ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tieto slová sú vyňaté z Jobsiády, satirického predstavenia nemeckého študenta, ktorý celý svoj čas v záhaľke a výtržnostiach študentského života prežil, potom ale staviac sa na takzvanú candidaticum,^[82] na každú mu danú otázku, bez všetkých rozpakov odpovedal, čo mu slina na jazyk doniesla; tak napr. keď sa ho opýtali, čo boli apoštoli, povedal, že sú to krčiažky na pivo; opýtali sa ho zas, koľko bolo ekumenických koncilov, odvetil, že však on bol koľko ráz na koncílium citovaný, ale že sa tieto nikdy nedotýkali vecí z ekonómie; kto bol svätý Augustín? Odpoveď, že je to pedel, ktorý ho bol tak vydrvil, atď. Nie síce z prvého ohľadu, ale čo sa týka týchto znamenitých odpovedí, veľkú podobnosť nachádzame medzi Jobsom a Lichardom, ktorý od 80. — 86. čísla svojich novín v Světozore priniesol taký znamenitý článok proti Pohľadom: on sa po Hegelovi vozí ako majster po učňovi, on odníma alto supercílio^[83] básnickú prednosť Goetheho v nemeckom básnictve, on ničí filozofiu, on je lingvista, filozof, teológ, politik, diplomat, básnik, matematik, fyzik, kritik, a čo len chcete v tomto jeho článku, ale práve preto:

Medzi inším sa pustil p. Lichard i do mňa a kantorovať ma chce, ako kantor mendíka, za môj článok písaný o Žehrách a dojmoch p. Šuhajdových; nasledovne púšťa sa tu spolu i do otázok o poézii, o ktorých som ja vlastne v mojom článku hovoril, a to práve s takým smelým čelom ako spomenutý Jobs do otázok teologických, lebo však on to veru všetko vie. Nie p. Lichardovi, ale slovenskému obecenstvu kvôli sme si umienili z kožky p. Licharda, t. j. z jeho článku, len tu i tu po jednom vlásku vytrhovať, aby sa ukázalo, čo ten pán, na čelo jednej stránky sa postavivší, je vlastne vo vedeckých a umeleckých veciach za pána. Tu budeme brať do ohľadu výlučne len jeho poznamenania o posudkoch o Žehrách.^[84]

Na otázku mu danú, z koľkých čiastok záležať má kázeň, odvetil spomenutý Jobs, že zo dvoch, a to:

Práve tak sa vlastne vyrozumieť nemôže, nakoľko sa slová p. Lichardove, kde on spolu o obidvoch posudkoch Žehier hovorí, mňa a nakoľko M. Dohnányho^[86] týkajú; a len tam, kde na seba vzal kantorskú masku a mňa majstrovať chce, tam to priateľstvo, o ktorom p. Lichard hovorí, môže sa veľmi dobre porozumieť. Ostatne p. Lichard hneď na začiatku hovorí, že sa on do formálnej kritiky púšťať nejde, a na 351. str. Novín zas píše, že „nikoho neměl v úmyslu obraziť, jako ty osobnosti, které v Pohladech tak nesvědomitě hospodařili“, i. e.^[87] nás, oproti ktorým písal. Išlo teda p. Lichardovi, ako to sám hovorí, nie o vyvrátenie princípov vystavených a myšlienok verejne obecenstvu predložených, ale radšej o obrazenie osobností našich. — Ale nás p. Lichard neobrazil. — Prečo? — Pretože ľudia, tak ako on britvy sa lapajúci, o veciach, ktoré sami nerozumejú, tárajúci, náruživosťou uchvátení pre svoju útlu kožtičku všetko znivočiť vstave súci, nie povšimnutie, ale radšej úsmech zasluhujú; a my sa ani na to ich úmyselné chcenie nás obraziť nehneváme, ale radšej ich hovoriť pre obveselenie mysle nechávame. Slová p. Lichardove nie sú zaiste ani vstave obraziť človeka, len trochu ducha majúceho, súc len také detinskej rozdráždenosti jazyka natruc vyplazovanie. Nie teda pre polemiku p. Lichardovu, ktorá na drevených nohách kráča, ale pre p. Licharda samého ako človeka, ktorý tiež má svoje čitateľstvo na Slovensku, a tak z lásky k tomuto ho poučovať ideme, aby budúcne taký planý pokrm našim krajanom nepodával.

*

My, prejdúc málo histórie literatúr európskych, najmä ale nemeckej, sme spozorovali, že kdekoľvek sa snahy literárne zvrátili na cesty od génia národa svojho odchodné, vždy literatúra klesala, všetky snahy literárne sa kolotali sem-tam bez, toho, že by dačo znamenitejšieho boli vyviedli. Básnictvo nemecké tri razy kvitlo, dva razy sa od svojho pôvodného povolania odrodiac. Po rozpadnutí sa veľkej epochy básnickej, švábskych minnesängrov, kde básnictvo do takzvaných cechových piesní (Meistersängerei, Pritchmaisterei) prešlo a kde sa akoby z remesla príležitostné len veršíky robili, kde básnik, gratulant a žobrák jedno a to isté bolo: Tu povstal Opitz,^[88] ktorý teoreticky a prakticky postaviac básnictvo na základ humanitných štúdií, za hlavnú výmienku básnictva nasledovania a odŕhania grécko-rímskych a francúzskych básnikov urobil. Ale práve preto mu v jeho sonetoch, rondeau, podľa francúzskych vzorov pristrihnutých, a milostných básňach chýba cit, v lyrických básňach nevyhnutný; v jeho biblických zas piesňach (Episteln, Psalmen, das hohe Lied,^[89] Jeremias, Jonas) chybuje mu docela nábožný chvat lepšej muzickej cirkevnej piesne, ba jeho Lobgesang auf die Geburt Christi^[90] vyzerá ako virgilská ekloga. On nasledoval Prudentia,^[91] Lactantia,^[92] Talianov, Grékov, Rimanov, Francúzov (Gervinus III, str. 206 — 49).^[93]

