Články a úvahy

na školský rok 1869 — 1870, zostavil Jozef Nedobrý,^[251] na ten čas gymn. správca, vyšla koncom mesiaca júna.

Čítajúc zprávu túto, boli sme na tri punktá upozornení: na konfesionálnosť školy samej, na vyučovací jazyk a vyučovanie druhým krajinským jazykom a naposledy na školské knihy. Zostavenie celého plánu gymnaziálneho je také, že sa ústav tento stará o to, aby dietky, navštevujúce ho v náboženstve svojom, vyučované boli, a to jedno každé podľa svojho vlastného vierovyznania. Vyučovalo sa tu ďalej maďarskej reči po štyroch hodinách v 3. a 4. triede, čo je tým väčším svedectvom svedomitosti učiteľského sboru za to, že sa stará, aby mládež naša v slovenskom jazyku vyučovaná mohla i na všetkých výlučne maďarských gymnáziách v Uhorsku vo vedách ďalej pokračovať. Konečne pripomenúť sluší, že český jazyk tu bol príslušne zastúpený, čo je prirodzenou vecou, bo je u evanjelických Slovákov nárečie toto liturgickým a cirkevným. Pri skúškach verejných, koncom mesiaca júna vydržiavaných, odpovedali žiaci z náboženstva po česky; z programu ale samého vysvitá tiež, že sa české knihy školské pri výučbe upotrebovali, keď v slovenčine takých ešte nebolo: tak Tillov^[252] zemepis, Staňkov^[253] prírodopis, Madierova^[254] čítanka a Piškov silospyt. — Medzi všetkými slovanskými kmeňmi vyniká najviac kmeň český svojou umetnosťou, vkusom, zrelosťou a bodrosťou. My Slováci z našej strany len pyšní byť môžeme, že sme najbližší príbuzní kmeňa toho, ktorý až doteraz nad nami všetkými mravne horuje. Čo je teda prirodzenejšieho, ako čerpať poklady duševné doma, u nás a od nás samých? Čo je české, to je i slovenským, a čo je slovenské, to je i českým. Toto je u nás axióma, ktorú žiadna duša do pochybnosti z ohľadu literárneho uvádzať ani nemôže, ani nesmie. História česká prislúcha k naj skvelejším históriám moderného sveta; pre nás Slovákov je ale tým významnejšia, že sme i my tiež spolučiniteľmi vzdelanosti českej a duch náš slovenský, neznavší žiadneho významnejšieho rozdielu medzi najbližšími pobratimcami slovanskými, skladal v českej literatúre od storočí plody svoje duševné, ktoré sú i každému Čechovi chlúbou pred širokým svetom. A keď Mácha v básničke svojej „Hynkovi Komovi“ hovorí asi:

tu my poznamenávame, že my na doterajších čiste slovenských výtvoroch literárnych ešte veľkú biedu trpíme, ale zato radšej útulok u Čechov, ako u cudzích berúc, nežiadame u nich pomoci, ale berieme a čerpáme z ich žriedla právom vlastníctva a tak sa nestrachujme o školské knihy, keď ich už v češtine máme. Niet žiadneho Čecha, ktorý by povedať mohol, že je literatúra jeho nie spolu i vlastnosťou našou. — Tak, hľa, týmto spôsobom môžeme predísť všetkým nám toľko ráz na oči vyhadzovaným predvržkám, že nemáme doteraz vlastných prostriedkov ma vzdelávanie národa a tak že máme na tom pristať, čo nám cudzí natískajú silou-mocou, ak chceme prichodiť k akej-takej vzdelanosti, keď je len nie naša vlastná. Tak môžeme smelo povedať: no choď a ukáž nám, či si ty doteraz viacej urobil na poli práce duševnej ako my?! — A keď kto viacej urobil, dobre, urobil to potom len vtedy, keď si koryto prúdu vzdelanosti ducha svojho sám úplne prerazil, čo sme aj my urobili sčiastky v Uhrách, sčiastky v Česku. Česi nám iste doprajú, keď si my, ohliadajúc sa na miestne pomery naše, utvoríme diela v slovenčine zostavené, ale viem spolu, že by nám to i v záujme našom vlastnom nikdy odobriť nemohli, keby si kto medzi nami len pomyslieť vstave bol, že sa k svojej spoluvlastnosti, literatúre to českej, nepriznáva. — Všetko toto sme vyčítali z programu ev. gymnázia Turč. Sv. Martinského na rok 1869 — 70.