Články a úvahy

Historik Niebuhr^[233] hovorí, že kedykoľvek história na dlhší čas do nových koľají prichádzať začala, vždy sa i isté epidemické nemoce s rozjatrenosťou, napnutosťou alebo so zmalátnenosťou ľudí a národov zjavovali: Tak mor Thukydidov,^[234] tak opakovavší sa mor v Ríme, tak kiahne za čias Mohameda, tak žltá zimnica a petrarcovský mor pred objavením Ameriky, kníhtlačiarstva a pred reformáciou. Cholera, nový hosť to u nás roku 1830, má tiež význam svoj.

Po zjavoch týchto povstali svety nové.

I príroda zdá sa súhlasiť so snahami človeka alebo radšej ona sama vplýva na osudy ľudské, i často je zrkadlom nás samých, v ktorom ako na površí vody môžeme vidieť sami seba a náš vlastný obraz.

Keď má prísť víchor alebo búrka, je hrobové ticho a v horách nepočuješ šum ináč šuštiaceho lístia, bo každý lístok naprahuje ušká svoje i napnute počúva: Co to będzie! co to będzie! I vlny sa skryjú pod krídla matky svojej, hladiny morskej, neceknú, nezihrávajú sa a mlčia ako v hrobe i načúvajú akoby očarené: Co to będzie, co to będzie?

I príde búrka. Nejeden strom sa vyvalí a biedne lístie zaplače, uvädne, zanikne naveky; nejedna vlna býva na tisíc kusov roztrieskaná.

Ale ten lístok obživí stonky malé a dá im potravu, nestene, nebedáka, no je rád, že z jeho, hoc i nepatrného prášku sa rozvíja a vyrastá stromec, strom a že i on žije v mohutne sa rozkladajúcej lihoti, pokrývajúcej mohutné hory a stráne, i pyšný na bujarosť do vysokého vzduchu sa vypínajúceho stromovia. — A tá hromami roztrieskaná vlna morská nehorekuje, nežaluje, ale každá jedna zo svojho rozdrobenia povstalá kvapka hľadá si nové kvapky, združí sa s nimi a pyšná je na novopovstalú vlnu, na chrbte svojom nosiacu lesklé hrdé lode.

Bolo na Slovensku veľké ticho, národ skoro nič za seba nerobil i bol považovaný za vyhrheľa ľudstva.

I stalo sa. Z Turca vylietol velikán Kollár i zahrmel slovami hromu, že Slovanstvo žije; i nastalo utíšenie veľké a svet neznal, čo sa s ním robí. Povstal druhý velikán v Gemeri, Šafárik, i rozprával o Slovanstve, čím ono dakedy bývalo. I žasol svet nad tým. I povedal zas tretí s dôrazom:

A predsa:

I zatrepotal rok 1848 mohutnými krídlami i zašumel nad hlavami celého pokolenia a všetkých národov, i nebolo vtedy mnoho vzdelanejších ľudí v Európe, ktorým by sa neboli mená: Štúr, Hurban, Hodža známejšími nestali.

Proletár európsky, národ slovenský, vzal na seba podobu zakliateho hrdinu i vystanovil mužov troch, ktorým bolo ohnistými literami na paveze napísané: „Ešče Slováci žijú!“ — Svet sa naučil ctiť odhodlanosť mužskú neohrozených jednotlivcov, ale spolu i naučil sa vážiť národ taký, čo je vstave podobných jednotlivcov pri podobných pomeroch vykázať.

Vec na celom svete zaznaná, nepoznaná zasvietila odrazu jednému dielu sveta, takže sa začal opytovať: Kto je to ten Štúr, kto je to ten Hurban, kto je to ten Hodža? A naostatok: Kto je to ten slovenský národ? —

Štúr, Hurban, Hodža povedali: Národ slovenský je ten, ktorý my z milosti božej akožto úda človečenstva na dejište svetové privádzame.

I nastalo utíšenie veliké!

Boh je dobrý, i poslal nám za náhradu tak ohromnej straty Moysesa. Bývalá trojka sa vyplnila.

I pochovali „muži nábožní Štefana“, i kvíleniu nášmu nebolo konca-kraja; pevec náš ale utíšil zvíjanie sa naše, ukážuc nám ako Moysesa sv. Cyril a Metod pred trón božský vedú. A pred trónom božským klaňali sme sa i my i prosili sme za požehnanie oslávenca nášho.

