ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

K iným spolkom učených Slovákov, ktoré u nás koncom minulého a na začiatku terajšieho storočia vznikli, patrí aj spolok „Bibliotéky malohontskej“, o ktorej posiaľ v spisoch našincov, kde sa o literárnom hnutí v našej krajine vôbec hovorí, nieto zmienky, že sa tu vo všetkých u nás obyčajných jazykoch písalo. Lenže ak uvážime práce, ktoré v pamätniciach spomenutej Knižnice vyšli, a ich rozmanitosť, musíme vyznať, že tu nielen takmer výlučne mužovia našej krvi pracovali, nielen že rozmanitosť predmetov, o ktorých sa u nás kedy písalo, je taká početná, že ju nikde inde nenachádzame, ale vyskytujú sa tu také práce, ktoré sa nás najväčšmi dotýkajú a taktiež svedčia o zveľaďovaní nášho jazyka.

V tieto dni som náhodou objavil niekoľko pamätníc Malohontskej bibliotéky, a preto som si zaumienil aspoň niečo z nich sprístupniť obecenstvu, čiastočne upozorniť na osobnosti, ktoré tu hlavne vystupujú; čiastočne tiež chcejúc ukázať, akými praktickými vecami sa oni zaoberali.

Ján Feješ,^[162] uhorský zeman a notár Gemerskej stolice (pozri o ňom poznámku vo Výklade ku Slávy dcere od Kollára, str. 324), skončil svoje štúdiá vo vlasti, precestoval väčšiu časť Nemecka, kde podľa príkladu svojho otca, ktorý taktiež na nemeckých univerzitách študoval (Solennia Bibliothecae kishonthanae XVIII, str. 87) a prezrel si najmä tie mestá, kde boli vysoké školy (Solennia XXIII, str. 91, 92), potom sa vrátil domov a roku 1803 ho zvolili za seniorálneho inšpektora malohontského bratstva a tu za šesťročného pôsobenia zhromaždil okolo seba kňazov, učiteľov a učencov augsburského vyznania, roku 1808 založil Knižnicu malomestského seniorátu,^[163] ktorej vo svojom dome v Skálniku nielen byt prepustil, ale jej hneď zo začiatku knihy, obzvlášť ale peniaze zaopatril (Solennia XVIII, str. 92) a súc zároveň za jej riaditeľa vyvolený, stránky pamätnice mnohými článkami najrozličnejšieho obsahu obohatil, ako medzi mnohými inými napr. „De divinatione politica“,^[164] „De ortu, die et occassu familiarum“, „De regeneratione scientifica“, „De generatione educationeque foetuum literariorum“; „De educatione filiorum ab exemplo veterum deficiente“, „Über die Bestimmung des Schusters, nach Fichtischen Grundsätzen und Vorlesungen: Über die Besstimmungen des Geehrten“,^[165] „De peccatis circa mortuos“, „Über Klopstocks Messias“,^[166] „Kniha knězovská první“ atď. — V tomto ho viedol a podporoval, tak ako i Petra Kubínyiho,^[167] najmä Matej Holko,^[168] rimabanský a od roku 1807 malohontský senior (Solennia XII, str. 84). Holko bol totiž dušou celého podnikania.

Na pamiatku založenia tejto Malohontskej knižnice schádzavali sa každoročne dňa 13. septembra kňazi, učitelia a všetci za vedu nadchnutí spoluúdovia seniorátu, aby každý to, o čom cez rok premýšľal a na čom pracoval, pred celým zhromaždením prečítal. Tento spolok vždy považovali za učenú spoločnosť, čoho dôkazom je i oslovenie „Učení mužovia“, ktorým každý začínal čítať svoje práce. Tu čítané práce vychádzali každoročne tlačou v knižočke pod názvom „Solennia memoriae anniversariae Bibliothecae kisnonthanae evangelicorum a. c. publice in Alsó Szkálnok die 13. Septembris anno… celebrata“,^[169] čiastočne tiež rukopisy ukladali do knižnice. Prvé také pamätnice vyšli roku 1809; kedy posledné a kedy schôdze prestali, neviem, že však trvali do roku 1830, to dosvedčuje XXII. zväzok týchto pamätníc z roku 1830, ktorý sa u mňa nachádza.

Čo sa obsahu článkov tu vytlačených týka, musíme uznať, že ich rozmanitosť a taktiež i rozvedemie predmetu každého, kto do týchto knižočiek nazrie, nielen mnohostranná činnosť tých niekoľkých, na tak ohraničenom malom priestore bývajúcich ľudí^[170] musí prekvapiť, najmä ak uvážime, že ľudia na dedinách, kde mali poruke iba osobné knižnice, bez väčších zbierok prameňov, aké sa iba vo väčších mestách nachádzajú, ľudia, ako vravíme, bývajúci „pánu bohu za chrbtom“, a všetci do jedného si z roka na rok tak vedecky počínali, ako vari málokde inde, najmä však u nás, no tým menej toho času v Čechách. Čudné je len, že v nijakej histórii literatúry zvlášť a vzdelanosti vôbec niet o tomto zjave zmienky. Ani Šafárik vo svojej „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur“,^[173] ani Jungmann, ba v poslednom čase ani Hurban, ktorý sa snažil v Pohľadoch históriu literatúry Slovenska opísať, ani len jediným slovom nespomínajú tento zjav, jeden z najkrásnejších zjavov duševného života nášho národa, kde si totiž našinci vôbec vedu a jej zušľachťovanie vytýčili za životný cieľ a v nej hľadali, aby som tak povedal, posvätný oddych od každodenných prác. Matej Holko, senior a tak i predseda spolku, toto hovorí (Solennia XXII, str. 11): „Semper quidem gratus fuit et est mihi conspectus vester, gratissimus tamen laetissimusque in hocce Musarum domicilio, hac anniversaria Solennitate nostra, esse solet. Hic enim meus vesterque animus augetur et rara planeque singulari ac divina voluptate perfumditur et exultat. Huc enim amor literarum et studiorum, adeoque cultura animi nos congregat.“^[174]

