Zlatý fond > Diela > Andrej Dubrovský


E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Andrej Dubrovský

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Nina Varon, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

Hlava deviata

Deň pred slávnosťou sa začali hostia schádzať. Niektorí sa zastavovali v panskom dome a v jeho krídlach, iní u správcu, tretí u kňaza, štvrtí u majetných sedliakov. Maštale boly plné cestovných koní, dvory a kôlne boly zavalené rozličnými ekvipážami. O deviatej ráno sa zazvonilo na omšu a všetci sa uberali k novému kamennému kostolu, postavenému Cyrilom Petrovičom, a každoročne okrášlenému jeho obetami. Shromaždilo sa také množstvo početných zbožných návtevníkov, že sa prostí sedliaci nemohli zmestiť do kostola a stáli v predchrámí a v ohrade. Omša sa odťahovala: čakali Cyrila Petroviča. Konečne sa doviezol v koči na šestorke a slávnostne šiel na svoje miesto, sprevádzaný Máriou Cyrilovnou. Zraky chlapov a ženských sa obrátily na nich — prví obdivovali jej krásu, druhé pozorne obzeraly jej parádny oblek. Začala sa omša. Domáci speváci spievali na krylose, Cyril Petrovič sám tiež podťahoval, modlil sa, nehľadiac ani napravo, ani naľavo, a s hrdým pokojom sa poklonil k zemi, keď diakon hromohlasne spomenul i zakladateľa tohto chrámu.

Omša sa skončila. Cyril Petrovič prvý podišiel ku krížu. Všetci sa pohli za ním zástupom. Susedia podišli k nemu s úctou, dámy obtočily Mašu. Cyril Petrovič, vychodiac z chrámu, pozval všetkých k sebe na obed, sadol do koča a poberal sa domov. Všetci pohli zápäť za ním. Izby sa naplnily hosťmi, v každej chvíli vchádzaly nové tvári a len nasilu sa mohly prebiť k domácemu pánovi. Panie si sadly svedčne do polkruhu, oblečené podľa zameškanej módy, v obnosených, ale drahých parádnych oblekoch, všetky v perlách a briliantoch. Mužovia sa kopili okolo ikry a vodky, hlasne a rozličným hlasom besedujúc medzi sebou. Vo dvorane prikrývali stôl na osemdesiat príborov. Sluhovia sem-tam pobehovali za robotou, rozostavovali fľaše a poháre a prikladali servítky. Napokon dvorský zavolal: Jedlo je postavené — a Cyril Petrovič prvý si pošiel sadnúť za stôl; za ním sa pohly dámy a vážne zaujaly svoje miesta, hľadiac pritom podľa možnosti na vek. Panny sa tiesnily medzi sebou, ako bojazlivé stádo kozičiek, a vybraly si miesta jedna vedľa druhej. Naproti nim umiestili sa mužskí, na konci stola sedel učiteľ vedľa maličkého Šašu.

Sluhovia začali roznášať taniere podľa hodnosti, v prípade nedorozumenia sa spravovali lafaterovskými domýšľaniami, a to skoro vždy bez pomýlenia. Zvuk tanierov a lyžíc sa slieval s húrnym hovorom hostí. Cyril Petrovič veselo obzeral svoj stôl a plno sa nasládzal blaženým pocitom pohostinného človeka.

V tom čase vošiel na dvor koč so zapriahnutou šestorkou.

„Kto je to?“ spýtal sa domáci pán.

„Anton Pafnutyč,“ odpovedali niekoľkí.

Dvere sa otvorily — a Anton Pafnutyč Spicyn, tučný, päťdesiatročný chlap, s okrúhlou a rapavou tvárou, zdobenou trojným podbradkom, sa vovalil do stolovej, klaňajúc sa, usmievajúc sa a už aj hotujúc sa ospravedlniť sa.

„Príbor sem!“ zakričal Cyril Petrovič. „Prosím ťa, Anton Pafnutyč, sadni si a povedz nám, čo to znamená: nebol si na mojej omši a na obed si sa omeškal? To ti nesvedčí: si pobožný, i rád si zaješ.“

„Zvinil som,“ odvetil Pafnutyč, priväzujúc si servítok na hrachovú pertlicu kabáta. „Zvinil som, báťuška Cyril Petrovič. Včasne som sa vydal na cestu, ale sotvaže som stihol prejsť asi desať verst, zrazu obruč predného kolesa napoly — nu, čo si pomôžeš? Na šťastie nebolo ďaleko od dediny. Kým sme sa do nej dotiahli a našli kováča a všetko ako-tak sporiadali, prešly práve tri hodiny — nemohol som ináč. Ísť skrátenou cestou cez kitenevský les som sa neosmelil a pustil som sa úplazom.“

