete.““

Keď toto teda historik uhorský, katolík, známy i v zahraničí vyslovil, neviem, prečo by som i ja nebol mohol v povesti znázorniť vek, v ktorom sa povesť moja, alebo keď sa ti tak páči — tvoja, pohybuje. Času toho hýbal katolicizmus a protestantizmus celou Európou práve tak, ako teraz národnosť; práve preto musí človek nevyhnutne tento moment historického veku do ohľadu vziať, keď chce dač kaľavného napísať, a nesmie pritom nič zatajiť, už či by sa to tomu alebo tomu páčilo, alebo nepáčilo. — Vôbec história uhorská je teraz každému prístupná, a najinteresantnejšie partie v nej sú dozaista časy rákocziovské a turecké, čo som už spomenul, okrem — Matiáša kráľa, pred ktorým rešpekt.

Ale, Janko môj, prichádza mi pritom zodpovedať sa o tom, či som tvoj pôvodný plán povesti pokaličil alebo nie. — Osoby tebou udané nepriam prichádzajú na javisko v Orave. Vieš, že som ja samopašné dieťa už od koreňa, a tak nebudeš hádam veľmi hlavou kývať, že som tvoje osobnosti v „krvavej svadbe“ tak pomenoval, ako sa mi páčilo, a že som do nej vplietol veci, o ktorých sa tebe ani nesnívalo.

Kubíniovci a Revickovci sú osoby docela moje; Ľaučekovci žili skutočne tak, ako sú predstavení, práve tu v Martine, a boli regalisti,^[262] t. j. šoltýsi, akých sa tu ešte roku 1848 šesť nachádzalo. Ich latina sa udržala až posiaľ v tradícii; kamarát staršieho Ľaučeka bol barón Révay. — Je to ešte až podnes ctená martinská rodina. — Z času na čas sa potratia dokumenty našej tradície a tak nezaškodí, keď my ich pozbierame pri dobrej príležitosti, tak ako tu pri Ľaučekovcoch.

Špork,^[263] Vitnyédi, Čoborňák sú zas osoby historické, ktoré som ja i bez tvojho dovolenia, okrem prvého, v povesti uviedol.

I tebe i p. Bruckovi^[264] a Dobákovi ďakujem za ochotu mi preukázanú, ačpráve i Lichard v čítanke Černého,^[265] diel I., str. 190 — 192, zprávy o Oravskom zámku podáva, zvlášť ale Fejérpatakyho kalendár z roku 1849, kde sa pod názvom „Zámek Orava“ o Šporkovi doslovne toto udáva: „Ale hneď nasledujícího roku 1674 proměnily se okolostojnosti a generál Špork přitáhnul se sedmí odděleními Němců pod zámek, požádal jeho komamdanta, aby sa bezvýnimečně milosti královské poddal. Než ponevádž mu na toto požádaní jen střelbou z děl ze zámku odpovedíno a dobývaní při vší usilovnosti Šporka, pro státné hájení se obležených, při dlouho trvalo, pokusil se zlatem to vyvésti, co se železem nedalo. I tehdáž veliká pevnost zámku Oravského dokázaná. Někteří vojáci z posádky, zlatem získaní, otevřeli v nejtemnější noci, na dané znamení brány, vpustivše Šporkovýoh vojáků svobodně do zámku, zmocnili se svého komendanta Piky i čelnejších důstojníku a odevzdali jich císárskému generalovi Šporkovi. Tento z pomsty, že takový odpor naleznul, ano i aby Tököliho^[266][267] straně strachu nahnal a chuť k válčení odňal, rozkázal dne 25. listopadu Piku za živa na kůl nastrčiti, ostatních pak zvěšeti a postínati.“

Z tohoto vidíš, braček Janíčko, že si ani ty pušný prach nevynašiel, ani ja, keď sa v katastrofe povesti našej len samá masakra uvádza, len, pravda, odo mňa záviselo, či som chcel to nalíčiť, čo sa stalo, takými živými farbami, že by pritom boli ľuďom vlasy dupkom vstávali, alebo nenalíčiť. Ja som volil toto posledné, dobre znajúc, že v tragickej povesti dej nemá rozdrážďovať mysle, ale že sa má tak podávať, aby sa umná, snivá duša ľudská pritom nepovzbúrila, ale tak na to pozerala, ako na ticho tečúcu rieku, mysliac: „Ty rieka, prečo ty tak ticho, clivo do vĺn večnehlbokého oceánu tečieš?“ Osudy ľudstva sú vskutku takej rieke podobné. Prichádza mi tu na myseľ grécka moira, latinské fatum a kresťanská prozreteľnosť, o čom tu ďalej slová šíriť nemôžem —

Tak som sa ti, braček Janíčko, vyspovedal zo všetkého, čo som so začiatkom tvojej povesti po jedenásť rokov vyviedol a ako som tvoj pôvodný plán vlastne pofušoval; ale odpusť, keď sa ti jedno alebo druhé páčiť nebude, a pomysli si, že ad impossibilia nemo obligatur,^[268] a zas, že senectus loquacior est.^[269] K tomu pridávam ešte jedno prosbu: Odkáž Turzovi^[270] Lajkovi, aby mal pozhovenie so svojím „Kociaňom“, bo že ešte o ňom posiaľ žiadneho ustáleného plánu nemám, a aby odpustil, keď som tebe kvôli Oravu napísal, nie ale jeho „Kociaňa“. Ale ty si bol prvší, čo i spomenutý rok 1859 udáva. Tak som chcel svedomite podľa ancienity slovu dostáť, a to vieš, že ja na ľudí slovo nedržiacich nedržím nič. Bliktry sem, bliktry tam, tie aspoň moje oči nikdy a nikde nezalepia, o tom buď úplne presvedčený a uveríš, že som nie žiadnym diplomatom, čo sa, pravda, len na moju úplnú skazu a záhubu vysvetľovať môže. —