Ale neboli to iba schôdzky náboženské, ani sa im zo stanoviska národného význam nemôže poprieť preto, že naši mužovia písali po latinsky, pretože u nás v tých časoch latinčina pre vedu práve taký význam mala ako teraz nemčina. Prečo by sme teda Holkove, Šramkove,^[175] J. Krmanove,^[176] Stayglove,^[177] Sam. Kollárove,^[178] Laurentzove,^[179] Feješove a práce iných neuznali za národné pôsobenie, hoci boli písané po latinsky? Obzvlášť však keď ponajprv latinčina vôbec vede, potom aj ňou písané články, ako duševná snaha našich mužov, nám bezprostredne patrí. Sem musíme prirátať i okolnosť, že sa koncom predchádzajúceho a na začiatku terajšieho storočia znalosť latinčiny považovala za hlavný znak vzdelanosti, preto sa i v najnižších dedinských školách po latinsky učilo. Pre svojho pána grófa Imricha Thurzu^[180] išlo do Wittembergu sto oravských sedliakov, ktorí sa vedeli s Nemcami po latinsky dohovoriť. Istotne by to však bolo mylné uvažovanie, ak by niekto chcel tvrdiť, že iba to môže mať pre národ nejaký osoh, čo je písané v jeho jazyku, lebo aj to je zásluhou národa, keď vedecky vzdeláva svojich synov, neviažuc sa ani na národnosť, ani na jazyk, pretože on už tým samým berie podiel v dejinách a vývine človečenstva, tým tiež prináša kamienky na budovu k zušľachteniu ľudstva smerujúcu a poukazuje na to, že jeho národ iba neberie, nečerpá, neťaží, ale aj dáva a prináša svoju hrivnu do tej studnice, z ktorej môže každý čerpať. A to je taktiež národná zásluha a zároveň aj svedectvo o duchu a životnej sile jedného alebo druhého kmeňa, a hoci by sa to napokon všetko ani nehodilo do histórie jazyka, teda zaiste do histórie vzdelanosti a národného pokroku.

Napokon ani nemusíme veľmi ďaleko chodiť, veď v pamätniciach Malohontskej bibliotéky nachádzame nielen články a práce v slovenskom jazyku napísané, ale s nimi i predmety, ktoré jedine pre nás môžu mať nejakú cenu. Ja chcem obzvlášť upozorniť slovenské obecenstvo na teraz už nikomu neznámu literárnu pôsobnosť predkov a zároveň poukázať, že sa i v malom okruhu, že sa i v odlúčenosti od sveta a v skromných životných podmienkach môže mnoho pre vedu, vzdelanie človeka a vývin národný vykonať, keď sa človek pustí do toho, čo je bezprostredne najpotrebnejšie a tiež vo svojej malosti najdôležitejšie.

K týmto tu vystupujúcim našincom patria predovšetkým nasledujúci mužovia:

Matej Holko, na ktorého príhovor J. Feješ skálnickú Knižnicu založil, bol od roku 1783 najprv skálnickým, od roku 1799 rimabanským kňazom a od roku 1807 malohontským seniorom. Do roku 1825 vyšlo od neho tlačou sedemnásť úvah, okrem úvodných rečí, ktorými otváral spolok Bibliotéky, všetko v latinskom jazyku, okrem piatich slovenských prác a to: „Verše k první památce obecné Biblioteky v Kiss-Hontě“ (Solennia I), „Řeč o důvěrnosti“ (Solennia VII) a tri cirkevné kázne, jedna vyšla roku 1815 v Banskej Bystrici a druhé dve vyšli tlačou v týchže pamätniciach. Okrem toho treba spomenúť, lebo si zaslúži, aby sa o nej uvažovalo, „Commentatio historico-literaria de documentis literariis, imprimis in Senioratu Kis-Honthensi ev. a. c. eorumque paucitate et fatis, una cum indice chronologico“ (Solennia VIII, IX, XIII), „De obedientia“, „De stipendiis et beneficiis hungarorum in exteris universitatibus“^[181] atď. Holko okrem toho napísal i po roku 1825 viac článkov. (Pretože mám teraz iba niekoľko zväzkov pamätnice Malohontskej knižnice, vypísal som toto zväčša z Krmanovej histórie malohontských seniorov, hoci spomenuté latinské práce som práve v týchto našiel. Jeho národné povedomie, o akom v tých časoch môže byť reč, prejavuje sa v článku „Oratio de studio linguae hungaricae“^[182] (Solennia XVIII, str. 120) slovami: „Qui animo, studiis virtute, amore patriae semet distinguit; simplicitate morum, abstinentia, abominatione omnis molitiei atque luxus, fortitudine et constantia majores suos imitatur, hic mihi solus verus Hungarus est, ad quamcunquae is demum nationem spectet, et quacunque lingua loqvatur.“^[183] Takto vravievali v určitom čase všetci naši dobrí starčekovia. Holko na tom malohontskom zhromaždení čítal taktiež niekoľko slovenských a maďarských hrdinských národných piesní (Solennia XXI), ktoré sú uložené v spomenutej knižnici. Či niečo znamenajú? A či sa nájdu?

