ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa zobudila, s prvou myšlienkou sa jej predstavila celá hrôza jej položenia.

Zazvonila. Vošla služobná a na jej otázky odpovedala, že sa Cyril Petrovič večer zaviezol do ** a vrátil sa neskoro, že dal prísny rozkaz nevypúšťať ju z izby a dozerať, aby sa s ňou nikto neshováral; že, ostatne, nevidieť nijaké osobitné prípravy na sobáš, okrem toho, že popovi bolo prikázané neodchodiť pod nijakou zámienkou z dediny. Po týchto zvestiach slúžka nechala Máriu Cyrilovnu a zasa zamkla za sebou dvere.

Slúžkine reči rozhorčily mladú väzeňku. V hlave jej šumelo, krv sa v nej búrila. Rozhodla sa všetko dať na vedomosť Dubrovskému, i začala hľadať spôsob, ako by odoslala prsteň do dutiny pamätného duba. V tom čase buchol do obloka kamienok, sklo zacvendžalo a Mária Cyrilovna vyzrela na dvor i zazrela malého Šašu, dávajúceho jej znaky. Znala jeho oddanosť a zaradovala sa mu. Otvorila oblok.

„Zdravstvuj, Šaša, prečo ma voláš?“

„Prišiel som sa, sestrica, dozvedieť, či dačo nepotrebujete. Otecko je nazlostený a zakázal celému domu vás poslúchať. No, kážte mi urobiť, čo vám ľúbo a ja pre vás všetko vykonám.“

„Vďaka ti, milý môj Šašenko. Počuj, či ty znáš ten starý dub s dutinou, čo je pri besiedke?“

„Znám ho, sestrica.“

„Tak, ak ma máš rád, zabehni ta skoro a polož, hľa, tento prsteň do dutiny, ale daj pozor, aby ťa nik nevidel.“

S tými slovami mu hodila prsteň a zavrela oblok.

Chlapec zdvihol prsteň a ozlomkrky začal bežať. Za tri minúty sa našiel pri pamätnom dube. Zastal, vydýchajúc, poobzeral sa na všetky strany a vložil prstienok do dutiny. Po šťastnom skončení diela chcel hneď uvedomiť o tom Máriu Cyrilovnu, keď zrazu hrdzavý, polootrhaný chlapec vyskočil zpoza besiedky, skočil k dubu a vpustil ruku do dutiny. Šaša bystrejšie ako veverica skočil k nemu a zachytil sa ho oboma rukami.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa ho hrozivo.

„Čo ťa do toho?“ odvetil chlapec, usilujúc sa oslobodiť sa od neho.

„Nechaj ten prsteň, hrdzavý!“ kričal Šaša, „ináč ťa naučím po kostole hvízdať!“

Miesto odpovedi hrdzavý udrel Šašu dlaňou do tvári, ale Šaša ho držal a zakričal z celého hrdla:

„Kmíni, kmíni! Sem sa, sem sa!“

Chlapec sa namáhal mu vymknúť. Bol na výzor o dva roky starší ako Šaša a omnoho silnejší, no Šaša bol obratnejší. Pasovali sa niekoľko minút. Napokon hrdzavý zvíťazil. Zvalil Šašu na zem a chytil ho za hrdlo. No v tej chvíli sa silná ruka vnorila do jeho hrdzavých štetinistých vlasov a záhradník Štefan ho zdvihol na pol rífa od zeme.

„Ach, ty hrdzavá beštia!“ zakričal záhradník. „Akože sa ty opovažuješ biť malého pána?“

Šaša stihol vstal a sporiadať sa.

„Chytil si ma slučkou,“ povedal, „ináč by si ma nikdy nebol povalil. Oddaj hneď prsteň a ber sa!“

„Ako by nie,“ odsekol hrdzavý a hneď sa rezko skrutnúc, obratne vyslobodil svoje štetiny zo Štefanovej ruky. Dal sa do behu, ale Šaša ho dobehol, búšil ho do chrbta a chlapec spadol. Záhradník ho znova schytil a poviazal pásom.