„Ahá!“ pretrhol ho Cyril Petrovič, „ty, ako vidno, nie si z tej chrabrej desiatky, čohože sa bojíš?“

„Akože, koho sa bojím, báťuška Cyril Petrovič? Nuž, Dubrovského: daj si pozor, padneš mu do dláb, to je šuhaj, ktorému neuvrzneš, nikomu neodpustí, a so mňa, nech sa ľúbi, i dve kože sodrie.“

„A prečože by ťa, brat, mal tak vyznamenať?“

„Prečo, báťuška Cyril Petrovič? Nuž, pre pravotu nebožkého Andreja Gavriloviča! Veď či nie práve ja, na vaše uspokojenie, to jest podľa svedomia a spravodlivosti, som dosvedčil, že Dubrovskovci vládnu Kistenevkou bez akéhokoľvek práva, ale jedine z vašej blahosklonnosti; preto sa i nebožtík (kráľovstvo mu buď nebeské!) zastrojil, že sa so mnou tak po svojsky poshovára, a jeho syn, nech sa ľúbi, dodrží slovo báťuškovo. Dosiaľ Boh preukazoval milosť: dovedna mi rozchvátili jednu sypáreň, no daj si pozor, nanosí sa on do hospodárstva.“

„No a v hospodárstve bude im sveta žiť,“ poznamenal Cyril Petrovič, „Viem, že červená škatuľôčka je plnučičká plná.“

„Kde by, báťuška Cyril Petrovič, bola plná, ale teraz celkom spustla!“

„Prestaňže tárať, Anton Pafnutyč. Známe vás. Kde by si ty utrácal peniaze? Doma žiješ ako sviňa nad svine, nikoho neprijímaš, svojich mužíkov obdieraš — no shŕňaš a dosť.“

„Vy vždy ráčite žartovať, báťuška Cyril Petrovič,“ zamrmlal s úsmevom Anton Pafnutyč, „a my sme, ej, Bohu, vyšli na mizinu,“ a Anton Pafnutyč začal zajedať panský žart domáceho pána mastným kúskom kulebiaka.[6] Cyril Petrovič ho nechal a obrátil sa k novému náčelníkovi, prvý raz prišlému k nemu za hosťa, ktorý sedel na druhom konci stola pri učiteľovi:

„A čo, pán náčelník, či skoro chytíte Dubrovského?“

Náčelník sa preľakol, poklonil, usmial sa, zajakol a napokon vyslovil: „Postaráme sa, vaša osvietenosť.“

„Hm, postaráme sa! Dávno, dávno sa staráte, a výsledku jednako niet. Ale, pravda, na čo ho aj chytať? Zbojstvo Dubrovského je požehnaním pre náčelníkov: cestovačky, vyšetrovačky, záprahy a peniaze vo vačku. Akože takého dobrodinca zničiť? Či nie je pravda, pán náčelník?“

„Pravdivá pravda, vaša osvietenosť,“ odvetil celkom zmätený náčelník. Hostia sa rozosmiali.

„Rád mám chlapa pre jeho úprimnosť,“ povedal Cyril Petrovič. „Ako vidno, budem sa musieť sám chytiť tejto veci a nečakať pomoc od tunajšej vrchnosti. Škoda nebohého náčelníka Tarasa Aleksejeviča. Keby ho neboli upálili, nuž v okolí by bolo tichšie. A čo počuť o Dubrovskom? Kde ho videli ostatný raz?“

„U mňa, Cyril Petrovič,“ zazvučal tlstý dámsky hlas, „tamten utorok obedoval u mňa.“

Všetky zraky sa obrátily na Annu Savišnu Globovu, dosť prostú vdovu, každým milovanú pre jej dobrý a veselý ráz. Všetci sa so zvedavosťou hotovili vypočuť jej slová.

„Treba vedieť, že som pred troma týždňami poslala správcu na poštu s listom pre môjho Vaňušu. Syna ja, veru, nemaznem a keby som aj chcela, nemám spôsobu ho maznať; jednako, sami ráčite vedieť, dôstojník gardy sa musí vydržovať slušne, a ja si svoje dôchodky delím s Vaňušom, ako len môžem. Toť som mu tiež poslala 2000 rubľov, hoci Dubrovský mi neraz prišiel do hlavy, no myslím si: mesto je blízko, všetkého sedem verst, azda Boh zachová. Hľadím, večerom sa môj správca vracia bledý, otrhaný a pešo. Zabedákala som.