Ján Laurentzy, skálnický kňaz, písal iba po latinsky a to takým štýlom, že ho môžme smelo postaviť po bok rímskych spisovateľov. Nenachodiac nič slovenské medzi jeho článkami, uvádzame aspoň názvy jeho latinských prác. Napísal totiž „De idolo philosophiae“,^[184] „Dissertatio de cursu literarum studiosi impedito expediendo“ atď.

Ján Krman,^[185] kraskovský kňaz (nie je azda totožný s tým, ktorého Šafárik vo svojej Geschichte der slavischen Sprache und Literatur, str. 397, ako klenovského učiteľa a vydavateľa dvoch slovenských spisov spomína?), napísal mnoho dôležitých latinských, no viac slovenských článkov. K prvším patrí znamenitý článok pre cirkevnú históriu: „Series seniorum Senioratus Kis-Honthani“,^[186] taktiež i „Series inspectorum senioralium Senioratus Kis-Honthensis“; a k posledným: „O mrzkosti svátků Bachusových“ (Solennia VIII), „Pořádek soudu v Uhřích skrze horoucí železo“ (Solennia VIII),^[187] „Proukázání toho, že Perona i Slováci v Uherskej zemi ctili“. Jeho rukopisy: „Maxime memorabiles inscriptiones in Ecclesiis Senioratus Kis-Honthensis a. c. antea et nunc obviae“^[188] a slovenský „Vypsání slovenského boha Radogosta aneb Radhoste“ sú priložené k rukopisom Knižnice.

Michal Staygel, rimabrezovský kňaz (predchodca nášho geniálneho Bosého,^[189] ktorý má vytlačených niekoľko básničiek v Nitre pod menom „Križák“ a tiež úspešne preložil Shakespearove diela, nateraz neviem, u koho sa nachádza ten rukopis) v malohontských pamätniciach vystupuje ako uvedomelý národovec; jeden z najplodnejších nemeckých, latinských a slovenských spisovateľov a slovenský básnik (Šafárik, Geschichte der slavischen Sprache und Literatur, str. 397). Jeho básne sú zväčša blahoželania vysokocteným mužom, a to takým spôsobom písané, aký bol u nás medzi učenejšími zaužívaný na konci predchádzajúceho a na začiatku terajšieho storočia a ktorý sa môže prirovnať k manierom norimberskej školy v Nemecku, počnúc Hansom Sachsom,^[190] končiac Gotschedom, iba s tým rozdielom, že u Staygla nachodíme viac ducha. Jeho v Solenniach vytlačené slovenské spisy, okrem mnohých iných znamenitých latinských a nemeckých filozofického obsahu, sú nasledujúce: „Řeč o příčinách studenosti k náboženství“, deklamovanka „Mol v knize“, spevy o Jánovi Feješovi, Petrovi Kubinyim, Martinovi Šturmanovi,^[191] Anne Malvieux,^[192] „Rozmlouvání Jana Feješe s duchem skeleta svého v ráji“, kázeň „při korunování královny“. Že Staygel bol povedomým národovcom a aj celé tu opísané malohontské tovarišstvo za slovenskonárodné pokladal, vysvitá z jeho začiatočných slov v úvode o chladnosti k náboženstvu: „Učení mužové! Když čtvrtikráte povstání Malohontské knihovny, jsouce zde v houfnem počtu zhromaždení, s radostí sobě připomínáme, v té jsem nadeji, že i ja Slovák, od vážnych a svou mateřinskou řeč milujících Slováků, když o studenosti k náboženství mluviti chci, pozorne přeslyšen budu.“

Matej Šulek^[193] preložil (Solennia VI) „Žaloby hospodárské na ptactvo a žížaly“ atď. od Jána Feješa.

Gašpar Šulek,^[194] tisovský kňaz: „Kázeň k poslední poctivosti Jana Laurentzyho.“

Pavel Šramko,^[195] klenovský kňaz (Šafárik, Geschichter der Slawischen Sprache und Literatur, str. 398) má v Solenniach VIII „Výťah ze slovensko-řeckého novozákonního slováře“; čítal aj svoj rukopis „Vypsání některých nesnadných míst, zvláště zjevení sv. Jána, kap. 13. a 17.“ (Solennia X). Jeho syn a nástupca:

Peter Pavel Šramko, známy u nás ako geniálny dobrodruh a ľudový kazateľ, dal mnoho prác do malohontských pamätníc, všetky písané po nemecky a latinsky. Medzi jeho dobrodružné zjavy života patrí i nasledujúci: Keď odchádzal do Wittembergu na vysokú školu, dal si urobiť šaty slovenského baču-valacha a tak s valaškou pod pazuchou, široký klobúk na hlave, krpce na nohách, v zelenej košeli chodieval hore-dolu po meste, vyhrávajúc na gajdách slovenské pesničky. Keď však pre súboj, ktorý sa skončil smrťou odporcu, „bei Nacht und Nebel“^[196] bol prinútený zutekať, zanechal svoj bačovský odev so všetkými príslušnosťami wittemberskému múzeu. „Či je to pravda, neviem, mnísi tak vraveli,“ hovorím tu s Prefátom z Vlkanova.^[197] Čo sa však jeho ľudových kázní týka, hovorí sa ešte, že raz vraj svoje vzdychnutie pred kázňou zakončil slovami:

Jedným z jeho najdôležitejších článkov je „Paralipomena historico-literaria, hoc est memoria scriptorum hungariorum“,^[198] ktorý bol vytlačený vo viacerých zväzkoch pamätnice. Šramko sa snažil podľa príkladu Valaského obhajovať česť uhorskej vlasti dokazovaním, že aj my „máme z kmene vlastního mužů, kterým sluší čest a díka“, t. j. že aj u nás boli mužovia, ktorí sa svojím umením zaslúžili o vývoj človečenstva. Ako Valaský tak i Šramko písali vôbec o mužoch z Uhorska, ktorí sa tu i tam vyznačili; napokon ľahko by sa dali vylúčiť tí, ktorí nám patria, aj keď z toho „soused částku blažší“ vzal, predsa my tým môžeme natoľko zavážiť, nakoľko sa dá dokázať, že náš um na vývoji človečenstva tiež mal podstatný podiel, hoci aj vo formách, ktoré nesú na sebe ráz všeobecnosti, a tomu ľudu, z ktorého takíto mužovia pochádzali, nezanechali výlučný úžitok a slávu.

Ján Korček,^[199] hnúšťanský kňaz, má v malohontských pamätniciach vytlačených viacero latinských prác, napr. „De magnetismo animali“, „Curiosa provinciae Kis Honth“ atď. Po slovensky prečítal a odovzdal do knižnice „Históriu Jogurty“, napísanú vo veršoch.

Medzi plodných slovenských spisovateľov, ktorí svoje práce na zasadnutiach malohontského tovarišstva prečítali, ktoré však nie sú vytlačené, patrí najmä Ján Sepessy, tisovský učiteľ. Tento čítal na zhromaždeniach Malohontskej knižnice: 1. „Mravní naučení v příkladech pro měštěnínů a sedláků“, 2. „Kratičká mravní naučení pro ženská pohlaví vyššího i nižšího stavu v jejich panenství“, 3. „Život a historie císaře Josefa II-ho od roku narození jeho 1741 až do smrti 1790“, 4. „Vypsání některých evropejských národů“, 5. „O Turkoch, Molukoch, Samatranoch a jiných“, 6. „Život nešťastného knížete Ivana,^[200] aneb císaře třetího ruské země, vzatý z německé knihy Geschichten und Erzählungen“,^[201] 7. „Poučení o mravnosti a zdvořilosti pro mláděž“, 8. „Překlady z německého více školních kněh“, 9. „O úctivosti dítek k rodičům, anebo o dětinském ctění rodičů ex libro Stunden der Andacht“,^[202] 10. „Povinnosti poddaných svému mocnáři, z německého protlumočené.“

Matej Haluška,^[203] kokavský kňaz, čítal: „Kapitoly sv. Matouše a Marka Evangelium pro osnadnění paměti dítek uvedené.“

Daniel Fábri, notár mestečka Tisovca, čítal a odovzdal do Knižnice: „Smutné následky náramné radosti, z německého do slovenského jazyka přeloženo“, „Stálost hraběnky ze Salisbury,^[204] kterážto k nařízení rytířského rádu modrého podvazku příležitost zavdala“, „Historia o Melisse“.

Gregor Pavlinyi, poltársky učiteľ: „Pět pohřebních árií a píseň o Amorovi“, „Ťažení křižáků do Palestiny“.

Ján Somor,^[205] rimasobotský kňaz: „Báseň neb smýšlenka o odplatě světa“.

Ondrej Gál: „Přátelské rozpamatování na mladost.“

Ján Fízel,^[206] učiteľ tisovskej školy, neskôr kňaz na Kaze a zas učiteľ v Štítniku (Šafárik, Geschichte der slawischen Sprache und Literatur, str. 398): „Počátek překladu knižečky: Das Goldmacherdorf“,^[207] „Krátky spůsob bez obyčejného slabikování ke čtení vedoucí“ (toto je vytlačené v Solenniach 1822).

O vydarených latinských básňach Juraja Gála^[208] a Jána Hozneka,^[209] taktiež o výtečných latinských článkoch M. Kolbenheyera^[210] sa ďalej nechcem šíriť, pretože nemajú cenu pre našu literatúru, prejdem radšej na iné, pre nás dôležitejšie osobnosti.

Samuel Kollár bol najprv dvanásť rokov profesorom v Ožďanoch, potom kňazom a seniorálnym i dištriktuálnym notárom v Čerenčanoch. Tento písal mnoho a jeho práce takmer v každom zväzočku nachádzame, z ktorých aspoň niektoré uvedieme podľa mena: „Historia reformationis in Kis-Hont“,^[211] „Historia religionis romano-catholicae in Districtu Kis Honthano ab anno 1628 usque ad nostra tempora“ (Solennia XVI), ktoré články sú pamätné nielen preto, že v nej pôvodca opisuje cirkev po cirkvi, ale zároveň uvádza aj tamojšie listiny. Taktiež „Quaedam ad historiam Sorborum pertinentia“, ale najzvláštnejšie dielo, ktoré vyšlo v niekoľkých zväzkoch pamätníc malohontských, je „De situ terrae Kis Honthanae“, kde nachádzame polohopisno-štatisticko-historický prehľad niekoľkých malohontských osád, menovite sa tu uvádzajú Čerenčany, Malé Teriakovce, Suchá, Zalužany, Sušany, Jelené, Ožďany, Rimavská Sobota, (či je takých opisov viac, neviem). Tieto opisy sú oveľa dokonalejšie než v Bartholomaeidesovej „Notitia Comitatu Gömöriensis“,^[212] pretože Kollár jednotlivé dediny opisoval osobitne a zozbieral o nich, čo len mohol, idúc až do najmenších podrobností. On napr. venoval pozornosť najprv svojej cirkvi, opísal najprv matku, potom jej fílie a odobral sa do susedstva. V opisoch sa pridŕžal nasledujúceho delenia: Meno obce, pôvod, poloha, hranice, vzdialenosť, podnebie, obyvatelia, politická história, panstvo. História cirkevná, kňazi, učitelia, nehody postihnuvšie obec, terajší stav obce. Cirkevné dôchodky, klenoty. Počet stavieb a obyvateľov, tvárnosť a duševné nadanie obyvateľov. Cnosti a chyby, ráz a mravy, oblek a šperk. Kollár ku všetkému priložil i slovenské zápisky, ktoré sa pri obciach nachádzali, ktoré sú však nepatrné a bez zmeny. ^[213]