Pobesedoval som si s tebou takto hádam do sýtosti, ale úloha moja je pritom ešte neukončená. Sľúbil som totiž A. S.^[271] v prvom čísle Orla, že dačo neskôr napíšem o historickej povesti v epilógu. Tu ale nad teba vážnejšej osoby neznám, ku ktorej by som sa mohol i z ohľadu tohto obrátiť, bo si vlastne ty zavdal príležitosť spolu i k osvedčeniu môjmu. Počuj teda, Janko môj, najprv ty mienku moju o predmete tomto.

Každý národ má svoje básnictvo nielen čo sa obsahu, ale čo sa i formy dotýka. Nechcem a nemôžem tu vystavenú sadu ďalej rozviňovať, ačpráve by sa o nej celé bachanty napísať dali, ale poznamenávam len to, že je za našich čias povesť alebo, keby si to chcel druhým menom nazvať, „román“ jediný druh poézie, ktorý má najväčšiu budúcnosť spolu i preto, že sa doňho najviac vmestí a v ňom sa spisovateľ voľne pohybovať môže bez toho, že by sa musel na slabiky, rytmus a rýmy viazať.

V románe je básnikovi najväčšia voľnosť daná, bo môže v ňom každé možné pomery ľudské opisovať; tak máme historické, sociálno-psychologické, morálne, náučné atď. povesti a romány, v ktorých všade musí a má byť hlavný sujet, okolo ktorého sa drahé osobnosti, ako planéty okolo slnca, pohybujú a krútia. Nepatrné osobnosti často vplývajú v povesti na dej sám, ačpráve nie sú smerodajnými, bo je život ľudský taký, že koľko ráz i tá najmenšia okolnosť alteruje dej, ačpráve je kopenie takýchto pobočných faktorov vždy nanič. Vezmime len do ohľadu Sofoklovu Antigonu alebo Shakespearovho Julia Caesara, a iste sa priznáme k mienke tejto.

Čo sa zas historickej povesti zvlášť dotýka, tu mi prichádza vysloviť, že je v nej história nie pánom, ale len slúžkou, že je nie obrazom, ale len rámom, v ktorom sa osoby v povesti uvedené pohybujú. Historik nesmie nikdy byť kronikárom, dejiny si sám vymýšľajúcim alebo ich len podľa púhej povesti naličujúcim, ako napr. Hájek z Libočian, náš Papánek alebo anonymus Belae regis notarius;^[272] poviestkára sa ale história natoľko dotýka, že on ňou ilustruje charaktery podľa svojej vlastnej ľúbosti. V historickom románe nemajú ďalej tendenciózne slová žiadneho významu ako v sociálnom, bo v nich horuje len dej a dej sám, v ktorom sa pohybovanie osôb v rúchu veku národa a kraja svojho na dejisko uvádzajú.

Tak i u nás. My u nás obyčajne hlas povyšujeme a znižujeme v rozprávkach, ba čo viac, niečo uvádzajúc, čo druhý povedal, ani nehovoríme v reči vlastnej, ale v tej, v ktorej to pôvodne prednesené bolo, rozumie sa, že len vtedy, keď ju rozumieme. To by bolo inde rarita, ale u nás v polyglotnej krajine je to úplne v poriadku. Druhá vlastnosť, ktorá sa u nás ešte posiaľ vždy udržala, je ustavične prehnané titulovanie, takže si každý myslí, že on to veru dobre uhádol, keď titul na rýf predĺžil.^[273][274] Keby bol Shakespeare tak zachádzal so svojimi osobnosťami, uvedenými napr. v „Troilus a Cressida“, kde sa Achilles s Hektorom zhovára, a keby sa boli tak titulovali ako náš Ľauček Šporka, nuž by mu boli zuby vytĺkli; alebo keby „plebs romana“^[275] v jeho „Juliovi Caesarovi“ tak predstavená bola ako náš ľud, keď sa pri terajších reštauráciách a voľbách zíde, pravda, nie pri vode, nuž by mu povedali: „Husle ti do ruky, husle!“

Janko môj, tieto podrobnosti ti neudávam bez úmyslu, chcem ti ukázať len, že typus veku a prúd zmýšľania, zvyku a snáh sa i v uhorskej povesti, ako je „Orava“, šetriť musí i vo výrazoch a slovách, kde toho potreba a kde sa to previesť dá.

Naostatok ti ale veľkú tajnosť zveriť mám: povesť moja, a hádam spolu tvoja, bola by tri razy dlhšie vypadla, keby sa nebola uverejňovala práve v časopise. — A keby ti dakto povedal, že povesť naša nemá tej rezkosti ako druhé mladých ľudí, odpovedz tou starou známou výpoveďou starého Ticiana, keď mu obraz jeho priveľmi kritizovať začali: „Tician pinxit.“^[276]

Tvoj starodávny kamarát Ján Kalinčiak.