*

Opitz mal mnoho nasledovníkov v takzvanej Sliezskej škole, ale ak bola predtým poézia biedna, teraz zbiednela ešte väčšmi, najmä keď on didaktickú, podľa toho miscere utile dulci,^[94] nad všetky druhé druhy poézie postaviť hľadel. Nemecko, raz stratiac svoje centrum gravitatis,^[95] v básnictve kolotalo sa sem i ta, nevediac samo seba vynájsť. Ako Opitz hlavne v nasledovaní Rimanov najväčšiu cnosť poézie videl, tak chtiac dramatiku obživiť, vrhol sa Gotsched^[96] do náručia spôsobov racinovsko-francúzskych,^[97] a tak zas prepadla poézia nemecká živlom cudzím (Gervinus IV, str. 358 — 63), až potom Klopstock,^[98] pri prvších pohyboch mládeneckej duše svojej cítiac nedostatok hodnosti citu v grécko-rímskej poézii, chytil sa germánskeho, menovite anglického básnictva, keď ho ale zas Milton a Young^[99] si docela podmanil. On síce zavrhol vykumštovanú poéziu románskych národov z chladného srdca a hlavy pochádzajúcu, on sa priemerne postavil oproti ľadovým alegóriám Sliezskej školy, ale i sám prepadol cudzine, bo jeho hlavné dielo Messiada je zas len Miltona nasledovanie. Druhé neduhy Klopstockovej poézie (za ktorú sa p. starí Slováci^[100] tak perú, aby svoje ratovali) vyratovať nejdeme, a hoc on veľmi mnoho zapôsobil, predsa to stojí, že sa jeho Messias o Miltonov Stratený raj opiera, predmety samé sú tie isté, pád totiž ľudstva a jeho vykúpenie (Gervinus IV, str. 113 — 53). Wieland sa zas uchýlil k Francúzom. V tomto kolotaní sa poézie, v tomto stave bez rady vystúpil Lessing a postavil sa oproti všetkým doteraz panujúcim manierom poézie, namiesto čo Opitz so starorímskou, Klopstock s anglickou a Wieland s francúzskou literatúrou koketovali a tak nemeckú vždy od vplyvov cudzích literatúr odvislou robili: nato ju Lessingov pravý nemecký duch docela emancipoval (Gervinus IV, str. 218 — 34). Čo sa jeho predchodcov dotýka, neuznal on napr. u Wielanda len jeho jediný preklad Shakespeara za dobrý; napadol on spolu s Mendelssohnom^[101] r. 1755 (teda v svojom šesťadvadsiatom roku) v spise: Pope ein Metaphysiker,^[102] všetky morálnodidaktické básne; on napadol vo svojich Literatur-Briefen^[103] (1759) najostrejšie Gotscheda ako predstaviteľa francúzskych manierov v dramatickej poézii, ktorý bol príčinou, že sa nielen francúzske spôsoby s úľubou u Nemcov zakorenili, ale ktorý spolu aj, vychádzajúc zo svojich úzkoprsých ľadových teórií, Shakespeara, Ariosta a Miltona za karikatúry vyhlásil. Svoj ale hnev oproti francúzskej dramatike vypustil v dramaturgii svojej (1768) a nielen že tam, francúzsku falošnú dramatickú poéziu a jej opičiarskych nasledovníkov zničujúcom diele, všetkých i básnikov a hercov na svoju stranu obrátil, ale spolu, odporúčajúc prostrednú medzi starogréckymi dramatikmi a Shakespearom, pripravil cestu básnikom druhým, menovite Schillerovi (IV, str. 399 — 413). Lessingovo vystúpenie bolo zničujúce, ale práve preto i lepšiu budúcnosť pripravujúce, a jeho dielo Minna von Barnhelm bola najprvšia opravdivá národná dramatická báseň, ktorú ale aj nemecká verejnosť, na všetkých predtým kriky a módu robiacich básnikov sa neobzerajúc, prijala s jasotom (IV, str. 379 — 84). Tak všetkým tým vyhladeným usmievajúcim sa francúzskym maskám, anglickým kvíleniam a latinským deklamáciám zlomil Lessing razom krky.

Druhý, čo v tejto biede nemeckej poézie oproti obsoletným učeniam^[104] škôl, malokramárstvu, pedantnej, bezduchej učenosti v básnictve vystúpil, bol Hamman,^[105] a ten už to odporúčal, čo sme my v našom pojednaní o Žehrách riekli, aby v tejto bezradnosti poézia k jednoduchosti, ku prirodzenému pudu sa prinavrátila; on si žiadal, aby sa nemecká poézia k prvotnej svojej prirodzenosti, k bezskladnej piesni ľudu prinavrátila (Gervinus IV, str. 436 — 52). Tretí, čo vystupoval oproti nejapnostiam nasledovníckym u Nemcov v tej istej perióde, čo tí dvaja prvší, bol Herder; tento ponížil do prachu znovu tých nemeckých básnikov, čo sa k Horácom, Homérom atď. prirovnávali, týchto vo svojich novosvetských sprzneniach slabo napodobňovať sa usilovali; on sa oboril oproti francúzskej škole atď. On bil na nemeckosť, národovosť, pôvodnosť spôsobu písania, on ukázal túto pôvodnosť na najznamenitejších spisovateľoch všetkých časov a národov, jedného každého ukázal vo svojom čase (Gervinus V, str. 451 — 66). Tak sa postavil Herder docela oproti všetkým predošlým nasledovníckym školám básnickým v Nemecku najmä vo spise „Blettär für deutsche Art und Kunst^[106] 1773“, vydávanom s Goethem (v deväťadvadsiatom roku života svojho), kde najmä slobodný chvat prirodzenosti básnickej a prostý prirodzený rozum piesne ľudu postavil nad hudlikanie kunštovných básní učených, a génia povýšil nad všetky hľadania skandovania sylláb (Gervinus IV, str. 466 — 71). Herder takto urobil revolúciu v nemeckom básnictve, on povýšil prirodzenú poéziu na stanovisko jej náležajúce; teórie svoje ospravedlnil ale najmä tým, že zozbieral najlepšiu národnú poéziu všetkých takého dačo majúcich národov a vydal ich na svetlo k úžasu na svoje školy pyšných Nemcov; on poznal i poéziu slovanskú lepšie ako tí Staroslováci, čo len skandovať sa naučili. A čo povieme o Goethem? Tento tiež v jeho „frankfurter Anzeigen“^[107] vystupoval docela v Herderovom reformujúcom zmysle (Gervinus IV, str. 525 — 32).

Len po takýchto precedenciách mohli povstať koryfeji básnictva nemeckého Goethe a Schiller. Čo títo muži sa nabojovali a namysleli, to donieslo najmä v Goethem hojné ovocie. Lessingovo a hlavne Herderovo pôsobenie na Goetheho spôsobilo z tohto básnika prvej veľkosti. Ostatne z tohto všetkého vidíme, že jak v živote, tak i vo vede a umení nič dokonalého sa bez boja stať nemôže.

