ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Teda všetko je skončené!“ povedal si v duchu Vladimír. „Ešte ráno som mal kút a kúsok chleba: zajtra musím opustiť dom, v ktorom som sa narodil. Môj otec, zem, kde on odpočíva, bude prináležať nenávistnému človeku, vinníkovi jeho smrti a mojej chudoby!…“

Vladimír stisol zuby a jeho oči sa nepohnute zastavily na obraze jeho matky. Maliar ju zobrazil lakťami opretú o operadlo v bielych ranných šatách a s ružou vo vlasoch.

„I tento obraz sa dostane vrahovi mojej rodiny,“ pomyslel si Vladimír, „zahodia ho do komory vedno s polámanými stolcami, alebo ho zavesia v prednej izbe ako predmet posmeškov a poznámok jeho psiarov, a v jej spálni, v izbe, kde umrel otec, sa usalaší jeho prikazník alebo sa umiesti jeho hárem. Nie, nie! Nechže sa ani jemu nedostane smutný dom, z ktorého ma vyháňa!“

Vladimír stisol zuby; strašné myšlienky sa rodily v jeho hlave. Hlasy úradníkov dochádzaly k nemu; oni tam hospodárili, žiadali si to a ono a nepríjemne ho vyrušovali v jeho smutných myšlienkach. Napokon všetko stíchlo.

Vladimír otvoril skrine a truhly a začal sa prehrabávať v písomnostiach zvečnelého. Boly to zväčša hospodárske účty a výpisky z rozličných diel. Vladimír ich roztrhal bez prečítania. Medzi nimi sa mu namanul balík s nadpisom: „Listy mojej ženy.“ So silným pohnutím citu sa Vladimír pustil do nich; boly písané v čase tureckého pochodu a boly adresované k armáde z Kistenevky. Opisovala mu svoj opustený život a hospodárske zamestnania, s nežnosťou sa ponosovala na rozluku a volala ho domov, do náručia vernej družky. V jednom liste mu vyjavila svoju nespokojnosť pre zdravie malého Vladimíra, v druhom sa radovala z jeho včasných spôsobností a predpovedala mu šťastlivú a žiarivú budúcnosť. Vladimír sa začítal a zabudol na všetko na svete, hrúžiac sa dušou do sveta rodinného blaha, a ani nezbadal, ako mu čas prešiel; nástenné hodiny odbily jedenástu. Vladimír položil listy do vrecka, vzal sviečku a vyšiel z kabinetu. Vo dvorane úradníci spali na dlážke. Na stole stály poháre, z ktorých boli poťahovali, a silný zápach rumu bolo cítiť izbou. Vladimír s odporom prešiel vedľa nich do prednej izby. Tam bola tma. Ktosi, uvidiac svetlo, sa hodil do kúta. Keď sa k nemu obrátil so sviecou. Vladimír poznal Archipa, kováča.

„Na čo si ty tu?“ opýtal sa ho veľmi prekvapený.

„Chcel som… prišiel som sa prezvedieť, či je všetko doma,“ odvetil ticho, potackávajúc sa.

„A prečo máš topor?“

„Prečo mám topor? Akože bez topora nocou chodiť? Títo úradníci sú, vieš, takí garazdovia, treba si dať pozor…“

„Ty si opitý! Zahoď topor a choď, vyspi sa.“

„Ja opitý? Báťuška Vladimír Andrejevič, Boh je svedok, že som nemal ani kvapky v ústach… a komuže by prišlo víno na um? Či to kto slýchal, pisári od súdu si zmysleli nami vládnuť, pisári od súdu ženú našich pánov z panského dvora… Hľa, ako chrápu, bezbožníci! Tak by som ich všetkých razom — a na koniec do vody.“

Dubrovský sa zachmúril.

„Počuj, Archip,“ povedal po krátkom mlčaní, „odstúp od svojho úmyslu, nie úradníci sú vinní. Rozsvieťže lampáš a stúpaj za mnou.“

Archip vzal sviecu z pánovej ruky, vyhľadal za pieckou lampáš, rozsvietil ho a obaja ticho sišli z kryľca a obišli okolo dvora. Stráž začala biť na liatinovú dosku, psi zaštekali.

„Kto je na stráži?“ spýtal sa Dubrovský.

„My, báťuška,“ odvetil tenký hlas, „Vasilisa a Lukeria.“

„Choďte domov,“ povedal im Dubrovský, „vás tu už netreba.“

„Dosť…“ prehovoril Archip.

„Boh zaplať, živiteľ,“ povedaly ženské a hneď sa pobraly domov.