„Čože je? Čo sa s tebou porobilo?“ A on mi:

„Máťuška, Anna Savišna, zbojníci ma ozbíjali, len-len že ma samého nezabili. Sám Dubrovský bol tam, chcel ma obesiť, ale potom ma poľutoval a nechal. No zata mi všetko sobral, vzal i koňa i voz.“

Ja som zamierala. Cár môj nebeský! Čo bude s mojím Vaňušom? No, čo si počať? Znova som mu napísala list, rozpovedala som mu všetko a poslala mu svoje požehnanie bez peňazí.

Prešiel týždeň, druhý. Zrazu vchádza ku mne na dvor vozík. Akýsi generál si žiada so mnou sa uvidieť. Prosím ho úctive. Vchodí ku mne človek asi tridsaťpäťročný, počerný, černovlasý, s fúzami a s bradou, opravdový obraz Kuľneva, a predstavuje sa mi ako druh a spolužiak nebohého muža Ivana Andrejeviča. Že, vraj, cestoval pomimo a nemohol nezájsť k jeho vdove, vediac, že ja tu bývam. Uhostila som ho, čo Boh požehnal, shovárala som sa s ním o tomto i o tom, konečne i o Dubrovskom. Rozpovedala som mu svoj zármutok. Môj generál sa zamračil.

„To je divné,“ povedal, „ja som počul, že Dubrovský nenapáda každého, ale len známych boháčov, ale i vtedy sa delí s nimi a neolúpi ich dočista. A z vraždy ho vôbec nik neobviňuje; či tu neväzí dáke huncútstvo? Kážteže zavolať svojho správcu.“

Išli za správcom. Prišiel. Ako zazrel generála, zmeravel ako stĺp.

„Rozpovedzže mi, brat, ako ťa to Dubrovský oraboval a ako ťa chcel obesiť?“

Správca sa začal triasť a hodil sa pred generálom na kolená.

„Báťuška, vinný som: hriech ma omámil… klamal som.“

„No, keď tak,“ riekol generál, „tak buď taký dobrý a rozpovedz panej, ako sa to všetko stalo, a ja budem počúvať.“

Správca sa nevedel spamätať.

„Nuž, čože,“ pokračoval generál, „rozpovedz, kde si sa stretol s Dubrovským?“

„Pri dvoch sosnách, báťuška, pri dvoch sosnách.“

„A čo ti on povedal?“

„Spýtal sa ma: Čí si? Kam ideš? Po čo?“

„No a potom?“

„Potom žiadal list a peniaze. Nuž, oddal som list i peniaze.“

„A on?“

„Nuž, on… báťuška, vinný som!“

„No, čože on urobil?“

„Vrátil mi peniaze i písmo a povedal: „Choď si s Bohom a daj to na poštu.“

„No a?“

„Báťuška, vinný som!“

„Ja sa s tebou, holúbok, porátam,“ povedal hrozive generál.

„A vy, pani moja, prikážte vyhľadať kufor tohto šudiera a oddajte ho mne do rúk a ja ho naučím. Vedzte, že Dubrovský sám bol gardový dôstojník a on nemá vôle krivdu spraviť svojmu kamarátovi.“

„Ja som sa dovtípila, kto bola jeho osvietenosť: nemala som čo s ním besedovať. Kočiši priviazali správcu ku kozlu vozíka; peniaze našli; generál sa u mňa naobedoval, potom hneď odcestoval a odviezol i správcu. Správcu môjho našli na druhý deň v lese priviazaného k dubu a obratého ako lipku.“

Všetci počúvali mlčky Annu Savišnu, najmä panny. Mnohé z nich potajme blahoželaly Dubrovskému, vidiac v ňom románového hrdinu, najmä Mária Cyrilovná, vznetlivá fantastka, kŕmená tajomnými hrúzami Radklifa.

„A ty, Anna Savišna, si tej mienky, že u teba bol sám Dubrovský?“ spýtal sa Cyril Petrovič. „Veľmi sa mýliš. Neviem, kto bol u teba hosťom, ale Dubrovský nebol.“

„Ako, báťuška, že nie Dubrovský? Nuž a ktože, ak nie on, vyjde na cestu a začne zastavovať cestujúcich a ich prekutávať!“

„Neviem, ale už ozaj nie Dubrovský. Ja ho pamätám ako dieťa. Neviem, či mu vlasy očernely, ale vtedy bol kučeravý, belovlasý chlapček; no znám iste, že Dubrovský je o päť rokov starší ako moja Maša, a že tak nie je tridsaťpäťročný, ale asi dvadsaťtri.“