A tu sme prišli ta, kde sme prísť chceli, t. j. p. Lichardovi ukázať, že „svět vzdělaný“ podobné hádky, aké ja a M. D.^[108] o Žehrách sme viedli, videl, a že taká „massárska robota“ je v umení a literatúre docela potrebná a ospravedlnená. Čo sme my tam povedali, menuje to síce ten^[109] autor, klasik p. Lichardov, ten človek, čo sa k p. Kristovi pripodobňuje, pôvodne vymyslenou hegelčinou, detinskými náhľadmi o básnictve, nezrelými úsudkami o národných spievankách a rozprávkach atď.; ale nech si títo múdri páni len pomyslia, že tej blahoslavenej perly ich srdiečka, tej zrenice ich oka, toho eldoráda ich rozohnenej obrazotvornosti „časomiery“, ktorú my vraj zľahčujeme, na ktorú by asi Kent (v Shakespearovom Learovi)

povedal, že to všetko už povedali iní, a keď sa páči Lessinga, Herdera, čo to isté písali oproti Nemcom, čo my oproti Žehrám a p. Šuhajdovým dojmom, prázdnymi hlavami menovať, tak my im ich plnosť hláv, ich „vollblut“^[111] závidieť iste nebudeme. Po druhé sme chceli tým preukázať, že naše úvahy o Žehrách nie sú žiadna ani vymyslená, ani žiadna druhá „hegelčina“, lebo Hegel ešte vtedy len asi dva, tri roky mal, keď sa všetko toto písalo a bojovalo u Nemcov. Ostatne to je všetko smiešne, čo vy o tom hegelizme píšete, a keď píšete, že hegelčina mnohým mladým ľuďom pomútila hlavy, vidno z tohto, že keď slovo „hegelčina“ u vás toľko ako „hlúposť“ značí, že by ste vy najrozumnejšie urobili, keby ste slovo toto nanajprv vztiahli na seba. Hegel vtedy sotva žil, keď Herder svoje „dětinské soudy o národních zpjevankách“ a Lessing svoje posudky o nasledovaní rímskych, francúzskych atď. vzorov písal a kde múdrych pánov Horácianov a Racianov a Miltonianov tak feruľou po prstoch klepal, ako sa to teraz stalo. Ale, pravda, vám to všetko jedno, vy o Hegelovi a Herderovi a poézii toľko znáte, že to, čo by ste hádam za herderovsko-lessingovské myšlienky držať mohli (ostatne rečeno, my sme si pri predošlom článku našom na to ani nepomysleli), „vymyslenou hegelčinou“ nazývate a tárate vo vašej hlúposti ako na mukách, ako rodení blázni (p. Lichard a p. Staroslováci, čo za ním čeriepňajú, mi tento obraz odpustia, lebo veru slovenská reč nemá pre tieto „hegelčinou pomútené hlavy“ iného výrazu). Ostatne ešte tu k p. Lichardovi máme jedno slovo. Vy hovoríte, že svet vzdelaný takej mäsiarskej roboty, ako posudok M. Dohnányho a môj, nevidel. Lessing ešte inak písal ako my; aj Herder, a to o tom istom predmete, a či ste, páni, nikdy polemické spisy nečítali? Nečítali ste Leona,^[112] Tholuka,^[113] Wegscheidra,^[114] Straussa,^[115] z ktorých posledný práve proti vášmu klasickému autorovi Menzlovi^[116] a Eschenmeierovi^[117] písal, Exnera,^[118] Rosenkranza,^[119] Kopitara,^[120] Miklošića^[121] atď. Nečítali ste týchto polemiky? Položte už teraz ruku na srdce a povedzte, či sa tam všade ostrejšie nevystupovalo ako v našich článkoch? Nuž ale, pravda, keď sa vy vo vašom článku tak do mojej logiky stariete, poviem vám dačo logického. Vy hovoríte, že svet vzdelaný v novinách, vede a umeniu venovaných, nikdy také články nečítal, z toho teda nasleduje, že vy alebo ku svetu vzdelanému neprislúchate, alebo pod slovom „vzdělaný“ takých bláznov rozumiete, ako sú tie vašou hegelčinou pomútené oči, zmátané hlavy, ktoré len svoje články biedne čítajú a vyskakujú od radosti, keď si šťastne vyžujú z pera chriu.

Keď sa teda p. Lichard tak dobre svojim veciam rozumie, povedzte mi, ľudia dobrí, či sa na tom, keď on so svojimi kamarátmi chce dakoho obraziť, skôr zasmiať ako nahnevať nemusíte? — Vskutku teda tu poznamenať musíme, že sa na tie slová, čo p. Lichard o mojom a Dohnányho článku spolu povedal, naskrze obrazenými byť necítime.

P. Lichard hovorí ďalej o našich dvoch, vraj „domnělých křitikách“, že po všetkých „jméno vzdělaného světa nosících končinách“ obyčaj panuje pri dielach k dobročinnému cieľu vydaných nie výbornosť diela, ale šľachetnosť úmyslov posudzovať. Prosit,^[122] p. Lichard; už vy to len veru znáte polemizovať! Čo p. Záborský i v básňach i v rečiach svojich popísal oproti reči ľudu toho, pre ktorý Žehry vydal, aké pekné výrazy nenakopil pre tých ľudí, čo sa o reč ľudu svojho interesujú, to mu M. Dohnány ukázal; a tá estetika Záborského našla tiež na Dohnánym svojho oceňovateľa. Tá že mi je ešte len za ňu. A keď on to k dobročinnému cieľu ustanovil, teda práve len za to si mal každý dať nadávať, mal ľahostajne pozerať na tú estetiku, ktorá úverok poézie našej, ak by sa tomu nezamedzilo, dozaista by diskreditovala. A obecenstvo slovenské si teda má grobianstva oproti sebe samému kupovať za svoje vlastné peniaze a ešte k tomu sa pekne-krásne zaďakovať!! P. Lichard! P. Lichard, k čomu ste sa vy neznížili!? Či to nevonia tým známym jezuitským: Finis canctificat media?^[123] A vy, luteránsky kňaz, to po svete rozhlasujete? Ej, ej, to už podľa teórie p. Lichardovej len zaplať, a za tú plácu šprihaj druhému, čo sa ti len páči, to sa ti tento ešte poďakovať musí. Či je to nie ma smiech, keď p. Lichard chce nás o „veřejné mravopočestnosti“ učiť? A či pritom má len zbla pochopu o mravopočestnosti ako fabula docet?^[124] Páni! Vy ste začínali vo vašich novinách do Slovákov zadierať a keď sa títo ohlásili, nuž ste vy to vyhlásili za paškvil, za nepoctivú kritiku, a staré baby pohnúť chtiac, do hanobení šedín; ale povedzte mi vy, páni Staroslováci, čo by ste vy boli povedali, keby dakto zo Slovákov bol to na vás popísal, čo vy v novinách a tých vašich klasických Žehrách? Keby vám bol bez všetkej príčiny nadával do hlúpych zlostných slepcov, streštencov, oplanov? Keby vám bol dakto do zradcov vtedy nadával, keby ste sa boli práve z boja domov navrátili? Ako ste vy s tým Hurbana, Hodžu a s nimi všetkých, čo nešli z bojov onakvejších pod vaše zástavy — za zradcov vykričali! Slovo paškvil by bolo potom iste primálo pre vás bývalo, a či by ste vy boli tie výrazy mravopočestnosťou nazvali, a či by ich kto bol daroval k dobročinnému cieľu, to veru neznáme. Keby p. Záborský bol čiste a jedine dobročinný cieľ pred očami mal, tak by dozaista nebol mohol urážky oproti strane protivnej k tomu použiť, aby sa cieľ tento napomohol. Ak vy, páni moji, takýmito prostriedkami vaše dobročinné ciele budete napomáhať, práve preto ten cieľ neobsiahnete. Čo je hnusota, je hnusotou i potom, keby ste z nej cieľ dobročinný urobiť chceli; čo je neestetické, to zostane i potom obsoletným, keď to k čomukoľvek darujete; — a p. Lichard, vystupujúc s jeho mravopočestnosťou, nič iného nepovedal, len že on mravopočestnosť napomáhať chce nemravopočestnosťou. Dobrý to teológ, znamenitý kňaz, múdry profesor. Ostatne my známe, čo má svet o tej žehrovej dobročinnosti myslieť. Vy ste tým inšie nechceli, ako aby si pod kepeňom dobročinnosti Žehry kúpil i ten, čo by na ne ináč ani nebol pozrel a tak aby sa tie fulminatórie a hano-básne oproti slovenčine, ktoré ste tam nakopili, čím najďalej rozšírili a tak víťazstvo vašim mienkam zaistili. Vy ste ale stavali na piesku, lebo hanobenie druhého je zbroj dvojostrá, ktorá i vás porezať mohla, je to prostriedok len negatívny. Ale, pravda, vy ste tou hegelčinou tak pomátaní, pomútení, že už ani len neznáte biele od čierneho rozoznať a chytáte sa prostriedkov, ktoré sú nie muža, ale ani chlapca hodné. A preto bárs nás vy obraziť chcete, smejeme sa tomu; lebo tým samým, že ste sa, p. Lichard, sám priznali, že chcete obrážať, len ste si sám haluz pod nohami uťali, keď každý vzdelaný človek vie, že len hlupák a zlostník úmyselne obráža.