Že takéto opisy majú pre dejepis, archeológiu, mytológiu, jazykospyt a výskum národného svojrázu veľkú cenu, je prirodzené. Len si všimnime napr. mená obcí, vrchov, pahorkov, hradov, studničiek, jednotlivých polí, chotárnych medzí, potokov a už tu koľko sa objaví dejepisného, mytologického, národopisného, jazykospytného a archeologického. — Rozpomínam sa tu na dlhý rozhovor, ktorý som mal asi pred pätnástimi rokmi s naším neobyčajným Samuelom Reussom,^[214] bývalým administrátorom potiskej superintendencie a bádateľom slovenských starožitností, ako i jedinečným spisovateľom prostonárodných povestí, kde on pri zmienke svojej práce „Starožitnícké památky slovenské“ zistil, že mu stačí počuť iba mená luhov, polí, kopcov atď. a on hneď môže s istotou určiť, kde sa musia nájsť starobylé pamiatky. A naozaj, kdekoľvek sa takéto už či u nás alebo u našich súkmeňovcov našli, všade tam i zem, kde ich vykopali, bola zvláštnym menom označená. Kdekoľvek sa napr. vykopali sošky slovanských bôžikov, všade luh alebo kopec bol označený zvláštnym menom. Poloha kraja bola vždy takého rázu, aký naši predkovia alebo iné, našu krajinu obývajúce národy potrebovali k svojim modloslužbám, pohrebištiam, hradištiam, ohradám atď. Takú polohu potom označovali jej mená. A teda podľa takýchto mien, ktoré sú a aj musia byť alebo slovanské alebo inonárodné, vždy by sa s najväčšou istotou mohlo určiť, pokiaľ sa rozprestierali hranice toho alebo onoho národa, bývajúceho za starodávnych čias v našej krajine. Stará história Uhorska vôbec a Slovenska obzvlášť je veľmi nejasná, avšak k jej preskúmaniu musí teraz histórii priniesť hojnú a dôležitú látku polohopis krajiny s uvedením mien a tiež i najpodrobnejších predmetov a objasniť starobylé, posiaľ temné pomery.

Slovenská krajina má v tomto ohľade zvláštnu cenu, lebo, po prvé, Nestorove^[215] slová: „Po mnoziechže vremianiech sieli sut Slovieni po Dunajevi, gdie jest nynie Ugorskaja zemľa i Bolgarskaja. Ot tiech Slovien razidosiaša po zemlie i prozvasiaša imieny svoimi, gdie siedšie na kotorom miestie“ sú pridôležitejšie, než by sme ich mohli z očí spustiť. Okrem toho jediní Slováci so Slovincami si udržali starobylé rodné meno svojho jazyka, o ktorom Nestor hovorí: „Tako razidesia Slovienskyj jazyk, tiem že i gramota prozvasia Slovienskaja“. Ďalej i najvzdialenejšie kmene spomínajú vo svojich národných piesňach, a to s veľkou obľubou, Dunaj; napokon ešte aj preklad Písma svätého u nás vznikol, a nech by akokoľvek naši učenci chceli ináč dokazovať, že to nie je jazyk toho ľudu, v ktorého lone sa Písmo prekladalo, musel mať podstatný vplyv na sám preklad, vyhotovený pravdepodobne najmä pre najbližších. Dôvod, že by sa u nás žiadna cyrilská pamiatka nenachádzala, tu neplatí, keď si pripomenieme, že dom Anjou^[216] aj v Uhrách vládne a že o Čechách sa skoro to isté môže povedať, hoci práve tu sa dlho i bohoslužba slovanská udržala a tak isto i písmo. A či by sa u nás v takzvaných „loci credibiles“,^[217] t. j. v pivniciach kapitúl a prepošstiev tiež nenašli?