Tak zas z trojice našej jedného viac nebolo; zhynul, zahynul, a naše rukolomenie nepomohlo nič.

Čo sa stalo s druhým? Vrhli ho do žalára i sedí tam, pozerá na slovenský svet, krúti hlavou a opytuje sa sám seba: Co to będzie, co to będzie?

Odrazu zahučí zvesť, že tretí, Michal Hodža, o 8. hodine ráno 26. marca 1870 v Tešíne vo vyhnanstve zomrel, práve v čase tom, keď náš Hurban v žalári dobroprania naše prijímal.

Tak zachádza, tak míňa sa, hľa, pokolenie naše; s búrkou začalo žiť, v búrke dokonáva. Búrkou bol celý život Hodžov, my sme toho žijúci ešte svedkovia, keď medzitým pre vás, mladšie pokolenie, po mori žitia si plávajú maľované lode vo veselom poskoku a pre vás si v horách lístie prehuduje veselé piesne.

Čo mám tu povedať o sebe, čo o nás všetkých druhoch Hodžových? — Nič. — Blesk oka jeho na tvár moju viac nezasvieti, milé harmonické slovo jeho k uchu môjmu viac nedoletí. Nechcem hovoriť, že žil, bol a už ho niet, že mohutne pôsobil za národ slovenský; i viem, že ho slzy naše viac nezobudia, i viem, že pamiatka jeho u nás večnou zostane — —

„I ukazovať sa budú znamenia na mesiaci i na slnci.“

I ukazujú sa nám v smrti Štúra, Moysesa, Hodžu i v uväznení Hurbana. Príde teda pre nás prajnejší vek. — Hlad a mor a drahota je obyčajne znakom prísť majúcich nových časov.

Ale my sa míňame s časom.

Nové pokolenie, mlaď naša. Nechaj nám ty starším pri rakve Hodžovej teraz tupý, tichý žiaľ. My sme sa naučili trpieť od mladi; svet zocelil prsia naše, i vieme, že doby žitia nášho sú už spočítané, i že ty budúcnosť máš.

Poslyš teda, mlaď naša, pri pohrebe Hodžovom hlas môj, ktorý je nielen hlasom mojím, ale spolu i závetom Hodžovým.

Jedno za druhým umĺkajú naveky ústa, predtým hlásavšie národu slovenskému, aby neopúšťal sám seba. Medzi takých mužov prislúcha i Michal Hodža. Keď teda budúcnosť slovenského národa do tvojich rúk prísť musí, vylej slzy nad rakvou Hodžovou, pomodli sa, skloň hlavu nad prachom a popolom i ničotou tela jeho, ale pros pritom pána boha, aby dopustiť ráčil, žeby duch Hodžov kroky tvoje v službe národa nastúpené korunoval a požehnával. Bo keď ťa i tento občerstvovať nebude, daromná je práca tvoja.

Mlaď naša! I my sme sa skrývali pod krídlami otcov svojich a keď ti to viac niet dopriate, žeby si sa mohla občerstvovať pohľadom na vznešenú tvár Hodžovu, tak nech ťa aspoň z večnosti ovieva dych jeho.

My sa omladiny našej nebojíme, ale radšej želáme, aby ona na pleciach našich začala budovať paláce ku zvelebe národa slovenského.

My, ako to spomenuté lístky a vlny označiť mali, budeme vás dozaista i za hrobom obživovať a budeme i potom pyšní, keď česť a uznanie národa slovenského vaším pôsobením bude vydobyté. — To je závet — testament Hodžov.

Povoľ ale, mlaď naša, i mne slovo. Hodža pôsobil za celého žitia svojho za národ slovenský, neopustiac ani na vlas presvedčenie svoje, čo ho naostatok do vyhnanstva priviedlo. Rob i ty tak, mlaď moja! Neboj sa ničoho v boji za pravdu, voľ si s Herkulom^[236] radšej hodžovskú a hurbanovskú cestu žitia tŕnistú, ako bys’ pravdu a ľudskosť mala opúšťať. Neboj sa toho nič, že bys’ pritom žalarovanie alebo vyhnanstvo zakúsiť mohla, bo budúce veky kroky tvoje vždy ospravedlnia a zvelebia, keď budeš vstave, ako Hodža o sebe s Gregorom VII.,^[237] povedať: Quoniam dilexi justitiam et odi iniquitatem morior in exilio.

Turčiansky Sv. Martin v deň pohrebu Hodžovho.

28. marca 1870