Po týchto všeobecných úvahách prichádza p. Lichard ku mne menovite a chce ma svojím „krátkym slovem“ pred tribunál svojich noviniek postaviť. Najprv hovorí, že by veru také slová, akých som oproti p. Šuhajdovi použil, odo mňa nebol očakával, potom vyratuje tie príčiny, pre ktoré som oproti p. Šuhajdovi písal a potom tieto vyvracia tak, že nevieme, či má človeku, keď to číta, rozum zastať a či má o tom chýrečnom argumentovaní myslieť, že sa jeho p. pôvodcovi rozum čistí. Vezmeme to hore po jednom.

Hovorí najprv p. Lichard, že sa mne „předně to nelíbi, že p. Šuhajda v přiznivém slově svém o Žehrách poukazuje na to, že se ty básně duchem i formou k spisům klassičnosti starého věku zbližujú“. Čo sa môjho úsudku o Žehrách dotýka, ten sa docala zrovnáva s tým „příznivým slovem“ p. Šuhajdovým, t. j. že sú Žehry i podľa matérie i podľa formy Horác vo fraku, lebo „každá téměř oda, upomíná na podobné u Horáce“. My sa delíme len v tom, že v čom p. Šuhajda najväčšiu cnosť, v tom ja najväčšiu necnosť vidím. On vyhlasuje Žehry za veľmi znamenité básne preto, že si p. Z. „ducha i spůsob Horácův tak osvojil, že každá jeho oda upomíná na podobné u Horáce“; ja zas preto hovorím, že kto v tom výbornosť básne vidí, že sa ten tomu, čo je lyrická báseň, veľmi rozumieť nemusí. Mne sa nepáčilo docela odŕhanie cudzích starosvetských myšlienok a výrazov v rúchu nového sveta, nepáčili sa mi ale i krivé pochopy p. Šuhajdove, a vystúpil som teda oproti p. Šuhajdovi najprv docela z interesu čisto umeleckého a písal som oproti nemu ako predstaviteľovi princípov, ktoré poéziu nie na stupeň dokonalosti pravdivej, ale na také scestie doviesť musia, že ak by oni zvíťaziť mali, budúcnosti básnickej národa nášho by dozaista krk podrezali. Že som tu nebral ohľad na osobu, ktorú som si ja ináč vždy ctil a vážil, ale na slová a úsudky v obecenstvo vpustené, vec sama vyžadovala; lebo kto sa dá vo veciach vyšších, tak ako napr. v umení, osobnosťami určovať, ten nezná, čo je život verejný v akomkoľvek ohľade. — Ale čože odpovedal na to p. Lichard? Počúvajte, lebo to je jadro veci. On začal mudrovať o humanizme a realizme a chce svet prehovoriť, že p. Šuhajda je humanista a realista. Že tento krásny argument tak do hádok o umení patrí ako päsť na oko, každý človek vzdelaný cítiť musí, lebo o humanistickom a realistickom umení vôbec a poézii obzvlášť nikdy nikto nič nepočul; ale dobre povedali už Pohľady, že sa tak vedie tým kritikom, ktorí nerozumejúc veci a chtiac predsa dačo beknúť do sveta — otvoria si podľa litery, na akú sa pochop ten alebo druhý počína, konverzačný slovník, stadiaľ potom múdrosť svoju vážia a potárajú napr. o realizme a materializme tam, kde by mali písať o romantike a klasicizme. Tu sa nám zdá príhodné povedať o tom p. Lichardovom realizme a materializme táraní:

Keď p. Lichard kedy pod mlyn podliezol, to sa mu iste stalo s jeho humanizmom a realizmom. Čo on s tým preukázať chcel, nevieme, lebo ani p. Šuhajda, ani ja sme o školách nehovorili, a tak ani o humanizme a realizme. Ako teda „z principu humanismu“ p. Šuhajda „soud příznivý o Žehrách“ vysloviť mohol, je nám tajomstvom, ktoré iste „svět učený“ nerozlúšti a to radšej p. Lichardovi zanechá. Mne sa vraj zas „asnad z principu realismu nelíbi forma a duch Žehjer“, hovorí p. Lichard. Ale ak tak interpretuje i p. Šuhajdovu kritiku ako moju, teda sa mu iste i on usmeje, ako som sa mu ja usmieval. Lebo mne sa nie z princípu realizmu „nelíbila forma a duch Žehjer“ ale z princípu esteticko-umelecko-národného. Lež to sú veci p. Lichardovi neznáme, lebo sa pri litere realizmus — materializmus v Brockhausovi nenachodia, ktoré články sa zdajú byť prameňom celého toho raisonementu^[126] p. Lichardovho o humanizme a realizme. Ja som sa v mojom článku iste takým humanistom ukázal, ak nie lepším, ako p. Lichard a p. Šuhajda, lenže, pravda, len vo vedách, kde som i to povedal, že:

Vos exemplaria graeca nocturna versate manu, versate diurna.^[127]

