ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Těšín 9. novembra 1864. Chalupka Samo hovorí: „V tom našom národe zle to tam, nedobre, krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre.“ Máme jednotlivcov, ktorí by celou silou ducha svojho Chalupkovo slovo toto naopak obrátiť chceli, ale to akosi len vždy ísť nechce. Musíme teda („nádobno“ vám, ani čo by ste mi jazyk tylom vyťahovať chceli, nenapíšem) dobre rozdeliť skutočnú situáciu, v akej sa náš život národný nachádza, od snáh a dobrej vôle jednotlivcov; len keď toto urobíme, bude nám možné zostaviť si prehľad aký-taký o stave veci tej, za ktorú sme od mladosti horlili, trpeli, robili. Ináč pre nás bez vlastnoklamu zisk pre túto vec nie je možný. Aby sa Chalupkove slová nepravdivými stali, začali sa jednotlivci naši rozbehúvať po rozličných cestách; medzi iným hľadeli prostredníctvom rozširovania časopisectva pôsobiť nielen na vlastný ľud, ale spolu i na ďalší svet, ukazujúc mu plody duchovné ľudu zaznaného. Menovite náš Dusarov vynasnažoval sa celou silou dialektiky svojej preukázať nám samým, čo by nám bolo potrebné a čo nie. My sme uznali pravdivosť slov jeho, ale čiastka tá národa nášho, ktorá práve mala byť povzbudená slovami jeho, ostala taká, aká bola predtým. Toto sme aspoň zaznamenali pri časopisectve našom. Keď teda ani slová Dusarove, tak vystrúhané, tak rozumné, tak do duše hovoriace, tak najšľachetnejšou vôľou zaváňajúce, žiadneho účinku nemali, myslím, že je najvyššia potreba ohliadnuť sa, ako by sa naša časopisecká činnosť najlepšie mohla usporiadať. Potrieb máme mnoho, mnoho, ale naostatok si len predsa musíme pomyslieť, kto sme. Kto za chrbtom naším stojí? Čo vykonajú i najmúdrejšie reči naše? Sebaklam je najhroznejšia chyba človeka chcejúceho mysľami miliónov ľudí hýbať, a hoc by on na najkrásnejšej logike spočíval; keď teda chce časopisectvo naše pôsobiť tak, aby Chalupkove slová sa stali nepravdou, musí hľadieť na to, aby sa v okolnostiach, v ktorých práve žijeme, sily naše literárne nerozptyľovali, ale sústreďovali. Keď sa predtým hovorilo o rozmnožovaní časopisov, ako o prostriedku pozdvihnutia a zveľadenia národného žitia nášho, treba nám teraz povedať, že po zaužívaných skúsenostiach terajší čas vyžaduje, aby sme naše, krem toho slabé sily nerozptyľovali, ale ich čím viac sústreďovali.

Záleží nám t. j. teraz nielen na udržaní terajších časopisov, ale spolu i na verejnej mienke cudzincov o nás. I jedno i druhé nie je možné, keby i v terajších okolnostiach časopisectvo naše tak zostalo, aké je. Začali sme viac, ako by to sily naše mohli zmôcť. Práve preto radím, aby sa činnosť naša časopisecká, ako je to len možné, sústredila, a tak i najlepšie ovocie národu podávala. K myšlienkam týmto mi zavdalo príležitosť 89. číslo Vedomostí, v ktorom sa podobné narážky robia. A veru je i zvrchovaný čas dačo podobné začať, ak nemá jeden časopis za druhým suchotinárskou smrťou, t. j. nedostatkom predplatiteľov dostávať posledné pomazanie. Frázy, sofizmy, učené a vtipné pojednania nepomôžu za mak, kde ide o život a smrť, o subsistenciu, o bytie alebo nebytie. Slová sú len slová, účinok majúce len tam, kde sa ako zrno do úrodného poľa hodia, keď ale hádžu sa na skalu, tam iste, ako to evanjelium hovorí, nezídu, keď hádžu sa do tŕnia, tŕnie ich klíky zadusí, keď sa hádžu podľa cesty, okolochodiaci ich pošliapu. Keď sa zas mnoho zŕn na jedno miesto nahádže, tak isto jedna bylina druhej dopomôže k tomu, aby zakrpateli všetky.

Tak poohliadať sa nám teda treba i z ohľadu časopiseckej činnosti na časové potreby a okolnosti, aby sme si rozptyľovaním síl i duchovných i materiálnych neškodili sami. Nezáleží nám mnoho na počte časopisov, bo čím ich viac bude, tým im všetkým skorej odzvonia: nám záleží na časopisoch dobrých. Viem, ako sa vyslovil nebohý Ján Čaplovič^[227] o tomto predmete, chváliac Štúra, že vydáva Noviny svoje v malom formáte a nie každodenne, ako naši teraz za dačím podobným vzdychajú. A mal pravdu. Myslel by som teda, že by sa nám celkom vyhovelo, keby sa dva alebo i viac časopisov komasovalo tak, že by jeden časopis mal rozličné priečiny, rozličné, teraz osobitnými časopismi zastúpené smery zastupujúce. Tak by sa museli naše časopisy stať i lepšími, i menej obetí jednotlivcov požadujúcimi. Zdá sa, že Pauliny^[228] uhádol potrebu túto, obetujúc Černokňažníka. Tým sa stane Sokol zaujímavejší, obsah jeho rozmanitejší a sviežejší. Beletria a humor budú pospolu odmieňať plody básnické. Dobré. Aby sa ale sústrediť mohli i iné nepolitické a nenáboženské záujmy v ňom, neškodilo by, keby sa i články týkajúce sa literatúry v tom istom Sokole sústredili, takže by v ňom tri poriadne priečiny povstali: beletria s básnictvom, humoristika, slovesnosť. Tu by, pravda, náš Ondrejko Radlinský i svojich dopisovateľov i svojich predplatiteľov „Slovesnosti“ prepustiť musel Sokolu. Myslím, že by sa stal Sokol časopisom dobrým, nenúteným uverejňovať všetko, čo mu kto pošle. Radlinský vydáva krem toho ešte dva druhé časopisy: Cyrila a Vojtecha. Uzná teda sám, že tri časopisy v kúte, v Kútoch redigovať razom, je vec svedomia alebo radšej absolútna nemožnosť jednému človeku, hoc by to i v Paríži alebo v Londýne bolo, keď chce čitateľom vyhovieť a účinkovať tak, aby sa žiaden neopovážil povedať, že ním redigované časopisy sú zlé. Však mi to urobíš kvôli, Ondrejko môj?!