ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto nepozná i u nás na Slovensku zo vzdelanejších ľudí Shakespeara? Každý z nich vie, že on bol už od pamäti sveta najprvším básnikom medzi všetkými básnikmi. Jemu nebolo nič znázorniť vek grécky, vek rímsky, vek germánsky a najmä národa svojho anglického beztoho, že by sa i tí najväčší majstri vekov, už pred tisíc rokmi zapadlí, museli zaňho hanbiť. Shakespeare bol síce za svojich čias, okrem anglickej královnej Alžbety,^[238] zaznávaný a obzvlášť vtedy, keď v predošlom storočí tzv. francúzska škola bola v dramatike po celom svete do módy prišla, čím sa po dlhé roky a storočia iba estetický vkus u širokého obecenstva pokazil; ale v terajšom čase vidí celý svet v ňom génia najpoprednejšieho. — Prišiel na to u Nemcov Goethe a Schiller; prvý z nich je známy svojou lapidárnosťou, druhý svojou nežnou ľahkosťou. Po týchto dvoch velikánoch vystúpili zas v dramatike u Nemcov Kotzebue,^[239] Iffland^[240] a Raupach;^[241] ale, bože môj, aká mizéria nachádza sa v ich dielach, keď ich porovnáme so spomenutými velikánmi! Popísali síce celé bibliotéky drám, ale tým samým môžeme v ich dielach pozorovať i veľkú mĺkvosť.

Kým meno Goetheho i Schillerovo bude sa naveky skvieť v dramatickej histórii svetovej, časová hviezda týchto posledných ani tak ďaleko nezasvieti, žeby si ju ktosi všimol. To samé platí o francúzskych fabrikantoch dramatických vo Francúzsku, kde sa remesielce toto tak usilovne prevádza, že zaplavuje potom celú Európu.

A čo Shakespeare? Tu je trudno dačo iného o ňom povedať, ibaže bol spočiatku zapaľovačom lámp v jednom londýnskom divadle, potom hercom a že sa napokon stal najväčším dramatikom sveta. Tak napr. hádam žiaden antický básnik neopísal svoj vek ako on v „Troilus a Cressida“ alebo „Titus Andromkus“ zo života gréckeho, a zas v svojom „Koriolánovi“, „Antoniovi“ a „Juliovi Caesarovi“ zo života rímskeho, kde „plebs romana“ nám sa tak pred očami jarabatie, akoby sme ju ešte dnes pred očami mali, a kde také kolosálne charaktery vystupujú, že ich musíme Rimanom závidieť. Nuž a Macbeth, Othello s miláčikom duše mojej Desdemonou, Lear so svojou dcérečkou Cordeliou, Hamlet a iné plody geniálneho ducha Shakespearovho sú také velikánske, že sa naostatok i k nám zatúlali — do Turca. Nedivte sa, že to kedysi popísal jednoduchý herec, a spomeňte si na anglickú históriu, ktorá nám pred oči uvádza nejednu zvláštnu osobnosť, ktorá z nízkosti svojej sa vyšvihla tak vysoko, že dala smer storočiam a bola príčinou smerodajnou pri zakladaní panstva nad živlami obtáčajúcimi svet. Poznáme pyšný Albion (Anglicko) a pôvodca jeho pýchy bol jednoduchý pivovarčík, potom náčelník independentov a naostatok za desať rokov prezident a protektor jeho, so svojou „Act of navigation“ (listina o námorníctve). Ale vráťme sa k Shakespearovi.

Kníhtlačiarsky spolok tunajší začal zvyšovať náklad literárnych slovenských diel a vystúpil so „Slovenským ochotníkom“, dielom to ochotníckym divadlám venovaným. Celé toto podujatie vedie náš doživotný podpredseda matičný p. Ján Francisci, a teší nás, že práve on do tlače usporiadal prvý zväzok „Ochotníka“, obzvlášť i preto, že on sám tu uverejnil preloženú a od Holbeina^[242] pre divadelné predstavenie prepracovanú Shakespearovu veselohru „Láska zdolá všetko, alebo skrotená divočka“ (po nemecky Die Kunst eine bose Siebes zu zähmen;^[243] anglický názov nepoznáme).

Shakespeare je teda už v Turci! Ale čo s ním začať?

Nuž hybaj s ním na dejište, ako sa s ním zabávalo pred viac ako pred dvesto rokmi londýnske obecenstvo.

A v Martine je obecenstva dosť, takže sme predvčerom ani nevedeli, kam máme v matičnej dvorane hlavu skloniť, keď sme sa na „Skrotenú divočku“ dívali. Bol tu teda Shakespeare na divadle, hoci sme nie ani Londýn, ani Paríž, ani Berlín, ani Viedeň, ani Praha a nič podobné.

Ale my sme predsa, chvalapánubohu, tu, žijeme tu a trváme a „quis contra deum et Magnum Novgorod?“^[244] — A my, Martin, sme veľký Novgorod slovenský, i nebojíme sa, že by nás kto nateraz v našom slovenskom spôsobe zahanbiť mohol —

Tak i pri predstavení „Divočky“.

Predstavte si mužov vážnych, v celej stolici hlbokú úctu požívajúcich, predstavte si panie, ako je pani Anna Pivková, predsedníčka a pani Anna Mudroňová pokladníčka Živeny, ktorí všetci divadelné úlohy prijali a previedli, i pochopíte potom, že ten slabým sa byť zdajúci dych slovenských duší nielen zvedavosť, ale i účasť na vidieku vzbudiť musel, a to bez rozdielu stavu a veku.

Sociálny slovenský život takto prebúdzať treba.

I podarilo sa to teraz úplne: šľachta, mešťania, židia, starci i mládež sa zúčastnili na predstavení tomto, i s najväčšou napnutosťou načúvali, ako ich duch Shakespearov v dychu našich vzácnych ochotníkov ovieva.

I boli spokojní všetci. Chvalabohu. —

O jednotlivých osobách sa tu mnoho hovoriť nedá, pretože v celom kuse sú len dve hlavné osoby: Františka a plukovník Hromový. U tohto by nebolo škodilo, keby bol prechody z útlosti do prísnosti a naopak lepšie moduloval; avšak uvážiac, že je kus pre divadelné predstavenie pristrihnutý a tak skrátený, hádam aj jemu nič iné nepozostávalo, ako držať sa textu a podľa toho sa pohybovať. Krišpín, sedliacky to parobok, osobnosť, pravda, komická, bol by mal komiku viac prirodzene, po sedliacky, ako umelo prevádzať. Prichodí nám tu na myseľ Nestroj^[245] a Scholz.^[246]

V celom predstavení vynikla najväčšmi „Františka“ panna Zuzana Felixová.

Po predstavení nasledovala tanečná zábava, ktorá dopadla skvelo a na ktorej sa zúčastnili vrelo všetky stavy —

Mohol by hádam dakto povedať, ako je to, že „mŕtvi z hrobov vstávajú“ ako Shakespeare v Martine? Ale ja hovorím, že nás Shakespeare veru nemátal, ale že nás i po smrti svojej občerstvil, obživil, a sláva tým, ktorí nám poručenstvo ducha jeho živými farbami pred oči priniesli.

Turčiansky Sv. Martin 23. februára 1871