Meradlo ale pre poéziu zo stanoviska či humanizmu, či realizmu nemám. — To je nový, docela nový vynálezok p. Licharda, z čoho len to vidno, že on v poézii iste pušný prach nevynašiel. Že vraj nešetrením rozdielov týchto som do nových omylov upadol, hovorí p. Lichard; nuž ale akože som mal tieto rozdiely šetriť, keď ich ani niet v umení, o ktorom som ja výlučne hovoril? Ja to uznám, že by bez skusieb a systémov Aristotela a Plinia^[128] ani Linné, ani Cuvier,^[129] ani druhý nebol mohol prírodné vedy zdokonaliť, že by vo filozofii Nemci v novších časoch nikde neboli prišli, keby Thales, Pytagoras, Sokrates, Plato, Aristoteles nebol začal filozofovať; bez Euklida, Pytagora, Archimeda, ba i len bez tej tabule Cebestis,^[130] neviem, ako by nám v matematike išlo. Ale chcieť dokazovať, že Jenny Lind^[131] „nic výtečného v pěkném umění vytvořiti“ a previesť nemôže, keď sa spievať zo starých bachantov neučila alebo aspoň slová p. Lichardove o humanizme a realizme nečítala; chcieť dokazovať, že Tizian, Leonardo da Vinci, Kranach,^[132] Raffael a druhí nič „výtečného“ vytvoriť nemohli, pretože ináč neveľmi chýrečné obrazy grécke dávno moľ zožral; že by Paganini, Liszt, Mozart, Haydn, Bellini,^[133] Meyerbeer^[134] atď. „nic v pěkném umění výtečného“ vytvoriť nesmeli, nemohli, že hudba u starých národov neveľmi vzdelaná bola, ba ani len ešte všetky tóny neznala — toto chcieť tvrdiť, hovorím, je taký nezmysel, je také absurdum, že sa mu nič pod slnkom nevyrovná, okrem hádam p. Lichardovej poetickej teórie o humanizme a realizme. — Ostatne keď sa raz človek do takýchto nezmyslov zapletie, potom to už ide ako po klávesoch. Tak hovorí p. Lichard ďalej, keď si raz, vypustiac zo svojich stiesnených pŕs chýrečnú tú teóriu o básnickom humanizme a realizme, svedomie svoje obľahčil, že vraj „co se příjemnosti obsahu básní dotýče, ona je docela věc vkusu a de gustibus non est disput“,^[135] lebo vraj komu hus, komu prasa. Toto musí tiež obveseliť myseľ každého človeka. Teda obsah diela umelecky nemá byť sám v sebe dokonalý; nie výbornosť rozhoduje, ale vkus druhých? No to je ocenenie umelectva také, že to vskutku len p. Lichard napísať mohol. Nech zahrá z jednej strany dákemu valachovi Liszt a z druhej jeho bača na gajdách, a jemu sa tie gajdy predsa lepšie ľúbiť budú, teda by toto muselo podľa teórie p. Licharda tiež platným byť, lebo veru de gustibus non est disputandum a komu hus, komu prasa; alebo keby sa nášmu sedliakovi lepšie zapáčili Jánošíci ako Rubensova Triumphans ecclesia^[136] alebo Madona Raffaelova, teda by jeho úsudok tiež musel platiť, lebo komu hus, komu prasa. Ostatne na dokázanie tejto peknej teórie o husi a prasati, ukĺzlo akoby a propos^[137] p. Lichardovi porovnanie Goetheho so Schillerom. Toto salto mortále na prvý okamih musí každého človeka do rozpakov priviesť, najprv preto, že nevie, či to p. Lichard Goetheho za hus a Schillera za prasa a či naopak drží, potom ako môže p. Lichard tak nejasno populárnosť afektovať, s porekadlami ľudu sa tak zahrávať a rozdiel medzi Goethem a Schillerom, takým subtílnym a takým živým porekadlom označovať? — Ostatne hovorí p. Lichard, že Menzel Goethemu „knížatstvo německích básníků jeho ostrými a do živa sekajícími důvody“ odňal, a že od tých čias je jedným Schiller, druhým Goethe modlou. Keby bol p. Lichard svoj článok pre brdárov, sitárov a drotárov písal, nepovedali by sme na to nič; ale on to napísal pre nás. Musíme sa tak tej jeho znamenitej známosti Goetheho a Menzla začudovať, lebo Menzel a Goethe, Goethe a Menzel je práve toľko ako Lichard a Hegel, Hegel a Lichard. O tom istom Menzlovi píše Holtei^[138] vo svojich listoch, str. 77: „Sie sehen in der Poesie nur die von Druckerschwärze gefüllten Papierballen, die Ihnen der Frachtwagen von der Leipziger Messe bringt, und die Sie durchackern müssen, um ihr Honorar abzuschreiben. Verbissen und mührisch, wägen Sie Worte, stechen Sie Sylben haben sich bis zu einem eitlen Glauben an eigene Unfählbarkeit hinaufrecensirt. Ich beneide Sie nicht um Ihren Beruf, Sie kennen weder die Welt, noch das Leben. Und weil Sie nichts kennen als Ihre Umgebungen, in denen Sie sich für den leuchtenden Mittelpunk halten, Sie sich zuletzt für das Centrum der ganzen gebildeten Erde. Ich beneide Sie nicht.“^[139] Tento istý Menzel sa pustil i do Goetheho a ako p. Lichard hovorí, chcel ho zrútiť z kniežatstva nemeckého; ako sa jeho posudok u Nemcov váži, nech slúži za svedectvo nasledujúce miesto z tohože Holteiových listov, str. 76: „Aber im Riesengebirge siehet man Sie (t. j. Menzla). Denn ich habe dort folgendes erlebt. Wir zogen, eine grosse Gesellschaft, auf den Bergen umher; eine zweite Gesellschaft, der wir begegneten schloss sich uns und unseren Führern an; Freunde und Bekannte mischten sich untereinander, und plauderten vertraulich. Einer, der Führer rauchte aus einem Pfeifenkopfe, auf dem eine scheussliche Fratze, bunt gemalt, eingemalt war: ein kleiner, verzerrter Kerl, mit abscheulichem Gesicht! Unter dieser Jammerfigur stand sauber geschrieben ,Goethe‘.