Lenže u nás i to pripomenúť musíme, že vplyv cudzonárodných živlov bol tiež nemalý. Z týchto strán Slovenska Rimania sotva kedy prekročili Dunaj. Avšak na Považí a aj v severovýchodných stoliciach bývali Kelti, tamto tiež Kvádi, Heruli, Turcillingovia, Skýti a iní. Tu tiež boli i Bulhari i národy sarmatské, ktoré sa vždy týmito krajmi, ako i Jazygovia a Huni, Avari, Maďari, uberali ďalej do srdca terajšej Uhorskej krajiny. U nás si zasluhujú najväčšiu pozornosť dve čiary a to Považie a severovýchod až po gemerské roviny a Novohrad, pokiaľ totižto až nezasahoval zničujúci mongolský krok. I polohopisné preskúmanie týchto čiar má preto teda znamenitú historickú cenu, nakoľko zo slov a mien môžeme predpokladať o vplyve oných živlov. Meno Gemer je sotva slovenské alebo nemecké. Mená Bodrogská, Berehovská, Marmarošská stolica nás upomínajú na to, že ta prvá azda od kmeňa Bodricov, tamtá od brehu, vrcholku, a tá posledná (Tak ako Červená Rus) od „Rus“ bola pomenovaná. Rozličné tu bývajúce pokolenia vyhynuli, tok času nám ledva ich mená zachoval. Hory a doly, návršia a stráne zachovali ich stopy vo svojich menách, v názvoch ľudu.

Slovanské bájoslovie je ešte iba v začiatkoch, lebo dosiaľ nevieme udať ani princíp, okolo ktorého by sa slovanské bájoslovné bytosti točili ako okolo svojej osi. My máme kopu božstiev, ktoré sú nám však známe bez spoločného spojiva so svojimi čiastočnými vlastnosťami, ale medzi sebou nemajú nijakú súvislosť. To, čo popísali Karamzin,^[218] Hanuš,^[219] Kollár a iní, tak ako i zprávy zachované po stredovekých nemeckých spisovateľoch, vrhajú iba polovičaté svetlo na naše bájoslovie, obzvlášť keď sa ešte skoro nikto nenašiel, kto by v maličkostiach hľadal zvyšky mytológie, lebo veru ešte veľmi málo vieme, čo si národ náš myslí o oblohe a nebeských telesách, akú nadprirodzenú moc pripisoval jednotlivým zvieratám, ktoré byliny pokladal za posvätné a akú čarovnosť hľadá v nich. — U nás medzi našimi vŕškami a dolinami sa toto všetko ešte udržalo v povestiach, v národných podaniach, v takzvaných poverách, čarách (kúzlach), želaniach atď. Avšak kľúč, kde sa tieto veci, čiže starožitné pamiatky nachádzajú, zasa nám udáva len polohopis. Samuel Kollár napríklad (o ktorého diele tu hovoríme) opísal osady Horné a Dolné Teriakovce a Čerenčany. Slovo Teriakovce pochádza akiste od koreňa „tur“, Kollár udáva listinu z roku 1678, kde sa tieto obce spomínajú ako „Teriak“ — Turík, čoho dostatočným svedectvom je i maďarské „Törék“ (ináč toto slovo nemá nijaký zmysel, lebo, ako sám Samuel Kollár udáva, tieto dejiny jestvovali už pred maďarskými časmi). Čerenčany však, hoci ich práve spisovateľ od „čeren“ — tragula, „cer“ — quercus, čiže černica — ostružina odvodzuje, predsa poukazujú na koreň „črn“ a keď so všetkým tým ešte porovnáme i v susedstve ležiaci „Magin hrad“ (ktoré slovo pôvodca chybne drží za Margareta), zaiste sa nám tu vybaví staronáboženské miesto a okrem toho sa tu musia hľadať i najstarodávnejšie podania. Samuel Kollár pokladá vo svojich malohontských opisoch čerenčiansku obec za jednu z najstarších, pretože sa tu našli najstarodávnejšie urny a šípy, ktorú okolnosť zaznamenáva (Solennia XV) týmito slovami: „Possessionis Cserencs origo antiquissima est, et in ea incidit tempora, quibus patriae Hungari ignoti erant. Patet id partim ex urnis et telis formae antiquissimae, quae passim circa possessionem, imo in ipso parochiali horto inveniantur (conf. Solennia Anni 1822, pag. 54 et 55 et in separatim excusa descriptione oppidi Rima-Szombath, pag. 10 et 11).“^[220] — A teda preto pri bádaní po starožitnostiach musí sa brať veľký zreteľ na polohopis.

Ak si ešte všimneme i obliekanie nášho ľudu, zistíme veľkú pestrosť a rozličnosť. Na prvý pohľad sa táto okolnosť zdá malichernosťou, lenže ona v sebe mnoho prekrýva. Po prvé podľa odevu sa môže posudzovať, ako kedysi ten alebo onen živel siahal (tak napr. možno v Gemeri a Novohrade podľa čepcov a nad nimi sa vznášajúcich takzvaných „kyk“ usudzovať, ako ďaleko sa rozprestieral vplyv z Čiech sem prisťahovaných „sirotkov“ a „taboritov“), ak totiž porovnávame opisy inonárodných krojov s našimi, vtedy tiež i ony poukazujú na pôvodnosť slovenského kmeňa. Ak niekde vykopú slovanského bôžika, býva obyčajne zaodiaty slovenskou halenou. Ak pozrieš na podobizne kráľov a bohatierov našich kmeňov, ktorí sú odmaľovaní v starých knihách, vždy objavíme slovenskú halenu a krpce. Známy skúmateľ slovenských starožitností A. I.^[221] hovorí, že v Piešťanoch, na Považí, v starom, teraz už zbúranom chráme, zachovali sa z kameňa vytesané podoby Svantovítove v krpcoch, ktoré boli vmurované v tých punktoch sklepenia, kde sa jednotlivé oblúky spájali. Náš Samuel Kollár opisuje taktiež odev a skvosty obcí, ktorými sa zapodieval vo svojej práci, a skutočne v tom opise vidíme niečo zvláštne, čo teraz jestvuje v hornej Trenčianskej a niekde v Nitrianskej.