„Oddaj prsteň!“ kričal Šaša.

„Počkaj, pane,“ riekol Štefan. „Zavedieme ho na pokonanie k správcovi.“

Záhradník zaviedol zajatca na panský dvor a Šaša ho sprevádzal, znepokojene pozerajúc na svoje nohavice, ktoré boly rozdrapané a zašpinené zeleňou.

Razom sa všetci traja našli pred Cyrilom Petrovičom, ktorý šiel práve pozrieť svoju koniareň.

„Čo je to?“ spýtal sa Štefana.

Štefan krátkymi slovami opísal celý príbeh. Cyril Petrovič ho pozorne vypočul.

„Ty stonoha,“ povedal, obrátený k Šašovi, „prečo si sa s ním splietol?“

„Ukradol z dutiny prsteň, otecko. Prikážte, aby vrátil prsteň.“

„Aký prsteň? Z akej dutiny?“

„Nuž, mne Mária Cyrilovna… nuž ten prsteň.“

Šaša sa zmiatol, zaplietol. Cyril Petrovič sa zamračil a povedal, krútiac hlavou:

„Tu je teda zamiešaná do veci Mária Cyrilovna. Priznaj sa ku všetkému, lebo ťa vyšibem prútom, že ani svojich nepoznáš.“

„Ej, Bohu, otecko, ja… ja, otecko. Mne Mária Cyrilovna nič neprikázala, otecko.“

„Štefan, stúpaj a odrež mi pekný svieži brezový prút.“

„Počkajte, otecko, všetko vám rozpoviem. Ja som dnes behal po dvore a sestrica Mária otvorila oblok a ja som pribehol a sestrica nevdojak vypustila prsteň a ja som ho schoval do dutiny a… a… tento hrdzavý chlapec chcel prsteň ukradnúť.“

„Nevdojak upustila, ty si chcel schovať… Štefan, stúpaj po prúty.“

„Otecko, počkajte, všetko rozpoviem. Sestrica Mária Cyrilovna prikázala mi zabehnúť k dubu a položiť prsteň do dutiny. Ja som aj zabehol a položil som prsteň, a tento zlý chlapec…“

Cyril Petrovič obrátil sa k zlému chlapcovi a spýtal sa ho prísne:

„Čí si?“

„Som dvorný človek pánov Dubrovských,“ odpovedal.

Tvár Cyrila Petroviča sa zamračila.

„Ty, zdá sa, že ma neuznávaš za svojho pána — dobre. A čo si robil v mojom sade?“

„Kradol som maliny,“ odpovedal chlapec s najväčšou ľahostajnosťou.

„Aha! Sluha sa podal na pána. Aký pop, taká farnosť; aký pán, taký krám. Nuž a maliny u mňa rastú, azda, na duboch? Či si ty také dačo slýchal?“

Chlapec nič neodvetil.

„Otecko, prikážte mu vrátiť prsteň,“ riekol Šaša.

„Mlč, Alexander!“ odvetil Cyril Petrovič. „Nezabúdaj, že sa strojím vysporiadať sa s tebou. Choď do svojej izby. Ty, kosý, ty sa mi zdáš podarený kvietok: keď sa mi vo všetkom priznáš, tak ťa nevysekám, ale ti dám ešte päták na orechy. Oddaj prsteň a poď!“

Chlapec roztvoril päsť a ukázal, že v jeho ruke nieto ničoho.

„Nemáš, dám ti ja, čoho si nežiadaš. No!“

Chlapec nepovedal ani slova a stál, skloniac hlavu a robiac sa sprostým.

„Dobre,“ riekol Cyril Petrovič, „zavrieť ho treba dakam a pozorovať, aby nezutekal, ináč celý dom s kože oderiem.“

Štefan odviedol chlapca do holubínca, zavrel ho tam a postavil ta dozerať naň starú vtáčnicu Agatju.

