ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[277]

Slávna Matica slovenská!

Odosielajúc so zvláštnou úctou nazad mne 22. júla 1870, č. 90, ku prečítaniu a posúdeniu zaslanú dramatickú báseň „Úklad a matka“, držím si za povinnosť o práci samej nasledujúce poznámky zdeliť:

Práca je zdarená tak, že sa jej odmena bezpečne prisúdiť môže, ačkoľvek je z druhej strany tak dodržaná, že by sa jej prepracovanie p. pôvodcovi malo odporúčať. Odmena by sa mala prisúdiť hneď, udeliť ale len po prepracovaní a modifikácii básne. Toto posledné odôvodňujem nasledovne:

Za jedno (jedna) je písomnosť nedokonalá a nedôsledná, a tak opraviť sa majúca; za druhé sa v práci nachádza dakoľko dramatických chýb, ktoré pomocou malých premien alebo dodatkov ľahko a snadne môžu byť opravené.

Tak píše p. pôvodca raz Ľubomiera, raz Ľubomíra, raz Dobrôtka, raz Dobrotka; poslednejšie formy sa zdajú byť lepšími a pravými. — Str. 49: „vierenie“ vo vyst. 13 r. 4 hádam „vrenie, varenie, zovretie“. — Str. 76 a 77: rozkäz. — Str. 69: Nádeje na mňa kládol. — „Štrngotom čias“; čas neštrngotá nikdy. — Pästúnka, nie hádam od pästi, ale od pestovať (pravda, v poľštine je pieścić, piastować). — Str. 64. 79: „sieň“ = síň. Rozširovanie hlások vo slovách českých je vôbec zbytočné. — „Nedbä“, str. 69, nerozumiem, čo je to. — „Velevládna pani“ sa u nás hovorí „pani veľkomožná“ až podnes.

Dotyčne dramatického prevedenia poznamenávam zas:

To mnoho „Hahaha“ je v tragédii neprirodzené.

Výraz na str. 24: „chytil sa za brucho“ je hádam nevkusný.

Ľubor je intrigantom celého dejstva, ale z čoho sa má vypriasť a odvodiť intriga jeho, neznámo úplne, okrem že túži za majiteľstvom Hradovej. Čo mal kedy s Hormilou, nevysvitá jasne. Možno je tiež Jago v Othellovi Shakespearovom, alebo Lady Milfort v Cabale und Liebe Schillerovej.

Tá „čierna väža“ označuje síce tajomstvo, ktoré len Ľuborovi známe bolo, ale nakoľko by sa pritom Hormila bola s Ľuborom do bližšej známosti popustila, nevysvitá z ničoho, ba ani z tých „čiernych dvier“, str. 93. — Hormila mi prichádza ako Sofoklova Antigona, trúchliaca za synom svojím ako táto za bratom, u Hormily ale všade len bezpríčinná túžba za synom, kdežto u Antigony za mravné pohnútky skutočnosti smerodajnými. — Nevidieť ďalej, odkiaľ a prečo odrazu tá dôvernosť Hormily a Ľubora. Ako mohla Hormila, str. 72, 73, hradníka za syna prijímať, alebo mu, str. 87, 90, ruku podávať, súc jeho veliteľkou a paňou „velevládnou“? Taktiež je podivné zachádzanie Ľuborovo, str. 89, s Hormilou a Dobrotkou, keďže chýba ten vždy pravý motív. Hádam preto, že pred zbrojnošom, str. 51, hovorila o pomste a sa mu, str. 52, práve zdôverila o svojej predošlosti. — I dôverné rozhovory Bojanove s Ľuborom sa ničím nemotivujú, str. 10, 70, 71, 81, 84, bo sa obapolná bližšia známosť nikde neukazuje, a Bojan bol predsa vladický syn, kdežto Ľubor podriadený zhora.

Bojanov charakter je vôbec mdlý. Ako na str. 61 hovorí, to je nie mužský, a jeho deva by sa mu poďakovala, keby bola znala, že jej milenec tak hlavu zvesuje, a na str. 65 hovorí: „Sama sa diví, že ešte nie som stínom.“ Deva chce mať šuhaja rezkého, ktorý nezná prekážky, bo jej, aspoň v dráme a poézii vôbec, len taký môže imponovať. To požaduje čulý ženský charakter. Že vraj „tu sa musím zblázniť“. Takej sentimentality v skutočne slovanskej poézii nikde niet —

Chybou je veľkou, že osoby v prítomnosti druhých zainteresovaných osôb pre seba hovoria, a to o zámeroch a citoch svojich. Tak Hormila, str. 69, 82, 85, 86, a Ľubor, str. 46. Intrigant myslieva obyčajne len pre seba, tajné svoje myšlienky ale nedáva, okrem v monológu, najavo, bo tí druhí, pohyby a reči jeho pozorujúci nemajú ani času na to čakať, kým on to koľkokrát produkoval —

Osobnosť Dobrotky upomína na pestúnku Odysseovu, k čomu by som len ku str. 59 poznamenať mal, že jej slzy tam spomínané sa prirodzenými nezdajú, keď je práve ona hýbadlom rezkého a rýchleho činu, bo vtedy k slzám ani času mať nemohla. Odporúčajúc teda pripojenú prácu slávnej Matici slovenskej, prosím, aby jej odmenu pririeknuť, a pritom nadaného p. spisovateľa na vyše uvedené poznámky upozorniť ráčila, s ktorými by si on potom urobiť mohol, čo sa mu len páči, lebo kritizovať je mnohom ľahšie ako tvoriť.

Turčiansky Sv. Martin 11. augusta 1870

Ján Kalinčiak