Wir sahen erstaunt Einer den Andern an, und ein junger Mensch, im grünen Jagdröckchen, von dem ich erst, nach dem er uns verlassen, erfuhr, er wohne in Schreiberau, sagte ganz ernsthaft: das hat ein Maler aus der Menzelschen Schule gemacht — Der Mann musste Sie gesehen haben (t. j. Menzla):

Und doch, wie ganz anders standen Sie, als Sie noch Ihre Sturmleiter an jenen Koloss anlegen durften!? Um nur ein Blättchen aus dem immergrünen Kranze rupfen zu können, hatten Sie so hoch zu klettern, dass mancher ehrlicher deutscher Michel wähnte, Sie ständen da oben auf Ihrem Platze.“^[140]

Latinské príslovie vraví, že similis simili gaudet;^[141] tak si aj p. Lichard seberovného kamaráta vyhľadal. Pán Lichard chce nasilu Hegla „povláčiť“, teda si vynašiel človeka, čo to s Goethem urobiť chcel, ale len chcel, hovoríme, alebo ináčej: Keď p. Lichard videl, že Menzel Goetheho zrútil, i on sa vysotil na velikána vo vedách, na Hegela. O Menzlovi v dnešných časoch medzi Nemcami už ani kohút nezakikiríka, len kohútik na smetisku Slovenských novín Menzlovi slávu, Goethemu pád kikiríka a priam počal zachriplý hrtan nadrapovať i na Hegela. Ej, Goethe — ej, Hegel, ale ste pochodili! Menzel nechal po sebe Licharda. Keď vás Nemci nemohli zrútiť z vysokosti, na ktorú ste sa géniom svojim povzniesli, tu sa jeden Staroslovák chytil do vás! A beda — beda vám, lebo p. Lichard vás už len povláči! To je amen! A to matematické uistenie, že by „polovici národa bol Goethe, polovici ale Schiller modlou,“ nie je docela pravdivé; to hádam bolo iste vtedy, keď p. Lichard z Menzlovho Literaturblattu také múdrosti a pravdy vyčítal. Dnes ale sú pochopy o umelectve vôbec a o poézii obzvlášť tak vyvinuté, že o tomto poznamenaní p. Lichardovom viac ani reči byť nemôže. Dokonalosť básní je alebo absolútna, alebo relatívna. Absolútna; keď sama v sebe, neobzerajúc sa na druhých, dokonalá je; relatívna, keď len poťažmo k druhým vyniká. Tu o Goethem a Schillerovi reči šíriť nejdeme, oni sú obaja veľkí básnici. Ostatne prednosť Goetheho v dnešných časoch nik nezapiera preto, že Goethe je len poézia sama, čistá, keď naproti tomu v dielach Schillerových rétorický pátos, deklamácie, filozofémy tak prevládajú, že mu svet básnický iste relatívnu veľkosť, nie ale absolútnu pripisuje. I sám Schiller v spise „Über die naive und sentimentale Dichtkunst“^[142] — akoby nechtiačky porovnával smer svoj s Goetheho smerom, t. j. s tým, ktorý on nenasledoval, a prisúdil mu sám prednosť teoreticky a sám sa mu prakticky približoval. Goethe spojil rozumnosť so zmyselným svetom, prirodzenosť so vzdelanosťou, reálnosť s ideálnosťou, objektívnosť so subjektívnosťou, ktoré momenty za našich časov vzdelaný svet prozaický od seba delí; Schiller je zas docela kontemplatívny, subjektívny, a odtiaľ aj jeho pátos. Ale práve aj preto sa mu i lyrika, múzická pieseň, v ktorej je Goethe veľkým, nikdy nepodarila — ona je majetkom Goetheho, keď naproti tomu u Schillera sa zdá byť veľkým trudom nadobudnutý výrobok. Ba i pôvodnosť, ktorú všade u Goetheho nachádzame, u Schillera sa nezjavuje; v jeho „Kabale und Liebe“^[143] stojí v blízkom pomere ku Klingerovi^[144] a Wagnerovi, vo „Fiescovi“ upomína na Lessingovu Emiliu Galotti, „Die Räuber“^[145] na Goetheho a Leisewitza,^[146] ako potom v jeho pátosu plnom „Don Carlosovi“ na Lessingovho Natana. Ba čo viac, Schiller sám mal momenty v živote, keď sám nad svojimi básnickými vlohami zúfal; on sám hovorí, že keď básni, vtedy filozofuje a keď filozofuje, vtedy básni, a tak čistým, celým básnikom nie je. V jeho listoch z r. 1794 sa nasledujúce miesto nachádza: „Vor dieser Arbeit (Walensteinom) ist mir ordentlich angst und bang, denn ich glaube mit jedem Tage mehr zu finden, dass ich eigentlich nichts weniger vorstellen kann, als einen Dichter, und dass höchstens da, wo ich philosophieren will, der poetische Geist mich überrascht.“^[147] Toto teda uznáva sám Schiller, p. Lichard ale chce mať už dakoho ku Goethemu na dokazovanie svojho milého „komu hus, komu prasa“, a tak daroval veľkomyseľne polovicu kniežatstva medzi básnikmi nemeckými Schillerovi, a keby tento i sám proti tomu protestoval, teda to prijať musí, lebo to veru p. Lichard do svojho krámu potrebuje — a quis contra Deum a p. Lichardovi?^[148] — Ale, dobrí ľudia, či sa teda nezasmejete, keď vás chce p. Lichard svojím humanizmom a realizmom alebo klasikom Menzlom „povláčiť“ alebo vás obraziť? Takými argumentmi je p. Lichard nie vstave ani len vrabce z konopí vyhnať, tobôž ľudí statočných obraziť a najmenej učenému svetu svoje paradoxné naivné a z vetrov a konv. lexikónu nalapané myšlienky naštepiť.