„Tu niet nijakej pochybnosti: ona udržovala styky s prekliatym Dubrovským. Či ozaj jeho to volala ona na pomoc?“ dumal Cyril Petrovič, chodiac po izbe a srdito pohvizdujúc „Hrom víťazstva, rozliehaj sa!“ Môžbyť, prichádzam mu na čerstvú stopu a už nám neunikne. Použijeme tohto príbehu… Čuj, cengáč! Sláva Bohu, to je náčelník. Doviesť sem chytro chyteného chlapca!“

Medzitým vozík vbehol do dvora a známy nám náčelník vošiel do izby, celý zaprášený.

„Slávna zvesť!“ riekol Cyril Petrovič. „Chytil som Dúbravského.“

„Chvalabohu, vaša osvietenosť!“ vetil náčelník s uradovanou tvárou. „Kdeže je?“

„To jest nie Dubrovského, ale jedného z jeho šajky. Hneď ho dovedú. On nám pomôže chytiť samého atamana. Hľa, už ho aj doviedli.“

Náčelník, čakavší strašného zbojníka, bol veľmi prekvapený, keď uvidel trinásťročného chlapca, dosť slabého zovňajšku. S nechápavou tvárou sa obrátil k Cyrilovi Petrovičovi a očakával objasnenie. A Cyril Petrovič začal mu rozprávať, ale nespomenul raňajší príbeh s Máriou Cyrilovnou.

Náčelník ho pozorne počúval, každú chvíľu pozerajúc na mladého naničhodníka, ktorý, robiac sa hlúpym, neobracal, ako sa zdalo, ani najmenšiu pozornosť na to, čo sa okolo neho dialo.

„Dovoľte, vaša osvietenosť, prehovoriť s vami osamote,“ riekol konečne náčelník.

Cyril Petrovič voviedol ho do druhej izby a zavrel za sebou dvere.

O pol hodiny prišli zasa do dvorany, kde nevoľník očakával výrok svojho osudu.

„Pán ťa chcel,“ riekol chlapcovi náčelník, „posadiť do väzenia, vyšibať bičmi a potom poslať do vyhnanstva na Sibír, ale ja som sa ťa zastal a vyprosil som ti odpustenie. Rozviaž ho!“

Chlapca rozviazali.

„Poďakuj sa pánovi,“ povedal náčelník.

Chlapec podišiel k Cyrilovi Petrovičovi a pobozkal mu ruku.

„Stúpaj domov,“ riekol mu Cyril Petrovič. „A druhý raz nekradni maliny v dutinách.“

Chlapec vyšiel, veselo soskočil s kryľca a pustil sa behom, neobzerajúc sa, cez pole ku Kistenevke. Pribehol do dediny, zastal pri polorozvalivšej sa chalupe, prvej s kraja, a zaklopal na okno. Okno sa otvorilo a ukázala sa starena.

„Babuška, chleba!“ povedal chlapec. „Od rána som nič nejedol, umieram hladom.“

„Ach, to si ty, Míťa, a kade si sa túlal, nezbedník!“ hovorila starena.

„Potom ti rozpoviem, babuška. Preboha, chleba!“

„Ale, poď do izby.“

„Nemám času, babuška, musím ešte bežať na isté miesto. Chleba, pre Krista, chleba!“

„Aký neposedník!“ zavrčala starena. „Na, tu máš okruh,“ i strčila do okna okruh čierneho chleba.

Chlapec dychtivo zahryzol doň a jediac, krokom sa poberal ďalej. Začínalo mrkať. Míťa sa uberal humnami a záhradami do kistenevskej hory. Keď prišiel ku dvom sosnám, čo stály ako predná stráž hory, zastal, poobzeral sa na všetky strany, zahvízdal prenikavým hvizdom a trhano a začal počúvať. Ľahký a tiahly hvizd sa mu ozval odvetou: ktosi vyšiel z hory a blížil sa k nemu.