Čo však o zvykoch a obyčajach chceme v krátkosti povedať, je toto: Vo zvykoch a obyčajach sa zobrazuje najmä národný ráz a vlastnosti, akými sa ten alebo onen kmeň odlišuje a oddeľuje od iných kmeňov ľudských pokolení. Samuel Kollár nám napr. opisuje zalužianskych, suchanských, čerenčianskych obyvateľov, že priveľmi lipnú na svojich zvykoch a pridržiavajú sa svojich obyčají práve tak ako aj Teriakovčania, k tomu sa pripojuje i veľa zlých vlastností. Ale keď začne opisovať niektoré ich obyčaje na svadbách i iné, domácnosti sa týkajúce okolnosti, tu sa nám objavuje mnoho charakteristických známok. Manželstvo uzatvárajú vždy rodičia oboch stránok, práve tak ako i v Liptove, no nikdy nie mladoženísi. Po pytačkách mladuchu posýpajú pšenom. Po sobáši nevestu (Solennia XV, str. 57, 58, 59) pred domom mladoženícha očakáva jeho matka s lyžicou medu. Po svadobných zábavách, keď sa všetci odoberú na odpočinok, nevesta vyzúva mladoženíchovi čižmy na znak pokorenia sa do jeho moci, potom ho nimi bije, a to zas na znak toho, že od toho času, keď môže svojho muža biť, stráca svoje právo. Ak všetky tieto podrobnosti uvážime a ak ich porovnáme s germánskymi obyčajami, celkom isto sa nám ukáže velikánsky rozdiel domáceho života, základu to všetkých spoločenských a občianskych pomerov. A ak čítame i ďalej Kollárove opisy obyčají, prichádzame na iný pamätný výjav v usporiadaní domácnosti v Čerenčanoch. Nevesta nedostáva nijaké veno, lebo, ako pokračuje pôvodca po slovensky, „za djevkou neidou voly“, potom musí spolu robiť s ostatnými mužmi a ženami, nedostávajúc zo spoločného majetku nič. Majetok a dôchodky každého páru rodiny osobitne sú v plátne, ktoré pripravuje každá žena na svoju ruku, a tiež v pálení pálenky. Z toho musí žena zaodievať svoje deti, liečiť ich a aj svojmu mužovi zaopatriť všetky potrebné veci, lebo hospodár domu jej ničím na toto neprispeje. Kollár rozpráva o tomto predmete (Solennia XV, str. 59) takto: „Haec necessaria illis Oeconomiola, ide quod usus jubebat, omnes earum proles propriis sumtibus non tantum vestire, sed etiam morbidas curare, atque mariti necessitatibus succurrere, cum ad haec omnia ne obolo concurrere soleat is, qui hospes domum regit et cassam administrat. Sed de his vide. Solennia XII. Anni 1812, pag. 65.“^[222] — Či nezisťujeme v tomto malom prípade domácnosti staré patriarchálne slovanské zriadenie rodinných pomerov ako základ domáceho a osobného práva v jeho celej čistote a rýdzosti? Kto by tu nepobadal dalmatínskeho obzvlášť a juhoslovanského „kući gazdu“^[223] vôbec s jeho mocou i s jeho rodinou? Kollárovo opisovanie zaslúži si zaiste povšimnutie, hoci jeho opisy pohrebov, karov a vykladanie žien už spomínať nejdeme, a len ešte pripomenieme, že Samuel Kollár upieral svoju pozornosť a črty tváre, ktoré sú, pravda, veľmi výrazné, a tak hovorí, že sa v Teriakovciach až posiaľ udržala jedna rodina z tatárskych čias, ktorá sa honosí svojím tatárskym pôvodom, a opisuje ju (hoci to nie je charakteristika mongolského plemena), takto: „Traditiones hujus vero similitudinem probat totius familiae vultus et corporis habitus. Sunt illi omnes graciles, vultu torvo, oculis majoribus nigris, naso elevato, genis depressis et siccis praediti, ad haec subfusci.“^[224]

Čo nám v spomenutom článku, tak ako v Bartholomaeidesových dielach, v ktorých totiž pociťujeme všade ten istý smer, môže chýbať, je iba to, že i jeden i druhý sa obmedzil na opisovanie vonkajších vecí, no nezahĺbil sa do vnútorného duševného života nášho ľudu, lebo veď jedine z tohto sa dajú poznať mravy a duševný svojráz ľudu. Nechcem však tvrdiť, že by toto nevyhnutne patrilo do topografie, lenže keď pôvodca vraví o ľude, že „sunt rudes et agrestes, rerum alienarum cupidi“,^[225] teda by sa azda z druhej stránky mohlo požadovať, aby sa aj to znamenité z prostej starobylosti, čo duša surového a nevzdelaného ľudu zachovala, odhalilo očiam čitateľa. Ľud svoju filozofiu a svoju umnosť vkladá do porekadiel, jeho psyché sa odzrkadľuje v piesni, jeho svetonázor v povestiach, ale jeho najväčší poklad reč doteraz tak málo poznáme a tak málo si všímame. Priali by sme si, aby naši národovci obrátili svoju činnosť a snahu na to pole, na ktorom vyniká Ján a Samuel Kollár a L. Bartholomaeides. Tu sa môže odkryť nejeden poklad. Lenže to sa len vtedy dá dokázať, ak si povšimneme každú, i tú najnepatrnejšiu okolnosť z domácnosti a zo života ľudu. Takéto opisy nech potom odpočívajú, kým by sa nenašli mužovia, ktorí by to systematicky prepracovali a obrátili na všeobecný úžitok.