*

„Druhá příčina, pro kterou se p. Kalinčjak rozhněval na p. Šuhajda jest, že p. Š. druhým ludom do spisovatelských proletařů a básníkářů nadává,“ píše p. Lichard ďalej. Pravdu máte, pán môj. P. Šuhajda, vystupujúc za Žehry, vyhlasuje ich za vzor estetiky, vzdelanosti, mravnosti a kresťanských ideí; pri takýchto okolostojičnostiach nevediac, kde tie kresťanské idey, mravnosť a estetiku v Žehrách hľadať (čo sme v predošlých našich článkoch dokázali), a vidiac, že p. Šunajda do básnických proletárov druhým nadáva bez toho, žeby ich on bol čítal, ako sám vyznáva, videlo sa nám, že dozaista p. Šuhajda nikoho proletárom nazvať práva nemá, keď raz také probatikum^[149] náhľadov svojich o vkuse, estetike, mravnosti a kresťanských ideí na Žehrách prestál, a keď, po druhé, sám vyznal, že on to nečítal, čo za proletárstvo vyhlasuje. Keby sme my to boli urobili, bolo by to za koníčka pre p. Licharda! On sa opytuje, či vraj nieto medzi „novoslovenskými básniky“ básnikárstva? Áno, áno, to uznávame! Ale žeby zas len medzi čisto-slovenskými a nie aj staroslovenskými, ba nie i u druhých národov, takíto sa vynachádzali, to nám i sám p. Lichard uznať musí. A keď p. Šuhajda hovorí, že sa títo vynasnažovali jemu „vkus a esthetiku ze srdce vyrvat“, teda nevieme pochopiť, prečo len čistí Slováci tak uňho do nemilosti upadli, že len títo, ktorých nečítal, tak jeho vkus napadli, a nie spolu i tie svietikmity české, i tie inonárodné básnikárstva, ktoré hádam čítal. Že ale to slovo „nekteří“ nevyznamenáva celú stranu, ale len jednotlivých, to si môže teraz, p. Lichard, tak hore vziať, ako sa mu len páči. My známe, čo slovo „nekterý“ značí. Slováci je u nás generikum a Staroslováci a čistí Slováci špecifiká, ale to slovo „niektorí“, je známka špecifického úsudku. Potom sa zas to slovo v reči berie na označenie potupy a opovrženia, a to keď ľudí potupených menovať nechcem, poviem „tam daktorí ľudia“ atď. Keď teda p. Lichard nechce, aby sme my to slovo v tomto zmysle brali, prečo ako redaktor neuviedol menovite tie spisy pod hviezdičkou? Veď i beztoho krem tých, čo som v mojom článku predošlom uviedol, najviac štyri diela básnické ešte vyšli v reči slovenskej. O týchto len to povieme, že tie „sokoli a krútňavi“ sú iste krajšie výrazy, ako keď p. Záborský hovorí, že za milenkou tak chodieva ako „kachna“ alebo keď tie kurvy, bzdochy, kohútove — capove, kozlatá, žrebce za kopyto zubami lapá. A už akékoľvek je to slovenské básnikárstvo a hoc by aj úsudok p. Šuhajdu o ňom dobrý bol, teda jeho náhľady o vkuse a estetike Žehier pred verejnosťou dozaista obstáť nemôžu. Humanistický a realistický p. Lichard z toho si sakramentsky vtipok urobil, že sa aj za slovenskú verejnosť držím. Pán môj, ja tu pod slovom „umeleckej verejnosti“ ani vás, ani mňa, ani slovenský národ nerozumiem, ale tých ľudí u všetkých národov, ktorí sú alebo sami vstave dačo znamenitého previesť alebo teoreticky dajaké dielo tak preniknúť, že podľa pochopu umenia sú vstave odkryť jeho dobré alebo zlé stránky. Keď ale vy v tých „kurvách, posteliach, štencoch, brzdochoch, kachnách“, keď vy v tých sem i tam po latinských autoroch porozsievaných, v Žehrách ale dreveno zložených výpovediach „estetiku a vkus“ vidíte a po svete vyhlasujete, a keď sa potom dakto nájde, kto by vás za kaput chytil, keď sa na Parnas, lebo Olymp driapete, vás zaň mykol a zavolal: „Coky, p. Lichard, z Olympu dolu!“ a vás tak strhol, že by z toho len miserere povstalo,^[150] vtedy si všetko to len sám sebe pripíšte. Vy ste mohli byť dobrý teológ, dobrý kňaz, dobrý profesor, vaše kompendium matematiky^[151] je pre naše školy, okrem reči, veľmi dobré, vaše Pokladnice čisto slovenské ľud veľmi rád čítal, o vašom pôsobení publicistickom, kde Zákruták všetku diplomaciu kabinetov európskych sa vyčerpať vynasnažuje, nič nehovorím; keď ale sa počítate k jej verejnosti, čo je vstave umodiela posudzovať, tu musíme silno „nedovolím“ zavolať: Lebo kto hovorí o humanistickej a realistickej poézii, kto istí, že Menzel je vstave Goethemu kniežatstvo básnictva nemeckého odňať, kto cenu básní podľa hesla de gustibus non est disputandum a komu hus, komu prasa určuje, kto literatúru už akúkoľvek so starou čižmou, ako vy, zrovnáva, ten hybaj z Olympu dolu, lebo nemá zmyslu pre pekné umenie ani pre prach, ten neprislúcha ku verejnosti ani umeleckej ani umelecko-kritickej. Že ste vy nie univerzál génius, p. Lichard, a že váš suchý matematický rozum (čo naskrze vám ani k chvále, ale tým menej ešte k hane neslúži), nemá poézie ani za mak, vy to hádam lepšie cítite, ako som vám to vstave ja preukázať.

Ale ad vocem^[152] „slovenská verejnosť“, za ktorú sa vraj podľa vašich slov držím, mám ešte jedno poznamenanie. Vy hovoríte, že moje rozumkovanie priveľmi páchne „vševědoucností hegelských božíků, t. j. kteří mají ducha svatjeho zo všetkých pochádzajúceho a tak tedy necessario^[153] musejí i všetko znati, co kdo popísal anebo nepísal“. Že v mojom článku o Žehrách ani za mak hegelizmu nebolo, to musí každý človek, kto Hegela čítal, dosvedčiť,^[154] berie teda p. Lichard tých hegelských bôžikov v zmysle pýchy na svoju známosť. Keď sa kto čo v živote učil, nie je hanba, ale tak nemotorne svojich „hegelských božíků“, t. j. silu svojej učenosti na odiv vystavovať, ako p. Lichard, je smiech. On napr. píše: „Chcete to nyní zachamrať jako Slovák hovorí, t. j. ukryť pred světem, že sme vám tyto hanebnosti spráchnivelého národ náš otravujícího rationalismu hegelského protokollirovali; proto táhnete nyní, na oko, proti rationalismu do boje.“ Toto čelí oproti p. Hurbanovi — keď to ale počujeme z úst bývalého p. farára luteránskeho, nuž si pomyslieť musíme, že on má toľko v hlave svojej „hegelských božíků“, že sa nazdá, že už i veky predošlé akousi titansko-magnetickou silou pudené sa im klaňajú. P. Hurban písal asi pred šiestimi rokmi svoju Uniu a iné polemické spisy proti racionalizmu, pozitívnosť cirkvi zastávajúc, a chcel zachamrať svoj racionalizmus, ktorý sa mal o šesť rokov zjaviť, lebo sa už vtedy bál, aby to p. Lichard do svojich pazúrov nedostal a neprotokoloval, o šesť rokov, lebo už vtedy hučal všehomír o p. Lichardovi: „Toto je ten prorok s hegelskými bôžikmi, ktorý má prísť o šesť rokov na svet, aby — protokoloval!“ Ale smiech nabok! Či je toto nie taká hrubá osobovačnosť a ošemetnosť, že jej na svete páru nieto?! A p. Lichard má pri takýchto okolostojnostiach dosť smelosti druhým ľuďom do „hegelských božíků“ nadávať?