„Akurát tak, vaša osvietenosť,“ zamiešal sa náčelník, „ja mám vo vrecku i poznámky o osobe Vladimíra Dubrovského. V nich je určite povedané, že je triadvadsaťročný.“

„A!“ povedal Cyril Petrovič, „to je dobré; prečítajteže ich a my budeme počúvať; nebude zle, keď budeme znať opis jeho osoby, azda sa nevyrve, keď nám príde na oči.“

Náčelník vyňal z vačku dosť začmáraný list papiera, roztvoril ho vážne a začal spevavo čítať:

„Opis Dubrovského, sostavený podľa udaní jeho bývalých dvorových: Je dvaadvadsaťročný, rastu stredného, v tvári čistý, bradu si holí, oči má gaštanové, vlasy rusé, nos rovný. Osobitné znaky: také sa nenašly.“

„To je všetko?“ riekol Cyril Petrovič.

„Všetko,“ odpovedal náčelník, skladajúc papier.

„Pozdravujem vás, pán náčelník. Ajhľa, listina! Podľa tohto opisu ťažko budeme môcť nájsť Dubrovského! Nuž ktože nie je stredného rastu? Ktože nemá rusé vlasy, rovný nos a gaštanové oči? Stavím sa: za tri hodiny sa budeš shovárať so samými Dubrovskými a nedohádaš sa, s kým ťa Boh sviedol. Môžem povedať, múdre sú tie úradské hlavičky!“

Náčelník pokojne vložil do vačku svoju listinu a mlčiac pustil sa do husaciny s kapustou. Medzitým sluhovia už niekoľko ráz obišli hosťov, nalievajúc každému do jeho pohára. Niekoľko fľašiek hôrneho i cimlianskeho sa zvučne odzátkovaly a prijaly blahosklonne pod menom šampanského. Líca sa začaly červenať, rozhovory sa stávaly hlučnejšími, neviazanejšími a veselšími.

„Nie,“ pokračoval Cyril Petrovič, „už neuvidíme takého náčelníka, ako bol nebohý Taras Aleksejevič! Ten sa nedal previesť cez lavičku, to nebol ťarbák. Škoda, že upálili toho chlapa, jemu by neušiel ani jeden človek z celej tej šajky. On by ich všetkých do chlapa pochytal, a ani sám Dubrovský by sa mu nevymotal. Taras Aleksejevič by mu odobral peniaze a jeho samého by nevypustil. Taký bol zvyk nebožtíka. Treba voľačo robiť; vidím: musím sa sám dať do toho a pôjsť na zbojníkov so svojmi domácimi. Na prvý raz vystrojím dvadsať ľudí, tak oni aj očistia voronskú horu; národ je to nebojazlivý, každý sám osebe chodí na medveďov a pred zbojníkmi neuteká.“

„Či je zdravý váš medveď, báťuška Cyril Petrovič?“ spýtal sa Anton Pafnutyč, spomenúc si pri oných slovách na svojho huňatého známeho a na niektoré žarty, ktorých i sám bol kedysi žertvou.

„Mišo ťa dal pozdraviť,“ odvetil Cyril Petrovič, „umrel slávnou smrťou rukou nepriateľa. Hľa, on je jeho premožiteľ!“ Cyril Petrovič ukázal na Deforza. „Odmeň sa môjmu Francúzovi. On sa pomstil za tvoju… s dovolením… veď pamätáš?“

„Akože nepamätať?“ povedal Anton Pafnutyč, poškrabávajúc sa, „veľmi dobre sa pamätám. Tak Mišo je mŕtvy — škoda je Miša, ej Bohu, škoda! Aký bol zábavný, aký umný! Takého medveďa druhého nenájdeš. A prečože ho musjé zabil?“

Cyril Petrovič s veľkým pôžitkom začal rozprávať hrdinský skutok svojho Francúza, lebo mal šťastlivú spôsobnosť chvastať sa všetkým, čokoľvek sa v jeho blízkosti dialo. Hostia so záujmom počúvali zvesť o Mišovej smrti a s náramným prekvapením pozerali na Deforza, ktorý, nehľadiac na to, že rozhovor šiel o jeho chrabrosti, spokojne sedel na svojom mieste a dával mravné naučenia svojmu chovancovi.

Obed, ktorý trval asi tri hodiny, sa skončil; domáci pán složil servítok na stôl; všetci vstali a šli do hosťovskej, kde ich čakala káva, karty a pokračovanie popíjania, tak slávne začatého v stolovej.



[6] Dlhý koláč z cesta rybieho mäsa; i s krúpami a kapustou.




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.