Prečo by sa však u nás aj teraz nemohli zakladať knižnice podobné malohontskej? Prečo by sa nemohli, ako tam, ukladať rukopisy na jedno miesto? Kde by sa niekto na to podujal, navrhovali by sme, aby si všímal aj iné stránky národného života a pri opisovaní kraja ich vysvetlil, napr. čo si ľud rozpráva o nich a ich pôvode. Kde vraj straší? Aké bytosti pritom vystupujú a prečo? Kedy sa to stáva, v ktorej čiastke roka a za akých okolností? (Keby si naši národovci všimli napr. nemeckú mytológiu Grimmovu, určite by videli, ako môžu i takéto pletky, ako vravíme, obživiť vedu. Aké povery, čary, kliatby, želania sa zachovali medzi ľudom a čo s tým všetko súvisí? Aké sú hry a slávnosti v jednotlivých čiastkach roku pre určité pohlavie a vek? Čo si ľud myslí o oblohe, povetrí, zemi, riekach, lúkach, zvieratách, bylinách atď., čím si ich oživuje? Ktoré dni považuje za šťastné a ktoré za nešťastné? Aké výrazy a slová na toto všetko používa?

Tu však treba povedať aj o reči niečo. Že je slovenský jazyk zvláštne nárečie, to povedal už Dobrovský; jeho zvláštnosť prejavuje sa nielen v tom, že má tieto alebo oné formy odlišné od iných, ale najmä v tom, že sa v ňom sústreďujú všetky slovanské nárečia ako v klbku, čo tak vyzerá, akoby bolo slovanskou prarečou. Preto tiež Dobrovský spočiatku nevedel, kam ho zaradiť. Nechcem tu však vystupovať s nejakým poradoxným a nedokázaným tvrdením a teda musím poznamenať, že pod týmto rozumiem nie tú alebo onú reč jedného kraja, ale reč slovenského ľudu vôbec s jeho všetkými podnárečiami i s toľkými odchýlkami. Čo iní pokladajú za slabosť slovenského nárečia, v tom ja, pravda, nehľadám silu, ale ani zvláštnu dôležitosť. Ak chodíš po našich stoliciach a všímaš si reč ľudu, istotne zbadáš, že sa jazyk jednej stolice približuje jednému, iný zas druhému slovanskému nárečiu, pričom, pravdaže, netratí spoločný ráz domácej reči. A teda i nestorovské tvrdenie o slovenskom jazyku, o bydliskách Slovanov nad Dunajom je pravdepodobné, preto náš ľud vo všetkých slovanských kmeňoch vidí len Slovákov, tak ich menuje a im všetkým najlepšie rozumie a tak aj oni jemu.

Keby sa všade pozbierali takéto gramatické odchýlky, mohlo by sa tu vyslovené tvrdenie dokázať. — Čo sa však týka lexikálnej stránky slovenského jazyka, tu sa zachovali korene slov, ktoré napokon patria nielen k tomu alebo onomu slovanskému nárečiu, ale sú ešte oveľa staršie než nárečie naše. Po tieto dni mi napr. oznámili, že v hornej Zvolenskej dodnes mok, miazga, čiže čemera (t. j. lat. resina, nem. Harz), vytekajúca z hynúcich čerešieň a sliviek, menuje sa „hlás“. Tacitus vo svojej Germánii, kapitola 45, hovorí, že germánski „Sitoni“ jantár „glesum“ volali a tento, ako vieme, vznikol z rastlinnej miazgy. Či nás slovo „hlás“ neupozorňuje väčšmi na príbuznosť s „glesim“ než na nemecké Glas, vzniklé z iných látok, alebo či toto slovo nepochádza z tých prastarých čias, keď Slovania, azda pod menom Vendovia, bývali ešte v tých krajoch, kde sa obzvlášť jantár nachádza, t. j. na pruskom pomorí? Skutočne pri opisovaní kraja by sa mohli takéto zvláštne výrazy spomenúť a pozbierať (Jantár-electrum).

Dokončujúc svoju zprávu o pôsobnosti Literárneho spolku Malohontskej knižnice, cítim sa zaviazaný vyzvať našich malohontských a gemerských rodákov, aby pozbierali všetky Solennia, podali obecenstvu o pôsobnosti menovanej Bibliotéky úplnú zprávu, čo ja sám teraz nie som vstave urobiť, a aby dôkladne opísali vystupujúcich tam mužov aj ich práce. Okrem toho keby tiež oznámili, kde sú rukopisy tejto Knižnice.

Že aj v gemerskom senioráte bol založený podobný literárny spolok, o ktorom však neviem nič povedať (či nie pôsobnosťou nášho Samuela Reussa?), vysvitá z reči Mateja Holku, vydanej v Pešti in 4°, pag. 14, a venovanej grófom Andrássyovcom: „Oratio de laudabili conjunctione virorum literariorum, qua incl. ac vener. Senioratui Gömöriensi evang. a. c. publicam Bibliothecam suam Bethlérini (Betliari) inauguranti vicinus Senioratus Kis-Honthensis applaudebat die 26. junii 1816.“^[226] Naozaj by bolo potrebné, aby niekto i o gemerskom literárnom pôsobení podal zprávu, najmä keď o podobných, nás sa priveľmi týkajúcich zjavoch nachádzame málo spomienok.