Teraz o tej prvšej próbe spisovateľskej p. Šuhajdu, ako treťom akte p. Lichardovej komédie. Ja som, pravda, povedal, že p. Šuhajda nie je kompetentný sudca poézie a literatúry, a že ani prvšiu próbu spisovateľstva neprešiel. Toto bolo p. Lichardovi voda na mlyn, lebo nevediac z druhého ohľadu predniesť ani len slova statočného, čo by malo základ. Tu nám odhalil veci, o ktorých som ani ja, ani nikto z mojich vrstovníkov nepoznal, lebo toto tajomstvo, ako p. Lichard hovorí, len vrabce na strechách vedeli. Ja som sa vyslovil, že sa p. Šuhajda nikdy o spisovateľstvo nepokúsil, že som nikdy nič od neho nečítal. Pán Lichard zas uisťuje, že je anonymná brožúrka „Der Magyarizmus in Ungarn“^[155] a spisok, tiež nemecký, o drievnosti Maďarov^[156] od p. Šuhajdu. Prvší spis je vôbec známy, ktorý sme my všetci ešte v školách čítavali, a neobzerajúc sa na spisovateľa, sme obsah brožúrky prehŕňali. Posledný spisok som nikdy nevidel, iba u p. Licharda tohto leta, a o ňom len to, hoc som ho nečítal, poznamenám, že ešte do týchto čias nik mnoho o drievnosti maďarskej nepovedal. Keď je ale tomu tak, že je p. Šuhajda pôvodcom tej prvej anonymnej brožúrky, zostanúc pri mojich ostatných všetkých mienkach o jeho dojmoch žehrových, ten výraz, „že ani prvú próbu spisovateľstva neprešiel“, vďačne odvolávam. Ale sa o tejto veci ešte s p. Lichardom pozhovárať musím. Že som p. Lichardovi uveril, že brožúrka „Der Magyarizmus in Ungarn“ je dielo p. Šuhajdu, je len moja dobrá vôľa. Kto anonymné spisy píše a sa k nim za sedemnásť rokov nepriznáva, ten dosvedčuje, že za svoj spis nestojí a že nechce, aby sa mu vôbec alebo jeho dobré, alebo zlé stránky pripisovali, t. j. je to toľko, akoby ich nepísal. Kto ale by si ho predsa privlastňoval, ten to musí i dokázať. Že toto p. Lichard neurobil, vieme, bo nič o tom inšie nepovedal, len že to r. 1834 vrabce na strechách vedeli. Keď teda už tieto vrabce alebo vydochli alebo sa druhú nôtu naučili a mne to, čo pred sedemnástimi rokmi vedeli, nepovedali, alebo keďže som ja nie taký chýrečný lingvista, aby som i vrabčaciu reč vedel, nemá p. Lichard právo hovoriť, že som sa „hříšné lehkomyslnosti“ dopustil. Toto právo dostane len vtedy, keď od tých vrabcov úradné svedectvo dostane, že ony o brožúrke p. Šuhajdovej vedeli pred sedemnástimi rokmi. Potom len bude smieť p. Lichard uisťovať, že som sa vraj kolosálne blamoval. — Ostatné argumentácie p. Lichardove, z toho predmetu brožúrkového vytekajúce, sú pletky p. pôvodcu. Sem prislúcha jeho mensa, mensae,^[157] sem prislúcha spomínanie zásluh p. Šuhajdových, sem prislúcha jeho poznamenanie, že ja, nevediac kto brožúrku „Magyarizmus in Ungarn“ písal, neznám minulosť môjho národa.

Čo sa týka tých dôvodov, že sa p. M. Dohnány a druhí „diktátorstvo provozující“ ešte mensa, mensae neučili, a ja som ani povedomie národné nemal, keď p. Šuhajda svoju brožúru písal a p. Záborský už neviem, čo robil; v tom nič iného nevidím, len že p. Lichard sám hroznú chuť tým prezrádza, že by sám chcel diktátorovať, a keď ho to heglo a ho s druhými pánmi, čo s ním do jedného vreca dúchajú, zase druhí ľudia nechmatkali, ale chmatli — odtiaľ tie jeho hnevy.

Zásluh zas p. Šuhajdových, božechráň, nik sa nedotkol; žeby ale nik, pre iné zásluhy, oproti dakomu vystúpiť nesmel, keď sa tento púšťa do vecí nie do odboru svojich známostí prislúchajúcich a ešte k tomu sa hanlivo o spisoch vyslovuje, „kterých se pilně vystříhal“. To je teória nová o mravopočestnosti, ktorú len p. Lichard zastávať môže. Tak keby napr. p. Lichard, ako vyslúžilý kňaz a profesor a terajší politik, začal sa ešte po generálsky do taktiky miešať, tu by sa mu svet iste, neobzerajúc sa na jeho zásluhy, pekne do očú pozrel.

P. Lichard sa rozumie i do logiky. On mi to tam saframentský jeden sylogizmus postavil, že vraj p. K. nič od p. Šuhajdu nečítal, ergo^[158] p. Šuhajda nič nepísal. Keď je p. Lichard taký konzekventný logik, prečože sa on tej logiky i nedrží? On hovorí: Hurban a K. nevedia, kto brožúru „Magyarizmus in Ungarn“ písal,^[159] ergo nepoznajú „příběhy dějepisu svého národu“. Saframentský sylogizmus. Teda my nevieme „dějepis svého rodu, ani to, co se na počátku bojů s Maďarstvem na Slovensku dálo“ preto, že sme nevedeli, kto jednu bezmennú brožúru napísal! Teda je jedna brožúrka dej? — Ale o brožúrke nieto tu ani reči, ale len známosť jej pôvodcu. Podľa teórie p. Lichardovej by každý, kto vie, kto tú brožúrku písal, čo by nič ani slovíčka z dejepisu národa, ba ani zo samej tej brožúrky nevedel, bol auctor classicus^[161] v histórii p. Lichardovi. Také štúdium histórie by p. Lichard dákej učenej spoločnosti alebo akadémii vied mal predložiť a nepochybujem, že by dostal za to znamenitú odmenu, prinajmenej diplom na — koži.

Z tohto všetkého vidno, akých prostriedkov sa lapá p. Lichard, „nemaje nikoho v úmyslu, jako ty osobnosti, které v Pohladech tak nesvědomitě hospodářili, urazili“. A ešte sa pri tomto diele v zlosti urážlivej na boha odvoláva. My sa tak, hoci nás obraziť chcel, naňho nehneváme, bo povážiac všetky slová jeho, máme sa čo radovať, že takýto charakter nás „urazit chtěl“.

Ešte na záver. Našiel sa jeden človek v Košickom dištrikte Mx., ktorý v 86. č. Slovenských novín veľmi pekné a zábavné veci o nás popísal a nás s p. M. Dohnánym vyzýva, aby sme k nemu „jako onen mladík ku Kristu“ prišli na poradu. Teda aby sme k nemu prišli ako ku Kristu. Za tento výraz by ten človek zaslúžil prísť do blázinca. Musel mu to ten Hegel tak rozum pomiasť, však beztoho hegelizmus v našich článkoch spomína. — Ja som síce cez Hegela prešiel, ale neviem o tom ani slova, že by sa už či pôvodný, či už ako on hovorí „vymyšlený“ hegelizmus v mojom posudku o Žehrách vynachádzal. S týmto teda človekom sa púšťať do odpovede nejdeme, ale ja by som mu poradil, aby ku mne, nie síce ako k p. Kristovi, lebo ja som nehodný, aby som o sebe len to slovo z úst vypustil, ale len ako ku mne, ktorý podľa jeho slov „něco modrého“ (pre jeho oči) učí, prišiel na poradu, ja by som mu povedal: Pane, predajte vy vašu hlúposť, ak vám ju kto kúpi a potom sa zhovárajte so statočnými ľuďmi.