Dubrovský šiel ďalej. Dvaja ľudia sa priblížili k nemu a zvolali na neho. Dubrovský poznal hlas Antona a Grišu.

„Prečo nespíte?“ spýtal sa ich.

„Akože spať,“ odpovedal Anton, „čoho sme sa dožili, kto by bol pomyslel…“

„Tichšie,“ pretrhol Dubrovský. „Kde je Jegorovna?“

„V panskom dome vo svojej izbičke,“ odvetil Griša.

„Choď, priveď ju sem a vyveď z domu všetkých našich ľudí, aby ani jedna duša v ňom nezostala, okrem tých úradníkov, a ty, Anton, zapriahni do vozíka.“

Griša odišiel. Za minútu sa ukázal so svojou materou. Starucha sa ani nebola vyzliekla tej noci… Okrem úradníkov nikto v celom dome nezavrel oka.

„Či ste všetci tu?“ spýtal sa Dubrovský. „Neostal dakto v dome?“

„Nikto okrem úradníkov,“ odpovedal Griša.

„Dajte sem sena alebo slamy,“ povedal Dubrovský.

Ľudia sa rozbehli do maštale, i vrátili sa, nesúc v náručí seno.

„Podložte pod kryľco, hľa, tak. No a teraz, deti, ohňa!“

Archip otvoril lampáš, Dubrovský zapálil triesku.

„Počkaj,“ riekol Archipovi, „zdá sa, že v trapiech som zavrel dvere v prednej; choď a skoro ich otvor.“

Archip odbehol do pitvora, dvere boly otvorené. Archip ich zamkol na kľúč, polohlasno hovoriac: „Ak nie tak, otvor si!“ a odobral sa k Dubrovskému.

Dubrovský priložil triesku a seno vzbĺklo, plameň sa vyšvihol a osvietil celý dvor.

„Ach!“ žalostne zakričala Jegorovna, „Vladimír Andrejevič, čo to robíš?“

„Mlč!“ povedal Dubrovský. „No, deti, dobre sa majte! Idem, kade ma Boh povedie. Buďte šťastliví s novým pánom.“

„Otec náš, živiteľ,“ zakričali ľudia, „umrieme — neopustíme ťa, ideme s tebou!“

Prišiel záprah. Dubrovský si sadol s Grišom na vozík. Anton švihol kone a tie vybehly zo dvora.

V jednej minúte plameň zachvátil celý dom. Krov praskal a sa rozsýpal. Horiace brvná začaly padať. Červený dym sa vinul ponad strechou. I rozniesol sa žalostný nárek a krik: „Pomáhajte! Pomáhajte!“

„Ba ešteže čo!“ povedal Archip, so zlobným úsmevom pozerajúc na požiar.

„Archipuška,“ povedala Jegorovna, „spas ich, bezbožníkov, Boh ti odplatí!“

„Ba ešte čo!“ odvetil kováč.

V tú minútu sa úradníci ukázali pri obloku, usilujúc sa vylámať dvojité rámy. No vtom sa strecha s treskom zborila — a nárek stíchol.

Skoro vysypala sa na dvor všetka dvorná čeľaď. Ženy sa s krikom ponáhľaly ratovať svoje náradie, deti skákaly, kochajúc sa v požiari. Iskry lietaly ohnivou metelicou, chalupy chytly.

„Teraz je všetko v poriadku,“ povedal Archip, „ako to horí, há? Nebodaj slávne je dívať sa na to z Pokrovského.“

V tú minútu nový zjav upútal jeho pozornosť: mačka behala po streche horiacej kôlne, nevediac, kam skočiť. So všetkých strán ju obtáčal plameň. Úbohé zviera žalostným miukaním volalo o pomoc.

Chlapci sa smiali, dívajúc sa na jej zúfalstvo.

„Čo sa smejete, prostopašníci?“ skríkol srdito kováč. „Nebojíte sa Boha? Boží tvor hynie a vy sa z hlúposti radujete.“

I postaviac rebrík na horiacu kôlňu, liezol za mačkou. Tá porozumela jeho úmysel a s výrazom prekvapujúcej povďačnosti chytila sa ho za rukáv. Začadený kováč s korisťou sliezol dolu…

„No, deti, dobre sa majte!“ riekol zmätenej dvornej čeľadi. „Ja tu nemám čo robiť, buďte šťastní a nespomínajte ma po zlom.“

Kováč odišiel. Požiar zúril ešte za nejaký čas, napokon ho ubúdalo a hrudy žeravého uhlia bez plameňa rezko horely v temnote noci. Okolo nich sa motali pohorelci Kistenevky.